Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/108/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201062 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7014201062.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej, členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka, v právnej veci žalobcu: Ľ. I. F. E. D., bytom Z. XXXX/X, D., zastúpený advokátom: JUDr. Ladislav Mikloš, Advokátska kancelária so sídlom Vodná 6, Košice, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát SOI, Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: SK/0185/99/2014 zo dňa 21. júla 2014, takto r o z h o d o l : Podľa § 250j ods. 2 písm. e) O. s. p. z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. SK/0185/99/2014 zo dňa 21. júla 2014, ako aj rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v D., pre D. kraj č. P/0364/08/13 zo dňa 27. decembra 2013 a v r a c i a jej vec na ďalšie konanie. Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v sume 502,30 Eur, ktoré je p o v i n n á zaplatiť žalovaná právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Ladislavovi Miklošovi, advokátovi, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Podanou žalobou žalobca žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej, ktorým podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietla odvolanie účastníka - Ľ. I. a rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v D. č. P/0364/08/13 zo dňa 27.12.2013, ktorým bola podľa § 16 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. za nevydanie dokladu o kúpe výrobku zakúpeného vo vykonanom kontrolnom nákupe v hodnote 2,80 Eur potvrdila. Rozhodnutie odôvodnila tým, že účastník konania v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybnili zistený stav veci a boli dôvodom na zrušenie rozhodnutia. K námietke, že vzhľadom na obsah inšpekčného záznamu možno mať pochybnosti o tom, kto vykonal nákup uviedol, že v danom prípade bola vykonaná kontrola dodržiavania zákazu predaja tabakových výrobkov maloletým v zmysle zákona č. 377/2004 Z. z.. V súlade s § 5 ods. 3 uvedeného zákona inšpektori SOI vykonali kontrolu za prítomnosti maloletej osoby. zo samotného účelu predmetného ustanovenia zákona vyplýva, že nákup tabakových výrobkov môže byť vykonaný jedine osobou maloletou, inak by nebolo možné preveriť, či ten ktorý predávajúci dodržiava zákaz predaja tabakových výrobkov maloletým. Odmieta tvrdenie, že inšpektori nezákonne prikázali maloletej osobe vykonať nákup. Kým bol vykonaný nákup vyplýva z obsahu inšpekčného záznamu. Kupujúcej predávajúci mal vydať doklad o kúpe výrobkov v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. l250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Pozorovacou činnosťou inšpektorov bolo zistené, že došlo k predaju cigariet značky P. I. P. á 2,80 Eur, pričom za predmetný nákup nebol vydaný doklad o kúpe v žiadnej forme. Preto námietky, že skutkový stav nebol spoľahlivo a presne zistený považuje za irelevantné. Ak doklad o kúpe tovaru nebol vydaný, potom nebolo možné takýto doklad ani stornovať. K námietke, že nemožno zistiť z odôvodnenia rozhodnutia, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie uviedol, že z prvostupňového rozhodnutia jasne vyplýva a je tam uvedené, že podkladom bol zistený skutkový stav zachytený v inšpekčnom zázname, popísaný tiež v napadnutom rozhodnutí. Samotný skutkový stav popísaný v inšpekčnom zázname a v rozhodnutí, ktoré z neho vychádza považuje za presné a spoľahlivo zistený a dostatočný pre uloženie postihu za porušenie § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Z pohľadu ochrany práv spotrebiteľov je pritom nepodstatné, či došlo alebo nedošlo k zaevidovaniu predmetnej tržby do elektronickej registračnej pokladnice, nakoľko účelom predmetnej právnej úpravy je, aby spotrebiteľ pri kúpe obdŕžal doklad so všetkými zákonom stanovenými náležitosťami slúžiacimi jednak na identifikáciu predávajúceho, miesta a času kúpy, ako aj predmetu kúpy a jeho ceny a to bez toho, aby na neho vydanie musel osobitne čakať alebo oň žiadať. V dôsledku nevydania dokladu o kúpe má spotrebiteľ výrazne sťaženú dôkaznú situáciu, nakoľko nemá k dispozícii žiadny písomný doklad preukazujúci s kým, kedy a kde vstúpil do záväzkového vzťahu, ani čo bolo jeho obsahom. Má za to, že prvostupňový správny orgán postupoval na základe zákona a v jeho medziach. Postupoval v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri hodnotení správnych predpisov na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s vyjadreniami účastníka konania k podkladom rozhodnutia. Pri preskúmavaní výšky pokuty prvostupňový správny orgán prihliadol na všetky okolnosti daného prípadu v súlade s § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a dospel k záveru, že sankciu uložil v spodnom pásme rozmedzia pre jej uloženie, pričom zohľadnil najmä charakter zisteného protiprávneho konania, jeho rozsah ako aj možné nepriaznivé následky pre spotrebiteľa a z nich vyplývajúcu závažnosť skutku. Rozhodujúcim pre posúdenie tohto prípadu je skutkový stav zistený v čase kontroly vykonanej na prevádzke účastníka konania, ktorou sa preukázateľne zistilo, že predávajúci v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa porušil povinnosť vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku. Vo včas podanej žalobe žalobca žiadal preskúmavané rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vrátiť vec na nové konanie a zároveň si uplatnil náhradu trov konania. V prvej časti žaloby poukázal na to ako postupoval vo veci prvostupňový správny orgán a čo uviedol on v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu. K preskúmavanému rozhodnutiu uviedol, že rozhodnutie žalovanej považuje za nezákonné, pretože v konaní nepostupovala zákonným spôsobom a zaobstarať dôkazy a podklady pre rozhodnutie tak, aby boli nespochybniteľné, aby boli zákonným spôsobom získané a zdokumentované a nedošlo k porušeniu jeho práv na obhajobu. Rozhodnutím žalovanej bol na svojich subjektívnych právach vychádzajúcich zo všeobecno-záväzných právnych predpisov ukrátený a tiež aj postupom Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v D. pre D. D.. Ukrátený bol predovšetkým na právach odcitovaných ustanovení § 3 ods. 3, 4 zákona č. 71/1967 Zb. a § 32 ods. 1, 46 Správneho poriadku, v ktorej súvislosti predovšetkým poukázal na to, že správny orgán pred vydaním rozhodnutia musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a za tým účelom musí vo veci vykonať aj náležité dokazovanie. Ďalej uviedol, že podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Podľa článku 38 ods. 2 Dohovoru bolo porušené jeho základné právo, aby vec bola prerokovaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Podľa článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky on ako obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Má za to, že bolo porušené jeho právo na obhajobu, povinnosť umožniť mu nazrieť do spisov, jemu aj jeho obhajcovi ak túto povinnosť nesplní súd prvého stupňa, je povinnosťou odvolacieho súdu zabezpečiť realizáciu práva na obhajobu (nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS 41/01 z 12.07.2001). Porušenie svojich práv vidí v tom, že v priebehu celého správneho konania navrhoval vykonanie dôkazov, ktoré mali potvrdiť jeho obhajobu. Ani jeden z konajúcich orgánov jeho práva podávať návrhy na doplnenie dokazovania nerešpektoval. Navrhol v odvolaní zaoberať sa vysvetlivkou predavača A. I., ktorý do záznamu z kontroly - dokladu k rozhodnutiu uviedol, že vraj maloleté B. X.. nemala pri sebe občiansky preukaz. Odvolacou námietkou, či správny orgán disponoval písomným súhlasom zákonného zástupcu na prítomnosť maloletej pri kontrole odpoveď nedostal. V tomto smere správny orgán ani nevykonal dokazovanie. V tomto smere správny orgán mal vykonať konfrontáciu predavača A. I. a B. X.. zároveň aj ich výsluchom a výsluchom inšpektorov SOI, ktorí vykonali kontrolu, ale takéto dokazovanie vykonané nebolo. Nebol riadne ani oboznámený s výsledkami kontroly a nebolo mu umožnené ani nahliadnuť do spisu v celom rozsahu. V tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný ani na jednom stupni rozhodovania nenariadil ústne pojednávanie vo veci spáchania správneho deliktu, resp. priestupku, čím došlo k porušeniu jeho základných práv podľa článku 48 ods. 2 a článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa nálezu ÚS sp. zn. III.ÚS 231/2010 je zrejmé, že priestupkové konania majú v zmysle ustálenej Štrasburskej judikatúry v zásade charakter konania o trestnom obvinení. Správny orgán musí preto rešpektovať procesné práva obvineného z priestupku, základné zásady správneho konania a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces. Súčasťou práva na spravodlivý proces je právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré subsumuje základné súdno-procesné princípy a zo Štrasburskej judikatúry vyplýva, že tieto princípy sa vzťahujú aj na konanie správne a exekučné článok 6 ods. 3 Dohovoru zakotvuje minimálne práva obvineného z trestného činu. Podľa písm. d) článku 6 obvinený z trestného činu má právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedka vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedok proti sebe. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je rozhodujúca klasifikácia protiprávneho konania na správne delikty a trestné delikty vnútroštátnym poriadkom. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné i sankcie v priestupkových veciach vo forme pokuty považovať za sankcie represívneho charakteru a dospel k záveru, že ide o trestné veci a to bez ohľadu na relatívne nízke sankcie. Vo všetkých veciach, ktoré je možné subsumovať pod pojem „veci trestného charakteru“ musí mať osoba, proti ktorej sa vedie konanie možnosť domôcť sa práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru. V jeho prípade išlo takisto o vec trestného charakteru o to viac, keď vzhľadom na uvedené skutočnosti predmetom priestupku je sankcia za príslušný správny delikt, vyššia sankcia ako pri priestupkových veciach, teda nesporne ide o vec trestného obvinenia, a preto procesný postup správnych orgánov nemožno hodnotiť ako súladný so zákonom, pretože príslušné ústne pojednávanie malo byť nariadené už v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa. V jeho prípade postupom správneho orgánu bolo zásadným spôsobom porušené jeho ústavné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a nebolo mu umožnené účinne sa v správnom konaní obhajovať. Nebolo ani jeho právnemu zástupcovi umožnené nahliadať do úplného administratívneho spisu, čím došlo k porušeniu jeho ústavného práva na obhajobu zaručenú v článku 48 ods. 2 a článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti na toto svoje tvrdenie poukázal na nález ÚS SR sp. zn. II.ÚS 8/96 a sp. zn. II.ÚS 52/98 v zmysle ktorých v trestnom procese aby bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby proti ktorej sa vedie trestné konanie a takisto aby bola zabezpečená zásada na obhajobu. Nedodržaním procesného postupu zo strany správnych orgánov, ktoré pre neho vyplývajú nielen zo Správneho poriadku, ale aj z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ľudských právach v závere poukázal, že správny orgán ani na jednom stupni správneho konania nenariadil ústne pojednávanie vo veci, v administratívnom spise sa nenachádza žiadny dôkaz, že by bolo nariadené ústne pojednávanie, resp. že by na ústne pojednávanie bol predvolaný alebo že by mu bolo doručené oznámenie o vykonaní ústneho pojednávania. Zo strany správneho orgánu nikdy nebola spísaná zápisnica a on ako fyzická osoba nemal možnosť byť prítomný pri výsluchu svedkov, ktorých žiadal aby boli vypočutí v odvolaní proti prvostupňovému správnemu orgánu. Ak by bolo vo veci riadne nariadené správnym orgánom pojednávanie, boli vypočutí svedkovia, mohol týmto svedkom klásť aj otázky. V súvislosti s tým, že správny orgán vo veci nenariadil pojednávanie, nevykonal dokazovanie, ktoré navrhol v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, čím došlo k porušeniu jeho základných práv na ochranu. Poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky a to sp. zn. III.ÚS 79/02, sp. zn. II.ÚS 58/07, sp. zn. III.ÚS 153/07, na nález Ústavného súdu Českej republiky č. II.ÚS 788/02, N 38/32 SB NÚ 373 a na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 231/2010. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť majúc za to, že námietky žalobcu sú neopodstatnené a nezakladajú dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Bolo preukázané, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu a v súlade s platnými právnymi predpismi. Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej, oboznámil sa s obsahom žaloby, písomných vyjadrením žalovaného, administratívnym spisom žalovanej, ako aj prvostupňového správneho orgánu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Z obsahu pripojených administratívnych spisov bol zistený tento skutkový stav: dňa 28.01.2013 bol inšpektormi Inšpektorátu SOI so sídlom v D.U. pre D. kraj vykonaná kontrola v prevádzkarní Novinový stánok, O.Á. XX/A, D.. Vykonanou kontrolou zameranou na prešetrenie písomného podnetu spotrebiteľa, evidovaného správnym orgánom pod č.XXX/XX bolo zistené, že účastník konania nezabezpečil dodržanie povinnosti predávajúceho podľa § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého je predávajúci povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku, keď v čase kontroly predávajúci nevydal doklad o kúpe výrobku zakúpeného vo vykonanom kontrolnom nákupe, t. j. 1 balenie cigariet P. &. A. I. P. á 2,80 Eur za balenie. V administratívnom spise je inšpekčný záznam zo dňa 21.08.2013, z ktorého vyplýva, že pri kontrole bol prítomný predavač A. I., ktorý inšpektorom predložil kópiu Osvedčenia o živnostenskom oprávnení vydanom Okresným úradom D. 19.12.2012 č. OBU-KE- OZP1-2012/13791-2 č. živnostenského registra XXX-XXXXX, že kontrolný nákup bol vykonaný osobou mladšou ako 18 rokov B. X.. a za riadne zaplatený kontrolný nákup nebol vydaný doklad o kúpe z registračnej pokladne. Prítomný predavač A. I. písomne uviedol „osoba kupujúca nemala u seba žiaden doklad, takže sa nedala skontrolovať a jej výzor bol na 24 rokov“. V spise je aj oznámenie o začatí správneho konania z 23.10.2013 č. k. P 0364/08/13, ktoré bolo doručované účastníkovi Ľ. I. na adresu Z.Á. XXXX/X, D. a na adresu Novinový stánok, O. XX/A, D., ale zásielka v odbernej lehote nebola prevzatá. Predmetom preskúmavaného rozhodnutia je porušenie povinnosti predávajúceho podľa § 16 ods. 1 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších zmien (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). Podľa § 16 ods. 1 uvedeného zákona predávajúci je povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku alebo poskytnutí služby, v ktorom je uvedené: a) obchodné meno a sídlo predávajúceho, prípadne miesto podnikania fyzickej osoby, b) adresa prevádzkarne, c) dátum predaja d) názov a množstvo výrobku alebo druh služby e) cena jednotlivého výrobku alebo služby a celková cena, ktorú spotrebiteľ zaplatil. V zmysle § 24 ods. 1 zákona o spotrebiteľoch správnemu orgánu obligatórne vyplýva povinnosť pristúpiť k uloženiu sankcie predávajúcemu za porušenie povinnosti podľa tohto zákona. Podľa § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, okrem § 20 ods. 3 písm. a) až h) a § 21 a § 26a, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Z. z. o správnom konaní v znení neskorších zmien (ďalej len „Správny poriadok“) správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Podľa ods. 3 uvedeného ustanovenia rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si zaobstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Základnou a rozhodujúcou námietkou žalobcu je tvrdenie, že správny orgán ani na jednom stupni správneho konania nenariadil vo veci ústne pojednávanie. On ako účastník konania nebol oboznámený s podkladmi pre vydanie rozhodnutia, nemal možnosť vzniesť dôkazy a tieto navrhol až v odvolaní proti prvostupňovému správnemu orgánu, ale žalovaný tieto jeho námietky neakceptoval, teda považoval za nedôvodné. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa citovaného článku spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú. Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné zväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (nález Ústavného súdu SR III.ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúceho z článku 6 Dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Vyjadriť sa k veci je základným právom účastníka konania. Ako vyplýva z predložených administratívnych spisov správnych orgánov, zamestnanci Inšpektorátu SOI spísali inšpekčný záznam dňa 21.08.2013 a ako uvádzajú kontrolovaná osoba Ľ.Q. I. na základe predloženého živnostenského listu a kontrola bola vykonaná za prítomnosti predavača A. I.. Z obsahu inšpekčného záznamu teda vyplýva, že pri kontrole účastník správneho konania Ľ. I. prítomný nebol, bol prítomný iba predavač a z pripojených administratívnych spisov sa ani nedá zistiť, či vôbec a kedy s týmto inšpekčným záznamom bol oboznámený, teda či mal možnosť sa k nemu vyjadriť, prípadne vo veci navrhovať dôkazy. Predavač, ktorý bol prítomný pri kontrolnom nákupe A. I. ako to vyplýva z inšpekčného záznamu sa vyjadril iba k osobe, ktorá robila kontrolný nákup, ale žiadnym spôsobom sa nevyjadril k tomu, či bol vydaný pokladničný doklad o kúpe s elektronickej registračnej pokladne, resp. iný doklad. Žalobca oznámil správnemu orgánu listom z 26.11.2013 korešpondenčnú adresu E. Y. XX, D. - Š., ale oznámenie o začatí správneho konania zo dňa 23.10.2013 mu nebolo na túto adresu doručované, ale na iné adresy, ktoré zásielky sa vrátili s tým, že v odbernej lehote neboli prevzaté. Krajský súd v Košiciach vo veci nariadil pojednávanie v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu, ale pojednávanie vykonané na súde nie je možné považovať za konanie správnych orgánov pri objasňovaní správneho deliktu za dostatočné a správne, nakoľko tým už nebola daná možnosť priamo žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi, aby sa k podstate veci v správnom konaní vyjadril, keďže takáto možnosť mu nebola daná zo strany prvostupňového správneho orgánu, ani samotného žalovaného. Tým správne orgány neposkytli žalobcovi priestor na zaujatie jeho stanoviska k skutkovým zisteniam a z obsahu pripojených administratívnych spisov sa ani nedá dôkladne zistiť, či vôbec žalobca bol oboznámený s inšpekčným záznamom zo dňa 21.08.2013 (takýto právny názor vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II.ÚS 58/07 a III.ÚSl 153/07). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už zdôraznil, že práve článok 46 ods. 1 Ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany a tým aj „branou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle článku 51 ods. 1 Ústavy domáhať sa práv podľa článku 46 Ústavy len v medziach zákonom, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s článkom 152 ods. 4 Ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle článku 154c ods. 1 Ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že Dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikáciu práva, záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v 7. oddiele druhej hlavy Ústavy a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“ (I.ÚS 49/01). V zmysle judikatúry ESĽP a ústavného súdu treba pojmy „trestné obvinenie“ a práva alebo záväzky občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti článku 6 ods. 1 Dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov Dohovoru. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia článku 6, ods. 1 Dohovoru na daný prípad, keďže predmetom konania je súdne preskúmavanie rozhodnutia o uložení sankčnej povinnosti za správny delikt v podobe uloženia peňažnej pokuty (napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzku z 24.02.1994, rozsudok vo veci A.P., M.P. a T.P. proti Švajčiarsku z 29.08.1997 (III. ÚS 341/07, III.ÚS 231/2010 z 25.08.2010). Krajský súd preskúmal v rozsahu podanej žaloby zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a zistil ako už bolo uvedené, že správny orgán vo veci nenariadil ústne pojednávanie, žalobca ako účastník správneho konania nebol oboznámený ani so zápisnicou z inšpekčným záznamom z kontroly z 21.08.2013, teda nebol oboznámený s podkladmi, ktoré tvorili základ pre vydanie rozhodnutia. V spise sa nenachádza žiadne zápisnica o vykonaní správneho konania, resp. o výsluchu svedkov, ani potom, čo žalobca tieto námietky vzniesol v odvolaní proti prvostupňovému správnemu orgánu. Z obsahu predložených administratívnych spisov správnych orgánov jednoznačne vyplýva, že účastník konania (žalobca) sa nemohol vyjadriť k podkladom rozhodnutia, ktoré právo mu vyplýva z § 33 ods. 2 Správneho poriadku a ako tvrdí jemu, ani jeho právnemu zástupcovi správny orgán neumožnil nahliadnuť do úplného spisu. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí a je neopomenuteľným komponentom nepredvídateľnosť práva. Súčasťou tohto princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právnu, relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala aj rovnakú odpoveď (m.m.I.ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II.ÚS 80/99). Princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci aspoň na jednom stupni v konaní pred správnymi orgánmi nie je v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP, navyše ak sa verejnosti a ústnosti konania žalobca nikdy nevzdal a na túto procesnú vadu poukázal už v odvolaní proti prvostupňovému správnemu orgánu. Všeobecné súdy tento procesný nedostatok správneho orgánu nemôžu nahradiť, pretože spoľahlivé zistenie skutkového stavu pred vydaním rozhodnutia musí zistiť správny orgán, ktorý vydáva rozhodnutie a nie je prípustné, aby skutočný stav veci sa zisťoval až v súdnom konaní na základe žaloby, kedy sa preskúmava právoplatné rozhodnutie správneho orgánu. Procesný postup správnych orgánov v danej veci predstavoval protiústavný zásah do označeného základného práva žalobcu, pretože žalobcovi ako účastníkovi správneho konania zo strany správnych orgánov objektívne bolo znemožnené využiť jeho oprávnenie byť prítomný pri prerokovaní veci (aj vrátane vykonania dokazovania, ktoré by mal možnosť navrhnúť), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, znášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky a z hľadiska konania ako celku by ho postavil do podstatne nevýhodnejšej pozície. Uloženie pokuty je administratívnou - procesnou sankciou pre účely vymáhania určitej procesnej povinnosti, a preto je súčasne i aktom donucovacej povahy. Má predovšetkým majetkové zameranie umožňujúce vynútiť určitú ujmu na majetku dotknutých subjektov a popri tom sa dotýka i iných stránok spojených s potrebou a súčasne s právom vlastniť majetok. Pokuty ukladané správnymi orgánmi v správnom konaní a pri výkone kontrolnej činnosti sú okrem toho svojou povahou všeobecne spôsobilé zasiahnuť do základných práv príslušného subjektu a to s ohľadom na ich výšku a možnosť ich opakovaného ukladania. Závažnosť ich dopadu je o to výraznejšia, že môžu byť ukladané na základe voľného uváženia správneho alebo kontrolného orgánu, resp. jeho aparátu, čím nie je vylúčený ich prípadný diskriminačný aj subjektívny efekt voči rôznym právnym subjektom. Okrem toho ich možno ukladať i opakovane dovtedy, kým nebude dosiahnutý sledovaný cieľ (riadny priebeh konania) čo znamená, že v danom prípade sa neprihliada ani na princíp (nebis in iden). V danom prípade je krajský súd toho názoru, že neakceptovaním procesných práv žalobcu, ktoré nemohol uplatniť v konaní pred správnymi orgánmi boli porušené jeho základné práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy a správne orgány v tomto prípade pri spoľahlivom zisťovaní skutkového stavu veci nepostupovali ani v súlade so správnym procesným predpisom, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Takýto právny názor vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze sp. zn. III.ÚS 231/2010 z 25.08.2010. Súd po preskúmaní rozhodnutí a postupu správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného, ale aj prvostupňového správneho orgánu v medziach žaloby nebol v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľa a ani zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, a preto súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písm. e) O. s. p. (v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia) zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude tak, ako to pre nich vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 4 a § 32 ods. 1 Správneho poriadku zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, teda vo veci vykonať správne konanie, nariadiť pojednávaní a vyhotoviť zápisnicu, aby žalobca, ktorý zrejme doposiaľ nebol oboznámený s obsahom administratívnych spisov, ani podkladmi pre vydanie správneho rozhodnutia mal možnosť sa k predloženým a získaným dôkazom vyjadriť, navrhnúť dôkazy na svoje tvrdenia. Je potrebné vypočuť svedkov, ktorých už označil aj v podanej žalobe, aby mohol byť prítomný pri ich výsluchu, klásť im otázky, prípadne označiť a navrhnúť aj ďalšie dôkazy. Ak žalobca v správnom konaní si zvolí právneho zástupcu, je potrebné aby aj jeho právny zástupca bol oboznámený s týmito úkonmi a bol pri nich prítomný. Týmto právnym názorom je správny orgán viazaný (§ 250j ods. 7 O. s. p.). O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný priznal právo na ich náhradu. Trovy konania žalobcu pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku v sume 70,00 Eur a trov právneho zastúpenia podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci v roku 2014, prevzatie a príprava veci, podanie žaloby na súd 05.09.2014 za 1 úkon podľa § 11 ods. 4 Vyhlášky 1/6 výpočtového základu 134,00 Eur x 2 a paušálna náhrada podľa § 16 ods. 3 1/100 výpočtového základu 8,04 x 2 a za 1 úkon, t. j. účasť na pojednávaní 12.03.2015 1/6 výpočtového základu 139,83 Eur a 1/100 výpočtového základu 8,39 Eur, takže celková náhrada trov konania žalobcu je 502,30 Eur, ktoré je povinný zaplatiť žalovaný právnemu zástupcovi žalobcu. Toto rozhodnutie senát krajského súdu prijal v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach a to písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.