Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/103/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200967 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7014200967.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej v právnej veci žalobcu: Dossena s.r.o., Kuzmányho 29, Košice, práv. zást.: JUDr. Alena Rudohradská, advokátka, Moldavská 8, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 09.06.2014 č. 1100303/1/266469/2014/5309, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice zo dňa 18.02.2014 č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Nem, ktorým tento podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní určil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel v sume nadmerného odpočtu 34.000,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012 a za toto zdaňovacie obdobie znížil nadmerný odpočet zo sumy 34.029,82 eur na sumu 29,82 eur. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že správca dane neuznal právo na odpočítanie dane v sume 34.000,- eur z faktúr č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.03.2012 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.03.2012 vystavených spoločnosťou Paloš s.r.o. na základe zmlúv o zabezpečení reklamných služieb č. XXXX/ XX/XX/Dossena zo dňa 05.03.2012, predmetom ktorej bolo komplexné zabezpečenie reklamnej služby pre spoločnosť Dossena s.r.o. (generálny reklamný partner) v súvislosti s podujatím „Vipzone Hockey Cup 2012“ za dojednanú odmenu 120.000,- eur, a č. XXXX/XX/XX/Dossena zo dňa 28.03.2012, predmetom ktorej bolo komplexné zabezpečenie reklamnej služby pre spoločnosť Dossena s.r.o. (generálny reklamný partner) v súvislosti s podujatím „Vipzone fashion show by hotel Yasmin“ za dojednanú odmenu 120.000,- eur. Správca dane zistil, že logo, ktoré daňový subjekt - žalobca poskytol spoločnosti Paloš s.r.o. pre zabezpečenie reklamných služieb a bolo použité v reklamách, letákoch, billboardoch, internete, nie je registrovanou ochrannou známkou obchodnej spoločnosti Dossena s.r.o. (len registrácia ochrannej známky garantuje byť výlučným používateľom označenia pre určité tovary a služby). Správca dane vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach zistené skutočnosti a prijal záver, že predmetné faktúry nepreukazujú reálne zabezpečenie a dodanie reklamných služieb spoločnosťou Paloš s.r.o. pre žalobcu. Spoločnosť Paloš s.r.o. nemala zamestnancov ani žiadne technické prostriedky na zabezpečenie reklamných služieb, pričom jej bývalý konateľ nevedel ozrejmiť okolnosti uzatvorenia hore uvedených zmlúv, nevedel uviesť subdodávateľov, nepredložil žiadne dôkazy o zabezpečení reklamnej služby v zmysle predmetných zmlúv, nevedel uviesť kto bol organizátorom podujatí, nepredložil žiadny dôkaz o odovzdaní a prevzatí reklamných služieb - mediálnych správ. Keďže daňová povinnosť je viazaná na reálne dodanie služby platiteľom dane a nie na vystavenie faktúr, spoločnosti Paloš s.r.o. reálne nevznikla daňová povinnosť a daňovému subjektu Dossena s.r.o. nevzniklo právo na odpočítanie dane. Správca dane ďalej skonštatoval, že v rámci vyrubovacieho konania neboli preukázané žiadne podstatné a relevantné skutočnosti, ani neboli predložené listinné dôkazy, ktoré by ovplyvnili výsledok daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2012. Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 17.06.2014. Včas podanou žalobou, doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 15.08.2014, sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 09.06.2014 č. 1100303/1/266469/2014/5309, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Nem zo dňa 18.02.2014 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca, okrem toho, že v žalobe často uvádza niektoré časti rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, žalobu odôvodňuje tým, že na jednorazovú propagáciu svojej spoločnosti použil logo - dossena, ktoré nepodlieha registrácii v zmysle zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach, a preto bolo použité iba na prezentáciu reklamnej služby. Firemné logo môže byť zaregistrované ako ochranná známka v registri ochranných známok na Patentovom úrade ako slovné, obrazové alebo kombinované označenie, ale vytvorenie a používanie loga spoločnosťou nie je podmienené jeho registráciou. Bolo zistené, že žiadna spoločnosť nemá registrované logo - dossena, ani inak chránené, preto jeho použitie považuje žalobca za zákonné a žalobca neohrozil jeho používaním autorské práva iného subjektu. Nestotožňuje sa s tvrdením správcu dane, že žalobca mal použiť na reklamné účely celý svoj obchodný názov, a to - Dossena s.r.o. Kontrolovaný daňový subjekt si dal logo spoločnosti vypracovať firmou, ktorá sa touto činnosťou zaoberá. Žalobca má za to, že pri uplatnení nároku na odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti Paloš s.r.o. predložil správcovi dane všetky relevantné doklady, ktorými preukázal nárok uplatnený v zmysle ust. § 49 až § 51 zákona č. 222/2004 Z.z., a výkonom kontroly nebolo preukázané porušenie citovaných ustanovení. Z ust. § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. nevyplýva povinnosť kontrolovaného daňového subjektu predkladať správcovi dane ekonomický prepočet efektivity. Vzhľadom k tomu, že išlo o poskytnutie reklamných služieb, daňový subjekt predložil správcovi dane rozsiahlu mediálnu správu, a to v tlačovej, ako aj v mediálnej forme, ktorú správcovi dane ozrejmil. Žalobca má za to, že správcovi dane predložil všetky relevantné dôkazy a dokumenty, ktorými preukázal splnenie podmienok vyplývajúcich z ust. § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. Zároveň žalobca cituje obsah rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011, ako aj rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zb. 5Afs/131/2004 z 25.03.2005 a v tejto súvislosti uvádza, že so záverom žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno sa nemožno stotožniť, najmä ak je takýto záver vyvodení z toho, že tento nepreukázal skutočnosti ohľadne plnenia subdodávateľov jeho dodávateľov, teda osôb, s ktorými on žiadne zmluvy neuzatváral. Má za to, že správca dane pri výkone daňovej kontroly nepreukázal nespochybniteľné porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe z 18.12.2014 poukazuje na priebeh správneho konania a uvádza, že prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotno - právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu a tým naplnili jeho príjmovú časť. Z judikatúry SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálno - právnym. Táto zásada prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú uskutočnené úkony. Nevyhnutným pre nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda že služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom na faktúre uvedeným. Úlohou správcu dane v takomto prípade je nielen vychádzať z daňových dokladov predložených žalobcom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Daňový subjekt - žalobca musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre, čo bolo aj spornou otázkou v tomto konaní. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spoločnosť Paloš s.r.o. nedodala fakturované služby a žalobca nepreukázal opak. Konanie správcu dane, ktorým tento zabezpečoval dôkazné prostriedky, je v súlade s procesno - právnou normou a jeho výsledky je možné použiť ako dôkaz v súlade s ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Konateľ spoločnosti Paloš s.r.o., v preverovanom období - K.. Ž., síce potvrdil vystavenie faktúr, zmlúv, ako aj obchodné transakcie, avšak nevedel uviesť žiadne konkrétne okolnosti týchto obchodov, ani žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení. Keďže spoločnosť nemala zamestnancov ani žiadne technické prostriedky na zabezpečenie reklamných služieb, mali byť fakturované služby vykonané subdodávateľsky. K.. Ž. však nevedel uviesť ani žiadne údaje týkajúce sa subdodávky deklarovaných služieb, neuviedol okolnosti uzatvorenia zmlúv s objednávateľom Dossena s.r.o., ani žiadne dôkazy o zabezpečení reklamnej služby v zmysle uzatvorených zmlúv. Nevedel uviesť kto bol organizátorom podujatí, kým boli vypracované mediálne správy a komu boli odovzdané. Žalobca, ktorý je zaťažený dôkazným bremenom na ten druh a obsah daňovej transakcie, ktorú deklaruje, ani počas výkonu daňovej kontroly a ani v odvolacom konaní nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia, že k dodaniu služieb deklarovaných vystavenými faktúrami skutočne došlo, čím by vzniklo právo na odpočítanie dane z uvedených faktúr. K rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011 žalovaný uvádza, že v danom prípade vykonával správca dane dokazovanie v priamom vzťahu dodávateľ - odberateľ a vzhľadom na vyjadrenie žalobcu a jeho dodávateľa, bol správca dane v záujme úplného zistenia skutkového stavu oprávnený preverovať ďalšie skutočnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov. To ale neznamená, že žalobca sa mohol zbaviť dôkazného bremena vo veci preukázania splnenia zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane. Subjektom povinným predkladať dôkazy alebo ich návrhy je v prvom rade žalobca, ktorý existenciu práva alebo povinnosti tvrdí. Správca dane na základe vykonaného dokazovania dospel k jednoznačnému záveru, že deklarované služby neboli dodávateľom uvedeným na preverovaných faktúrach reálne uskutočnené. Záverom žalovaný navrhuje žalobu zamietnuť. Súd na základe ustanovení § 244 a nasl. O.s.p., podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, a po oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného, po vypočutí účastníkov konania na pojednávaní dospel k záveru, že žalobe žalobcu z dôvodov uvedených v žalobe nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“), (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). Podľa ust. § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.). Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí (§ 249 ods. 2 O.s.p.). Až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b (§ 250h ods. 1 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmavať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno - právne a procesno - právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Rozhodnutie správneho súdu je výsledkom preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd nie je správnou inštanciou a nerozhoduje vo veci samej. Podľa ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Podľa ust. § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov sa ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak. Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov je predmetom dane dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa ust. § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Podľa ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa ust. § 49 ods. 2 cit. zákona platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže uplatniť platiteľ, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Ust. § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (§ 19 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Ust. § 51 ods. 1 písm. a) cit. zákona vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie dane, t.j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť, len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 cit. zákona. Podľa ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, a vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý má povinnosť preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Podľa vyššie citovaných ustanovení § 24 ods. 2 a 4 Daňového poriadku, teda dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Všeobecne sa uznáva, že dokazovanie prechádza troma fázami v rámci ktorých dochádza k obstaraniu dôkazu, vykonaniu dôkazu a zhodnoteniu dôkazu. Správca dane rozhoduje na základe vlastnej úvahy, ktoré dôkazy a v akom rámci a rozsahu vykoná. Daňový subjekt má povinnosť na podporu svojich tvrdení ponúknuť správcovi dane vykonanie dôkazov najmä o tých skutočnostiach, o ktorých má správca dane pochybnosti. Správca dane vykonané dôkazy hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti musia byť získané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní súdu uviedla: „Trváme na podanej žalobe v celom rozsahu. Máme za to, že daňový subjekt, v danom prípade žalobca, pri uplatnení nároku na odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti Paloš s.r.o. predložil správcovi dane všetky irelevantné doklady, ktorými preukázal nárok uplatnený v zmysle § 49 až 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o pridanej hodnote. Predovšetkým by som chcela ešte poukázať na skutočnosť, že pokiaľ správca dane stále uvádza v rozhodnutí alebo v rozhodnutí žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie, že nespochybňuje skutočnosť, že podujatie, že prvom prípade nespochybňuje, že naozaj sa uskutočnilo podujatie, ale spochybňuje to, že zabezpečil Paloš s.r.o. Práve v tom prípade bol vypočutý p. Ž., ktorý bol v tom čase konateľom spoločnosti Paloš s.r.o., ktorý potvrdil, že faktúry, jeho podpis, pečiatky spoločnosti, následne bolo vydané rozhodnutie a žalobca ako daňový subjekt žiadal, aby v rámci vyrubovacieho konania boli opätovne vykonané dôkazy a aby bol vypočutý K.. V. J., konateľ spoločnosti 2 PACK Media s.r.o., ktorý bol realizátorom týchto podujatí. Tento bol vypočutý a reálne potvrdil, že došlo k realizácii tohto podujatia. Aj napriek tomu daňový úrad ako prvostupňový vydal rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie.“ Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní súdu uviedla, že trvá v celom rozsahu na svojom vyjadrení zo dňa 18.12.2014, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 12.02.2015, a z tam uvedených dôvodov navrhuje žalobu žalobcu zamietnuť. Súd na základe citovaných zákonných ustanovení uvádza, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Závery správcu dane z kontroly vykonanej u žalobcu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2012 sú zahrnuté v protokole č. XXXXXXX/X/ XXXXXXX/XXXX/Nem zo dňa 03.07.2013. Podľa názoru súdu žalovaný správne uzavrel, že predmet dodania - reklamné služby boli fakturované bez akýchkoľvek ostatných súvisiacich služieb, čo vyplynulo z vyjadrení bývalého konateľa spoločnosti Paloš s.r.o. - dodávateľa žalobcu. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom daňového subjektu, pričom toto je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Na základe preverovania správcom dane sa nepotvrdilo iba výlučné všeobecné tvrdenie žalobcu, že existenciu služby z predmetných faktúr hodnoverne preukázal, pretože v rámci daňovej kontroly žalobca neposkytol správcovi dane relevantné dôkazy. Z odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov dostatočným spôsobom vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Len v prípade, ak by boli právne závery správnych orgánov v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami správcu dane alebo by z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia nevyplývali takéto závery, bolo by možné rozhodnutia správnych orgánov považovať za nedostatočne odôvodnené a tým nepreskúmateľné, a to v preskúmavanom prípade súd nezistil. Vychádzajúc z vyššie uvedeného podľa právneho názoru súdu u žalobcu neboli splnené podmienky na odpočítanie dane ustanovené v § 19 ods. 1 až 4 a v § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, v tomto prípade žalobcu, a tiež preto, že žalobca mal možnosť si obstarať dostatočné dôkazy, ktoré by mu boli zabezpečili preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly je oprávnený preverovať skutočnosti pre určenie dane postupom podľa Daňového poriadku, a to žalobca neurobil, keďže také preukázateľné dôkazy správcovi dane a žalovanému nepredložil. Odpočítanie dane totiž nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“) (§ 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane, teda žalobcu. Preto z vyššie uvedených dôvodov, keďže žalobca v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno, súd žalobu žalobcu podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. Žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania súd právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 250k ods. 1 O.s.p.). Senát vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.). Senát vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.