Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/69/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200623 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7015200623.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Jurákovej a členov JUDr. Pavla Naďa a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobcu: W. L. K., G. Č.. XX, B. XX XXX XXX, zastúpený: JUDr. Lukáš Kišeľak, Jarkova 63, Prešov, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.: OPS/BEZ/2015/2764, O-54/2015 zo dňa 18.3.2015, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. OPS/BEZ/2015/2764, O-54/2015 zo dňa 18.3.2015, ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce Prešov č.k.: P:106/2014-R, S/2015/82/218/15 zo dňa 5.1.2015, podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c/, d/, e/ O.s.p. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Lukáša Kišeľaka, Jarková 63, Prešov odmenu v sume 670,99 EUR do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 70,- EUR titulom súdneho poplatku do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím žalovaného uvedeného v úvodnej časti tohto rozsudku bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa - Inšpektorátu práce Prešov, č.k. : P:106/2014-R, S/2015/82/218/15 zo dňa 5.1.2015, vo veci uloženej pokuty vo výške 9.000,- EUR podľa ust. § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1. z.č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nesk. predpisov, ďalej len „zákon o IP“, za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2, § 2 ods. 2 písm. a/ z.č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nesk. predpisov, ďalej len “zákon o NP“. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že v dňoch 3.7.2014 a 9.7.2014 vykonal inšpektorát práce u účastníka konania inšpekciu práce, ktorá bola zameraná na kontrolu dodržiavania právnych predpisov upravujúcich zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Pri tomto výkone inšpekcie práce bolo zistených päť prípadov nelegálneho zamestnávania podľa § 2 ods. 2 písm. a) zákona o NP aNZ, ktoré správny orgán zdokumentoval v protokole o výsledku inšpekcie práce č.: IPV-176-44-1.2/P-A25-14 zo dňa 09.07.2014 (ďalej „protokol“), prerokovanom dňa 14. 07. 2014 s p. D. L., splnomocneným zástupcom podnikateľa v zmysle písomného splnomocnenia zo dňa 20. 01. 2014. Ten si vyžiadal čas na vyjadrenie sa ku skutočnostiam uvedeným v tomto protokole. Dňa 17.07.2014 obdržal inšpektorát práce stanovisko účastníka konania, v ktorom jeho splnomocnený zástupca spochybnil skutkové závery inšpekcie práce, a to konkrétne charakter vykonávanej činnosti z pohľadu toho, že táto nepredstavuje pre účastníka konania taký zisk, ktorého dosahovanie je späté s jeho podnikateľskou činnosťou. Inšpektorát práce po oboznámení sa s predmetnou argumentáciou splnomocneného zástupcu vypracoval dňa 24. 07. 2014 dodatok k protokolu, v ktorom označil tieto tvrdenia účastníka konania za nespôsobilé privodiť zmenu v právnom posúdení veci ako nelegálneho zamestnávania podľa § 2 ods. 2 písm. a) zákona o NP a NZ. Následne protokol bezo zmien uzavrel. Rozhodnutím č. P: 106/2014-R, S/2015/82/218/15 zo dňa 05. 01. 2015, ktoré bolo účastníkovi konania preukázateľne doručené dňa 09. 01. 2015 (a jeho splnomocnenému zástupcovi dňa 26. 01. 2015), mu správny orgán uložil pokutu vo výške 9 000 eur za to, že ako fyzická osoba - podnikateľ dňa 03. 07. 2014 o 12:05 h využíval závislú prácu fyzických osôb: N. R., D. L., H. D.Š.; W. N. a G. I., ktoré pre neho vykonávali pomocné stavebné práce - betonárske práce na pracovisku Agrofarma Medzany, a nemal s nimi založené pracovnoprávne podľa osobitného predpisu (zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov). Týmto konaním účastník konania porušil zákaz nelegálneho zamestnávania vyplývajúci mu z ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o NP a NZ. Nelegálnym zamestnávaním v zmysle § 2 ods. 2 písm. a) zákona o NP a NZ je, ak právnická osoba alebo fyzická osoba - podnikateľ využíva závislú prácu fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov). Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že fyzické osoby p. N. R., p. D. L., p. H. D., p. W. N. a p. G. I.K., v čase výkonu inšpekcie práce na pracovisku: Agrofarma Medzany, t. j. dňa 03. 07. 2014 o 12:05 h, vykonávali osobne, pre účastníka konania a za dohodnutú odmenu pomocné stavebné práce, avšak bez akéhokoľvek písomného dojednania zakladajúceho pracovnoprávny vzťah medzi oboma zmluvnými stranami. Uvedené konštatovanie vychádza z viacerých dokladov, z ktorých je preukázateľná nielen prítomnosť menovaných na kontrolovanom pracovisku účastníka konania, ale aj skutočnosť, že p. R., L., D.Š., N. K. I. vykonávali závislú prácu (betonárske práce) tak, ako to skonštatoval aj inšpektorát práce. Žalovaný ďalej uviedol, že zmenu právnej kvalifikácie skutku ako porušenia § 3 ods. 2 s poukazom na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o NP aNZ nemôže pritom vyvolať ani argumentácia splnomocneného zástupcu o tom, že menované osoby boli v rozhodujúci čas inšpekcie práce činné na základe uzatvorenej príkaznej zmluvy zo dňa 01. 07. 2014. Z jej obsahu vyplýva, že účastník konania (vystupujúc v pozícii príkazcu) poveril dotknuté osoby vykonávaním stavebných prác - konkrétne betónovaním spevnených plôch na hospodárskom dvore, a to za naturálnu odmenu, ktorá má byť príkazníkom poskytnutá až po úplnom splnení tohto príkazu. Odvolací orgán zaoberajúc sa znením predmetného listinného dôkazu však dospel k názoru, že v ňom zakotvené dojednania nekorešpondujú s účelom príkaznej zmluvy, ktorý jej priznáva zákonodarca. Nejedná sa pritom len o predmet zmluvy, ktorý tak ako je koncipovaný, v žiadnom prípade nevykazuje znaky určitej záležitosti, ktorú má príkazník obstarať pre príkazcu (podľa súdnej praxe môže byť predmetom príkaznej zmluvy napr. obstaranie nejakých dokladov, uzavretie nejakej zmluvy, odovzdanie plnenia, zastupovanie pred súdmi alebo úradmi, napomáhanie pri nadobudnuté nehnuteľnosti, čo potvrdzujú aj rozsudky Najvyššieho súdu SR č. 5Sžf/36/2009, č. 1 Obdo 7/2010 a č. 4 Cdo 206/2007), ale aj o odplatnosť ňou založeného právneho vzťahu, kedy dojednané poskytnutie odmeny odporuje dikcii § 728 a § 730 Občianskeho zákonníka z dôvodu jej podmienenia dosiahnutím výsledku. Na margo tvrdenia, že činnosť dotknutých osôb nemožno považovať za závislú prácu, nakoľko vzťah, ktorý mali založený s účastníkom konania nespĺňa požiadavku subordinarity, odvolací orgán uvádza, že princíp podriadenosti a nadriadenosti v prejednávanom prípade je evidentný nielen z charakteru vykonávanej práce (pomocné stavebné práce - na ich realizáciu jej nevyhnutné, aby zamestnanci dostali presné pokyny), ale aj z toho, že p. R., L., D., N. K. I. boli účastníkom konania priamo riadení tak čo do šírky dohodnutého druhu práce, ako aj čo do miesta jej výkonu. Dôkazom nesamostatnosti práce menovaných je aj to, že sami nemohli rozhodovať o jej priebehu a ocitli sa v hospodárskej závislosti od účastníka konania, kedy nevykonávali prácu za účelom zisku (o tom svedčí aj dohodnutá naturálna odmena - zemiaky). K otázke neúčelnosti zakladania pracovnoprávneho vzťahu na výkon jednorazových činností, resp. nepreukázania výkonu práce v pracovnom čase určenom účastníkom konania, žalovaný upriamil pozornosť na aplikačnú prax, pridržiavajúc sa ktorej treba správnu právnu identifikáciu pojmu závislá práca skúmať aj v nadväznosti na vymedzenie pojmu zamestnanec, najmä v judikatúre Európskeho súdneho dvora. Tá totiž k definícii pojmu zamestnanec na účely voľného pohybu zamestnancov považuje niektoré znaky závislej práce za podstatné a niektoré znaky za menej podstatné. V jednom zo svojich rozhodnutí pojem zamestnanca vymedzuje takto: „zamestnancom je ten, kto v podriadenosti k inému osobne preňho vykonáva závislú prácu za odmenu". Odvolací orgán riadiac sa týmito právnymi úvahami s prihliadnutím na inšpektorátom práce obstarané podklady preto má za to, že dotknuté osoby svojím konaním naplnili vyššie uvedené atribúty závislej práce, keď na základe pokynov účastníka konania, s ktorým sa ústne dohodli na výkone práce, vykonávali osobne pomocné stavebné práce - betonárske práce za dohodnutú naturálnu odmenu. Vo vzťahu k vyššie spomenutej účelovosti druhoinštančný orgán poznamenal tiež, že aj právny režim dohôd o vykonaní práce ako jedného z typov dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru je založený na skutočnosti, že zamestnanec si sám riadi vlastný priebeh pracovného procesu, pričom je limitovaný len dohodnutou dobou, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať. K návrhu účastníka konania na dodatočné vypočutie dotknutých osôb a účastníka konania uviedol, že vykonanie takéhoto dôkazu by neprispelo k objasneniu skutkového stavu, práve naopak, vnieslo by do veci pochybnosti s cieľom dementovať skutkové zistenia, ku ktorým dospel prvostupňový orgán v rámci vykonanej inšpekcie práce. Podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. zákona o inšpekcii práce je inšpektorát práce povinný uložiť pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur. V uvedenom prípade je inšpektorát práce povinný konať vo veci ex offo, len čo sú splnené podmienky, teda len čo bolo inšpekciou práce preukázané uvedené porušenie povinnosti. Správnemu orgánu vyplýva priamo z právnej úpravy povinnosť začať správne konanie a vo veci rozhodnúť. Preto ani v odvolacom konaní nie je možné upustiť od uloženia pokuty za zistené a preukázané protiprávne konanie takéhoto charakteru. Inšpektorát práce v tomto prípade uložil účastníkovi konania pokutu vo výške 9 000 eur, teda na spodnej hranici zákonnej sadzby vzhľadom na vyšší počet nelegálne zamestnávaných osôb (5), čo v napadnutom rozhodnutí aj primerane a zákonne odôvodnil s poukazom najmä na skutočnosť prvého výskytu takéhoto nedostatku u účastníka konania. Žalobca podal v zákonnej lehote žalobu na súd. Žalobné dôvody : - nepreukázaná činnosť závislej práce kontrolovaných subjektov, - nevyhodnotený právny stav podľa príkaznej zmluvy, - nevykonané dôkazy, výsluch navrhovaných svedkov ani svedka D. L., - nebol nijakým spôsobom vysvetlený vzťah nadriadenosti a podriadenosti, absentovala správna úvaha, na základe akého dôkazu sa dospelo k uvedenému záveru, takýto záver je nedôvodný, - neodôvodnený ani záver k dodatku k protokolu zo dňa 24.7.2014 v tom smere, že príkazníci mali vykonávať predmet zmluvy v pracovnom čase, - žalobca nekonal účelovo v súvislosti s výpoveďami kontrolovaných subjektov a následne uzatvorenými príkaznými zmluvami, po právnom zastúpení, táto domnienka je ničím neodôvodnená, citujúc rôzne rozhodnutia NS SR, výklad ust. § 724 a nasl. z.č. 40/1964 Zb. /Obč. zákonník/, - prvostupňový správny orgán nepreukázal naplnenie podstatných náležitostí pracovno-právneho vzťahu, nebol preukázaný subordinačný vzťah, nie je možné vyvodiť ani právny záver, že predmetom príkaznej zmluvy nemôžu byť tzv. pomocné stavebné práce, resp. výkon týchto prác môže byť iba predmetom pracovnoprávneho vzťahu, s poukazom aj na iné činnosti obdobného charakteru, - nebol preukázaný ani ďalší diferenčný znak a to vykonávanie činnosti v pracovnom čase, s odkazom na ust. § 85 ods. 1 Zákonníka práce, v kontrolovanom čase boli práce začaté o 8,30 hod a skončené o 13,00 hod., teda nie v dohodnutom pracovnom čase, - poukázal tiež na rozpor v rozhodnutí na str. 3, 4 o uzatváraní ústnej dohody a aj inak žiadneho iného právneho vzťahu, uvedené tvrdenie príkazníkov absentuje aj v protokole o vykonaní inšpekcie zo dňa 9.7.2014, - areál Agrofarma, Medzany nie je možné klasifikovať ako pracovisko vo vzťahu k príkazníkom, nakoľko príkazníci nemali založený akýkoľvek pracovný pomer so žalobcom, s poukazom na ust. § 43 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce, pojem pracovisko upravuje § 2 nar. vlády SR č. 391/2006 Z.z., pojem pracovisko je užším pojmom ako miesto výkonu práce, - namietal záver žalovaného vo vzťahu k príkaznej zmluve, najmä v otázke simulovaného právneho úkonu, v závere žaloby boli opakované tie isté tvrdenia o procesnej stránke vedenia správneho konania a vyhodnotenia navrhovaných dôkazov, tvoriacich predmet rozhodnutia. Žalovaný sa písomne vyjadril k žalobe dňa 11.12.2015. Uviedol, že pokuta vo výške 9 000 eur bola žalobcovi uložená za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania zakotveného v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z., ktorého sa dopustil tým, že ako fyzická osoba - podnikateľ využíval dňa 03. 07. 2014 o 12:05 h závislú prácu fyzických osôb N. R., D. L., H. D., W. N. K. G. I., ktoré pre neho vykonávali pomocné stavebné práce - betonárske práce na pracovisku Agrofarma Medzany, a nemal s nimi založené pracovnoprávne podľa osobitného predpisu (zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov). K uvedenému záveru dospel inšpektorát práce (a následne aj žalovaný) po tom, ako pri kontrole fyzických osôb nachádzajúcich sa na pracovisku žalobcu - AGROFARMA Medzany (t. j. dňa 03.07.2014 o 12:05 h) zistil, že vyššie menované osoby, ktoré boli činné pri realizácii pomocných stavebných prác - betonárskych prác nemajú so žalobcom založený pracovnoprávny vzťah a ani iný právny vzťah (uvedené vyplýva z úradného záznamu vyhotoveného inšpektormi práce dňa 03.07.2014). Z výpovedí týchto osôb, ktoré sú zachytené v zozname kontrolovaných osôb jasne vyplynulo, že pre žalobcu vykonávajú pomocné stavebné práce na základe ústnej dohody, čo všetci potvrdili aj svojimi podpismi na tomto dokumente. V rámci inšpekcie práce bolo umožnené aj žalobcovi vysvetliť dôvod prítomnosti dotknutých osôb na svojom pracovisku. Ten pri spisovaní zápisnice dňa 03. 07. 2014 inšpektorom práce uviedol, že dotknuté osoby „pracujú na pracovisku - na uvedenom pracovisku - od dnes cca od 08:30 h, vykonávajú betonárske práce a pomocné stavebné práce. S menovanými som výkon práce dohodol ústne, s menovanými som písomne neuzatvoril žiadny pracovnoprávny vzťah. Bola dohodnutá naturálna odmena vo forme zemiakov “. Uzatvorenie príkaznej zmluvy medzi žalobcom a dotknutými osobami spochybňuje aj tá skutočnosť, že dňa 01. 07. 2014, t. j. v deň, kedy mala byť uzatvorená príkazná zmluva, dotknuté osoby neboli na pracovisku žalobcu, keďže podľa vyjadrenia žalobcu začali vykonávať betonárske práce až od 3.7.2014 od 8:30 h. Ak teda deň inšpekcie práce (03. 07. 2014) nebol prvým dňom vzťahu medzi žalobcom a dotknutými osobami, potom žalovaný považuje za nevysvetliteľný fakt, že tieto osoby pred inšpektormi práce za jediný titul výkonu betonárskych prác označili ústnu dohodu so žalobcom, pričom o existencii písomnej príkaznej zmluvy, ktorú údajne dňa 01. 07. 2014 uzatvorili, sa ani nezmienili. Žalovaný má tiež za to, že splnomocnený zástupca iba využil podobnosť základných znakov závislej práce a príkaznej zmluvy v snahe liberovať žalobcu z porušenia povinnosti, ktoré sa mu vytýkalo (sám splnomocnený zástupca v podanom návrhu totiž doznáva, že k obrane spočívajúcej v pomenovaní ústnej dohody ako príkaznej zmluvy pristúpil žalobca až po tom, ako sa nechal v uvedenej veci právne zastúpiť advokátom, čo jasne evokuje vyššie spomínaný úmysel využiť podobnosť znakov závislej práce a príkaznej zmluvy). V prejednávanom prípade bolo inšpektormi práce zistené, že dotknuté osoby N. R., D. L., H. D., W. N. K. G. I. dňa 03. 07. 2014 o 12:05 h vykonávali pre žalobcu pomocné stavebné práce - betonárske práce na jeho AgroTarma Medzany (skutočnosť, že išlo o pracovisko žalobcu naznačuje prítomnosť ďalších piatich zamestnancov žalobcu, ktorí boh inšpektormi práce skontrolovaní), pričom za vykonanú činnosť im bola sľúbená naturálna odmena vo forme zemiakov. Takáto realizácia zmluvy podľa názoru žalovaného jasne dokazuje, že práca vykonávaná menovanými v rozhodujúcom čase napĺňa všetky podstatné znaky závislej práce v zmysle § l ods. 2 Zákonníka práce. Nejde pritom len o znak subordinácie (ten je zjavný z charakteru vykonávanej práce - na uskutočňovanie pomocných stavebných prác je nevyhnutné dostať presné pokyny od zodpovednej osoby a týmito sa aj riadiť, pričom sa vyžaduje aj kontrola zo strany poverujúcej osoby), či osobného výkonu práce, ale aj o znak odplatnosti daného vzťahu, v rámci ktorého je činnosť realizovaná. Dotknuté osoby teda pri výkone práce museli byť (s ohľadom na druh vykonávanej práce) žalobcom priamo riadené tak čo do šírky dohodnutého druhu práce, ako aj čo do miesta jej výkonu, pričom dôkazom nesamostatnosti ich práce je aj to, že sami nemohli rozhodovať o jej priebehu a ocitli sa v hospodárskej závislosti od účastníka konania, kedy nevykonávali prácu za účelom zisku (o tom svedčí aj dohodnutá naturálna odmena - zemiaky), ale len v záujme zabezpečenia svojich životných potrieb. Ak teda žalobca tvrdí, že činnosť dotknutých osôb nemožno považovať za závislú prácu z dôvodu absencie znaku „v pracovnom čase určenom zamestnávateľom“, tak s ohľadom na vyššie predostreté skutočnosti, ako aj so zreteľom na judikatúru Európskeho súdneho dvora (ten v jednom zo svojich rozhodnutí pojem zamestnanca vymedzuje takto: „zamestnancom je ten, ho v podriadenosti k inému osobne preňho vykonáva závislú prácu za odmenu ), nemôže nedohodnutie tejto podmienky zmeniť právny pohľad na vec. Pri posúdení znakov závislej práce sa totiž podľa pracovnoprávnej teórie (JUDr. et. Mgr. Jozef Toman, PhD. - Individuálne pracovné právo, Vydavateľ: Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v SR, Bratislava 2014): 1) zmluva (právny úkon) má posudzovať podľa obsahu, nie podľa formy, 2) pri posudzovaní sa môže dať rôzna váha rôznym znakom, pričom primárnym znakom je nadriadenosť a podriadenosť, 3) nedojednáme napr. pracovného času sa má posúdiť ako obídenie zákona (v danom prípade zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní), nie ako neprítomnosť znaku. 4) majú brať do úvahy okolnosti konkrétneho prípadu a posúdiť jednotlivé znaky, ako aj celkovú situáciu. Aplikujúc tieto závery na prejednávaný prípad, za súčasného zohľadnenia skutočnosti, že podstatné atribúty závislej práce (a teda osobný výkon práce vo vzťahu podriadenosti k inej osobe) boli zo strany inšpektorátu práce náležíte preukázané, žalovaný správny orgán dospel k názoru, že žalobcom predložená príkazná zmluva skutočne vykazuje znaky simulovaného právneho úkonu, ktorý bol urobený' s cieľom vyhnúť sa zodpovednostným následkom vyplývajúcim z ustanovení zákona č. 82/2005 Z. z. Na veci pritom nič nemení ani žalobcom deklarovaná jednorázovosť vykonávaných prác, keďže aj túto je možné účelne pokryť uzavretím dohody o vykonaní práce, ktorej právny režim je založený na skutočnosti, že zamestnanec si sám riadi vlastný priebeh pracovného procesu, pričom je limitovaný len dohodnutou dobou, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať. Teda aj za pripustenia obrany žalobcu, že v uvedenom vzťahu absentuje znak opakovaného výkonu po istú dobu, táto skutočnosť ho nezbavuje povinnosti uzatvoriť s takouto osobou pracovnoprávny vzťah, ak jej činnosť vykazuje atribúty závislej práce tak, ako je tomu v prejednávanom prípade. V tejto súvislosti žalovaný správny orgán ešte dopĺňa, že ak splnomocnený zástupca v podanom návrhu argumentuje chýbajúcou dohodou o pracovnom čase, z obsahu príkaznej zmluvy je možné vyvodiť, že ten je určený dĺžkou trvania dohodnutej práce (úplné splnenie príkazu vykonať betónovanie plôch na hospodárskom dvore v rozsahu cca 40 hodín vrátane upratovacích prác), čo v prípade vyššie spomínaných dohôd o vykonaní práce nie je nijakom výnimočným javom. V zmysle § 34 ods. 4 Správneho poriadku platí, že vykonanie dôkazov patrí výlučne správnemu orgánu. Len ten je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy sa vykonajú a naopak, ktoré dôkazy netreba vykonať, hoci boli účastníkmi konania navrhnutá. Dôvody, pre ktoré správny orgán nevykonal všetky alebo niektoré dôkazy, treba uviesť v odôvodnení rozhodnutia. Z odôvodnení oboch napadnutých správnych aktov je zrejmé, z akého dôvodu neboli žalobcom navrhované dôkazy vykonané. Inšpektorát práce rovnako ako žalovaný mal za to, že žalobcovi bol poskytnutý dostatočný priestor na obhajobu svojich práv a tiež na vznesenie námietok voči skutkovým zisteniam (žalobca sa vyjadroval pri výkone inšpekcie práce do zápisnice, poskytol stanovisko k obsahu protokolu, vyjadril sa aj k návrhu a postih a zároveň uplatnil svoje právo odvolať sa voči rozhodnutiu). Inšpektorát práce v rámci kontroly nelegálneho zamestnávania zároveň obstaral výpovede dotknutých osôb, ktoré pri vyhotovovaní zoznamu kontrolovaných osôb inšpektorom práce uviedli a svojím podpisom potvrdili, že na kontrolovanom pracovisku (Agrofarma Medzany) vykonávajú pomocné stavebne práce na základe ústnej dohody. Žalovaný v súvislosti s posudzovaným prípadom preto konštatuje, že zo strany inšpektorátu práce bolo jednoznačne preukázané, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania zakotvený v § 3 ods. 2 s poukazom na § 2 ods. 2 písm.a) zákona č. 82/2005 Z. z., a to spôsobom popísaným vo výrokovej časti rozhodnutia orgánu prvého stupňa. Inšpektorát práce okrem toho, že dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnemu právnemu posúdeniu veci, popísal zodpovedne aj skutkový stav, čo sa týka samotného porušenia povinnosti, ktoré bolo predmetom uloženia pokuty. Súd v konaní podľa ust. § 247 a nasl. O.s.p., po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žaloba žalobcu bola dôvodná a v intenciách ust. § 250j ods. 2 písm. c/, d/, e/ O.s.p., rozhodnutie žalovaného bolo potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Dňa 3.7.2014 v čase od 12,05 hod. pracovníci Inšpektorátu práce v Prešove vykonali u žalobcu kontrolu fyzických osôb na jeho pracovisku Agrofarma Medzany, išlo o 5 osôb ktorí v tom čase nemali založený pracovnoprávny vzťah, práce spočívajúce vo výkone pomocných stavebných prác, boli vykonávané na základe ústnej dohody so žalobcom. Príkazná zmluva, okrem pracovných zmlúv bola správnemu orgánu predložená až dňa 7.7.2014. Správny orgán považoval výkon tejto stavebnej činnosti za závislú prácu, vykonávanú v pracovnom čase, za odmenu v naturáliách a v subordinačnom vzťahu. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu po vyhotovení protokolu č. IPV - 176-44-1.2/P- A25-14, úloha č. 14 112 zo dňa 9.7.2014 o výsledku inšpekcie navrhol písomným podaním zo dňa 17.7.2014 správnemu orgánu, aby vykonal aj dokazovanie výsluchom svedkov k otázke závislej práce, pričom tvrdil, že išlo o výkon jednorazovej pracovnej činnosti. Vykonávané práce neboli uskutočnené v rámci jeho podnikateľskej činnosti, ako to správne orgány konštatovali vo svojich rozhodnutiach. Účastník konania - žalobca nebol v tomto konaní vypočutý. Dodatok k protokolu zo dňa 9.7.2014 bol doplňovaný dňa 24.7.2014, ktorého obsah v celom rozsahu zodpovedal podaniu žalobcu zo dňa 17.7.2014. Správny orgán k uvedenému podaniu zaujal stanovisko, tak, že ignoroval názor žalobcu o jednorazovej stavebnej činnosti a zotrval na svojom stanovisku o závislej práci v rámci pracovnoprávneho vzťahu. O príkazných zmluvách kontrolované fyzické osoby nemali vedomosť v čase výkonu kontroly, t.j. dňa 3.7.2014, teda predložené dňa 7.7.12014 boli antidatované, s účinnosťou od 1.7.2014. Pokiaľ išlo o tvrdenie žalobcu, že betonárske práce nesúviseli s jeho podnikateľskou činnosťou, uvedené správny orgán vyvrátil tým, že sám žalobca vo vyjadrení zo dňa 17.7.2014 uviedol, že tieto práce boli vykonané na jeho majetku v areáli, ktorý využíva na podnikanie. Žalovaný tiež uviedol, že išlo o zveľaďovanie jeho majetku a skutočnosť, či takúto činnosť má alebo nemá kontrolovaný subjekt zapísanú ako živnosť, resp. či touto činnosťou dosiahol zisk, či bola vykonávaná sústavne za účelom dosiahnutia zisku, nedáva dôvod na neplatnosť zistených nedostatkov. Súd k jednotlivým žalobným dôvodom žalobcu v ich poradí, týkajúcich sa pracovnoprávnych či iných vzťahov, zaujal stanovisko, že v danom prípade je potrebné sa stotožniť s názorom žalobcu v otázke nesprávneho hodnotenia činnosti betonárskych prác vykonávaných na majetku žalobcu v tom smere, že nebol dostatočným spôsobom vyhodnotený skutkový stav, či sa jednalo o jednorazovú činnosť alebo o opakujúce sa plnenie výkonu daných prác, ktoré by v opačnom prípade mohli zakladať znaky závislej práce. Pojem závislej práce definuje ust. § 1 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce. Súd na základe ust. § 1 ods. 2 z.č. 311/2001 Z.z. /Zákonník práce/ v znení nesk. predpisov zastáva názor, že v danom prípade nebola splnená podmienka na základe tohto zákonného ustanovenia. Podľa vyššie cit. ustanovenia, závislá práca je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, za mzdu alebo odmenu. Aj keď v danom prípade sa vykonávali betonárske práce na základe ústnej dohody, vyvolávajúce dojem, že išlo o nelegálne zamestnávanie, čo zakazuje ust. § 2 ods. 1 písm. a/, § 2 ods. 2 písm. a/, b/ z.č. 82/2005 Z.z. o NP, správne orgány bez ďalšieho nepovažovali za potrebné vykonať výsluch žalobcu, čo je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a to bez ohľadu na to, či uvedené vysvetlenie žalobcu by mohlo alebo nemuselo mať vplyv na výsledok konania. Súd bol toho názoru, že jednorazovo vykonávané akékoľvek činnosti v mieste sídla podnikateľa, ktoré trvajú iba pár hodín, resp. krátkodobo, nemajú charakter závislej činnosti a preto správne orgány pod pojem závislej činnosti môžu podriadiť iba takú činnosť v sídle podnikateľa, ktorá bez akýchkoľvek pochybností preukazuje opakovanie tej istej činnosti, za podmienok, ktoré stanovuje ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Predkladané príkazné zmluvy nemali opodstatnenie, vzhľadom na to, že činnosť vykonávaná kontrolovanými fyzickými osobami nenapĺňala znaky závislej činnosti a v podstate bolo nadbytočné uvedené doručovať do administratívneho spisu obdobne aj pracovné zmluvy, ktoré boli datované rokom 2012 a pod.. K argumentácii žalovaného o dohodách uzatváraných podľa ust. § 223 Zákonníka práce súd uvádza, že krátkodobá činnosť, ktorá nemá znaky závislej činnosti, nemôže byť považovaná za nelegálnu prácu. Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o NP, nelegálna práca je závislá práca, ktorú vykonáva fyzická osoba pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a a/ nemá s právnickou osobou alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitných predpisov alebo b/ je štátnym príslušníkom krajiny, ktorá nie je členským štátom Európskej únie, iným zmluvným štátom Dohody o Európskom hospodárskom priestore alebo Švajčiarskou konfederáciou, alebo osobou bez štátnej príslušnosti /ďalej len „štátny príslušník tretej krajiny“/ a nie sú splnené podmienky na jeho zamestnávanie podľa osobitného predpisu. Ďalšie žalobné námietky žalobcu, týkajúce sa dokazovania súd považoval za opodstatnené. Podľa ust. § 14 ods. 1 zákona o správnom konaní/ z.č. 71/1967 Zb. v znení nesk. predpisov, ďalej len „SP“/, účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý a to až do času, kým sa preukáže opak. Súd sa preto nestotožňuje s názorom žalovaného vyjadreného v predkladacej správe k odvolaniu účastníka konania zo dňa 16.2.2015 v ktorom uvádza, že vypočuť účastníka konania a kontrolovaných fyzických osôb a ďalších osôb, ako aj nariadenie pojednávania nie je potrebné, pretože by to neprispelo k objasneniu prejednávanej veci. Takýto procesný postup správneho orgánu je protiústavným zásahom do základného práva účastníka konania, pretože účastníkovi bolo objektívne znemožnené využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci /vrátane dokazovania/, predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť otázky svedkom, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky. Podľa ust. § 21 ods. 1 SP správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že na pojednávaní konanom dňa 21.4.2016 bol žalobca v intenciách ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vypočutý k otázke vykonávania predmetných betonárskych prác, či výkon tejto činnosti mohol mať charakter závislej práce. Účastník konania - žalobca uviedol, že takéto práce neboli vykonané ani pred výkonom tejto činnosti /v čase kontroly, ani po vykonanej kontrole/. Uvedený výsluch však mal byť uskutočnený v rámci správneho konania. Podľa ust. § 32 ods. 1,2 SP správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa ust. § 33 ods. 1, 2 SP účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Vzhľadom na skutočnosť, že z.č. 125/2006 Z.z. neustanovuje hmotnoprávnu ani procesnoprávnu úpravu sankcionovania správnych deliktov, bolo potrebné v preskúmavanej veci vychádzať z právnej úpravy zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení nesk. predpisov, na ktorú zákonodarca aj pod čiarou znenia právnej normy ustanovenej v § 7 ods. 3 písm. j/ zákona č. 125/2006 Z.z. odkazuje. Podľa čl. 6 ods. 1 prvá časť Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Slovenská republika podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR sa zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky a uvedený DOHOVOR sa podľa čl. 154c Ústavy SR stal súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy ,,trestné obvinenie“ a ,,práva a záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov Dohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976). Uvedený záver podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp. zn. 3 Sžn 68/2004, 3Sž 85/2007, 8Sžo 28/2007, 8Sžo 147/2008, 6 Sžo 51/2011), ktorá je jednotná v tom, že trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému. Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. V zmysle zásady č. 6 uvedeného Odporúčania vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu, s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá) predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá. Vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, súd považuje za potrebné uviesť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v článku 1 ústavy je aj princíp právnej istoty a spravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, tiež II. ÚS 234/03). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV.ÚS 92/09; ÚS 17/1999 Nález z 22. septembra 1999 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999 Nález z 13. októbra 1999 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382; I.ÚS 10/98; I.ÚS 54/02 Nález z 13. novembra 2002 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750). Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je teda podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Cieľom zákonodarcu právnou úpravou zákazu nelegálneho zamestnávania ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 bolo zamedziť nelegálnemu zamestnávaniu fyzických osôb zamestnávateľom a účelom zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní je ochrana pracovného trhu pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním v materiálnom zmysle, a preto i prístup k zákonu musí byť materiálny a nie formálny. Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou žalovaného ako aj Inšpektorátu práce Košice v danom prípade vykonať výklad a aplikáciu právnej normy ustanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. v kontexte s účelom tohto zákona s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Inšpektorát práce Košice a aj žalovaný v preskúmavanej veci pri posudzovaní nelegálneho zamestnávania vychádzali výlučne z gramatického výkladu uvedených právnych noriem, žiadnym spôsobom nevyhodnotili postup žalobcu ako zamestnávateľa a nekonfrontovali kvalitu týchto zistených skutočností s následkami takéhoto konania v súlade s účelom zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Podľa názoru súdu z doposiaľ zadovážených skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu nie je možné ustáliť záver, že žalobca sa dopustil zákazu nelegálneho zamestnávania fyzickej osoby podľa ust. § 3 ods. 2 v spojení s ust. § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. Prijatie právneho záveru o nelegálnom zamestnávaní žalobcom ako zamestnávateľom, musí vychádzať zo skutkových zistení, ktoré spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukazujú, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ využíval dňa 3.7.2014 závislú prácu fyzických osôb a nemal s nimi založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu. Podľa názoru súdu však z rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, prečo považoval výkon práce menovaných fyzických osôb za závislú prácu, keď neboli zistené skutočnosti, na základe ktorých sa menovaní na uvedenom pracovisku nachádzali. Vzhľadom na absenciu správnej úvahy v tomto smere je potrebné považovať rozhodnutie žalovaného za nedostatočne odôvodnené v otázke zistenia skutkového stavu. Z administratívneho spisu v danej veci nevyplýva, že by správny orgán so žalobcom prejednal priestupok kladený mu za vinu na ústnom pojednávaní, alebo že by sa žalobca odmietol dostaviť na ústne pojednávanie, ba práve naopak, žalobcom navrhovaný výsluch fyzických osôb žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán odmietli vykonať. Na túto vadu súd prihliadol z úradnej povinnosti, keďže má za následok odňatie práva žalobcovi na spravodlivý proces pred orgánom verejnej správy v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Právne zdôrazňujúc právo účastníka správneho konania na spravodlivý administratívny proces súd v súvislosti s uvedenou argumentáciou poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 231/2010-38 z 25.08.2010, v odôvodnení ktorého Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval povinnosť nariadiť v administratívnom konaní ústne pojednávanie nielen v priestupkových veciach, ale aj v konaniach o iných správnych deliktoch, osobitne za situácie, že účastník konania sa takéhoto procesného postupu správneho orgánu legitímne domáha. Vychádzajúc z hore uvedeného skutkového a právneho stavu veci súd procesným postupom podľa § 250j ods. 2 písm. c), d), e) O. s. p. zrušil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal právo na náhradu trov konania, ktoré spočívali v odmene za zastupovanie: príprava a prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 139,83 Eur, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej (návrh na začatie konania) 139,83 Eur, účasť na pojednávaní 143,- Eur, náhrada cestovného na ceste Prešov - Košice a späť /(7,1 x 1,19 Eur/ l/100) + 0,183/ x 2x37,40 km/ = 20 Eur, náhrada za stratu času na ceste Prešov - Košice a späť (4x polhodiny á 14,30 Eur) 57,20 Eur, náhrada hotových výdavkov (režijný paušál za rok 2015 2x8,39 Eur = 16,78 Eur a režijný paušál za rok 2016 3x8,58 Eur = 17,16 Eur, 1x8,58 Eur, spolu náhrada trov právneho zastúpenia 559,16 Eur + 20% DPH 111,83 Eur = spolu náhrada trov právneho zastúpenia s DPH 670,99 Eur s poukazom na ust. § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p., v nadväznosti na ust. § 11 ods. 4, 13a ods. 1 písm. a/, c/ d/, § 13a ods. 4, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení nesk. predpisov. Dňa 10.3.2016 neboli advokátom poskytnuté právne služby, preto súd účtovanú položku b3 nepriznal. Súdne pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že žalobca nebol zastúpený advokátom, čo nemôže byť na ťarchu žalovaného. Odmena právneho zástupcu preto predstavuje sumu 670,99 Eur. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 70,- EUR titulom súdneho poplatku za podanú žalobu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, s poukazom na ust. § 250k ods. 1 prvá veta, § 151 ods. 8 O.s.p. Rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.