Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Co/109/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710203074 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:8710203074.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a sudcov JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Ladislava Duditša v právnej veci žalobkyne P. V., nar. X.X.XXXX, bytom R., Š. X, zastúpenej opatrovníčkou V.. P. V., W.., nar. XX.X.XXXX, bytom R., Š. X, proti žalovanému V.. Š. B., bytom M. X, K., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 25. novembra 2013 č.k. 9C/62/2010-237 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 25. novembra 2013 č.k. 9C/62/2010-237 súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur z dôvodu úmyselného vydania nepravdivého znaleckého posudku. Ďalším výrokom súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania tak, že žalobkyni ich náhradu nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že žalovaným bol vydaný znalecký posudok Č.. XX/XXXX z 24. mája 2004 na základe uznesenia Okresného súdu Poprad zo 7. apríla 2004 v konaní vedenom pod sp. zn. 15Ps/2/2004, ktorého predmetom bolo pozbavenie spôsobilosti žalobkyne na právne úkony. Znalec mal v znaleckom posudku posúdiť a zodpovedať na otázky súdu a to: 1/ na akú chorobu trpí navrhovateľka, 2/ či ide o stav trvalý alebo prechodný, aké sú predpoklady pre vyliečenie, s označením obdobia, kedy sa dá očakávať návrat spôsobilosti na právne úkony, 3/ či je v dôsledku tejto nemoci v plnom rozsahu alebo čiastočne neschopná vybaviť svoje záležitosti a v akej miere, 4/ formulovať, že nie je schopná vykonávať vo svojom mene žiadne právne úkony resp. príkladom uviesť, ktoré právne úkony je schopná vykonávať, 5/ či je schopná vystupovať pred úradmi, súdmi vo svojom mene podávať návrhy resp. podania, 6/ či možno vykonať výsluch a či je vhodné doručovať rozhodnutie. Zo znaleckého posudku tiež bolo zistené, že podnet na uvedené konanie dala Okresná prokuratúra Poprad a dôvodom bol záver znaleckého posudku, podľa ktorého bola u žalobkyne zistená prítomnosť duševného ochorenia. Okrem iného v znaleckom posudku sa uvádza, že žalobkyňa bola znalcom vyšetrená 20. mája 2004. Na otázky zadané súdom znalec v závere posudku uviedol, že žalobkyňa (v tomto konaní) je duševne chorá a trpí na kveluračnú formu paranoje alebo trvalú poruchu s bludmi. Ide o chronicky prebiehajúcu duševnú chorobu, ktorá sa nedá vyliečiť a trvá celý život, psychiatrickým liečením je možné jej priebeh čiastočne zmierniť, ale vyliečiť ju nemožno. Duševná porucha sa prejavuje podávaním sťažností a podnetov na rôzne orgány, tieto sú chorobného charakteru. Menovaná nie je schopná vystupovať pred úradmi, súdmi vo svojom mene a podávať sťažnosti, návrhy, podnety a pod. Ostatné právne úkony je schopná vykonávať. Navrhol menovanú obmedziť v spôsobilosti na právne úkony, čo sa týka vystupovania pred súdmi, úradmi a inými orgánmi. Ďalej v záveroch znaleckého posudku je uvedené, že menovaná je nekritická, nemá pocit chorobnosti, preto nemá zmysel ju vypočúvať, ani doručiť jej rozhodnutie súdu, považovala by to za útok na svoju osobu. Rozsudkom Okresného súdu Poprad zo 14. júna 2004, sp. zn. 15Ps/2/2004 bola žalobkyňa obmedzená v spôsobilosti na právne úkony tak, že nie je schopná samostatne vystupovať pred úradmi, súdmi a inými orgánmi vo svojom mene, nie je schopná podávať sťažnosti, návrhy, podnety a podobne. V odôvodnení uvedeného rozsudku súd konštatuje vyššie uvedené závery znaleckého posudku č. 88/2004. Podľa Listiny o ustanovení opatrovníka zo 6. apríla 2005, opatrovníčka žalobkyne zložila sľub 8. marca 2004. Konanie o ustanovenie opatrovníka bolo vedené Okresným súdom Poprad pod sp. zn. 14P/410/2004. Z časti posudku č. 77/2003 z 3. decembra 2003, predloženého žalobkyňou, ktorý mal byť vypracovaný znalcami V.. A.V., V.. R. P. W.. K., bolo zistené, že znalci zistili u žalobkyne prítomnosť duševného ochorenia, a to trvalej poruchy s bludmi s obrazom paranoidnej poruchy. Konštatovali, že ide o ochorenie dlhodobejšieho charakteru, prejavuje sa paranoidnými bludmi s vplyvom na správanie sa žalobkyne (vypisovanie sťažnosti, urážky a pod.) Ďalej sa v bode 5. konštatuje, že vzhľadom na charakter prejavu duševného ochorenia menovanej, konkrétne chronické podávanie nezmyselných a často urážlivých sťažností, nie je možné na základe tejto skutočnosti obmedziť jej spôsobilosť na právne úkony, pretože podávanie sťažností nie je právny úkon. Žalobkyňa predložila súdu jej písomné podanie, predložené žalovanému pred vypracovaním znaleckého posudku, obsahujúce jej zdôvodnenie opodstatnenosti jej sťažovania sa a kritiky voči konaniu štátnych orgánov i verejnej správy, ako aj jej sťažnosti a rozhodnutia o týchto sťažnostiach. Medzi iným predložila aj uznesenie Okresného súdu Poprad z 29. marca 2004, sp.zn. 6Nt/14/2003, ktorým jej bolo uložené ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia bolo zistené, že vzhľadom na pochybnosti o duševnom zdraví žalobkyne, ktorá v trestnom konaní bola obvinená z trestného činu porušovania domovej slobody a útoku na štátny orgán, bol vydaný príkaz na vyšetrenie jej duševného stavu. Znalcami bolo zistené, že žalobkyňa trpí duševným ochorením, a to paranoidnou poruchou, ktorá sa prejavuje systematickou bludnou produkciou a navrhli uložiť jej psychiatrické liečenie ambulantnou formou. S prihliadnutím na zistené závery vyšetrovateľ 14. júla 2003 zastavil trestné stíhanie žalobkyne pre nepríčetnosť. Krajská prokuratúra v Prešove 9. marca 2004 pod č. 2 KPt 969/03 oznámila žalobkyni, že vyšetrovací spis Úradu justičnej a kriminálnej polície v Poprade vrátil Okresnej prokuratúre v Poprade s tým, aby jej obhajcovi doručili uznesenie o zastavení trestného stíhania z 19. decembra 2003. Listom z 29. apríla 2004 Krajská prokuratúra v Prešove pod č. 2KPt 5025/04 oznámila žalobkyni, že jej podnet z 13. februára 2004 bol kvalifikovaný ako podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, ktorý bude vybavovať prokurátor generálnej prokuratúry SR. Pod sp. zn. 13Ps/16/2006 bolo tamojším súdom vedené konanie na návrh žalobkyne z 18. decembra 2006 o vrátenie spôsobilosti na právne úkony. Rozsudkom z 2. septembra 2007 bol jej návrh zamietnutý. V predmetnom konaní bol súdom ustanovený znalec MUDr. Lauko, ktorý v písomnom znaleckom posudku uviedol, že navrhovateľka trpí chronickým psychickým ochorením, a to paranoidnou poruchou, tzv. kverulačnou paranoiou, pričom ide o ochorenie s chronickým priebehom, liečbou ťažko ovplyvniteľné, s možnosťou zmiernenia priebehu a sociálnej uzdravy. Vzhľadom na to znalec odporučil ponechať obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Ďalšie konanie o prinavrátenie spôsobilosti na právne úkony žalobkyni bolo vedené tamojším súdom pod sp. zn. 15Ps/18/2010, pričom návrh bol súdom opätovne zamietnutý rozsudkom z 2. júna 2011, ktorý bol potvrdený rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach z 19. decembra 2011. Aj v tomto konaní bolo vykonané znalecké dokazovanie znalkyňou V.. Z. X.Á., ktorá zistila u žalobkyne prítomnosť paranoidnej poruchy, a to kverulačnej formy, ktorá spočíva v existencii systematizovaného komplexu logicky skĺbených bludov t.j. pevných, logickou argumentáciou nekorigovateľných chorobných presvedčení o nespravodlivosti zo strany právneho systému, či polície. Po takto vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa poukázal na článok 19 ods. 1, 2 Ústavy SR č. 460/1992 Z.z., ďalej na ustanovenie § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, 2 a § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a uzavrel, že žalobkyňa sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy, poukazujúc na ustanovenie § 11 OZ. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je to, že došlo k neoprávnenému zásahu a to, že tento zásah je objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanovením § 11 OZ. Dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že žalovaný vypracoval predmetný znalecký posudok ako súdom ustanovený znalec. V znaleckom posudku odpovedal na otázky zadané mu súdom, pričom jeho úlohou bolo posúdiť duševný stav žalobkyne. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že ide o úmyselne podaný nepravdivý znalecký posudok, toto jej tvrdenie v konaní preukázané nebolo. Nemožno totiž konštatovať, že žalobkyňa netrpí duševnou chorobou, ktorá zo záverov predmetného znaleckého posudku vyplýva. Naopak, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že duševný stav žalobkyne bol od roku 2003 doposiaľ posudzovaný v štyroch rôznych konaniach, v ktorých boli súdom ustanovení štyria rozdielni znalci. Z obsahu oboznámených znaleckých posudkov, ktoré boli vypracované znalcami z odboru psychiatrie, resp. oboznámením sa s rozhodnutiami súdu týkajúcich sa žalobkyne, bolo zistené, že všetci ustanovení znalci konštatovali u žalobkyne prítomnosť duševnej poruchy. Uvedenými listinnými dôkazmi tak nebola preukázaná nepravdivosť diagnózy uvedenej žalovaným v ním vypracovanom znaleckom posudku č. 88/2004. Naopak, tieto listinné dôkazy svedčia o opaku, teda o pravdivosti údajov v uvedenom znaleckom posudku. Vzhľadom k tomu súd prvého stupňa zamietol návrh žalobkyne na doplnenie dokazovania ustanovením znalca z odboru psychiatrie v tomto konaní. Posúdenie duševného stavu žalobkyne v súčasnej dobe by nepreukazovalo nepravdivosť záverov znaleckého posudku žalovaného z roku 2004 a ustanovenie znalca na posúdenie duševného stavu žalobkyne v roku 2004 súd považoval za nehospodárne práve poukazujúc na to, že jej duševný stav bol posudzovaný znalcami v roku 2003 a následne aj v rokoch 2006 a 2010, vždy s rovnakými závermi. Žalobkyňa v konaní poukazovala na to, že závery znaleckého posudku vypracovaného žalovaným sú nepravdivé z dôvodu, že jej podnety a sťažnosti sú opodstatnené a pravdivé a o tom poskytla žalovanému ako znalcovi písomné vyjadrenie. Súdu tiež predložila viaceré jej podania, pričom poukázala najmä na oznámenia Krajskej prokuratúry v Prešove z 9. marca 2004 a 29. apríla 2004. Z obsahu týchto oznámení však nepravdivosť záverov znaleckého posudku žalovaného nevyplýva, tieto oznámenia sa jeho znaleckého posudku vôbec netýkajú. Súd prvého stupňa zdôraznil, že úlohou znalca bolo vyšetrenie duševného stavu žalobkyne, a nie posudzovanie pravdivosti resp. nepravdivosti podaní, podnetov a sťažností žalobkyne. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania nároku žalobkyne na nemajetkovú ujmu poukazujúc na to, že znalecký posudok týkajúci sa jej osoby vypracoval ešte v roku 2004. Žalobkyňa v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania poukázala na to, že základné práva a slobody sú nepremlčateľné. Predmetom tohto konania je právo na ochranu osobnosti, na základe ktorého sa žalobkyňa domáhala od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo je jedným z relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti a prichádza do úvahy vtedy, ak nestačí morálna satisfakcia. Ide teda o samostatný nárok majetkovej (peňažnej) povahy, ktorý podlieha režimu premlčania a ktorý sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5MCdo/7/2010, 5MCdo/18/2010). K zásahu do osobnostných práv žalobkyne malo dôjsť v dôsledku skutočností uvedených v znaleckom posudku č. 88/2004. V konaní nebolo preukázané, kedy presne sa uvedený znalecký posudok dostal do dispozície žalobkyni, podľa jej vyjadrenia to bolo krátko pred podaním návrhu na začatie tohto konania. Dokazovaním ale bolo preukázané, že rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 15Ps/2/2004, mala žalobkyňa k dispozícii už v roku 2005. V odôvodnení tohto rozsudku sú konštatované závery znaleckého posudku č. 88/2004. Žalobkyňa sa teda už v roku 2005 oboznámila so závermi predmetného znaleckého posudku, a tiež už vtedy vedela, kým a za akých okolností bol tento znalecký posudok vypracovaný. Najneskôr preto od 1. januára 2006 mohla prvý raz uplatniť svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Návrh z jej strany bol podaný až 17. marca 2010, t.j. po uplynutí všeobecnej premlčacej doby. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobný návrh zamietol. Rozhodnutie o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pričom trovy konania žalobkyni neboli priznané, pretože v konaní nebola úspešná. Žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch v znení noviel, pričom nezaviazal žalovaného k úhrade súdneho poplatku z návrhu, ktorý bol zo strany žalobkyne zaplatený len vo výške 50 %, hoci žalovaný nebol pre toto konanie oslobodený od súdnych poplatkov, a to z dôvodu, že bol v tomto konaní úspešný. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom svojej opatrovníčky, pričom navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. Na zdôvodnenie svojho odvolania uviedla, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav a nesplnil ustanovenie § 132 a § 129 O.s.p. Ďalej žalobkyňa uviedla, že súd prvého stupňa oboznámil na pojednávaní listiny „za pomoci navrhovateľky,“ ale čo tieto listiny dokazujú, sa súd ani v jednom prípade nevyjadril. Ďalej žalobkyňa v odvolaní uvádza, že sudkyňa aj v druhom súdnom konaní úmyselne neuskutočnila hodnotenie dôkazov pre poznanie, že žalovaným znalcom bol úmyselne vydaný nepravdivý znalecký posudok. Okrem vyššie uvedenej vady žalobkyňa vytýka súdu prvého stupňa aj ďalšie pochybenia, a to neprítomnosť žalovaného na súdnom konaní, nedanie odpovede na žiadosť o vykonanie nezávislého znaleckého dokazovania znalcom mimo košického a prešovského kraja a porušenie práva žalobkyne na verejné prerokovanie veci. Pokiaľ ide o námietku premlčania, žalobkyňa v odvolaní poukazuje na to, že základné práva a slobody sú nepremlčateľné. Premlčané predsa nemôže byť to, čo trvá dodnes a v predmetnej veci trvá obmedzenie spôsobilosti na právne úkony žalobkyne. Žalovaný ostal v odvolacom konaní nečinný. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala žalobkyňa v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok podľa ust. § 212 ods. 1 až 3 O.s.p., ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. je naplnený vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., medzi ktoré patrí aj odňatie možnosti konať účastníkovi pred súdom postupom súdu [§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.]. Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ žalobkyňa v odvolaní voči rozsudku namieta postup súdu z hľadiska procesno-právnych predpisov, majúc za to, že je naplnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., tento odvolací dôvod nie je daný a rovnako dospel odvolací súd k záveru, že nie je daný ani odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p. a tieto postihujú chybný postup súdu pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v činnosti súdu, ku ktorým došlo v priebehu konania, alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. K námietke žalobkyne o procesnom pochybení súdu prvého stupňa, ktorý sa podľa jej názoru neriadil ust. § 129 a § 132 O.s.p., odvolací súd uvádza, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Vecne správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolacie argumenty žalobkyne, ani skutočnosti uvedené v odvolaní, neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní neúspešná, úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, preto náhrada trov odvolacieho konania účastníkom nebola priznaná. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.