Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/253/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214201208 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7214201208.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľa E. T. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v A. na U. Z. č. X zastúpeného JUDr. Evou Geleneky Hencovskou advokátkou so sídlom v Košiciach na Bajzovej ul. č. 2 proti odporkyni F.M. T. rod. F. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v A. na U. Z. č. X v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletým deťom Q. T. nar. XX.XX.XXXX a G. T. nar. XX.X.XXXX zastúpeným kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 27.6.2014 č.k. 27P 17/2014-38 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o určení výživného pre maloleté deti na čas po rozvode. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozviedol manželstvo navrhovateľa a odporkyne, na čas po rozvode zveril mal. Q. a mal. G. do osobnej starostlivosti matky s právom oboch rodičov maloletých zastupovať a spravovať ich majetok a otca zaviazal prispievať na výživu mal. Q. 100 € mesačne a mal. G. 60 € mesačne počnúc od právoplatnosti rozsudku vo výroku o rozvode manželstva do budúcna, ktoré je povinný prispievať vždy do 1. dňa v mesiaci vopred matke maloletých. Rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku proti výroku o určení výživného podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.a/, b/, c/, d/ a f/ O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že určí výživné pre mal. Q. 50 € mesačne a mal. G. 30 € mesačne počnúc dňom právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva splatné vždy do 15. dňa v mesiaci matke detí. Alternatívne navrhol, aby súd zrušil rozsudok v napadnutom výroku, ak bude mať za to, že je potrebné doplniť dokazovanie a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že s výrokom súdu prvého stupňa, ktorým bol zaviazaný prispievať na výživu detí, sa nestotožňuje, nestotožňuje sa ani s právnym názorom súdu a považuje ho za skutkovo nesprávny. Súd podľa jeho názoru nezistil skutkové okolnosti, nakoľko z doterajšieho dokazovania súdu nevyplýva objektívny stav veci. Predmetný rozsudok tak považuje za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Stanovenú výšku vyživovacej povinnosti považuje za neprimerane vysokú a nezodpovedajúcu jeho možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom. Jeho výdavky slúžiace na zabezpečenie nevyhnutných potrieb mu neumožňujú uhrádzať stanovenú výšku výživného. Čistý mesačný príjem uvedený v odôvodnení rozsudku súdu objektívne nezodpovedá jeho mesačnému zárobku, aj z toho dôvodu považuje stanovenú výšku výživného za neprimerane vysokú. Súd neprihliadol na tú skutočnosť, že hradí splátky hypotekárneho úveru vo výške 239 € na byt, v ktorom žije matka spoločne s deťmi. Táto suma je pre neho zároveň najväčšou položkou vo vzťahu k jeho výdavkom. V súčasnosti býva u matky, ktorej prispieva 50 € mesačne. Ďalej si uhrádza výdavky na stavu, ošatenie, hygienické potreby, mobilný telefón, cestovné, ktoré v súčasnej dobe považuje za nevyhnutné. Do budúcna by si takisto chcel vyriešiť bytovú otázku. Nakoľko zabezpečuje obom deťom, ako aj matke bývanie, domnieva sa, že táto skutočnosť je natoľko relevantná, aby na ňu súd pri určení výšky vyživovacej povinnosti prihliadol, predovšetkým na základe toho, že pri takto stanovenej výške výživného nie je schopný paralelne uhrádzať aj splátky úveru, čo ohrozuje predovšetkým bývanie matky a jeho detí. Matka poberá materskú a aj v prípade, ak by od matky žiadal refundáciu pomernej časti zaplatených splátok úveru (úver je spoločný), môže tak spraviť až spätne, čo nerieši jeho situáciu a to, že v konkrétnom prebiehajúcom mesiaci nemá prostriedky na uhradenie aj výživného aj hypotéky. Uvedenými skutočnosťami sa súd vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nevysporiadal, nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, a preto považuje napadnutý výrok rozsudku v tomto smere za nedostatočne odôvodnený a nepodložený objektívnymi dôkazmi. Vyjadril názor, že určené výživné nie je adekvátne ani k odôvodneným potrebám maloletých. Pokiaľ by sa pri určovaní výšky výživného nevychádzalo z nákladov a potrieb maloletých preukázaných v konaní, ale z predpokladu, že maloletí majú zdieľať jeho životnú úroveň, tak chce poukázať na fakt, že jeho životná úroveň nie je na úrovni, ktorá by odôvodňovala takto vysoko určené výživné. Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdiť. Navrhovateľ podľa jej názoru v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by či už po skutkovej alebo právnej stránke mali mať za následok zrušenie alebo zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Uviedla, že poberá materský príspevok vo výške cca 400 €, od októbra bude poberať rodičovský príspevok. S navrhovateľom sa jasne ústne dohodli na tom, že v byte kúpenom na spoločnú hypotéku bude po rozvode bývať ona spolu s deťmi, preto bude aj splácať určené splátky hypotéky a to na účet navrhovateľa. Túto dohodu počnúc 7. mesiacom preukázateľne riadne plní, o čom predkladá v prílohe výpis z účtu. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že zabezpečuje jej, ako aj deťom bývanie a že platenie splátky hypotéky je pre neho najväčšou položkou, je teda nepravdivé a účelové. Pokiaľ ide o príjem navrhovateľa, podľa jej vedomostí skutočne zarába 605,67 € mesačne v čistom. Vyjadrila názor, že navrhovateľom uvádzané výživné, ktoré je ochotný platiť maloletým deťom, je absolútne neprimerané odôvodneným potrebám detí. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu nevyjadril. Navrhovateľ doručil odvolaciemu súdu 3.11.2014 podanie, v ktorom uviedol, že u neho došlo k zmene pomerov, nakoľko súd prvého stupňa zahrnul do jeho príjmu aj dávky spočívajúce v poberaní prídavku na dieťa a uplatnenom daňovom bonuse. Poukazuje na § 9 ods. 2 písm.n/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, v zmysle ktorého môže byť suma daňového zvýhodnenia na vyživované dieťa priznaná len za predpokladu, že dieťa žije s daňovníkom v jednej domácnosti. Vzhľadom na to, že maloleté deti boli zverené do osobnej starostlivosti matky je zrejmé, že v súčasnosti už nemá nárok na uplatnenie daňového bonusu. Rovnako tak podľa § 2 ods. 1 písm.b/ zákona č. 560/2003 Z.z. o prídavku na dieťa je osobou oprávnenou na uplatnenie nároku rodič, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu. V súlade s vyššie uvedeným má nárok na prídavky na deti matka maloletých, ktorej boli deti zverené do osobnej starostlivosti. Na základe uvedeného je preukázateľné, že na jeho strane došlo k zníženiu príjmu vo výške 44,93 €, ktorá pozostáva z uplatneného daňového bonusu 21,41 € a 23,52 € vyplácanej úradom práce, sociálnych vecí a rodiny z titulu prídavku na dieťa. Výroky rozsudku o rozvode manželstva navrhovateľa a odporkyne, zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom výroku spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm.a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, stručne ale výstižne sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami týkajúcimi sa predmetu konania a s jeho závermi sa stotožňuje aj odvolací súd. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z toho aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Zo zákonných ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa týkajúcich sa určovania rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov k deťom vyplýva, že pri určovaní rozsahu výživného je potrebné vychádzať z toho, aká peňažná suma je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby ako je šatstvo, bielizeň, obuv, nájomné za byt a tiež potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov a potrieb, prípravou na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, ako aj potreby súvisiace so zdravotným stavom, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa a jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať dieťaťu primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov a pokiaľ životná situácia rodičov umožňuje vyšší životný štandard, možno očakávať, že rovnaký štandard umožnia aj svojmu dieťaťu a to formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Na strane povinných osôb, rodičov dieťaťa, súd zisťuje ich reálne príjmy, celkové majetkové pomery, nevyhnutné životné náklady, prihliada na ich ďalšie zákonné vyživovacie povinnosti, ako aj pomer zabezpečovania osobnej starostlivosti o dieťa tým ktorým z rodičov. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah je potrebné zdôrazniť, že výživné nie je možné určovať mechanickým výpočtom. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa nepochybne vyplýva, že celodennú osobnú starostlivosť o maloleté deti zabezpečuje matka, ktorá je na materskej dovolenke od polovice marca 2014 s tým, že do októbra 2014 poberala materský príspevok 400 € mesačne a od uvedenej doby bude poberať rodičovský príspevok, ktorý je podľa platnej právnej úpravy vo výške 203,20 € mesačne. Príjem navrhovateľa, teda otca maloletých detí súd zistil z opisu mzdového listu jeho zamestnávateľa LABMED a.s., z ktorého vyplynul jeho čistý priemerný mesačný príjem 605,67 € za obdobie od februára 2013 do marca 2014 s tým, že navrhovateľovi bol vyplácaný daňový bonus 21,41 €, rodinné prídavky súčasťou príjmu vyplývajúceho z opisu mzdového listu neboli. Maloletý Q. je žiakom prvého stupňa základnej školy, stravuje sa v školskej jedálni, navštevuje školský klub a výtvarnú výchovu na základnej umeleckej škole. Má alergiu, celoročne užíva lieky. Maloletý G. je kojený a plienkovaný, je v celodennej starostlivosti matky. Navrhovateľ býva u svojej matky v 4-izbovom byte, ktorej na bývanie prispieva 50 €. Odporkyňa býva v 1,5-izbovom byte patriacom do BSM, ktorý zobrali rodičia na hypotéku, ktorú v čase rozhodovania súdu prvého stupňa splácal navrhovateľ. Matka uhrádzala náklady spojené s bývaním 150 € mesačne. Z uvedeného vyplýva, že príjem matky je obmedzený z dôvodu starostlivosti o maloleté dieťa do veku troch rokov, preto si vyživovaciu povinnosť k deťom plní prevažne osobnou starostlivosťou o deti, na ktorú skutočnosť je súd povinný prihliadať pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti v súlade s ust. § 62 ods. 4 Zákona o rodine. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že možnosti, schopnosti a majetkové pomery navrhovateľa (otca) odôvodňujú určenie výživného pre mal. Q. v rozsahu 100 € mesačne a mal. G. v rozsahu 60 € mesačne s prihliadnutím na jeho príjem 605,67 €, ako aj jeho nevyhnutné životné náklady, za ktoré nie je možné považovať splátky hypotéky, ktoré budú zjavne predmetom vyporiadania BSM medzi rodičmi maloletých detí, nakoľko výživné pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, je prednostnou pohľadávkou a rodičia sú povinní v prvom rade zabezpečiť výživu svojich detí a až následne uspokojovať svoje potreby, prípadne uhrádzať iné záväzky (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine). Zároveň je potrebné zdôrazniť, že výživné od otca v dennej výške 3,33 € na mal. Q. a 2 € na mal. G. zabezpečuje len najzákladnejšie potreby detí, preto je nepochybné, že matka aj na úkor svojho životného minima zabezpečuje odôvodnené potreby detí na hranici svojich možností, pričom takúto povinnosť má aj otec detí. Pokiaľ ide o zmenu pomerov, ktorá nastala u navrhovateľa po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ stratil nárok na daňový bonus, ktorý bol súčasťou jeho mzdy v rozsahu 21,41 €, čo je len minimálne zníženie príjmu, ktoré nemôže mať za následok zmenu rozhodnutia o rozsahu jeho vyživovacej povinnosti k maloletým deťom s tým, že rodinné prídavky nie sú súčasťou mzdy rodiča, ale sú osobitným nárokom maloletých detí, resp. štátnou dávkou slúžiacou na zabezpečenie odôvodnených potrieb detí a oprávneným na preberanie rodinných prídavkov je vždy ten rodič, ktorý zabezpečuje osobnú starostlivosť o maloleté deti. Rodinné prídavky nie je preto možné zohľadňovať ako príjem toho ktorého rodiča, ale len prihliadnuť na túto dávku, z ktorej sa čiastočne, v súčasnej dobe minimálne, pokrývajú potreby detí. Pretože súd prvého stupňa správne a zákonne určil rozsah vyživovacej povinnosti navrhovateľa k maloletým deťom na čas po rozvode, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov konania nežiadal (§ 224 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.