Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/142/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201386 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7014201386.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Jozefa Kuruca v právnej veci žalobcu M. J., nar. XX.XX.XXXX, B. XX, XXX XX K. E., podnikajúci do XX.XX.XXXX pod obchodným menom M. J. - Z. - G. C., IČO: 10 796 819 s miestom podnikania B. XX, XXX XX K. E., zast. VIA LEGE, s.r.o., Veterná 1093, 925 53 Pata, IČO: 36 866 415 proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 17.09.2014 č. 1100303/1/393284/2014/14008 takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu K. zo dňa 29.05.2014 č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX, ktorým tento podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z v znení neskorších predpisov vyrubil daňovému subjektu - M. J. Z. - G. C., B. XX, XXX XX K. E., nar. XX.XX.XXXX, IČO: 10 796 819 rozdiel dane v sume 24.536,18 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010, nepriznal nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 88,88 eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume 24.447,30 eur. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a/ tohto zákona vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie dane, t.j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť, len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 tohto zákona. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dôkaznú povinnosť rozdeľuje daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Všeobecne sa uznáva, že dokazovanie prechádza troma fázami, v rámci ktorých dochádza k obstaraniu dôkazu, vykonaniu dôkazu a zhodnoteniu dôkazu. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa to realizuje tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie a spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je povinný podľa právnych predpisov viesť. Správca dane aj sám zabezpečuje dôkazy a na základe vlastnej úvahy rozhoduje, ktoré dôkazy a v akom rámci a rozsahu vykoná. Daňový subjekt má povinnosť poskytnúť správcovi dane vykonanie dôkazov najmä o tých skutočnostiach, o ktorých má správca dane pochybnosti. Dôkazná povinnosť je pre daňový subjekt nie iba povinnosťou, ale aj významným právom a to nie len počas daňovej kontroly, ktoré daňový subjekt mohol využiť tým, že mohol predkladať správcovi dane všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, prípadne preukazujúce nesprávnosť záverov správcu dane uvedených v protokole o daňovej kontrole. Daňový subjekt - M. J. Z. - G. C. po začatí výkonu daňovej kontroly nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepredložil všetky požadované doklady potrebné na vykonanie daňovej kontroly. Správca dane odpočítanie dane z dokladov, ktoré odvolávajúci sa daňový subjekt predložil, uznal a neuznal odpočítanie dane, ktoré daňový subjekt nepreukázal faktúrami, ktoré by správca dane mohol preveriť a na základe ktorých mohol vykonať dokazovanie. Preto nie je pravdivé tvrdenie daňového subjektu o neuznaní celej odpočítanej dane. K požiadavke daňového subjektu, že správca dane mal určiť daň podľa pomôcok žalovaný uvádza, že platiteľ dane môže uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 49, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Nesplnenie podmienok uvedených v ust. § 49 ods. 1 a ods. 2, ako aj v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., ktoré sú hmotnoprávnej povahy a na bezpodmienečné splnenie ktorých sa viaže nárok na odpočítanie, nie je možné odpustiť ani za dobromyseľnosti platiteľa. Práve naopak, platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie uplatňuje, musí preukázať existenciu podmienok, ktoré zákonodarca pre pre nárok na odpočítanie stanovil. Ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný tieto faktúry predložiť a tým preukázať, že tieto zdaniteľné obchody boli aj reálne uskutočnené. Ak daňový subjekt neunesie toto dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt takéto faktúry nemá, čím nesplnil základnú podmienku na odpočítanie dane podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z.z.. Rovnaký postup platí aj pri určení dane podľa pomôcok. Povinnosťou platiteľa dane bolo viesť záznamy podľa § 70 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.. Ak správca dane použil predložené doklady ako dôkaz, neporušil tým zákon, naopak, daňový subjekt disponoval informáciami o svojich dodávateľoch, ktoré v procese dokazovania mohol využiť a nie byť vo vzťahu k dokazovaniu pasívny. U daňového subjektu nebola vykonaná v predchádzajúcom období žiadna kontrola za zdaňovacie obdobie január - december 2010, ktorou by bolo splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preverené. Námietka daňového subjektu, že správca dane nevyhodnotil jeho pripomienky vo vyrubovacom konaní žalovaný uvádza, že daňový subjekt sa vyjadril k protokolu o kontrole a predložil svoje pripomienky, s ktorými sa správca dane vysporiadal v Zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 27.02.2014. Správca dane poskytol daňovému subjektu priestor a čas, počas ktorého mohol tento zaobstarať a predložiť vo vyrubovacom konaní ďalšie dôkazy ku svojim tvrdeniam. Na výzvu správcu dane zaslanú daňovému subjektu v tomto smere tento nereagoval. Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 08.10.2014. Žalobca podal v zákonnej lehote dňa 20.11.2014 na Krajskom súde v Košiciach proti tomuto rozhodnutiu žalobu a žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie Daňového úradu K. č. XXXXXXX/ X/XXXXXXX/XXXX z 29.05.2014 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň požadoval od žalovaného náhradu trov konania. Uviedol, že od roku XXXX až do XX.XX.XXXX podnikal v oblasti cestnej nákladnej dopravy, pričom k XX.XX.XXXX došlo k definitívnemu zániku jeho živnostenského oprávnenia a ďalej podnikal prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným. Dňa 04.02.2013 sa daňový subjekt dozvedel o tom, že správca dane chce u neho vykonať daňovú kontrolu k DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2010. Ešte predtým však u neho došlo k odcudzeniu účtovných dokladov, a to pokladničných dokladov predstavujúcich podklady k pokladni, t.j. pokladničných dokladov od tankovania PHM, diaľničných známok, mýta, parkovného, atď., čo nahlásil policajnému orgánu v deň krádeže - dňa 31.01.2013. Aj napriek tomu sa domnieval, že keďže okrem odcudzených dokladov, ktoré sú riadne zaznamenané v jeho evidencii a zaúčtované a má všetky účtovné doklady v poriadku, v prípade, ak by daňová kontrola neuznala jeho ostatné účtovné záznamy z dôvodu, že nepredloží odcudzené pokladničné doklady, dôjde k určeniu dane podľa pomôcok, a teda k určeniu obdobného výsledku, ako je to v skutočnosti, t.j. v daňových priznaniach. Správca dane však k určeniu dane podľa pomôcok nepristúpil a len znovu žiadal o predloženie tých dokladov, ktoré mu boli odcudzené. Správca dane neuznal žalobcovi žiadne výdavky, ktoré zodpovedali odcudzeným pokladničným dokladom, pričom je objektívne nemožné, aby mal žalobca príjem z nákladnej cestnej dopravy, keby nenakupoval PHM do nákladných vozidiel. Správca dane odmietol bez udania dôvodu postupovať tak, aby určil daň podľa pomôcok, neuznal výdavky na PHM, diaľničné známky, mýto a ostatné drobné náklady z dôvodu, že tieto neboli žalobcom predložené, a to aj napriek tomu, že v predchádzajúcej daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie apríl a máj 2011 sa jeho kontrolóri fyzicky oboznámili s odcudzenými pokladničnými dokladmi. Napriek tomu, že je štandardným postupom správcu dane vyzvať kontrolovaný daňový subjekt na predloženie aj iných dokladov a navrhnutie aj iných dôkazov preukazujúcich oprávnenosť výdavkov, správca dane o tom práve žalobcu nijako neinformoval. Väčšej aktivite a iniciatíve žalobcu bránila jeho hospitalizácia. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že vždy vykonával podnikateľskú činnosť riadne a v súlade so zákonom a nikdy nezneužíval systém a správca dane nenadobudol podozrenie, že by realizoval fiktívne obchody a nijako nespochybnil reálne dosahovanie riadne zdanených príjmov z prepravy, ktoré by však žalobca nemohol dosiahnuť, keby nemal výdavky na PMH. Pri zisťovaní aj vyrubení DPH sa má brať do úvahy materiálna pravda, skutočný stav veci, čo však správne orgány nerešpektovali a v rozpore s touto zásadou vyrubili žalobcovi daň tak, že mu nepriznali žiadne výdavky na PHM a iné, pričom mu uznali všetky príjmy z vykonanej cestnej nákladnej dopravy. Je všeobecne známe, že nákladné vozidlá bez PHM nejazdia, a teda nemožno vykonať cestnú nákladnú dopravu a mať z nej príjmy bez výdavkov na PHM a iných. Už to svedčí o tom, že v danom prípade nedošlo k správnemu určeniu dane, a teda došlo k porušeniu zákona. Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, nakoľko s poukazom na § 24 ods. 3 DP daňový subjekt nebol povinný preukazovať skutočnosti všeobecne známe, a to, že nákladné vozidlá jazdia na PHM, ako aj skutočnosti známe správcovi dane z jeho činnosti, a to, že žalobca pred krádežou mal pokladničné doklady potvrdzujúce tankovanie PHM. Správca dane nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by spochybňovala pravdivosť záznamov žalobcu predložených v rámci daňovej kontroly s výnimkou, že žalobcovi chýbali doklady, ktoré mu boli odcudzené. Žalovaný nikde neuviedol, že má za to, že žalobca nemal príslušné faktúry - pokladničné doklady pri odpočítaní príslušnej dane. Ak by tak žalovaný, resp. správca dane v prvom stupni urobil, žalobca by mal možnosť predložiť aj ďalšie dôkazy svedčiace o tom, že tieto pokladničné doklady pri odpočítaní dane mal. Zákonnou podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie dane však nie je, aby platiteľ mal faktúru v čase, kedy daň odpočítava a nie neskôr - napr. pri daňovej kontrole. A túto zákonnú podmienku v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH žalobca splnil a správca dane jej splnenie nespochybnil. Okrem toho, keď správca dane uložil žalobcovi za porušenie § 35 ods. 1 zákona o účtovníctve ako sankciu neuznanie práva na odpočítanie dane, postupoval v rozpore s Ústavou SR, ako aj s ust. § 38 ods. 1 písm. n/ a ods. 2 písm. c/ zákona o účtovníctve. S uvedenou námietkou sa žalovaný nevysporiadal už v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ nemožno prenášať na daňové subjekty neprimerané vecné bremeno a žiadať od nich dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré nemôžu zabezpečiť, ako aj to, že zdaniteľným osobám nemožno upierať práva na odpočet zaplatenej DPH z dôvodu nezákonnosti konania iných osôb. Ak správca dane nemohol uznať právo žalobcu na odpočet dane na vstupe tak, ako to bolo uplatnené podaným daňovým priznaním, potom mal postupovať podľa § 48 DP a určiť daň podľa pomôcok, čo odôvodňuje aj ustálená judikatúra NS SR. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Vo svojom vyjadrení k žalobe zo 06.02.2015 opätovne uviedol to, čo už vyjadril v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a ďalej uviedol, že žalobca nepredložil také doklady, ktoré by správca dane mohol počas daňovej kontroly preveriť, prípadne spochybniť, ako to on uvádza v podanej žalobe a zistiť, či žalobca správne určil daň a dodržal tak ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Žalobca mal k výkonu daňovej kontroly predložiť všetky doklady, nie len časť dokladov a kedykoľvek počas výkonu kontroly poskytnúť správcovi dane akékoľvek dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a nie byť vo vzťahu k dokazovaniu pasívny. Tvrdenie žalobcu, že správca dane od neho sústavne požadoval len pokladničné doklady, o ktorých vedel, že mu boli odcudzené sa nezakladá na pravde. Správca dane vyzýval žalobcu na predloženie účtovných a iných dokladov, preukazujúcich hospodárske operácie a účtovné prípady. Žalovaný ďalej uvádza, že nemá informácie, podľa ktorých sa u žalobcu konala daňová kontrola za obdobie január - december 2010, a preto správca dane ani nemôže mať informácie, či predmetné doklady v minulosti existovali. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola za zdaňovacie obdobie apríl 2011 a máj 2011, ale vtedy správca dane nekontroloval existenciu dokladov za zdaňovacie obdobie marec 2010. O krádeži pokladničných dokladov bol správca dane aj napriek tomu, že k nej malo dôjsť dňa 31.01.2013 informovaný až dňa 24.04.2013. Správca dane nespochybnil všetky faktúry, na základe ktorých si žalobca uplatňoval právo na odpočítanie dane, ale len tie, ktoré neboli predložené ku kontrole. Daňová kontrola bola u žalobcu vykonaná na podnet orgánov činných v trestnom konaní z dôvodného podozrenia, že žalobca mal používať do motorových vozidiel naftu zakúpenú bez DPH, pričom mal deklarovať jej legálny nákup s DPH a na základe fiktívnych bločkov uplatňovať neoprávnené odpočty DPH. Žalobca si nesplnil povinnosti vyplývajúce z ust. § 45 Daňového poriadku a aj keď disponoval informáciami o svojich dodávateľoch, ktoré v procese dokazovania mohol využiť, bol vo vzťahu k dokazovaniu pasívny. V zmysle § 71 ods. 9 zákona č. 222/2004 Z.z. záznamy podľa ods. 1 až 6 sa uchovávajú do konca kalendárneho roka, v ktorom uplynie desať rokov od skončenia roka, ktorého sa týkajú, pričom takúto povinnosť mal žalobca aj podľa § 35 ods. 3 písm. b/ zákona č. 431/2002 Z.z.(v dĺžke piatich rokov nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú), a preto je nepravdivé tvrdenie žalobcu, že zákonnou podmienkou na uplatnenie práva na odpočítanie dane je, aby platiteľ mal faktúru v čase, keď odpočítava a nie neskôr. Žalovaný poukazuje na to, že podľa rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, ak sa žalobca odvoláva v daňovom konaní, prípadne v súdnom prieskumnom konaní na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora a nie len uvádzať niektoré právne závery tam uvedené. Navyše v prípadoch, na ktoré poukazuje žalobca boli počas daňových kontrol riadne predložené faktúry, ako aj zmluvy a ďalšie dôkazy, čo je dôležitou odlišnosťou od skutkového stavu v tejto prejednávanej veci. Obdobne aj v prípade judikatúry Najvyššieho súdu SR, na ktorú sa žalobca odvoláva bol skutkový stav odlišný, pretože tam počas daňovej kontroly daňový subjekt nepredložil správcovi dane žiadne daňové a účtovné doklady, a preto správca dane použil ako pomôcku iba jemu dostupné dokumenty kontrolovaného daňového subjektu, čo boli v danom prípade jeho daňové priznania k DPH. V tomto prípade žalobca predložil časť dokladov, ktoré správca dane preveril a uznal. Správca dane neuznal odpočítanie dane, ktoré žalobca počas daňovej kontroly nepreukázal faktúrami, ktoré by mohol správca dane preveriť a na základe ktorých by mohol vykonať dokazovanie v zmysle § 24 Daňového poriadku. Aj napriek tomu, že žalobca nepredložil časť účtovných dokladov, správca dane vedel daň správne zistiť a nemal dôvod prejsť do procesu určovania dane podľa pomôcok. Aj v procese určenia dane podľa pomôcok platí rovnaký postup pri posúdení splnenia podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., ktoré sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie. Záverom svojho vyjadrenia navrhuje žalobu zamietnuť. Na uvedené vyjadrenie žalovaného reagoval svojím podaním žalobca dňa 02.03.2015 a v ňom okrem skutočností, ktoré uviedol už v žalobe ďalej uvádza, že žalovaný objektívnu nemožnosť žalobcu predložiť účtovné doklady preukazujúce nákup PHM, ktorá bola spôsobená zavineným konaním inej osoby zneužil na to, aby uprel žalobcovi právo na zníženie daňovej povinnosti o všetky výdavky na PHM, čím žalovaný porušil povinnosť správcu dane zisťovať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a povinnosť postupovať tak, aby správne zistil daň. Žalovaný v rozpore s jeho povinnosťou zisťovať skutočný stav veci - nevykonal ani jediný dôkaz, ktorý by mohol potvrdiť bezdôvodný záver žalovaného, že žalobca vôbec nenakupuje PHM s DPH do nákladných vozidiel, ktorými vykonáva nákladnú cestnú dopravu. Vyhľadávaciu povinnosť má správca dane uplatniť s cieľom správneho zistenia dane aj vtedy, ak by zistenia boli v prospech daňového subjektu a nie len v jeho neprospech. Túto povinnosť však správca dane porušil. Žalobca poukazuje na to, že faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 mal, a preto mu vzniklo právo na odpočítanie dane. Súd na základe ust. § 244 a nasl. O.s.p., v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie Daňového úradu K., oboznámil sa s pripojeným administratívnym spisom a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto dňa 16.04.2015 za súhlasu účastníkov konania v zmysle ust. § 250f O.s.p. vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu žalobcu zamietol z ďalej uvedených dôvodov. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“), (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). Podľa ustanovenia § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý to bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Daňový úrad K. oznámil listom zo dňa 21.01.2013 daňovému subjektu M. J. Z. - G. C., B. XX, XXX XX K. E., IČO: 10 796 819 začatie daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2010 s dátumom začatia tejto kontroly dňa 04.02.2013 o 10:00 hod.. Oznámenie o začatí daňovej kontroly z 21.01.2013 bolo daňovému subjektu, žalobcovi, uložené na pošte K. E. dňa 24.10.2013 a žalobcom prevzaté až dňa 04.02.2013, pričom žalobca dňa 31.01.2013, to znamená počas úložnej lehoty, oznámil daňovému úradu krádež daňovým úradom žiadaných dokladov. O vykonanie daňovej kontroly požiadal správcu dane policajný orgán listom zo dňa 02.01.2013 na základe vykonávania operatívneho preverovania vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu - neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Trestného zákona, z ktorého spáchania je hore uvedený daňový subjekt podozrivý. O výsledku tejto kontroly, z ktorej vyhotovil správca dane Protokol č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Hory zo dňa 20.12.2013. Žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2010 uplatnil nadmerný odpočet vo výške 88,88 eur, pričom za uvedené zdaňovacie obdobie nepodal dodatočné daňové priznanie. Správca dane po kontrole zistil u žalobcu vlastnú daňovú povinnosť vo výške 24.447,30 eur. Z tohto dôvodu preto správca dane neuznal právo žalobcu na odpočítanie dane vo výške 24.533,59 eur. Výzvami zo dňa 08.04.2013 a zo dňa 17.10.2013 bol žalobca vyzvaný na predloženie účtovných dokladov, ako aj iných dokladov preukazujúcich hospodárske operácie a účtovné prípady, konkrétne pokladničných dokladov potrebných k výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1-12/2010, ktoré žalobca eviduje v zozname DPH. Na základe výsledkov daňovej kontroly bolo vydané rozhodnutie Daňového úradu K. zo dňa 29.05.2014 č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z v znení neskorších predpisov tento vyrubil daňovému subjektu - M. J. Z. - G. C., B. XX, XXX XX K. E., nar. XX.XX.XXXX, IČO: 10 796 819 rozdiel dane v sume 24.536,18 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010, nepriznal nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 88,88 eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume 24.447,30 eur. Toto rozhodnutie žalobca napadol odvolaním a žalovaný rozhodnutím zo dňa 17.09.2014 č. 1100303/1/393284/2014/14008 napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdil. Podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 71 ods. 3 veta prvá zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov je zdaniteľná osoba povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry. Podľa § 24 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 563/2009 Z.z. daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia. Podľa § 35 ods. 1 a ods. 2 veta druhá zákona č. 431/2002 Z.z. účtovná jednotka je povinná zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie proti strate, odcudzeniu, zničeniu alebo poškodeniu. Účtovná jednotka je tiež povinná zabezpečiť ochranu použitých technických prostriedkov, nosičov informácií a programového vybavenia pred ich zneužitím, poškodením, zničením, neoprávnenými zásahmi do nich, neoprávneným prístupom k nim, stratou alebo odcudzením. Na nakladanie s účtovnou dokumentáciou sa vzťahujú všeobecné predpisy o archívnictve. V preskúmavanom prípade ide o nepriznanie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie marec 2010 v sume 88,88 eur z dôvodu, že daňový subjekt nepredložil správcovi dane chýbajúce doklady. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lége, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ uvedený v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Povinnosťou účtovnej jednotky je viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne a zrozumiteľne. Preukázateľnosť znamená, že všetky účtovné záznamy budú doložené overiteľnými dokladmi. V prípade, že daňový subjekt na kontrolu nepredloží požadované doklady v zákonom stanovenom rozsahu a účtovné zápisy teda nie sú podložené a preukázané, daňový úrad ho vyzve, aby chýbajúce doklady v stanovenej lehote predložil. Ak daňový subjekt ani po výzve chýbajúce doklady nepredloží, nesplní si základnú povinnosť pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Správca dane v priebehu daňovej kontroly zrozumiteľne popísal skutočnosti, ktoré žiadal od žalobcu preukázať a presne označil doklady, ktoré uložil žalobcovi predložiť. Z postupu žalobcu v priebehu daňovej kontroly je zjavné, že tento s daňovým orgánom nespolupracoval a nesplnil si všetky povinnosti, ktoré mu správca dane na základe zákona ukladal. Súd v tejto situácii zároveň dáva do pozornosti žalobcu, že závažnosť porušenia zákona o účtovníctve sa posudzuje vzhľadom na všetky okolnosti. Len ak sú porušenia zákona závažnejšie, správca dane môže okrem dorubenia dane uložiť aj osobitnú pokutu za nedodržanie zákona o účtovníctve. Podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, pričom zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Dôkazné bremeno je v tomto prípade na daňovom subjekte, čo vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR č.k. III. US 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Preto ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. K námietke žalobcu o povinnosti správcu dane určiť daň podľa pomôcok súd uvádza, že správca dane jedine v prípade, keď s ním daňový subjekt vôbec nespolupracuje, na oznámenie o výkone daňovej kontroly nereaguje a v deň, ktorý bol v oznámení uvedený ako deň začatia daňovej kontroly sa bez ospravedlnenia nedostaví, resp. neskôr po začatí kontroly inak znemožňuje vykonanie daňovej kontroly, postupuje odlišne a prejde do procesu určenia dane podľa pomôcok. To však nebol prípad žalobcu. Nepredloženie dôkazov nezbavuje správcu dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti čo najúplnejšie. Samotná neexistencia účtovného dokladu, prípadne nedostatok jeho náležitostí, ešte nevylučuje možnosť a schopnosť správcu dane preukázať skutkový stav aj inak. V priebehu daňovej kontroly správca dane neuprel žalobcovi žiadne právo vyplývajúce z ust. § 45 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. a zároveň mu správca dane vytvoril dostatočný časový priestor na preukázanie skutočností, ktoré by mali vplyv na správne určenie dane, čo žalobca nevyužil, pretože v rámci daňovej kontroly pri zabezpečovaní dokladov nebol súčinný a požadované doklady i napriek výzvam správcu dane nepredložil. Súd vychádzajúc so skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu s poukazom na závery uvedené vyššie považoval žalobné námietky za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť žalobného návrhu. Preto z vyššie uvedených dôvodov súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol stotožniac sa s dôvodmi žalovaného rozhodnutia, keď pri nedostatku relevantných žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. Žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nebol v konaní úspešný. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.