Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Saz/8/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201437 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7014201437.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Marianna Hrabovecká, v právnej veci navrhovateľa: K. V., B.. XX.XX.XXXX, P. V., L. V., H. N. G. (Ď. I. „.H.), H. Š. L., O. B., T. P. - Š. P., U., X. J. O., posledný trvalý pobyt v zahraničí mestská časť T. Y. X., V., provincia V., H., toho času miesto pobytu D.Ň. U., X. X, XXX XX Ž., Slovenská republika (ďalej len „SR"), zastúpený: Mgr. Jarmila Vargová, advokátka, Brečtanová 21, 831 01 Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia ČAS: MU-205-47/PO-Ž-2014 zo dňa 30.10.2014, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-205-47/PO-Ž-2014 zo dňa 30.10.2014 v časti o neudelení azylu. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-205-47/PO-Ž-2014 zo dňa 30.10.2014 odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl navrhovateľovi a súčasne podľa ustanovenia § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol doplnkovú ochranu na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Odporca v odôvodnení uviedol, že navrhovateľ počas pobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce požiadal dňa 26.06.2014 pred príslušníkmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Sečovce o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život. Odporca v napadnutom rozhodnutí uviedol, že s navrhovateľom bol vykonaný pohovor za účelom objasnenia a zdôvodnenia jeho žiadosti o azyl. V rámci pohovoru navrhovateľ uviedol, že v roku 2004 ukončil 8. triedu povinného základného vzdelania. V štúdiu ďalej nepokračoval z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov rodičov a zlej bezpečnostnej situácie v mieste bydliska. V máji 2012 začal pracovať pre organizáciu O. C., ktorá bola financovaná Americkým veľvyslanectvom v Afganistane ako okresný mobilizér - prepravca. Jeho úlohou bolo roznášať letáky a propagačné materiály ženám v domácnostiach po V. a jeho okolí, podľa pokynov riaditeľky A. U. M. a doručovať finančnú a humanitárnu pomoc ženám. V máji roku 2014 na ich auto zaútočili príslušníci militantnej skupiny Taliban tým spôsobom, že im vykradli auto a zničili prevážané letáky. Slovne a bez nátlaku ich upozornili, aby túto činnosť už nevykonávali, pretože ich sledujú a nepáči sa im čo robia, lebo je to proti náboženstvu islam. Ak budú naďalej vykonávať túto činnosť, tak nájdu ženy a domy, ktorým pomáhajú a tie vypália. Navrhovateľ s kolegom naďalej pokračovali v činnosti pre organizáciu O. C.. Navrhovateľova matka povedala, že bude lepšie, ak navrhovateľ opustí krajinu, aby nebol jeho život ohrozený po návrate Talibanu k moci. Navrhovateľova rodina nečelila žiadnym problémom zo strany Talibanu. Krajinu pôvodu opustil tiež z dôvodu hľadania lepších pracovných podmienok a vzdelávania. V prípade návratu do krajiny pôvodu sa obáva nešpecifikovanej hrozby zo strany Talibanu a zlej bezpečnostnej situácie. Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že všetky skutočnosti uvedené navrhovateľom boli počas konania objektívne vyhodnotené, komplexne posúdené a žiadosť individuálne preskúmavaná v súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec“ zo dňa 4.3.1996. Odporca mal za to, že navrhovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jeho žiadosti. Nebolo voči nemu nikdy vedené trestné konanie, nikdy nebol zadržaný, väznený, ani vypočúvaný, nemal problémy s armádou, políciou, súdnictvom, ani inými štátnymi orgánmi, nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia ani organizácie. Odporca uviedol, že z dôvodu absencie originálu ID karty č. XXXXXXX, predloženého navrhovateľom počas azylového konania, nemohol ho podrobiť skúmaniu pravosti s oficiálne vydávaným dokladom. Rovnako nemohol podrobiť skúmaniu pravosti list Ministerstva zahraničných vecí z 2. mája 2013, REF: U.-XX-R.-XXX, listy Veľvyslanectva USA v Kábule z 19. februára 2013, G.: U. adresované osobe A. U. M. z O. C., odporúčací list o pracovnej činnosti z 7. júla 2014, pracovnú zmluvu bez príloh a preukaz zamestnanca, ktoré predložil navrhovateľ a mali potvrdiť existenciu organizácie a jeho pracovnú činnosť pre citovanú organizáciu. Odporca na základe dostupných zdrojov považoval výpoveď navrhovateľa vcelku za vierohodnú. Za účelom posúdenia tvrdení navrhovateľa ohľadom činnosti pre O. C. a s tým spojeného problému s príslušníkmi Talibanu si zabezpečil informácie migračného úradu: MU-ODZS-2014/000065-090, MU-ODZS-2014/000065-064 a z internetových stránok www.bushcenter.org, www.avapress.com, na základe ktorých nevylúčil, že navrhovateľ nečelil uvádzaným problémom, avšak považoval za potrebné skúmať, či išlo skutočne o prenasledovanie. Z výpovede navrhovateľa odporca vyvodil, že svoju žiadosť o azyl zakladá na prenasledovaní neštátnymi aktérmi. Odporca nepovažoval údajné problémy navrhovateľa s príslušníkmi Talibanu za prenasledovanie, korešpondujúce s definíciou utečenca v zmysle Ženevského dohovoru a ani zákona o azyle. Okrem subjektívneho prvku jeho strachu z domnelého prenasledovania - príslušníkmi Talibanu - chýba v prípade navrhovateľa objektívny prvok odôvodnenosti jeho strachu v zmysle Ženevského dohovoru. Vychádzajúc z výpovede navrhovateľa odporca skonštatoval, že navrhovateľ počas pobytu v krajine pôvodu prišiel do kontaktu s príslušníkmi militantnej skupiny Taliban len raz. Nečelil fyzickým útokom z ich strany, ani nikdy nebol nimi hľadaný v mieste bydliska, čo nasvedčuje tomu, že o jeho osobu nemali záujem, ani nechceli ohroziť jeho bezpečnosť alebo život. V mieste trvalého bydliska ho nehľadali ani prostredníctvom rodinných príslušníkov, či známych. Odporca nevyvrátil informácie o situácií pracovníkov mimovládnych organizácií, ktorí vo všeobecnosti čelia nevyberanému násiliu príslušníkmi Talibanu. Avšak skonštatoval, že navrhovateľ takému konaniu nikdy nečelil, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že vo verejne dostupných zdrojoch neboli nájdené informácie, ktoré by potvrdzovali, že pracovníci O. C. čelia nevyberanému násiliu zo strany Talibanu. Odporca posúdil problémy s príslušníkmi Talibanu, či mali priamu súvislosť s navrhovateľovou rasou, národnosťou, sociálnou skupinou, či politickým presvedčením. Zvýšené zameranie na Afgancov, ktorí pracujú pre medzinárodné organizácie alebo bezpečnostné sily, humanitárnych pracovníkov a aktivistov za občiansku spoločnosť, vychádza z vnímaného spojenia s centrálnou vládou. Vo väčšine prípadov nejde o politický, ale ekonomický dôvod vstupu do takéhoto zamestnaneckého pomeru, ako v prípade navrhovateľa. Odporca mal za to, že v prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Odporca vzhľadom na to, že u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, posúdil podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Z dôvodu, že nie je možné vylúčiť, že by nebol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, poskytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu do výroku o neudelení azylu podal navrhovateľ, prostredníctvom svojej splnomocnenej advokátky, včas opravný prostriedok. V opravnom prostriedku navrhovateľ pred citovaním ustanovení zákona o azyle a Správneho poriadku uviedol, že o azyl žiadal z dôvodu: - obáv pred prenasledovaním kvôli jeho práci pre organizáciu O. C., - obáv pred príslušníkmi hnutia Taliban, ktorí sa mu vyhrážali. Navrhovateľ svoj opravný prostriedok odôvodňoval tým, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ vo svojom opravnom prostriedku pred tým, ako pristúpil ku konkretizácii dôvodov opravného prostriedku, uviedol svoj stručný profil. Podľa navrhovateľa odporca mal posudzovať jeho žiadosť o udelenie azylu minimálne v rozsahu prisudzovaného politického presvedčenia a príslušnosti k O. národnostnej menšine. Navrhovateľ mal obavy pred prenasledovaním, spočívajúcom v použití fyzického alebo psychického násilia zo strany Talibanu, t.j. neštátneho aktéra. Mal za to, že odporca mal v záujme dôsledného zistenia skutkového stavu riadne preskúmať jeho žiadosť aj s ohľadom na postavenie osôb pracujúcich pre medzinárodné mimovládne organizácie. Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku namietal, že sa odporca nezaoberal postavením národnostných menšín, a to aj napriek tomu, že v Afganistane pretrváva silná etnická diverzifikácia s potláčaním menšín. V tomto ohľade navrhovateľ poukázal na správu UNHCR, podľa ktorého je Afganistan treťou najnebezpečnejšou krajinou na svete pre etnické menšiny, najmä z dôvodu cielených útokov voči jednotlivcom z dôvodu etnicity alebo náboženstva. Index odkazuje na menšiny príslušníkov národnosti hazarskej, paštúnskej, tadžickej, uzbeckej, turkménskej a baluchis Vzhľadom na to by mala byť poskytnutá medzinárodná ochrana na základe ich národnosti alebo etnického pôvodu. Z tohto dôvodu podľa navrhovateľa mal odporca postupovať v súlade s týmto odporúčaním. Poukázal pritom na príručku UNHCR na posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl z Afganistanu (Eligibility Guidelines for Assesing the International Protection Needs of Asylum - Seekers from Afghanistan (HCR/ EG/AFG/13/01), 6 August 2013 (dostupné na ecoi.net) http://www.ecoi.net/file upload/90 1375862717 2013-08-06-unhcr-afghanistan-eligibility-guidelines.pdf, str. 34-36, 38, 66, 70), z ktorej aj citoval s uvedením zdroja. Pokiaľ odporca nezohľadňoval závery uvedené v citovanej príručke, nemohol dôsledne zistiť skutkový stav veci, čo viedlo k nesprávnym skutkovým i právnym záverom. Navrhol napadnuté rozhodnutie v časti o neudelení azylu zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. Odporca svojim podaním zo dňa 19.12.2014 sa písomne vyjadril k opravnému prostriedku navrhovateľa. Vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľove problémy s Talibanom tak, ako ich opísal, nemožno subsumovať pod žiaden z taxatívne stanovených dôvodov uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle a preto navrhol rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Krajský súd v Košiciach rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania podľa ustanovenia § 250f zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „O.s.p.“) ako vecne a miestne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v platnom znení) a za použitia ustanovenia § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu. Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd, ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté. Z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, že účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí byť preukázané, že je nositeľom určitého presvedčenia (politického, náboženského), pre ktoré je v krajine, ktorej občianstvo má (v krajine posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, respektíve má dôvodnú obavu, že by k takémuto prenasledovaniu mohlo dôjsť. Pri zisťovaní skutkového stavu je pritom treba vychádzať z toho, či žiadateľ o azyl v konaní uniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/24/2013 zo dňa 10.12.2013). Dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľ žiadosť o udelenie azylu zdôvodnil v Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 10.07.2014 vyhrážkou protivládnej skupiny Taliban a všeobecne zlou bezpečnostnou situáciou, ktorým odporca venoval náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa aj obsahom správ o krajine pôvodu (č.l. 75-86 administratívneho spisu), ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol. Krajský súd pri posudzovaní rozhodnutia odporcu poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa vo všetkých dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu. K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôrazňuje, že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/ bod 1), okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe - navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Žiaden štátny orgán nevykonal voči navrhovateľovi žiadne kroky administratívneho, trestného, či iného postihu. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle. Podľa krajského súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny vzhľadom na záver odporcu o tom, že v danom prípade sa zjavne jedná o žiadateľa o azyl, ktorý objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych orgánov. Navrhovateľ nečelil ani takému konaniu zo strany neštátnych pôvodcov. V rámci správneho konania síce navrhovateľ tvrdil, že príslušníci hnutia Taliban v máji roku 2014 zaútočili a vykradli ich auto a zničili prevážané letáky ako upozornenie, aby túto činnosť už nevykonávali, pretože ich sledujú a nepáči sa im, čo robia lebo je to proti islamskému náboženstvu a ak budú naďalej vykonávať túto činnosť, tak nájdu ženy a domy, ktorým pomáhajú, a tie vypália, ale nikdy sa s členmi tohto hnutia viac do osobného kontaktu nedostal. Taliban sa mu nikdy predtým a ani potom nevyhrážal. Okrem toho, potencionálnemu násiliu zo strany Talibanu je vystavené celé obyvateľstvo Afganistanu. Krajský súd poukazuje aj na výpoveď navrhovateľa, ktorý uviedol, že o azyl alebo poskytnutie doplnkovej ochrany žiadal z dôvodu, že Afganistan je nebezpečná krajina a on chcel žiť v bezpečí, vzdelávať sa a nájsť si prácu. Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu celého azylového konania sa krajskému súdu javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa v prípade zotrvania v krajine pôvodu ako neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa než tým, ktoré sú ako dôvody pre udelenie azylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone o azyle a potvrdzujú záver, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle. Navrhovateľ vo svojej výpovedi pred odporcom neuviedol ani skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že by z dôvodu O. národnosti zažíval nejaké problémy v krajine pôvodu. Z toho dôvodu sa krajský súd s námietkami navrhovateľa, týkajúcimi sa postavenia národnostných menšín, nestotožňuje. V prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o azyle, keď v zmysle ustanovení § 13 ods. 1 zákona o azyle odporca navrhovateľovi azyl neudelil. Krajský súd považuje za zrejmé, z akých argumentov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom došiel k záveru, že ten rozsiahle dokazovanie vykonal a vyhodnotil riadnym spôsobom. Riadne zistil skutkový stav veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencii dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovení § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle. Odporca sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, k ich vyhodnoteniu nemožno mať žiadne výhrady, a preto bolo potrebné rozhodnutie odporcu v časti výroku o neudelení azylu ako vecne správne potvrdiť podľa § 250q ods. 2 O.s.p.. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O. s .p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s .p. Navrhovateľ a jeho splnomocnená zástupkyňa boli v konaní neúspešní a nemali preto právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.