Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/113/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201109 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7014201109.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobcu: W. B. - MAPO, I. U. XXX/X, XXX XX G. I. Z., IČO: 32 567 715, právne zastúpený JUDr. Danielou Sokol, advokátkou so sídlom Kuzmányho 57, 040 01 Košice, proti žalovanému Národnému inšpektorátu práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. S/2014/02340-2.1, O-247/2014, takto r o z h o d o l : Podľa § 250j ods. 2 písm. c), d), e) O. s. p. z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. S/2014/02340-2.1, O-247/2014 z 15.07.2014, ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice č. 33/14/S zo dňa 17.04.2014 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov konania v celkovej sume 505,66 Eur, titulom trov právneho zastúpenia vo výške 435,66 Eur a náhrady súdneho poplatku v sume 70,- Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalobcu do 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Preskúmavané rozhodnutie Rozhodnutím č. S/2014/02340-2.1, O-247/2014 zo dňa 15.07.2014 žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice č. 33/14/S zo dňa 17.04.2014, ktorým uložil žalobcovi pokutu vo výške 5.000,- Eur za porušenie povinností stanovených predpismi v ust. § 2 ods. 1 písm. a/ štvrtom bode zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práca, konkrétne za porušenie ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, potvrdil. Žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z nasledovného skutkového a právneho stavu: „Dňa 24.10.2013 vykonal inšpektorát práce u účastníka konania, na stavbe Predajňa MAPO Lacný tovar, Turňa nad Bodvou, inšpekciu práce, ktorá bola zameraná na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania podľa ustanovení zákona o NP a NZ. Pri tomto výkone inšpekcie práce boli skontrolované dve fyzické osoby vykonávajúce prácu pomocných stavebných robotníkov na predmetnej stavbe. Počas tejto kontroly správny orgán zistil, že účastník konania porušil zákaz nelegálneho zamestnávania, a to tým, že využíval závislú prácu oboch týchto osôb bez toho, aby s nimi založil pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu. Toto zistenie následne zdokumentoval v protokole o výsledku inšpekcie práce č.: IKO-140-53-1.2/P-B25-13 zo dňa 04. 11. 2013 (ďalej „protokol“), zaslanom účastníkovi konania s výzvou na vyjadrenie sa ku skutočnostiam v ňom uvedeným (predmetný protokol bol účastníkovi konania doručený dňa 11. 11. 2013). Na základe poznatkov získaných počas inšpekcie práce potom (ako prvostupňový správny orgán) začal správne konanie vo veci uloženia pokuty za jeden správny delikt, právne posúdený ako porušenie ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o NP a NZ. Rozhodnutím č. 33/14/S zo dňa 17.04.2014, ktoré bolo účastníkovi konania preukázateľne doručené dňa 06.05.2014, mu správny orgán uložil pokutu vo výške 5 000 eur za to, že ako fyzická osoba - podnikateľ využíval dňa 24.10.2013 o 14:55 h závislú prácu fyzických osôb p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a nemal s nimi založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov). Týmto konaním účastník konania porušil zákaz nelegálneho zamestnávania zakotvený v ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o NP a NZ.“ Z predloženého spisového materiálu mal žalovaný za preukázané, že fyzické osoby - p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a p. B. L., nar. XX.XX.XXXX, v čase výkonu inšpekcie práce na stavbe: Predajňa MAPO Lacný tovar, Turňa nad Bodvou, t. j. dňa 24.10.2013 o 14:55 h, vykonávali osobne, v prospech účastníka konania a za odmenu prácu pomocných stavebných robotníkov, avšak bez akéhokoľvek písomného dojednania zakladajúceho pracovnoprávny vzťah medzi oboma zmluvnými stranami. Vychádzal pritom zo zápisnice o podaní informácie o vysvetlení dôvodu prítomnosti fyzickej osoby na pracovisku zo dňa 24.10.2013 (v nich obe dotknuté osoby zhodne uviedli, že pracujú odo dňa 18.10.2013 na základe dohody uzatvorenej s p. B., pričom sa dohodli na odmene 2,5 eur/h, resp. 15 eur/deň), z ktorých je evidentné, že práca dotknutých osôb, ktorú títo pre účastníka konania vykonávali, nemôže byť kvalifikovaná inak ako závislá činnosť. Z vyjadrenia inšpektora práce navyše vyplýva aj to, že výkon inšpekcie práce, ktorého súčasťou bol výsluch oboch kontrolovaných osôb, sa uskutočnil za prítomnosti otca podnikateľa, ktorý taktiež potvrdil, že p. L. M.. a ml. pracujú pre p. W. B. - MAPO. Žalovaný sa preto prihliadnuc na obsah zápisníc o podaní informácie zo dňa 24.10.2013 sa stotožnil s právnym názorom inšpektorátu práce ako prvostupňového orgánu a návrh žalobcu na doplnenie dokazovania, a teda vykonanie dodatočného výsluchu týchto osôb vyhodnotil ako nadbytočný a s prihliadnutím aj na možnosť ovplyvniť výpovede týchto osôb, právne neupotrebiteľný. Taktiež čestné prehlásenia p. L. st. a ml. zo dňa 29.11.2013, v ktorých obe dotknuté osoby vyhlásili, že inšpektorom práce poskytli nepravdivé informácie ohľadne osoby, pre ktorú vykonávali pomocné práce na kontrolovanej stavbe žalovaný nezohľadnil, pretože ich jediným cieľom je dementovať správne skutkové zistenia, ku ktorým prvostupňový orgán dospel v rámci vykonanej inšpekcie práce, a nie prispieť k objasneniu veci tak, ako to deklaruje účastník konania. Uvedené je zrejmé predovšetkým z toho, že tieto čestné prehlásenia, ktoré kontrolované osoby poskytli až dodatočne po vyjadrení účastníka konania k protokolu, sú v absolútnom rozpore s ich predchádzajúcimi výpoveďami zachytenými v zápisniciach o podaní informácie, ktorých pravdivosť a správnosť bola potvrdená aj ich podpismi. Žalovaný teda nevidel dôvod na pripustenie námietky žalobcu spočívajúci v nevykonaní ním navrhovaných dôkazov (konkrétne výsluchu p. L. st. a ml.), navyše ak možno dôvodne očakávať, že obsah týchto výpovedí bude korešpondovať s obsahom čestných prehlásení týchto osôb, ktorých pravdivosť už bola raz vyvrátená. Žalovaný sa taktiež stotožnil s postupom Inšpektorátu práce, ktorý v tomto prípade uložil účastníkovi konania pokutu vo výške 5 000 eur, teda na spodnej hranici zákonnej sadzby, čo v napadnutom rozhodnutí aj primerane a zákonne odôvodnil s prihliadnutím na kritéria stanovené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. II. Žaloba Žalobou zo dňa 16.09.2014 sa žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu Národného inšpektorátu práce, a to z dôvodov uvedených v ust. § 250j ods. 2 písm. a/, písm. c/ a písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku. 1./ V úvode poukázal na protokol, ktorý podľa názoru žalobcu nie je vyhotovený na základe úplne zisteného skutkového stavu. Zápisnice o podaní informácie, na ktoré protokol poukazuje, rozhodne neobsahujú text, že fyzická osoba B. L. sa na práci dohodol s W. B.. Doslovné znenie zápisnice znie: „Pracujem na základe dohody od 18.10.2013. Dohodol som sa s pánom B.. Odmena je 2,50 €/deň." resp. „Pracujem na základe dohody od 18.10.2013. Dohodol som sa s pánom B.. Odmena je 15,- €/deň." Je pritom zrejmé, že zápisnice spisoval inšpektor práce vykonávajúci kontrolu. Na uvedených zápisniciach sú vyplnené údaje o fyzickej osobe, označenie zamestnávateľa, text samotnej podanej informácie (s výnimkou výšky dohodnutej odmeny), ako aj dátum a čas ich spísania. Samotné osoby B.S. L., nar. XX.X.XXXX a B. L., nar. XX.X.XXXX, teda uvedené zápisnice iba podpísali, bez akýchkoľvek ďalších zásahov do znenia a textu zápisnice, bez akýchkoľvek vlastných formulácií a citácií. 2./ Ďalej žalobca namietal (ako aj vo svojom vyjadrení k Protokolu - a následne aj v ďalších písomných podaniach) spôsob vykonania predmetnej kontroly, a to so zreteľom na okolnosti, o ktorých nemali vedomosť inšpektori vykonávajúci kontrolu. Žalobca považuje za rozhodujúcu skutočnosť správnu a jednoznačnú identifikáciu osoby, ktorá sa s B. L., nar. XX.X.XXXX a B. L., nar. XX.X.XXXX, dohodla na vykonaní úprav predmetnej nehnuteľnosti. Touto osobou je G. B., nar. XX.XX.XXXX, brat žalobcu. Žalobca odôvodnil dôležitosť tejto informácie s prihliadnutím na to, že na základe Darovacej zmluvy bol práve G. B. osobou oprávnenou realizovať úpravy a opravy predmetnej nehnuteľnosti, ktorý ich aj nariadil a taktiež ich financoval. Žalobca nikdy nekomunikoval s B. L., nar. XX.X.XXXX a B. L., nar. XX.X.XXXX o vykonaní predmetných stavebných úprav a teda je absolútne vylúčené, aby mohol vzniknúť medzi žalobcom a B. L., nar. XX.X.XXXX a B. L., nar. XX.X.XXXX akýkoľvek pracovnoprávny vzťah. V tomto prípade sa žalobca neodvoláva na vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti, ale na oprávnenie s predmetnou nehnuteľnosťou nakladať, uskutočňovať jej opravy a úpravy, užívať ju a obhospodarovať, teda oprávnenia, ktoré v súlade s Darovacou zmluvou prenechal G. B.. Iba ten bol v čase výkonu kontroly oprávnený nariadiť resp. zabezpečovať opravu a úpravu nehnuteľnosti, teda len G. B. mohol zabezpečiť a aj zabezpečil na vykonanie úprav predmetnej nehnuteľnosti prítomnosť B. L., nar. XX.X.XXXX a B. L., nar. XX.X.XXXX.Z tohto dôvodu uvedená kontrola nemohla byť vykonaná na inom mieste ako je pracovisko, prevádzka alebo miesto podnikania žalobcu, kde právne predpisy jej vykonanie umožňujú. Osoby B. L., nar. XX.X.XXXX a B. L., nar. XX.X.XXXX, sa v čase výkonu kontroly nenachádzali v priestoroch predajne MAPO, teda sa nenachádzali na mieste, na ktorom právne predpisy kontrolu nelegálneho zamestnávania umožňujú vykonať. Nielenže teda nevykonávali pri kontrole činnosť v priestoroch predajne MAPO, dokonca nevykonávali ani činnosť, ktorá by v zmysle výpisu zo živnostenského registra bola predmetom podnikania žalobcu. 3./ Na odstránenie tohto, ako aj ďalších rozporov, žalobca už od začiatku správneho konania navrhoval vykonať dôkaz - výsluch osôb B. L., nar. XX.X.XXXX a B. L., nar. XX.X.XXXX a prípadne ich konfrontáciu s osobou žalobcu a G. B., za účelom ozrejmenia osoby, ktorá sa s nimi dohodla na vykonaní úprav na predmetnej nehnuteľnosti. Žalobca od začiatku uvádzal, že s týmito osobami nikdy nekomunikoval ohľadom žiadnych stavebných úprav, nikdy sa o tieto záležitosti nezaujímal a nemal najmenší dôvod túto činnosť zabezpečiť, keďže užívanie a obhospodarovanie predmetnej nehnuteľnosti bolo plne v rukách G. B.. Vo vykonaných dôkazoch sa podľa názoru žalobcu nenachádza ani jeden dôkaz preukazujúci, že žalobca sa mal dohodnúť s B. L., nar. XX.X.XXXX a B. L., nar. XX.X.XXXX na vykonaní predmetných stavebných úprav. Napriek uvedenému nie je zrejmé, ako žalovaný aj Inšpektorát mohli mať za preukázané porušenie ustanovení zákona o nelegálnom zamestnávaní žalobcom. Žalobca vo svojom vyjadrení k Dodatku č. 1 ako prílohu predložil Inšpektorátu čestné vyhlásenie osôb B. L., nar. XX.X.XXXX a B. L., nar. XX.X.XXXX, o tom, s kým sa dohodli na vykonaní úprav predmetnej nehnuteľnosti, kto im za túto činnosť zaplatil a že osoba žalobcu bola pri výkone kontroly uvedená z ich strany omylom. Rovnako bolo Inšpektorátu predložené čestné vyhlásenie G. B. o tom, že osobne dohodol s týmito osobami vykonávanie úprav predmetnej nehnuteľnosti, ktoré ich vykonávali na jeho pokyn a za dohodnutých podmienok, vrátane výšky odmeny. Žalobca má teda za to, že Národný inšpektorát práce pri svojom rozhodovaní nepostupoval v súlade so základnými pravidlami konania, nepoužil najvhodnejšie prostriedky vedúce k správnemu vybaveniu veci a rozhodnutie nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci, keďže žalobcom navrhované dôkazy odmietol vykonať bez náležitého odôvodnenia. Predovšetkým v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov nemožno pripustiť ľubovôľu správneho orgánu, ktorý vyhodnotí pravdivosť jednotlivých predložených podkladov bez toho, aby odstránil zjavné a podstatné rozpory v ich obsahu. Skutočnosť, že zápisnice o podaní vysvetlenia vyhodnotil ako pravdivé a čestné prehlásenia osôb B. L., nar. XX.X.XXXX a B. L., nar. XX.X.XXXX, ako nepravdivé, nie je podložená žiadnym konkrétnym a jasným dôkazom a nemá oporu ani vo vykonanom dokazovaní, keďže nebol odstránený zásadný a kľúčový rozpor medzi vyjadreniami tých istých osôb; nie je teda zrejmé, ako k tomuto záveru Národná inšpektorát práce dospel. Za existencie podstatného rozporu medzi obsahom rozhodujúcich podkladov rozhodnutí a pri neakceptovaní žiadneho návrhu na dokazovanie zo strany účastníka konania - žalobcu, a teda pri nevykonaní dôkazov nemožno súhlasiť so závermi Národného inšpektorátu práce, že skutkový stav veci bol náležite a preukázateľne zistený, z ktorého dôvodu bolo od ďalšieho dokazovania upustené. Žalobca má za to, že v tomto prípade povaha veci vyžadovala, aby správny orgán v zmysle ust. § 21 ods. 1 Správneho poriadku nariadil ústne pojednávanie, ktorým by sa prispelo nielen k objasneniu veci, ale zároveň by bol jednoznačne preukázaný stupeň znalosti slovenského jazyka osôb B. L., nar. XX.X.XXXX a B. L., nar. XX.X.XXXX, čím by bol odstránený zásadný rozpor v ich tvrdeniach a správny orgán by tak mal rozhodujúci podklad pre záver o pravdivosti resp. nepravdivosti jednotlivých tvrdení týchto osôb. Keďže Inšpektorát ani Národný inšpektorát práce neodstránili rozpor v tvrdeniach osôb B. L., nar. XX.X.XXXX a B. L., nar. XX.X.XXXX, nevykonal ani jeden dôkaz navrhovaný účastníkom konania - žalobcom na preukázanie jeho tvrdení ani neskúmal, pre koho osoby B. L., nar. XX.X.XXXX a B. L., nar. XX.X.XXXX, vykonávajú činnosť a či vôbec táto činnosť napĺňa znaky závislej práce, dopustili sa v konaní vád, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Záverom žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 38/1997, podľa ktorého, ak správny orgán na preukázanie naplnenia skutkovej podstaty prejednávaného priestupku neodstránil rozpory medzi výpoveďami obvineného z priestupku a jednotlivých svedkov a nevykonal dôkazy na preukázanie ich hodnovernosti, je to dôvod, aby súd rozhodnutie pre nedostatočne zistený skutkový stav zrušil. III. Písomné vyjadrenie žalovaného K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 23.10.2014, v ktorom zaujal k námietkam žalobcu nasledovné stanovisko: „Žalovaný k predmetným vyjadreniam právneho zástupcu žalobcu uvádza, že pokuta vo výške 5 000 eur bola žalobcovi uložená za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania zakotveného v ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorého sa dopustil tým, že v čase inšpekcie práce, t. j. dňa 24.10.2013 o 14:55 h využíval závislú prácu fyzických osôb p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a nemal s nimi založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu - zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. K sankcionovaniu účastníka konania za predmetné porušenie povinnosti pristúpil inšpektorát práce na základe ust. § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov, ktorý mu ukladá povinnosť uložiť pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur. Prvostupňový orgán v tomto prípade ustálil výšku sankcie na sume 5 000 eur, teda na spodnej hranici zákonnej sadzby, čo odôvodnil tak jej preventívnym pôsobením, ako aj ďalšími skutočnosťami rozhodujúcimi pre určenie výšky pokuty, stanovenými v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Ako inšpektorát práce tak aj žalovaný mali za jednoznačne preukázané, že konanie účastníka konania vo vzťahu k vyššie menovaným osobám skutočne napĺňa znaky nelegálneho zamestnávania tak, ako je definované v dikcii § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z. Toto svoje tvrdenie opreli o inšpektormi práce obstarané dôkazy - zápisnice o podaní informácie dotknutými osobami zo dňa 24.10.2013, ktoré zachytávajú výpovede týchto osôb týkajúce sa ich činnosti realizovanej v čase inšpekcie práce. V nich je ako zamestnávateľ výslovne označený žalobca (W. B. - MAPO) a tiež z nich vyplýva tvrdenie, že p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a p. B. L., nar. XX.XX.XXXX pracujú na základe dohody s p. Podrackim od 18.10.2013, a to za odmenu 2,5 eur/h, resp. 15 eur/deň. Predmetné zápisnice sú zároveň oboma menovanými podpísané na znak toho, že porozumeli poučeniu inšpektora práce ohľadne dôsledkov podania nepravdivého alebo neúplného vysvetlenia pred orgánom štátnej správy a že mu (inšpektorovi práce) poskytli pravdivé informácie. Ani z jednej z týchto zápisníc navyše nie je zrejmé, že by dotazované osoby namietli neznalosť jazyka a tiež nezrozumiteľnosť otázok kladených inšpektorom práce v súvislosti s vykonávanou prácou. Práve naopak, správnosť všetkých vyššie uvedených skutočností je podporená ich podpismi, teda akákoľvek úvaha právneho zástupcu o tom, či tieto osoby vlastnoručne zápisnicu spísali alebo po oboznámení sa s jej obsahom text len podpísali, nie je v tomto prípade relevantnou námietkou spôsobilou privodiť žalobcom zamýšľaný právny následok. Čo sa týka tvrdenia, že na účely správneho posúdenia veci je rozhodujúca skutočnosť vyplývajúca z darovacej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a jeho bratom p. G. B., a teda, že osobou oprávnenou realizovať úpravy a opravy predmetnej nehnuteľnosti bol iba p. G. B. a len na základe jeho pokynov mohli dotknuté osoby vykonávať činnosť pomocných stavebných robotníkov, tu žalovaný konštatuje, že opätovne ide o účelovú obranu, čo sa týka nelegálneho zamestnávania, právne neupotrebiteľnú. K takémuto záveru primäl žalovaného ten fakt, že v mnohých prípadoch je predmetom podnikania činnosť, ktorá má charakter služby a ktorá môže byť poskytovaná na rôznych miestach, aj na takých, ku ktorým právnická osoba alebo fyzická osoba - podnikateľ nemá žiadne právo. Ak by sme teda nelegálne zamestnávanie limitovali spôsobom, ktorý predostiera žalobca, nemohli by sme za porušenie tejto povinnosti sankcionovať napríklad ani taký subjekt, ktorý v rozpore so zákonom (bez založenia pracovnoprávneho vzťahu) využíva závislú prácu fyzických osôb, ktoré pre neho vykonávajú napr. upratovacie práce, a to z dôvodu, že tieto osoby sú činné v priestoroch nehnuteľnosti, s ktorou tento subjekt nemá oprávnenie nakladať. Takýto výklad zákona zo strany žalobcu považujeme minimálne za nesprávny, ak nie za výsostne účelový. Ak totiž vezmeme do úvahy definíciu nelegálneho zamestnávania podľa § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z., dospejeme k názoru, že na účely posúdenia konania ako nelegálneho zamestnávania je rozhodujúcou tá skutočnosť, že činnosť, ktorú dotknutá osoba realizuje mimo pracovnoprávneho vzťahu napĺňa znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, čo v prípade p. B. L.N., nar. XX.XX.XXXX a p. B. L., nar. XX.XX.XXXX mal inšpektorát práce, aj so zreteľom na ich prvotnú výpoveď, za preukázané. Jediným argumentom spôsobilým zvrátiť skutkové zistenia (za predpokladu preukázania jeho pravdivosti) by bolo dôkazovo podložené tvrdenie žalobcu, že menovaní vykonávali prácu stavebných robotníkov na základe pokynov p. G. B. (či bol ten vlastníkom nehnuteľnosti alebo mal s ňou právo nakladať, považujeme v tomto prípade za irelevantné). Avšak okrem zápisníc o podaní informácie, aj zo stanoviska inšpektora práce v dodatku č. 1 k protokolu zo dňa 18.11.2013 vyplýva, že p. L. M.. a ml. pracovali v čase inšpekcie práce pre žalobcu, čo inšpektorom práce potvrdil aj prítomný otec žalobcu. Žalovaný opierajúc sa o tieto vyjadrenia preto dodáva, že námietka právneho zástupcu ohľadne nejednoznačného určenia osoby, pre ktorú menovaní dňa 24.10.2013 vykonávali prácu, je súd zavádzajúca obdobne ako konštatovanie, že keďže sa menovaní počas inšpekcie práce nenachádzali priamo v priestoroch predajne MAPO, nebolo prípustné ich zo strany inšpektorátu práce skontrolovať. Takáto argumentácia právne neobstojí rovnako ako tvrdenie žalobcu týkajúce sa výkonu inej práce ako je jeho predmet podnikania. Žalovaný v tejto súvislosti upriamuje pozornosť súdu na fakt, že stavba, na ktorej dotknuté osoby pracovali sa svojím súpisným číslom zhoduje s miestom podnikania žalobcu, pričom súčasne dodáva, že stotožnenie sa s názorom, že nelegálnym zamestnávaním môže byť len (nezákonné) využívanie závislej práce zhodujúcej sa s predmetom podnikania by vytvorilo škodlivý precedens, na základe ktorého by sa podnikajúce subjekty zneužívajúce závislú prácu fyzických osôb (napr. na opravu nehnuteľnosti, v ktorej sídlia alebo majú pracovisko, či prevádzku) mohli zbaviť zodpovednosti za svoje protiprávne konanie, čo by odporovalo tak zmyslu, ako aj účelu zákona č. 82/2005 Z. z.. Vo vzťahu k námietke právneho zástupcu týkajúcej sa neodstránenia rozporu medzi zisteniami inšpektorov práce a tvrdeniami žalobcu, žalovaný správny orgán uvádza, že je iba logické, že žalobca po tom, ako mu bol inšpektormi práce vytknutý nedostatok spočívajúci v porušení zákazu nelegálneho zamestnávania dvoch osôb (vedomý si zákonných následkov svojho protiprávneho konania), pristúpil k rozporovaniu skutočností uvedených v protokole. Na podporu svojho tvrdenia dokonca predložil najprv darovaciu zmluvu a po tom, ako jej relevantnosť inšpektor práce vyvrátil v dodatku č. 1 k protokolu (v ňom uviedol, že aj prítomný otec žalobcu doznal, že dotknuté osoby pracovali pre žalobcu a nie pre jeho brata p. G. B.), aj čestné prehlásenia dotknutých osôb zo dňa 29.11.2013. Tieto čestné prehlásenia pritom plne korešpondujú s vyjadreniami žalobcu k protokolu, ale zároveň sú v priamom rozpore s výpoveďami týchto osôb zachytenými a podpísanými v zápisniciach o podaní informácie zo dňa 24.10.2013. Ak vezmeme do úvahy žalobcovu možnosť ovplyvniť svedkov (v tomto prípade dotknuté osoby), čo je v tejto neľahkej ekonomickej situácii viac než pravdepodobné, a tiež spochybniteľnosť tohto čestného prehlásenia tak kvôli prameňu, z ktorého pochádza, ale aj s ohľadom na fakt, že skutočnosti v ňom uvádzané nie sú skutočnosťami dokázanými, ale iba osvedčenými, dospejeme k záveru, že zmena právneho posúdenia veci, ktorej sa domáha žalobca s odvolávaním sa tieto dodatočne predložené poklady, by bola postavená nie na spoľahlivo zistenom skutkovom stave, lež na umelo vykonštruovaných tvrdeniach žalobcu, ku ktorým tento pristúpil s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti za preukázané nelegálne zamestnávanie p. L. M.. F. W.. Čo sa týka toho, že inšpektorát práce ponechal bez povšimnutia využité právo žalobcu (ako účastníka konania) navrhovať dôkazy a ich doplnenie, tak s takouto právnou argumentáciou nemožno súhlasiť, pretože tak prvostupňový orgán, ako aj žalovaný v odôvodneniach svojich rozhodnutí venovali náležitú pozornosť tak darovacej zmluve, ako aj dodatočne poskytnutým čestným prehláseniam dotknutých osôb. To, že tieto poklady označili za právne neupotrebiteľné je istou formou realizácie ich oprávnenia hodnotiť dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, no v žiadnom prípade nie je prejavom ich ľubovôle. O tom svedčí fakt, že oba správne orgány vo svojich aktoch náležite zdôvodnili, prečo k týmto dokladom prihliadli, ale zároveň aj to, prečo sa o nich neopreli pri posudzovaní konania žalobcu; námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutí čo sa týka dokazovania teda nie je namieste. Žalovaný v súvislosti s posudzovaným preto záverom konštatuje, že zo strany inšpektorátu práce bolo jednoznačne preukázané, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ porušil zákaz nelegálneho zamestnávania zakotvený v § 3 ods. 2 s poukazom na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z., a to spôsobom popísaným vo výrokovej časti rozhodnutia orgánu prvého stupňa. Inšpektorát práce okrem toho, že dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnemu právnemu posúdeniu veci, popísal zodpovedne aj skutkový stav čo sa týka samotného porušenia povinnosti, ktoré bolo predmetom uloženia pokuty. V rámci procesu rozhodovania sa žalovaný aj prvostupňový orgán riadili zásadami správneho trestania a ich postup podľa názoru žalovaného nevykazuje také známky pochybenia, ktoré by boli dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia zo strany konajúceho súdu.“ Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby súd po vykonanom dokazovaní žalobu v celom rozsahu zamietol. IV. Priebeh administratívneho konania Dňa 24.10.2013 vykonal inšpektorát práce u žalobcu, na stavbe Predajňa MAPO Lacný tovar, Turňa nad Bodvou, inšpekciu práce, ktorá bola zameraná na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania podľa ustanovení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Pri tomto výkone inšpekcie práce boli skontrolované dve fyzické osoby p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a p. B. L., nar. XX.XX.XXXX, vykonávajúce prácu pomocných stavebných robotníkov na predmetnej stavbe. Počas tejto kontroly správny orgán zistil, že účastník konania porušil zákaz nelegálneho zamestnávania, a to tým, že využíval závislú právu oboch týchto osôb bez toho, aby s nimi založil pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu. Toto zistenie následne zdokumentoval v protokole o výsledku inšpekcie práce č.: IKO-140-53-1.2/P-B25-13 zo dňa 04.11.2013 (ďalej „protokol“). Na základe poznatkov získaných počas inšpekcie práce prvostupňový správny orgán začal správne konanie vo veci uloženia pokuty za jeden správny delikt, právne posúdený ako porušenie ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Oznámenie o tom bolo účastníkovi konania doručené dňa 17.02.2014. Ten vo vyjadrení k podkladom pre vydanie rozhodnutia zo dňa 10.03.2014 dôrazne poprel, že by ako fyzická osoba - podnikateľ využíval závislú prácu dotknutých osôb p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a p. B. L., nar. XX.XX.XXXX. S menovanými osobami sa na výkone práce dohodol jeho brat p. G. B., ktorému predmetnú stavbu (Predajňu MAPO Lacný tovar, Turňa nad Bodvou) previedol na základe darovacej zmluvy zo dňa 15.10.2013. Inšpektorát práce následne rozhodnutím č. 33/14/S zo dňa 17.04.2014 uložil pokutu vo výške 5 000 eur za to, že ako fyzická osoba - podnikateľ využíval dňa 24.10.2013 o 14:55 h závislú prácu fyzických osôb p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a nemal s nimi založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov). Týmto konaním účastník konania porušil zákaz nelegálneho zamestnávania zakotvený v ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona o č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. ___________________________________________________________________________ V. Právna úprava · ZÁKON č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 2 Rozsah inšpekcie práce (1) Inšpekcia práce je a) dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, 2) ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie, § 19 Správne delikty (2) Inšpektorát práce uloží pokutu a) zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za 1. porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur, 2. vykonávanie činnosti bez oprávnenia, osvedčenia, preukazu alebo povolenia, ak na vykonávanie činnosti je potrebné oprávnenie, osvedčenie, preukaz alebo povolenie, ktoré vydáva Národný inšpektorát práce, inšpektorát práce, fyzická osoba alebo právnická osoba podľa osobitného predpisu, 25a) od 300 eur do 33 000 eur, (4) Pokutu podľa odsekov 1 a 2 možno uložiť do dvoch rokov odo dňa prerokovania protokolu a najneskôr do troch rokov odo dňa, keď bola porušená povinnosť. (6) Inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. · ZÁKON č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 2 Vymedzenie pojmov (2) Nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, 1) ak využíva závislú prácu a) fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu, 2) b) fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu 2) a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu 6) alebo c) štátneho príslušníka tretej krajiny a nie sú splnené podmienky na jeho zamestnávanie podľa osobitného predpisu. 4) § 3 Zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania (1) Fyzická osoba nesmie vykonávať nelegálnu prácu. (2) Právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3. · ZÁKON č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce § 1 (2) Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. (3) Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. VI. Závery súdu Súd v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p. (§ 247 a nasl. O. s. p.) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v právnych medziach žaloby (§ 249 ods. 2 O. s. p.), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a to z nasledovných dôvodov: 1. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je teda rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorý rozhodol o uložení sankcie žalobcovi za porušenie zákazu vyplývajúceho z ustanovení zákona č. 82/2005 Z. z. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa ust. § 250i ods. 2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Do uvedenej právnej normy bola transformovaná požiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení zadovážených správnym orgánom a ak pritom zistí skutkové, či (procesné) právne pochybenia, môže v zrušujúcom rozhodnutí správnemu orgánu uložiť povinnosť na ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám. Z obsahu administratívneho spisu tunajší súd v danej veci zistil, že Inšpektorát práce Košice ako prvostupňový orgán rozhodnutím č. 33/14/S zo dňa 17.04.2014 podľa ust. § 19 ods. 2, písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z. uložil žalobcovi pokutu vo výške 5.000 Eur za porušenie zákazu vyplývajúceho z ust. 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. na tom skutkovom základe, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ využíval dňa 24.10.2013 o 14:55 h závislú prácu fyzických osôb p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a nemal s nimi založený pracovnoprávny vzťah podľa zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. Národný inšpektorát práce so sídlom v Košiciach ako žalovaný správny orgán - na základe odvolania žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu, rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Podľa ust. § 7 ods. 1 prvá až tretie veta zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce účinného v čase konania a rozhodovania správnych orgánov v danej veci (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z. z.“), inšpektoráty práce sú orgány štátnej správy. Inšpektoráty práce sú rozpočtové organizácie. Sídla a územné obvody inšpektorátov práce sú zhodné so sídlami a územnými obvodmi krajov. Podľa ust. § 7 ods. 3 písm. i/, j/ zákona č. 125/2006 Z. z., Inšpektorát práce rozhoduje o uložení pokút podľa § 19, 20 a osobitného predpisu, prejednáva priestupky, rozhoduje o uložení pokút za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov (Zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov). Podľa ust. § 51 zákona č. 372/1990 Zb. ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní (Zákon č. 71/1967 o správnom konaní v znení neskorších predpisov, ďalej len „Správny poriadok“). Podľa ust. § 3 ods. 1 a 4 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Podľa ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa ust. § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V preskúmavanej veci súd dospel k záveru, že Inšpektorát práce Košice príslušný na rozhodnutie podľa zákona č. 125/2006 Z. z. v prvom stupni a Národný inšpektorát práce ako odvolací správny orgán v predmetnej veci nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si nezadovážili relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutí, a preto ich rozhodnutia treba považovať za predčasné a súčasne správny orgán prvého stupňa sa v konaní dopustil vady konania majúcej vplyv na zákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutia súd nepovažoval za súladné so zákonom. Súd dáva do pozornosti, že v kontexte s úpravou právnej teórie, ktorá v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii podliehajú správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové, sa za delikt považuje len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje, pričom rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty. U iných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov je to ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa. V konaniach zisťovania správneho deliktu, rozhodovania o vine páchateľa za spáchanie deliktu a ukladaní sankcie zaň na základe analógie legis teda treba postupovať v súlade so zásadami trestnoprávnej zodpovednosti v zmysle právnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov alebo Trestného zákona. Keďže zákon č. 125/2006 Z. z. neustanovuje hmotnoprávnu a ani procesnoprávnu úpravu sankcionovania správnych deliktov, bolo potrebné v preskúmavanej veci vychádzať z právnej úpravy zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, na ktorú zákonodarca aj pod čiarou znenia právnej normy ustanovenej v § 7 ods. 3 písm. j) zákona č. 125/2006 Z. z. priamo odkazuje. V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov o postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba podľa názoru aplikovať na danú vec čl. 6 ods. 1 prvá časť Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dohovoru, v zmysle ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Keďže Slovenská republika článkom 1 ods. 2 ústavy sa zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, uvedený Dohovor sa podľa článku 154c ústavy stal súčasťou právneho poriadku SR (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy ,,trestné obvinenie“ a ,,práva a záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976). Uvedený záver podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp. zn. 3 Sžn 68/2004, 3Sž 85/2007, 8Sžo 28/2007, 8Sžo 147/2008, 6 Sžo 51/2011), ktorá je jednotná v tom, že trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému. Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. V zmysle zásady č. 6 uvedeného Odporúčania vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu, s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá) predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá. Vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, súd považuje za potrebné uviesť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v článku 1 ústavy je aj princíp právnej istoty a spravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, tiež II. ÚS 234/03). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV.ÚS 92/09; ÚS 17/1999 Nález z 22. septembra 1999 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999 Nález z 13. októbra 1999 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382; I.ÚS 10/98; I.ÚS 54/02 Nález z 13. novembra 2002 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750). Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je teda podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Cieľom zákonodarcu právnou úpravou zákazu nelegálneho zamestnávania ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 bolo zamedziť nelegálnemu zamestnávaniu fyzických osôb zamestnávateľom a účelom zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní je ochrana pracovného trhu pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním v materiálnom zmysle, a preto i prístup k zákonu musí byť materiálny a nie formálny. 2. Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou Národného inšpektorátu práce ako aj Inšpektorátu práce Košice v danom prípade vykonať výklad a aplikáciu právnej normy ustanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. v kontexte s účelom tohto zákona s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Inšpektorát práce Košice a aj žalovaný v preskúmavanej veci pri posudzovaní nelegálneho zamestnávania vychádzali výlučne z gramatického výkladu uvedených právnych noriem, žiadnym spôsobom nevyhodnotili postup žalobcu ako zamestnávateľa a nekonfrontovali kvalitu týchto zistených skutočností s následkami takéhoto konania v súlade s účelom zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Podľa názoru súdu z doposiaľ zadovážených skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu nie je možné ustáliť záver, že žalobca sa dopustil zákazu nelegálneho zamestnávania fyzickej osoby podľa ust. § 3 ods. 2 v spojení s ust. § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. Prijatie právneho záveru o nelegálnom zamestnávaní žalobcom ako zamestnávateľom musí vychádzať zo skutkových zistení, ktoré spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukazujú, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ využíval dňa 24.10.2013 o 14:55 h závislú prácu fyzických osôb p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a nemal s nimi založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu. Podľa názoru súdu však z rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, prečo považoval výkon práce menovaných fyzických osôb za závislú prácu, keď neboli zistené skutočnosti, na základe ktorých sa menovaní na uvedenom pracovisku nachádzali a ani to, pre ktorú konkrétnu osobu nejakú činnosť vykonávali. Vzhľadom na absenciu správnej úvahy v tomto smere je potrebné považovať rozhodnutie žalovaného za nedostatočne odôvodnené v otázke zistenia skutkového stavu a tiež aj pre nezrovnalosti, ktoré sa nachádzajú v protokole a vo vyjadrení žalobcu. Uvedené rozpory bude potrebné v ďalšom konaní odstrániť a na základe týchto zistení znovu rozhodnúť. Správny orgán prvého stupňa sa súčasne v konaní dopustil takej vady, ktorá mohla mať za následok nedostatočne zistený skutkový stav podmieňujúci zákonnosť jeho rozhodnutia, ktorý nedostatok neodstránil ani žalovaný. Zákonodarca v ustanovení § 7 ods. 3, písm. j/ zákona č. 125/2006 Z. z. stanovil, že správny orgán rozhoduje o uložení pokút za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov, pričom odkázal na zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Podľa ust. § 74 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupku, vykoná správny orgán v prvom stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu. Z administratívneho spisu v danej veci nevyplýva, že by správny orgán so žalobcom prejednal priestupok kladený mu za vinu na ústnom pojednávaní, alebo že by sa žalobca odmietol dostaviť na ústne pojednávanie, ba práve naopak, žalobcom navrhovaný výsluch fyzických osôb p. B. L., nar. XX.XX.XXXX a p. B. L., nar. XX.XX.XXXX žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán odmietli vykonať. Na túto vadu súd prihliadol z úradnej povinnosti, keďže má za následok odňatie práva žalobcovi na spravodlivý proces pred orgánom verejnej správy v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Právne zdôrazňujúc právo účastníka správneho konania na spravodlivý administratívny proces súd v súvislosti s uvedenou argumentáciou poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 231/2010-38 z 25.08.2010, v odôvodnení ktorého Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval povinnosť nariadiť v administratívnom konaní ústne pojednávanie nielen v priestupkových veciach, ale aj v konaniach o iných správnych deliktoch, osobitne za situácie, že účastník konania sa takéhoto procesného postupu správneho orgánu legitímne domáha. Vychádzajúc z hore uvedeného skutkového a právneho stavu veci súd procesným postupom podľa § 250j ods. 2 písm. c), d), e) O. s. p. zrušil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal právo na náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku v sume 70,- Eur a z trov právneho zastúpenia v zmysle ust. § 11 ods. 4 prvá veta vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení v nasledovnom rozsahu: 1.) Prevzatie a príprava zastúpenia (12.09.2014) ....................... 134,00 Eur + 8,04 Eur, 2.) Podanie žaloby na súd zo dňa 16.09.2014 ............................ 134,00 Eur + 8,04 Eur, 3.) Účasť na pojednávaní dňa 28.04.2016 .................................. 143,00 Eur + 8,58 Eur, t. j. spolu 435,66 Eur. Súdom priznané trovy konania spolu predstavujú sumu 505,66 Eur (trovy právneho zastúpenia vo výške 435,66 Eur a zaplatený súdny poplatok vo výške 70,- Eur), ktorú je žalovaný povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalobcu, a to v lehote do 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p.. Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v platnom znení). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis ostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ust. § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.