Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Co/11/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7106218042 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7106218042.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Ota Jurča a JUDr. Anny Slovinskej vo veci navrhovateľov 1. E. V., bytom F., M. X, 2. Z. V., bytom F., W. X, oboch zastúpených JUDr. Jánom Kicom, advokátom, Košice, Alžbetina 15, proti odporcom 1. H. Z., bytom F., V. X, 2. A.. G. Z., bytom F., J. P. XXX/XX, 3. H. M., bytom F., Č. M. XX, všetkým zastúpeným JUDr. Klaudiou Azariovou, advokátkou, Košice, Kmeťova 26, o určenie vlastníckeho práva vydržaním a uloženie povinnosti vydať nehnuteľnosť, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku 12C/104/2006-408 z 27.9.2013 Okresného súdu Košice I r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Návrhom podaným dňa 4.7.2006 navrhovatelia žiadali, aby súd uložil odporcovi (pôvodne len H. Z.) povinnosť odstrániť oplotenie, ktoré neoprávnene postavil na parcele č. XXXX v kat. území F. - R. zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX Správy katastra F., teda na pozemku patriacom do vlastníctva navrhovateľov. Zároveň žiadali nahradiť odstránené pôvodné oplotenie iným oplotením najmenej rovnakej kvality ako malo pôvodné. Svoj návrh odôvodnili tým, že sú spoluvlastníkmi parcely č. XXXX - záhrady o výmere 3820 m2 v kat. území Košice- Sever zapísanej na LV č. XXXX Správy katastra F. každý v 1 k celku, ktorú nadobudli v roku 1975 na základe kúpnej zmluvy. Odporca vlastní susednú záhradu a pozdĺž ich pozemkov bolo od nepamäti až doposiaľ oplotenie v súlade s geometrickým plánom. Odporca bez ich súhlasu odstránil doterajšie oplotenie a postavil nový plot, ktorý vedie cez ich pozemok až do hĺbky 4 m, čím si neoprávnene prisvojil asi 50 m2 pozemku. Súd prvého stupňa rozsudkom 12C/104/2006-114 z 19.10.2007 návrh zamietol a navrhovateľov v 1. a 2. rade zaviazal do 3 dní od právoplatnosti rozsudku spoločne a nerozdielne nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 4.647,- Sk, ako aj nahradiť štátu trovy konania vo výške 6.778,- Sk. Krajský súd v Košiciach rozhodujúci o odvolaní navrhovateľov uznesením 4Co/23/2008-137 z 15.1.2009 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytkol prvostupňovému súdu, že pri posudzovaní vlastníckeho práva k spornej časti nehnuteľnosti vychádzal len zo zápisu v katastri nehnuteľností a nezameral dokazovanie na zistenie, ako účastníci užívali spornú časť parcely a či u navrhovateľov nie sú splnené zákonné podmienky pre vydržanie ich vlastníckeho práva k nej. Na základe návrhu navrhovateľov z 11.6.2009 uznesením 12C/104/2006-173 zo 16.6.2009 súd prvého stupňa pripustil, aby do konania ako odporkyňa v 2. rade vstúpila A.. G. Z.. Na základe ďalších návrhov navrhovateľov, reagujúcich aj na fakt, že odporcovia v 1. a 2. rade sporné nehnuteľnosti 14.1.2008 previedli na A.. H. M. uznesením 12C/104/2006-201 z 28.6.2010 súd prvého stupňa pripustil, aby do konania ako odporkyňa v 3. rade vstúpila H. M. a pripustil aj zmenu petitu v nasledovnom znení : E. V., nar. XX.X.XXXX, bytom M. č. X, F. a Z. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. X, F. sú podielovými spoluvlastníkmi v podiele 1/2 nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. Severné Mesto, obec Košice a to novovytvoreného pozemku p.č. XXXX/X o výmere 56 m2, záhrada a pozemku p.č. XXXX/X o výmere 41 m2, záhrada, obidve parcely odčlenené od pôvodnej parcely č. XXXX/X geometrickým plánom, ktorý vyhotovila PARCEL CONSULTING, s.r.o. Košice, číslo 24/07, úradne overený Správou katastra v Košiciach dňa 27.12.2007, pod č. XXXX/XX a je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku. Súd určuje povinnosť odporcovi H. M., rod. V., nar. XX.X.XXXX, bytom S. X, F.: a/ vydať navrhovateľom pozemok p.č. XXXX/X o výmere 56 m2 a pozemok p.č. XXXX/X o výmere 41 m2 b/ uviesť oplotenie medzi predmetnými pozemkami do súladu s uvedeným geometrickým plánom a týmto rozsudkom. Navrhovatelia si voči odporcom uplatnili aj nárok na náhradu celých trov konania a o takto upravenom návrhu prvostupňový súd ďalej konal a rozhodol rozsudkom 12C/104/2006-408 z 27.9.2013 (t.j. teraz preskúmavaným rozsudkom) tak, že návrh o určenie vlastníckeho práva vydržaním, o uloženie povinnosti odporkyne v 3. rade vydať nehnuteľnosti navrhovateľom a uviesť oplotenie do súladu s novovytvoreným geometrickým plánom zamietol a priznal odporcom náhradu trov konania v 100 % výške s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Vzal do úvahy tvrdenie navrhovateľov, ktorí uviedli, že svoj pozemok - parcelu č. XXXX pokojne užívali až po plot, ktorý oddeľoval ich pozemok od pozemku pôvodne odporcov v 1. a 2. rade, neskôr odporkyne v 3. rade, keď tento plot bol na predmetnom pozemku postavený už v čase, kedy nehnuteľnosť Kúpnou zmluvou zo dňa 26.2.1975 kupovali od U. L. a E.Z. M. a ďalej poukázali na to, že sporné nehnuteľnosti si dali zamerať novým geometrickým plánom z 12.12.2007 a v tomto z pôvodnej parcely č. XXXX/ X boli odčlenené dve novovzniknuté parcely č. XXXX/X a č. XXXX/X, ktorých hranice mali kopírovať pôvodný plot. Prihliadol na vyjadrenia odporcov, ktorí namietali, že u navrhovateľov absentuje právny titul, od ktorého odvodzujú tvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, nakoľko títo sa len subjektívne cítia ako vlastníci spojeného pozemku z dôvodov, že si mysleli, že sporný pozemok kúpili. Zo znaleckého posudku vyhotoveného E. C. mu vyplynulo, že zameraná hranica medzi parcelou č. XXXX/ X, t.j. záhradou odporkyne v 3. rade a parcelou č. XXXX, t.j. záhradou navrhovateľov je zhodná v mape aj v teréne a v súčasnej dobe postavený plot medzi týmito parcelami je postavený na právnej hranici medzi týmito pozemkami. Svedok A.. F., ktorý vyhotovoval geometrický plán 3.12.1974, ktorý bol súčasťou kúpnej zmluvy, na základe ktorej sa navrhovatelia stali vlastníkmi súčasnej parcely č. XXXX potvrdil, že v tom čase bol postavený plot medzi súčasnými parcelami č. XXXX a č. XXXX/X. Popísal ďalej zistenia vyplývajúce z vyjadrení svedkov C. E., C. E., E.. E. L. a U. Y.. Za najzávažnejšiu považoval výpoveď p. V., matky navrhovateľov, ktorá viedla, že keď jej synovia kupovali pozemok od p. L. a p. M., pozemok bol oplotený a vedeli, že bočný pozemok má mať podľa zmluvy, na základe ktorej kúpili pozemok šírku dole aj hore 5 m, hore bol však plot v šírke 7 m a jej synovia mali v tomto duchu uzavrieť aj dodatok ku kúpnej zmluve, kde by nadobudli pozemok po plot, ale už to nestihli, pretože p. L. zomrel. S dedičmi o dodatku už nerokovali. Potvrdila, že jej synovia, t.j. navrhovatelia vedeli, že hranice ich pozemku boli podľa zmluvy iné, ako išiel plot. Podľa tejto svedkyne navrhovatelia vedeli, že pozemok kupovali nie podľa toho ako išiel plot, ale podľa hraníc v zmluve a je len ich chyba, že vtedy neuzatvorili zmluvu na kúpu pozemku až po plot. Poukázal na to, že do spisu ako listinné dôkazy boli založené kúpna zmluva zo dňa 26.2.1975, ako aj zmluva, ktorou nehnuteľnosť pôvodne nadobudli odporcovia v 1. a 2. rade, ako aj výpis z LV č. XXXX pre katastrálne územie Severné mesto, podľa ktorého výlučnou vlastníčkou parcely č. XXXX/X je odporkyňa v 3. rade. Navrhovatelia sú spoluvlastníkmi susediacich parciel č. XXXX a XXXX. Z predloženého geometrického plánu č. XX/XXXX zistil, že z parcely č. XXXX/X by mali byť odčlenené novovytvorené parcely č. XXXX/X a XXXX/X. Zo zoznamu absolventov škôl predloženého odporcami mu vyplynulo, že v školskom roku 1975/1976 v odbore geodézia študoval aj navrhovateľ v 2. rade. Právne vec posúdil podľa § 123, § 126 ods. 1, § 129 ods. 1,2, § 130 ods. 1 až 3, § 131 ods. 1 a § 134 ods. 1 až 4 Obč. zák. a vo všeobecnosti charakterizoval podmienky, ktoré musia byť naplnené pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Za závažný považoval fakt, že navrhovateľ v 2. rade je vyučený geodet a je tak rozumné predpokladať, že vie čítať geometrický plán a má vedomosť o tom, že keď sa kúpnou zmluvou predávajú a kupujú nehnuteľnosti identifikované parcelnými číslami, že sa tieto predávajú a kupujú podľa parciel zakreslených v mapovom operáte, resp. v geometrickom pláne a nie od plota po plot, ktoré sú postavené na predávaných parcelách. K novovytvorenej parcele č. XXXX/X uviedol, že podľa vtedy vyhotoveného geometrického plánu A.. F. navrhovatelia nadobúdali ako prístupovú cestu 5 m široký pás záhrady a za týchto okolností nikdy nemohli spravodlivo žiadať, aby šírka tohto pozemku v hornej časti pod ich domom bola 7m, a tak navrhovatelia nepreukázali žiadne okolnosti, v zmysle ktorých by bolo možné usudzovať na ich dobromyseľnosť v otázke vydržania navrhovanej novovytvorenej parcely č. XXXX/X. Bol toho názoru, že v prípade novovytvorenej parcely č. 5925/3 sa nepodarilo spoľahlivo ustáliť, kde stál pôvodný plot (o ktorom svedkovia J.. E., J.. E. ani E.. L. nemali vedomosti) a ani samotní navrhovatelia nevedeli na mieste samom presne ukázať, kde pôvodný plot oddeľujúci parcelu č. XXXX a parcelu č. XXXX/X pretínal plot p. Y., a teda sa nedalo presne určiť, aká plocha mala byť vydržaná, t.j. akú rozlohu má mať novovytvorená parcela č. XXXX/X a takto nebola splnená jedna z podmienok držby, a to faktické ovládanie celej veci. Poukázal na výpoveď p. V., matky navrhovateľov, ktorá uviedla, že jej synovia vedeli, že pozemok nekupovali po plot, ale podľa hraníc v zmluve a je ich chyba, že vtedy neuzavreli zmluvu na kúpu pozemku až po plot a teraz s tým už nevedia nič spraviť. Mal za to, že ak navrhovatelia žili v domnení, že nadobudli pozemok podľa plota (pričom nebolo preukázané v celej dĺžke, kde presne plot bol) a nie podľa geometrického plánu, ide o omyl neospravedlniteľný, pri ktorom nemožno hovoriť o dobromyseľnosti a keďže vydržať vec môže len oprávnený držiteľ, žalobu o určenie vlastníckeho práva vydržaním zamietol. S prihliadnutím na uvedený záver zamietol aj žalobu o uloženie povinnosti odporkyni v 3. rade vydať navrhovateľom vydržané parcely a zamietol aj návrh na uvedenie oplotenia do súladu s novovytvoreným geometrickým plánom, keďže k vydržaniu nedošlo a plot v súčasnej dobe postavený medzi pozemkami účastníkov je postavený na právnej hranici. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 a 7 O.s.p. a úspešným odporcom priznal náhradu trov konania v 100 %-nej výške s tým, že o ich výške rozhodne samostatným uznesením. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním navrhovatelia v 1. a 2. rade, navrhli ho zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť. Boli toho názoru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, že nedostatočne zistil skutkový stav a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním boli v napadnutom rozsudku podľa nich účelovo a tendenčne vyhodnotené v prospech odporcov. Nesprávne boli vyhodnotené závery znaleckého posudku č. 1/07 vypracovaného E. C.. Tendenčne vyhodnotené boli aj výpovede svedkov C. E., C. E., E.. L. a U. Y.S.. V ich najväčší neprospech bola vyhodnotená výpoveď J.. V., ktorá sa vyjadrovala pri ohliadke dňa 14.6.2013. Uviedli, že až neskôr zistili, že pozemok dole má 5m, ale hore mal 7m a v tomto duchu uzavreli aj dodatok ku kúpnej zmluve, aj finančne záležitosť vysporiadali, ale „papierovo do katastra to nedali“, pričom medzičasom J.. L. zomrel a oni na to zabudli. Poukázali tiež na to, že v čase kupovania pozemkov navrhovateľ v 2. rade ešte odbor geodézie neštudoval. Celý spor podľa nich vznikol z dôvodu výstavby chodníka pre peších na Č. ulici, v dôsledku čoho sa zmenšovali pozemky a túto skutočnosť odporca v 1. rade riešil pretiahnutím hranice svojho pozemku na ich pozemok. Hodnoverne podľa ich názoru preukázali, že sporné pozemky užívali od roku 1975 do roku 2006 nepretržite a nerušene a so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že im pozemky patria. Odporcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a zaviazať navrhovateľov na úhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 574,85 €. Citovali § 134 Obč. zák., ako aj vybrané časti rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Mcdo 7/2010, 3 Mcdo 8/2010 a 5 Cdo 30/2010. Upozornili, že pri ohliadke sporného pozemku dňa 14.6.2013 matka navrhovateľov priamo uviedla, že jej synovia v čase, keď kupovali pozemok v roku 1975 vedeli, že pozemok, ktorý žiadajú predmetnou žalobou vydržať, nenadobúdajú na základe kúpnej zmluvy z roku 1975 do svojho vlastníctva a vedeli, že im nepatrí a ohľadom neho mali uzavrieť dodatok ku kúpnej zmluve, ale tento už neuzavreli, nakoľko pôvodný vlastník sporného pozemku zomrel. Už len táto vedomosť navrhovateľov svedčí o tom, že si boli vedomí faktu, že v roku 1975 na základe kúpnej zmluvy nenadobudli do svojho vlastníctva aj sporný pozemok, čo vylučuje splnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva k nemu. Na túto výpoveď správne poukázal aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Túto výpoveď matky navrhovatelia vo svojom odvolaní ani nespochybňujú a práve naopak na strane 3. svojho odvolania sami konštatujú, že vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva k spornému pozemku „uzavreli sme v tomto duchu dodatok ku kúpnej zmluve, aj finančne sme boli vysporiadaní, ale papierovo do katastra sme to nedali. Medzičasom J.. L. zomrel a zabudli sme na to“. Za pozoruhodné označili, že takýto dodatok ku kúpnej zmluve z roku 1975 navrhovatelia ako dôkaz súdu doposiaľ nepredložili a aj keby tento existoval, tým, že navrhovatelia nezabezpečili jeho registráciu štátnym notárstvom, dopustili sa neospravedlniteľného právneho omylu, čo vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2010 sp.zn. 4 Cdo 283/2009. Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ v 2. rade mal špecializované geodetické vzdelanie upozornili, že akákoľvek bežná osoba by si všimla rozdiel v šírke prístupovej cesty podľa geometrického plánu majúcej 5m a skutočnosťou o šírke cesty cca 7m. Nové tvrdenia navrhovateľov o uzavretí dodatku ku kúpnej zmluve z roku 1975 sa im javili jednoznačne ako tendenčné a účelové. Trvali tiež na tom, že navrhovateľ v 2. rade je uvedený v zozname absolventov Strednej priemyselnej školy stavebnej a geodetickej v odbore geodézia k roku 1975/1976. Je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie je položené na zákonných ustanoveniach o vydržaní a na ustálenej judikatúre súdov týkajúcej sa oprávnenosti držby pozemku ako základného predpokladu pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Pri vyčísľovaní trov právneho zastúpenia vychádzali z hodnoty spornej časti parcely vyplývajúcej z potvrdenia vypracovaného realitnou kanceláriou Raja, ktorá stanovila hodnotu sporných pozemkov na 150 € za 1 m2. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d) to vyžaduje verejný záujem. Podľa ods. 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (214 ods. 2 O.s.p., keďže v posudzovanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p.), za dodržania podmienok stanovených v § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania bolo riadne oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach a to v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Navrhovatelia podané odvolanie odôvodnili odvolacími dôvodmi upravenými v § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 205 ods.2 písm. c) O.s.p.) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov, ako aj zástupcov vyplynuli, správne skutkové zistenia podradil pod správne hmotno-právne predpisy a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Správny je záver súdu prvého stupňa, že navrhovatelia nenadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním. Vydržanie je v právnej teórii a v praxi považované za jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektami, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že v konkrétnej veci sa má uplatniť ako titul nadobudnutia vlastníctva vydržanie, je jeho povinnosťou komplexne skúmať splnenie podmienok vydržania. Základnými podmienkami vydržania ako spôsobu pôvodného (neodvodeného) nadobudnutia vlastníckeho alebo iného práva, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobudnutia vlastníctva pripúšťa vo všeobecnosti sú: 1/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a 3/ spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne a ak nie je splnená čo len jedna z nich, nedochádza k vydržaniu. Pritom oprávnenosť držby podľa právnej úpravy vždy bola a je jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním. Za držiteľa sa považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky vec ovláda. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorá sama o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Vydržať vlastnícke právo k veci môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná detencia (držba) veci k vydržaniu nepostačuje. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne, preto ak dôjde k sporu, nestačí zamerať dokazovanie len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa (Zborník IV, str. 428 ods. 3). V danej veci navrhovatelia žiadali určiť, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností - novovytvorených pozemkov parcelného č. XXXX/X o výmere 56 m2 a parcelného č. XXXX/X o výmere 41 m2, odčlenených od pôvodnej parcely č. XXXX/X geometrickým plánom č. XX/XX. Je potrebné uviesť, že návrh smerujúci k určeniu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s úspechom mohol byť uplatnený len voči odporkyni v 3. rade, aktuálnej vlastníčke sporných nehnuteľností, vychádzajúc zo zápisu v katastri nehnuteľností. Bez ohľadu na uvedené však navrhovatelia nepreukázali, aby k novovytvoreným parcelám nadobudli vlastnícke právo vydržaním. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Zo zákona vyplýva, že držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom na všetky okolnosti“. Ako bolo už uvedené, posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti, či nie, je potrebné vykonať objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska účastníka. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzované z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú bolo možné s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania veci, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť síce v dobrej miere, avšak nie „so zreteľom na všetky okolnosti“, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. Žiada sa dodať, že ospravedlniteľným môže byť výnimočne aj právny omyl. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Aj keď vo všeobecnosti platí zásada, že neznalosť zákona neospravedlňuje, platí aj to, že môžu výnimočne nastať prípady, kedy držiteľ bude „so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný“ aj v prípade, že jeho presvedčenie bude vychádzať z právneho omylu (napr. v prípade objektívne nejasného znenia zákona). Pokiaľ ide o novovytvorenú parcelu č. XXXX/X, súd prvého stupňa presvedčivo argumentoval tým, že navrhovatelia pri kúpe pozemku v roku 1974, vychádzajúc z geometrického plánu vyhotoveného A.. F. (č.l. 42 spisu) bez akýchkoľvek pochybností vedeli, že kupujú pás pozemku o šírke 5m. Už pri vstupe do držby pozemku nemohli byť dobromyseľní v tom, že im patrí pozemok v šírke 7m. Posúdenie toho, či rozdiel medzi plochou nadobudnutého a skutočne držaného pozemku je natoľko veľký, aby to vylučovalo dobrú vieru držiteľa, je vždy pritom otázkou individuálnou. Správne súd prvého stupňa prihliadal aj na tú skutočnosť, že navrhovateľ v 2. rade je vyštudovaný geodet a má nepochybne vedomosti o tom, že nehnuteľnosti sa nadobúdajú podľa parciel zakreslených v mapovom operáte, resp. v geometrickom pláne, a nie „od plota po plot“, ako na to priliehavo poukázal už súd prvého stupňa. Zvlášť významné v tejto súvislosti je aj vyjadrenie matky navrhovateľov p. V., obsiahnuté v zápisnici z ohliadky zo dňa 14.6.2013 (č.l. 373-374) ktorá uviedla, že keď jej synovia kupovali pozemok od J.. L. a J.. M., mal mať tento bočný pozemok podľa zmluvy šírku dole aj hore 5m, hore bol však plot v šírke 7m. Svedkyňa ďalej uviedla, že jej synovia mali v tomto duchu uzavrieť aj dodatok ku kúpnej zmluve, kde by nadobudli pozemok po plot, ale už to nestihli pre úmrtie J.. L., a teda vedeli, že „pozemok kupovali nie podľa toho, ako išiel plot, ale podľa hraníc v zmluve a je ich chyba, že vtedy neuzavreli zmluvu na kúpu pozemku až po plot, ale čo už s tým teraz spravia“. Zvlášť významné v tejto súvislosti je aj tvrdenie samotných navrhovateľov uvedené v odvolaní, podľa ktorého vo veci sporného pozemku v minulosti uzavreli aj dodatok ku kúpnej zmluve, finančne sa s vlastníkom vysporiadali, ale „papierovo do katastra to nedali“, že medzitým p. L. zomrel a oni na to zabudli. Tieto ich tvrdenia v žiadnom prípade nesvedčia o ich dobromyseľnosti pri užívaní sporného pozemku a vylučujú jeho vydržanie. Ani v prípade vydržania novovytvorenej parcely č. 5925/3 navrhovatelia nepreukázali nadobudnutie vlastníckeho práva, keď ani oni sami nevedeli v prírode presne určiť, kde pôvodný plot oddeľujúci parcely č. 5923 a č. 5925/2 pretínal plot J.. Y.S. a k lokalizácii oplotenia sa neisto vyjadrovala i samotná svedkyňa J.. Y.S.. O existencii plota nemali dostatočné vedomosti ani svedkovia J.. E., J.. E. a E.. L.. Opätovne je potrebné poukázať aj na vyjadrenie J.. V. v tom smere, že jej synovia - navrhovatelia vedeli, že pozemok kupovali podľa hraníc v zmluve a nie podľa toho, ako prebiehal plot. V konečnom dôsledku teda navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, aby k novovytvoreným parcelám č. 5925/3 a 5925/4 nadobudli vlastnícke právo vydržaním. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Dôkaznú povinnosť v zmysle cit. ust. môže účastník plniť od začiatku konania. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré uvedie v žalobe a ktoré tvrdí počas konania. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v tom rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva v zmysle hmotného práva na účastníkovi konania. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení súdu z navrhnutých a aj vykonaných dôkazov. V prejednávanej veci, teda aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia nepreukázali, že k nehnuteľnostiam nadobudli vlastnícke právo, keďže pri svojom eventuálnom vstupe do držby veci nesplnili základné podmienky, ktoré inštitút vydržania ako originálneho nadobudnutia vlastníctva vyžaduje, a to dobromyseľnosť, pričom navyše na mieste samom pri ohliadke mali problém označiť parcelu, ktorá mala podliehať vydržaniu. Keďže ani skutočnosti uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť správne skutkové a právne závery, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Preskúmavaný rozsudok vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu (bez ohľadu na navrhovateľmi predkladaný videozáznam), keď samosudca v prítomnosti účastníkov vykonal aj ohliadky na mieste samom na Č. ulici č. XX v F.. Súd prvého stupňa si rozhodnutie o výške náhrady trov konania vyhradil až na samostatné uznesenie (po právoplatnosti preskúmavaného rozsudku) a keďže postupoval v súlade s § 151 ods. 7 O.s.p., rozhodne aj o trovách odvolacieho konania. Odvolací súd sám v jednoinštančnom konaní nemohol ustáliť predmet sporu, keďže súd prvého stupňa v tomto smere zatiaľ potrebné podklady nezabezpečoval (v spise sa nachádza iba stanovisko realitnej kancelárie vyžiadané zástupkyňou odporcov). Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.