Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/105/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201031 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7014201031.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Jozefa Kuruca právnej veci žalobcu N. M. T.. XX.XX.XXXX, H. Ď. XXX/XX, Y., právne zastúpeného JUDr. Mariannou Lechmanovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitalská č. 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2014/21537-0002 z 02.07.2014, takto r o z h o d o l : Podľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHN/ BEZ/2014/21537-0002 z 02.07.2014, ako aj rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice č. KE1/OPHN14/SOC/2014/25715-0012 z 22.04.2014 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v sume 432,30 Eur titulom trov právneho zastúpenia, ktoré je žalovaný povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne žalobcu, v lehote do 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Žalobca v zákonom stanovenej lehote (§ 250b ods. 1 O.s.p.) podal prostredníctvom právnej zástupkyne žalobu proti rozhodnutiu žalovaného správneho orgánu - Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2014/21537-0002 z 02.07.2014, ktorým žalovaný ako správny orgán druhého stupňa rozhodol podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov tak, že zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice č. KE1/OPHN14/ SOC/2014/25715-0012 z 22.04.2014, ktorým uvedený prvostupňový správny orgán podľa § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov znížil žalobcovi N. M. pomoc v hmotnej núdzi na sumu 61,60 Eur mesačne od 01.04.2014. 2. Prvostupňové rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice z 22.04.2014 po znížení pomoci v hmotnej núdzi žalobcovi na 61,60 Eur mesačne od 01.04.2014 odôvodnil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zmenou v rozhodujúcich skutočnostiach týkajúcich sa predmetnej dávky. Právne argumentoval ustanoveniami § 15 ods. 1, 2 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pomoci v hmotnej núdzi“), podľa ktorých sa suma pomoci v hmotnej núdzi určí ako rozdiel medzi úhrnom súm dávky a príspevku podľa zákona o pomoci v hmotnej núdzi a príjmom, pričom sa vypočítaná suma pomoci v hmotnej núdzi zaokrúhľuje na desať eurocentov nahor. Žalobcovi poskytnutú sumu 61,60 Eur mesačne od 01.04.2014 pritom prvostupňový správny orgán oprel o zistenia vyplývajúce zo žalobcom predložených dokladov potrebných k prehodnoteniu poskytovaného príspevku na bývanie. Konštatoval, že žalobca nie je vlastníkom bytu, ale predložil správnemu orgánu zmluvu o práve doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti, pričom z katastrálneho portálu úrad zistil, že ku dňu vydania rozhodnutia (22.04.2014) nie je na príslušnom liste vlastníctva zapísané vecné bremeno spočívajúce v práve na doživotné bývanie a užívanie nehnuteľnosti a preto nemá žalobca nárok na príspevok na bývanie. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice ďalej prehodnotil hmotnú núdzu príjemcu v zmysle zákona o pomoci v hmotnej núdzi a uviedol, že žalobca je rozvedený a posudzuje sa samostatne. Na základe uvedených skutočností konštatoval, že pomoc v hmotnej núdzi pre príjemcu (žalobcu) pozostáva z dávky v hmotnej núdzi pre jednotlivca vo výške 61,60 Eur. 3. V podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu z 22.04.2014 žalobca poukázal práve na predmetné zrušujúce rozhodnutie žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHN/ BEZ/2013/11629-002 z 13.06.2013, ktoré pripojil k včas podanému odvolaniu z 12.05.2014, v ktorom uviedol, že dôvodom nepriznania príspevku na bývanie má byť absencia zapísaného vecného bremena na liste vlastníctva, ktoré má „údajne“ spočívať v práve na doživotné bývanie a užívanie nehnuteľnosti. V tejto súvislosti argumentoval, že právo na doživotné bývanie a užívanie nehnuteľnosti možno zriadiť dvoma spôsobmi, a to podľa záväzkového práva, ktoré pôsobí in personan a nevyžaduje vklad do katastra alebo podľa vecného práva, ktoré pôsobí in rem a jeho platnosť je podmienená vkladom do katastra nehnuteľností. Uviedol, že zmluva, ktorú uzavrel so svojou matkou je spísaná podľa § 51 Občianskeho zákonníka, podľa záväzkového práva a teda nevyžaduje vklad do katastra nehnuteľností. V tejto súvislosti poukázal na to, že záväzkovo-právneho charakteru sú aj zmluvy o nájme bytu, ktoré sú Oddelením pomoci v hmotnej núdzi akceptované. Poukázal pritom na obsah odôvodnenia rozhodnutia žalovaného z 13.06.2013, ktorým žalovaný zrušil pôvodné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo 16.04.2013, konkrétne na argumentáciu žalovaného, podľa ktorej ustanovenie § 13 ods. 4 zákona o pomoci v hmotnej núdzi neukladá povinnosť zriadiť vecné bremeno, ale odkazuje na právo doživotného minima. Z uvedených dôvodov žalobca vyvodzoval svoj nárok na priznanie príspevku na bývanie, a preto považoval svoje odvolanie z 12.05.2014 za dôvodné. 4. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí z 02.07.2014, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa z 22.04.2014 o znížení pomoci v hmotnej núdzi na sumu 61,60 Eur mesačne od 01.04.2014 argumentoval nasledovne: „Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice ako prvostupňový orgán napadnutým rozhodnutím zo dňa 22.04.2014 podľa § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov znížil pánovi N. M. pomoc v hmotnej núdzi na sumu 61,60 Eur mesačne od 01.04.2014 s odôvodnením, že pán M. predložil doklady k prehodnoteniu poskytovaného príspevku na bývanie. Nie je vlastníkom bytu, ale predložil zmluvu o práve doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti. Z katastrálneho portálu úrad zistil, že v liste vlastníctva nie je zapísané vecné bremeno, spočívajúce v práve na doživotné bývanie a užívanie nehnuteľnosti, preto nemá nárok na príspevok na bývanie. Úrad prehodnotil hmotnú núdzu príjemcu v zmysle zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Pán M. je rozvedený, posudzuje sa samostatne. Pomoc v hmotnej núdzi pozostáva z dávky v hmotnej núdzi vo výške 61?60 Eur. Keďže príjemca nemá žiadny príjem, pomoc v hmotnej núdzi sa poskytuje v sume 61,60 Eur mesačne od 01.04.2014. Proti uvedenému rozhodnutiu zo dňa 22.04.2014 podal účastník konania odvolanie v lehote stanovenej zákonom, nakoľko s uvedeným rozhodnutím nesúhlasí. V odvolaní uviedol, že právo na doživotné bývanie a užívanie nehnuteľnosti možno zriadiť dvomi spôsobmi, a to podľa záväzkového práva, kde sa nevyžaduje vklad do katastra a podľa vecného práva, ktorého platnosť je podmienená vkladom do katastra. Zmluva, ktorú uzavrel s matkou je spísaná podľa § 51 Občianskeho zákonníka, podľa záväzkového práva, a teda nevyžaduje vklad do katastra nehnuteľností. V tejto záležitosti už rozhodlo aj Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny dňa 13.06.2013 s konštatovaním, že § 13 ods. 4 zákona o pomoci v hmotnej núdzi neukladá povinnosť zriadiť vecné bremeno, ale odkazuje na právo doživotného užívania. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody si myslí, že spĺňa podmienky pre priznanie príspevku na bývanie. Preskúmaním spisovej dokumentácie odvolací orgán zistil, že pán M. je rozvedený, nezamestnaný dňom 10.09.2013 bol vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie, nemá žiadny príjem. Prvostupňový orgán pánovi M.É. poskytuje pomoc v hmotnej núdzi od 01.03.2012. V sume nárokov mal zohľadňovaný príspevok na bývanie na základe Zmluvy o práve doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti zo dňa 16.04.2012, uzatvorenej podľa § 51 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej účastník konania ako oprávnený a I.M. M. ako povinná, uzatvorili zmluvu o práve doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti, dohodli, že nehnuteľnosti sa zriaďuje právo doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti v prospech oprávneného a povinná sa zaviazal umožniť oprávnenému doživotné a bezplatné bývanie v dome súpisné číslo XXX na Ďumbierskej XX D. Y. a užívanie celej nehnuteľnosti bez obmedzenia. Dňa 28.03.2014 účastník konania predložil úradu doklady potrebné k prehodnoteniu nároku na príspevok na bývanie, a to potvrdenie o úhrade nákladov spojených s bývaním a Zmluvu o práve doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti zo dňa 16.04.2012 medzi účastníkom konania a pani I. M.. Vlastnou činnosťou si úrad z katastrálneho portálu zadovážil čiastočný výpis z listu vlastníctva č. 2785. Na základe predložených dokladov a tiež v zmysle zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného od 01.01.2014, úrad prehodnotil hmotnú núdzu na sumu 61,60 Eur mesačne od 01.04.2014. Dňom 01.01.2014 nadobudol účinnosť zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona o pomoci v hmotnej núdzi, domácnosť na účely tohto zákona tvoria spoločne posudzované fyzické osoby (ďalej len „člen domácnosti“), ktorými sú: jednotlivec. Podľa § 10 ods. 2 písm. a) zákona o pomoci v hmotnej núdzi, dávka je 61,60 Eur mesačne, ak ide o jednotlivca. Podľa § 14 ods. 4 písm. b) zákona o pomoci v hmotnej núdzi, príspevok na bývanie patrí, ak domácnosť býva v byte alebo v rodinnom dome na základe práva doživotného užívania; preukazovanie uhrádzania nákladov za služby spojené s bývaním sa nevyžaduje. Podľa § 15 ods. 1 zákona suma pomoci v hmotnej núdzi sa určí ako rozdiel medzi úhrnom súm uvedených v § 10 ods. 2 a 3, § 11 ods 2, § 12 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 2 a úhrnom súm príjmu podľa § 4. Podľa § 25 ods. 2 zákona o pomoci v hmotnej núdzi, pomoc v hmotnej núdzi sa odníme, zvýši alebo zníži a vyplatí sa vo vyššej sume alebo v nižšej sume, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na nárok na pomoc v hmotnej núdzi. Osobitný príspevok sa odníme, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na nárok na osobitný príspevok. Podľa § 33 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi, úrad z vlastného podnetu prehodnotí dávku v hmotnej núdzi a príspevku k dávke v hmotnej núdzi, na ktoré trval nárok k 31. decembru 2013, a rozhodne o nároku na pomoc v hmotnej núdzi podľa zákona účinného od 1. januára 2014 najneskôr do 31. júla 2014. Podľa § 3 ods. 5 druhá veta zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že správny orgán je povinný pri rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch používať počas celého obdobia, v ktorom platia konkrétne podmienky pre rozhodovanie (interné riadiace akty záväzné pre orgán štátnej správy). Ak sa však tieto podmienky pre rozhodovanie zmenia, napr. nadobudne účinnosť nová právna úprava, nadriadený orgán schváli internú smernicu iného znenia a správny orgán musí rešpektovať nové podmienky rozhodovania. Vzhľadom k tomu, že od 01.01.2014 nadobudol účinnosť nový zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi, bola k aplikácii zákona vypracovaná interná norma č. IN-006/2014 Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny - odporúčaný postup pre prvostupňové správne orgány. V internej norme je ustanovené, že príspevok na bývanie patrí domácnosti, ktorá má v byte alebo rodinnom dome právo doživotného užívania ako vecné bremeno. Právo doživotného užívania je vecné bremeno, ktoré zakladá právo inej osobe než vlastníka nehnuteľnosti nehnuteľnosť užívať (bývať v nej). Najčastejším spôsobom vzniku vecného bremena je nesporne vznik na základe písomnej zmluvy. Občiansky zákonník stanovuje povinnosť zriadiť vecné bremeno písomnou zmluvou, ktorú je nutné zapísať do katastra nehnuteľností. Právne účinky vkladu nastávajú až na základe právoplatného rozhodnutia katastrálneho úradu. Preto je možné právo doživotného užívania preukázať len listom vlastníctva. Odvolací orgán má z predloženej spisovej dokumentácie preukázané, že pán M. nemá v rodinnom dome zriadené právo doživotného užívania ako vecné bremeno, a preto s poukazom na § 3 ods. 5 zákona o správnom konaní, nie sú splnené podmienky pre nárok na príspevok na bývanie podľa § 14 ods. 4 písm. b) zákona o pomoci v hmotnej núdzi. Úhrn súm nárokov stanovený v § 15 ods. 1 zákona o pomoci v hmotnej núdzi, pre odvolateľa je 61,60 Eur mesačne (dávka v hmotnej núdzi pre jednotlivca podľa § 10 ods.2 písm. a)). Pretože pán M. nemá žiadny príjem, patrí mu pomoc v hmotnej núdzi v sume 61,60 Eur mesačne od 01.04.2014. Na základe uvedených skutočností odvolací orgán postupoval podľa § 59 ods. 2 zákona o správnom konaní, odvolanie pána M. zamietol a napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu zo dňa 22.04.2014 potvrdil.“ 5. Ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice vydal prvostupňové rozhodnutie z 22.04.2014 potom čo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Košice v predchádzajúcom administratívnom konaní rozhodnutím z 13.06.2013 s rovnakým obsahom výrokovej časti ako v rozhodnutí z 22.04.2014, s právnym usmernením uvedeným v odôvodnení rozhodnutia žalovaného z 13.06.2013, v ktorom žalovaný zaujal opačné právne stanovisko, ako v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. II. 1. Vo včas podanej žalobe z 27.08.2014 právna zástupkyňa žalobcu ustanovená žalobcovi Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, rozhodnutím zo 06.08.2014 (č.l.8 spisu) navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného a vrátiť mu vec na ďalšie konanie z dôvodu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu je vada, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Vo vzťahu ku preskúmavanému rozhodnutiu žalovaného z 02.07.2014 bolo v žalobe argumentované nasledovnými žalobnými námietkami: „Správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval § 3 ods. 1 písm. a), § 10 ods. 2 písm. a), § 14 ods. 4 písm. b), § 15 ods. 1, § 25 ods. 2, § 33 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi a § 3 ods. 5 druhú vetu zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. V odôvodnení svojho rozhodnutia správny orgán uviedol, že správny orgán je povinný pri rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch používať počas celého obdobia, v ktorom platia konkrétne podmienky pre rozhodovanie (interné riadiace akty záväzné pre orgán štátnej správy). Ak sa podmienky pre rozhodovanie zmenia, nadriadený orgán schváli internú smernicu iného znenia a správny orgán musí rešpektovať nové podmienky rozhodovania. Správny orgán sa vo svojom rozhodnutí v celom rozsahu odvolal na vypracovanú internú normu č. IN-006/2014 Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny - odporučený postup pre prvostupňové správne orgány. Takýto právny názor správneho orgánu odvolávajúci sa výlučne na vnútornú normu, ktorú vypracoval sám žalovaný, a ktorá nie je verejne prístupná širšiemu okruhu subjektov považuje navrhovateľa za nesprávny a v rozpore so zákonom. Normatívne akty (právne predpisy) ako pramene práva sú všeobecne záväzné, možno nimi zaväzovať kohokoľvek. Môžu ich vydávať iba orgány, ktorým bola zverená právomoc ich vydávať a musia byť verejne vyhlásené. Od týchto všeobecne záväzných aktov je potrebné odlišovať interné inštrukcie, smernice či normy, ktorými možno zaväzovať v príslušných veciach podriadené orgány a osoby vo vnútorných vzťahoch verejnej správy. Tieto interné normy nemusia byť verejne vyhlásené, stačí, že sú vhodným spôsobom oznámené tým, ktorých sa týkajú. Proces a ani forma vydávania interných noriem nie je upravená právnymi normami. Interné normy nie sú prameňmi práva, normy v nich obsiahnuté nie sú právnymi normami. Ich vydávanie je uskutočňovaním oprávnenia riadiť činnosť podriadených a ich plnenie je zachovávaním právnej povinnosti riadiť sa pokynmi nadriadených. Toto oprávnenie a povinnosť vyplýva zo všeobecne záväzných normatívnych právnych aktov, ktoré sú prameňmi práva. V skutočnosti majú mnohé interné normy vydávané správnymi orgánmi fakticky externé dôsledky, lebo často obsahujú výklad právnych noriem, ktorý je záväzný pre podriadené orgány a zamestnancov pri rozhodovaní o právach a povinnostiach účastníkov správneho konania, teda vo vonkajších vzťahoch verejnej správy. Pri ochrane práv fyzických a právnických osôb je podstatné, že internými normami nie sú viazaná orgány nepodriadené a uplatňujúce určité právne záruky zákonnosti, to má význam pre prípady nesúladu medzi všeobecne záväznými právnymi predpismi a internými normami. Žiadnymi internými normami nie je možné zaväzovať sudcu pri výkone ich funkcie, pretože sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí, a ne sú nikomu podriadení. Na základe vyššie uvedeného preto v súčasnosti nie je možné, aby správny orgán v odôvodnení rozhodnutia odcitoval ustanovenie internej normy a tváril sa, že nedošlo k zásahu do práv navrhovateľa. Žalobca žiada súd preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, ako aj postup žalovaného, nakoľko tvrdí, že rozhodnutím a postupom žalovaného bol ukrátený na svojich právach. Ako už aj vo svojom odvolaní navrhovateľ uviedol, právo na doživotné bývanie a užívanie nehnuteľnosti možno zriadiť dvoma spôsobmi a to podľa záväzkového práva, kde sa nevyžaduje vklad do katastra a podľa vecného práva, ktorého platnosť je podmienená vkladom do katastra. Zmluva, ktorú navrhovateľ uzavrel s matkou je spísaná podľa § 51 Občianskeho zákonníka, podľa záväzkového práva a teda nevyžaduje vklad do katastra nehnuteľností. Navrhovateľ rovnako citoval rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 13.06.2013 s konštatovaním, že § 14 ods. 4 zákona o pomoci v hmotnej núdzi neukladá povinnosť zriadiť vecnú bremeno, ale odkazuje na právo doživotného užívania. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ spĺňa podmienky pre priznanie príspevku na bývanie. Právo doživotného užívania majúce záväzkovoprávny charakter pôsobí „inter partes“ (medzi účastníkmi tohto vzťahu), a teda zmenou vlastníka nehnuteľnosti zaniká. V prípade jeho porušenia oprávnenej osobe vznikne nárok na náhradu škody v súlade s ustanovením § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ak teda vlastník nehnuteľnosti prevedie vlastnícke právo na tretiu osobu, nerešpektujúc pritom právo doživotného užívania majúce záväzkovoprávny charakter, dotknutá osoba sa môže domáhať náhrady škody voči pôvodnému vlastníkovi. Môže požadovať napr. náhradu nákladov vynaložených za účelom obstarania nového bývania. V zmysle § 14 ods. 4 zákona č. 417/2013 Z.z. účinného od 01.01.2014 príspevok na bývanie patrí, ak domácnosť býva v a) zariadení podporovaného bývania, zariadení pre seniorov, domove sociálnych služieb alebo špecializovanom zariadení, ak sa v nich poskytuje sociálna služba plnoletej fyzickej osobe celoročnou pobytovou formou, v útulku, domove na polceste, zariadení núdzového bývania alebo v krízovom stredisku alebo b) byte alebo rodinnom dome na základe práva doživotného užívania; preukazovanie uhrádzania nákladov za služby spojené s bývaním sa nevyžaduje. Zákon o pomoci v hmotnej núdzi v § 14 ods. 3 a 4 jednoznačne stanovuje podmienky, za ktorých vzniká občanovi v hmotnej núdzi nárok na príspevok na bývanie, to znamená, za akých podmienok možno príspevok na bývanie započítať do sumy nárokov. Ustanovenie § 14 ods. 4 zákona o hmotnej núdzi neukladá povinnosť zriadenia vecného bremena v katastri nehnuteľností, ale odkazuje na právo doživotného užívania. Uvedené skutočnosti odôvodňujú vydanie iného rozhodnutia žalovaným. Navrhovateľ poukazuje aj na predchádzajúcu právnu úpravu, počas trvania ktorej poberal príspevok na bývanie. V zmysle § 13 ods. 4 zákona č. 299/2003 Z. z. účinného do 31.12.2013 za bývanie na účely príspevku na bývanie považuje aj bývanie spojené s poskytovaním starostlivosti v zariadení sociálnych služieb celoročne a bývanie v byte alebo v rodinnom dome, v ktorom má občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, právo doživotného užívania. K relevantnej zmene právnych predpisov týkajúcich sa príspevku na bývanie v žiadnom prípade nedošlo, ako to vyplýva z vyššie uvedených právnych noriem, ktoré sú prameňmi práva. Došlo iba k vytvoreniu novej internej normy správneho orgánu č. IN-006/2014 Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorú navrhujeme predložiť žalovaným. Navrhovateľ poukazuje aj na tú skutočnosť, že rozhodnutie správneho orgánu je arbitrárne a teda nepreskúmateľné. Správny orgán sa náležite nevysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu. K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. Navrhovateľ poukazuje na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (o.i. veci G.R. proti Š., rozsudok zo dňa 21.X..1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, R.T. proti Š., rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (sp.zn. I.ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III.ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp.zn. III.ÚS 95/06 zo dňa 15.3.2006 sp.zn. III.ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006 sp.zn. III.ÚS 36/2010 zo dňa 4.5.2010, sp.zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.6.2008). Nie je nutné, aby na každú odvolaciu námietku bola daná správnym orgánom podrobná odpoveď. Ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom ochrany prednesenú navrhovateľom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti správneho orgánu).“ Na základe uvedenej argumentácie žalobca navrhol zrušiť preskúmavané rozhodnutie žalovaného z 02.07.2014 a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnil si právo na náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia. 2. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 30.09.2014 (č.l. 21 - 22 spisu) poukázal na výsledky administratívneho konania a reagujúc na žalobné námietky argumentoval nasledovne: „Žalobcovi sa poskytuje pomoc v hmotnej núdzi od 01.03.2012. V sume nárokov mal zohľadňovaný príspevok na bývanie na základe zmluvy o práve doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti zo dňa 16.04.2012, uzatvorenej podľa § 51 Občianskeho zákonníka medzi žalobcom ako oprávneným a I.M. M. ako povinnou. Dňa 28.03.2014 žalobca predložil úradu doklady potrebné k prehodnoteniu nároku na príspevok na bývanie, a to potvrdenie o úhrade nákladov spojených s bývaním a zmluvu o práve doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti zo dňa 16.04.2012. Úrad si vlastnou činnosťou prostredníctvom katasterportálu zadovážil výpis z listu vlastníctva viažuceho sa na byt pani I. M.. Na základe uvedených dokladov úrad prehodnotil hmotnú núdzu žalobcu v zmysle zákona o pomoci v hmotnej núdzi účinného od 01.01.2014 a pomoc v hmotnej núdzi žalobcovi znížil na sumu 61,60 Eur mesačne od 01.04.2014. Úrad svoje rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou, že na liste vlastníctva k bytu pani I. M. nie je zapísané vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania pre žalobcu. Žalovaný preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a dospel k názoru, že postup a rozhodnutie úradu je v súlade so zákonom o pomoci v hmotnej núdzi a v súlade s internou normou IN-006/2014 žalovaného, a preto rozhodnutím č. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2014/21537-0002 zo dňa 02.07.2014 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Nakoľko zákon o pomoci v hmotnej núdzi neupravuje a taktiež neodkazuje na iný právny predpis vo veci zriadenia doživotného práva užívania, bolo toto upravené interným predpisom (interná norma č. IN-006/2014) na základe vyjadrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ktoré je tvorcom zákona o pomoci v hmotnej núdzi. V zmysle uvedeného je potrebné, aby právo doživotného užívania bolo zriadené formou vecného bremena, t.j. písomnou zmluvou o zriadení vecného bremena, riadne zavkladovanou do katastra nehnuteľností. Uvedené bolo upravené z dôvodu ochrany občanov, nakoľko právo doživotného užívania vo forme vecného bremena pôsobí in personam, a teda ostáva zachované aj v prípade predaja alebo darovania nehnuteľnosti. Právo doživotného užívania zriadené formou záväzkovoprávneho vzťahu pôsobí „inter partes“, čím právo doživotného užívania zaniká predajom alebo darovaním nehnuteľnosti. Interná norma je jedna z foriem výkladu práva (interný organizačný výklad). Interný organizačný výklad podávajú orgány štátnej správy. Tento výklad je záväzný v rámci určitej organizácie, rezortu a pod. Na základe uvedeného je zrejmé, že prvostupňový orgán ako aj žalovaný postupovali v súlade so zákonom o pomoci v hmotnej núdzi. Vzhľadom na uvedené Krajskému súdu v Košiciach navrhujeme žalobu žalobcu N. M., bytom Ď. XX, Y. zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou zamietnuť ako nedôvodnú.“ III. Súd v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p. (§ 247 a nasl. O. s. p.) preskúmal rozhodnutie žalovaného napadnuté žalobou v jej právnych medziach (§ 249 ods. 2 O. s. p.), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a dospel k záveru, že administratívne rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov v preskúmavanej právnej veci trpia právnou vadou uvedenou v ustanovení § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. a preto je potrebné ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O. s. p.). Podľa § 244 ods. 3, prvá veta O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia dané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa článku 46 ods. 2 prvá veta Ústavy SR kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 60a uvedeného zákona ustanovenia prvej až tretej časti sa primerane vzťahujú aj na konanie o odvolaní. Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni (§ 59 ods. 1 Správneho poriadku). Ako to vyplýva z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzťahujúcej sa na správne súdnictvo, základné právne kritérium zákonnosti administratívneho rozhodnutia a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu obsahuje v sebe požiadavku náležitého odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov. Orgány verejnej správy v odôvodnení svojich rozhodnutí musia dať účastníkovi správneho konania náležité právne vyčerpávajúce odpovede na všetky základné otázky vzťahujúce sa na predmet administratívneho konania, nevynímajúc pritom otázky, skutkové tvrdenia a z nich vyplývajúce právne hodnotenia nastolené účastníkom administratívneho konania. Súdne preskúmavacie konanie podľa piatej časti O. s. p. pritom nie je pokračovaním takéhoto konania pred správnymi orgánmi, a preto nie je úlohou správneho súdu dopĺňať alebo nahrádzať dôvody rozhodnutí vydaných orgánom verejnej správy, pretože by tak došlo k neakceptovateľnému zásahu súdnej moci do moci výkonnej v rámci verejnej správy. Z obsahu ustanovenia § 249 ods. 2 O. s. p. a ďalších dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je zrejme, že v preskúmavacom konaní v správnom súdnictve viazaný tzv. dispozičnou právnou zásadou, podľa ktorej preskúma žalobou napadnuté rozhodnutie v právnych medziach vznesených žalobných námietok (s výnimkou aplikácie zásady oficiality vyplývajúcej z ustanovenia § 250j ods. 3 O. s. p.). V preskúmavanej právnej veci vzniesol žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne zásadnú žalobnú námietku spočívajúcu v namietanom postupe správnych orgánov pri aplikácii ustanovenia § 14 ods. 4 zákona č. 417/2013 Z. z. (účinného od 1.1.2014), a to pri skúmaní nároku žalobcu na príspevok na bývanie. Žalobca vytýkal žalovanému a prvostupňovému správnemu orgánu nesprávne a náležite neodôvodnené právne závery dotýkajúce sa právnym podmienok priznania príspevku na bývanie podľa § 14 ods. 4 písm. b) zákona o pomoci v hmotnej núdzi, v súvislosti s definíciou právneho pojmu „práva doživotného užívania“ pričom tvrdil, že ním zriadený zmluvný právny vzťah podľa § 51 Občianskeho zákonníka napĺňa právne kritéria podľa ustanovenia § 14 ods. 4 písm. b) zákona o pomoci v hmotnej núdzi. Dané skutočnosti žalobca zvýrazňoval už v riadnom opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu z 22.4.2014, opierajúc sa zároveň o prvotné rozhodnutie žalovaného z 13.6.2013, ktoré je súčasťou administratívneho spisu (príloha odvolania), a ktoré bolo v kľúčovej právnej otázke a jej posúdení formulované v odôvodnení v prospech žalobcu. Žalovaný v prvotnom rozhodnutí č. UPS/US1/ SSVOPHN/BEZ/2013/11629-002 z 13.06.2013, ktorým zrušil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo 16.04.2013 o znížení príspevku žalobcovi na sumu 62,50 Eur mesačne od 01.04.2013 konštatoval v odôvodnení rozhodnutia splnenie podmienok pre ďalšie trvanie nároku žalobcu na príspevok na bývanie, pričom okrem iného uviedol, že ustanovenie § 13 ods. 4 zákona o pomoci v hmotnej núdzi neukladá zriadenie vecného bremena, ale odkazuje na právo doživotného bývania. V tejto súvislosti prvotne aj samotný žalovaný vyvodil zo zmluvy o práve doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti zo 16.04.2012 uzatvorenej žalobcom podľa § 51 Občianskeho zákonníka naplnenie právnych požiadaviek na daný príspevok upravených v zákone o pomoci v hmotnej núdzi. Dôvodom zmeny právneho postoja žalovaného k preskúmavanej právnej problematike bola Interná norma č. IN-006/2014, ktorou sa žalovaný cíti byť viazaný. V právnej nadväznosti na dané zistenia súd konštatuje, že samotné poukázanie žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia na predmetný interný právny predpis bez toho, aby sa žalovaný a správny orgán prvého stupňa v dvojinštančnom konaní dôsledne vysporiadali s námietkami a právnou argumentáciou účastníka správneho konania je nutné považovať za takú vadu rozhodnutí správnych orgánov, ktorá zakladá procesnoprávny dôvod pre ich zrušenie z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov v rozhodnutí. Z ustanovenia § 14 ods. 4 písm. b) zákona o pomoci v hmotnej núdzi vyplýva, že príspevok na bývanie patrí, ak domácnosť býva v byte alebo v rodinnom dome na základe práva doživotného užívania; preukazovanie uhrádzania nákladov za služby spojené s bývaním sa nevyžaduje. Z obsahu rozhodnutia žalovaného nevyplýva, na základe akých skutkových zistení a právnych kritérií vyvodil v preskúmavanej právnej veci záver o povinnosti zápisu práva doživotného bývania žalobcu do katastra nehnuteľností ako vecného bremena. Strohé poukázanie na internú normu upravujúcu danú právnu problematiku, bez formulácie právnych úvah a záverov opierajúcich sa o konkrétne zákonné ustanovenia súkromného a verejného práva, je teda potrebné považovať za evidentné nedostatky v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. Už samotný správny orgán prvého stupňa v rozhodnutí z 22.04.2014 sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil iba na základné skutkové zistenia vyplývajúce z dokazovania v rámci správneho konania a nevyporiadal sa tak s riešením právnej otázky nároku žalobcu na príspevok na bývanie v súvislosti so zmenou právnej úpravy danou prijatím zákona č. 417/2003 Z. z. účinného od 01.01.2014, ktorým bola nahradená predchádzajúca právna úprava (zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi v znení neskorších predpisov). V ďalšom konaní bude preto povinnosťou správnych orgánov oboch stupňov náležite právne odôvodniť ich prípadné zotrvanie na požiadavke zápisu práva vecného bremena do katastra nehnuteľností v súvislosti s právnou podmienkou pre priznanie príspevku na bývanie uvedenou v ustanovení § 14 ods. 4 zákona o pomoci v hmotnej núdzi účinného od 01.01.2014, ktorou je existencia práva doživotného užívania. Pokiaľ je totiž žalovaný správny orgán toho názoru, že právo doživotného užívania pre účely priznania príspevku na bývanie musí byť zapísaný v katastri nehnuteľností, je jeho povinnosťou tento názor riadne (s poukázaním na príslušné ustanovenia zákonov, z ktorých túto povinnosť vyvodil) zdôvodniť a vysvetliť účastníkovi administratívneho konania. Ide konkrétne o požiadavku na vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia o nároku žalobcu na príspevok na bývanie v právnom prepojení dotknutých ustanovení zákona č. 417/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov s ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§ 151n až § 151p OZ), prípadne ďalšími právnymi normami súkromného práva, za predpokladu, že žalovaný a prvostupňový správny orgán vyvodia z platného právneho stavu v Slovenskej republike dôvodnosť právnej požiadavky pre priznanie príspevku na bývanie podľa § 14 zákona o pomoci v hmotnej núdzi v existencii zápisu vecného bremena do katastra nehnuteľností. Podľa § 250j ods. 7 O. s. p. v ďalšom konaní je žalovaný viazaný právnym názorom súdu. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal právo na náhradu trov konania vo výške vyčíslenej v podaní zo dňa 25.06.2015 v zmysle ust. § 11 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení: 1.) Prevzatie a príprava zastúpenia ..................... 134,00 Eur + 8,04 Eur, 2.) Podanie návrhu zo dňa 27.08.2014 ................ 134,00 Eur + 8,04 Eur, 3.) Účasť na pojednávaní dňa 24.06.2015 ............ 139,83 Eur + 8,39 Eur. Súdom priznané trovy konania spolu predstavujú sumu 432,30 Eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalobcu vedený v O., a.s., pobočka Košice, č.: XXXXXXXXXX/XXXX, a to v lehote do 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p.. Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods.9, posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.