Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/563/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7103899298 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7103899298.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Slávky Zborovjanovej v právnej veci žalobcu: O.. M. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom v G., H. XX, zastúpeného JUDr. Jozefom Vaškom, advokátom advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Szakkayho 1, proti žalovanej A.. S. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom v G., H. XX, o zaplatenie 1.885,51 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 4.4.2014 č.k. 18C/330/2003-437 jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania. N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 710,12 eur spolu s 12,5% ročným úrokom z omeškania od 15.10.2003 do zaplatenia a 12,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 733,48 eur za obdobie od 15.10.2003 do 20.6.2012, to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie sumy 339,80 eur, ako aj 12,5% ročného úroku z omeškania zo sumy 157,25 eur zastavil. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške alikvotnej čiastky nákladov na bývanie v spoločnom byte účastníkov. Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že účastníkom konania vznikol za trvania ich manželstva spoločný nájom k bytu nachádzajúcemu sa v G. D. H. X.. Č.. XX, ktorý aj spoločne užívali za obdobie aj po rozvode ich manželstva do októbra 2003. Žalobca svoj peňažný nárok voči žalovanej uplatnil vo výške predstavujúcej 1/2 ním uhradených platieb nájomného a úhrad za užívanie bytu vrátane platieb elektriny, plynu a koncesionárskeho poplatku - TV za rozhodné obdobie a to z dôvodu, že uvedený byt neužíval. Súd prvého stupňa nárok žalobcu právne kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď konštatoval, že predpokladom vzniku zodpovednosti za vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ je na jednej strane existencia právnej povinnosti na plnenie u toho, za koho sa plnilo, a na druhej strane neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Pri určovaní rozsahu vydania bezdôvodného obohatenia vychádzal zo skutočných nákladov na nájomné a úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu jedným z nájomcov. Prihliadol na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 210/2005. Vykonaným dokazovaním ustálil výšku jednotlivých čiastočných nárokov uplatnených žalobcom tak, že nárok z titulu uhradených nákladov na elektrinu ustálil na sumu 5.605,50 Sk ako 1/2 zo sumy 11.210,99 Sk. Z titulu výdavkov na elektrinu ustálil odôvodnenosť nároku žalobcu vo výške 590,45 Sk ako 1/2 zo sumy 1.180,90 Sk. Nárok z titulu výdavkov na nájomné ustálil na sumu 37.044,- Sk ako 1/2 zo sumy 74.088,10 Sk. Z titulu výdavkov na koncesionársky poplatok - televíziu ustálil nárok žalobcu za odôvodnený vo výške 250,- Sk ako 1/2 zo sumy 500,- Sk. Na základe uvedeného považoval nárok žalobcu za dôvodný v celkovej sume 43.489,95 Sk, čo predstavuje sumu 1.443,60 eur. Oproti nároku žalobcu uznal žalovanou vznesenú kompenzačnú námietku voči jej pohľadávke titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré žalobcovi vzniklo tým, že za určité obdobie uhrádzala všetky náklady na byt výlučne ona napriek tomu, že žalobca bol stále spoločným nájomcom tohto bytu. Nárok žalovanej spôsobilý na započítanie ustálil súd v celkovej výške 733,48 eur. Konštatoval, že za opodstatnenú považoval námietku žalobcu voči nároku žalovanej v súvislosti s jeho vyživovacou povinnosťou k mladšej dcére s odôvodnením, že položka výživného zahŕňa aj náklady spojené s bývaním tejto dcéry v byte. Na základe toho pri stanovení samotnej výšky započítacej pohľadávky túto delil počtom tri, pretože za skutkového stavu trvania vyživovacej povinnosti rodičov k dcére, ktorú si žalobca plní, v platení výživného je zahrnutý aj príspevok na tieto nálady uplatnené započítacou námietkou a preto nie je možné ich opätovne uplatňovať. Pri ustálenej výške pohľadávky žalobcu v sume 1.443,60 eur a spôsobilej pohľadávky na započítanie zo strany žalovanej vo výške 733,48 eur ustálil ako dôvodný nárok žalobcu v prevyšujúcej časti, teda v sume 710,12 eur a preto v takejto výške jeho nároku vyhovel. S poukazom na omeškanie žalovanej s úhradou tejto sumy priznal žalobcovi aj úrok z omeškania. Výrok o trovách konania založil súd prvého stupňa na ust. § 142 ods. 2 O.s.p., keď prihliadol na čiastočný úspech oboch účastníkov a preto žiadnemu z nich nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Táto žiadala napadnutý rozsudok zmeniť vo výroku, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 710,12 eur s prísl., tak aby jej táto povinnosť bola uložená iba vo výške 343,37 eur spolu s príslušenstvom. Svoje odvolanie zakladala na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., teda na tvrdení, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení. Za nesprávny považovala záver súdu, ktorý za pohľadávku žalovanej spôsobilú na započítanie voči pohľadávke žalobcu ustálil iba sumu 733,48 eur, ktorá predstavuje 1/3 nákladov vynaložených ňou na bývanie a nie sumu vo výške 1.100,54 eur, ktorá by predstavovala polovicu ňou vynaložených nákladov. V odvolaní uviedla, že nesúhlasí so závermi súdu prvého stupňa, keďže jej nie je zrejmé žiadne ustanovenie právneho predpisu SR z ktorého by vyplývala legitímnosť vyššie uvedeného postupu. Pritom má za to, že dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v právnom štáte základnou podmienkou legality každého rozhodnutia súdu a preto nepovažuje rozhodnutie za správne pokiaľ súd v ňom neuviedol žiadne zákonné ustanovenie o ktoré by vyššie uvedený postup oprel a zdôvodnil. Pokiaľ súd v dôvodoch poukazoval na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp zn. 1Cdo 210/2005 má za to, že rozhodnutia vyšších súdov nie sú pre nižšie súdy v našich podmienkach záväzné, nemajú precedentný účinok ako v angloamerickom právnom systéme. Má za to, že súdom citovaná časť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nie je právnou vetou daného rozhodnutia. Rozsudok prvostupňového súdu, ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nedáva odpovede na mnohé podstatné otázky súvisiace s vyššie uvedenou problematikou. Napr. zostala nezodpovedaná tak podstatná otázka akým právnym mechanizmom sa prenáša povinnosť platiť časť nákladov na spoločné nájomné (bez odplaty za plnenia spojené s užívaním bytu), ktoré žalovaná vynaložila vo vzťahu k spoločnému družstevnému bytu z žalobcu na ich spoločnú dcéru a aké následné právne vzťahy z toho vznikajú. Za nepochybnú považuje skutočnosť, že ich spoločná dcéra, ktorá v byte bývala s ňou nie je členkou Stavebného bytového družstva a nie je ani v nájomnom vzťahu s týmto družstvom a teda jej nevyplývajú voči družstvu žiadne práva ani povinnosti. Tieto bol povinný znášať iba žalobca a žalovaná. Preto pokiaľ ona plnila v prospech bytového družstva, mohla plniť iba výlučne za seba a za žalobcu a teda tento sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Má za to, že pokiaľ by bola prijatá konštrukcia prvostupňového súdu o tom, že pokiaľ bývala spoločná dcéra účastníkov v byte, za ktorý žalovaná platila sumy spoločného nájomného zaťažuje ju povinnosť platiť časť týchto nákladov vo výške 1/3 je pre ňu absolútne neakceptovateľné to, že by sa táto povinnosť v plnej výške preniesla na ňu, ako žalovanú a to výlučne z dôvodu, že žalobca platil k jej rukám výživné na túto maloletú dcéru. Poukázala na skutočnosť, že žalobca platil v rozhodnom období výživné vo výške 1.500,- Sk mesačne a z uvedeného vyvodzuje, že je zrejmé, že ona musela nielen osobne a celodenne zabezpečovať starostlivosť o maloletú dcéru, ale aj znášať väčšinu nákladov na jej výživu a výchovu. Argumentáciu prvostupňového súdu o tom, že v platení výživného je zahrnutý aj príspevok na tieto náklady nepovažuje za správnu. Tento by bol akceptovateľný za podmienky, že by žalobca skutočne platil výživné vo výške 1/2 odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa, resp. vo výške vyššej. Súdom určené výživné vo výške 49,80 eur neodôvodňuje záver, že by v takejto sume boli započítané reálne náklady na bývanie. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Považoval za správny postup súdu prvého stupňa, ktorý v svojom rozhodnutí prihliadol na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR. Poukázal v tomto smere na ust. § 22 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch podľa ktorého na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov najvyšší súd zverejňuje súdne rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 192/06, v ktorom konštatoval, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Má za to, že neobstoja vyjadrenia žalovanej v odvolaní o tom, že rozhodnutia vyšších súdov nie sú v našich podmienkach záväzné a ani argument žalovanej v ktorom uvádza, že ňou označená časť rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktorú poukázal prvostupňový súd, nie je právnou vetou daného rozhodnutia. Z obsahu odvolania žalovanej odvolací súd vyvodil, že toto sa dotýka iba jeho vyhovujúceho výroku, ako aj výroku o trovách konania a teda týmto odvolaním nie je dotknutý výrok prvostupňového súdu, ktorým bolo konanie v časti zastavené, ako aj výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. V tomto rozsahu teda prvostupňový rozsudok nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom preskúmavania odvolacím súdom. Na základe toho odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci v súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p., vykonané dôkazy vyhodnotil postupom zodpovedajúcim úprave § 132 O.s.p., vec správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzuje na konštatovanie tejto správnosti a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalovanej považuje k týmto dôvodom za potrebné dodať: Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalovanej, v ktorej táto súdu prvého stupňa vytýka nesprávnosť jeho postupu spočívajúci v tom, že pri svojom rozhodnutí prihliadol na závery Najvyššieho súdu SR, ktorý hodnotil obdobnú situáciu aká bola predmetom aj rozhodovania prvostupňového súdu. Jednotnosť výkladu právnych predpisov súdmi Slovenskej republiky je v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a v záujme zachovania jednotného výkladu právnych predpisov Najvyšší súd SR zverejňuje svoje súdne rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladov zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Aplikácia konkrétneho právneho názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý tento zaujal vo svojom rozhodnutí, nie je teda prejavom viazanosti súdu nižšieho stupňa takýmto rozhodnutím, ale je prejavom jednotného výkladu právnych predpisov. Pokiaľ by teda súd prvého stupňa rozhodol vo svojom rozhodnutí o rovnakej právnej otázke inak ako ju uzavrel najvyšší súd bez toho, aby sa tento argumentačne vyporiadal s právnym názorom najvyššieho súdu bolo by jeho rozhodnutie vydané v rozpore s princípom právnej istoty. S poukazom na tieto závery preto odvolací súd nepovažuje túto odvolaciu námietku žalovanej za dôvodnú. Vo vzťahu k ďalšej odvolacej námietke žalovanej odvolací súd poukazuje na ust. § 62 Zákona o rodine. Podľa ods. 1 plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa ods. 2 obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa ods. 4 pri plnení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. V citovaných ustanoveniach je upravená zákonná vyživovacia povinnosť rodičov k deťom, ktorá spočíva v povinnosti rodičov prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Obsah tejto vyživovacej povinnosti je potrebné vykladať tak, že nejde len o výživu v úzkom vlastnom zmysle slova, ale o všetky nevyhnutné potreby potrebné pre život kultúrneho človeka. Súčasťou tejto povinnosti je aj povinnosť rodičov uhrádzať náklady spojené s bývaním dieťaťa. V prípade, ak rodičia spolu nežijú je v súlade s ust. 65 ods. 1 cit. zákona povinnosťou súdu upraviť rozsah vyživovacej povinnosti oboch rodičov k maloletému dieťaťu. Pokiaľ je teda rozhodnutím súdu zverené maloleté dieťa do výchovy jedného z rodičov (zohľadňujúc pritom aj bytové pomery oboch rodičov) potom v povinnosti tohto rodiča zabezpečovať osobnú starostlivosť o dieťa je subsumovaná aj povinnosť zabezpečiť mu bývanie a aj uhrádzať náklady naň. Povinnosť druhého rodiča je premietnutá do peňažnej povinnosti platiť výživné. V tejto povinnosti je teda subsumovaný aj jeho príspevok na náklady na bývanie dieťaťa. Od tejto skutočnosti sa odvíja aj záver o tom, že pokiaľ žalobca platil súdom určené výživné na svoju maloletú dcéru, uhrádzal tým aj na neho pripadajúci podiel nákladov na jej bývanie. Niet teda opory v žiadnom právnom predpise, aby sa popri povinnosti otca platiť výživné na tohto vzťahovala iná povinnosť prispievať na bývanie svojej maloletej dcéry. Túto povinnosť mala žalovaná a pokiaľ by za ňu plnil žalobca získala takto bezdôvodné obohatenie. Na takomto závere nemení nič ani názor žalovanej, že výška určeného výživného nie je primeraná nákladom potrebným na zabezpečenie potrieb maloletej dcéry. Primeranosť tohto výživného je totiž možné posudzovať iba v rámci konania o úpravu výšky výživného. S poukazom na tieto závery odvolací súd napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým žalobe vyhovel ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., vrátane správneho výroku o trovách konania. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Neúspešnej žalovanej v odvolacom konaní náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a úspešný žalobca nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepodal, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.