Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Sp/7/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200185 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Tymko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7015200185.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne X. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, prech. L. X, W., proti žalovanému Obvodné oddelenie Policajného zboru Košice - Západ, so sídlom Považská 38, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. 18103007 zo dňa 29.01.2015, takto r o z h o d o l : Konanie z a s t a v u j e. Žalobkyni právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobou zo dňa 01.02.2015, doručenou tunajšiemu súdu dňa 13.02.2015, sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým je blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. 18103007 zo dňa 29.01.2015, ktorým jej žalovaný uložil pokutu 30 eur za skutok spáchaný dňa 29.01.2015 o 23:15 hod., miesto spáchania ul. L. č. X, W., zavineným konaním, a to neuposlúchnutím výzvy, čím porušila § 47 ods. 1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Z. z.. V poučení uvedeného bloku na pokutu sa konštatuje, že toto rozhodnutie je právoplatné podpisom páchateľa priestupku a podľa § 84 zákona SNR č. 372/1990 Zb. sa nemožno proti nemu odvolať. Žalobkyňa v podanej žalobe uviedla, že ku blokovému konaniu došlo protizákonným spôsobom, pod hrozbou násilia a evidentného porušenia zákona zo strany príslušníkov OO PZ Košice - Západ, pričom vo veci podala trestné oznámenie na niekoľko orgánov verejnej moci, za účelom objasnenia trestných činov a postupu policajtov. Žalobkyňa ďalej uviedla, že blokové konanie ako špecifický druh činnosti správnych orgánov sa riadi zákonom č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Vo všeobecnej predstave, ako aj v praxi správnych orgánov, neustále prevláda názor, že autonómia blokového konania je striktne určená zákonom o priestupkoch a že ustanovenie § 84 ods. 3 jednoznačne vyslovuje neprípustnosť odvolania, obnovy alebo preskúmania mimo odvolacieho konania v prípade vydania rozhodnutia v blokovom konaní. Najvyšší súd SR však svojimi rozhodnutiami vstúpil do zákonnej autonómie blokového konania a opakovane rozhodol spôsobom, ktorý priestupcom poskytuje určitú ochranu nad rámec zákona o priestupkoch. Žiadny zákon ani ústava neobsahujú obmedzenie, ktoré by výslovne bránilo preskúmavať rozhodnutia o priestupku vydané v blokovom konaní. Z toho vyplýva záver, že súdny prieskum rozhodnutí o priestupku vydaných v blokovom konaní, nie je vylúčený. Zákon svojím širokým chápaním rozhodnutí v blokovom konaní, vytvoril domnienku o ich nulitnosti, nakoľko pri týchto rozhodnutiach absentujú zákonné prvky rozhodnutí preskúmateľných súdom, ktoré by ich stavali na roveň právnych titulov vydaných v rámci vrchnostenskej správy. V závere uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že danému konaniu predchádzalo porušenie zákona, navrhla aby súd vyhlásil blokové konanie za neplatné a žalovaného zaviazal zaplatiť trovy konania. K predmetnej žalobe priložila fotokópiu bloku na pokutu č. 18103007 zo dňa 29.01.2015 a „Oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu“ zo dňa 01.02.2015 adresované Generálnej prokuratúre SR. Súd na základe ustanovenia § 244 a nasl. O.s.p., v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť a konanie je potrebné zastaviť podľa § 103, § 104 ods. 1 O.s.p. za použitia ustanovenia § 246c O.s.p. z ďalej uvedených dôvodov. V prvom rade súd musel riešiť základnú otázku, či je možné rozhodnutiu vydanému v blokovom konaní priznať nárok na súdnu ochranu garantovanú článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky. Je nepochybné, že zákonodarca včlenil do priestupkového konania popri rozkaznom konaní aj inštitút blokového konania ako autonómny spôsob riešenia zodpovednosti jednotlivca za porušenie administratívno-právnych predpisov prostredníctvom konania upraveného predovšetkým ustanoveniami § 84 až 86 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon“). Podľa názoru súdu v súlade so zásadou logického výkladu argumentum a minori ad maius uvedené ustanovenia zákona implicitne nepripúšťajú subsidiárny účinok zvyšných ustanovení obsiahnutých v tretej časti (konanie o priestupkoch) zákona na blokové konanie, to znamená autonómny charakter blokového konania sa s výnimkou zásady subsidiarity (§ 51, ustanovení o príslušnosti § 52 až 57) objasňovanie priestupkov (§ 58 až 60) a priestupkových exempicií (§ 66), potvrdzuje. V spojitosti s uvedeným charakterom blokového konania súd musí zdôrazniť, že hlavným úmyslom zákonodarcu pri navrhovaní mechanizmu riešenia priestupku prostredníctvom blokového konania (teleologická metóda výkladu právnej normy) je uprednostňovanie dohody o vine a sankcií medzi orgánom verejnej moci (§ 86) a domnelým páchateľom priestupku, ktorá vychádza z vedomého a súčasne prejaveného presvedčenia toho, že páchateľ vie - čoho sa svojím konaním dopustil, a že - bude sankcionovaný iba prostredníctvom pokuty (väčšinou nižšej sadzby), pred zdĺhavejším procesom s nutnosťou vykonať dokazovanie s možným ústnym pojednávaním, doručovaním relevantných listín účastníkom, vrátane písomného a odôvodneného rozhodnutia s pripustením práva na riadne a mimoriadne opravné prostriedky, pričom nejde o návrhový priestupok (§ 84 ods. 5). Podľa § 84 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, za priestupok možno uložiť pokutu v blokovom konaní, ak je priestupok spoľahlivo zistený a obvinený z priestupku je ochotný pokutu (§ 13 ods. 2) zaplatiť. Podľa § 84 ods. 5 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, o blokovom konaní nemožno prejednať priestupky, o ktorých sa koná len na návrh. Ako je v danom prípade nepochybné, ovládajúcou zásadou v blokovom konaní je koncentračná zásada, ktorá je mimoriadnou procesnou zásadou, ktorá účastníkovi zabraňuje, aby svoje návrhy, nové tvrdenia, resp. dôkazy prednášal kedykoľvek po začatí blokového konania, ale iba do jeho začatia. Koncentračná zásada je logickým dôsledkom dohody o riadne zistenom skutkovom stave a uvedená riadnosť sa spája s presvedčením páchateľa, že pri uvedených skutočnostiach uznáva, že je páchateľom takého skutku a že je ochotný priznať svoje zavinenie. Oprávnenosť koncentračnej zásady a najmä striktne stanoveného časového limitu, aby sa jednotlivec priamo na mieste rozhodol, či zvolí spôsob existujúcej situácie formou blokového konania alebo klasického priestupkového konania, vychádza zo snahy zvýšiť efektívnosť, rýchlosť a tiež hospodárnosť priestupkového konania a tiež pedagogicky motivovať účastníkov konania uvedomením si svojich chýb. Uvedený načrtnutý charakter zaraďuje blokové konanie do skupiny skrátených konaní. Súhlas páchateľa prelamuje zásady správneho konania (najmä § 3 a § 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní), (ďalej len „Správny poriadok v príslušnom tvare“), (v spojení s § 51 zákona), a to najmä zásadu materiálnej pravdy, v prospech dohodnutej a tým aj nevyvrátiteľnej domnienky naplnenia všetkých štyroch prvkov skutkovej podstaty priestupku (to znamená subjektu, subjektívnej stránky, objektu ako aj objektívnej stránky), vrátane posúdenia charakteru skutku, riadneho zistenia skutkového stavu, osoby páchateľa a riadnosti uloženej sankcie prostredníctvom pokuty. Práve citovaná domnienka navyše nepochybne potvrdzuje zákonnosť blokového konania, lebo pochybnosti uvedených prvkov, to znamená posúdenie skutku ako priestupku riadneho zistenia skutkového stavu, vrátane osoby páchateľa, tvoria podľa § 76 ods. 1 zákona zákonné prekážky na ďalšie pokračovanie priestupkového konania. Podľa § 76 ods. 1 písm. a/ až c/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, správny orgán konanie o priestupku zastaví, ak sa v ňom zistí, že a) skutok, o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom, b) skutok nespáchal obvinený z priestupku, c) spáchanie skutku, o ktorom sa koná, nebolo obvinenému z priestupku preukázané. Treba taktiež uviesť, že blokové konanie je založené na ústnej dohode, to znamená, že v tomto prípade ide o právno-realizačné akty, ktoré teória správneho práva (napríklad Hendrych D. a kol., správne právo, všeobecná časť, 6. vydanie, strana 237 a nasl.) zaradili do skupiny verejnoprávnych zmlúv. Verejnoprávnymi zmluvami je potom potrebné rozumieť dvoj alebo viacstranné správne úkony, ktoré zakladajú, menia lebo rušia administratívno-právne vzťahy, pričom najmenej jednou zmluvnou stranou je vždy subjekt správneho práva. Práve zrozumiteľný prejav vôle páchateľa vykonaný dobrovoľne, to znamená bez prvkov donútenia (nátlak fyzickou hrozbou, či tieseň ako dôsledok psychického nátlaku), po uvedomení si svojej právnej situácie a po zvážení právnych možností a s nimi spojených výhod a nevýhod, to znamená realizácia práva výberu z dvoch zákonných foriem konania, je hlavnou podmienkou pre platnosť dohody o vine a sankcií a pre riadne začatie blokového konania oprávneným správnym orgánom. Ďalšou logickou výnimkou z priestupkového konania založenej na súhlase páchateľa je to, že ústny prejav páchateľa správny orgán nezaznamenáva prostredníctvom zápisnice a obsah hore uvedenej ústnej dohody nie je ani zachytený prostredníctvom písomnej listiny. Naopak, úradným potvrdením o tom, že boli naplnené všetky zákonné podmienky pre začatie blokového konania, je alebo pokutový blok alebo blok na pokutu na mieste nezaplatenú. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, bloky na ukladanie pokút vydáva Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Podľa § 85 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ak nemôže páchateľ priestupku zaplatiť pokutu na mieste, vydá sa mu blok na pokutu na mieste nezaplatenú s poučením o spôsobe zaplatenia pokuty, o lehote jej zaplatenia a následkoch nezaplatenia pokuty. Prevzatie tohto bloku páchateľ priestupku potvrdí. Pri prvej forme rozhodnutia v blokovom konaní páchateľ svoj súhlas s blokovým konaním (to znamená ochotu pokutu zaplatiť) požadovaný v zmysle § 84 ods. 1 zákona vyjadruje konkludentne aktom zaplatenia samotnej pokuty. V druhom prípade svoj súhlas páchateľ priestupku písomne prejaví prostredníctvom podpisu vydaného bloku na pokutu na mieste nezaplatenú. Obidve formy rozhodnutia neobsahujú ani výrokovú časť spolu so skutkovou vetou ani odôvodnenie a čiastočne ani poučenie. Na rozdiel od minimálneho rozsahu náležitosti rozhodnutia vydaného v priestupkovom konaní, ktoré je vymedzené prostredníctvom § 77 v spojení s § 51 zákona a § 47 Správneho poriadku, pokutové bloky v zmysle § 85 ods. 4 obsahujú iba opisné údaje o osobe páchateľa, o čase spáchania skutku, právnej kvalifikácie priestupku a samotnej pokute. Podľa § 75 ods. 4 veta druhá zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, na pokutových blokoch sa vyznačia údaje o tom, komu, kedy a za aký priestupok bola pokuta v blokovom konaní uložená. Následne logickým dôsledkom absencie zápisnice, absencie odôvodnenia na pokutovom bloku, ako aj hore uvedenej koncentračnej zásady je to, že zákon prostredníctvom § 84 nepripustil možnosť správnych opravných prostriedkov. Podľa § 84 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, proti blokovému konaniu sa nemožno odvolať, nemožno ho obnoviť ani preskúmať mimo odvolacieho konania. Otázku súdneho prieskumu rozhodnutí o priestupku zákon rieši iba prostredníctvom § 83 zákona, ktoré vzhľadom na svoje zaradenie do systematiky právneho predpisu, to znamená mimo časť označenú ako blokové konanie, sa na prieskum pokutových blokov v zmysle § 83 ods. 2 zákona (implicitne zakotvenie nesplniteľnej podmienky) nevzťahuje. Podľa § 83 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, návrh na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom možno podať až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku v správnom konaní. Ústava Slovenskej republiky umožňuje prostredníctvom článku 51 ods. 1, aby zákonodarca vymedzil, respektíve obmedzil prieskumnú pôsobnosť správneho súdnictva. Avšak z článku 46 ods. 2, veta druhá nad všetky pochybnosti vyplýva záver (výkladové pravidlo článok 152 ods. 4 Ústavy), že riadne rozhodnutie správneho orgánu týkajúce sa základných práv a slobôd (či už hmotnoprávne alebo procesnej povahy) z právomoci správneho súdnictva nesmie byť vylúčené. Podľa § 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v článkoch 35, 36, 37 ods. 4, 38 až 42 a 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonoch, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Podľa článku 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím správneho orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Je nepochybné, že rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle článku 42 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spojených s článkom 154c ods. 1 a článkom 144 ods. 1 Ústavy nemajú priamy dopad na iné súdne spory, ako tie konania, v medziach ktorých boli vyhlásené. Avšak na druhej strane minimálne predstavujú veľmi významný zdroj poznania rozsahu a obsahu základných práv a ľudských slobôd, a to najmä článok 46 ods. 2 Ústavy a sú návodom pre súdy na aplikáciu právnych predpisov v medziach legitímneho očakávania jednotlivcov v demokratickej spoločnosti. Podľa článku 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú riadiť právoplatným rozsudkom súdu vo všetkých sporoch, v ktorých sú účastníkmi. Podľa článku 154c ods. 1 Ústavy, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy, môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 2. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. V rozsudku Lavko proti Slovenskej republike a Kadubec proti Slovenskej republike z 02. septembra 1998 Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval porušenie práva na prístup súdu z dôvodu, že o priestupku sťažovateľov rozhodli správne orgány, ktorých rozhodnutia neboli súdne preskúmateľné. Okolnosti riešenia priestupkov pritom osvedčujú správnosť záveru, že sankcie neboli ani v jednom z uvedených prípadov uložené v blokovom konaní. Na základe vyššie uvedených zistení, ako aj právnych záverov môže súd v súlade s článkom 152 ods. 4 Ústavy vysloviť právny názor, že ani článok 46 ods. 2, ani iné ústavné články nebránia tomu, aby sa v správnom súdnictve nepreskúmavali rozhodnutia o priestupku riadne vydané v blokovom konaní. Súčasne je však nutné pri hore uvedenom názore zdôrazniť podmienku riadnosti (to znamená legálnosti a legitímnosti) blokového konania. Preto, ak správny súd na základe tvrdenia žalobcu alebo iného účastníka súdneho prieskumu spojí súvislosti s aplikáciou článku 46 ods. 2 Ústavy nadobudne opodstatnené pochybnosti o riadnosti rozhodnutia vydaného v blokovom konaní, je jeho povinnosťou tento prieskum vykonať. Aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 23.08.2011 sp. zn. 1Sžd/2/2011 uviedol: „Práve ústavnú formuláciu rozhodnutia týkajúceho sa“ (článok 46 ods. 2), nie je potom reštriktívne vykladať ako rozhodnutia, ktoré sú zákonným spôsobom za právoplatne označené, ale podľa mienky Najvyššieho súdu sa vzťahuje aj na také rozhodnutie, ktorých právoplatnosť správny orgán vyslovil alebo tak označil, hoci neskôr sa preukáže, že na ich právoplatnosť nie sú zákonné podmienky splnené“. Najvyšší súd k tomuto záveru uviedol, že do skupiny rozhodnutí, u ktorých podmienky pre platnosť a s tým spojenú právoplatnosť, nenastanú nikdy, patria podľa odbornej literatúry (napríklad Hendrych D. a kol.: správne právo; Machajová J. a kol.: všeobecné správne právo) predovšetkým nulitné akty vrchnostenskej správy nazývame tiež pakty. Medzi typické znaky, ktoré by mali vyvolávať pochybnosti o nulite inak formálne vydaného aktu, patria najmä absencie právneho titulu, najzávažnejšie vady príslušnosti a nedostatok právomoci konajúceho správneho orgánu, resp. úradnej osoby. Z uvedeného vyplýva, že najmä rozhodnutia vydané v blokovom konaní, ktoré trpia tak závažnými vadami, že domnienka súdu o ich nulitnosti je ťažko spochybniteľná, spadajú do hore uvedenej skupiny rozhodnutí, ktoré sa musia v zmysle ústavného príkazu zakomponovaného do článku 42 ods. 2 Ústavy preskúmať. Pretože otázka preskúmateľnosti rozhodnutia vydaného v blokovom konaní pre správny súd predstavuje test jeho súdnej právomoci v zmysle dodržania podmienok (§ 103 O.s.p.) a táto otázka súčasne vymedzuje rámec meritórneho súdneho prieskumu, musí súd tento test vykonať v medziach bodov žaloby, ktoré sú pre neho pri preskúmavaní žalovaného rozhodnutia záväzné. Žalobkyňa v podanej žalobe namietala, že ku blokovému konaniu došlo protizákonným spôsobom pod hrozbou násilia a evidentného porušenia zákona zo strany príslušníkov OO PZ Košice a vo veci podala trestné oznámenie na niekoľko orgánov verejnej moci za účelom objasnenia trestných činov a postupu policajtov. Ďalej poukázala na dôvody, v zmysle ktorých je prípustný súdny prieskum rozhodnutí vydaných v blokovom konaní. Žalobkyňa k žalobe zároveň priložila „Oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu“ zo dňa 01.02.2015, adresované Generálnej prokuratúre SR. V súdnom spise sa nachádza oznámenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach zo dňa 28.04.2015, úradný záznam vyhotovený Okresným riaditeľstvom Policajného Zboru v Košiciach zo dňa 29.01.2015 a oznámenie Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly a inšpekčnej služby zo dňa 28.07.2015 o oznámení výsledku preverenia sťažnosti. Z oznámenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru poriadkovej polície zo dňa 28.04.2015 vyplýva, že dňa 29.01.2015 v čase o 23.15 hod. bola žalobkyni uložená pokuta vo výške 30 eur za priestupok proti verejnému poriadku podľa § 47 ods. 1 písm. a/ zákona č. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších noviel. Zároveň žalobkyňa obdŕžala poštový poukaz. Uloženiu predmetnej blokovej pokuty predchádzalo vykonanie služobného zákroku, ktorého úradný záznam tvorí prílohu tohto oznámenia. Obvodné oddelenie Policajného zboru Košice - Západ trvá na uložení predmetnej blokovej pokuty nezaplatenej na mieste. Ďalej uviedol, že k oznámeniu o podozrení zo spáchania trestnej činnosti policajtmi Obvodného oddelenia PZ v Košiciach vykonáva v súčasnej dobe šetrenie Oddelenie kontroly Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach. Z úradného záznamu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru poriadkovej polície, č. ORPZ-KE-OPP6-3-42/2015 zo dňa 29.01.2015 vyplýva, že dňa 29.01.2015 v čase od 22.40 hod. bola hliadka vyslaná na ul. Pražskú č. 1, kde si mal údajne p. U. rezať žili. Hliadka sa po príchode na miesto na schodoch spozorovala ženu so psom vo veku cca 35 rokov, ktorá tvrdila, že p. U. bývajúci na prvom poschodí si reže žily, a že ona chce aby sme mu pomohli. Neznáma žena s hliadkou vyšla na prvé poschodie, pričom bola zjavne pod vplyvom alkoholu. Po búchaní na dvere bolo za dverami počuť mužský hlas, takisto zjavne pod vplyvom alkoholu, ktorý tvrdil, že je v poriadku ale nevie nájsť kľúče od dverí, takže neotvorí. Hliadka následne požiadala neznámu ženu, aby preukázala svoju totožnosť, načo ona reagovala slovami „môžem jebať, nič odo mňa nedostaneš“. Osoba s hliadkou nespolupracovala a odmietala uviesť svoje meno. Hliadka ženu opätovne vyzvala, aby uviedla svoje údaje, a to meno a priezvisko a dátum narodenia, pričom bola poučená o následkoch odmietnutia preukázania totožnosti. Osoba napriek opakovanej výzve odmietla preukázať totožnosť a následne nerešpektovala výzvu verejného činiteľa, aby nasledovala hliadku k vozidlu, pričom začala klásť aktívny odpor, a to tak, že sa rukami zaprela o zábradlie pri schodišti, vzhľadom k čomu boli použité donucovacie prostriedky podľa § 51 ods. 1 písm. c/ z. č. 171/1993 a boli priložené služobné putá podľa § 52 ods. 1 z. č. 171/1993 o PZ. Následne bola osoba eskortovaná na OO PZ KE - Západ, kde bolo zistené, že sa jedná o osobu X. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W., ul. T. č. XX/XX. Voči osobe bolo využité oprávnenie podľa § 22 ods. 1 z. č. 171/1993 o PZ s negatívnym výsledkom. Osoba bola v čase o 23.10 hod. poučená o svojich právach. Osoba bola blokovo riešená za priestupok podľa § 47 ods. 1 písm. a/ zák. č. 372/1990 Zb. pod č. b. 18103007 na sumu 30 eur a v čase o 23.59 hod. po zistení jej totožnosti, prepustená hore uvedenou hliadkou. Z oznámenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby č. SKIS-KO- OVKS-KE-Sť-57/2015 zo dňa 28.07.2015 o výsledku prešetrenia sťažnosti vyplýva, že Sekcii kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ sekcia“) bola doručená z Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach sťažnosť žalobkyne zo dňa 01.02.2015, ku ktorej dňa 13.04.2015 poskytla spoluprácu. Predmetná sťažnosť bola vybavená sekciou pod vyššie uvedeným číslom, ako príslušným orgánom verejnej správy na vybavenie sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení zákona č. 289/2012 Z. z. (ďalej len „zákon o sťažnostiach“). Z obsahu sťažnosti žalobkyne vyplýva, že namieta postup policajtov, ktorí na ulici Pražskej č. 1 v Košiciach, dňa 29.01.2015 preverovali jej telefonické oznámenie. Ako svedka v sťažnosti uviedla manžela L.. Z uvedeného oznámenia sekcie o výsledku prešetrenia vyplýva, že vyhodnotením zabezpečených podkladov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti konštatuje, že zákrok policajtov vo forme predvedenia osoby žalobkyne dňa 29.01.2015 na útvar Policajného zboru bol súladný s ustanovením § 18 ods. 3 zákona o Policajnom zbore, pretože bol realizovaný v súvislosti s plnením úloh vyplývajúcich z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o Policajnom zbore, z dôvodu zistenia totožnosti žalobkyne. Vykonaným šetrením nebolo vo vzťahu k predmetu sťažnosti v tejto časti zistené porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov alebo vnútorných predpisov. Vzhľadom k týmto skutočnostiam podľa § 20 ods. 1 zákona o sťažnostiach oznámila sekcia žalobkyni, že sťažnosť v tejto časti bola po prešetrení vyhodnotená ako neopodstatnená. Tak, ako už bolo vyššie uvedené súd môže v súlade s článkom 152 ods. 4 ústavy vysloviť právny názor, že ani článok 46 ods. 2, ani iné ústavné články nebránia tomu, aby sa v správnom súdnictve nepreskúmavali rozhodnutia o priestupku riadne vydané v blokovom konaní. Súčasne je však nutné pri hore uvedenom názore zdôrazniť podmienku riadnosti (to znamená legálnosti a legitímnosti) blokového konania. Keďže súd aj vzhľadom na úradný záznam Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru poriadkovej polície, zo dňa 29.01.2015 a najmä na oznámenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, zo dňa 28.07.2015 o výsledku prešetrenia sťažnosti žalobkyne nenadobudol opodstatnené pochybnosti o riadnosti rozhodnutia vydaného v blokovom konaní, preto dospel k záveru, že nie je jeho povinnosťou tento prieskum vykonať. Súd teda nezistil žiadne závažné vady v blokovom konaní, ktoré by mohli zasiahnuť do základných práv a slobôd žalobkyne. Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliadne súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1, veta prvá O.s.p., platí, že ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, súd postupom súladným s § 103 a § 104 ods. 1, veta prvá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia, a teda konanie zastavil. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého právo na náhradu trov konania má iba úspešný žalobca. Pri zastavení súdneho konania sa otázka úspešnosti žalobcu prelamuje v prospech toho, kto zastavenie konania nezavinil. Pretože žalobkyňa svojou žalobou nenaplnila všetky podmienky konania, a preto na základe tejto alternatívnej možnosti nemohol prihliadnuť k jej žiadosti na priznanie náhrady trov konania. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.