Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Sp/32/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200726 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7015200726.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudca JUDr. Pavol Tkáč, v právnej veci navrhovateľa: V. L. M., D.. XX.XX.XXXX, Š. A. L., N. Y. W., Š. A.Š. L., H. Č. X. S. Ú. A. R. A. Y., N. XX, XXX XX Z., zastúpený: Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30 798 841, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru 072 64 Podhoroď, o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO10- ZAV-25-012/2015 zo dňa 01.06.2015 o zaistení cudzinca, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-SO10-ZAV-25-012/2015 zo dňa 01.06.2015. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO10-ZAV-25-012/2015 zo dňa 01.06.2015 v zmysle § 88a ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 01.06.2015 v čase od 13:40 hod., pretože existuje dôvodné podozrenie, že účastník konania podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 18.10.2015. Konštatoval, že voči účastníkovi konania bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení, ktoré je vedené pod. č.p.: PPZ-HCP-SO10-ZAV -17/2015. V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 18.05.2015 v čase o 16:00 hod. bol účastník konania po tom, čo v skupine migrantov nedovolene prekročil vonkajšiu hranicu z územia Ukrajiny smerom na územie Slovenskej republiky pri C. XXX v katastri obce N., okres Z., v služobnom úseku OHK PZ Podhoroď, po predchádzajúcej pátracej akcii vykonanej príslušníkmi OHK PZ Podhoroď a Zásahovej a výcvikovej skupiny Mobilnej zásahovej jednotky RHCP Sobrance kontrolovaný a následne v čase o 17:30 hod. predvedený na OHK PZ Podhoroď. Navrhovateľ neoprávnene prekročil vonkajšie hranice SR bez cestovného dokladu a ako vízový cudzinec sa zdržiaval na území SR bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt alebo dočasného povolenia k pobytu, vydaného jednou zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru. Ďalej uviedol, že s poukazom na § 2 ods. 1 písm. g zákona o pobyte cudzincov, účastník konania neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu a zároveň sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky, pričom tento vstup cez vonkajšiu hranicu neumožňuje medzinárodná zmluva, zákon o pobyte cudzincov alebo osobitný predpis. Týmto svojím konaním navrhovateľ porušil ustanovenie čl. 4 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 písm. a/,b/ Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa dopustil priestupku podľa § 116 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Voči účastníkovi konania Oddelenie hraničnej kontroly PZ Podhoroď začalo konanie o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov č.p. : PPZ-HCP-SO10-ZAV-1/2015 a dňom 19.05.2015 v čase od 09:00 hod. zaistilo účastníka konania s poukázaním na § 88 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov na dobu 48 hod. na OHK PZ Podhoroď. Pred vydaním samotného rozhodnutia bol účastník konania zápisnične vypočutý, kde okrem iného uviedol, že chcel vycestovať do Rakúska. Z L. vycestoval legálne letecky do L., kde zotrval pár dní a potom pokračoval letecky na Ukrajinu. Cesta mala byť zabezpečená cez cestovnú kanceláriu v L., ktorej zaplatil 12.000.- USD, aby mu zabezpečila cestu z L. do Rakúska s tým, že po príchode na Ukrajinu mal roztrhať cestovný doklad a mali ho tam čakať ďalšie osoby, ktoré mu mali pomôcť v ďalšej ceste do Rakúska. Na Ukrajine čakal asi 20 dní na neznámom mieste. Dňa 18.05.2015 okolo 4:00 hod. prišli prevádzači a skupinu osôb prevádzali peši lesom na neznáme miesto. Osoby, ktoré skupinu osôb prevádzali, mali byť podľa vyjadrenia účastníka konania oblečené v maskáčoch, mali kukly a niektoré mali byť aj ozbrojené. Počas cesty prevádzači každé dve tri hodiny skupine osôb ukázali, aby si sadli a išli na prieskum terénu a asi po pätnástich minútach sa pre skupinu osôb vrátili. Poobede asi okolo 16.00 hod sa to zopakovalo, no prevádzači sa už nevrátili a skupinu osôb zadržali policajti. Účastník konania ďalej uviedol, že v krajine pôvodu nebol členom politickej strany, na Slovensku nemá žiadne väzby, na Ukrajine mu nehrozilo žiadne nebezpečenstvo a ak by ho nekontrolovala hliadka polície, tak by pokračoval v ceste s prevádzačmi do Rakúska. Pri spisovaní predmetnej zápisnice o azyl na území Slovenskej republiky nežiadal, s obsahom zápisnice súhlasil, no tú po pretlmočení odmietol podpísať. Dňa 20.05.2015 Oddelenie hraničnej kontroly PZ Podhoroď začalo voči účastníkovi konania konanie o administratívnom vyhostení č.p: PPZ-HCP-SO1O-ZAV-17/2015 s určením zákazu vstupu v zmysle štvrtej časti prvej hlavy zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania mal byť po ukončení konania o administratívnom vyhostení vrátený na územie Ukrajiny v zmysle dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisií osôb uverejnenej vo vestníku L 332/48 zo dňa 18.12.2007. Účastník konania v priebehu konania o administratívnom vyhostení pri spisovaní zápisnice okrem iného uviedol, že k trase postupu z domovskej krajiny až do miesta zadržania sa vyjadril v predchádzajúcej zápisnici. Pri spisovaní zápisnice uviedol, že mu na Ukrajine nehrozí žiadne nebezpečenstvo V závere bol poučený, že OHK PZ Podhoroď nie je príslušné na prijatie vyhlásenia o azyle a že príslušným útvarom na prijatie vyhlásenia je ÚPZC Sečovce, kam bude jeho podanie po jeho spísaní podľa § 20 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní s poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. l0SZa/7/2012 bez meškania postúpené. Navrhovateľ prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR dňa 22.05.2015 (doručené správnemu orgánu dňa 25.05.2015) z dôvodu obavy o svoj život v domovskej krajine a v súvislosti s tým odporca poukázal na znenie ustanovenia § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého bolo konanie o administratívnom vyhostení účastníka konania prerušené. Účastník konania v zápisnici uviedol, že má obavy o svoj život pred teroristickými organizáciami, lebo je policajt z vetvy Z. O.. Odporca uviedol, že nedisponoval inou zákonnou možnosťou, než zaistiť účastníka konania ako žiadateľa o azyl a umiestniť ho v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, lebo existuje dôvodné podozrenie, že účastník konania podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Správny orgán sa ďalej zaoberal aj skutočnosťou, že aj keď účastník konania požiadal o azyl, účel jeho zaistenia stále trvá a podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je zaistením účastníka konania dotknuté, aj so zohľadnením znenia ustanovenia § 3 ods. 8 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle. Odporca mal za to, že zaistenie navrhovateľa bolo odôvodnené, pretože existuje riziko jeho úteku, nakoľko navrhovateľ nemal záujem po vstupe na územie SR bez meškania prihlásiť sa na úradoch, ale chcel pokračovať bez kontroly do Rakúska a nebyť kontroly orgánmi polície, vo svojej ceste by pokračoval. Vôľu požiadať o azyl prejavil až po tom, keď mu bola v zápisnici o vyjadrení účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení obligatórne položená otázka, či žiada o azyl na území Slovenskej republiky, pričom možnosť požiadať o azyl už mal aj pri spisovaní zápisnice v konaní o zaistení na OHK PZ Podhoroď č.p. : PPZ - HCP - SO10 - ZAV - 1/2015. Z toho vyvodil záver, že účastník konania svojou žiadosťou o azyl sleduje oddialenie svojho vydania na Ukrajinu a má snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl a tento by využil na útek v snahe dostať sa do Rakúska, čo je potvrdené aj v zápisniciach o vyjadrení sa účastníka konania. Túto skutočnosť potvrdzuje aj úradný záznam hliadky polície, ktorá preverovala informáciu o možnom neoprávnenom narušení vonkajšej hranice, v ktorom je uvedené, že po zaregistrovaní pohybu osôb, nachádzajúcich sa v lesnom poraste cca jeden kilometer od vonkajšej hranice, použila výzvu „Stoj Polícia", pričom skupina osôb, v ktorej sa nachádzal aj účastník konania, na výzvu nereagovala a následne sa rozptýlila v lesnom poraste, pričom sa hliadke stratila z dohľadu. Na základe uvedeného boli na miesto vyslané aj hliadky Zásahovej a výcvikovej skupiny Mobilnej zásahovej jednotky RHCP Sobrance a po ich príchode na miesto sa po osobách začala pátracia akcia, počas ktorej bol v čase okolo 16:00 hod. zadržaný aj účastník konania. Na základe týchto skutkových zistení správny orgán usúdil, že cieľom navrhovateľa je vyhýbať sa alebo brániť sa procesu prípravy jeho administratívneho vyhostenia, ako aj to, že existuje riziko jeho úteku do Rakúska. Ďalej odporca skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá žiadne rodinné väzby na území SR, vlastní iba finančnú hotovosť v sume 70 Euro, na území SR nemá rezervované alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania. Odporca uviedol, že sa pri rozhodovaní riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení Protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2013/33/EÚ, ktorou sa ustanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Citoval aj Chartu základných práv Európskej únie ( čl. 18) a Všeobecnú deklaráciu o ľudských právach ( čl. 14). Pri svojom rozhodovaní o zaistení účastníka konania sa odvolal aj na rozhodovaciu prax ESĽP, Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. Nález č. II. ÚS 147/2013-50, nález sp. zn. II. ÚS 264/2009-81, rozhodnutia sp. zn. II.ÚS 76/2002, sp. zn. IV. ÚS 171/2003), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave (napr. rozhodnutia sp. zn. 8 Sža 52/2008, sp. zn. 1 Sža 3/2014), ako aj všeobecných súdov SR. V závere správny orgán konštatoval, že samotné zaistenie účastníka konania, ako aj jeho umiestnenie v ÚPZ Sečovce je v súlade s medzinárodnými zmluvami, ako aj s vnútroštátnym právnym poriadkom. Pri posudzovaní doby zaistenia (podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) sa riadil informáciami, ktoré k dĺžke azylového konania poskytol Migračný úrad, ktorý uviedol, že azylové konanie u štátnych príslušníkov L. spravidla trvá aj päť mesiacov. V prípade, že Migračný úrad rozhodne o udelení azylu alebo o poskytnutí doplnkovej ochrany účastníkovi konania, tak tento bude zo zaistenia bezodkladne prepustený. Správny orgán taktiež skúmal reálnu možnosť výkonu vyhostenia účastníka konania t.j. účelnosť zaistenia. Má za to, že v prípade odpadnutia dôvodov prerušenia konania o administratívnom vyhostení, bude možné v konaní o administratívnom vyhostení pokračovať. V prípade vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení bude možné účastníka konania vyhostiť na Ukrajinu v zmysle dohody o readmisii osôb uverejnenej v Úradnom vestníku L 332 , 18/12/2007 S. 0048 - 0065. Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne Centra právnej pomoci (ďalej len „splnomocnená zástupkyňa“) domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie z dôvodov, že odporca v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil. Zároveň žiadala nariadiť prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce. V opravnom prostriedku splnomocnená zástupkyňa uviedla, že zaistenie navrhovateľa resp. jeho ponechanie v zaistení po tom, čo bola prijatá jeho žiadosť o udelenie azylu je neúčelné, pretože neprebieha konanie o jeho návrate, ktoré bolo rozhodnutím odporcu až do rozhodnutia Migračného úradu MV SR o žiadosti o azyl prerušené. Ďalej vytýkala odporcovi, že vo veci neboli splnené zákonné predpoklady pre zaistenie navrhovateľa v zmysle ust. § 88a zákona o pobyte cudzincov a smernice o prijímaní žiadateľov o azyl. Tvrdila, že správny orgán je povinný v rámci rozhodovania o zaistení skúmať, či zaistením osoby je naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených aj inými právnymi predpismi. V danom prípade neprebieha konanie o návrate navrhovateľa, pretože toto bolo rozhodnutím odporcu prerušené a nemôže pokračovať až do ukončenia azylového konania. Aj vzhľadom na individuálne okolnosti danej veci a bezpečnostnú situáciu v L. je vysoký predpoklad priznania medzinárodnej resp. poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Z tohto dôvodu preto nemožno považovať jeho žiadosť o azyl za účelovú. V tej súvislosti uviedla, že navrhovateľ o svojich obavách o život a dôvode úteku z L. vypovedal už v prvej zápisnici, ktorá s ním bola spísaná dňa 19.05.2015 na OHK PZ. Následne v zariadení pre cudzincov došlo iba k formálnemu prijatiu jeho vyhlásenia o azyle. Poukázala aj na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudky sp. zn. 1Sža/24/2014, 1Sža/5/2013, 1Sža/21/2014), ktorá vyslovila názor, že ak v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca je zrejmé, že sa jedná o cudzinca, ktorý na územie Slovenskej republiky vstúpil v úmysle požiadať o azyl a je teda nepravdepodobné, že účel zaistenia, v danom prípade jeho vrátenie na Ukrajinu nebude realizovateľné práve pre prekážku azylového konania, ktoré právoplatne skončilo, nebude možné zbavenie či obmedzenie osobnej slobody považovať za súladné s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s ustanoveniami Návratovej smernice. Správy o krajine pôvodu pritom nenasvedčujú záveru, že Ukrajinu možno považovať za bezpečnú krajinu. Nie je pritom rozhodujúce, či žiadateľ o azyl úmysel o azyl prejavil pri prvom možnom kontakte s policajnými zložkami štátu, na území ktorého žiada o azyl, ale rozhodujúce je to, či odporca v čase rozhodovania o zaistení o tomto úmysle mal vedomosť. Ďalej z opravného prostriedku vyplýva, že navrhovateľ už v čase vydania predošlého rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa zo dňa 20.05.2015 prejavil vôľu o udelenie azylu. Už vtedy sa preto na navrhovateľa nevzťahoval právny režim Návratovej smernice a z tohto dôvodu nebolo a ani v súčasnosti nie je prípustné jeho ponechanie v zaistení. Zároveň poukázala na skutočnosť, že medzinárodné dohovory na ochranu utečencov nedefinujú resp. nerozlišujú pojmy prejaviť vôľu o azyl a požiadať o azyl (formálnou žiadosťou o azyl podanou príslušnému orgánu). Aj podľa Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 sa poskytuje ochrana už od momentu, keď utečenec prejaví vôľu o udelenie azylu. Navrhovateľ pritom prejavil vôľu o udelenie azylu po prekročení štátnej hranice s Ukrajinou na OHK PZ Podhoroď a zároveň uviedol, že uteká z krajiny pôvodu, t.j. L. z dôvodu obáv o svoj život a zdravie, nakoľko je bývalý policajt, pracoval pre L. vládu, jeho brat bol zabitý a je prenasledovaný skupinou W.. Orgánom polície predložil aj svoj služobný preukaz. Splnomocnená zástupkyňa ďalej uviedla, že nesúhlasia ani so záverom o účelovosti navrhovateľovej žiadosti o azyl a riziku jeho úteku s tým, že žiadosťou o azyl navrhovateľ sleduje cieľ zmariť prípravu jeho vyhostenia za územia Slovenskej republiky. Odvolala sa pritom na štatistiku Ministerstva vnútra SR - Migračného úradu za rok 2014, z ktorej vyplýva, že v uvedenom roku bolo začatých šesť konaní o azyl L. žiadateľov, pričom v jednom prípade bol azyl udelený a v štyroch prípadoch bola poskytnutá doplnková ochrana, ktorá sa poskytuje žiadateľom v prípade hrozby vážneho bezprávia v prípade ich návratu do krajiny pôvodu (napr. z dôvodu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu). Aj zo všeobecne dostupných informácii je pritom známe, že napriek zlepšeniu bezpečnostnej situácie v L. dochádza naďalej k samovražedným útokom najmä v N., preto situácia v tejto krajine nie je bezpečná. Z uvedeného vyvodila záver, že je vysoká pravdepodobnosť poskytnutia medzinárodnej ochrany navrhovateľovi, minimálne formou doplnkovej ochrany, čo spôsobuje prekážku zaistenia navrhovateľa, resp. jeho ponechania zaistení po prijatí jeho vyhlásenia o žiadosti o azyl. Takáto vysoká pravdepodobnosť udelenia azylu zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca môže predstavovať prekážku jeho zaistenia na účely výkonu administratívneho vyhostenia, pretože k vyhosteniu by reálne nemohlo dôjsť. V tej súvislosti poukázala aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov. Z tohto pohľadu preto záver odporcu o účelovosti žiadosti navrhovateľa o azyl a existujúcom riziku jeho úteku je nesprávny. V administratívnom spise naviac chýbajú dôkazy, ktoré by preukázali účelovosť žiadosti navrhovateľa o azyl, keď takýto záver odporca vyvodil iba z obsahu jeho výpovede, keď navrhovateľ uviedol, že jeho cieľovou krajinou bolo Rakúsko. Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa namietala aj nesprávne právne posúdenie pri aplikovaní Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, ak odporca dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že u navrhovateľa, vzhľadom na jeho správanie, neboli splnené predpoklady pre uplatnenie čl. 31 Dohovoru. Uviedla, že navrhovateľ bezprostredne po zadržaní po prekročení štátnej hranice, v prítomnosti tlmočníka prejavil pred odporcom vôľu požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Utečenci, ktorí za pomoci prevádzačov nelegálne prekračujú slovensko-ukrajinskú hranicu sú spravidla nimi vedení a nútení sa riadiť ich pokynmi. U navrhovateľa preto boli splnené podmienky pre aplikáciu tzv. nepenalizačného princípu utečencov v súlade s ods. 1 a 2 čl. 31 Ženevského dohovoru. Navrhovateľovi pri spisovaní prvej zápisnice nebola položená výslovne otázka, či má vôľu požiadať o udelenie azylu, preto na základe jedinej skutočnosti, a to, že navrhovateľ výslovne prejavil vôľu o udelenie azylu až v priebehu spisovania v poradí druhej zápisnice pred odporcom a že za cieľovú krajinu označil Rakúsko, nemožno vyvodiť záver o riziku jeho úteku, resp. vyhýbaniu sa prípravy administratívneho vyhostenia a o účelovosti žiadosti o azyl. Navrhovateľ je na území Slovenskej republiky prvýkrát a z dôvodu všeobecne známej zlej bezpečnostnej situácie v L. a obáv o svoj život pred prenasledovaním skupinou W. má záujem žiť v bezpečnej krajine. Neobstojí ani záver odporcu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že navrhovateľ výslovne chcel byť zaistený a prevezený do zariadenia pre cudzincov, pretože takýto záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani nevyplýva z obsahu zápisnice, na ktorú sa odporca odvoláva. Navrhovateľ sa iba informoval ohľadom svojej ďalšie situácie a položil otázku, či bude zaistený a prevezený do útvaru v Sečovciach. Takto položenú otázku nemožno v žiadnom prípade interpretovať ako jeho súhlas s pozbavením osobnej slobody. Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 15.06.2015 k opravnému prostriedku navrhovateľa zotrval na dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia a navrhol rozhodnutie odporcu zo dňa 01.06.2015 č.p. PPZ-HCP-SO10-ZAV-25-012/2015 potvrdiť. Zdôraznil, že navrhovateľ po zadržaní do v poradí prvej zápisnice uviedol, že niektoré osoby, ktoré odprevádzali skupinu migrantov boli ozbrojené, ak by ho nekontrolovala hliadka polície, pokračoval by v ceste s prevádzačmi do Rakúska. Nesúhlasil s názorom právnej zástupkyne navrhovateľa, že v prípade, ak je v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé, že sa jedná u cudzinca, ktorý na území Slovenskej republiky vstúpil v úmysle požiadať o azyl, nemožno obmedzenie osobnej slobody považovať za súladné s ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Vychádzajúc zo zápisníc, obsiahnutých v administratívnom spise, nie je zrejmé, že účastník konania vstúpil na územie Slovenskej republiky s úmyslom požiadať o azyl, ale práve naopak, sám navrhovateľ tvrdil, že chce vycestovať do Rakúska a ak by nebol kontrolovaný hliadkou polície, tak by v tejto ceste aj pokračoval. O azyl požiadal navrhovateľ až v konaní o administratívnom vyhostení po tom, čo mu bolo vydané a doručené rozhodnutie o zaistení. Z konania navrhovateľa pritom vyplýva, že žiadosťou o azyl účastník konania sleduje oddialenie svojho vydania na Ukrajinu, ako aj úmysel dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl v záujme využiť takýto stav na útek do Rakúska. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O.s.p., nakoľko splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred (18.06.2015) na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.06.2015 o 13:00 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne a náležite posúdené aj po právnej stránke. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O.s.p.). Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-SO10- ZAV-25-012/2015 zo dňa 01.06.2015, ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 01.06.2015 od 13:40 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 18.10.2015, pretože existuje dôvodné podozrenie, že účastník konania podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Týmto rozhodnutím bol účastník konania zároveň umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne, nie je dôvodný. Podľa názoru Krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil správny záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. V zmysle § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ods. 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle") nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Odporca v dôvodoch rozhodnutia, podľa názoru krajského súdu, po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa cudzinca. Podstatná pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, že boli dané dôvody zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c/ v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ bol ako štátny príslušník tretej krajiny rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO10-ZAV-24-010/2015 zo dňa 20.05.2015 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov dňom 19.05.2015 v čase o 9:00 hod na dobu piatich mesiacov do 18.10.2015 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka konania (uvedené rozhodnutie na odvolanie navrhovateľa potvrdil Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 18.06.2015 č.k. 9Sp/31/2015- 37) a zároveň záver, že účastník konania podal žiadosť o udelenie azylu dňa 22.05.2015 s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Z obsahu administratívneho spisu pritom vyplýva, že účastník konania nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne po neoprávnenom prekročení hraníc a v poradí prvej zápisnici, ktorá s ním bola spísaná na Oddelení hraničnej kontroly PZ v Podhorodi dňa 19.05.2015 č. : PPZ-HCP- SO10-ZAV1002/20125 výslovne uviedol, že jeho cieľovou krajinou bolo Rakúsko a v prípade, ak by nebol kontrolovaný políciou, pokračoval by s prevádzačmi do Rakúska. Aj keď navrhovateľ túto zápisnicu odmietol podpísať, v ďalšom priebehu administratívneho konania a ani v konaní pred súdom správnosť a pravdivosť svojich odpovedí zachytených v označenej zápisnici žiadnym spôsobom nespochybňoval. Aj z obsahu ďalších tvrdení navrhovateľa vyplýva, že ukrajinsko-slovenskú hranicu prekročil nelegálne, v skupine viacerých osôb, za doprovodu aj ozbrojených prevádzačov. Vzhľadom na takéto správanie sa navrhovateľa je odôvodnený záver odporcu v napadnutom rozhodnutí, že úmyslom navrhovateľa nie je zdržiavať sa na území SR, kde požiadal o azyl a preto odporca dôvodne dospel k záveru, že existuje dôvodné podozrenie, že navrhovateľ podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Námietka splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa v opravnom prostriedku, že osoby, ktoré sú doprevádzané prevádzačmi, sú nútené sa riadiť ich pokynmi podľa názoru súdu nemá opodstatnenie, pretože navrhovateľ výslovne vyhlásil, že ak by nebol kontrolovaný políciou, Slovenská republika nebola jeho cieľovou krajinou, ale by pokračoval v naplánovanej ceste a ďalej uviedol, že cieľovou krajinou je Rakúsko, keď za cestu z L. do cieľovej krajiny Rakúsko zaplatil 12.000 USD a po príchode na územie Ukrajiny mal roztrhať svoj cestovný pas. Z tohto pohľadu možno rozhodnutie správneho orgánu považovať za účelné, pretože zaistením účastníka konania sa zabráni zmareniu výkonu administratívneho rozhodnutia v prípade, ak by mu príslušným orgánom nebol udelený azyl, prípadne nebola poskytnutá doplnková ochrana. Z rozhodnutia a z administratívneho spisu odporcu vyplýva skutočnosť skúmania zásady subsidiarity, vyplývajúcej z ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, t.j., či nebolo možné v prípade navrhovateľa využiť iné menej závažné prostriedky. Odporca vo svojom rozhodnutí skúmal skutočnosti podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, týkajúce sa ekonomickej situácie, možnosti ubytovania a zamestnania navrhovateľa, ktoré majú podklad v administratívnom spise. Dĺžka doby zaistenia bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca poukázal na skutočnosť, že konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené a že sa v ňom nemôže pokračovať až do vydania rozhodnutia vo veci žiadosti o azyl, o ktorej sa má rozhodnúť v zákonnej lehote podľa ust. § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle. Odporca skúmal aj skutočnosti týkajúce sa dĺžky azylového konania u štátnych príslušníkov L., ktoré spravidla trvá aj päť mesiacov. K ďalším námietkam právnej zástupkyne navrhovateľa súd uvádza, že pokiaľ ide o námietku existencie vysokej pravdepodobnosti, že navrhovateľovi bude na území SR poskytnutá medzinárodná ochrana, minimálne formou doplnkovej ochrany, čo spôsobuje prekážku zaistenia navrhovateľa súd poukazuje na to, že samotným navrhovateľom tvrdené skutočnosti, že uteká z L. z dôvodu obáv o svoj život a zdravie, lebo je bývalý policajt, pracoval pre L. vládu a je prenasledovaný skupinou W., pričom jeho brat bol zabitý a predložil aj svoj služobný preukaz, tieto skutočnosti u navrhovateľa nenaznačujú zvýšenú pravdepodobnosť poskytnutia tejto medzinárodnej ochrany. Nemožno poukazovať na počet osôb z L., ktorým bola poskytnutá medzinárodná ochrana bez vedomosti, o aké osoby išlo a čo bolo dôvodom poskytnutia tejto medzinárodnej ochrany. Pri osvojení si daného stanoviska navrhovateľa by postačovalo na poukázanie existencie prekážky zaistenia cudzinca iba tá skutočnosť, že v niektorých častiach jeho krajiny pôvodu sa bojuje, resp. že tam existuje lokálny konflikt, čím by dochádzalo k zneužitia daného predpokladu (prekážka zaistenia cudzinca z dôvodu veľkej pravdepodobnosti udelenia azylu, resp. doplnkovej ochrany). Nemožno sa stotožniť ani so závermi navrhovateľa, že mal byť posudzovaný v zmysle čl. 31 Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 v súvislosti s aplikáciou tzv. nepenalizačného princípu, nakoľko daný článok dohovoru predpokladá, že utečenec vstúpil na územie SR z krajiny, kde jeho život alebo sloboda boli ohrozené, t.j. na Ukrajine, avšak navrhovateľ takéto skutočnosti neuvádzal a nemal obavu z možného prenasledovania z rasových, národnostných dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitým politickým názorom alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo že by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest (na Ukrajine). Naopak, vo svojej výpovedi uviedol, že sa niekoľko dní zdržiaval na Ukrajine, kde pricestoval na základe legálneho víza. Rovnako nesplnil ďalšiu podmienku, a to, že sa sám neprihlásil, a to bez meškania a odôvodnil svoj nelegálny vstup, pričom z jeho výpovede vyplynulo, že tak ani nemal v úmysle urobiť, nakoľko plánoval pokračovať až do svojej cieľovej krajiny Rakúska, pokiaľ by ho nekontrolovala polícia. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocnenej zástupkyne za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii dôvodov zaistenia krajský súd poukazuje na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-SO10-ZAV-25-012/2015 zo dňa 01.06.2015 v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 7 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde. Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).