Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/115/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201302 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7014201302.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobcu: U. X., O..: XX.XX.XXXX, V. Š. XX, U., právne zastúpený: JUDr. Radoslav Soták, advokát, so sídlom Námestie slobody 3, Michalovce, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 212807/2014 zo dňa 25.08.2014, takto r o z h o d o l : Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 212807/2014 zo dňa 25.08.2014, ako aj rozhodnutie Colného úradu Michalovce č. 1095331/1/107672/2014 zo dňa 28.02.2014 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov konania v celkovej sume 410,90 Eur, titulom trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 Eur a náhrady súdneho poplatku v sume 70,- Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu do 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobou zo dňa 31.10.2014, doručenou tunajšiemu súdu dňa 04.11.2014, sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 212807/2014 zo dňa 25.08.2014. Predmetným rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie Colného úradu Michalovce č. 1095331/1/107672/2014 zo dňa 28.02.2014, ktorým bol žalobcovi podľa ust. § 229 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov vymeraný úrok z omeškania v celkovej výške 2.191,05 Eur, potvrdil. Suma colného dlhu z dane z pridanej hodnoty v celkovej výške 1.370,71 Eur, ktorá mu bola oznámená rozhodnutím ev. č. 412/025/2000 zo dňa 01.02.2000, nebola zaplatená v zákonnej lehote do dňa 21.02.2000, ale až dňa 16.02.2010. Odôvodnenie citovaného rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je obsahom podrobného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného. V odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa žalobca navrhol zrušiť rozhodnutie Colného úradu Michalovce č. 1095331/1/107672/2014 zo dňa 28.02.2014. Odvolacie námietky žalobcu proti rozhodnutiu Colného úradu Michalovce o vyrubení úroku z omeškania pritom korešpondujú so žalobnými námietkami proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného. Ku skutočnostiam uvádzaným žalobcom v jeho odvolaní ako aj k ostatným skutočnostiam zisteným oboznámením sa s predloženým administratívnym spisom, uviedol žalovaný nasledovné: Vzniknutý colný dlh bol žalobca ako dlžník povinný zaplatiť podľa ust. § 221 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. v spojení s ust. § 47 zákona č. 289/2015 Z. z. o dani z pridanej hodnoty platných v čase vzniku colného dlhu, v lehote do 10 kalendárnych dní odo dňa jeho oznámenia, t. j. do 21.02.2000. Keďže dlh bol uhradený až dňa 18.06.2008 (správne má byť 16.02.2010) v plnej výške, nastala právna skutočnosť zakladajúca vymeranie úrokov z omeškania v zmysle ust. § 229 ods. 1 písm. a/ zákona č. 180/1996 Z. z. platného v čase vzniku colného dlhu. Žalovaný preto dospel k záveru, že žalobca bol povinný uhradiť colný dlh pozostávajúci zo sumy dane z pridanej hodnoty a zo sumy dovoznej prirážky v zákonom ustanovenej lehote tak, ako je zákonná povinnosť ustanovená v lehote splatnosti. Podľa ust. § 221 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. platného v čase vzniku colného dlhu bol účastník konania povinný na jeho zaplatenie v zákonom stanovenej lehote 10 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Keďže si účastník konania predmetnú zákonnú povinnosť nesplnil, nastala právna skutočnosť - omeškanie dlžníka s platbou colného dlhu, s ktorou platná právna úprava spája inštitút sankčného charakteru, a to vymeranie úroku z omeškania. Vzhľadom na to, že povinnosť platiť úrok z omeškania vznikla pred 01.05.2004, colný úrad bol povinný konať o vymeraní úroku z omeškania podľa právnych predpisov platných pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie. K námietkam účastníka konania, ako aj k ostatným skutočnostiam týkajúcim sa danej právnej veci žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že základný predpoklad pre vymeranie úroku z omeškania bolo opomenutie účastníka konania, keďže nedošlo k celkovej úhrade oznámeného colného dlhu v zákonnej lehote do 21.02.2000, ale až dňa 16.02.2010. Z uvedeného dôvodu Colný úrad Michalovce vymeral úrok z omeškania za obdobie odo dňa 22.02.2000 až do jeho úplného zaplatenia, t. j. do 16.02.2010. Od celkového zaplatenia vzniknutého, zapísaného, vymeraného a oznámeného colného dlhu vzniká colnému orgánu v zmysle ust. § 230 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. právo vyberať a vymáhať nedoplatok sumy cla, ktorá sa premlčuje uplynutím desiatich rokov od konca roku, v ktorom sa stal nedoplatok splatným. Ďalej žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 229 ods. 1 písm. a/ colného zákona, podľa ktorého je úrok z omeškania skutočne súčasťou dlžnej sumy, avšak to ešte neznamená, že má úplne zhodný právny režim ako v prípade colného dlhu. Úrok z omeškania má vo vzťahu k colnému dlhu povahu akcesorického právneho inštitútu, čo znamená, že je priamo závislý na existencii colného dlhu a vzniká iba v tom prípade, ak tento colný dlh nebol zaplatený v určenej lehote. Zatiaľ čo colný dlh môže existovať bez úroku z omeškania (ak dôjde k zaplateniu v lehote splatnosti), existencia úroku je vždy viazaná na skutočnosť, že vznikol a bol vymeraný celkový colný dlh, ktorý nebol v určenej lehote zaplatený. Počítanie plynutia lehôt pri colnom dlhu a úroku z omeškania nemôže byť rovnaké už aj z toho dôvodu, že úrok z omeškania nemôže vzniknúť a byť vymeraný skôr, než márne uplynula lehota na zaplatenie colného dlhu. Okamih vzniku a oznámenia colného dlhu nemôže byť nikdy totožný s okamihom vzniku a vymerania úroku z omeškania, vzťahujúcemu sa k tomuto colnému dlhu. Z uvedeného je zrejmé, že účastník konania sa mylne domnieva, že desaťročná premlčacia lehota práva na vybratie a vymáhanie úroku z omeškania začala plynúť dňom 31.12.1998, keďže začala plynúť až do jeho zaplatenia v plnej výške, t. j. od okamihu jeho zaplatenia, t. j. odo dňa 18.06.2008 (správne má byť 16.02.2010). V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že v novom prejednaní veci rešpektoval právny názor odvolacieho orgánu vyslovený v rozhodnutí č. 10138/2011-1410 zo dňa 19.12.2011. II. Včas podanou žalobou, doručenou tunajšiemu súdu dňa 04.11.2014, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 212807/2014 zo dňa 25.08.2014 a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. S poukazom na ust. § 250c ods. 1 O.s.p. žalobca požiadal súd aj o odklad vykonateľnosti rozhodnutia, ktorého zákonnosť je predmetom preskúmavania v tomto konaní. Namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, a to z dôvodu rozporu so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Rozpor podľa názoru žalobcu spočíva v tom, že žalovaný nesprávne interpretoval ust. § 229 ods. 1 písm. a/ a ust. § 230 ods. 1 colného zákona. Žalobca v podanej žalobe vyjadril nesúhlas s právnym názorom žalovaného v napadnutom rozhodnutí a zároveň je toho názoru, že pre clo, ako aj pre úrok z nezaplatenej sumy cla platí spoločne 10-ročná premlčacia lehota uvedená v ust. § 229 ods. 1 písm. a/ colného zákona. Následne citoval ustanovenia § 229 ods. 1 písm. a/ a § 230 ods. 1 colného zákona a uviedol, že v danom prípade začala plynúť 10 ročná premlčacia lehota pre clo ako aj pre úrok z nezaplatenej sumy cla spoločne dňa 01.01.2001 (pretože suma colného dlhu bola splatná dňa 21.2.2000) a nakoľko colný úrad v lehote do 31.12.2010 právoplatne nevymeral úrok z omeškania z nezaplatenej sumy colného dlhu a zároveň v tej istej lehote, t. j. do 31.12.2010 nevykonal úkon smerujúci k vybratiu a vymáhaniu úroku z omeškania, je žalobca toho názoru, že premlčacia lehota vzťahujúca sa na právo colného úradu vyberať a vymáhať nedoplatok sumy cla vrátane úroku z omeškania márne uplynula dňa 31.12.2010. Žalobca ďalej namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nakoľko rozhodnutie žalovaného nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci, čím je v rozpore s ust. § 3 ods. 1 a 4, § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vrátil mu vec na ďalšie konanie. III. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 10.11.2014 navrhol žalobu zamietnuť, pričom dôvody uvedené v tomto písomnom vyjadrení korešpondujú s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného, keďže námietky žalobcu sú totožné s tými vznesenými v odvolacom konaní. IV. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa ust. § 247 a nasl. O.s.p. bez nariadenia pojednávania (za splnenia zákonných podmienok v zmysle ust. § 250f ods. 2 O.s.p.), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (ust. § 247 ods. 1 O.s.p.). Podľa ust. § 250i ods. 1 veta prvá O.s.p., je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že rozhodnutím Colného úradu Čierna nad Tisou, ako právneho predchodcu Colného úradu Michalovce, (ďalej len „colný úrad“) č. 053617600079 zo dňa 26.02.1996 bol žalobcovi ako dlžníkovi prepustený tovar - motorové vozidlo zn. E. XXTD, č. k. X., r. výroby XXXX, do navrhovaného colného režimu voľný obeh, ktorým bol vymeraný colný dlh v celkovej výške 17.607,- Sk. Colný úrad v rámci následnej kontroly zistil, že dlžníkom deklarovaná cena tovaru, ktorá tvorila základ pre výpočet colného dlhu, nie je skutočne platenou cenou, a preto pristúpil k novému určeniu colnej hodnoty. Colná hodnota určená colným úradom predstavovala sumu 175.387,- Sk. Súčasťou spisu je taktiež rozhodnutie colného úradu č. 412/025/2000 zo dňa 01.02.2000, ktorým colný úrad rozhodol o dodatočnom vymeraní colného dlhu vo výške 85.294,- Sk pozostávajúceho zo sumy cla vo výške 27.622, -Sk, zo sumy dovoznej prirážky vo výške 14.538,- Sk a zo sumy dane z pridanej hodnoty vo výške 43.134,- Sk. Rozhodnutie colného úradu bolo žalobcovi doručené dňa 11.02.2000. Žalobca v postavení dlžníka bol povinný sumu colného dlhu zaplatiť v zmysle ust. § 221 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. Colného zákona, účinného v čase vzniku colného dlhu, v lehote do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia rozhodnutia o dodatočnom vymeraní colného dlhu, a to do 21.02.2000. Deň 21.02.2000 je dňom splatnosti colného dlhu a nasledujúci deň 22.02.2000 je dňom vzniku nedoplatku colného dlhu. Podľa účtovnej evidencie časť colného dlhu vo výške 44.000,- Sk bola vymožená v rámci exekučného konania a pripísaná na účet colného úradu dňa 18.12.2000. Časť colného dlhu vo výške 41.294, -Sk (1.370,71 Eur) bola žalobcom v postavení dlžníka uhradená po lehote splatnosti, t. j. po 21.02.2000 (ide o časť nezaplatenej sumy dane z pridanej hodnoty), celkom bola uhradená až dňa 16.02.2010 v plnej výške, s celkovým počtom 3 468 omeškaných dní. Nezaplatením colného dlhu v lehote splatnosti došlo teda k naplneniu podmienok pre vznik a vymeranie úroku z omeškania podľa ust. § 229 ods. 1 písm. a/ colného zákona. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností colný úrad vydal dňa 28.02.2014 rozhodnutie č. 1095331/1/107672/2014, ktorým žalobcovi vymeral podľa ust. § 229 ods. 1 colného zákona úrok z omeškania v celkovej výške 2.191,05 Eur. S rozhodnutím colného úradu sa žalobca nestotožnil, a preto ho napadol včas podaným odvolaním. Finančné riaditeľstvo SR ako žalovaný správny orgán rozhodnutím č. 212807/2014 zo dňa 25.08.2014 odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie colného úradu potvrdil. Podľa ust. § 221 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. Colný zákon v platnom znení (ďalej len „colný zákon“), ak colný orgán nepovolil dlžníkovi odklad platenia sumy cla, je suma cla splatná do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia rozhodnutia colného orgánu. V prípade súhrnného zápisu v účtovných dokladoch, za podmienok ustanovených v § 222, musí byť lehota splatnosti určená tak, aby nebola dlžníkovi poskytnutá lehota dlhšia, ako keby mu bol odklad platby povolený. Podľa ust. § 229 ods. 1 písm. a/ colného zákona, ak nebola suma cla zaplatená v určenej lehote, vymeria colný orgán z nezaplatenej sumy cla úrok z omeškania, ktorý je súčasťou dlžnej sumy; úrok z omeškania nesmie byť nižší ako úrok uvedený v § 225 ods. 3, Podľa ust. § 230 ods. 1 colného zákona, právo vyberať a vymáhať nedoplatok sumy cla (ďalej len "nedoplatok") sa premlčuje uplynutím desiatich rokov od konca roku, v ktorom sa stal nedoplatok splatným. Podľa ust. § 230 ods. 2 colného zákona, ak sa vykoná úkon, ktorý smeruje k vybratiu alebo k vymáhaniu nedoplatku, premlčacia lehota sa prerušuje a začína plynúť nová premlčacia lehota uplynutím kalendárneho roku, v ktorom bol dlžníkovi tento úkon oznámený. Nedoplatky je však možné vymáhať najneskôr do 20 rokov od konca roku, v ktorom sa stal nedoplatok splatným. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/57/2012 zo dňa 18.09.2013: I. Povinnosť platiť úroky z omeškania, vyplývajúca z vedľajšieho (akcesorického) administratívneho právneho vzťahu, nemôže trvať dlhšie, než trvá hlavný záväzok, pretože uplynutím premlčacej doby sa právo premlčí ako celok. II. Ak dôjde k premlčaniu colného dlhu, nemôže sa potom takýto právny následok uplynutia času nevzťahovať i na úroky z omeškania, ak povinný subjekt vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k úrokom z omeškania. Rozhodujúcou skutočnosťou pri preskúmaní rozhodnutia žalovaného bolo posúdenie otázky premlčania nároku na vyrubenie úrokov z omeškania z nedoplatku cla v stanovenej výške za obdobie od 22.02.2000 až úplného zaplatenia dlhu, t. j. do 16.02.2010. V uvedenej právnej veci súd považuje za potrebné uviesť, že úrok z omeškania má vo vzťahu k colnému dlhu povahu akcesorického právneho inštitútu, čo znamená, že je priamo závislý na existencii colného dlhu a vzniká iba v tom prípade, ak tento colný dlh nebol zaplatený v určenej lehote. Zatiaľ čo colný dlh môže existovať bez úroku z omeškania, existencia úroku je vždy viazaná na skutočnosť, že vznikol a bol vymeraný konkrétny colný dlh, ktorý však nebol v určenej lehote zaplatený. Zo znenia ustanovenia § 229 ods. 1 písm. a/ colného zákona vyplýva, že ak nebola suma cla zaplatená v určenej lehote, vymeria colný orgán z nezaplatenej sumy cla úrok z omeškania, ktorý je súčasťou dlžnej sumy. Ako to vyplýva z obsahu pripojeného administratívneho spisu, žalobca bol povinný uhradiť colný dlh do 21.02.2000, tento však uhradil až dňa 16.02.2010. Podľa ust. § 230 ods. 1 colného zákona, právo vyberať a vymáhať nedoplatok sumy cla sa premlčuje uplynutím desiatich rokov od konca roku, v ktorom sa stal nedoplatok splatným. Keďže však colný úrad zostal v období od 22.02.2000 do 31.12.2010 nečinný a nevykonal žiadne úkony smerujúce k vybratiu alebo vymáhaniu colného dlhu, uplynutím desiatich rokov došlo aj k uplynutiu premlčacej doby vo vzťahu k úrokom z omeškania. Ak dôjde k premlčaniu colného dlhu, nemôže sa potom takýto právny následok uplynutia času nevzťahovať i na úroky z omeškania, ak povinný subjekt vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k úrokom z omeškania. V danom prípade colný úrad nevykonal žiadny úkon na vybratie alebo vymoženie nedoplatku v desaťročnej premlčacej lehote, a preto jej uplynutím dňa 31.12.2010 už nemohlo dôjsť k vyrubeniu úrokov z omeškania rozhodnutím Colného úradu Michalovce č. 1095331/1/107672/2014 zo dňa 28.02.2014. Námietka žalobcu týkajúca sa nesprávnej interpretácie ust. § 229 ods. 1 písm. a/ a § 230 ods. 1 colného zákona bola teda dôvodná. Čo sa týka námietky žalobcu, ktorou poukazuje na uvádzanie nesprávnych dátumov úhrady colného dlhu a plynutia premlčacej lehoty na str. 4 a 5 napadnutého rozhodnutia, predmetné pochybenie v jeho písomnom vyhotovení rozhodnutia žalovaný odstránil vykonaním opravy zrejmej nesprávnosti č. 212807/2014 zo dňa 26.11.2014. Vzhľadom vyššie uvedené skutkové a práve závery súd zrušil rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal právo na náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku v sume 70,- Eur a z trov právneho zastúpenia v zmysle ust. § 11 ods. 4 prvá veta vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení v nasledovnom rozsahu: 1.) Prevzatie a príprava zastúpenia .... 134,00 Eur + 8,04 Eur, 2.) Podanie žaloby zo dňa 31.10.2014 .... 134,00 Eur + 8,04 Eur, 20 % DPH vo výške 56,82 Eur (zo sumy 284,08 Eur), t. j. spolu 340,90 Eur. Súdom priznané trovy konania spolu predstavujú sumu 410,90 Eur (trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 Eur a zaplatený súdny poplatok vo výške 70,- Eur), ktorú je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu, a to v lehote do 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p.. Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v platnom znení). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.