Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2CoE/55/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809205992 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7809205992.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej : GE Money, IČO: 17324220, Bottova 7, Bratislava, právne zast.: MCGA legal, s.r.o., Partizánska 2, Bratislava proti povinnému: E. B., nar. X.X.XXXX, W. W. XX, Š., právne zast.: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47234466, Ľudová 14, Košice, vedenej u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 1745/2009, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č.k. 8Er/475/2009-69 z 27.11.2013 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Túto z dôvodu neprípustnosti zastavil s tým, že trovy exekúcie exekúciu súdnemu exekútorovi nepriznáva. O vyhlásení exekúcie za neprípustnú rozhodol s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p., § 103 O.s.p. v spojení s § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z., § 45 ods. 1,2 cit. zák., § 41 ods. 2 písm. d/ zák. č. 233/1995 Z.z., § 2 písm. a/,b/ zák. č. 258/2001 Z.z. s prihliadnutím na ust. § 52 ods. 1,2,3,4 OZ, § 53 ods. 1,3,4 OZ, § 54 ods. 1,2 OZ, § 39 OZ, § 58 ods. 1 Ex. poriadku, § 57 ods. 1 Ex. poriadku. V danom prípade exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská arbitrážna a mediačná, a.s. v Bratislave č.k. 0608032 z 27.2.2009. Podkladom pre vydanie tohto rozsudku bola zmluva o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 783,78 € (23.600,- Sk). Poskytnutý úver sa povinný zaviazal splatiť v 36 mesačných splátkach po 33,16 € (999,- Sk). Daný právny vzťah posudzoval podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže uvedenú zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, vychádzajúc z toho, že oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda pri poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, povinný vystupuje v zmluve ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti. Rozhodcovská doložka bola upravená v bode 5.38 Obchodných podmienok úverových produktov tak, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Poukázal na to, že znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Konštatoval, že v danom prípade nemá pochybnosti o tom, že ustanovenie bodu 5.38 Obchodných podmienok úverových produktov uzatvorenej úverovej zmluvy je v rozpore so znením § 53 ods. 1 OZ a je v súlade s § 53 ods. 4 písm. r/ OZ absolútne neplatné, na čo musí prihliadať z úradnej povinnosti. Keďže v danom prípade právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, dospel k záveru, že exekúcia je neprípustná, preto ju v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ , § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Ex. poriadku zastavil. Súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal vzhľadom na to, že súdny exekútor súdu oznámil, že si trovy exekúcie neuplatňuje. Dopĺňacím uznesením č.k. 8Er/475/2009-80 z 13.12.2013 súd prvého stupňa priznal povinnému náhradu trov exekúcie a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť trovy exekúcie do 3 dní po právoplatnosti uznesenia na účet právneho zástupcu povinného. Uznesenie, ktorým exekúcia bola zastavená, napadol včas podaným odvolaním oprávnený, žiadal napadnuté uznesenie zrušiť. Uviedol, že súd prvého stupňa konštatoval, že čl. 5.38 Obchodných podmienok pre úver, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť spotrebiteľskej zmluvy, na základe ktorej bolo vedené exekučné konanie, obsahoval neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods.4 písm.r) Občianskeho zákonníka, pretože sa podľa rozhodcovskej doložky vyžadovalo od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, a teda tu došlo k rozporu vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Odvolateľ ďalej uviedol, že prvostupňový súd usúdil, že akékoľvek plnenie priznané rozhodcom, na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je totiž plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a na základe toho v súlade s ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní exekúciu v celom rozsahu zastavil. Poukázal na to, že cieľom úpravy uvedenej v § 53 ods.4 písm.r) OZ je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde si uplatní svoje práva. Odvolateľ tvrdil, že ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava by považovala takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však by nemalo za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky a nebránilo by to dlžníkovi aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde. Odvolateľ je presvedčený, že nenastala ani jedna skutočnosť uvedená v § 45 ods.l Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok bol vydaný podľa zákona, neobsahoval neprijateľnú podmienku, nedochádzalo tu teda k vymáhaniu plnenia v rozpore s dobrými mravmi a na návrh na vykonanie exekúcie ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia boli v súlade s právoplatným a vykonateľným rozsudkom, o čom svedčilo aj poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré bolo súdnemu exekútorovi riadne vydané. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) a napadnuté uznesenie podľa § 219 ods.l O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd poukazuje (§ 219 ods.2 O.s.p.) a na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k odvolacím námietkam udáva: Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný; v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu" tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011). Rozhodcovská zmluva v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, (nielen) spotrebiteľovi neumožňuje dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom v prípade, že druhá zmluvná strana žalobu podá na rozhodcovský súd. Spotrebiteľ podpisom rozhodcovskej zmluvy vopred sa vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, a to či už z nevedomosti alebo z nemožnosti vplývať na obsah zmluvy, čo v podmienkach právneho štátu je neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská zmluva koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v ustanovení §53 ods. 1 Obč. zák. v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech a ostatným účastníkom konania v tomto odvolacom konaní preukázateľné trovy konania nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.