Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Cob/218/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7807206734 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7807206734.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: R. Y., O. és I. H. B. U., sídlo: A. út 8, XXXX B., B. republika, zapísaný v J B. X.X, S.-X.-H. H., Obchodný register XXXX B., R. u. 2, č.vl.: XX-XX-XXXXXX, zastúpený advokátom: W.. B. S., sídlo: A. č. XX, I., proti žalovanému: B. spol. s r.o., sídlo: I. č. 3, I., IČO: XX XXX XXX, zastúpený advokátom: W.. B. A., sídlo: B. č. 3, I., v konaní o zaplatenie 7.262,78 eur istiny s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 36Cb/81/2008-502 zo dňa 26.9.2012 jednomyseľne takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v plnom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 4.542,38 eur, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného JUDr. B. A. v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.262,78 eur (218.798,44 Sk) s úrokom z omeškania vo výške 14,25% z dlžnej sumy ročne od 28.9.2007 do zaplatenia, titulom neuhradenia kúpnej ceny za predaj tovaru. Žalovaný navrhol žalobu ako neodôvodnenú zamietnuť, pretože neeviduje pohľadávku žalobcu ako svoj neuhradený záväzok. Totiž ide o záväzok, ktorý bol podľa názoru žalovaného medzi sporovými stranami vysporiadaný. Žalovaný uplatnil na započítanie svoju pohľadávku voči žalobcovi vyplývajúcu z nedodržania ustanovení zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorá bola uzavretá medzi zmluvnými stranami. Z toho dôvodu mu voči žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 25.000,00 eur a nárok na náhradu ušlého zisku vo výške 3.000,00 eur. Uvedené žalobcovi vyúčtoval faktúrou č. XXXXXX. Zároveň si uplatnil zaplatenie sumy 81.874,00 eur titulom vyrovnania z dôvodu, že so žalobcom ukončil zmluvu o obchodnom zastúpení z dôvodu hrubého porušenia zmluvy žalobcom. Svoju obranu upresnil ako kompenzačnú, (teda započítaciu námietku do výšky žalovanej pohľadávky), z čoho vyplýva, že nejde o protinávrh. Ďalej poukázal na skutočnosť, že k uhradeniu pohľadávok žalobcu došlo zápočtom podľa dohody medzi účastníkmi konania zo 16.12.2007. Podaním z 23.3.2011 žalovaný upresnil, že (v rámci svojej obrany) si už neuplatňuje zaplatenie sumy 81.874,00 eur (titulom vyššie uvedeného vyrovnania za ukončenie zmluvy o obchodnom zastúpení). Žalobca uviedol, že v predmetnej zmluve o obchodnom zastúpení sa účastníci dohodli, že príslušným súdom pre riešenie sporu medzi účastníkmi tohto vzťahu je súd podľa sídla žalobcu, (t.j. príslušný súd v Maďarskej republike). Namietal skutočnosť, že žalovaný si žiadnym svojim úkonom neuplatnil započítanie pohľadávok voči žalobcovi. Navyše žalobca v rámci zmluvného vzťahu so žalovaným neporušil príslušnú zmluvu o obchodnom zastúpení, a preto má za to, že žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty. Dňa 19.5.2011 bola žalobcovi doručená spolu s inými listinnými dôkazmi aj Dohoda o vzájomnom započítavaní pohľadávok zo 16.12.2007, ku ktorej štatutárny zástupca žalobcu (na pojednávaní 16.5.2012) uviedol, že jej obsah nepozná, že on ju nepodpísal, pričom za žalobcu môže faktúry podpisovať iba štatutárny zástupca žalobcu a nikto iný. Namietal, že podľa interných noriem žalobcu a tiež podľa zápisu v obchodnom registri, ako aj stanov spoločnosti žalobcu, môže písomnosti za žalobcu, ktoré idú mimo žalobcu, podpisovať iba riaditeľ, t.j. štatutár žalobcu. Z faktúr č. XXXX/XXXXX6 z 27.8.2007, splatnej 27.9.2007, fa. č, XXXX/XXXXXX z 27.8.2007, splatnej 27.9.2007 a fa. č. XXXX/XXXXXX z 23.7.2007, splatnej 7.9.2007 súd prvého stupňa zistil, že boli vystavené žalobcom na základe neuhradenia kúpnej ceny žalovaným za dodaný tovar, pričom kúpna zmluva medzi účastníkmi konania bola uzavretá ústnou formou. Žalobca ako výrobca a žalovaný ako obchodný zástupca uzatvorili 29.3.2004 Zmluvu o obchodnom zastúpení, podľa ktorej žalovaný od 1.4.2004 vykonával výhradné obchodné zastúpenie pre územie Slovenskej republiky a Českej republiky. Táto zmluva sa týkala obchodného zastúpenia pri predaji produktov vzdušných vedení (izolované vzdušné vodiče, voľné vodiče hliníkové a acal (hliníkovo oceľové)) a uzemňovacích káblov. Pre porušenie svojich povinností si zmluvné strany dohodli zmluvné pokuty vo výške 25.000,00 eur (v bodoch I.6 a XI.4 zmluvy). V bode IV.3 zmluvy sa účastníci dohodli, že v prípade sporu je na prerokovanie sporu príslušný súd podľa sídla výrobcu a v bode IV.6 zmluvy sa účastníci dohodli, že tento vzťah sa riadi maďarským právnym poriadkom. Dňa 16.12.2007 uzavreli žalobca a žalovaný Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. XXXXXXXX, pričom v rámci tejto dohody došlo aj ku započítaniu pohľadávok žalobcu uplatnených v tomto súdnom konaní a to v celom rozsahu. Dňa 27.4.2005 uzavreli žalobca a žalovaný Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. XXXXXXXX, dňa 29.4.2005 Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. XXXXXXXX, dňa 3.1.2006 Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. XXXXXXXX, dňa 28.2.2006 Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. XXXXXXXX, dňa 20.6.2006 Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. XXXXXXXX, dňa 25.8.2006 Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. XXXXXXXX, dňa 25.9.2006 Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. XXXXXXXX, dňa 27.4.2007 Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. XXXXXXXX, dňa 29.6.2007 Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. XXXXXXXX. Predmetom všetkých týchto dohôd bolo započítanie vzájomných záväzkov a pohľadávok medzi účastníkmi konania a tieto dohody neboli zo strany žalobcu podpísané priamo jeho štatutárom (István S.), ale zrejme jeho zamestnancami. Dohody z 24.4.2007 a 29.6.2007 podpísal rovnaký zamestnanec ako Dohodu o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. XXXXXXXX zo 16.12.2007. Keďže žalobca má sídlo v Maďarskej republike a žalovaný má sídlo na území Slovenskej republiky, ide o konanie s cudzím prvkom, preto bolo potrebné vyriešiť otázku právomoci a príslušnosti súdov Slovenskej republiky na konanie v tejto veci a aký právny poriadok má byť použitý na posúdenie žalobou uplatneného nároku žalobcu. Citujúc čl. 1 bod 1 a čl. 2 bod 1 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len Nariadenie), súd prvého stupňa uviedol, že žalovaný má sídlo na území Slovenskej republiky, preto v súlade s ustanoveniami nariadenia (článok 2 bod 1) je daná právomoc súdov Slovenskej republiky na konanie v tejto veci. Žalobca počas konania namietal, že o protinávrhu žalobcu podľa dohody účastníkov konania môže konať maďarský súd (podľa sídla žalobcu). Túto námietku považoval súd prvého stupňa za neopodstatnenú, pretože žalovaný v rámci tohto konania nepodal protinávrh, ale iba vzniesol kompenzačnú námietku v rámci prebiehajúceho súdneho konania ohľadom nároku žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny. Dohoda o príslušnosti maďarského súdu je súčasťou iného vzťahu medzi účastníkmi konania, konkrétne vzťahu na základe Zmluvy o obchodnom zastúpení z 29.3.2004. Podľa vyjadrenia žalobcu sa účastníci konania dohodli, že rozhodným právom pre ich kúpne zmluvy je maďarský právny poriadok. Aj bez absencie tejto dohody možnej podľa čl. 3, bodu 1 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rímsky dohovor) na základe článku 4 bod 1 písmeno a) príslušného dohovoru sa príslušný vzťah spravuje právnym poriadkom Maďarskej republiky. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa na daný vzťah aplikoval ustanovenia zákona č. IV z roku 1959 o Občianskom zákonníku (ďalej len Maďarský Občiansky zákonník) a to § 1 ods. 1, § 205 ods. 1, § 219 ods. 1, 2, § 220 ods. 2, § 365 ods. 1, § 296 ods. 1, 2, § 298 ods. 1, § 301/A ods. 2, 3 Maďarského Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa konštatoval, že medzi účastníkmi konania vznikli záväzkovo-právne zmluvné vzťahy. Žalovaný svoj záväzok titulom zaplatenia touto žalobou uplatnených nárokov na zaplatenie kúpnych cien v plnom rozsahu splnil a to zápočtom možným podľa § 296 ods. 1 a 2 Maďarského Občianskeho zákonníka. K zápočtu došlo na základe dvojstranného právneho úkonu (zmluvy), konkrétne na základe Dohody o vzájomnom započítavaní pohľadávok č. XXXXXXXX zo 16.12.2007. Žalobca namietal, že predmetnú zmluvu (dohodu o zápočte) nepozná a že ju nepodpísal štatutárny zástupca žalobcu a podpísanie niekým iným za spoločnosť, je v rozpore so stanovami žalobcu a so zápisom v obchodnom registri. Tento dôvod podľa neho zakladal neplatnosť dohody. V tejto súvislosti súd poukázal na znenie § 220 ods. 2 Maďarského Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, obmedzenie kompetencie zamestnancov a spoločníkov voči tretej osobe je neúčinné. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že aj keby príslušní zamestnanci žalobcu nemali podľa jeho interných predpisov oprávnenie takúto dohodu podpísať (čo však žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal a ani v tomto smere nenavrhol vykonanie dôkazu), tak táto dohoda je pre žalobcu aj napriek tomu podľa § 219 ods. 1 a 2 Maďarského Občianskeho zákonníka záväzná. Predmetná námietka žalobcu sa javí súdu ako účelová, pretože obdobné vzájomné započítavanie pohľadávok účastníkov konania bolo bežnou praxou medzi účastníkmi, čo vyplýva aj z ďalších 9-tich Dohôd o zápočtoch. Zároveň súd poukázal na skutočnosť, že žalobca spochybnil platnosť predmetnej Dohody o zápočte zo 16.12.2007 až takmer po uplynutí 1 roka (t.j. odkedy mu súd predmetný listinný dôkaz doručil). K žalobcom uplatnenému úroku z omeškania vo výške 14,25% z dlžnej sumy ročne od 28.9.2007 do zaplatenia, súd uviedol, že je pravdou, že žalovaný sa až do okamihu účinnosti započítania pohľadávok dostal do omeškania so zaplatením dohodnutých kúpnych cien, avšak nárok žalobcu na takto uplatnený úrok z omeškania je neoprávnený, čo vyplýva z ustanovenia § 301/A ods. 3 Maďarského Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sú úroky z omeškania splatné uplynutím 30 dní od doručenia platobnej výzvy (faktúry) žalobcu. Žalobca však žiadnym spôsobom nepreukázal, že by žalovaného vyzval na zaplatenie uplatnených úrokov z omeškania svojou faktúrou. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa žalobu ako neoprávnenú zamietol. V rámci konania súd skúmal aj iný zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania, (konkrétne vzťah vyplývajúci z ich Zmluvy o obchodnom zastúpení z 29.3.2004, pretože žalovaný v rámci svojej obrany argumentoval svojimi pohľadávkami vyplývajúcimi z tejto zmluvy). Bližšie skúmanie predmetného vzťahu sa neskôr ukázalo ako neúčelné, pretože žalovaný neskôr na svoju obranu predložil Dohodu o započítavaní pohľadávok zo 16.12.2007, na základe ktorej preukázateľne došlo k zániku predmetných záväzkov žalovaného. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p.. Úspešnému žalovanému bola priznaná náhrada trov konania, ktorá spočíva zo zaplateného súdneho poplatku za odpor vo výške 435,57 eur a náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 4.106,81 eur, pretože žalovaný bol v konaní zastúpený advokátom. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe vyhovel a priznal mu náhradu trov konania. Uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm.d/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.f/ O.s.p.). Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa právne predpisy relevantné pre posúdenie sporu nesprávne interpretoval, resp. pri posúdení sporu neprihliadol na ustanovenia § 21 až § 32 zákona číslo 4/2006 o obchodných spoločnostiach, ktoré upravujú práva a povinnosti štatutárneho orgánu obchodných spoločností. Poukázal na to, že súd prvého stupňa správne konštatoval, že žalovaný v júli 2007 prevzal od žalobcu tovar v hodnote 1.227,28 eur a 580,00 eur. V auguste 2007 prevzal od žalobcu tovar v hodnote 4.765,05 eur, kúpnu cenu neuhradil v lehote splatnosti, pričom lehota splatnosti uplynula 27.09.2007. Žalovaný teda nezaplatil hodnotu tohto tovaru. Výzva k úhrade 7.262,78 eur od žalobcu bola bezvýsledná. Tieto skutočnosti ohľadne týchto kúpnopredajných transakcií nenamietal v spore ani žalovaný. Na základe naplnených kúpnopredajných úkonov je žalovaný ako kupujúci povinný uhradiť žalobcovi protihodnotu tovaru podľa zákonov Slovenskej republiky i Maďarska. Súd však prijatím námietky započítania zo strany žalovaného vyniesol rozsudok, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi vo viacerých smeroch. Totiž rozsudok poukazuje na Zmluvu o obchodnom zastúpení, ktorá bola účastníkmi uzavretá 29. marca 2004, pričom na túto zmluvu pri posudzovaní právneho sporu súd v rozpore so zákonom, neprihliadol. Citovaná zmluva o zastúpení pojednáva o činnosti žalovaného (ako agenta), o jeho odmene, o príslušnosti konajúceho súdu v prípade vzniku sporu súvisiaceho so zmluvou, ako aj o aplikovaní maďarských obchodných predpisov, o zastúpení. Čiže jasne a zrozumiteľne pojednáva o tom, že sporné otázky súvisiace s touto zmluvou je príslušný rozhodnúť súd podľa sídla výrobcu, teda žalobcu. Zmluvná doložka o dojednaní súdu podľa sídla výrobcu - (žalobcu) zakladá jednoznačne výlučnú právomoc maďarského súdu. Preto námietku zápočtu zo strany žalovaného, ktorá sa opierala o Zmluvu o zastúpení, by súd prvého stupňa nemohol posúdiť z dôvodu nedostatku právomocí. V ďalšom odvolateľ poukázal na to, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval rozhodné maďarské právne predpisy. Prijal za „platnú" Dohodu zo 16.12.2007, ktorú pripojil žalovaný a ktorá je o vzájomnom započítaní záväzkov medzi spornými stranami. Následne vypočul štatutárneho zástupcu žalobcu, generálneho riaditeľa Dr. Istvána S., ktorý uviedol, že o uvedenej dohode, (ktorá mu bola predložená súdom), nemal vedomosť a navyše uviedol, že dohodu takéhoto charakteru zo strany žalobcu (R. H..) iná osoba nemala právo podpísať. Súd v tejto súvislosti neobjasnil ani tú skutočnosť, že kto v skutočnosti zo strany žalobcu podpísal dodatočne doloženú dohodu zo 16.12.2007 a objasnenie tejto otázky ani nepovažoval za dôležité. V súvislosti s vyhodnotením podpísania listiny súd nesprávne poukazoval na ustanovenia § 219 ods. 1, ods. 2 a § 220 ods. 1, ods. 2 Maďarského Občianskeho zákonníka. Totiž Maďarský Občiansky zákonník v predmetných ustanoveniach o zastupovaní upravuje zastupovanie v takých každodenných prípadoch, ktoré sa pri každodennom podnikaní vyskytujú často, sú nízkej hodnoty a rozsahu, čím slúži bezpečnosti podnikateľského prostredia a neohrozuje záujmy vlastníka. V danom prípade sa však o takéto niečo nejednalo, pretože dohoda zo 16.12.2007 o vzájomnom započítaní záväzkov je taká významná otázka, ktorá ovplyvňuje hospodárenie, ekonomické výsledky žalujúcej spoločnosti. Preto v tak významnej veci bol oprávnený podpísať dohodu výlučne iba zástupca žalujúcej spoločnosti Dr. István S. - generálny riaditeľ. Z uvedeného je nesporné, že dohodu zo 16.12.2007 o vzájomnom započítaní záväzkov nepodpísala k tomu oprávnená osoba (Dr. Y. S.). Navyše žalobca tvrdí, že podpis nepochádza ani od zamestnanca žalobcu, pretože žalobca sa informoval vo svojej spoločnosti a prišla mu jednoznačná odpoveď, že takúto závažnú zmluvu nikto nepodpísal. Zo všetkých týchto skutočností jednoznačne vyplýva, že dohoda zo 16.12.2007 o vzájomnom započítaní záväzkov je neplatná. Nie je jasné, kto a za koho ju podpísal (zo strany žalobcu), ale je však jednoznačné, že zmluvu nepodpísal generálny riaditeľ Dr. István S., ktorý je oprávnený samostatne a výlučne konať v mene spoločnosti. Odvolateľ má za to, že prvostupňový súd tiež pochybil, keď pri zisťovaní platnosti, resp. neplatnosti dohody zo 16.12.2007 neprihliadol na ustanovenia § 21 až 32 zákona číslo 4/2006 o obchodných spoločnostiach účinného v Maďarsku, ktoré pojednávajú o konaní v mene obchodnej spoločnosti. Podľa maďarských predpisov v prípade spoločností, teda aj v prípade žalobcu, zákonné zastúpenie spoločnosti a konanie v jej mene zabezpečuje podľa zákona o obchodných spoločnostiach štatutárny orgán spoločnosti. V danom prípade to bol generálny riaditeľ Dr. István S.. Teda jedná sa o právne zásady lex specialis a lex generalis, kde Zákon o obchodných spoločnostiach ako špeciálny zákon má prednosť. Podľa Zákona o obchodných spoločnostiach, spoločnosť môže byť zastúpená iba fyzickou osobou. Štatutárny orgán koná v mene spoločnosti samostatne a osobne, a zastupuje spoločnosť voči tretím osobám samostatne. Štatutárnemu orgánu nemožno ukladať pokyny zo strany spoločníkov (akcionárov) spoločnosti. Konateľ spoločnosti znáša neobmedzenú a nerozlučnú zodpovednosť voči spoločnosti za škody, ktoré spoločnosti spôsobí čo i len z nedbanlivosti. Zamestnávateľské práva voči zamestnancom obchodnej spoločnosti vykonáva štatutárny orgán. Vyššie uvedené oprávnenia patrili u žalobcu jedinej osobe, generálnemu riaditeľovi Dr. Istvánovi S.. O zákonnosti námietky žalovaného o započítaní, súd prvého stupňa nerozhodol. Uspokojil sa s tým, že akceptoval dohodu zo 16.12.2007 za platnú a vynechal, resp. nepovažoval za potrebné rozhodnúť o tom, či pohľadávka uplatnená ako námietka započítania prináleží žalovanému v súlade so zákonom. Podľa žalobcu teda súd postupoval v rozpore so zákonom, keď upustil od skúmania pohľadávky, ktorá tvorila základ námietky započítania od žalovaného z hľadiska jej obsahu a zákonnosti. V tejto časti by mal súd skúmať, či žalobca porušil zmluvu o zastupovaní, na ktorú poukazoval žalovaný. Keďže prvostupňový súd nerozhodol o zákonnosti pohľadávky žalovaného, ktorá tvorila základ námietky započítania, nemohol hodnotiť pohľadávku žalovaného, ako spôsobilú na započítanie, ktorá spôsobuje zánik pohľadávky - kúpnej ceny riadne preukázanej v tomto konaní. Ako námietku započítania možno prijať iba takú pohľadávku, ktorá preukázateľne a v súlade so zákonom patrí žalovanému, ktorý na ňu poukazuje, resp. takú pohľadávku, ktorú protistrana (v danom prípade žalobca), uzná. V danom prípade nie je preukázaná oprávnenosť pohľadávky žalovaného. Jej oprávnenosť žalobca neustále namieta a neuznáva ju za dôvodnú pohľadávku. Keď je pravdou, že nie žalobca mal dokazovať obsah Dohody o započítaní zo 16.12.2007 (jej pravosť a pravdivosť obsahu), potom existujúci skutkový stav neumožňoval pri námietke štatutárneho zástupcu (Dr. Y. S.) k formálnym a k obsahovým náležitostiam dohody takýto dôkaz hodnotiť inak, ako pokus o dôkaz. Dôkazná situácia musela byť prvostupňovým súdom inak hodnotená a tak mal byť súdom ustálený iný skutkový stav. Pokiaľ existencia Dohody o vyrovnaní v konaní nie je preukázaná, existuje len jeden údaj žalovaného nasvedčujúci započítaniu tak, ako ho tento uviedol vo svojom odpore z 10.12.2007 proti platobnému rozkazu sp.zn. 13Rob/52/2007 Okresného súdu Rožňava. Podľa žalobcu aj podľa hmotného práva platného v SR nie je možné ustáliť z dôvodu stretu, ktoré pohľadávky v dôsledku tak neurčitého a namietaného nepravdivého stretu zanikli. Žalovaný nešpecifikoval, ktorá pohľadávka, resp. ktorá časť započítanej pohľadávky zanikla. Takýto nedostatok aj podľa platného práva SR (§ 37 ods.l OZ) činí takýto zápočet neplatným pre neurčitosť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Vrchního soudu v Prahe sp.zn. 9Cmo 109/2009. Ďalej žalobca poukázal na to, že žalovaný si uplatnil nároky v rámci svojej obrany na započítanie vo výške 136.199,80 eur. Takýto prejav účastníka nemohol byť prvostupňovým súdom posudzovaný podľa § 98 O.s.p. (ako procesná obrana) z dôvodu, že si uplatňoval vyššiu sumu, než ktorá bola predmetom tejto žaloby. Súd mal vyzvať žalovaného po tom, čo žiadal, aby takýto nárok mu bol priznaný na zaplatenie súdneho poplatku. Napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu je nepreskúmateľné aj z dôvodu, že súd sa nevysporiadal s námietkami, ktoré uplatnili účastníci v konaní a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Žalovaný v tomto konaní uviedol, že z dôvodu započítania jeho pohľadávky voči pohľadávke žalobcu táto zanikla, nakoľko žalobca porušil Zmluvu o obchodnom zastúpení, a preto voči tomuto v zmysle písomného podania si uplatňoval nároky, ako dôsledok porušenia Zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom uplatňovaná suma činila 136.199,80 eur a že žalobca porušil svoje zmluvné povinnosti, keď predal spoločnosti M. ním vytýkaný druh tovaru, ktorý v zmysle Zmluvy o obchodnom zastúpení nemal byť predaný. V tejto súvislosti žalobca obstaral vyjadrenie TK. zo 4.5.2011 a odborné stanovisko EGÚ S., a.s. z 26.4.2011. Pretože žalovaný námietku započítania činil z dôvodu svojich nárokov voči žalobcovi (titulom porušenia Zmluvy o obchodnom zastúpení) a vzhľadom na rozsah týchto nárokov (v konaní vykonaných prednesov) bolo potrebné, aby súd sa s týmito námietkami vysporiadal a v odôvodnení svojho rozhodnutia to aj uviedol. Pokiaľ tak súd neučinil, takýto postup zo strany súdu zakladá porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, pričom absencia vytýkaného postupu zakladá minimálne nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Je zrejmé, že prvostupňový súd sa nevysporiadal s kľúčovou námietkou žalobcu, ako aj žalovaného. Podľa ustanovenia § 134 O.s.p. procesný predpis pozná zákonné vymedzenie verejnej listiny. V právnej teórii a literatúre je definovaná súkromná listina. V napadnutom rozsudku prvostupňový súd dokonca so špeciálnym zvýraznením (str.6, ods.2 rozsudku) vytýka žalobcovi, že žiadnym spôsobom nepreukázal, resp. nenavrhol vykonanie dôkazu na vyvrátenie obsahu listiny, ktorou mala byť Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok zo 16.12.2007. Žalobca však v každom zo svojich písomných podaní namietal zánik uplatneného nároku v dôsledku započítania. Uviedol, že k započítaniu nemohlo dôjsť z dôvodu, že nenastali skutočnosti, ktoré by založili hmotnoprávny nárok žalovaného, ktorá skutočnosť by zakladala nárok žalovaného na započítanie takejto pohľadávky voči žalobcovi. Na predposlednom pojednávaní došlo k prejavenému nesúhlasu s protokoláciou k prednesu štatutárneho zástupcu žalobcu, keď právny zástupca namietal protokoláciu výpovede Dr. Istvána S., keď tento uviedol, že uvedená listina, pečiatka na nej, vykazuje znaky podobnosti s pečiatkou používanou v spoločnosti žalobcu, pričom aj na pojednávaní dňa 26.9.2012 výslovne súdu uviedol, že okrem neho žiaden zo zamestnancov spoločnosti nie je oprávnený podpísať takúto listinu. Poukazujúc na prípis žalovaného zo 4.2.2008, v ktorom v rámci „inventarizácie pohľadávok" podľa účtovných predpisov žiadal, aby spoločnosť žalobcu odsúhlasila správnosť a výšku pohľadávok v celkovej sume 54.205,08 eur, (ktorú sumu majú tvoriť faktúry, ktoré v zmysle Dohody o započítaní zo 16.12.2007 mali zaniknúť), žalobca uviedol, že tento dôkaz preukazuje spolu s už tvrdenými skutočnosťami ochotu žalovaného manipulovať s písomnosťami, o ktorých tvrdí, že boli konsenzuálne uzatvorené, (resp. ich používa ako dôkaz v súdnom konaní). V tejto súvislosti žalobca má za to, že zrejme uniklo prvostupňovému súdu, že išlo o súkromnú listinu, ktorú na dôkaz svojich tvrdení predkladal žalovaný a ktorej pravosť a pravdivosť bola štatutárnym zástupcom žalobcu spochybnená. Preto nie žalobca, ale žalovaný mal vyvíjať procesnú iniciatívu za účelom preukázania spochybnených skutočností. Formálnym popretím správnosti listiny druhým účastníkom, nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť preukazované súkromnou listinou (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33 Cdo/472/2007). Krajský súd v Košiciach napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa rozhodnutím č.k. 3Cob/262/2012-550 z 30.7.2013 potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Konštatoval, že súd prvého stupňa sa s otázkou príslušnosti a právomoci súdov SR ako i otázkou rozhodného práva, (ktoré pri absencii voľby treba na tento prípad aplikovať) zaoberal podrobne. Keďže aj súd prvého stupňa konštatoval, že dohodu o započítaní zo 16.12.2007 ako aj iné dohody účastníkov konania (v počte 9ks) podpísal ten istý zamestnanec žalobcu, (nepodpísal ich štatutár žalobcu) a aj podľa Maďarského právneho poriadku treba tieto dohody považovať za záväzné (§ 219 ods. 1, 2 Maďarského Občianskeho zákonníka), odvolací súd mal za to, že nie je dôvod skúmať existenciu, čí výšku jednotlivých pohľadávok, ktoré započítaním zanikli. Navyše poznamenal, že započítaním zanikli pohľadávky vo výške, v ktorej sa vzájomne kryjú a žalovaný rozdiel, keďže jeho pohľadávka je vyššia, ako vzájomný návrh neuplatnil. Teda nejde o prípad uvedený v ust. § 98 O.s.p. Žalobca podal proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach dovolanie, argumentujúc procesnou vadou konania podľa § 237 písm.f/ O.s.p.. Má za to, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca v dovolaní opätovne poukázal na správnosť svojich tvrdení a je naďalej presvedčený, že žalovaný mal byť súdom prvého stupňa vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za protinávrh, keďže si v rámci písomného spresnenia svojej obrany uplatnil peňažné nároky vo vyššej výške ako je uplatňovaný nárok žalobcu podanou žalobou. Tvrdí, že do doby, kým žalovaný neuplatňoval konkrétnu sumu voči pohľadávke žalobcu, išlo o procesnú obranu tohto účastníka. Poukázal na podanie žalovaného zo 16.1.2009, ktorým žalovaný zmenil procesný postoj, teda podľa žalobcu došlo k zmene z procesnej obrany žalovaného na uplatňovanie vzájomného návrhu v konaní. Podanie zo 4.2.2008 (Inventarizácia pohľadávok) podľa žalobcu preukazuje opak zániku pohľadávky žalovaného započítaním. Ďalej uviedol, že ďalšie dokazovanie (ohľadne listiny - Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok zo 16.12.2007) nenavrhol vykonať preto, lebo po vznesenej námietke voči tejto listine, ktorá nie je verejnou listinou, má z dôvodov dôkaznej núdze dôkazy navrhovať žalovaný. Súd však na túto procesnú situáciu nesprávne aplikoval v zmysle kolíznej normy hmotnoprávny predpis Maďarskej republiky a pochybil aj v procesnom postupe podľa O.s.p.. Podľa žalobcu mal procesnú iniciatívu z účelom preukázania spochybnených skutočností vyvíjať žalovaný, pretože formálnym popretím pravosti listiny druhým účastníkom (žalobcom) nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť preukazované súkromnou listinou. V závere dovolania žalobca zhrnul svoje námietky voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa ako i odvolacieho súdu. Vzhľadom na námietky žalobcu vznesené dovolaním, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 4Obdo/66/2013-588 z 30. septembra 2014 rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Cob/262/2012 -550 z 30.7.2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že je pravdou, že odvolací súd sa po potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa v princípe môže obmedzil na prevzatie jeho odôvodnenia, avšak nie arbitrárnym spôsobom. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval dôvod, pre ktorý súd prvého stupňa žalobu zamietol (súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku odôvodnil platnosť dohody príslušnými ustanoveniami Maďarského Občianskeho zákonníka), aj napriek tomu, že žalobca v odvolaní namietal nesprávny postup prvostupňového súdu pri posúdení platnosti dohody z dôvodu existencie špeciálneho zákona č. 4/2006 o obchodných spoločnostiach, ktorý je vo vzťahu k Maďarskému Občianskemu zákonníku lex specialis a na ktorý prvostupňový súd neprihliadol. Odvolací súd sa mal s touto námietkou osobitne zaoberať a náležite sa s ňou vysporiadať. Vo vzťahu k existencii, či výške pohľadávok, ktoré započítaním zanikli, odvolací súd neopodstatnenosť dôvodu ich skúmať odôvodnil záväznosťou Dohody zo 16.12.2007 s poukazom na § 219 ods. 1, 2 Maďarského Občianskeho zákonníka. Nakoľko však platnosť tejto dohody sa vo vzťahu k námietke o existencii špeciálneho zákona č. 4/2006 môže javiť v inom svetle, nemôže v ďalšom zostať bez vyhodnotenia ani námietka žalobcu týkajúca sa oprávnenosti pohľadávok žalovaného. Nevyhodnotenou ostala aj námietka žalobcu ohľadne procesného postupu prvostupňového súdu pri hodnotení dôkazu súkromnou listinou, ako aj ďalšie námietky hmotnoprávneho či procesnoprávneho charakteru vznesené žalobcom v jeho odvolaní, ktoré nielenže ostali nezodpovedané, ale odvolací súd ich vyhodnotil ako právne bezvýznamné. Odvolací súd ich právnu bezvýznamnosť vo svojom odôvodnení nevysvetlil, a to ani poukazom na nejakú konkrétnu skutočnosť, ktorou by ich bezvýznamnosť podporil. Krajský súd v Košiciach opätovne prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Vychádzajúc z právneho názoru dovolacieho súdu bude povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní posúdiť platnosť Dohody o vzájomnom započítaní záväzku zo 16.12.2007 a to s prihliadnutím na existenciu špeciálneho zákona č. 4/2006 o obchodných spoločnostiach, ktorý je vo vzťahu k maďarskému Občianskemu zákonníku lex specialis a na ktorý súd prvého stupňa neprihliadol. Treba sa vyporiadať aj s tvrdením žalobcu, že žalovaný nešpecifikoval, ktorá časť pohľadávky, (resp. jej časť) podľa neho zanikla. Napokon bude povinnosťou súdu prvého stupňa vyporiadať sa aj s ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu. Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm.h/ O.s.p.). V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.