Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/31/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200191 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7012200191.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a členov senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Evy Baranovej, v právnej veci žalobcu: KOVOZBER, s.r.o., Radlinského č. 28, Spišská Nová Ves, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Gelnická č. 33, Košice, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, Rozvojová 2, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9812301/5052/2012/ Kor z 27. januára 2012, takto r o z h o d o l : Podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p. z r u š u j e rozhodnutie žalovaného z 27. januára 2012 č. 9812301/5052/2012/Kor a v r a c i a mu vec na ďalšie konanie. Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania titulom právneho zastúpenia v sume 1.006,97 Eur a iné trovy v sume 66,00 Eur, ktoré je p o v i n n ý zaplatiť žalovaný právnemu zástupcovi žalobcu, advokátovi JUDr. Eugenovi Kostovčíkovi, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím žalovaného č. 9812301/5052/2012/Kor z 27.01.2012 žalovaný podľa § 63 ods. 6 zákona č. l511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nepriznal žalobcovi úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2007. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že daňový subjekt žiadosťou z 30.12.2011 žiadal priznať úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2007. Z uvedené zdaňovacie obdobie bol daňovému subjektu priznaný nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní a rozhodnutie bolo vydané po ukončení daňovej kontroly 03.03.2008 pod č. 732/230/8012/08/ Bôžk. Citoval ustanovenie § 79 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008 (ďalej len „zákon o DPH“). Zaujal stanovisko, že vrátenie nadmerného odpočtu v zmysle § 79 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2008 sa nepovažuje za prípad, keď nebola dodržaná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu, a preto správca dane nie je povinný v zmysle § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na ustanovenie § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zaplatiť daňovému subjektu úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2007. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca včas žalobu a žiadal, aby krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobný dôvod spočíval v argumentácii, že Smernica Rady 2006/112/ES riešila otázku okamihu, kedy vzniká daňovému subjektu v prípade vrátenia nadmerného odpočtu na základe daňového priznania k DPH platiteľovi dane nárok na úroky od správcu dane - rozsudok Súdneho dvora EU C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD, zo dňa 12.05.2011 (návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke podľa článku 183 citovanej smernice). Žalovaný vo výroku uvádza, že podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. nepriznáva žalobcovi úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2007 s poukazom na § 79 ods. 1, 2 zákona o DPH účinnom do 31.12.2008. Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu 29.02.2008 a nadmerný odpočet bol vrátený v lehote 10 dní od skončenia kontroly. Vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH účinnom do 31.12.2008 sa nepovažuje za prípad, keď nebola dodržaná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu, a preto správca dane nie je povinný podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. zaplatiť daňovému subjektu úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2007. Napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ustanovením článku 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 86 zákona o DPH, ktorým sa preberajú právne akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie uvedené v prílohe č. 6 a so Smernicou Rady 2006/112/ES. Právny poriadok Slovenskej republiky explicitne ustanovuje povinnosť platiť úrok správcom dane platiteľovi v prípade vrátenia nadmerného odpočtu na základe daňového priznania k DPH. Z uvedeného dôvodu v žiadosti nežiadal o zaplatenie úroku podľa § 63 ods. 6 o správe daní v nadväznosti na ustanovenie § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z.. Žalovaný vo výroku uviedol § 63 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov, preto nepriznanie úroku z tohto titulu nemá právne opodstatnenie. Ďalej poukázal aj na priamu a nepriamu aplikáciu Smernice ES. Podľa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES zmenenej a doplnenej Smernicou 2006/138/ES, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť, preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu citujúc bod 2 výroku rozsudku C - 107/10 Súdneho dvora EÚ. Uviedol, že v súvislosti s vyššie citovaným rozsudkom Súdneho dvora EÚ je potrebné sa zoberať otázkou aká časť predmetného rozsudku v konaní o predbežnej otázke je záväzná. Súdny dvor nerozhoduje spor, ale podáva odpoveď na jednu, či viac právnych otázok. Vníma text zvýraznený tučne na konci rozhodnutia súdu v konaní o predbežných otázkach ako výrok (dispozitiv) a zvyšok rozhodnutia ako odôvodnenie (motivs) vychádza z nepochopenia štruktúry argumentácie Súdneho dvora. Podľa názoru žalobcu v zmysle predmetného rozsudku vyplýva nasledovné: 16.1. na výkon práva na kontrolu a vrátenie preplatku DPH sa vzťahuje princíp proporcionality zásady ekvivalencia a efektivity a ochrany legitímnej dôvery. 16.2. právo na odpočet je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe. 16.3. je bezpredmetné, ak postup správnym orgánom je podľa vnútroštátnych predpisov správny alebo nie, ale objektívne je časový rozdiel medzi tým, kedy bol nadmerný odpočet fakticky vrátený a kedy vrátený mal byť. Ak podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v prípade oprávnených kontrolných procedúr je nakoniec vyrubený nadmerný odpočet rovnaký, ako ho platiteľ priznal, potom platiteľ dane má nárok na úrok z omeškania zo zadržiavanej čiastky a je právne nepodstatné, že správca dane postupoval zákonne podľa vnútroštátnych právnych noriem. 16.4. aj keď lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na vykonanie daňovej kontroly, pretože platiteľ dane nemôže dočasne disponovať s finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, nesie ekonomické znevýhodnenie, ktoré by malo byť kompenzované úhradou úroku, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. 16.5. je v rozpore so zásadou daňovej neutrality, ak všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úrok z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až do dňa skončenia tejto kontroly. Žalovaný sa nevyporiadal so všetkými dôvodmi uvedenými v žiadosti a predovšetkým s tým, že žiadosť o priznanie úrokov odôvodnil len rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 Enel Maritza Iztok 3 AD z 12.05.2011. Uvedeným rozsudkom sa ani vôbec nezaoberal. Žalovaný v písomnom vyjadrení poukázal predovšetkým na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Dodal, že vnútroštátna právna úprava použitá v rozhodnutí, ktorá je predmetom preskúmavacieho konania na súde, t. j. zákon č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na prechodné ustanovenia Daňového poriadku pozná len v § 35b ods. 6 - sankčný úrok za neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky a v § 63 ods. 6 - úrok z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Iné ustanovenia (majúc pravdepodobne na mysli úrok z omeškania za včas nevrátený nadmerný odpočet DPH) zákon nepozná. Zdôraznil, že nárok na úrok z omeškania vzniká až odo dňa, kedy bola ukončená daňová kontrola. Nasledujúcim dňom začína plynúť lehota na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH. Ak by daňový úrad vrátil nadmerný odpočet po 10-dňovej lehote, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Vnútroštátna právna úprava stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu na DPH, po ktorej plynutí vzniká nárok na úrok sa v prípade zahájenia kontroly predlžuje, pričom táto skutočnosť nemá za následok vyplatenie úroku počas vykonávania daňovej kontroly, ale nárok na úroky vzniká až odo dňa skončenia kontroly. V písomnom doplnení vyjadrenia uviedol, že v časti rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C - 107/10 Enel Maritza Iztok 3 AD z 12.05.2011, ktorého predmetom bol návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke podľa článku 183 Smernice 2006/112/ES, ktorá pojednáva o tom, od akého okamihu vzniká v prípade vrátenia nadmerného odpočtu na základe daňového priznania k DPH platiteľovi dane nárok na úroky od správcu dane možno dedukovať, že Bulharské vnútroštátne právo nárok na úrok upravoval, pričom spor sa viedol tak, ako je to uvedené v rozsudku o okamihu vzniku nároku. Na druhej strane právny poriadok Slovenskej republiky explicitne neustanovuje povinnosť platiť úrok správcom dane platiteľovi dane v prípade vrátenia nadmerného odpočtu na základe daňového priznania k DPH. Uviedol, že bolo jednoznačne preukázané, že Právny poriadok Slovenskej republiky nestanovuje povinnosť platiť úrok správcom dane platiteľovi dane. Preto nemôže zaujať stanovisko k vzniku okamihu nároku na úrok, ak v Slovenskom právnom poriadku absentuje takáto právna úprava. Je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, na ktoré bolo poukázané v samotnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je aj preskúmateľné. Zároveň žalovaný nevidí dôvod, prečo by sa mal pri riešení žiadosti o priznaní, resp. nepriznaní úroku vyjadrovať, resp. prijímať stanoviská k absencii právnej úpravy, nakoľko správny orgán si nemôže uzurpovať činnosť, ktorá mu nepatrí a sú v pôsobnosti iných štátnych, resp. európskych orgánov. Zároveň navrhol, aby krajský súd sa obrátil na ESD s prejudiciálnou otázkou, či nárok na úrok žalobcovi vznikol, ak Právny poriadok Slovenskej republiky neustanovuje povinnosť platiť úrok správcom dane platiteľovi dane. Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, podaním žalovaného z 18.02.2013, administratívnym spisom žalovaného, spisom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/21/2012 a dospel k záveru, že žalobcom uvádzané dôvody v žalobe boli opodstatnené, a preto podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p. zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V tejto veci už raz rozhodol Krajský súd v Košiciach a to rozsudkom z 12.02.2013 č. k. 6S/31/2012-36, ktorým podľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. zrušil rozhodnutie žalovaného a vrátil mu vec na ďalšie konanie, teda rozhodnutie žalovaného súd zrušil z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, pretože žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými námietkami v žiadosti zo dňa 23.12.2013. Proti tomu rozsudku podal odvolanie právny zástupca žalobcu čo do trov konania, ako aj žalovaný. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 01.08.2014 č. k. 3Sžf/44/2013 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia uviedol, že ide o obdobnú vec, ktorú riešil pod sp. zn. 3 Sžf/27/2013, a preto odkázal aj na odôvodnenie uznesenia v uvedenej veci a zároveň uviedol, že senát dospel k záveru, že ide o vec zásadného právneho významu. Spornou otázkou, ktorá je predmetom odvolacieho súdneho konania v správnom súdnictve pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky je, či platiteľovi DPH vzniká nárok na úroky z omeškania z nadmerného odpočtu zadržiavaného počas daňovej kontroly na overenie správnosti uplatneného odpočtu DPH. Platný a účinný právny režim v Slovenskej republike je dostatočne určitý a zrozumiteľný. Riadi sa ustanovením § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008. Daňové orgány vydaním napadnutého rozhodnutia postupovali v súlade s dikciou vnútroštátneho práva Slovenskej republiky, daň z pridanej hodnoty je však predmetom harmonizácie s právom Európskej únie, ktoré v prípade konfliktu s vnútroštátnou právnou úpravou má aplikačnú prednosť. Krajský súd i najvyšší súd boli postavení pred otázku, či právo Európskej únie v danom prípade rozsudok Súdneho dvora EÚ C-207/10 Enel Maritza Iztok 3 AD3 predstavuje acte éclaire pre skutkovú situáciu v Slovenskej republike, v dôsledku ktorého nastáva pre súdy situácia aplikovať princíp prednosti práva Európrskej únie a povinnosť zdržať sa ustanovenia § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v prospech práva Európskej únie, pokiaľ uvedené ustanovenie nie je možné interpretovať eurokonformne, t. j. v súlade s článkom 183 Smernice Rady 2006/112. Teda povinnosť aplikovať historický princíp („rimauté“) z rozsudku Costa contre E.N.E.L. 6/64. Pri aplikácii tohto princípu prednosti práva EÚ však absentujú v Slovenskej republike subsidiárne procesné legislatívne pravidlá nielen v daňovom konaní, ale aj v súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správcu dane. Správca dane nemá oprávnenie položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, či ide o acte éclaire. Z toho systematicky najvyšší súd vyvodzuje, že správny súd v rámci záväzného právneho názoru musí sa jednoznačne vyjadriť, či ide o acte éclaire a v tom prípade, pri absencii legislatívnej úpravy, v rámci záväzného právneho názoru určiť daňovým orgánom procesný postup, ktorý majú v ďalšom konaní aplikovať. Ak nejde o situáciu acte éclaire, je potrebné položiť prejudiciálnu otázku, prípadne zhrnúť argumenty pre najvyšší súd pre položenie prejudiciálnej otázky. V článku 183 Smernice Rady 2006/112/CE predchádza obdobná prejudiciálna otázka z Maďarskej republiky vo veci C-654/13 Delphi Hungary, o ktorej Súdny dvor EÚ rozhodol uznesením C-654/13 dňa 17.07.2014. Záväzným právnym názorom pre ďalšie konanie je, že súd prvého stupňa sa musí s uznesením Súdneho dvora C-654/13 Delphi Hungary vyrovnať. Keďže má účinky ex tunc, rozsudok súdu prvého stupňa, nezavinene súdom vychádza z neúplného právneho stavu veci. Ako nezáväznú časť právneho názoru najvyšší súd uvádza nasledovné: Je zrejmá situácia, že vnútroštátne súdy sa majú zdržať konfliktnej vnútroštátnej úpravy, ale z uznesenia explicitne nezistil, či vnútroštátny súd má absentujúcu právnu úpravu nahradiť vlastným rozhodnutím i v prípade, ak nemá právo rozhodnúť súdnym precedensom. V tom prípade ide už o normotvorbu, vytváranie prameňa práva na vnútroštátnej úrovni, teda pozitívnu činnosť súdu v zmysle vytvorenia prameňa práva, ktorým oprávnením slovenské súdy nedisponujú. Zásadnou otázkou preto zostáva, či prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v prípade absencie vnútroštátnej právnej úpravy úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu stanovil primeraný právny režim úrokov vlastnou úvahou na základe analógie iuris. Dikcia uznesenia pritom hovorí, že „pri neexistencii právnej úpravy EÚ prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu...“. Rozhodnutia všeobecných súdov však nie sú prameňom práva v Slovenskej republike a nie sú súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku. Najvyšší súd nezistil z uznesenia súdneho dvora, či právo Európskej únie je prameňom práva i pre vznik úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu. Maďarský súd sa na túto skutočnosť pýtal, ale odpoveď nie je v tomto explicitná. Za tejto situácie musí súd prvého stupňa v ďalšom konaní uskutočniť vlastnú interpretáciu uznesenia súdneho dvora a rozhodnúť, alebo položiť prejudiciálnu otázku s naznačeným obsahom. Vzhľadom na závažnosť veci senát má za to, že účastníci k interpretácii uznesenia súdneho dvora musia mať možnosť opravného prostriedku. Vec sa i z tohto dôvodu vracia súdu prvého stupňa. Krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav a tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu vec nesprávne právne posúdil. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p., § 221 ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žalobca doručil Daňovému úradu v Spišskej Novej Vsi dňa 30.12.2011 žiadosť o priznanie úrokov správcom dane z vrátených nadmerných odpočtov DPH za mesiac apríl 2007. V súvislosti s nárokom na úrok z vrátených nadmerných odpočtov daňový subjekt predovšetkým poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD zo dňa 12.05.2011 s uvedením bodov 26.-29., 32.-33., 51, 53., 55-6., článok 183 Smernice 2006/112, zmenenej a doplnenej Smernicou 2006/138. Žiadal o priznanie úrokov z vrátených nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty za apríl 2007 a júl 2007 a to za dobu od 31. dňa od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za uvedené zdaňovacie obdobie do doby vrátenia nadmerných odpočtov. Žalobca v žalobe vytýkal správnemu orgánu najmä to, že v napadnutom rozhodnutí sa nevysporiadal s námietkou v zmysle záveru Súdneho dvora EÚ vyššie citovanom, od ktorého okamihu vzniká platiteľovi dane nárok na úrok z omeškania, ktorá sa má od správcu dane vrátiť. Žalobca tvrdí, že správca dane je podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ povinný vrátiť daňovému subjektu nielen nadmerný odpočet, ale súčasne mu i uhradiť úrok a to od doby, kedy nadmerný odpočet mal byť vrátený. Opačný postup je podľa Súdneho dvora EÚ v priamom rozpore s princípom proporcionality a neutrality DPH. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani ustanovenie § 79 ods. 4 zákona o DPH, ktoré upravuje vrátenie nadmerného odpočtu po začatí kontroly v lehote na vrátenie napadnutého nadmerného odpočtu. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný uviedol platnú právnu argumentáciu s odkazom na § 79 ods. 1, 2 zákona o DPH a § 63 ods. 6 zákona o správe daní nadväzne na ustanovenie § 165 ods. 2 Daňového poriadku, avšak nevysporiadal sa s dôvodmi, s podstatnou námietkou žalobcu, ktorá sa vzťahovala na Smernicu 2006/112 ES článok 183 a ako je v konkrétnom prípade žalobcu aplikovateľná alebo nie v súlade s § 86 zákona o DPH, podľa ktorého týmto zákonom sa preberajú právne záväzky, akty Európskej únie v prílohe č. 8. Súčasťou právneho základu po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva spoločenstva podľa článku 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade je výklad práva spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodnutia vo veci samej. V tomto konaní súd preskúmava rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe žiadosti žiadosti žalobcu o priznanie úroku správcom dane z vrátených nadmerných odpočtov DPH za apríl 2007 a vo veci Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/21/2012 súd preskúmava rozhodnutie správcu dane o žiadosti žalobcu o priznanie úroku správcom dane z vrátených nadmerných odpočtov DPH za júl 2007. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 01.08.2014 č. k. 3 Sžf/27/2013 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach vo veci 7S/21/2012-39 z 19.12.2012 z týchto istých dôvodov, ako aj vo veci 3Sžf/44/2013. Z pripojeného spisu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/21/2012 súd zistil, že krajský súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania - článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora - daň z pridanej hodnoty (DPH - Smernica 2006/112/ES - článok 183 - vrátenie nadmerného odpočtu DPH - vnútroštátna právna úprava stanovujúca výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH len od uplynutia lehoty 10 dní po skončení konania o daňovej kontrole. Súdny dvor EÚ v uznesení č. C-120/15 z 21.10.2015 odpovedal na položené prejudiciálne otázky Krajským súdom v Košiciach a uviedol toto: „18. Svojimi dvomi otázkami, ktoré treba preskúmať vo vzájomnej súvislosti, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 183 prvý odsek smernice o DPH sa má vykladať v zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ako je úprava vo veci samej, ktorá stanovuje výpočet úrokov z omeškania z vráteného nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej kontroly. V prípade kladnej odpovede chce vnútroštátny súd vedieť, aké sú povinnosti, pokiaľ ide o uplatnenie existujúcich vnútroštátnych pravidiel. 19. Na úvod treba pripomenúť, že hoci článok 183 smernice o DPH nestanovuje povinnosť zaplatiť úroky z nadmerného odpočtu DPH, ktorý sa má vrátiť, ani deň, od ktorého na tieto úroky vzniká nárok, táto okolnosť sama osebe neumožňuje prijať záver, že uvedené ustanovenie sa musí vykladať v tom zmysle, že na podmienky stanovené členskými štátmi na vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa nevzťahuje nijaká kontrola podľa práva Únie (rozsudky Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU: C-2011:298, body 27 a 28, ako aj Rafinäria Steaua Romana, C-431/12, EU: C-2013:686, bod 19). 20. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že niektoré osobitné pravidlá, ktoré musia členské štáty dodržať pri úprave postupov na uplatnenie nároku na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH, vyplývajú z článku 183 smernice o DPH, vykladaného vzhľadom na kontext a všeobecné zásady upravujúce oblasť DPH (pozri rozsudok Rafinäria Steaua Romana, C-431/12, EU: C-2013:686, bod 21). 21. Členské štáty musia pri stanovení podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH dbať na to, aby tieto podmienky nespochybňovali zásadu neutrality daňového systému DPH tým, že zdaniteľná osoba bude podľa nich povinná v celom rozsahu alebo sčasti znášať DPH. Konkrétne, uvedené podmienky musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Taliansko, C-78/00, EU:C:2001:579, body 33 a 34; Sosnowska, C-25/07, EU:C:2008:395, bod 17; Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, bod 33, Komisia/Maďarsko, C-274/10, EU:C:2011:530, bod 45). 22. Pokiaľ ide o takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá podmieňuje povinnosť daňového orgánu zaplatiť úroky ukončením konania o daňovej kontrole, Súdny dvor už rozhodol rozsudkom Enel Maritsa Iztok 3 (C-107/10, EU:C:2011:298, bod 51), že výpočet úrokov dlžných zo strany daňového orgánu, ktorý ako okamih, od ktorého plynie lehota, nezobral deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle vrátený v súlade so smernicou o DPH, je v zásade v rozpore s požiadavkami článku 183 tejto smernice. 23. V tejto súvislosti Súdny dvor uznal, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej DPH v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor však zdôraznil, že keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality (pozri v tomto zmysle rozsudok Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, body 52 a 53). 24. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (pozri rozsudok Rafinäria Steaua Romana, C-431/12, EU:C:2013:686, bod 23, a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 32). 25. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy vo veci samej sa nadmerný odpočet DPH musí v zásade vrátiť zdaniteľnej osobe v lehote 30 dní od podania daňového priznania DPH. V prípade začatia daňovej kontroly sa môže táto lehota predĺžiť na 6 mesiacov s možnosťou jej predĺženia o 6 meračov alebo dokonca 12 mesiacov pre zahraničné zdaniteľné osoby. Nadmerný rozpočet sa podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 o DPH vráti v lehote 10 od skončenia tejto kontroly. 26. Treba však konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality pripomenutej v bode 21 tohto uznesenia, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu DPH zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesť- až dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca. 27. Právna úprava, ktorá ponecháva daňovým orgánom možnosť začať daňovú kontrolu kedykoľvek, dokonca aj tesne pred uplynutím lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, čím umožňuje značné predĺženie lehoty na toto vrátenie, nielenže vystavuje zdaniteľnú osobu finančným nevýhodám, ale navyše zdaniteľná osoba nemôže predvídať dátum, od ktorého môže disponovať finančnými prostriedkami vo výške sumy nadmerného odpočtu DPH, čo pre ňu predstavuje ďalšiu záťaž (pozri v tomto zmysle rozsudok Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU: C:2011:298, body 56 a 57). 28. Z uvedeného vyplýva, že zdaniteľné osoby, ako je žalobkyňa vo vnútroštátnom konaní, ktorej bol vrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka presiahla primeranú lehotu, majú podľa práva Únie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. 29. Ako však vyplýva z judikatúry citovanej v bode 22 tohto uznesenia, pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou o DPH obvykle vrátený. 30. Pokiaľ ide o povinnosti vnútroštátneho súdu v súvislosti s aplikáciou svojho vnútroštátneho práva, treba pripomenúť, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili (uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 35 a citovaná judikatúra). 31. Vnútroštátny súd v odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o informácie uviedol, že hoci slovenské právo upravuje úroky z omeškania v prípade vrátania preplatkov na dani alebo neoprávnene zadržaných finančných prostriedkov, nestanovuje bližšie podmienky, za akých sa tieto úroky vyplácajú. 32. Keďže Súdny dvor v každom prípade nie je príslušný na to, aby v konkrétnom / prípade vykladal vnútroštátne právo ani aby uplatnil pravidlo Únie (pozri najmä rozsudok Ioannis Katsivardas - Nikolaos Tsitsikas, C-160/09, EU:C:2010:293, bod 24), prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný priame poznatky o procesných podmienkach žalôb o náhradu uplatňovaných voči štátu, overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok (pozri v tomto zmysle uznesenie Delphi Huhgary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, body 37 a 38 a citovanú judikatúru). 33. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 183 prvý odsek smernice o DPH sa má vykladať vtom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly“. Na základe citovaných bodov uznesenia Súdneho dvora zo dňa 21.10.2015 č. C-120/15 bude úlohou správcu dane postupovať podľa citovaného bodu 30 uvedeného ustanovenia. Na základe uvedených skutočností a predovšetkým uznesenia Súdneho dvora z 21.10.2015 C-120/15 súd dospel k záveru, že výklad správcu dane ohľadne zaplatenia úrokov z vráteného nadmerného odpočtu DPH za apríl 2007 pre nesprávne právne posúdenie podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p. zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 a žalobcovi, ktorý bol úspešný v konaní priznal právo na ich náhradu a to titulom zaplateného súdneho poplatku v sume 66,00 Eur a titulom právneho zastúpenia advokátom podľa Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za právne úkony prevzatie a príprava zastúpenia 22.02.2012, podanie žaloby na súd 24.02.2012 za každý úkon 127,16 Eur a režijný paušál ku každému úkonu 7,63 Eur, za zastupovanie na pojednávaní pred Krajským súdom v Košiciach 21.02.2013, za písomné vyjadrenie k odvolaniu z 02.05.2013 za každý úkon á 130,16 Eur a režijný paušál ku každému úkonu 7,81 Eur, písomný návrh na podanie prejudiciálnej otázky z 29.04.2014 za úkon 134,00 Eur + režijný paušál 8,04 Eur, zastupovanie pre Krajským súdom v Košiciach na pojednávaní 07.04.2016 za 1 úkon 143,00 Eur a režijný paušál 8,58 Eur, takže trovy titulom právneho zastupovanie sú 839,14 Eur. Právny zástupca je platiteľom dane z pridanej hodnoty, a preto 20 % DPH zo základu je 167,83 Eur, takže celkom trovy titulom právneho zastúpenia sú 1.006,97 Eur, ktoré je povinný zaplatiť žalovaný právnemu zástupcovi žalobcu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach a to písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.