Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/470/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611209540 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7611209540.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcov 1/ F.. S. S., G. I. X., P. Č.. XX, M. X/ S. S., G. I. X., P. Č.. XX, K. zastúpených JUDr. Štefanom Kamenickým, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova č. 7, proti žalovaným 1/. S.. S. K., G. I. X., Q. Č.. XX, zastúpenej JUDr. Matejom Okálym, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova č. 7, a 2/ M. X., G. I. W.F. Č..XX, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcov a žalovanej v prvom rade proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 10.2.2014 č.k. 8C102/2011-134 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanej v druhom rade. Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanej v prvom rade. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalobcov zaviazal zaplatiť žalovanej v prvom rade trovy konania 378,27 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanej v druhom rade náhradu trov konania nepriznal. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o návrhu žalobcov na určenie, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parc. č. XX, vedenej ako zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, kat. úz. W.. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že žalobcovia sú vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci parcely č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, rodinného domu súp. č. XX na uvedenej parcele a parc. č. XXX/X o výmere XXX m2, vedenej ako orná pôda, ktoré nadobudli titulom kúpy, darovania a zámennej zmluvy v roku XXXX. Ďalej súd vychádzal zo zistenia, že žalované sú vedené ako podielové spoluvlastníčky parc. č. XX Q. I.S. XXX S., vedenej ako zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na LV č. XXX, kat. úz. W.. Sporná parcela č. XX bola užívaná do roku XXXX J.. K. W. a od roku XXXX žalobcami. Do roku XXXX K.. Č.. XX si nepriznal žiadny daňovník a ani za túto parcelu nebola uhrádzaná daň z nehnuteľností. Žalobcovia dňa X.X.XXXX kúpnou zmluvou odkúpili nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, pričom sa jednalo o dom č. XX za kúpnu cena 78.355,- Sk. Zmluvou o výmene pozemkov zo dňa X.X.XXXX došlo k výmene pozemkov medzi žalobcami na jednej strane a Z. W. na strane druhej, na základe ktorej sa žalobcovia stali bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti parcely č. XXX/X orná pôda kat. úz. W. M. Z. W. sa stal výlučným vlastníkom parc. č. XXX/X - orná pôda kat. úz. W.. Darovacou zmluvou uzatvorenou dňa X.X.XXXX darkyňa M. Š. darovala žalobcom parcelu EN č. XXX/X H.. Ú.. W.. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že návrh žalobcov na určenie vlastníckeho práva k spornej parcele č. XX kat. úz. W. nie je dôvodný. Žalobcovia tvrdili, že od roku XXXX bola sporná nehnuteľnosť vstupnou parcelou na im vlastnícky patriacu nehnuteľnosť a nerušene ju užívali a nepretržite nakladali s ňou ako s vlastnou v presvedčení, že im vlastnícky patrí až do roku XXXX. S ich tvrdením vyjadrila súhlas aj žalovaná v druhom rade, jej manžel a tiež Obec W., ak v správe uviedla, že žalovaná v druhom rade a právny predchodca žalovanej v prvom rade užívali nehnuteľnosti a daň z nehnuteľností platili za všetky nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, I. H.. Ú.. W. okrem spornej parcely č. XX. Tvrdenia žalobcov sú v rozpore s tvrdením ich matky, ktorá od roku XXXX právnych predchodcov žalovaných navštevovala a nikdy nespomínali žiadnu zámenu pozemkov. V konaní podľa názoru súdu bolo jednoznačne preukázané, že žalované nehnuteľnosti vlastnia a ich vlastníctvo je zapísané na LV č. XXX. Sporná parcela bola riadne zaevidovaná a v prírode riadne označená a od roku XXXX nenastala zmena ani v označený parcely a nezmenila sa ani jej výmera. Žalobcovia sa cítia byť vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, avšak toto ich subjektívne presvedčenie je pre vyhovenie ich návrhu nepostačujúce, pokiaľ nemá oporu v skutkových okolnostiach. Žalobcovia podľa názoru súdu v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno, pretože nepreukázali kvalifikovaný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý by mohol byť základom pre zápis vlastníckeho práva. Titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti nemôže byť kúpa studne, ktorá je umiestnená na pozemku žalovaných. Vlastníctvo k pozemku sa totiž od vlastníctva k stavbe na ňom postavenej neodvodzuje. Súd taktiež poukázal na obsah kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcami a p. H. L. O. X.X.XXXX, kde je predmet kúpy jasne vymedzený. Predmetom kúpy boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, pričom v prírode sa jednalo o dom, studňu, vedľajšie stavby, trávnaté porasty a vonkajšie úpravy. Plocha o výmere XXX m2 predmetom kúpy nebola. Žalobcovia pri zachovaní obvyklej opatrnosti, v čase uzavretia kúpnej zmluvy, už samotným nahliadnutím do katastrálnej mapy a oboznámením sa s geometrickým plánom mohli zistiť, že kupovaná nehnuteľnosť má len dve parcelné čísla a je v menšej výmere. Navyše ešte dňa X.X. XXXX žalobcovia uzatvorili darovaciu zmluvu, na základe ktorej nadobudli parcelu EN č. XXX/X H.. Ú.. W., ktorú deň po uzavretí kúpnej zmluvy, teda dňa X.X.XXXX vymenili a stali sa tak bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti parcely č. XXX/X, teda robili právne úkony, ktorými sa snažili vysporiadať si vlastnícke vzťahy k nehnuteľnostiam. Nemožno teda v ich prípade hovoriť o neznalosti zákona, ktorá nie je ospravedlniteľná, s poukazom aj na to, že v danom prípade sa nejedná o znenie zákona, ktoré by bolo nejasné alebo ktoré by pripúšťalo rôzny výklad. Pri zachovaní obvyklej opatrnosti žalobcovia, ktorí robili viacero právnych úkonov, mohli mať vedomosť o tom, že nie sú vlastníkmi spornej parcely, ktorá je zapísaná v prospech žalovaných. Kvalifikovaným titulom nemôže byť ani popísaný papier, z ktorého nie je zrejmé kto, čo, komu zamenil, komu čo bolo vyplatené, ani kto bol jeho pisateľom. Žalobcovia vlastnícke právo nemohli nadobudnúť ani dlhoročným užívaním a nakladaním s nehnuteľnosťou ako s vlastnou bez toho, aby boli v dobrej viere, že im vlastnícky patrí. Keďže v danom prípade absentuje u žalobcov kvalifikovaný titul nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej parcele, súd prvého stupňa z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie žalobný návrh zamietol v celom rozsahu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a uložil žalobcom zaplatiť žalovanej v prvom rade trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia a žalovanej v druhom rade náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia a vo výroku o trovách konania aj žalovaná v prvom rade. Žalobcovia žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrhu vyhovel, teda určil, že sú bezpodieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností. V odvolaní uviedli, že s dôvodmi pre ktoré súd zamietol ich návrh na určenie vlastníckeho práva sa nemožno stotožniť. Konštatovali, že už ich právni predchodcovia sa stali vlastníkmi sporných nehnuteľností a to podľa predchádzajúcej právnej úpravy uhorského zvykového práva a Občianskeho zákona z r. 1950. Podľa ich názoru účastníkmi nebolo spochybnené, že nehnuteľnosti vlastnil a užíval S. W. od 30. rokov 20. storočia v stave a v hraniciach ako sa v prírode nachádzajú doposiaľ. V tejto súvislosti poukázali na výpoveď svedkyne M. H., ktorá konštatovala vo svojej výpovedi, že mala vedomosť o tom, že p. N. si vymenil s jej Q. roľu za vchod do domu za čo mu jej Q. dal roľu aj 500,- Kčs. Podľa jej názoru z toho jasne vyplýva, že S. W. nehnuteľnosti, včítane spornej nehnuteľnosti užíval od 30. rokov 20. storočia nikým nerušený a túto nehnuteľnosť užíval dobromyseľne s tým, že nehnuteľnosť zamenil za roľu a dal 500,- Kčs. Mali teda za to, že S. W. nehnuteľnosť vydržal najneskôr v r. XXXX podľa Občianskeho zákonníka z r. 1950 a zároveň konštatovali, že túto nehnuteľnosť nadobudol aj podľa uhorského práva, keďže užívanie nehnuteľnosti trvalo kvalifikovanú dobu 33 rokov. Následne mala spornú parcelu vydržať aj M. H., ktorá nehnuteľnosť vlastnila od r.XXXX O. V.. XXXX. Súd prvého stupňa sa však v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevyporiadal s ich argumentáciou o vydržaní podľa stredného občianskeho zákonníka ich právnymi predchodcami. Počas konania poukazovali na to, že v prírode bez konkrétneho vymerania odborníkom nemožno zistiť ani pri najväčšej opatrnosti, že predmetom kúpy nebola aj sporná parcela, pretože v prírode sa jedná o kompaktný celok, ničím neoznačený, kde nič nenasvedčuje tomu, že by sa malo jednať o viacero parciel. Znalec z odboru oceňovania nehnuteľností pochopiteľne ocenil zastavanú plochu, tak ako bola vymedzená v liste vlastníctva a ocenil aj stavby nachádzajúce sa na nehnuteľnostiach, ktoré reálne videl v tomto jednom kompaktnom celku. Ak sudca vyvodí skutkové závery zo znaleckého posudku mal vypočuť znalca o tom, ako prebiehalo oceňovanie nehnuteľnosti, či bol na ohliadke na mieste samom, prípadne na otázku, či ohradenie nehnuteľnosti v ňom vzbudili pochybnosť o výmere oceňovaných nehnuteľností. Tvrdili, že ani pri najväčšej opatrnosti takáto pochybnosť nemohla vzniknúť ohľadom k tomu, že pôvodným vlastníkom bol S. W. - N. Q. žalobkyne v druhom rade a nehnuteľnosť vždy užíval, tak ako doposiaľ, teda veľká brána označovala začiatok pozemku, vlastne vchod k jeho rodinnému domu. S. W. nikdy nespomenul, že by akákoľvek časť pozemku jemu vlastnícky nepatrila. Žalovaní začali vlastnícke právo uplatňovať až v r. XXXX, keď tento stav zistili na obecnom úrade v dôsledku zvýšenia dane zo všetkých nehnuteľností, potom čo túto informáciu na obecnom úrade dostali. Až vtedy narušili ich dobromyseľnú držbu a aj napriek tomu, že si boli vedomí, že nehnuteľnosť je daná v našom vlastníctve titulom vydržania navrhli im, že nehnuteľnosť odkúpia. Žalovaná v druhom rade rešpektovala naše vlastnícke právo, právny predchodca žalovanej v prvom rade súhlasil s tým, že nehnuteľnosť predá, dokonca už bola uzavretá kúpna zmluva a až následne odstúpil od zmluvy a previedol spoluvlastnícky podiel na svoju O. - žalovanú v prvom rade. Nemožno preto súhlasiť s názorom súdu, že im absentuje kvalifikovaný titul nadobudnutia, pretože týmto titulom bola práve kúpno-predajná zmluva zo dňa X.X.XXXX. Nehovoriac už o tom, že ďalším titulom bolo vlastnícke právo vzniknuté zo zákona (aj keď nedeklarované napr. rozsudkom) našich právnych predchodcov - S. W. M. M. H.. Podľa ich názoru mal súd dospieť k záveru, že nehnuteľnosti vydržali a to najneskôr v r. XXXX, pretože sú splnené všetky podmienky dobromyseľnej držby. Žalovaná v prvom rade navrhla, aby odvolací súd zmenil výrok o trovách konania tak, že prizná jej náhradu trov vo výške 903,33 eura za prvostupňové konanie a sumu 54,49 eura za vypracovanie odvolania, pričom hodnota konania je 903,33 eura a teda jeden úkon je v sume 51,45 eura a 1 x rež. paušál v sume 8,04 eura a to z dôvodu, že postup súdu pri určení výšky odmeny za jeden úkon právnej služby a následný prepočet v závislosti od počtu nepovažuje za správny. Súdu boli predložené dôkazy o trhovej cene nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. W., najmä znalecký posudok a preto nebolo dôvodu na aplikáciu vyhláškovej ceny podľa počtu obyvateľstva, ktorá suma vôbec neodzrkadľuje reálnu všeobecnú trhovú cenu a dopyt po pozemku v obci W.. Na základe podaných odvolaní odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 1,3 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je a žalovanej v prvom rade je dôvodné. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a dospel k záveru, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno, ak nepreukázali kvalifikovaný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak žalobu zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvého stupňa poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K odvolaniu žalobcov je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vznik vlastníckeho práva k spornej parcele č. XX H.. Ú.L.. W. odvodzujú od skutočnosti, že spornú nehnuteľnosť mal vydržať S. W. najneskôr v r. XXXX a následne mala vydržať spornú parcelu aj M. H., ktorá ju vlastnila od r. XXXX O. V.. XXXX. Je tomu tak preto, že zo žalobného návrhu vyplýva, že žalobcovia svoje vlastnícke právo k spornej parcele odvodzovali nie na základe kúpnej zmluvy zo dňa X.X.XXXX, ale na základe ich vydržania podľa ust. § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka. Nebolo preto pre posúdenie ich nároku rozhodujúce, kto a kedy vydržal vlastníckeho právo k spornej parcele, ale rozhodujúcim bolo z ich strany nielen tvrdiť, ale aj preukázať splnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva, t.j. že so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní o tom, že im sporná parcela patrí. V tejto súvislosti však súd prvého stupňa správne konštatoval, že subjektívne presvedčenie žalobcov, že sa cítia byť vlastníkmi spornej nehnuteľnosti pre vyhovenie ich návrhu na určenie vlastníckeho práva nestačí. Za významnú nemožno považovať ani svedeckú výpoveď svedkyne M. H., na ktorú poukazujú žalobcovia v odvolaní, ktorá počas výsluchu na pojednávaní mala uviesť, že jej Q. S. W. si mal vymeniť s p. N. roľu za vchod do domu, za čo jej Q. mal dať K.. N. roľu a sumu 500,- Kčs. Ak by aj uvedené tvrdenie bolo pravdivé vo vzťahu k vydržaniu žalobcov spornej parcely by to nebolo významné, pretože ako bolo vyššie uvedené žalobcovia vznik svojho vlastníckeho práva neodvodzujú od kúpy, ale od vydržania. Navyše je potrebné uviesť, že svedkyňa M. H., ako vyplýva z jej iniciálí sa narodila XX.X.XXXX a keďže k zámene parciel malo dôjsť, ako žalobcovia uvádzajú najneskôr začiatkom 30. rokov 20. storočia, nemohla svedkyňa disponovať vedomosťou o tom, či došlo k takejto zámene medzi jej Q. M. K.. N.. Je nesporné, že žalobcovia nenadobudli spornú parcelu č. XX na základe kúpnej zmluvy zo dňa X.X.XXXX a nesplnili ani podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva, preto správne rozhodol súd prvého stupňa, ak žalobu zamietol. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobcami uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny vo veci samej potvrdil. Odvolací súd považuje za dôvodné odvolanie žalovanej v prvom rade proti výroku o trovách konania. Podľa § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu. Podľa § 20c vyhl. č. 655/2004 Z.z. za úkony právnych služieb, ktoré boli vykonané pred 1. júlom 2013, patrí advokátovi odmena podľa predpisov účinných do 30. júna 2013. Ako vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia § 10 ods. 2 za tarifnú hodnotu treba považovať okrem iného aj cenu veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka. V danej veci sa právna služba týka určenia vlastníckeho práva k parcele č. XX H.. Ú.. W. a teda za tarifnú hodnotu treba považovať všeobecnú hodnotu tejto parcely. Súd prvého stupňa pri určení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny nepostupoval správne, ak vychádzal zo zákona č. 582/2004 Z.z., ktorým sa určujú miestne dane a poplatky za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Uvedeným zákonom sa ustanovujú miestne dane a miestne poplatky za komunálny odpad a drobné stavebné odpady a je vylúčené, aby pri určovaní výšky základnej sadzby tarifnej odmeny sa postupovalo v zmysle uvedeného zákona. Pri určení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny bude preto potrebné vychádzať z trhovej hodnoty ceny pozemkov v intraviláni kat. úz. obce W.. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na účastníkmi predložený znalecký posudok vypracovaný znalcom Ing. Stanislavom Čurilom zo dňa 13.12.2010, v ktorom znalec určil cenu obdobných nehnuteľností v kat. úz. W. vo výške 8,61 eura za m2. Súd však na tento listinný dôkaz neprihliadol. Taktiež súd prvého stupňa neprihliadol na potvrdenie obce W. zo dňa 10.2.2012 (č.l. 73), v ktorom obec W. uviedla, že trhová cena m2 pozemku v intraviláne kat. úz. W. je vo výške 7,- eur. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že je daný žalovanou v prvom rade uvádzaný odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa ohľadom rozhodnutia o trovách konania, preto odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania podľa § 221 ods. 1,2 O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa opätovne rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu k žalovanej v prvom rade, pričom pri určení výšky základnej sadzby tarifnej hodnoty tarifnej odmeny za jeden úkon bude vychádzať z trhovej hodnoty pozemku. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.