Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/33/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200310 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Tymko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7015200310.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Judity Jurákovej, v právnej veci žalobcu M. R., bytom N.. R. XXXX/XX, G. T. D., zastúpeného JUDr. Milanom Križalkovičom, advokátom, so sídlom Hviezdoslavova 11, Spišská Nová Ves, proti žalovanému Okresnému úradu Košice, odboru opravných prostriedkov, so sídlom Komenského 52, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-KE- OOP1-2014/048021/VAN zo dňa 29.12.2014, takto
r o z h o d o l :
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
Žalobou zo dňa 13.03.2015 doručenou tunajšiemu súdu dňa 17.03.2015 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia Okresného úradu Košice, odboru opravných prostriedkov, referát vnútorných vecí, č. OU-KE-OOP1-2014/048021/VAN zo dňa 29.12.2014, ako aj rozhodnutia Okresného úradu Spišská Nová Ves, odboru všeobecnej vnútornej správy, č. OU-SN-OVVS-2014/002004 zo dňa 27.10.2014 a vrátenia veci žalovanému na nové konanie a rozhodnutie.
Okresný úrad Spišská Nová Ves, odbor všeobecnej vnútornej správy rozhodnutím č. OU-SN- OVVS-2014/002004 zo dňa 27.10.2014, podľa § 2 ods. 3 zákona č. 180/2913 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov s poukázaním na ustanovenie § 52 a § 55 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „citovaný zákon“), § 46 a nasl. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov rozhodol tak, že M. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. T. D., N.. R. XXXX/XX uznáva sa vinným z priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona, ktorého sa dopustil tým, že dňa 20.09.2013 v čase okolo 17.30 hod. v Spišskej Novej Vsi na Radlinského ulici v priemyselnom parku v prevádzke autodielne spôsobil drobné ublíženie na zdraví M. K., nar. XXXX, bytom R., K. XXX/XX a to tak, že ho ťahal za rukáv pravej ruky pri vyvádzaní z autodielne a následne rukami chytil za odev a pretlačil od dverí autodielne ku kontajneru a zatlačil o kontajner, čím mu spôsobil pomliaždenie a podvrtnutie pravého ramena ľahkého stupňa a pomliaždenie krčnej oblasti chrbtice ľahkého stupňa.
Obvinený z priestupku M. R.Á. sa svojím konaním dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu tým, že úmyselne narušil občianske spolunažívanie drobným ublížením na zdraví.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch sa obvinenému M. R. za spáchaný priestupok ukladá pokarhanie.
Podľa § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch sa obvinenému M. R. ukladá povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16 eur.
Odôvodnenie citovaného rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, je obsahom podrobného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.
V odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, žalobca žiadal, aby odvolací správny orgán napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové konanie.
Odvolacie námietky žalobcu proti rozhodnutiu Okresného úradu Spišská Nová Ves, odboru všeobecnej vnútornej správy, č. OU-SN-OVVS-2014/002004 zo dňa 27.10.2014, korešpondujú so žalobnými námietkami proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného a sú taktiež obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 59 ods. 2 zákona o správnom konaní odvolanie M. R. zamietol a rozhodnutie Okresného úradu Spišská Nová Ves, odboru všeobecnej vnútornej správy, č. OU-SN-OVVS-2014/002004 zo dňa 27.10.2014 potvrdil.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na výrok rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a uviedol, že obvinený M. R. podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu v zákonnej lehote odvolanie. V odvolaní uviedol, že s rozhodnutím nesúhlasí, priestupku sa nedopustil. Podľa neho práve poškodený sa dopustil priestupku, on ho neškrtil a nemohol mu preto spôsobiť zranenia tak, ako sú opísané v znaleckom posudku. Z lekárskeho potvrdenia a zo znaleckého posudku vyplýva, že drobné poranenie - podvrtnutie pravého ramena ľahkého stupňa mohlo byť spôsobené síce pri fyzickom kontakte dňa 20.09.2013, avšak nie je vylúčené, že k takýmto zraneniam mohlo dôjsť pri násilnom pretláčaní dverí a pri jeho násilnom sa domáhaní vstupu do autodielne cez zatvárené dvere a jednak aj nosením 20 kg vážiacej batérie, a to vzhľadom na diagnózu, ktorou trpel pred fyzickým kontaktom. Obvinený sa domáha zrušenia rozhodnutia a prikázania veci prvostupňovému správnemu orgánu na nové konanie a rozhodnutie, a to za účelom odstránenia rozporov vo výpovedi poškodeného a prípadne aj vypočutia znalca. Považuje za nespravodlivé aj to, že dôkazy boli vyhodnotené len jednostranne bez uváženia všetkých okolností prípadu.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný citoval ustanovenie § 2 ods. 1, § 3, § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, § 32 ods. 1, 2, § 34 ods. 5 a § 46 zákona o správnom konaní. Konštatoval, že prvostupňový správny orgán vychádzal pri vydaní rozhodnutia z predloženého spisového materiálu, ako aj z výpovedí obvineného M. R., oznamovateľa - svedka M. K. a svedka N. W.. Obvinený spáchanie priestupku poprel, priznal však s odvolaním na výpoveď zo dňa 15.07.2014, že M. K. rukami chytil za oblečenie medzi hruďou a ramenom a zatlačil ho o kontajnery, čo v podstate potvrdil vo svojej výpovedi aj svedok N. W. na OO PZ Spišská Nová Ves, keď uviedol, že videl na kamerovom systéme, ako obvinený pritlačil oznamovateľa o kontajner. Žalovaný uviedol, že správny orgán uznal obvineného vinným hlavne na základe znaleckého posudku I.. W., ktorý skonštatoval, že náhodný vznik zranení, ktoré utrpel oznamovateľ vzhľadom na ich rozsah, charakter a lokalizáciu, je nepravdepodobný. Vo veci bolo dňa 11.12.2013 prerušené priestupkové konanie z dôvodu posúdenia veci na Okresnej prokuratúre v Spišskej Novej Vsi, či vzhľadom na dĺžku práceneschopnosti M. K. sa nejedná o trestný čin, pričom okresná prokuratúra spis dňa 17.09.2014 vrátila na ďalšie konanie z dôvodu, že vo veci fyzického napadnutia bola doba liečenia zranení na základe záverov znaleckého posudku stanovená na sedem dní. Správny orgán opätovne predvolal obvineného spolu s jeho právnou zástupkyňou z dôvodu odstránenia rozporov v jeho výpovediach vykonaných na ústnom pojednávaní dňa 27.11.29013, kde v plnom rozsahu poprel spáchanie skutku, ktorý je mu kladený za vinu, pričom v trestnom konaní dňa 15.07.2014 priznal, že oznamovateľa chytil ľavou rukou v oblasti jeho pravého rukáva, ťahal ho smerom von z prevádzky a následne, do domáhaní sa oznamovateľa vojsť do prevádzky autodielne, ho oboma rukami chytil za oblečenie a pretlačil ho von doprava k smetným košom, ktoré boli vzdialené cca 5 metrov od dverí dielne. Tam, nakoľko bol K. dosť agresívny, ho zatlačil ku kontajnerom a povedal mu, aby sa ukľudnil. Pri výpovedi dňa 27.10.2014 zároveň uviedol, že trvá na výpovedi zo dňa 15.07.2014, kde sa ku skutku vlastne priznal. Správny orgán nepredvolal znalca I.. W., pretože obvinený bol prostredníctvom právneho zástupcu s celým vyšetrovacím spisom, ako aj so znaleckým posudkom oboznámený dňa 22.07.2014, kde uviedli a podpisom potvrdili, že nemajú z ich strany žiadne návrhy. Žalovaný uviedol, že správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie uviedol dôvody, ktoré ho viedli k tomu, že
po vykonanom dokazovaní uznal obvineného vinným zo spáchania priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch. Skutočnosť, ktorú možno považovať za preukázanú, je drobné ublíženie na zdraví, ktorého sa obvinený dopustil voči oznamovateľovi tým, že narušil občianske spolunažívanie drobným ublížením na zdraví tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že prvostupňový správny orgán postupoval správne, keď nespochybnil výpovede svedkov, neoznačil ich za nevierohodné. Svedkovia pred výpoveďou boli riadne poučení o právnych následkoch krivej výpovede. Uviedol, že prvostupňový správny orgán sa usiloval o zistenie pravdy, čo najväčšmi zodpovedajúcej skutočnosti a o čo najpresnejšie zistenie skutkového stavu veci. Na vydanie rozhodnutia o uznaní viny sa vyžaduje istota a presvedčenie správneho orgánu o tom, že skutok bol spáchaný obvineným. Ak by však mal správny orgán akékoľvek pochybnosti o spoľahlivosti zisteného stavu veci, nemôže uznať obvineného vinným a musí prihliadnuť na pravidlo v pochybnostiach v prospech obvineného. Poukázal na to, že podľa § 12 zákona o priestupkoch pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že podľa § 47 ods. 3 zákona o správnom konaní, v odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Žalovaný konštatoval, že obvinený v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a nepredložil prvostupňovému správnemu orgánu, ako ani odvolaciemu orgánu žiadne nové dôkazy.
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OU-KE- OOP1-2014/048021/VAN zo dňa 29.12.2014, ako aj rozhodnutia Okresného úradu, odboru všeobecnej vnútornej správy Spišská Nová Ves, č. OU-SN-OVVS-2014/002004 zo dňa 27.10.2014 a vrátenia veci žalovanému na nové konanie a rozhodnutie.
Žalobca v podanej žalobe poukázal na rozhodnutie Okresného úradu, odboru všeobecnej vnútornej správy Spišská Nová Ves, č. OU-SN-OVVS-2014/002004 zo dňa 27.10.2014. Uviedol, že z celého spisového materiálu totiž vyplýva, že bol to práve poškodený, ktorý porušil občianske spolunažívanie tým, že vošiel do jeho autodielne a pri vybavovaní reklamácie, nielen že bol agresívny a vulgárny, ale aj na neho zaútočil, keď ho vyprevadil pred dvere jeho dielne a len skutočnosť, že je vyššej postavy a silnejší zabránila tomu, aby mu nespôsobil zranenia. Nasilu sa tlačil do autodielne, a to dokonca v čase po skončení pracovnej doby, bránil mu zavrieť autodielňu a už tým porušoval domovú slobodu, preto bol nútený chytiť ho za odev, brániť sa jeho útoku a odtlačiť ho od dverí autodielne. Konštatoval, že žiadnym spôsobom ho neškrtil, a preto mu ani nemohol spôsobiť poranenia, ktoré sú uvedené v znaleckom posudku. Uviedol, že on síce nenamietal znalecký posudok, ale orgán rozhodujúci o priestupku si mal a musel všimnúť, že poškodený zásadným spôsobom zveličoval okolnosti a klamal, aby dosiahol jeho trestné stíhanie pre skutok, čo on neurobil. Žalobca ďalej uviedol, že až po znaleckom dokazovaní sa preukázalo, že poškodený trpí pokročilým chronickým ochorením väzivovo- svalového komplexu ramenného pletenca, ktoré nemá žiadny kauzálny súvis s posudzovaným zranením a zásadným spôsobom modifikuje a predlžuje dobu liečenia, a tým aj práceneschopnosť. Poukázal na to, že diagnostický záver pre syndróm manžety rotátorov bol urobený už dňa 21.09.2013 na ortopedickom oddelení. V deň, kedy sa mal stať skutok, t.j. 20.09.2013, boli určené diagnózy - pomliaždenie hrdla a pomliaždenie pleca a ramena, ktoré poranenia mali vzniknúť jeho strkaním do jeho pravého ramena, ťahaním ho za ruky a škrtením. Pre pomliaždenie na krku má svedčiť minimálny subkutánny podkožný hematóm (teda takmer nijaký) a pravé rameno má byť bolestivé. Uviedol, že uznaný bol napadnutým rozhodnutím, že mu mal spôsobiť pomliaždenie a podvrtnutie pravého ramena ľahkého stupňa a pomliaždenie krčnej oblasti chrbtice ľahkého stupňa, a teda drobné ublíženie na zdraví. Poukázal na to, že zo správ, ktoré vyššie uviedol a aj zo znaleckého posudku vyplýva, že takéto drobné poranenie podvrtnutie pravého ramena ľahkého stupňa mohol síce utrpieť pri fyzickom kontakte dňa 20.09.2013, avšak nie je vylúčené, že k takýmto zraneniam mohlo dôjsť pri násilnom pretláčaní dverí a pri jeho násilnom domáhaní sa vstupu do autodielne cez zatvárané dvere a jednak následným nosením asi 20 kg vážiacej batérie, a to vzhľadom na jeho diagnózu, ktorou trpel už pred fyzickým kontaktom s ním, a to syndrómom manžety rotátorov.
Žalobca v podanej žalobe ďalej uviedol, že to, ako sa správal poškodený pri vybavovaní reklamácie pred skončením pracovnej doby a aj po skončení pracovnej doby, potvrdil aj vypočutý svedok, prítomný na mieste samom, N. W.. Aj z tohto dôkazu, aj z jeho výpovede a aj z kamerového záznamu je zrejmé, že tzv. poškodený klamal, zavádzal, od samotného počiatku zveličoval a pritom on musel urobiť opatrenia, aby chránil seba a svoj majetok, keď poškodený útočil na neho. Za takéhoto stavu je absolútne nelogické napadnuté rozhodnutie, že on mal úmyselne narušiť občianske spolunažívanie, a to drobným ublížením na zdraví, keď celý incident vyvolal svojim hrubým správaním a útokom na neho sám poškodený.
Žalobca považoval za zrejmé, že celý incident vyvolal poškodený a v čase, keď on sa mu snažil zabrániť v jeho útoku, jeho útok trval, a preto z právneho hľadiska nebolo možné jeho konanie, aj keby bolo došlo ku drobnému ublíženiu na zdraví, kvalifikovať z jeho strany ako priestupok, a to úmyselným konaním, akoby konanie poškodeného ani neexistovalo. Žalobca považoval za nespravodlivé a v rozpore so zákonom, že prvostupňový orgán, ako aj orgán odvolací, vyhodnotil výpovede poškodeného ako pravdivé, keď pri svojich výpovediach klamal a zavádzal orgány činné v trestnom konaní už len tým, že poprel svoje nezákonné konanie, a teda útok na neho, ktorému útoku sa musel brániť. Uviedol, že poškodený totiž bol poučený nielen ako poškodený v konaní o priestupku, ale aj v konaní pred orgánmi činným v trestnom konaní a zo samotného faktu, že bol poučený o tom, že ako svedok musí vypovedať pravdivo a nesmie nič zamlčať, nie je možné vyvodiť záver, že aj skutočne pravdivo vypovedal, a že nič nezamlčal. Táto argumentácia bez ďalšie a bez vyhodnotenia jeho ďalších výpovedí a bez vyhodnotenia a uváženia výpovedí ďalších svedkov nemá oporu v zákone.
Žalobca nesúhlasil s tým, čo uviedol odvolací orgán, že svojou výpoveďou tým, že on popísal ako sa skutok stal, že sa bránil útoku poškodeného, že sa ku skutku vlastne priznal, a to bez vyhodnotenia toho, či jeho konanie naozaj je možné posúdiť ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a to tak, že mal úmyselne poškodenému spôsobiť drobné ublíženie na zdraví a tým úmyselne narušiť občianske spolunažívanie. To, že poškodenému boli spôsobené nejaké drobné poranenia neznamená, že jeho konanie bolo možné posúdiť ako priestupok, teda že mal úmysel narušiť občianske spolunažívanie. Žalobca tvrdil, že ani prvostupňový a ani druhostupňový orgán nepostupoval správne a už vôbec nie v zmysle zistenia pravdy, čo najväčšmi zodpovedajúcej skutočnosti a už vôbec riadne nezistil skutkový stav veci. Poukázal na to, že žalovaný stroho skonštatoval, že v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, a že nepredložil prvostupňovému a ani odvolaciemu orgánu žiadne dôkazy. Uviedol, že v tomto kontexte je teda nepochybné, že zotrval od samého počiatku na svojich vyjadreniach, ktoré nikdy nezmenil a ani nezmení a tvrdí, že právny názor prvostupňového orgánu, ale aj druhostupňového orgánu odporuje zákonu, pretože aj keď pri svojej obrane a obrane svojho majetku spôsobil drobné poranenia, tzv. poškodenému, nie je možné jeho konanie podriadiť pod ustanovenia zákona o priestupkoch, že on úmyselne narušil občianske spolunažívanie. Žalobca považoval za nepochybné a vyplýva to aj zo spisového materiálu, aj z jeho vyjadrení a aj z vyjadrenia svedka N. W., že to bol poškodený, ktorý útočil, a preto jeho konanie nebolo možné kvalifikovať ako úmyselné konanie s úmyslom narušiť občianske spolunažívanie a už vôbec nie ako konanie v úmysle spôsobiť mu akékoľvek zranenie. Z uvedených dôvodov žiadal žalobca v zmysle § 250j ods. 2 O.s.p., aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, a to z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ O.s.p.. Zároveň žalobca žiadal, aby súd v zmysle § 250c O.s.p., odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného v celom rozsahu v spojení s rozhodnutím Okresného úradu, odboru všeobecnej vnútornej správy Spišská Nová Ves, č. OU-SN-OVVS-2014/002004 zo dňa 27.10.2014.
Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 18.05.2015 navrhol, aby súd žalobu zamietol a trovy konania znášal žalobca. Dôvody uvedené v tomto písomnom vyjadrení žalovaného korešpondujú s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalovaný ďalej uviedol, že nie je možné konštatovať, že žalobca nemal úmysel spôsobiť drobné ublíženie na zdraví M. K., pretože jeho konanie smerovalo k tomu, že ho napadol, pričom situáciu, ktorá vznikla mohol riešiť aj iným spôsobom, napr. privolaním policajnej hliadky, ktorá by zjednala nápravu a nemusel ju riešiť za použitia fyzického násilia. Neobstojí ani jeho tvrdenie, že on nemenil svoju výpoveď ale menil ju M. K., pretože zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že žalobca na ústnom prejednaní priestupku dňa 27.11.2013 poprel obvinenie v plnom rozsahu a v priebehu vyšetrovania dňa 15.07.2014 priznal, že chytil M. K. v oblasti pravého rukáva a následne ho oboma rukami chytil za oblečenie a pretlačil smerom ku kontajnerom pod krk, kde takto práve on menil svoju výpoveď. Aj keď došlo zo strany M. K. k tomu, že sa neadekvátnym spôsobom domáhal uznania
reklamácie, zo strany žalobcu bola reakcia taktiež neprimeraná okolnostiam. Správny orgán neposúdil konanie žalobcu ako nutnú obranu, pretože zo strany M. K. nedochádzalo k útoku na žalobcu, ale iba k tomu, že nechcel opustiť priestory autodielne.
V závere písomného vyjadrenia žalovaný uviedol, že žalobca v žalobe neuvádza žiadne nové skutočnosti, žaloba sa opiera o tie isté dôvody, ktoré boli uvedené v odvolaní, pričom žalovaný sa s nimi vysporiadal v druhostupňovom rozhodnutí, a preto trvá na argumentácii uvedenej v napadnutom rozhodnutí.
Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Na pojednávaní súdu dňa 11. novembra 2015 predseda senátu upovedomil právneho zástupcu žalobcu v súlade s ustanovením § 250c ods. 1 O.s.p. o tom, že žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného sa nevyhovuje.
Na uvedenom pojednávaní súdu žalovaný nebol prítomný, pričom bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný. Písomným podaním zo dňa 06.11.2015, doručeným tunajšiemu súdu dňa 10.11.2015 žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a súhlasil s tým, aby bola vec pojednávaná v jeho neprítomnosti. Z uvedeného dôvod súd prejednal vec v súlade s ustanovením § 250g ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti zástupcu žalovaného.
Právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na podanej žalobe a dôvodoch v nej uvedených. Bol toho názoru, že žalobca bol rozhodnutím správnych orgánov ukrátený na svojich právach, pričom v predmetnej veci správne orgány nesprávne vec právne posúdili a taktiež zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov. Z týchto dôvodov navrhol napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Na otázku predsedu senátu v čom vidí, že v predmetnej veci je zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi v rozpore s obsahom spisov, právny zástupca žalobcu uviedol, že k tomu sa nevie vyjadriť, pričom opätovne poukázal len na dôvody, ktoré sú uvedené v podanej žalobe.
Podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“), priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním, ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti, ktoré je za priestupok výslovne označené v tomto alebo inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.
Podľa § 3 zákona č. 372/1990 Zb., na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.
Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb., priestupok je spáchaný úmyselne, ak páchateľ
a) chcel svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom alebo b) vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb., za priestupok možno uložiť tieto sankcie:
a) pokarhanie, b) pokutu, c) zákaz činnosti, d) prepadnutie veci.
Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb., pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní.
Podľa § 51 zákona č. 372/1990 Zb., ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.4)
Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb., objasňovanie priestupkov podľa odseku 1 vykonávajú správne orgány, ktoré sú príslušné prejednať zistené priestupky, ak priestupok zistili v rozsahu svojej pôsobnosti alebo ak im priestupok oznámil iný orgán (§ 56 ods. 1), ktorý nie je oprávnený priestupok prejednať podľa tohto alebo iného zákona. Správne orgány sú oprávnené požiadať o vykonanie objasňovania priestupkov orgány oprávnené objasňovať priestupky podľa odseku 3 v rozsahu ich pôsobnosti.
Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb., podkladom na začatie konania o priestupku je správa o výsledku objasňovania priestupku, oznámenie štátneho orgánu obce, organizácie alebo občana o priestupku, poznatok z vlastnej činnosti správneho orgánu alebo postúpenie veci orgánom činným v trestnom konaní.
Podľa § 77 zákona č. 372/1990 Zb., výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku uznaný vinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku, vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie (§ 11 ods. 3), o započítaní času do času zákazu činnosti (§ 14 ods. 2), o uložení ochranného opatrenia (§ 16), o nároku na náhradu škody (§ 70 ods. 2) a o trovách konania (§ 79 ods. 1).
V správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkoch zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia; súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1, ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
Skutková podstata priestupku proti občianskemu spolunažívaniu je zakotvená v ustanovení v § 49 zákona o priestupkoch. Súd sa zaoberal skutkovou podstatou priestupku podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, pretože sa vzťahuje na predmetnú právnu vec. Podľa citovaného ustanovenia sa priestupku dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. Za takýto priestupok je možné uložiť pokutu do 100 eur.
Subjektom priestupku podľa citovaného ustanovenia môže byť každá osoba. Subjektívnou stránkou tohto priestupku je úmyselne zavinené konanie, ktoré sa prejavuje vo vyhrážaní sa ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. Objektom, t.j. chráneným spoločenským vzťahom, je občianske spolunažívanie; objektívnu stránku tvorí konanie subjektu, narušenie občianskeho spolunažívania ako následku a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom, t.j. že konanie priestupcu viedlo k narušeniu občianskeho spolunažívania.
Úlohou súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu č. OU-KE-OOP1-2014/048021/VAN zo dňa 29.12.2014, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým Okresný úrad Spišská Nová Ves, odbor všeobecnej vnútornej správy, rozhodnutím č. OU-SN-OVVS-2014/002004 zo dňa 27.10.2014 uznal žalobcu vinným zo spáchania
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch a uložil mu pokarhanie a súčasne mu uložil povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 eur.
Súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a oboznámení sa s kompletným administratívnym spisom dospel k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov sú v súlade so zákonom. Súd nezistil, že by správny orgán nedostatočne zistil skutočný stav, resp. že pri vyhodnocovaní dôkazov vybočil, teda vykonal dôkazy v rozpore s právnymi predpismi. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Voľné hodnotenie dôkazov je myšlienkový postup, pri ktorom na základe logických úsudkov a po starostlivom zvážení všetkých dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia správnym orgánom. Správny orgán môže hodnotiť len tie dôkazy, ktoré boli vykonané. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že správny orgán mal dostatočne preukázané naplnenie skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorá je zakotvená v ustanovení § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch.
V predmetnej veci správny orgán pri uznaní viny vychádzal hlavne zo znaleckého posudku I.. H. W., ktorý vo svojom posudku konštatoval, že posudzované zranenia sú typické zranenia vedené tupou silou nízkej intenzity, v prípade fyzického napadnutia ide o typický následok nešetrného uchopenia a páčenia krku a ramena rukami útočníka, s násilným nekoordinovaným prehnutím krčnej oblasti chrbtice v predozadnom alebo bočnom smere. Ďalej uviedol, že charakter a rozsah posudzovaných zranení u poškodeného M. K. je v súlade s mechanizmom zdokumentovaným na kamerovom zázname a opísaným poškodeným vo výpovediach, ktoré mohol utrpieť pri nešetrnom uchopení za rameno a krk rukami útočníka. Náhodný vznik posudzovaných zranení bez cudzieho zavinenia pokladá vzhľadom na ich rozsah, charakter a lokalizáciu za nepravdepodobný. Správny orgán pri uznaní viny žalobcu ďalej vychádzal z výpovede svedka N. W. na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Spišskej Nove Vsi dňa 15.07.2014, keď uviedol, že následne videl ako R. ľavou rukou chytil K. okolo pliec a vyzeralo to tak, ako keby boli kamaráti a vyviedol ho vonku z dielne. Keď prišli ku bráne a prechádzali cez vchod, tak K. sa nejako stočil, akoby chcel ísť späť do vnútra dielne a začal rukami strkať do R.. R. ho následne začal nejako svojou váhou pretláčať smerom von z dielne a nakoľko už vonku nevidel, tak sa presunul k monitoru, na ktorom bol kamerový záznam a videl na kamere ako vonku R. spolu s K. sú pritlačení o kontajner. Následne na monitore videl ako K. išiel do svojho auta a kričal, že pôjde na políciu. Správny orgán pri uznaní viny žalobcu taktiež vychádzal z jeho výpovede uvedenej v zápisnici o výsluchu obvineného na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi dňa 15.07.2014, keď uviedol, že M. K. rukami chytil za oblečenie medzi hruďou a ramenom a zatlačil ho o kontajnery, čo sa zhoduje aj s výpoveďou svedka N. W.. Z takto vykonaného dokazovania mal správny orgán za preukázané, že žalobca sa dopustil voči M. K. priestupku proti občianskemu spolunažívaniu drobným ublížením na zdraví podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch.
Žalobca v podanej žalobe namietal, že aj keď pri svojej obrane a obrane svojho majetku spôsobil drobné poranenia, tzv. poškodenému, nie je možné jeho konanie podriadiť pod ustanovenia zákona o priestupkoch, že on úmyselne narušil občianske spolunažívanie, pričom to bol poškodený, ktorý útočil, a preto jeho konanie nebolo možné kvalifikovať ako úmyselné konanie s úmyslom narušiť občianske spolunažívanie a už vôbec nie ako konanie v úmysle spôsobiť mu akékoľvek zranenie. Žalobca považoval za zrejmé, že celý incident vyvolal poškodený a v čase, keď on sa mu snažil zabrániť jeho útoku, jeho útok trval, a preto z právneho hľadiska nebolo možné jeho konanie, aj keby bolo došlo ku drobnému ublíženiu na zdraví, kvalifikovať z jeho strany ako priestupok, a to úmyselným konaním, akoby konanie poškodeného ani neexistovalo.
K uvedenej žalobnej námietke považuje súd za potrebné zdôrazniť, že náš právny poriadok ofenzívnu (útočnú) svojpomoc vylučuje, hoci niektoré právne poriadky ju výnimočne pripúšťajú, a to vo vzťahu k bezprostrednému útoku na právo, kde je potrebné a odôvodnené konať raz naraz (in continenti). Vylúčenie ofenzívnej svojpomoci jednoznačne vyplýva z doslovného znenia ustanovenia § 6 Občianskeho zákonníka, ale i jeho systematického zaradenia v Občianskom zákonníku, keď po ust. § 4, kde je možné dovolať sa verejnej moci pri ohrození alebo porušení práva a najmä ust. § 5 chrániaceho pokojný stav, nasleduje § 6 svojpomoc. Na podporu uvedeného právneho názoru poukazuje súd na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III ÚS 235/08-38, ktorý k svojpomoci uviedol, že „Občiansky zákonník upravuje svojpomoc v ustanovení § 6, v ktorom sa uvádza, že ak hrozí neoprávnený zásah do práva bezprostredne, môže ten, kto je takto ohrozený,
primeraným spôsobom zásah sám odvrátiť. Ide o prostriedok ochrany, ktorý právny poriadok pripúšťa výnimočne po splnení zákonom ustanovených podmienok. Svojpomoc spočíva vo využití vlastných síl ohrozeného na ochranu svojich práv. Všetky podmienky svojpomoci (zásah do určitého subjektívneho práva, zásah musí hroziť bezprostredne, zásah musí byť neoprávnený, svojpomoc môže vykonávať iba ten, koho právo je ohrozené) musia byť splnené súčasne (kumulatívne). Absencia ktorejkoľvek z už uvedených štyroch podmienok znamená, že ide o protiprávne konanie. Svojpomoc je možné použiť iba na odvrátenie zásahu (tzv. obranná, defenzívna svojpomoc, ktorej cieľom je zachovať doterajší stav). Útočná (ofenzívna) svojpomoc, ktorej cieľom je zmeniť existujúci stav, nie je prípustná.“
V súlade s uvedeným v prejednávanom prípade nebolo uplatnenie ofenzívnej svojpomoci zo strany žalobcu vôbec prípustné a legálne. Žalobca svojim protiprávnym konaním spôsobil poškodenému drobné ublíženie na zdraví, a teda úmyselne narušil občianske spolunažívanie tým, že vyvinul fyzické násilie proti poškodenému. Použitie fyzického násilia proti druhej osobe je vždy protiprávnym konaním, pokiaľ nie je daná okolnosť vylučujúca protiprávnosť. V danej veci správny orgán okolnosť vylučujúcu protiprávnosť nezistil, z dôvodu ktorého neprichádza do úvahy ani defenzívna svojpomoc (inak nazývaná aj nutná obrana).
Súd zistil, že dôvody uvádzané žalobcom nie sú spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa.
Pretože rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.