Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/32/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200266 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Tymko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7014200266.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Valérie Mihalčinovej, v právnej veci žalobkyne X.. H. J., bytom Q. XX, J. - Š., zastúpenej JUDr. Augustínom Tomášom, advokátom, so sídlom Floriánska 16, Košice, proti žalovanému Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. 8230/2013, č. RZ. 49875/2013 zo dňa 24.10.2013, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou zo dňa 06.12.2013 doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 11.12.2013 sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného sp. zn. 8230/2013 zo dňa 24.10.2013 a súčasne aj rozhodnutia CPP Košice sp. zn. 6550/2013 zo dňa 22.08.2013 a vrátenia veci správnemu orgánu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2. Centrum právnej pomoci, kancelária Košice rozhodnutím sp. zn. 6550/2013, ev. č. 37659/2013 zo dňa 22.08.2013, ako príslušný správny orgán podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) a podľa ustanovenia § 30 ods. 1 písm. e/ Správneho poriadku zastavilo konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci X.. H. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XX, XXX XX J. - Š. (ďalej len „žiadateľka“). 3. V odôvodnení rozhodnutia Centrum právnej pomoci, kancelárie Košice uviedlo, že žiadateľka v žiadosti o poskytnutie právnej pomoci, doručenej centru dňa 25.07.2013, požiadala centrum o poskytnutie právnej pomoci vo veci odvolania voči rozhodnutiu správneho orgánu. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia centrum citovalo § 3 ods. 1, § 25 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (Živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“), § 53, § 54 ods. 1, 2, § 57 ods. 1, 2, § 58 ods. 1 Správneho poriadku a uviedlo, že zo žiadosti o poskytnutie právnej pomoci je zrejmé, že žiadateľka žiada o poskytnutie právnej pomoci vo veci odvolania voči rozhodnutiu správneho orgánu - rozhodnutiu centra sp. zn. 5669/2013 zo dňa 27.06.2013, ktorým centrum zastavilo konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci, teda v oblasti správneho práva, ktoré v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov nepatrí do pôsobnosti centra. Centrum ďalej poukázalo na ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e/ Správneho poriadku, z ktorého vyplýva, že správny orgán konanie zastaví, ak zistí, že nie je príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. Z uvedeného dôvodu centrum zo zákonných dôvodov ohľadom žiadosti o poskytnutie právnej pomoci nemôže konať, a preto rozhodlo tak, ako je uvedené vo výroku. 4. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Centra právnej pomoci, kancelária Košice podala žalobkyňa odvolanie a navrhla odvolaciemu orgánu, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na pokračovanie konania. Odvolacie námietky žalobkyne proti rozhodnutiu Centra právnej pomoci, kancelária Košice korešpondujú so žalobnými námietkami a sú obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného. 5. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) rozhodol tak, že odvolanie X.. H. J., nar. XX.XX.XXXX, trvalým bytom Q. XX, XXX XX J. - Š. zamietol a rozhodnutie Centra právnej pomoci, kancelária Košice zo dňa 22.08.2013 sp. zn. 6550/2013, ev. č.: 37659/2013 o zastavení konania o nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku potvrdil. 6. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na rozhodnutie Centra právnej pomoci, kancelária Košice a uviedol, že dňa 17.09.2013 bolo doručené centru (kan. Košice) odvolanie, ktorým odvolateľka napadá rozhodnutie centra zo dňa 22.08.2013, sp. zn. 6550/2013, o zastavení konania o nároku na poskytnutie právnej pomoci. V ňom namieta formálne, ako aj obsahové nedostatky napadnutého rozhodnutia. 7. Žalovaný uviedol, že v prvej časti odvolania podľa odvolateľky „napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti podľa ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Výrok rozhodnutia neobsahuje údaj o tom, ktorej konkrétnej veci sa rozhodnutie týka. Je z neho možné zistiť len to, že bolo zastavené akési konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci, avšak v akej konkrétnej veci, to výrok neuvádza. Z uvedeného dôvodu je napadnuté rozhodnutie nevykonateľné a je nutné považovať ho za zmätočné“. 8. V časti dva poukazuje na obsah odvolania zo dňa 23.07.2013, ktoré sa týkalo konania sp. zn. 5669/2013 a judikatúru ústavného súdu vo veciach správneho súdnictva, pričom sa opiera o tieto ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných práv a slobôd: čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Žalovaný poukázal na tvrdenie odvolateľky, že „napadnuté rozhodnutie je v zjavnom rozpore nielen, ale najmä s čl. 154 ods. 1 Ústavy SR. V rozhodnutí absentuje zdôvodnenie, prečo musí podľa správneho orgánu jej základné právo aj na právnu pomoc v konaní pred správnym orgánom, garantované normami najvyššej právnej sily ustúpiť pred „obyčajným“ zákonom. Je úlohou a povinnosťou správneho orgánu riešiť konflikty medzi obyčajným a jej základným právom v prospech jej základného práva. Na právnu pomoc v konaní nemieni rezignovať“. Svoje právo opiera o judikatúru Ústavného súdu (I. ÚS 5/02) a (I. ÚS 219/07). 9. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej citoval § 25 zákona č. 327/2005 Z. z., § 1 ods. 2, § 3 ods. 1, 5, § 32 ods. 1 Správneho poriadku, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a uviedol, že centrum sa pri posudzovaní žiadosti o poskytnutie právnej pomoci riadi ustanoveniami zákona č. 327/2005 o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Poukázal na § 10 ods. 1, § 6 ods. 1, § 3 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. a uviedol, že konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci je samostatným správnym konaním pred správnym orgánom, ktorým je Centrum právnej pomoci. Centrum ako správny orgán, ktorý vykonáva prenesený výkon štátnej správy, predovšetkým ako rozhodovaciu činnosť podľa zákona č. 327/2005 Z. z. za subsidiárneho použitia Správneho poriadku, môže konať iba to, čo mu zákon dovoľuje, alebo prikazuje (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). 10. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že odvolateľka opiera svoje právo o čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, ktoré aj citoval a uviedol, že z uvedeného vyplýva, že centrum nemá povinnosť vždy priznať odvolateľke nárok na poskytnutie právnej pomoci, ale len za splnenia zákonných podmienok, ktoré v tomto prípade predstavuje vyššie citovaný § 3 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.. 11. Žalovaný ďalej poukázal na to, že ustanovenia Listiny základných práv a slobôd boli ako ústavný zákon č. 23/1991 Zb. začlenené do právneho poriadku Slovenskej republiky a podľa právnej teórie majú rovnakú právnu silu ako Ústava Slovenskej republiky. Čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd priznáva každému právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania, ale tiež podľa iného ustanovenia listiny - čl. 4 ods. 2 môžu byť medze základných práv a slobôd za podmienok ustanovených Listinou základných práv a slobôd upravené zákonom, čo zákonodarca v tomto prípade aj urobil. 12. Podľa žalovaného je potrebné taktiež zohľadniť čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého - „Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“. Z uvedeného vyplýva, že odvolateľkou uvádzané ustanovenia Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd nemožno posudzovať jednotlivo, ale je potrebné ich vnímať v kontexte celého právneho poriadku. Poukázal na to, že Slovenská republika ako právny štát v základných právnych dokumentoch garantuje všetkým fyzickým osobám právo na právnu pomoc, ktoré však nie je absolútne. Štátna moc stanovuje presné zákonné podmienky, za ktorých sa táto pomoc môže priznať. Centrum, ako správny orgán v súlade s čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky je zákonnými podmienkami viazané. Môže konať len to, čo mu zákon a ústava dovoľuje. Z uvedeného dôvodu nemôže nad tieto podmienky v tomto, a ani v inom prípade konať. 13. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že v bode 1. odvolateľka namieta formálne nedostatky rozhodnutia centra (kan. Košice) sp. zn. 6550/2013 zo dňa 22.08.2013. Poukazuje na absenciu označenia, akej veci sa rozhodnutie týka. Žalovaný poukázal na § 47 Správneho poriadku a uviedol, že po preskúmaní tohto rozhodnutia je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie všetky tieto náležitosti spĺňa. Uviedol, že vo výroku centrum konštatuje, podľa akého ustanovenia „zastavuje konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci“, pričom presne uvádza osobu, ktorej sa to týka. Poukázal na to, že centrum rozhodovalo o konaní, ktoré sa začalo na podnet odvolateľky, podaním „Žiadosti o poskytnutie právnej pomoci“. Z názvu podania môžeme taktiež vyvodiť predmet konania, t.j. vec, ktorej sa konanie týka. Bližšia špecifikácia konania sa nachádza v odôvodnení. Z neho je zrejmé, že žiadateľka žiadala o poskytnutie právnej pomoci vo veci odvolania voči rozhodnutiu správneho orgánu - rozhodnutia centra sp. zn. 5669/2013 zo dňa 27.06.2013, a že toto konanie sa zastavuje. Identifikovať rozhodnutie centra a žiadosť odvolateľky možno aj zo spisových značiek a dátumov uvedených v žiadosti o poskytnutie právnej pomoci a v rozhodnutí centra o zastavení konania. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na § 3 ods. 5 Správneho poriadku a konštatoval, že preskúmal napadnuté rozhodnutie, odvolanie odvolateľky, ako aj celý spisový materiál, či rozhodnutie Centra, kancelária Košice bolo v súlade s platnými právnymi predpismi, najmä zákonom č. 327/2005 Z. z. a Správnym poriadkom a konštatoval, že vydané rozhodnutie je v súlade s právnymi predpismi a neodporuje odvolateľkou uvádzaným ustanoveniam Ústavy Slovenskej republiky a ani ustanoveniam Listiny základných práv a slobôd. 14. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného sp. zn. 8230/2013 zo dňa 24.10.2013 a súčasne aj rozhodnutia CPP Košice zo dňa 22.08.2013, sp. zn. 6550/2013 a vrátenia veci správnemu orgánu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 15. V podanej žalobe žalobkyňa uviedla, že rozhodnutie žalovaného je založené na dvoch základných argumentoch: a) Základné právo na právnu pomoc v konaní nie je právom absolútnym a môže byť zákonom obmedzené (čl. 46 ods. 4 ústavy a čl. 4 ods. 2 listiny); b) Zákon č. 327/2005 Z. z. neumožňuje CPP ustanoviť právneho zástupcu účastníkovi správneho konania. 16) K námietkam k bodu a) žalobkyňa uviedla, že berie za svoju argumentáciu ÚS ČR v jeho náleze sp. zn. PL.ÚS 14/10, ktorý aj citovala. Poukázala na to, že tento výklad je podľa jej názoru nutné aplikovať aj na ust. čl. 37 ods. 2 listiny. O to viac, že čl. 37 ods. 2 garantuje uvedené právo absolútne, nie je obmedzené ani čl. 41 ods. 1 listiny. Uviedla, že žalovaný prezentuje vadný výklad obsahu čl. 4 ods. 2 listiny, nakoľko tento článok nehovorí o tom (ako to vykladá žalovaný), že všetky práva zaručené listinou možno obmedziť zákonom, ale to, že len tie z práv zaručených listinou, ktoré možno obmedziť, môžu byť obmedzené len zákonom (aj to len procesne, nie hmotnoprávne ich obsah úplne negovať). Jedná sa teda len o ustanovenia vymenované v čl. 41 ods. 1 listiny a ďalej ustanovenia, ktorých procesné obmedzenia sú explicitne v Listine uvedené ako prípustné - napr. čl. 36 ods. 1 - 3 procesne obmedziteľný čl. 4, rozhodne však nie čl. 37 ods. 2. 17) K argumentácii žalovaného, v rámci ktorej poukazuje na čl. 46 ods. 4 Ústavy SR, žalobkyňa uviedla, že opäť sa jedná len o procesné obmedzenie a nie o hmotnoprávne negovanie dotknutého základného práva. V tejto súvislosti poukázala aj na skutočnosť, že zákon č. 23/1991 Zb. je ústavným zákonom s „nadústavným“ obsahom. Preto aj pri prípadnej kolízii ústavy a listiny, má obsah podľa listiny prednosť pred obsahom ústavy, pokiaľ ide o základné práva. 18) K námietkam k bodu b) žalobkyňa uviedla, že je neakceptovateľný taký výklad zákonov správnym orgánom, ktorý vedie k neústavnosti a porušeniu jej základných práv. Pri kolízii „obyčajného“ zákona s jej základným právom má jej základné právo prednosť. V tomto smere poukázala na text svojho odvolania zo dňa 23.07.2013 a riešenie tejto kolízie žalovanému ponúkla vo svojom odvolaní zo dňa 12.09.2013, kde poukázala okrem iného aj na príslušnú judikatúru ÚS SR. 19) Žalobkyňa poukázala na to, že skutočnosť, že zákon č. 327/2005 Z. z. neuvádza možnosť ustanovenia právneho zástupcu aj v správnom konaní pred správnym orgánom, neznamená, že správny orgán ho nemôže ustanoviť aj v tomto konaní, ak účinky jeho postupu alebo rozhodnutia sa týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo v medzinárodnej zmluve. 20) Žalobkyňa namietala aj tú skutočnosť, že odvolací orgán sa absolútne nevysporiadal s jej námietkami týkajúcimi sa judikátu R 55/2008, pričom už z jeho obsahu mu muselo byť zrejmé, že k namietanému porušeniu jej základného práva na právnu pomoc nesporne došlo. 21) V závere podanej žaloby žalobkyňa uviedla, že je chabým odrazom právneho charakteru štátu situácia, v ktorej sa účastník súdneho konania bez právneho vzdelania ako ona, musí takýmto spôsobom domáhať právnej pomoci v súdnom konaní sám, bez nároku na právnu pomoc. 22) Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 22.06.2016 uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava tvrdení v odôvodnení rozhodnutia centra, sp. zn. 8230/2013 v spojení s rozhodnutím CPP Košice zo dňa 22.08.2013, sp. zn. 6550/2013. Citoval ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. a uviedol, že zo žiadosti o poskytnutie právnej pomoci je zrejmé, že žiadateľka žiada o poskytnutie právnej pomoci vo veci odvolania voči rozhodnutiu správneho orgánu, ktorým centrum zastavilo konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci, teda v oblasti správneho práva, ktoré v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. nepatrí do pôsobnosti centra. Z uvedeného dôvodu centrum zo zákonných dôvodov ohľadom žiadosti o poskytnutie právnej pomoci nemôže konať. Žalovaný trval na tom, že právna vec, s ktorou sa žiadateľka obrátila na centrum nie je vec týkajúca sa správneho súdnictva, a teda nie je možné ju subsumovať pod ust. § 3 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov. V nadväznosti na vyššie uvedené, žalovaný žiadal, aby súd v zmysle § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 23) Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 24.08.2016 k vyjadreniu žalovaného uviedla, že v žalobe je uvedený odkaz na judikatúru ústavného súdu, ktorý túto spornú otázku rieši nasledovne: Aj keď správny orgán smie konať len to, čo mu umožňuje zákon, v mene ochrany základných práv účastníka konania (čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR) smie rozsah svojich oprávnení prekročiť, ak účelom tohto prekročenia je ochrana základného práva a toto prekročenie nie je nikomu ďalšiemu na ujmu. Ďalej uviedla, že v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania, pričom toto základné právo účastníka konania nemôže byť determinované majetkovými pomermi. 24) Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že od podania žaloby nastali nové skutočnosti, a to že Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 2Sp/57/2013 zo dňa 04.06.2015 zrušil rozhodnutie CPP č. 5669/13 a č. 8059/13 a vec vrátil centru na nové rozhodnutie. Prebiehajúce konanie 7S/32/2014 by malo viesť cestou zrušenia rozhodnutia CPP č. 6550/13 k zrušeniu rozhodnutia CPP č. 5669/13, ktoré je však už zrušené uvádzaným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Sp/57/2013. 25) Žalobkyňa uviedla, že však napriek uvedenému trvá na podanej žalobe vo veci sp. zn. 7S/32/2014, pretože tvrdí, že rozhodnutia CPP KE č. 6550/2013 a CPP BA č. 8230/2013 sú vadné a pokiaľ vyvolali vznik škody a nemajetkovej ujmy, pre konanie k ich náhrade musia byť súdom zrušené. 26) Žalobkyňa poukázala na to, že ak by súd žalobu v tejto právnej veci (sp. zn. 7S/32/2014) zamietol z dôvodu, že odvolacie konanie pred správnym orgánom voči rozhodnutiu CPP KE č. 5669/2013 je už skončené, podľa názoru žalobkyne by autorizoval vadný postup správneho orgánu v odvolacom konaní voči rozhodnutiu CPP KE č. 5669/2013, ktorým nevyčkal na výsledok súdneho konania sp. zn. 7S/32/2014, ale popretím práva na právnu pomoc v odvolacom konaní voči rozhodnutiu CPP KE č. 5669/2013 vydal vadné odvolacie rozhodnutie č. 8059/2013, čím vyvolal paralelné súdne konanie sp. zn. 2Sp/57/2013. Nezrušením rozhodnutí CPP KE č. 6550/2013 a CPP BA č. 8230/2013 by súd žalobkyni znemožnil konať o náhrade škody a nemajetkovej ujmy. 27) Žalobkyňa videla principiálny význam súdneho rozhodnutia v tejto právnej veci, o ktoré by sa neskôr mohli opierať občania Slovenskej republiky, ktorí nie sú schopní vzhľadom na svoje majetkové pomery zabezpečiť si právnu pomoc na vlastné náklady. Podľa názoru žalobkyne je nevyhnutné, aby súd odpovedal na otázku, či má prednosť základné právo občana na právnu pomoc pred správnymi orgánmi tak, ako mu ho priznáva čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, alebo či má prednosť právna úprava obsiahnutá v „obyčajnom“ zákone č. 327/2005 Z. z.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobkyňa navrhla, aby súd zrušil rozhodnutie CPP Bratislava zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 8230/2013 a súčasne aj rozhodnutie CPP Košice zo dňa 22.08.2013, sp. zn. 6550/2013. 28) Žalovaný vo vyjadrení k výzve zo dňa 07.09.2016 uviedol, že sa pridržiava vyjadrenia k žalobe zo dňa 29.06.2016 a trvá na skutočnostiach v ňom uvádzaných. 29) Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 30) Na pojednávaní súdu dňa 05. októbra 2016 právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že zotrváva na vyjadrení žalobkyne zo dňa 24.08.2016 a trvá na tom, že rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa sú nezákonné, a to z dôvodov uvedených v tomto písomnom vyjadrení. Poukázala na ust. § 5 ods. 2 Správneho súdneho poriadku a uviedla, že v dôsledku postupu žalovaného, sa žalobkyňa cíti poškodená a ukrátená na svojich právach a konanie pred správnym súdom vidí ako záruku jej ochrany. Uviedla, že výklad žalovaného je nesprávny, nakoľko v článku 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd nie je uvedená možnosť obmedzenia práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Ďalej poukázala na to, že v článku 41 Listiny základných práv a slobôd sú uvedené presné ustanovenia, ktorých sa možno domáhať iba v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, pričom nie sú tam uvedené ustanovenia vyplývajúce z článku 37 ods. 2 a pokiaľ zákon č. 327/2005 Z. z. neuvádza možnosť ustanovenia právneho zástupcu pred správnymi orgánmi, tak je to v rozpore s uvedenou Listinou základných práv a slobôd. S poukazom na § 5 ods. 4 Správneho poriadku, by mal správny súd zohľadniť právnu silu vyššieho charakteru, ktorá vyplýva z Listiny základných práv a slobôd. 31) Zástupkyňa žalovaného uviedla, že pokiaľ právna zástupkyňa žalobkyne poukazuje na článok 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, táto jej argumentácia vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukázala na to, že uvedený článok nezakotvuje právo na bezplatnú právnu pomoc tak, ako to vyplýva zo zákona č. 327/2005 Z. z. a v tomto smere poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS/60/08, ako aj II. ÚS/253/2013. Uviedla, že zákon o poskytovaní právnej pomoci je širšieho charakteru ako vyplýva z Listiny základných práv a slobôd, ako aj z Ústavy Slovenskej republiky, nepredstavuje ich obmedzenie, avšak poskytuje im širšiu možnosť poskytnutia bezplatnej právnej pomoci, a to zo strany štátu. 32) Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (Živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z.. (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“), tento zákon sa vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci a) v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych veciach, rodinnoprávnych veciach, v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v týchto veciach aj v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „vnútroštátne spory“), b) v cezhraničných sporoch v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych veciach a v rodinnoprávnych veciach, c) v azylových veciach, v konaní o administratívnom vyhostení, v konaní o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, v konaní o zaistení žiadateľa o udelenie azylu a v týchto veciach aj v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, d) oznamovateľovi protispoločenskej činnosti v konaniach súvisiacich s podaním oznámenia okrem trestného konania a konania o správnom delikte a e) osobe, voči ktorej bola pozastavená účinnosť pracovnoprávneho úkonu podľa osobitného predpisu1aab) v konaniach súvisiacich s podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z., fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom 2) a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojim majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy5) okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. Podľa § 2 zákona č. 327/2005 Z. z., tento zákon ustanovuje podmienky poskytovania právnej pomoci, postup fyzických osôb a príslušných orgánov v konaní o nároku na priznanie právnej pomoci a inštitucionálne zabezpečenie poskytovania právnej pomoci. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z., na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich nárokoch podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.16) Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 30 ods. 1 písm. e/ Správneho poriadku, správny orgán konanie zastaví, ak zistí, že nie je príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. Podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania. Podľa čl. 4 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, medze základných práv a slobôd možno za podmienok ustanovených Listinou základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) upraviť iba zákonom. Podľa čl. 36 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, podmienky a podrobnosti upravuje zákon. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovujúcich zákonom. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 33. Z administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že žalobkyňa žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci doručenej správnemu orgánu prvého stupňa dňa 25.07.2013 žiadala o poskytnutie právnej pomoci vo veci odvolania voči rozhodnutiu správneho orgánu - rozhodnutiu centra sp. zn. 5669/2013 zo dňa 27.06.2013, ktorým centrum zastavilo konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci, teda v oblasti správneho práva, ktoré v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov nepatrí do pôsobnosti centra. S poukazom na § 30 ods. 1 písm. e/ Správneho poriadku, správny orgán prvého stupňa konanie zastavil, nakoľko zistil, že nie je príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. 34. Žalovaný napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobkyne zamietol a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. 35. Žalobkyňa v podanej žalobe namietala, že rozhodnutie žalovaného je založené na dvoch základných argumentoch, a to že základné právo na právnu pomoc v konaní nie je právom absolútnym a môže byť zákonom obmedzené (čl. 46 ods. 4 ústavy a čl. 4 ods. 2 listiny) a taktiež, že zákon č. 327/2005 Z. z. neumožňuje CPP ustanoviť právneho zástupcu účastníkovi správneho konania. 36. Žalobkyňa s takýmto názorom žalovaného nesúhlasila a na svoju argumentáciu poukázala na nález ÚS ČR sp. zn. PL.ÚS 14/10, z ktorého citovala, že „čl. 36 ods. 1 listiny zakotvuje právo každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde, či inom orgáne. Zmyslom a účelom tohto ustanovenia je stanovenie povinnosti štátu poskytnúť ochranu práva každému, nakoľko v právnom štáte nemôže existovať situácia, v ktorej by sa nositeľ práva nemohol domôcť jeho ochrany. Vychádza sa zo skutočnosti, že štát je tu preto, aby svojich občanov, ale aj osoby zdržiavajúce sa na jeho území, chránil, aby im poskytoval záruky, že ich práva budú chránené. Čl. 36 ods. 4 listiny síce odkazuje na zákon, ktorý upravuje „podmienky a podrobnosti“ vo vzťahu ku všetkým predchádzajúcim odstavcom čl. 36 listiny, avšak takýto zákon, vydaný na základe ústavného splnomocnenia, je ustanovením čl. 36 listiny viazaný, od jeho obsahu sa nemôže odchýliť. Zmyslom a účelom „obyčajného“ zákona podľa čl. 36 ods. 4 listiny, je iba stanoviť podmienky a podrobnosti realizácie čo do svojho obsahu už ústavodarcom v čl. 36 listiny zakotvených práv, teda podmienky a podrobnosti výhradne procesnej povahy, nie materiálno-právne. Ak má každý podľa čl. 36 ods. 1 listiny právo domáhať sa ochrany svojich práv na súde, či na inom orgáne, pričom podmienky a pravidlá realizácie tohto práva stanovuje zákon, potom takýto zákon, vydaný na základe ústavného splnomocnenia, nemôže nárok každého domáhať sa svojich práv na súde, či na inom orgáne, úplne negovať a tým teda ústavne zaručené základné právo, poprieť. Článkom 36 ods. 1 listiny je každému ústavne garantovaná možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súde, či inom orgáne pre všetky situácie.“ 37. Žalobkyňa poukázala na to, že tento výklad je podľa jej názoru nutné aplikovať aj na ust. čl. 37 ods. 2 listiny. O to viac, že čl. 37 ods. 2 garantuje uvedené právo absolútne, nie je obmedzené ani čl. 41 ods. 1 listiny. Namietala, že žalovaný prezentuje vadný výklad obsahu čl. 4 ods. 2 listiny, nakoľko tento článok nehovorí o tom, že všetky práva zaručené listinou možno obmedziť zákonom, ale to, že len tie z práv zaručených listinou, ktoré možno obmedziť, môžu byť obmedzené len zákonom (aj to len procesne, nie hmotnoprávne ich obsah úplne negovať). Žalobkyňa taktiež poukázala na to, že zákon č. 327/2005 Z. z. neuvádza možnosť ustanovenia právneho zástupcu aj v správnom konaní pred správnym orgánom, avšak to neznamená, že správny orgán ho nemôže ustanoviť aj v tomto konaní, ak účinky jeho postupu alebo rozhodnutia sa týkajú základných práv. 38. K žalobným námietkam žalobkyne súd uvádza, že ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. sa uviedla Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. Z čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd vyplýva, že každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania. Z čl. 4 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd vyplýva, že medze základných práv a slobôd možno za podmienok ustanovených Listinou základných práv a slobôd upraviť iba zákonom. Z čl. 36 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd taktiež vyplýva, že podmienky a podrobnosti upravuje zákon. 39. V súvislosti s ochranou na právnu pomoc je taktiež potrebné poukázať na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, na čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon, ako aj na čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. 40. Je nesporné, že čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky priznáva každému právo na právu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania. Ide teda o ústavnú garanciu práva na právnu pomoc. Táto garancia práv na právnu pomoc však nie je absolútna, pretože ako už bolo uvedené, z čl. 46 ods. 4, čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, vyplýva, že podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon, čo bolo v danom prípade aj učinené prijatím zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (Živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z.. Účelom tohto zákona je vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv. Podľa názoru súdu uvedený zákon bol prijatý nielen v súlade s čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 4 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj v súlade s čl. 4 ods. 2 a čl. 36 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. 41. Súd považuje za potrebné taktiež uviesť, že okrem iných zákonov, ktoré garantujú právo na právnu pomoc (napr. zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii) je zákon č. 327/2005 Z. z. osobitným zákonom vo veci poskytovania právnej pomoci. Uvedený zákon v § 6 ods. 1 upravuje podmienky na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, a teda ide o poskytovanie bezplatnej právnej pomoci, pričom poskytovanie bezplatnej právnej pomoci štátom nevyplýva z článku 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a taktiež ani z čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zákon č. 327/2005 Z. z. neobmedzuje poskytovanie právnej pomoci, ale v § 3 ods. 1 rozsiahlo špecifikuje, na ktoré právne veci sa poskytovanie právnej pomoci zo strany štátu vzťahuje. 42. Súd je toho názoru, že správny orgán prvého stupňa, ako aj žalovaný pri rozhodovaní o žiadosti žalobkyne, ktorou žalobkyňa žiadala o poskytnutie právnej pomoci vo veci odvolania voči rozhodnutiu správneho orgánu, teda v oblasti správneho práva, ktoré v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. nepatrí do pôsobnosti centra, postupovali v súlade s ust. § 30 ods. 1 písm. e/ Správneho poriadku, ako aj čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (v danom prípade zákon č. 327/2005 Z. z.). Podľa názoru súdu správny orgán prvého stupňa, ako aj žalovaný postupovali pri výklade posudzovaných ustanovení v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. 43. Záverom považuje súd za potrebné uviesť, že garancia práva na súdnu ochranu v správnom súdnictve je zabezpečená aj tým, že v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chránených záujmom fyzickej osoby v oblasti verejnej správy, čo vyplýva z ust. § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku. 44. Vychádzajúc zo zistených záverov vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu žalovaného a rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, správny súd dospel k záveru, že tieto rozhodnutia neodporujú žalobkyňou uvádzaným ustanoveniam Ústavy Slovenskej republiky a ani ustanoveniam Listiny základných práv a slobôd, a preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 45. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1, § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobkyňa nemala vo veci celkom, ani sčasti úspech, preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobkyni nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobkyni spravodlivo požadovať. 46. Rozsudok bol prijatý senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.