Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Co/265/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7709205355 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7709205355.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a členiek senátu JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v právnej veci žalobcu Y. Y., nar. X.X.XXXX, bytom v R., N. XX, zastúpeného JUDr. Danielou Putiškovou, advokátkou so sídlom v Michalovciach, kpt. Nálepku 20 proti žalovanej J. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom v R., Y. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Mikulášom Pavlíkom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Š. Kukuru 14, v konaní o zaplatenie 1560,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 18.3.2014 č.k. 11C/91/2009-141 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi proti žalovanej n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvého stupňa) rozsudkom z 18.3.2014 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1560,00 eur so 4,25 % úrokmi z omeškania z tejto sumy od 1.6.2008 do zaplatenia a trovy konania v sume 787,79 eur na účet právnej zástupkyne žalobcu advokátky JUDr. Daniely Putiškovej do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa zistil, že žalobca utrpel poranenie pri dopravnej nehode dňa 20.10.2007, ktorú zavinil R. H., s ktorým sa žalobca viezol v aute ako spolujazdec. Za tento skutok bol R. H. aj uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví a prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. V období od novembra 2007 do apríla 2008 zaslal R. H. na adresu žalovanej peňažné prostriedky v celkovej sume 1657,11 eur (47 000,00 Sk). Súd prvého stupňa rozsudok odôvodnil tým, že mal z vykonaného dokazovania jednoznačne za preukázané to, že žalovaná v období od novembra 2007 do apríla 2008 prijala postupne od R. H. celkovo sumu 1560,00 eur. Túto skutočnosť žalovaná v priebehu konania nepopierala. Svedok R. H. potvrdil, že všetky tieto peniaze boli určené výlučne pre žalobcu, ktorý utrpel ťažké poranenie pri nehode, ktorú svedok zavinil a o ich vyplácaní sa dohodol so žalovanou, pretože v tom čase nemohol komunikovať so žalobcom vzhľadom na jeho nepriaznivý zdravotný stav. Svedok R. H. ďalej potvrdil, že finančnú čiastku zasielal na meno žalovanej len preto, že žalobca nebol schopný si tieto preberať na pošte vzhľadom na svoje zdravotné ťažkosti. Žalovaná tvrdila, že peniaze použila na úhradu nákladov spojených s návštevami žalobcu v nemocnici počas jeho hospitalizácie, ako aj na domácnosť. Svedok R. H. však jednoznačne opakovane potvrdil, že sporné peniaze síce posielal žalovanej, ale iba z dôvodu, že žalobca po ťažkej nehode nevedel o sebe, nevedel ani o tom, že je ženatý a preto si peniaze nevedel prevziať. Peniaze posielal len na jeho starostlivosť a nemal dôvod posielať peniaze žalobkyni. Uviedol, že peniaze boli určené výlučne na starostlivosť žalobcu alebo pre neho, preto aj na šekoch uviedol poznámku „pre Y. Y.“. Svedok prestal peniaze posielať na adresu žalovanej až keď s dozvedel, že účastníci už spolu nežijú, čo sa dozvedel po návšteve u matky žalobcu. Súd prvého stupňa poukázal na to, že o skutočnosti, že sporná suma peňazí bola určená žalobcovi svedčí aj to, že v správe pre prijímateľa na jednotlivých ústrižkoch poštových poukážok od svedka H. bolo uvedené „pomoc pre Y.“. Samotná žalovaná na pojednávaní dňa 16.10.2010 sa vyjadrila, že finančné prostriedky mala použiť a použila ich na starostlivosť o žalobcu. Súd prvého stupňa je toho názoru, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie spočívajúce v majetkovom prospechu, ktorý žalovaná získala na úkor žalobcu tým, že spornú sumu určenú žalobcovi prevzala ona, čiže sa jedná o majetkový prospech získaný žalovanou plnením bez právneho dôvodu. Podľa názoru súdu prvého stupňa ide o peňažné plnenie, ktoré nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov - účastníkov konania, pretože ide o peňažný dar určený žalobcovi vzhľadom na jeho účel, ktorými sú náklady spojené s jeho liečbou a rekonvalescenciou. Tieto peniaze preto tvoria oddelený majetok manželov podľa § 143 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ). O tom, že sa jednalo o peňažný dar určený výlučne žalobcovi svedčí aj skutočnosť, že ako náhle sa svedok R. H. dozvedel o tom, že žalobca nežije v spoločnej domácnosti so žalovanou, prestal prostriedky posielať na adresu žalovanej a posielal ich žalobcovi naďalej na adresu jeho matky. Tvrdenia žalovanej, že finančné prostriedky použila len na domácnosť a na výdavky spojené s návštevou žalobcu v nemocnici, keďže bol hospitalizovaný v nemocnici v Trnave, v Košiciach a v Michalovciach považoval súd prvého stupňa za bezpredmetné. Žalovaná nepreukázala, akú časť peňazí zo žalovanej sumy mala použiť na tieto výdavky v spornom období od novembra 2007 do apríla 2008. Preto súd prvého stupňa žalobe vyhovel. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1 a 2 OZ v spojení s ust. § 3 Nar. Vlády SR č. 586/2008 Z.z. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi náhradu trov vo výške podrobne vyčíslenej v odôvodnení rozsudku. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná. Uviedla, že v odôvodnení napadnutého rozsudku sú všetky tvrdenia, ktoré boli predmetom aj predchádzajúceho rozsudku a proti ktorému bolo úspešne podané odvolanie. Odvolateľka má za to, že prvostupňový súd sa nevysporiadal s dôvodmi zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 11.4.2013 a to predovšetkým s povahou poskytnutých finančných prostriedkov svedkom R. H. žalobcovi, obsahom záväzkového vzťahu, ktorý vznikol medzi žalobcom a R. H., a obsahom záväzkového vzťahu medzi R. H. a žalovanou a povahou poskytovaného plnenia R. H. vzhľadom aj na obsah dojednania medzi ním a žalovanou, ktoré predchádzalo zasielaniu finančných prostriedkov. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal s týmito skutočnosťami, pričom mal za to, že išlo o peňažný dar oproti osobnostnému nároku žalobcu, ktorý bol dôvodom pre predchádzajúce rozhodnutie. Žalovaná jednoznačne tvrdí, že konanie svedka R. H. vo vzťahu k žalobcovi nebolo peňažným darom výlučne pre osobu žalobcu, ani osobnostným nárokom žalobcu v zmysle ust. § 444 OZ. Svedok R. H. poznal oboch účastníkov konania osobne, žalobca pre neho pracoval a mal vedomosti o tom, že žalovaná je nezamestnaná a preto pokiaľ svedok tieto peniaze posielal, nemohlo ísť o dar výlučne pre žalobcu, čoho dôkazom je konštatovanie odvolacieho súdu na str. 5 uznesenia, kde je uvedené, že zo svedeckej výpovede R. H. vyplýva, že peniaze zasielal z dôvodu, že vedel, že účastníci konania nemajú finančné prostriedky. V danom prípade absentuje podmienka dobrovoľnosti poskytnutia daru darcom. Žalovaná má za to, že neobstojí tvrdenie prvostupňového súdu, že tvrdenia žalovanej o použití finančných prostriedkov na domácnosť a na výdavky spojené s návštevou žalobcu sú bezpredmetné. Ak súd tvrdí, že tieto výdavky sú bezpredmetné, ako je potom potrebné posudzovať náklady vynaložené žalovanou v súvislosti s poškodením zdravia žalobcu a jej návštevami v nemocniciach. Ak finančné prostriedky predstavovali dar iba pre žalobcu, prečo svedok neuviedol ako účel platby „dar pre žalobcu“. Vzhľadom na uvedené neexistuje relevantný dôvod správania svedka, aby poskytnuté finančné prostriedky boli darom pre žalobcu a nie pre výpomoc pre rodinu z dôvodu spôsobenej dopravnej nehody. Žalovaná tiež nesúhlasí s platením trov konania a má za to, že súd sa nevysporiadal s aplikáciou ust. § 150 O.s.p. Preto navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietne, alternatívne rozsudok zruší a vráti vec na ďalšie konanie. Uplatňuje si náhradu trov konania. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril. Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), podľa § 213 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci, v zmysle záverov uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 11.4.2013 č.k. 4Co/40/2011-104 doplnil dokazovanie a z vykonaných dôkazov vyvodil správne skutkové zistenia. Takto zistený skutkový stav podriadil pod relevantné ustanovenia hmotného práva, ktoré riadne aplikoval a správne ich interpretoval. Rozhodnutie súdu prvého stupňa ani konanie, ktoré mu predchádzalo nie je postihnuté žiadnou vadou, ktorá by mala za následok zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 O.s.p. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je založené na skutkovom zistení a právnom závere, že finančné prostriedky, ktoré R. H. zaslal na adresu žalovanej predstavovali finančný dar určený výlučne pre žalobcu. Dary, vrátane finančných darov, sú vyňaté z bezpodielového spoluvlastníctva manželov a tvoria oddelený majetok toho manžela, ktorý dar získal (§ 143 OZ). Odvolacie námietky žalovanej nemajú oporu v zistenom skutkovom stave a predstavujú iba subjektívny názor žalovanej na to, ako má byť vnímaná vôľa svedka R. H.. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že po zrušení predchádzajúceho rozsudku bol dožiadaným súdom podrobne vypočutý svedok R. H., ktorý sa vo svojej výpovedi jednoznačne vyjadril k dôvodu, pre ktorý zasielal v období od novembra 2007 do apríla 2008 finančné prostriedky na adresu a meno žalovanej. Z výpovede svedka nepochybne vyplýva, že chcel peňažné prostriedky posielať výlučne pre Y. Y., teda žalobcu. Právny úkon je potrebné vykladať vždy ako prejav vôle v spojitosti s jeho zameraním na vznik, zmenu alebo zánik určitých konkrétnych práv a povinností. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Z výpovede svedka R. H. súd prvého stupňa jednoznačne vyvodil, že chcel svojim konaním spočívajúcim v posielaní finančných prostriedkov na adresu žalovanej odovzdať dar pre žalobcu. Odvolací súd sa týmto záverom súdu prvého stupňa stotožňuje a uvádza, že žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že by vôľa svedka R. H. smerovala k inému právnemu úkonu. Žalovanej sa nepodarilo preukázať, že existovala nejaká dohoda medzi ňou a svedkom R. H., ktorej obsahom by bolo poskytnutie finančných prostriedkov pre domácnosť účastníkov konania, eventuálne priamo pre ňu. Rovnako vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by platby R. H. v prospech žalobcu predstavovali náhradu škody, pretože nebola preukázaná existencia žiadnej dohody medzi žalobcom a R. H. o spôsobe a rozsahu náhrady škody z titulu zranenia žalobcu pri dopravnej nehode. Odvolací súd je preto toho názoru, že odvolacie námietky žalovanej sú nedôvodné a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná suma predstavuje finančný dar pre žalobcu. Keďže žalovaná nepreukázala, že by tieto prostriedky žalobcovi odovzdala priamo alebo nepriamo, súd prvého stupňa správne rozhodol, ak ju zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. Odvolací súd preto potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Vecne správne je aj rozhodnutie o trovách konania. Odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by boli dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi. Keďže bol žalobca v konaní plne úspešný, vznikol mu nárok na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy odvolacieho konania mu však nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.