Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/45/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200441 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7014200441.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte, zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov senátu JUDr. Pavla Tkáča a JUDr. Juraja Tymka, v právnej veci žalobcu RET FIN, s. r. o., Thurzova 6, Košice, IČO: 47 250 020, zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Gajdošechom, AK Košice, Krmanova 14, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, Košice, Rozvojová 2, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9800302/5/405167/2014/Mag zo dňa 31. 01. 2014, takto r o z h o d o l : Podľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 31. januára 2014 č. 9800302/5/405167/2014/Mag a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov konania v celkovej sume 505,66 eur, titulom trov právneho zastúpenia vo výške 435,66 eur a súdneho poplatku v sume 70 eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Ondreja Gajdošecha do 7 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím zo dňa 31. januára 2014 č. 9800302/5/405167/2014/Mag žalovaný ako miestne a vecne príslušný orgán štátnej správy v oblasti daní podľa zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov v konaní podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“) rozhodol podľa § 4 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. tak, že žalobcu neregistruje ako platiteľa dane z pridanej hodnoty a nevydáva mu osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. V odôvodnení rozhodnutia citujúc ustanovenie § 4 ods. 4 zákona o DPH v znení neskorších predpisov uviedol, že daňový subjekt - žalobca podal dňa 22. 01. 2014 na Daňový úrad Košice oznámenie v zmysle § 4 ods. 4 zákona 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, v ktorom oznamuje Daňovému úradu Košice, že sa stal právnym nástupcom spoločnosti TOFIN, s. r. o., Thurzova 6, 040 01 Košice, IČO: 36 599 468, ktorá zanikla bez likvidácie. Správca dane v zmysle citovaného zákonného ustanovenia preveril a porovnal skutkový stav s údajmi uvedenými v oznámení a v notárskej zápisnici, ktorou bol spísaný Projekt rozdelenia spoločnosti s ručením obmedzeným. Dňa 30. 01. 2014 sa daňový subjekt dostavil k správcovi dane za účelom preverenia ním podaného oznámenia podľa § 4 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov, o čom bola spísaná zápisnica, z ktorej vyplýva, že daňový subjekt nevykonáva momentálne žiadnu ekonomickú činnosť, spoločnosť nemá mimo registrovaného sídla žiadne priestory ani skladové priestory, má jedného zamestnanca na trvalý pracovný pomer, v súčasnosti nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť. Z Notárskej zápisnice obsahujúcej Projekt rozdelenia spoločnosti s ručením obmedzeným, predloženej daňovým subjektom pri ústnom pojednávaní vyplýva, že zanikajúcou spoločnosťou je spoločnosť TOFIN , s. r. o., so sídlom Thurzova 6, 040 01 Košice, IČO: 36 599 468. Žalobca je jednou z dvoch nástupníckych spoločností, pričom zanikajúca spoločnosť sa zruší ku dňu 13. 12. 2013 a zanikne dňom výmazu spoločnosti z obchodného registra. Dňom výmazu zaniká právomoc orgánov zanikajúcej spoločnosti. Rozdelenie jej obchodného imania sa uskutoční ku dňu výmazu z obchodného registra. Správca dane vyhodnotiac uvedené skutočnosti konštatoval, že daňový subjekt nepreukázal v čase preverovania postavenie zdaniteľnej osoby, preto ho nezaregistroval ako platiteľa DPH a nevydal mu o uvedenom osvedčenie. Uviedol, že daňový subjekt nevykonáva momentálne žiadnu ekonomickú činnosť, spoločnosť nemá mimo registrovaného sídla žiadne priestory ani skladové priestory a nenadobudol podnik alebo časť podniku platiteľa tvoriacu samostatnú organizačnú zložku podľa všeobecného predpisu (Obchodného zákonníka). Uviedol tiež, že žalobca nepreukázal postavenie zdaniteľnej osoby, preto mu nebolo možné priznať postavenie platiteľa dane podľa § 4 ods. 4 zákona o DPH. V prípade zmeny skutočností môže daňový subjekt požiadať o registráciu pre daň z pridanej hodnoty podľa § 4 ods. 1 alebo 2 zákona 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Včas podanou žalobou zo dňa 07. 04. 2014 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Uviedol, že žalobca sa dňa 09. 01. 2014 v dôsledku rozdelenia zlúčením stal právnym nástupcom platiteľa DPH - spoločnosti TOFIN , s. r. o., so sídlom Thurzova 6, 040 01 Košice, IČO: 36 599 468, IČ DPH: SK 2022082810. Oznámením doručeným žalovanému dňa 22. 01. 2014 žalobca tomuto oznámil, že sa stal platiteľom dane z pridanej hodnoty v zmysle ust. § 4 ods. 4 zákona o DPH, a to z titulu právneho nástupníctva. Predmetom konania a rozhodnutia bola registrácia žalobcu pre daň z pridanej hodnoty v zmysle ust. § 4 ods. 4 zákona o DPH a vydanie osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Rozhodnutím číslo: 9800302/5/405167/2014/Mag zo dňa 31. 01. 2014, doručeným dňa 06. 02. 2014 žalovaný rozhodol, že žalobcu neregistruje a osvedčenie pre daň z pridanej hodnoty nevydáva. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane postupu ktorý predchádzal jeho vydaniu, za nesprávne a nezákonné s tým, že nezákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného možno vidieť v nasledovných okruhoch: 1. nerozlišovanie medzi jednotlivými dôvodmi nadobudnutia statusu platiteľa DPH zo zákona, 2. nesprávny výklad pojmu zdaniteľná osoba pre účely registrácie pre DPH, 3. neprimerané použitie voľnej úvahy žalovaného pri registrácii pre DPH a nedostatočné odôvodnenie napádaného rozhodnutia. K nerozlišovanie medzi jednotlivými dôvodmi nadobudnutia statusu platiteľa DPH zo zákona uviedol, že žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal predajom podniku, resp. pojmami podnik, organizačná zložka, či prevádzkareň. Citujúc zákonné dôvody, za ktorých sa subjekt stáva platiteľom DPH zo zákona v zmysle § 4 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH konštatoval, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec nerozlišoval medzi získaním statusu platiteľa DPH zo zákona na základe zmluvy o predaji podniku a na základe právneho nástupníctva. Preto pri rozhodovaní výrazne pochybil. Aj jeho otázky kladené konateľovi žalobcu pri ústnom pojednávaní smerovali k zisteniu, či žalobca získal od zanikajúcej spoločnosti nejaký majetok. Vychádzajúc z dôvodovej správy k novele citovaného zákonného ustanovenia účinnej od 01. 01. 2014 novelou došlo k spresneniu vo vzťahu k získaniu postavenia platiteľa dane zo zákona na základe nadobudnutia podniku, alebo jeho samostatnej organizačnej zložky, vo vzťahu ku ktorej skutočnosti sa viaže preverovanie prevodu hmotného a nehmotného majetku. Uvedené sa však podľa jeho názoru nevzťahuje na prípady získania postavenia platiteľa dane na základe právneho nástupníctva. I napriek uvedenému z Projektu rozdelenia spoločnosti s ručením obmedzeným jednoznačne vyplýva, že k prevodu majetku zo zanikajúcej spoločnosti na nástupnícke spoločnosti došlo. K nesprávnemu výkladu pojmu zdaniteľná osoba pre účely registrácie pre DPH uviedol, že žalovaný svoje rozhodnutie o neregistrácii a nevydaní osvedčenia pre DPH odôvodnil tým, že daňový subjekt nevykonáva momentálne žiadnu ekonomickú činnosť, nemá mimo registrovaného sídla žiadne priestory ani skladové priestory, nenadobudol podnik ani časť podniku tvoriacu samostatnú organizačnú zložku podľa všeobecného predpisu, t. j. nepreukázal postavenie zdaniteľnej osoby. S týmto záverom správcu dane nesúhlasí, pretože ako to vyplýva z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 30. 01. 2014, konateľ žalobcu Tomáš Kanócz síce uviedol, že žalobca momentálne nevykonáva žiadnu činnosť, avšak zároveň uviedol, že daňový subjekt prevzal podnikateľskú činnosť zanikajúcej spoločnosti a v budúcnosti sa bude zaoberať predajom organických hnojív. Zdôraznil, že žalobca prevzal podnikateľskú činnosť spoločnosti TOFIN, s. r. o., , z čoho vyplýva, že žalobca pod svojim obchodným menom síce nemal v čase pojednávania žiadne vlastné obchodné aktivity a transakcie, avšak prešli na neho ako na právneho nástupcu uvedenej zanikajúcej spoločnosti jej obchodné aktivity. Žalobca mal v čase konania a rozhodovania žalovaného vydané osvedčenie o živnostenskom oprávnení. S poukazom na znenie § 14 ods. 3 živnostenského zákona uviedol, že pri rozdelení obchodnej spoločnosti môžu pokračovať v živnosti zaniknutej spoločnosti všetky novovzniknuté spoločnosti, na ktoré prešla prevádzkareň, v ktorej sa príslušná živnosť prevádzkovala. Vykonávanie živností, ktoré mala vo svojom predmete podnikania zanikajúca zo zákona prešlo aj na novovzniknutú spoločnosť - žalobcu, keďže v danom prípade ide o právne nástupníctvo na základe rozdelenia zlúčením. Z formálneho hľadiska k prechodu živnostenského oprávnenia došlo na základe ohlásenia voľných živností. Na základe uvedeného bolo žalobcovi vydané dňa 20.01.2014 osvedčenie o živnostenskom oprávnení. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora európskej únie (SDEÚ) zo dňa 14.03.2013 vo veci C-527/11 Ablessio SIA, v zmysle ktorého za zdaniteľné osoby sa považujú nielen osoby, ktoré vykonávajú ekonomickú činnosť, ale aj osoby, ktoré majú v úmysle začať s výkonom tejto činnosti a ktoré na tieto účely vynaložili prvé investičné náklady. Tým, že žalobcovi bolo vydané osvedčenie o živnostenskom oprávnení, bolo možné považovať za okolnosť svedčiacu o jeho úmysle vykonávať a pokračovať v ekonomickej činnosti v zmysle § 3 ods. 3 zákona o DPH. K neprimeranému použitiu voľnej úvahy žalovaného pri registrácii pre DPH a nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozhodnutia žalobca v žalobe uviedol, že vychádzajúc zo znenia § 4 ods. 4 zákona č. 22/2004 Z. z. o DPH má za to, že v danom prípade boli všetky predložené doklady (výpisy z obchodného registra dosvedčujúce právne nástupníctvo a projekt rozdelenia) pravdivé a správne, ak bol správca dane iného názoru, mal tento svoj postoj riadne v rozhodnutí odôvodniť. Navyše ust. § 4 ods. 4 zákona o DPH nedáva správcovi dane priestor pre voľnú úvahu o tom, či daňový subjekt spĺňajúci podmienky uvedené v ust. § 4 ods. 4 zákona o DPH, zaregistruje alebo nie (k tomu viď znenie ust. § 4 ods. 4 „zaregistruje platiteľa“). Uviedol, že v zmysle judikatúry SDEÚ síce príslušnému vnútroštátnemu orgánu prináleží overiť, či prihlasovateľ má postavenie zdaniteľnej osoby (teda či vykonáva ekonomickú činnosť), predtým, než mu pridelí identifikačné číslo pre DPH, avšak zároveň platí, že na to, aby sa odmietnutie identifikovať zdaniteľnú osobu individuálnym číslom mohlo považovať za primerané cieľu spočívajúcemu v predchádzaní podvodom, musí spočívať na vážnych nepriamych dôkazoch umožňujúcich objektívne konštatovať, že existuje pravdepodobnosť, že identifikačné číslo pre DPH pridelené tejto zdaniteľnej osobe bude použité s cieľom dopustiť sa podvodu. Takéto rozhodnutie sa musí zakladať na celkovom posúdení všetkých okolností danej veci a na dôkazoch, ktoré boli získané v rámci overovania informácii poskytnutých dotknutých podnikom“ (bod 34 Rozsudku Ablessio SIA). Podľa bodu 36 cit. rozsudku skutočnosť, že zdaniteľná osoba nedisponuje hmotnými, technickými a finančnými prostriedkami na výkon prihlasovanej ekonomickej činnosti sama o sebe nepostačuje na preukázanie toho, že je pravdepodobné, že táto osoba má v úmysle dopustiť sa podvodu. V danom prípade však žiadne dôkazy, ktoré by nasvedčovali nekalým úmyslom žalobcu v súvislosti so zneužitím registrácie pre DPH, neboli, a ani v odôvodnení svojho rozhodnutia ich žalovaný neuvádza. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného o neregistrácii žalobcu preto nie je možné z tohto hľadiska považovať za dostatočné. Žalovaný v danom prípade dostatočne nepreukázal existenciu dôvodov, na základe ktorých by bolo možné urobiť záver o tom, že existuje odôvodnené riziko zneužitia identifikačného čísla pre DPH žalobcom. Správca dane teda vydal rozhodnutie v rozpore s daňovými právnymi predpismi, a to konkrétne s ust. § 4 ods. 4 zákona o DPH zákona č. 563/2009 Z .z. o správe daní. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 18. 11. 2014 navrhol žalobu zo skutkových aj právnych dôvodov, uvedených v napadnutom rozhodnutí ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že dňa 22. 01. 2014 obdržal od žalobcu podanie označené ako Oznámenie v zmysle § 4 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty zo dňa 13. 01. 2014 (ev. č. 9800303/5/271974/2014), z ktorého vyplýva, že žalobca sa stal platiteľom dane z pridanej hodnoty, pretože je právnym nástupcom platiteľa dane spoločnosti TOFIN , s. r. o., Thurzova 6, 040 01 Košice, IČO: 36 599 468, IČ DPH: SK 2022082810, ktorý zanikol bez likvidácie. Právnym nástupcom platiteľa sa stal v dôsledku rozdelenia zlúčením dňa 09. 01. 2014. Prílohou oznámenia boli kópie výpisov z obchodného registra Okresného súdu Košice I spoločnosti T FIN, s. r. o., a TOFIN, s. r. o. Žalovaný na základe uvedeného oznámenia začal v súlade s ust. § 4 ods. 4 v nadväznosti na ust. § 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o DPH) registračné konanie v súlade s ustanovením § 67 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len daňový poriadok). Pre posúdenie opodstatnenosti registrácie pre daň z pridanej hodnoty žalovaný bezodkladne pristúpil k získavaniu informácii verejne dostupných ako aj informácií dostupných odporcovi ako správcovi dane z daňového informačného systému. Z obchodného registra zistil, že spoločnosť TOFIN, s. r. o., Thurzova 6, 040 01 Košice, (do 03. 07. 2008 so sídlom Mlynská 25, do 26. 05. 2006 so sídlom Pražská 2), bola rozhodnutím valného zhromaždenia (spoločníci: Marek Bajtoš a Tomáš Kanócz) zrušená bez likvidácie a zanikla v dôsledku rozdelenia na dve spoločnosti s ručením obmedzeným: - RET FIN, s. r. o., Thurzova 6, 040 01 Košice - T FIN, s. r. o., Thurzova 6, 040 01 Košice. Uvedené spoločnosti sú právnymi nástupcami zanikajúcej spoločnosti TOFIN, s. r. o., v dôsledku rozdelenia zlúčením. Spoločníci zanikajúcej spoločnosti Marek Bajtoš a Tomáš Kanócz sú zároveň spoločníkmi nástupníckych spoločností. Marek Bajtoš podľa výpisu z obchodného registra je (bol) personálne prepojený v devätnástich spoločnostiach a Tomáš Kanócz ako ďalší spoločník v piatich spoločnostiach. Na adrese sídla Thurzova 6, 040 01 Košice (obytný dom) je podľa obchodného registra evidovaných 23 spoločnosti, aktuálne podľa obchodného registra 15 spoločností. Fyzická osoba, štatutár, spoločník alebo prokurista spoločnosti žalobcu je podľa daňového informačného systému personálne alebo majetkovo prepojený na 16 subjektov. Zhodne ako v napadnutom rozhodnutí popísal priebeh predmetného správneho konania. Poukázal na to, že žalovaný sa na reálny výkon ekonomickej činnosti žalobcu dotazoval a požadoval na jej dokumentáciu dôkazy. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní vyplývajú skutočnosti, týkajúce sa ekonomickej činnosti žalobcu tak, ako boli premietnuté do odôvodnenia rozhodnutia. Žalovaný teda v konaní postupoval v súlade so základnými zásadami pri správe daní za účelom dodržania lehoty uvedenej § 4 ods. 4 zákona o DPH. Žalovaný konštatoval, že žalobca v konaní o registrácii nepreukázal splnenie kritérií zdaniteľnej osoby tak, aby mohol získať postavenie platiteľa dane z pridanej hodnoty a predložené listinné dôkazy (výpisy z obchodného registra, notárska zápisnica) nepotvrdzovali deklarovaný zámer vykonávať ekonomickú činnosť, a preto žalovaný dospel k záveru, že žalobca v čase preverovania postavenie zdaniteľnej osoby nepreukázal. Žalovaný napadnutým rozhodnutím žalobcu nezaregistroval a osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty nevydal. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť jeho doručením dňa 06. 02. 2014. Zároveň poukázal na to, že ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. umožňuje, aby žiadosť o registráciu pre daň podala aj zdaniteľná osoba, ktorá nedosiahla obrat podľa odseku 1 (49.790 eur) citovaného ustanovenia zákona. Žalobca túto zákonnú možnosť využil a dňa 08. 04. 2014 doručil žalovanému elektronickou poštou žiadosť o registráciu na daň z pridanej hodnoty v zmysle ust. § 4 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. (ev. č. 6/13837387/2014) a dotazník k žiadosti o dobrovoľnú registráciu pre daň z pridanej hodnoty (ev. č. 6/13837967/2014). Na ústnom pojednávaní dňa 30. 04. 2014 preukázal zámer vykonávať ekonomickú činnosť. V čase konania o registrácii neuskutočňoval dodanie tovarov a služieb, ale vykonával prípravnú činnosť na podnikanie na základe mandátnej zmluvy. Žalobca listinnými dôkazmi preukázal status zdaniteľnej osoby bez povinnosti zloženia zábezpeky podľa § 4c zákona č. 222/2004 Z. z. Ako zdaniteľnej osobe mu bolo vydané osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty, ktorému bolo pridelené identifikačné číslo pre daň z pridanej hodnoty SK2023865525. Žalobca sa stal platiteľom dane dňa 02. 05. 2014. K obsahu námietok žalovaný uviedol, že základným predpokladom pre registráciu platiteľa DPH je skutočnosť, že právnická alebo fyzická osoba, ktorá žiada o registráciu pre daň, či už zo zákona (§ 4 ods. 4 zákona o DPH) alebo dobrovoľne (§ 4 ods. 2 zákona o DPH), je zdaniteľnou osobou. Správca dane na základe podanej žiadosti (oznámenia) o registráciu preveruje postavenie podnikateľa ako zdaniteľnej osoby. S poukazom na ustanovenie 4 ods. 4 zákona o DPH konštatoval, že preukázanie postavenia zdaniteľnej osoby je podmienkou, ktorá žalobcovi vyplýva zo zákona. Len zdaniteľné osoby vykonávajúce ekonomickú činnosť môžu nadobudnúť postavenie platiteľa DPH. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o DPH zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. Vysvetlením pojmov ekonomická činnosť a zdaniteľná osoba sa zaoberal aj Súdny dvor EU napr. v rozsudkoch C-77/11 Empresa, C-263/11 Ainars Redlihs, C-230/94 Enkler, C-l 10/94 INZO a iné. Konanie, u ktorého chyba vážny úmysel zahájiť ekonomickú činnosť a ktorého účelom je nadobudnúť postavenie platiteľa DPH, ktorý si môže uplatňovať právo na odpočítanie dane, status zdaniteľnej osoby nezakladá (rozsudok C-l 10/94 INZO). Výklad ustanovenia týkajúceho sa zákonnej registrácie za platiteľa DPH v prípadoch podľa čl. 19 Smernice 2006/112/ES a ustanovenia § 4 ods. 4 zákona o DPH nie je možné vykladať úzko len v nadväznosti na splnenie formálnych podmienok. Podľa odseku 2 čl. 19 Smernice, by totiž členské štáty mali byť schopné zaistiť, že opatrenia stanovené smernicou v tejto oblasti, nebudú zneužité k daňovým únikom a vyhýbaniu sa daňovým povinnostiam. Automatická registrácia, bez akéhokoľvek preskúmania nie je teda žiaduca, nebola by v súlade s cieľom sledovaným smernicou a v konečnom dôsledku by mohla mať negatívny dopad na príjmy štátneho rozpočtu. Ak daňový úrad zistí, že osoba, ktorá deklaruje formou oznámenia, že sa stala platiteľom dane zo zákona podľa § 4 ods. 4, pričom jej postavenie zdaniteľnej osoby je deklarované formálne z dôvodu získania výhody registrácie pre DPH, osvedčenie o registrácii pre daň podľa § 4 ods. 4 zákona o DPH nevydá. Pri posudzovaní vykonávania ekonomickej činnosti, má finančná správa v zmysle záverov judikatúry Súdneho dvora EÚ právo vyžadovať, aby deklarované vykonávanie ekonomickej činnosti bolo potvrdené objektívnymi dôkazmi (C-255/02, C-223/03). S účinnosťou od 01. 01. 2014 zdaniteľná osoba skutočnosť, že sa stala platiteľom dane podľa § 4 ods. 4 zákona o DPH oznamuje elektronickou formou a je povinná predložiť adekvátne doklady osvedčujúce skutočnosť, na základe ktorej sa žalobca stal platiteľom dane. Žalovaný v predmetnom konaní skúmal súlad skutkového stavu so stavom formálnym za účelom overenia, či údaje v oznámení a predložených dokladoch sú pravdivé a správne. Povinnosťou žalovaného ako správcu dane bolo preveriť postavenie platiteľa dane ako zdaniteľnej osoby z titulu zrušenia spoločnosti a jej následného rozdelenia a zlúčenia (§ 4 ods. 4 zákona o DPH). Žalobca za účelom preukázania zákonných podmienok žalovanému v zákonnej 10 dňovej lehote predložil iba výpisy z obchodného registra spoločnosti a až na základe výzvy žalovaného dodatočne predložil účtovné doklady. Žalovaný v priebehu konania umožnil žalobcovi, aby dôvodnosť registrácie, ako aj skutočnosť, že žalobca má postavenie zdaniteľnej osoby preukázal relevantnými dôkazmi, najmä či postavenie zdaniteľnej osoby nie je fiktívne vzhľadom na preukázanie právneho nástupníctva. Bez toho, aby bola naplnená skutková podstata veci, bez preukázania postavenia zdaniteľnej osoby a bez overenia právneho nástupníctva ako platiteľa nie je z hľadiska dane z pridanej hodnoty registrácia prípustná. Z uvedeného vyplýva, že žalovanému vyplýva zákonná povinnosť preveriť a porovnať skutkový stav s údajmi v uvedenými oznámení a v dokladoch a len ak sú údaje pravdivé a správne, zaregistruje platiteľa. Tvrdenie žalobcu, že ako právny nástupca v čase registračného konania (na základe oznámenia podľa § 4 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z.) pokračoval v ekonomickej činnosti zanikajúcej spoločnosti je v rozpore so skutkovým aj právnym stavom veci, pretože žalobca na ústnom pojednávaní uviedol, že sa bude zaoberať predajom organických abrazív, ale reálny výkon nepreukázal. K predmetnému tvrdeniu žalobcu žalovaný uviedol, že ak žiadateľ o registráciu postavenie zdaniteľnej osoby a vykonávanie ekonomickej činnosti nepreukáže, prípadne ak daňovým subjektom predložené dôkazy tieto skutočnosti preukazujú nedostatočne alebo ak sú aktivity žiadateľa o registráciu vykonávané iba formálne s cieľom získať daňovú výhodu bez iného podnikateľského zámeru, žalovaný osobu v súlade so zákonom nezaregistruje (zneužívanie systému DPH). V konaní o správe daní bremeno dokazovania je na daňovom subjekte. Rozhodujúci je tu skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Daňový úrad v konaní vo veci registrácie pre daň podľa § 4 ods. 4 zákona o DPH postupoval v súlade so základnými zásadami správy daní a v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom. Hodnotil dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s cieľom rozlíšiť, či osoba, ktorej má byť vydané osvedčenie o registrácii za platiteľa DPH, má postavenie zdaniteľnej osoby, od tých, ktorí chcú vstúpiť do systému dane z pridanej hodnoty len za účelom jeho zneužitia. Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 21. 01. 2014 bolo žalovanému doručené podanie žalobcu zo dňa 13. 01. 2014, označené ako Oznámenie v zmysle § 4 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ev. č. 9800302/5/271974/2014), z ktorého vyplýva, že žalobca sa stal platiteľom dane z pridanej hodnoty, pretože je právnym nástupcom platiteľa dane spoločnosti TOFIN, s. r. o., Thurzova 6, 040 01 Košice, IČO: 36 599 468, ktorá zanikla bez likvidácie. Právnym nástupcom platiteľa sa stal v dôsledku rozdelenia zlúčením dňa 09. 01. 2014. Prílohou oznámenia boli kópie výpisov z obchodného registra Okresného súdu Košice I spoločnosti RET FIN, s. r. o., (oddiel: Sro, vložka číslo: 33028/V) a TOFIN, s. r. o. , (oddiel: Sro, vložka číslo:17273/V). Na základe uvedeného oznámenia bolo v súlade s ust. § 4 ods. 4 v nadväznosti na ust. § 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o DPH) začaté registračné konanie v súlade s ustanovením § 67 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len daňový poriadok). Z úradného záznamu žalovaného zo dňa 30. 01. 2014 súd zistil, že zamestnanci správcu dane dňa 30. 01. 2014 vykonali miestne zisťovanie na adrese sídla spoločnosti žalobcu podľa výpisu z Obchodného registra a zistili, že sídlo uvedenej spoločnosti je na uvedenej adrese označené. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 30. 01. 2014 vyplýva, že v uvedený deň sa na Daňový úrad Košice dostavil konateľ žalobcu Tomáš Kanócz, ktorý predložil notársku zápisnicu N 1162/2013, Nz 55588/2013, NCRIs 56416/2013 zo dňa 13. 12. 2013 - Projekt rozdelenia spoločnosti TOFIN, s. r. o., kde v bode III na strane 4 sú uvedené podiely spoločníkov na základnom imaní v nástupníckych spoločnostiach a pravidlá rozdelenia základného imania zanikajúcej spoločnosti na nástupnícke spoločnosti. Do zápisnice k predmetnej žiadosti uviedol, že daňový subjekt momentálne nevykonáva žiadnu činnosť, že spoločnosť prevzala podnikateľskú činnosť spoločnosti TOFIN, s. r. o., a v budúcnosti sa bude zaoberať predajom organických abrazív. Spoločnosť nemá momentálne vozový park, priestory mimo registrovaného sídla ani skladové priestory Má jedného zamestnanca zamestnaného na trvalá pracovný pomer. Majetok je uvedený v predloženej notárskej zápisnici, účtovníctvo vedie externe p. B. X.. Spoločnosť má účet v Tatra Banke, a. s. V uvedenom čase spoločnosť nevykonávala žiadnu podnikateľskú činnosť s tým, že podnikateľskú činnosť mieni realizovať v tuzemsku, iných členských štátoch EÚ i tretích krajinách. Z výpisu z obchodného registra spoločnosti TOFIN, s. r. o., Thurzova 6, 040 01 Košice, IČO: 36 599 súd zistil, že táto spoločnosť bola do obchodného registra zapísaná dňa 08. 11. 2005 a z tohto vymazaná dňa 09. 01. 2014. Táto bola rozhodnutím mimoriadneho valného zhromaždenia zo dňa 13. 12. 2013 zrušená a zanikla v dôsledku rozdelenia na dve nástupnícke spoločnosti s ručením obmedzeným: - RET FIN, s. r. o., Thurzova 6, 040 01 Košice - T FIN, s. r. o., Thurzova 6, 040 01 Košice. Súčasťou administratívneho spisu je aj notárska zápisnica napísaná na Notárskom úrade v Košiciach dňa 13. 12. 2013 č. N 1162/2013, Nz 55588/2013, NCRls 56416/2013 za účasti konateľov obchodných spoločností TOFIN, s. r. o. , so sídlom Thurzova 6, 040 01 Košice, RET FIN, s. r. o., Thurzova 6, 040 01 Košice a T FIN, s. r. o., Thurzova 6, 040 01 Košice, ktorí žiadali, aby do notárskej zápisnice bol vpísaný projekt rozdelenia obchodnej spoločnosti TOFIN, s.r.o. , s nástupníckymi organizáciami RET FIN, s. r. o., Thurzova 6, 040 01 Košice a T FIN, s. r. o., Thurzova 6, 040 01 Košice. Predmetom projektu je rozdelenie zanikajúcej spoločnosti zlúčením na už existujúce nástupnícke subjekty, úprava procesu rozdelenia zlúčením, dopad rozdelenia zlúčením na majetkové a vlastnícke vzťahy zúčastnených spoločností a ďalšie otázky súvisiace s týmto procesom. Z tejto zápisnice vyplýva, že zúčastnené spoločnosti mali pred podpisom notárskej zápisnice k dispozícii aj účtovné závierky zanikajúcej spoločnosti TOFIN, s. r. o., priebežné účtovné závierky zúčastnených spoločností k 31. 08. 2013. Z obsahu notárskej zápisnice vyplýva, v akom rozsahu prešli majetkové práva zanikajúcej obchodnej spoločnosti na nástupnícke subjekty, pričom na žalobcu prešlo (viď. časť V. bod 3 písm. a) a bod 4 písm. a) pohľadávky z obchodného styku 322 510,14 eur, daňové pohľadávky 84,14, eura finančný majetok - peniaze - pokladnica 1 413,50 eur a záväzky - dlhodobé zo sociálneho fondu 75,40 eur, z obchodného styku - dodávatelia 144 148,00 eur, voči spoločníkovi zo závislej činnosti 335,57 eur, zo sociálneho poistenia 164,73 eur a daňové záväzky 144 956,47 eur. Súčasťou administratívneho spisu je aj zmluva o nájme nebytových priestorov (vzťahujúca sa však k žiadosti o dobrovoľnej registrácii), na základe ktorej PB progressist, s. r. o., Thurzova 6, Košice prenajala žalobcovi nebytové priestory č. 12 - 1 na 1. poschodí tohto bytového domu, tento prenájom súvisel s podnikateľskou činnosťou žalobcu a jeho účelom bolo zriadenie sídla spoločnosti nájomcu s tým, že predmet nájmu bol v užívaní ďalších oprávnených osôb. Na pojednávaní dňa 27. 04. 2016 právny zástupca žalobcu zotrval na podanej žalobe v celom rozsahu z dôvodov v nej uvedených a s poukazom aj na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR v skutkovo aj právne obdobných veciach, navrhol rozhodnúť v zmysle žalobného petitu. Poukázal na to, že zrušenie napadnutého rozhodnutia má pre žalobcu význam z toho hľadiska, že tento je právnym nástupcom zdaniteľnej osoby vo vzťahu k majetku, ktorý nadobudla pred zánikom. Uvedené však neplatí, ak má právneho nástupcu, ktorý je platiteľom DPH. V danom prípade jeho právny predchodca disponoval s majetkom, ktorý prešiel na jeho právnych nástupcov. V tejto súvislosti dal do pozornosti súdu ustanovenia § 81 ods. 6 a ods. 8 zákona o DPH. Zástupkyňa žalovaného zotrvala na písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené a v jeho zmysle z dôvodov, uvedených v napadnutom rozhodnutí navrhla žalobu zamietnuť s tým, že u žalobcu neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre vydanie osvedčenia pre DPH na základe registrácie ako platiteľa DPH, pričom tento podľa jej názoru mal úmysel ním citované ustanovenie § 81 ods. 6 a ods. 8 zákona o DPH a § 4c cit. zákona obísť. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o DPH“) zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonávane závisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia ekonomickou činnosťou sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak. Podľa § 4 ods. 4 cit. zákona žiadosť o registráciu pre daň môže podať aj zdaniteľná osoba, ktorá nedosiahla obrat podľa odseku 1 alebo 2. Ak sa jeden z účastníkov združenia, ktorý podniká spoločne na základe zmluvy o združení, rozhodne registrovať pre daň pred dosiahnutím obratu podľa odseku 2, sú povinní podať žiadosť o registráciu pre daň všetci účastníci tohto združenia k rovnakému dňu. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá podala žiadosť o registráciu pre daň podľa odsekov 1 až 4, je zdaniteľnou osobou podľa § 3 a nie je dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 4c ods. 5, daňový úrad ju zaregistruje, vydá jej osvedčenie o registrácii pre daň a pridelí jej identifikačné číslo pre daň. Daňový úrad vykoná registráciu najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu pre daň a najneskôr do 60 dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu pre daň, ak je zdaniteľná osoba povinná zložiť zábezpeku na daň podľa § 4c ods. 1. Dňom uvedeným v osvedčení o registrácii pre daň sa zdaniteľná osoba stáva platiteľom dane (ďalej len „platiteľ“). Podľa ods. 6 citovaného zákonného ustanovenia veta druhá zákona platiteľom sa stáva aj zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie, a to odo dňa, keď sa stala právnym nástupcom. Podľa § 67 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia daňový subjekt, ktorý sa registruje u správcu dane podľa osobitných predpisov, je povinný predložiť správcovi dane žiadosť o registráciu na tlačive, ktorého vzor určí ministerstvo; ak sa žiadosť o registráciu podáva elektronickými prostriedkami, podáva sa v predpísanej forme. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia správca dane preverí údaje uvedené v žiadosti o registráciu a v prílohách podľa odseku 3, a ak má pochybnosti o ich správnosti alebo úplnosti, vyzve daňový subjekt, aby údaje bližšie vysvetlil, zmenil alebo doplnil, a zároveň určí lehotu, v ktorej je daňový subjekt povinný výzve vyhovieť. Podľa ods. 6 citovaného zákonného ustanovenia ak daňový subjekt vyzve správcu dane nevyhovie, vydá správca dane rozhodnutie, v ktorom žiadosť o registráciu zamietne, ak tento zákon neustanovuje inak. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. Podľa ods. 7 citovaného zákonného ustanovenia veta prvá správca dane zaregistruje daňový subjekt v lehote do 30 dní od podania žiadosti o registráciu alebo odo dňa odstránenia nedostatkov podania, ak spĺňa podmienky na registráciu podľa tohto zákona a osobitných predpisov. Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby a vyhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že toto rozhodnutie nebolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Zo záverov rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/70/2014 zo dňa 19. 11. 2015, sp. zn. 4Sžf/76/2014 zo dňa 02. 06. 2015, sp. zn. 5Sžf/96/2014 zo dňa 19.11.2015 a ďalších, vydaných v obsahovo identických veciach, vyplýva, že § 67 daňového poriadku upravuje postup pri registrácii daňových subjektov, ktorým táto povinnosť vyplýva z hmotnoprávnych daňových predpisov. Postup pri registrácii je všeobecný, a teda platí pre všetky druhy dane, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Ustanovenie § 67 daňového poriadku umožňuje žiadosť o registráciu zamietnuť, ak má správca dane pochybnosti o správnosti alebo úplnosti údajov a túto pochybnosť daňový subjekt neodstráni vysvetlením, resp. doplnením relevantných skutočností. Zákon o DPH v ustanovení § 4 ods. 6 výslovne rieši len situáciu v prípade pozitívneho rozhodnutia, za predpokladu splnenia všetkých zákonom predpokladaných podmienok, a to formou vydania osvedčenia o registrácii pre daň. Keďže osobitný daňový predpis, ktorým je v tomto prípade zákon o DPH, neupravuje iný postup pre prípad preukázateľných pochybností o správnosti alebo úplnosti oznámených skutočností pre registrovanie podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH, postupuje sa v takom prípade podľa daňového poriadku. V zmysle citovaného ustanovenia § 67 ods. 7 daňového poriadku, správca dane vo všeobecnosti zaregistruje daňový subjekt, ak spĺňa podmienky na registráciu podľa daňového poriadku a osobitných predpisov. Daň z pridanej hodnoty je upravená v zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, preto v prípade registrácie na daň z pridanej hodnoty je potrebné aplikovať aj lex specialis - zákon o DPH. Zákon o DPH vo svojom ustanovení § 4 ods. 6 s účinnosťou od 1. októbra 2012 upravuje prípady, kedy sa zdaniteľná osoba stáva platiteľom dane zo zákona. Zo zákona sa platiteľom dane stáva aj zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa dane, ktorý zanikol bez likvidácie, a to dňom, keď sa stala právnym nástupcom. Z uvedeného vyplýva, že na prechod práva byť platiteľom DPH postačuje v tomto prípade len splnenie zákonnej podmienky, aby právny predchodca dotknutého subjektu zanikol bez likvidácie. Právny predchodca musí byť aj platiteľom DPH, čo v tomto prípade splnené bolo. Najvyšší súd SR v citovaných rozsudkoch uviedol, že definícia pojmu zdaniteľná osoba je upravená v ustanovení § 3 ods. 1 zákona o DPH. Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty definuje zdaniteľnú osobu ako každú osobu, ktorá nezávisle a na akomkoľvek mieste vykonáva ekonomickú činnosť, odhliadnuc od účelu alebo výsledkov tejto činnosti. Pojem ekonomická činnosť je taktiež definovaný v zákone o DPH, aj v citovanom ustanovení § 3 ods. 2. Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty definuje ekonomickú činnosť ako každú činnosť výrobcov, obchodníkov alebo osôb poskytujúcich služby, vrátane ťažobných a poľnohospodárskych činností a činností pri výkone slobodných povolaní. Ekonomickou činnosťou je predovšetkým využívanie hmotného alebo nehmotného majetku na účely získania príjmu na pokračujúcom základe. Súdny dvor Európskej únie vo svojej judikatúre vyslovil právny názor, že členské štáty disponujú určitou mierou voľnej úvahy pri registrácii, táto miera voľnej úvahy však nie je neobmedzená. Podľa rozsudku Súdneho dvora C-527/11 zo dňa 14. marca 2013 na to, aby sa odmietnutie identifikovať zdaniteľnú osobu individuálnym číslom mohlo považovať za primerané cieľu spočívajúcemu v predchádzaní podvodom, musí spočívať na vážnych nepriamych dôkazoch umožňujúcich objektívne konštatovať, že existuje pravdepodobnosť, že identifikačné číslo pre DPH pridelené tejto zdaniteľnej osobe bude použité s cieľom dopustiť sa podvodu. Takéto rozhodnutie sa musí zakladať na celkovom posúdení všetkých okolností danej veci a na dôkazoch, ktoré boli získané v rámci overovania informácií poskytnutých dotknutým podnikom. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie je potrebné podľa najvyššieho súdu pojem ekonomická činnosť vykladať široko. Každého, kto má úmysel potvrdený objektívnymi okolnosťami začať vykonávať nezávisle ekonomickú činnosť a kto vynaloží investičné náklady na tieto účely, treba považovať za zdaniteľnú osobu, ak splní zákonné podmienky stanovené v zákone o DPH. Najvyšší súd konštatoval, že ak žalovaný odmietne vydať žalobcovi osvedčenie o registrácii pre DPH, jeho postup nie je v súlade s citovanými ustanoveniami daňového poriadku a zákona o DPH. Daňový poriadok pomerne striktne upravuje postup pri registrácii daňového subjektu. V prípade gramatického výkladu ustanovení daňového poriadku možno vyvodiť, že správca dane má možnosť nevyhovieť žiadosti o registráciu iba v prípade, ak daňový subjekt po predchádzajúcej výzve správcu dane neodstráni nedostatky v žiadosti o registráciu. Ak žiadosť o registráciu žiadne nedostatky neobsahuje, resp. daňový subjekt tieto nedostatky odstráni, správca dane zaregistruje subjekt spĺňajúci podmienky na registráciu podľa daňového poriadku a osobitných predpisov. V prípade dane z pridanej hodnoty sa aplikuje v konaní aj o tejto teórii špeciálny predpis - zákon o DPH. Súd má za to, že ak správca dane odmietne registrovať daňový subjekt z iných dôvodov, ako z tých, ktoré sú stanovené v zákone, napr. žiadateľ neodstráni prípadné nedostatky, či nezrovnalosti v žiadosti o registráciu, tieto dôvody odmietnutia je potrebné podrobiť dôslednej prieskumnej činnosti súdu a preukázať relevantnými dôkazmi. Vychádzajúc z uvedeného možno aj v preskúmavanej právnej veci vyvodiť záver, že ak z obsahu administratívneho spisu žalovaného nevyplývajú skutočnosti vyhodnotené správcom dane v právnom režime ustanovenia § 67 ods. 4 daňového poriadku, v právnej nadväznosti na ustanovenie § 67 ods. 6 daňového poriadku ako prekážka pre registráciu zdaniteľnej osoby pre DPH, nie je daný právny dôvod pre odmietnutie registrácie žalobcu. Zo samotného usmernenia k registrácii platiteľov dane z pridanej hodnoty z mája 2015 Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Odboru daňovej metodiky vyplýva, že: „Uplatňovanie dane z pridanej hodnoty v rámci EÚ upravuje smernica Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej „smernica o DPH“), ktorej ustanovenia sú transponované do zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o DPH“) platného v SR. Pri uplatňovaní dane z pridanej hodnoty finančná správa prihliada na judikáty Súdneho dvora EÚ vydané v danej oblasti. Ak zákon o DPH nedáva jednoznačnú odpoveď na riešenie určitého daňového problému, je potrebné použiť judikáty Súdneho dvora EÚ, ktoré riešia konkrétne daňové otázky. Vzhľadom k tomu, že v ostatnom období bol avizovaný postup pri dobrovoľnej registrácii na daň z pridanej hodnoty, ktorý nie je v súlade so zámerom zákona o DPH v kontexte s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, Finančné riaditeľstvo SR vydáva toto usmernenie. Podľa § 4 zákona o DPH za platiteľa dane môže byť registrovaná zdaniteľná osoba. Pre účely zákona o DPH sa podľa § 3 zákona o DPH zdaniteľnou osobou rozumie každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť bez ohľadu na účel a výsledky tejto činnosti. Vykonávanie ekonomickej činnosti znamená najmä dodávanie tovarov a poskytovanie služieb v ktoromkoľvek výrobnom alebo obchodnom odvetví, z ktorých dodávateľ dosahuje príjem. I keď zákon o DPH v § 3 vymedzuje zdaniteľnú osobu ako osobu, ktorá vykonáva ekonomickú činnosť, je potrebné upozorniť, že pri vysvetlení tohto pojmu je potrebné postupovať podľa záväzného výkladu Súdneho dvora EÚ obsiahnutého v judikátoch. Postavenie zdaniteľnej osoby a možnosť jej dobrovoľnej registrácie na DPH podľa zákona o DPH sa neviaže na dosiahnutie obratu. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora treba pojem zdaniteľná osoba vykladať široko. Každého, kto má úmysel potvrdený objektívnymi okolnosťami, začať vykonávať nezávisle ekonomickú činnosť a kto vynaloží prvé investičné náklady na tieto účely, treba považovať za zdaniteľnú osobu (pozri v tomto zmysle rozsudok Breitsohl, C-400/98, bod 34, Polski Trawertyn, C-280/10, bode 30). O dobrovoľnú registráciu môže požiadať aj osoba, ktorá v čase podania žiadosti o registráciu na DPH neuskutočňuje žiadne zdaniteľné obchody, ak má zámer vykonávať podnikateľskú činnosť a jej registrácie je nevyhnutná z dôvodu prípravy na budúce zdaniteľné plnenia. Samotnú prípravu na budúce zdaniteľné plnenia je potrebné považovať z hľadiska jednotného systému DPH uplatňovaného v EÚ za vykonávanie ekonomickej činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Rompelman, C-268/83). Výklad pojmu zdaniteľná osoba, ekonomická činnosť, príp. problematika nepridelenia identifikačného čísla pred DPH je obsiahnutý napr. aj v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ INZO, C-110/94, Ablessio SIA, C-527/11. Smernica o DPH bráni tomu, aby daňový úrad odmietol žiadateľovi registráciu iba z toho dôvodu, že žiadateľ nie je v pozícii aby dokázal, že má k dispozícii materiálne, technické a finančné zdroje na začatie prihlasovanej ekonomickej činnosti v čase podania žiadosti o zápis do registra zdaniteľných osôb (pozri v tomto zmysle už citovaný rozsudok Ablessio SIA, bod 26, 26). Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora však členské štáty majú záujem na opatreniach proti daňovým podvodom a tento cieľ je podporovaný smernicou o DPH. Daňové úrady teda môžu overiť, či prihlasovateľ má postavenie zdaniteľnej osoby a to predtým, než mu pridelia identifikačné číslo pre daň, najmä či postavenie zdaniteľnej osoby nebude fiktívne. To, aby sa odmietnutie registrácie mohlo považovať za primerané cieľu spočívajúcemu v predchádzaní podvodom, musí spočívať na vážnych nepriamych dôkazoch umožňujúcich objektívne konštatovať, že existuje pravdepodobnosť, že identifikačné číslo pre DPH pridelené tejto zdaniteľnej osobe bude použité s cieľom dopustiť sa podvodu. Takéto rozhodnutie sa musí zakladať na celkovom posúdení všetkých okolností danej veci a na dôkazoch, ktoré boli získané v rámci overovania informácii poskytnutých dotknutým podnikom (bod 34 cit. rozsudku). Teda skutočnosť, že žiadateľ o registráciu napr. nedosahuje obrat (príjmy - výnosy) v čase podania žiadosti o registráciu, samé o sebe nie je dôvodom na zamietnutie registrácie za platiteľa dane.“ Žalovaný neregistrovanie žalobcu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty a nevydanie mu osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty odôvodnil predovšetkým tým, že žalobca v čase preverovania nepreukázal postavenie zdaniteľnej osoby a že nenadobudol podnik alebo časť podniku platiteľa tvoriacu samostatnú organizačnú zložku podľa všeobecného predpisu, ktorý záver oprel o obsah zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 30. 01. 2014, kde daňový subjekt uviedol, že nevykonáva momentálne žiadnu ekonomickú činnosť, spoločnosť nemá mimo registrovaného sídla žiadne priestory ani skladové priestory, má jedného zamestnanca na trvalý pracovný pomer. Preto žalobcovi podľa jeho názoru nebolo možné priznať postavenie platiteľa dane podľa § 4 ods. 4 zákona o DPH. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného nevyplývajú skutočnosti obsahujúce vážne nepriame dôkazy umožňujúce objektívne konštatovať, že existuje pravdepodobnosť, že identifikačné číslo pre DPH, ktoré by bolo pridelené žalobcovi ako zdaniteľnej osobe bude použité s cieľom dopustiť sa podvodu. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia ani neuviedol také kvalifikované právne dôvody pre odmietnutie registrácie žalobcu pre DPH, ktoré by boli v súlade s citovanou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie. Bude preto povinnosťou žalovaného v ďalšom konaní sa skutkovo a právne vysporiadať (a to aj po prípadnom doplnení dokazovania) s existenciou možnej prekážky pre registráciu žalobcu pre daň z pridanej hodnoty, rešpektujúc pritom závery vyplývajúce z odôvodnenia tohto rozsudku. Súd zvážil všetky vyššie uvedené skutočnosti a na ich základe v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami napadnuté rozhodnutie žalovaného jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. 05. 2011) podľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. pre jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Aj keď v písomnom vyjadrení žalovaný zaujal podrobnejšie stanovisko k predmetnej veci s prihliadnutím aj na žalobné námietky žalobcu, uvedené však nemôže nahradiť odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré v tomto prípade nie je postačujúce. Pri novom prejednaní veci je správny orgán viazaný právnym názorom súdu v zmysle § 250j ods. 6 O. s. p. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 250k ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého úspešnému žalobcovi priznal právo na ich náhradu. Tieto pozostávajú zo žalobcom zaplateného súdneho poplatku v sume 70 eur a z trov právneho zastúpenia v sume 435,66 eur za tri úkony právnej pomoci - príprava a prevzatie zastupovania dňa 03. 04. 2014, podanie žaloby zo dňa 07. 04. 2014 a 134 eur a účasť na pojednávaní dňa 27. 04. 2016 - 143 eur, ako aj režijného paušálu k prvým 2 úkonom právnej pomoci v r. 2014 a 8,04 eur a k poslednému úkonu v r. 2016 v sume 8,58 eur. Trovy právneho zastupovania boli vyčíslené a priznané v súlade s § 11 ods. 4 prvá veta a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení. Celkove trovy žalobcu zodpovedajú sume 505,66 eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu 7 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 prvá veta O. s. p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.