Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/63/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200555 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7014200555.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej v právnej veci žalobcu: SIMONI SLOVAKIA, s.r.o., Osloboditeľov 4, Košice, práv. zast.: Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s.r.o., Miletičova 1, Bratislava, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva SR, Trnavská cesta 52, Bratislava, v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 10.03.2014 č. OLP/1872/2014, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 10.03.2014 č. OLP/1872/2014, ako aj rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Košice zo dňa 04.12.2013 č. XXXX/XXXXX-XX/HV a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v sume 1.500,84 eur a titulom súdneho poplatku 70,- eur, ktoré trovy je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu, vedený vo Fio banka, a.s., pobočka zahraničnej banky, IBAN: U. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, K., a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Regionálny úrad verejného zdravotníctva Košice ako prvostupňový správny orgán vydal dňa 04.12.2013 pod č. XXXX/XXXXX-XX/HV rozhodnutie, v ktorom rozhodol, že účastníkovi konania SIMONI SLOVAKIA, s.r.o., Osloboditeľov 4, 040 17 Košice, IČO: 45 267 073 (ďalej len „SIMONI SLOVAKIA, s.r.o.“ alebo „účastník konania“), ktorý je prevádzkovateľom zariadenia LE BISTRO CAFE BAR, OC Optima, Moldavská cesta 32, Košice, za to, že sa dopustil správneho deliktu, čo sa zistilo pri výkone štátneho zdravotného dozoru v predmetnej prevádzke dňa 07.10.2013, a to tým, že porušil ust. § 7 ods. 1 písm. h) zákona č. 377/2004 Z.z. - tým, že nezabezpečil dodržiavanie zákazu fajčenia v zariadení, ktoré nemá zabezpečený stavebne oddelený priestor pre nefajčiarov od priestoru pre fajčiarov, za čo bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 500,- eur. V dôvodoch svojho rozhodnutia prvostupňový správny orgán uviedol, že: „Dňa 07.10.2013 bola zamestnancami tunajšieho správneho orgánu vykonaná kontrola v zariadení spoločného stravovania - LE BISTRO CAFE BAR v OC Optima na Moldavskej ceste 32 v Košiciach, ktorého prevádzkovateľ je účastník konania. Kontrolované zariadenie disponuje dvoma konzumnými priestormi. Jeden konzumný priestor na prízemí je vyhradený pre nefajčiarov a druhý konzumný priestor pre fajčiarov je situovaný v galérii s prístupom schodiskom bez vstupných dverí, v ktorom v čase kontroly konzumenti fajčili. Priestor galérie je opatrený len sklenenou priečkou do výšky cca 1,2 m od podlahy po obvode galérie, teda nie je stavebne oddelený konzumný priestor pre nefajčiarov od konzumného priestoru pre fajčiarov. V čase kontroly boli v zariadení pripravované a podávané nielen nápoje, ale aj pokrmy, a to šaláty, zapečené toasty, palacinky, cukrárske výrobky a hlbokozmrazené krémy. Vyššie uvedené zistenia sú v rozpore s § 7 ods. 1 písm. h) zák. č. 377/2004 Z.z., v zmysle ktorého sa zakazuje fajčiť v zariadeniach spoločného stravovania okrem tých zariadení, ktoré majú pre nefajčiarov vyhradených najmenej 50% z plochy, ktorá je stavebne oddelená od časti pre nefajčiarov tak, aby do priestoru vyhradeného pre nefajčiarov neprenikali škodlivé látky z tabakových výrobkov alebo z ich dymu a dechtu alebo z výrobkov, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak, pričom priestor musí byť umiestnený pri vstupe do zariadenia. V zmysle § 8 ods. 1 písm. a) fyzická osoba - podnikateľ a právnická osoba sú povinné utvárať podmienky na zabezpečenie ochrany nefajčiarov pred vplyvom škodlivých látok a tabakových výrobkov alebo z ich dymu a dechtu alebo výrobkov, ktoré nie sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak. Vzhľadom k tomu, že priestor vyhradený pre nefajčiarov nebol stavebne oddelený od časti pre fajčiarov tak, aby bolo zabránené prenikaniu škodlivých látok z tabakových výrobkov alebo domu a dechtu do tohto priestoru, bolo konanie účastníka konania prevádzkovateľa predmetného zariadenia kvalifikované ako správny delikt podľa § 10 ods. 7 zák. č. 377/2007 Z.z. (správne má byť zákon č. 377/2004 Z.z.). Na základe zistených skutočností tunajší správny orgán listom zo dňa 28.10.2013 pod. č. XXXX/XXXXX-XX/HV začal voči účastníkovi konania správne konanie vo veci uloženia pokuty podľa § 10 ods. 7 zák. č. 377/2007 Z.z. (správne má byť zákon č. 377/2004 Z.z.) a účastníka konania vyzval, aby sa k podkladom tohto správneho konania v stanovenej lehote vyjadril. Účastník konania oznámenie prevzal dňa 13.11.2013 a k podkladom tohto správneho konania sa v stanovenej lehote ani do dnešného dňa písomne nevyjadril. Nakoľko účastník konania doposiaľ nepodal svoje písomné vyjadrenie k predmetu konania správny orgán rozhodol na základe skutočností zistených kontrolou zamestnancami tunajšieho úradu tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Podľa § 10 ods. 7 cit. zákona orgány verejného zdravotníctva uložia pokutu od 500 eur do 15 000 eur fyzickej osobe - podnikateľovi alebo právnickej osobe, ak nezabezpečí dodržiavania zákazov podľa § 7 ods. 1 písm. b) až i) cit. zákona. Správny orgán uložil účastníkovi konania pokutu vo výške 500,- eur, teda na dolnej hranici sadzby, pričom pri rozhodovaní o výške pokuty prihliadal na závažnosť porušenia povinnosti a hroziace následky na zdravie konzumentov. “ Žalobca v odvolaní zo dňa 31.12.2013 namietal, že splnil všetky zákonom stanovené podmienky za účelom ochrany nefajčiarov, pretože časť vyhradená pre fajčiarov sa nachádza na poschodí mezanín - na galérii a časť vyhradená pre nefajčiarov sa nachádza na prízemí pri vstupe do zariadenia spoločného stravovania. „Za účelom ochrany nefajčiarov je prevádzka spoločnosti SIMONI SLOVAKIA, s.r.o. v OC Optima stavebne upravená tak, že škodlivé látky z tabakových výrobkov, z ich dymu a dechtu ako aj z výrobkov určených na fajčenie, ktoré neobsahujú tabak, neprenikajú na časť vyhradenú pre nefajčiarov nachádzajúcu sa na prízemí. Časť priestorov vyhradená pre fajčiarov sa nachádza na stavebne upravenej galérii - poschodí mezanínu, ktorá je stavebne oddelená od ostatného priestoru. Nad touto časťou je umiestnený odsávací ventilátor G. Y. G. XXXX, XBXC., ktorý zabezpečuje odsávanie všetkých škodlivých látok vznikajúcich pri fajčení tabakových výrobkov ako aj výrobkov určených na fajčenie bez tabaku. Odsávaním škodlivých látok je priestor prevádzky LE BISTRO CAFE BAR stavebne upravený tak, že aj napriek fajčeniu zákazníkov v priestore galérie nedochádza k pasívnemu fajčeniu nefajčiarov nachádzajúcich sa na prízemí. Spoločnosti SIMONI SLOVAKIA, s.r.o. záleží aj na zabezpečení zdravia vlastných zamestnancov, a preto vykonala úkony potrebné na vylúčenie pasívneho fajčenia. Zákon č. 377/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov bližšie nešpecifikuje spôsob stavebnej úpravy priestorov, a teda neustanovuje povinnosť vybudovať uzatvorený priestor pre fajčiarov alebo vybudovať steny od podlahy až po strop a týmto spôsobom odčleniť priestor pre fajčiarov od ostatného priestoru. Zákon v § 7 ods. 1 písm. h) vyžaduje od osoby prevádzkujúcej zariadenie spoločného stravovania vykonať také stavebné úpravy, ktoré zabránia prenikaniu škodlivých látok z tabakových výrobkov alebo z ich dymu a dechtu alebo z výrobkov, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak, do prostredia vyhradeného pre nefajčiarov. Spoločnosť SIMONI SLOVAKIA, s.r.o. je preto názoru, že splnila všetky zákonom stanovené podmienky, za účelom ochrany nefajčiarov. Správny orgán žiadnym spôsobom nepreukázal, že by z časti vyhradenej pre fajčiarov, nachádzajúcej sa na poschodí mezanínu, prechádzali škodlivé látky z tabakových výrobkov alebo z ich dymu alebo dechtu alebo výrobkov, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak. Správny orgán sa uvedeným ani nezaoberal a tým dostatočne zistil skutkový stav na posúdenie, či na strane spoločnosti SIMONI SLOVAKIA, s.r.o. došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 7 ods. 1 písm. h) zákona č. 377/2004 Z.z. a možnosti uloženia pokuty.“ Žalovaný ako druhostupňový správny orgán rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku potvrdil a odvolanie žalobcu zo dňa 31.12.2013 zamietol. V dôvodoch svojho rozhodnutia, citujúc ust. §7 ods. 1 písm. h) zákona č. 377/2004 Z.z. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“), uviedol, že žalobca „...vo svojom odvolaní správne uviedol zistenia zamestnancov Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Košice, že „priestor galérie je opatrený sklenenou priečkou len do výšky cca 1,2 m od podlahy po obvode galérie“, teda nie je stavebne oddelený konzumný priestor pre nefajčiarov od konzumného priestoru pre fajčiarov. Správny orgán trvá na tom, že takáto stavebná úprava nie je stavebným oddelením nefajčiarskej časti od časti pre fajčiarov tak, aby do priestoru vyhradeného pre nefajčiarov neprenikali škodlivé látky z tabakových výrobkov alebo z ich dymu a dechtu alebo z výrobkov, ktoré sú určené na fajčene a neobsahujú tabak. Umiestnenie odsávajúceho zariadenia nad galériou (priestor vyhradený pre fajčiarov) nie je stavebným oddelením priestorov, tak ako ukladá vyššie citovaný zákon o ochrane nefajčiarov. Správny orgán je toho názoru, že ani vykonaná stavebná úprava akou je znížená priečka na galérii, ani umiestnenie odsávacieho zariadenia nemôžu úplne zabrániť prenikaniu škodlivých látok z tabakových výrobkov alebo z ich dymu a dechtu alebo z výrobkov, ktoré nie sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak do priestoru vyhradeného pre nefajčiarov. Navyše v danom prípade zariadenie spoločného stravovania disponuje dvoma dverami (jednak vstup do obchodnej pasáže, ako aj vstup do exteriéru) a pri zmenách počasia spojených so zmenami prúdenia vzduch nie je možné zabrániť prenikaniu vzduchu, a tým aj škodlivých látok z tabakových výrobkov alebo z ich dymu a dechtu do priestoru vyhradeného pre nefajčiarov. Ustanovenie zákona je potrebné vykladať s prihliadnutím na účel zák. č. 377/2004 Z.z. vymedzený v ust. § 1 cit. zákona s tým, že tento zákon upravuje podmienky ochrany ľudí pred vznikom závislosti od nikotínu ako návykovej a škodlivej zložky nachádzajúcej sa v tabaku a tabakových výrobkoch, pred škodlivými účinkami fajčenia a pred inými spôsobmi používania tabakových výrobkov, ktoré poškodzujú zdravie fajčiarov a nefajčiarov bezprostredne vystaveným účinkom fajčenia. Je pravdou, že pojem „stavebne oddeliť“ nie je právnym predpisom detailne pomenovaný, ale je ho potrebné vykladať tak, aby bol z výkladu zreteľný zámer a logický zmysel predmetnej právnej úpravy. Povinnosťou prevádzkovateľa zariadenia spoločného stravovania je utvárať také podmienky vo svojich prevádzkach, aby zabezpečil ochranu nefajčiarov pred vplyvom škodlivých látok z tabakových výrobkov alebo z ich dymu a dechtu alebo z výrobkov, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak. Za týmto účelom sú prevádzkovatelia povinný urobiť také opatrenia, ktoré v najväčšej miere zabránia prieniku zdraviu škodlivého dymu do nefajčiarskych častí prevádzky. Stavebným oddelením treba rozumieť takú úpravu, ktorá vylúči prenikanie dymu z fajčiarskej časti do nefajčiarskej časti. Stavebne oddelený priestor, to je architektonicky ohraničený priestor zložený z viacerých jednotiek, trvale fixovaných, čím sa vytvoria minimálne dva priestory tak, aby nedochádzalo k prieniku škodlivých látok, dymu, dechtu do priestoru pre nefajčiarov. Účastník konania tým, že stavebne neoddelil fajčiarsku časť od nefajčiarskej tak, že nezaplnil celý otvor medzi týmito časťami, zvolil také technické riešenie, ktoré nechráni nefajčiarov ako mu to ukladá cit. zákon. V rozpore s právom chránenými záujmami osôb uvedenými v zákone nezabránil voľnému prechodu dymu z fajčiarskej do nefajčiarskej časti, Ak by v zákone bolo presne vymedzené technické riešenie stavebného oddelenia nefajčiarskej časti od fajčiarskej časti, ktoré podľa účastníka konania absentuje v zákone, bolo by pre prevádzkovateľa obmedzujúce a možno v niektorých prípadoch neuskutočniteľné, a preto diskriminujúce. Zákonodarca pre to uviedol požiadavku všeobecne a v kontexte ostatných ustanovení zákona ukladajúcich povinnosť utvárať podmienky na zabezpečenie ochrany nefajčiarov. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6Sžo/8/2011, v ktorom tento vyslovuje názor, že pojem „stavebne oddelený“ nie je síce bližšie konkretizovaný, avšak uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v súvislosti s účelom zákona č. 377/2004 Z.z. ako aj s jeho ostatnými ustanoveniami tak, aby aby bol z výkladu zreteľný zámer a logický zmysel predmetnej právnej úpravy. Objektivizáciu prieniku škodlivých látok z fajčiarskej do nefajčiarskej časti kontrolnému orgánu zákon neukladá, pretože vymedzil eliminácie jeho prieniku do nefajčiarskeho priestoru. Vyššie uvedená čiastočná stavebná úprava galérie (sklenená priečka do výšky 1,2 m) ani vykonaná technická úprava akou je umiestnenie odsávacieho ventilátora nie sú stavebným oddelením priestoru nefajčiarov od priestoru pre fajčiarov tak, ako to ustanovuje zákon č. 377/2004 Z.z. Podľa § 7 ods. 7 zákona č. 377/2004 Z.z. orgán verejného zdravotníctva uložil správny orgán pokutu vo výške 500,- eur, teda na spodnej hranici zákonného rozpätia s čím sa Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky stotožňuje, nakoľko išlo o prvé porušenie povinností v zmysle zákona č. 377/2004 Z.z. Na základe uvedeného Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky považuje za potrebné rozhodnúť tak, ako je to vo výroku tohto rozhodnutia uvedené.“ Žalované rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 21.03.2014. Včas podanou žalobou, doručenou tunajšiemu súdu dňa 16.05.2014 faxom a následne dňa 19.05.2014, sa žalobca domáhal zrušenia preskúmania rozhodnutia žalovaného a následne jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe voči žalovanému rozhodnutiu namietal, že je toho názoru, že: „...žalovaný rozhodol o odvolaní /rovnako ako prvostupňový správny orgán rozhodol o uložení pokuty žalobcovi/ na základe skutkového zistenia stavu veci, ktoré nebolo pre posúdenie veci dostatočné, keď žalovaný sa pri zisťovaní skutkového stavu obmedzil len na konštatovanie, že nefajčiarska časť prevádzky LE BISTRO CAFE BAR nie je od časti prevádzky vyhradenej pre nefajčiarov oddelená súvisle od podlahy po strop a preto nefajčiarom neposkytuje dostatočnú ochranu pred škodlivými látkami prenikajúcimi z časti prevádzky vyhradenej pre fajčiarov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného jednoznačne vyplýva, že žalovaný pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu vôbec neprihliadal na reálnu účinnosť stavebného oddelenia priestoru prevádzky vyhradeného pre nefajčiarov od priestoru pre fajčiarov a spolu s tým realizovaným opatrením žalobcu v podobe zabezpečenia odsávacieho ventilátora, keď žalovaný za jedinú, pre rozhodnutie rozhodujúcu považoval skutočnosť, že priestory prevádzky vyhradené pre fajčiarov nie sú od priestorov pre nefajčiarov oddelené súvisle od podlahy až po strop. Žalovaný v rozpore s platnou právnou úpravou rozhodol o odvolaní bez reálneho preskúmania (a zistenia), či stavebné oddelenie nefajčiarskeho priestoru, realizované žalobcom spolu s využitím technického vybavenia v podobe ventilátora G. Y. G. XXXX, XBXO, sú opatreniami dostatočnými, resp. nedostatočnými pre zabezpečenie ochrany nefajčiarov pred vplyvom škodlivých látok z tabakových výrobkov alebo z ich dymu a dechtu alebo z výrobkov, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak. Navyše žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by z časti vyhradenej pre fajčiarov, nachádzajúcej sa na poschodí mezanínu - na galérii, prechádzali škodlivé látky z tabakových výrobkov alebo z ich dymu alebo dechtu alebo z výrobkov, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak, nakoľko zisteniu uvedeného nevenoval náležitú pozornosť a tým nedostatočne zistil skutkový stav. Tým, že žalovaný rozhodol bez zisťovania, či fakticky, aj napriek stavebnému oddeleniu priestoru vyhradeného pre nefajčiarov za súčasného využitia ventilátora G. Y. G. XXXX, XBXO, sa jedná o oddelenie, ktoré skutočne nezabraňuje prieniku škodlivých látok do nefajčiarskej časti prevádzky a tým ohrozuje zdravie nefajčiarov zdržujúcich sa v nefajčiarskej časti prevádzky, rozhodol tak na základe skutkového stavu nedostatočne zisteného pre posúdenie, či na strane žalovaného došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 7 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane nefajčiarov a možnosti uloženia pokuty.“ Žalobca v druhom bode žaloby, citujúc ust. § 7 ods. 1 písm. h) zákona, namietal, že: „...splnil všetky zákonom stanovené predpoklady ochrany nefajčiarov, pričom s uvedeným by sa stotožnil aj žalovaný, ak by dostatočne zistil skutkový stav veci, nakoľko časť zariadenia vyhradená pre fajčiarov sa nachádza na poschodí mezanínu - na galérii a časť vyhradená pre nefajčiarov je situovaná na prízemí pri vstupe do zariadenia spoločného stravovania. Za účelom ochrany nefajčiarov je prevádzka LE BISTRO CAFE BAR stavebne upravená tak, že škodlivé látky z tabakových výrobkov, z ich dymu a dechtu ako aj z výrobkov určených na fajčenie, ktoré neobsahujú tabak, neprenikajú na časť vyhradenú pre nefajčiarov nachádzajúcu sa na prízemí. Nad priestormi vyhradenými pre fajčiarov, nachádzajúcimi sa na stavebne upravenej galérii - poschodí mezanínu, je umiestnený odsávací ventilátor G. Y. G. XXXX, XBXO, ktorý zabezpečuje odsávanie všetkých škodlivých látok vznikajúcich v tejto časti prevádzky. Odsávaním škodlivých látok je priestor prevádzky žalobcu stavebne upravený tak, že aj napriek fajčeniu zákazníkov v priestore galérie nedochádza k pasívnemu fajčeniu nefajčiarov nachádzajúcich sa na prízemí. Žalobca je toho názoru, že zákon o ochrane nefajčiarov bližšie nešpecifikuje spôsob stavebnej úpravy priestorov, a teda neustanovuje povinnosť vybudovať uzatvorený priestor pre fajčiarov alebo vybudovať steny od podlahy až po strop a týmto spôsobom odčleniť priestor pre fajčiarov od ostatného priestoru. Zákon o ochrane nefajčiarov v § 7 ods. 1 písm. h) vyžaduje od osoby prevádzkujúcej zariadenie spoločného stravovania vykonať také stavebné úpravy, ktoré zabránia prenikaniu škodlivých látok z tabakových výrobkov alebo z ich dymu a dechtu alebo z výrobkov, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak, do prostredia vyhradeného pre nefajčiarov. Žalobca je preto názoru, že splnil všetky zákonom stanovené podmienky, za účelom ochrany nefajčiarov a rozhodnutie žalovaného, ku ktorému tento dospel na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci označuje na nesprávne a nezákonné.“ Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 23.07.2014 uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava odôvodnenia svojho rozhodnutia č. OLP/1872/2014 zo dňa 10.03.2014. Tvrdil, že vyjadrenie žalobcu, že sa jedná o stavebne oddelený priestor, nemožno podľa názoru žalovaného považovať na účely zákona za pravdivé, pretože vzduchotechnika nie je stavebným oddelením od ostatných priestorov prevádzky. Ďalej žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžo/8/2011 zo dňa 14.12.2011, z ktorého podľa žalobcu je zrejmé, že v prípade absencie bližšej špecifikácie pojmu „stavebne oddelená“, tento je potrebné vykladať v súvislosti s účelom tohto zákona, ako aj jeho ostatnými ustanoveniami tak, aby bol z výkladu zreteľný zámer a logický zmysel predmetnej právnej úpravy. Žalobca taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžo/8/2012 zo dňa 27.02.2012, v ktorom dal Najvyšší súd Slovenskej republiky za pravdu Úradu verejného zdravotníctva SR proti žalobcovi považujúcemu svoju prevádzku za samostatný priestor stavebne dispozične oddelený od verejne prístupných predajní obchodného centra, nakoľko bol vybavený vzduchotechnikou zabezpečujúcou dostatočné odvetranie prevádzky, z dvoch strán ohraničených stenami a z dvoch technickou konštrukciou (rákosie). V tomto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na dôvodnú správu vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 377/2004 Z.z. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s navrhovanou účinnosťou od 01.07.2013 (ktorý bol doručený Národnej rade Slovenskej republiky 08.02.2013), z ktorej jednoznačne vyplýva, že „dnešný právny stav nevytvára dostatočné podmienky na ochranu nefajčiarov pred účinkami pasívneho fajčenia, ktorému sú nefajčiari vystavení napríklad v obchodných domoch. V súlade s medzinárodnými dokumentmi uvedenými v predkladacej správe (Rámcový dohovor o kontrole tabaku a odporúčanie Rady z 30.11.2009 o prostredí bez dymu) sa v návrhu novely zák. č. 377/2004 Z.z. na účel zabezpečenia zvýšenej ochrany nefajčiarov zakazuje fajčiť v obchodných domoch“. „Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež v uvedenom rozhodnutí uvádza, že vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky preto ani nemohol vec posúdiť iným spôsobom. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky má za to, že uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžo/8/2011 zo dňa 14. decembra 2011 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžo/8/2012 zo dňa 27. februára 2012 dávajú jeho argumentácii jasne za pravdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozsudku nepovažoval priestory kaviarne oddelenej dvomi rákosnými stenami a vzduchotechnikou od priestorov obchodného centra za dostatočne stavebne oddelené pre účely zákona č. 377/2004 Z.z. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Preto analogicky nie je možné považovať za stavebné oddelenie od nefajčiarskej časti prevádzky ani samotné oddelenie vzduchotechnikou. Je potrebné podotknúť, že takéto oddelenie vzduchotechnikou by ani nemohlo byť považované za spoľahlivé oddelenie, nakoľko je závislé od ľudského či technického faktoru (vzduchotechnika môže zlyhať, byť vypnutá a pod.), v prípade takýchto udalostí by sa nikdy nemohlo jednať o spoľahlivé stavebné oddelenie podľa zákona č. 377/2004 Z.z. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky má teda za to, že nebolo potrebné zisťovať dodatočné podmienky prenikania dymu do nefajčiarskej časti na mieste, nakoľko bolo jasné, že si prevádzkovateľ svoje povinnosti podľa zákona č. 377/2004 Z.z. nesplnil na prvom mieste“. Tunajší súd svojím rozsudkom zo dňa 02.10.2014 č.k. 6S/63/2014-53 v spojení s opravným uznesením zo dňa 02.02.2015 č.k. 6S/63/2014-86 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a e) O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovaného z 10.03.2014 č. OLP-1872/2014, ako aj rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Košice zo dňa 04.12.2013 č. XXXX/XXXXX-XX/HV a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30.03.2016 sp.zn. 10Sžo/71/2015 zrušil rozsudok tunajšieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie potom, ako dospel k záveru, že Krajský súd v Košiciach nezistil dostatočne skutkový stav, pri rozhodovaní nebral do úvahy námietky žalobcu uvedené v žalobe, ale rozhodnutie zrušil z iných dôvodov, ku ktorým žalovaný nemal možnosť vyjadriť sa. Najvyšší súd SR sa nestotožnil ani s právnym názorom krajského súdu, že vo výroku nie je konkrétny popis skutku, z ktorého by bolo možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená žalobcom v zmysle skutkovej podstaty textu ustanoveného v § 7 ods. 1 písm. h) zákona, a vytkol krajskému súdu, že v rozhodnutí absentuje vyjadrenie sa k žalobným námietkam žalobcu. Taktiež vytkol krajskému súdu, že zrušil rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p., teda z dôvodu nedostačujúceho zistenia skutkového stavu, ale nie z dôvodu, ktorý namieta žalobca, a § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p., teda z dôvodu zistenia takej vady v konaní správneho orgánu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu SR opätovne preskúmal žalované rozhodnutie žalovaného, ako aj jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu žalovaného rozhodnutia. Súd na základe ust. § 244 a nasl. O.s.p., podľa § 247 a nasl. O.s.p. opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a po oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov správnych orgánov prvého a druhého stupňa, po vypočutí účastníkov konania dospel k záveru, že rozhodnutia a postup žalovaného nie sú súladné so zákonom z ďalej uvedených dôvodov. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“), (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). Podľa ustanovenia § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý to bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmavať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Rozhodnutie správneho súdu je výsledkom preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd nie je správnou inštanciou a nerozhoduje vo veci samej. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný správny orgán rozhodol s konečnou platnosťou o uložení sankcie žalobcovi za porušenie zákazu vyplývajúceho z ustanovení zákona č. 377/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.07.2013. Úlohou súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ust. druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (upravujúce rozhodovanie o žalobách a postupom správnym orgánom) preskúmať zákonnosť postupu a vyššie označeného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Košice zo dňa 04.12.2013 č. XXXX/XXXXX-XX/HV o uložení pokuty žalobcovi podľa ust. § 10 ods. 7 zákona vo výške 500,- eur za správny delikt spočívajúci v nezabezpečení zákazu fajčenia podľa ust. § 7 ods. 1 písm. h) zákona. Podľa ust. § 1 zákona v znení účinnom do 19.05.2016 tento zákon upravuje a) podmienky ochrany ľudí pred vznikom závislosti od nikotínu ako návykovej a škodlivej zložky nachádzajúcej sa v tabaku a v tabakových výrobkoch, pred škodlivými účinkami fajčenia a pred inými spôsobmi používania tabakových výrobkov, ktoré poškodzujú zdravie fajčiarov a nefajčiarov bezprostredne vystavených účinkom fajčenia, b) podmienky ochrany ľudí pred výrobkami, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak, c) podmienky predaja, výroby, označovania a uvádzania tabakových výrobkov do obehu. Podľa ust. § 2 ods. 4 písm. i) zákona v znení účinnom do 19.05.2016 zariadenie spoločného stravovania je zariadenie, v ktorom sa poskytujú stravovacie služby spojené s podávaním pokrmov a nápojov. Podľa ust. § 7 ods. 1 písm. h) zákona s účinnosťou od 01.07.2013 zakazuje sa fajčiť v zariadeniach spoločného stravovania okrem tých zariadení, ktoré majú pre nefajčiarov vyhradených najmenej 50 % z plochy, ktorá je stavebne oddelená od časti pre fajčiarov tak, aby do priestoru vyhradeného pre nefajčiarov neprenikali škodlivé látky z tabakových výrobkov alebo z ich dymu a dechtu alebo z výrobkov, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak, pričom priestor pre nefajčiarov musí byť umiestnený pri vstupe do zariadenia. Podľa ust. § 10 ods. 7 zákona v znení účinnom do 19.05.2016 orgány verejného zdravotníctva uložia pokutu od 500,- eur do 15.000,- eur fyzickej osobe - podnikateľovi alebo právnickej osobe, ak nezabezpečí dodržiavanie zákazov podľa § 7 ods. 1 písm. b) až i). Z obsahu administratívneho spisu žalovaného, ktorý tvorí súčasť súdneho spisu, konkrétne zo záznamu kontroly vyhotoveného dňa 07.10.2013 súd zistil, že dňa 30.09.2013 Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Košiciach zamestnankyňami T.. R. a L. T. pri kontrole zameranej na prešetrenie podnetu na porušovanie zákona č. 377/2004 Z.z. na ochranu nefajčiarov bolo zistené, na základe podnetu zo dňa 30.09.2013, že v predmetnom zariadení spoločného stravovania žalobcu sa fajčí na galérii, ktorá nie je úplne stavebne oddelená od priestoru pre nefajčiarov a je oddelená iba zníženou cca 1,2 m vysokou sklenenou priečkou, teda nie do výšky stropu ani nie úplne od podlahy. Zároveň sa v zariadení spoločného stravovania podávali a konzumovali vybrané druhy pokrmov, napr. zapečené panini, toasty, šaláty - lososový, proscinko, tuniak, mozzarella, avokádový s grilovanou zeleninou, palacinky z prášku (tepelná úprava v zápulti) aj slané, špaldové, croissanty (zakúpené v hypermarkete), cukrárenské výrobky - dodané Gastronomy Group s.r.o., pre Delikatesa, Kováčska 49, Košice, tiramisu, mascarpone s ovocím, mrkvová torta, gaštanové pyré, panva costa, hlbokozmrazené krémy dávkované ARO - z Metra. V predmetnom zápise sa vyjadrila prítomná čašníčka J. tak, že s obsahom oboznámi prevádzkovateľa, ktorý podá písomné vyjadrenie do 7 dní RÚVZ. V obsahu administratívneho spisu žalovaného sa nenachádza podnet, ktorý bol doručený dňa 30.09.2013 RÚVZ Košice. V administratívnom spise sa nachádzajú rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa, odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného a oznámenie o začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty s výzvou na podanie vyjadrenia v lehote 5 dní, a to zo dňa 28.10.2013 č. XXXX/XXXXX-XX/HV, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 13.11.2013. Ako z vyššie uvedeného oznámenia začatia správneho konania voči žalobcovi vyplýva, žalobca mal možnosť sa vyjadriť k oznámeniu v lehote 5 dní od doručenia oznámenia vo veci uloženia pokuty podľa § 10 ods. 7 zákona za to, že žalobca nezabezpečil dodržiavanie zákazu podľa § 7 ods. 1 písm. h) zákona, čo žalobca neurobil, preto žalovaný vydal prvostupňové rozhodnutie a po podaní odvolania žalobcom druhostupňové rozhodnutie tak, ako je vyššie uvedené. V danom prípade bolo medzi účastníkmi sporné, či došlo zo strany žalobcu k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu v zmysle ust. § 7 ods. 1 písm. h) zákona, v zmysle ktorého sa zakazuje fajčiť v zariadeniach spoločného stravovania okrem tých zariadení, ktoré majú pre nefajčiarov vyhradených najmenej 50 % z plochy, ktorá je stavebne oddelená od časti pre fajčiarov tak, aby do priestoru pre nefajčiarov neprenikali škodlivé látky z tabakových výrobkov alebo ich dymu a dechtu, alebo z výrobkov, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak, pričom priestor pre nefajčiarov musí byť umiestnený pri vstupe do zariadenia. Ako vyplýva zo záznamu z kontroly zo dňa 07.10.2013, v predmetnom zariadení sa fajčí na galérii, ktorá nie je úplne stavebne oddelená od priestorov pre nefajčiarov, iba zníženou cca 1,2 m vysokou sklenenou priečkou, teda nie do výšky stropu ani nie úplne od podlahy, a na galérii sa zároveň aj konzumovali vybrané druhy pokrmov, ako sa vyššie uvádza. Časť zariadenia spoločného stravovania nachádzajúca sa na prvom poschodí (galérii) nie je podľa žalovaného dostatočne technicky riešená sklenenou priečkou do výšky 1,2 m a umiestnením odsávacieho ventilátora, avšak táto časť je vyhradená pre fajčiarov a vertikálne je oddelená od priestorov vyhradených pre nefajčiarov, ktoré priestory sa nachádzajú na prízemí zariadenia spoločného stravovania, pričom na galérii sú umiestnené odsávacie zariadenia. Na pojednávaní súdu právna zástupkyňa žalobcu uviedla: „Pridržiavame sa svojich tvrdení a skutočností uvedených v žalobe a vo vyjadrení, sme názoru, že žalobca splnil podmienky stanovené zákonu, zákon nešpecifikuje akým spôsobom má byť priestor pre fajčiarov stavebne oddelený od priestoru pre nefajčiarov. Ide iba o výklad žalovaného, že musí ísť o stavebné oddelenie predelené stenou. Žalobca však túto povinnosť zabezpečil pre ochranu nefajčiarov, splnil tým, že umiestnil fajčiarsku časť na mezonet, oddelil to sklenenou priečkou do výšky 1,2 m a zabezpečil vzduchotechniku, ktorá odťahuje škodlivé látky od fajčiarov. Preto navrhujeme, aby za účelom zistenia skutkového stavu bol ustanovený znalec, ktorý zistí, či zariadenie namontované v prevádzke je spôsobilé zabezpečiť odťah škodlivých látok produkovaných fajčiarmi na mezaníne.“ Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní súdu uviedla: „Vážený súd, Úrad verejného zdravotníctva SR sa naďalej pridržiava v plnom rozsahu všetkých vydaných rozhodnutí, nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa a to, že vzduchotechnika je považovaná za splnenie litery zákona, pretože v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžo/8/2012 zo dňa 27.02.2013 nepovažuje vzduchotechniku za dostatočné stavebné oddelenie v zmysle zákona o ochrane nefajčiarov. Preto navrhovaného znalca považujeme za zbytočného a skúmanie skutkového stavu Úrad verejného zdravotníctva SR považuje za dostatočné. Nakoľko v konaní bolo potrebné preukázať splnenie povinnosti, a to stavebné oddelenie v časti nefajčiarov a fajčiarov na prevádzke. Ak sa pozrieme na výklad legislatívneho termínu „stavebne oddeliť“ použitý v zákone, tak oddelená znamená osobitná, izolovaná, odčlenená, prípadne niečo, čo je extra. Čiže priečku, ktorú zabezpečil žalobca, a to je vo výške 1,2 m, nie je možné považovať za dostatočné stavebné oddelenie a vzduchotechniku rovnako v žiadnom prípade nie je možné považovať za stavebnú úpravu.“ K prednesu poverenej zástupkyne žalovaného právna zástupkyňa žalobcu ešte dodala: „Priestor prevádzkarne je rozdelený na dve časti, na prízemí sa nachádza nefajčiarska časť a na poschodí sa nachádza fajčiarska časť. Ak žalovaný poukazuje na výklad slovného spojenia „stavebne oddelené“, sme toho názoru, že priestor nachádzajúci sa na poschodí na mezaníne je stavebné oddelený od fajčiarskej časti. Priestor tvorí samostatnú oddelenú extra časť prevádzky.“ Na otázku predsedu senátu právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že oddelenie fajčiarskej časti od nefajčiarskej časti u žalobcu predstavovalo na investíciách 150.000,- eur. Žalovaný, ktorým treba rozumieť ako prvostupňový, tak aj druhostupňový správny orgán, ako orgány verejného zdravotníctva rozhodujú o uložení pokút podľa § 10 ods. 5 zákona. Podľa ust. § 10 ods. 9 zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na ukladanie pokút všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa § 3 ods. 1, 4 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Súd uvádza, že v kontexte s úpravou právnej teórie, ktorá v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii podliehajú správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové, sa za delikt považuje len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje, pričom rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov, ako aj prísnosti postihu delikventa. V konaniach zisťovania správneho deliktu, rozhodovania o vine páchateľa za spáchanie deliktu a ukladaní sankcie zaň na základe analógie legis, teda treba postupovať v súlade so zásadami trestnoprávnej zodpovednosti v zmysle právnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov alebo trestného zákona. Súd zastáva názor, že vzhľadom k tomu, že zákon č. 377/2004 Z.z. neustanovuje hmotnoprávnu a ani procesnoprávnu úpravu sankcionovania správnych deliktov, bolo potrebné v preskúmavanej veci vychádzať z právnej úpravy zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Podľa ust. § 74 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch o priestupku koná správny orgán v prvom stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostavil bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu. V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov o postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba podľa názoru súdu aplikovať na danú vec čl. 6 ods. 1 prvá časť Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dohovoru, v zmysle ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, keďže Slovenská republika článkom 1 ods. 2 Ústavy SR sa zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky a uvedený dohovor sa podľa článku 154c Ústavy SR stal súčasťou Právneho poriadku SR (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy ,,trestné obvinenie“ a ,,práva a záväzky občianskej povahy“, pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976). Uvedený záver podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. 3Sžn/68/2004, 3Sž/85/2007, 8Sžo/28/2007, 8Sžo/147/2008), ktorá je jednotná v tom, že trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému. Aj Odporúčanie Výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. V zmysle zásady č. 6 uvedeného odporúčania vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledovnú zásadu: Každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci, ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá) predtým, ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá. Vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, súd považuje za potrebné uviesť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v článku 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty a spravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, tiež II. ÚS 234/03). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09; ÚS 17/1999 Nález z 22. septembra 1999 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I. ÚS 44/1999 Nález z 13. októbra 1999 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382; I. ÚS 10/98; I. ÚS 54/02 Nález z 13. novembra 2002 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750). Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s Ústavou SR. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od Ústavou SR chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu v danom prípade vykonať výklad a aplikáciu právnej normy v kontexte s účelom tohto zákona a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že Regionálny úrad verejného zdravotníctva Košice príslušný na rozhodnutie podľa zákona č. 377/2004 Z.z. v prvom stupni a žalovaný ako odvolací orgán v predmetnej veci nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si nezadovážili relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutí, a preto ich rozhodnutia treba považovať za predčasné a súčasne oba správne orgány sa v konaní dopustili vady konania majúcej vplyv na zákonnosť rozhodnutia, z ktorého dôvodu napadnuté rozhodnutia súd nepovažoval za súladné so zákonom. Podľa právneho názoru súdu správny orgán prvého stupňa sa v konaní dopustil takej vady, ktorá mohla mať za následok nedostatočne zistený skutkový stav podmieňujúci zákonnosť jeho rozhodnutia, ktorý nedostatok neodstránil ani žalovaný. Zákonodarca v právnej norme v ust. § 10 ods. 5 zákona č. 377/2004 Z.z. stanovil, že správny orgán rozhoduje o uložení pokút za správne delikty, ak podnikateľ alebo právnická osoba nezabezpečí dodržiavanie zákazov podľa ust. § 7 ods. 1 písm. b) až i). Z administratívneho spisu žalovaného v danej veci nevyplýva, žeby správny orgán so žalobcom, jeho konateľom, prejednal správny delikt kladený mu za vinu na ústnom pojednávaní, alebo žeby sa žalobca odmietol dostaviť na ústne pojednávanie, a súd pritom na takúto procesnú vadu musí prihliadať z úradnej povinnosti, keďže má za následok odňatie práva žalobcovi na spravodlivý proces pred orgánom verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ako vyplýva zo záznamu z kontroly zo dňa 07.10.2013, žalovaný v danom prípade konal len so zamestnankyňou (čašníčkou) žalobcu. Uvedené procesné pochybenie je dostatočným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p., z ktorého dôvodu sa súd ďalšími odvolacími námietkami žalobcu nemohol zaoberať, keďže vzhľadom na procesné pochybenie žalovaného by bolo predčasné zaoberať sa skutkovými argumentmi žalobcu namietanými v žalobe. Preto z uvedených dôvodov súd podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. zrušil žalované rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Právny zástupca žalobcu si uplatnil nárok na odmenu za právne zastupovanie s poukázaním na ust. § 149 a súvisiace ust. zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov v spojení s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb takto: „A/ základ výpočtu odmeny právneho zastupovania: · hodnota úkonu právnej služby podľa § 11 ods. 4 vyhlášky 134,- Eur B/ prehľad a hodnota úkonov právnej služby 1/ prevzatie právneho zastupovania - 1 úkon 134,- Eur paušál 8,04 Eur 2/ vyhotovenie žaloby - 1 úkon 134,- Eur paušál 8,04 Eur 3/ účasť na pojednávaní dňa 02.10.2014 134,- Eur paušál 8,04 Eur 4/ účasť na pojednávaní dňa 26.05.2016 134,- Eur paušál 8,58 Eur Celková odmena bez DPH 568,70 Eur C/ náhrada hotových výdavkov 1/ cesta vlakom na trase Bratislava - Košice a späť na pojednávanie dňa 02.10.2014 Cena cestovného lístka na trase Bratislava - Košice: 16,- Eur Cena cestovného lístka na trase Košice - Bratislava: 16,- Eur 2/ cesta vlakom na trase Bratislava - Košice a späť na pojednávanie dňa 26.05.2016 Cena cestovného lístka na trase Bratislava - Košice: 20,30 Eur Cena cestovného lístka na trase Košice - Bratislava: 20,30 Eur Náhrada hotových výdavkov celkom 72,60 Eur D/ Náhrada za stratu času 1/ na trase Bratislava - Košice a späť dňa 02.10.2014 22x 30 min. x 1/60 z 804,- Eur 294,80 Eur 2/ na trase Bratislava - Košice a späť dňa 26.05.2016 22 x 30 min. x 1/60 858,- Eur 314,60 Eur Náhrada za stratu času celkom 609,40 Eur Odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času bez DPH celkom: 1 250,70 Eur DPH 20 % zo sumy 1.250,70 Eur 250,14 Eur Odmena celkom 1 500,84 Eur Navrhujeme, aby navrhovateľke bola uložená povinnosť zaplatiť trovy konania vo výške 1 500,84 Eur na účet spoločnosti Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s.r.o. vedený vo Fio banka, a.s., pobočka zahraničnej banky, IBAN: U., SWIFT: K..“ Súd v súlade s ust. § 11 ods. 4, § 15 písm. a) a § 17 ods. 1 vyššie citovanej vyhlášky priznal žalobcovi právo na náhradu trov právneho zastúpenia v ním uplatnenej výške, a to za 1) 4 úkony právnej pomoci (prevzatie právneho zastupovania, vyhotovenie žaloby a účasť na pojednávaní dňa 02.10.2014 a 26.05.2016) vrátane režijného paušálu 8,04 eur x 3 + 8,58 eur za účasť na pojednávaní 26.05.2016 tak, ako ich vyčíslil právny zástupca žalobcu, spolu v sume 568,70 eur 2) náhradu hotových výdavkov za cestu vlakom na trase Bratislava - Košice a späť na pojednávanie dňa 02.10.2014 pri cene cestovného lístka na trase Bratislava - Košice 16,- eur x 2, spolu v sume 32,- eur, za cestu vlakom na trase Bratislava - Košice a späť na pojednávanie dňa 26.05.2016 pri cene cestovného lístka na trase Bratislava - Košice 20,30 eur x 2, spolu v sume 40,60 eur, za dve cesty na trase Bratislava - Košice a späť spolu 72,60 eur 3) náhradu za stratu času na trase Bratislava - Košice a späť dňa 02.10.2014 22 x 30 min. x 1/60 zo sumy 804,- eur, t.j. v sume 294,80 eur, náhradu za stratu času na trase Bratislava - Košice a späť dňa 26.05.2016 22 x 30 min. x 1/60 zo sumy 858,- eur, t.j. v sume 314,60 eur, čo spolu činí 609,40 eur + 20 % DPH, ktorá DPH činí sumu 250,14 eur z odmeny náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času, to znamená žalobcovi bola priznaná odmena za právne zastúpenie spolu v sume 1.500,84 eur tak, ako ju vyčíslil právny zástupca žalobcu. Taktiež žalobcovi bola priznaná náhrada súdneho poplatku zaplateného za žalobu v sume 70,- eur. Preto súd žalobcovi priznal na náhrade trov právneho zastúpenia 1.570,84 eur, ktorú sumu je žalovaný povinný zaplatiť na účet spoločnosti Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s.r.o., vedená vo Fio banke, a.s., pobočke zahraničnej banky, IBAN: U. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, K. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku v súlade s ust. § 250k ods. 1 O.s.p., § 149 ods. 1 O.s.p., za použitia § 246c ods. 1 O.s.p., ktorú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. Senát krajského súdu v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Senát krajského súdu v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.