Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/69/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200743 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7015200743.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej v právnej veci žalobcu: BEZPEČNÉ LIEHOVINY s.r.o., Železničná 665, Brzotín, práv. zast.: JUDr. Miroslav Katunský, advokát, Floriánska 16, Košice proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 15.04.2015 č. 1100303/1/160443/2015/14008 takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného uvedeným v záhlaví tohto rozsudku bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Košice zo dňa 21.01.2015 č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Mot, ktorým tento určil žalobcovi rozdiel na DPH v sume 70.333,33 eur za zdaňovacie obdobie august 2013, ktoré rozhodnutie správne orgány odôvodnili tým, že žalobca uskutočnil účelový obchod, keď pán V. s manželkou umelo previedli ako nezdaniteľné fyzické osoby Kúpnou zmluvou zo 06.08.2013 nehnuteľnosti na spoločnosť LANDOX, s.r.o., v ktorej bol konateľ pán V., ktorá spoločnosť na krátky čas zmenila konateľa na pána T., ktorý sa veľmi dobre pozná s pánom V., konateľom žalobcu, a následne bola nehnuteľnosť prevedená dňa 30.08.2013 na žalobcu (BEZPEČNÉ LIEHOVINY, s.r.o. ako tretí subjekt v reťazci), ktorej konateľom je pán V., pričom spoločnosť LANDOX, s.r.o. na základe dvoch faktúr nepriznala DPH v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2013 a nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny 422.000,- eur, ale len k Dohode o vzájomnom započítaní pohľadávok s dátumom splatnosti 29.09.2013, ako aj z dôvodu, že táto kúpna cena 422.000,- eur bola nadhodnotená, pretože podľa realitných kancelárií v danej lokalite sa pohybuje kúpna cena obdobných nehnuteľností v rozsahu do 15.000,- eur a že nehnuteľnosť nebola využívaná v čase daňovej kontroly na podnikateľské účely, ale túto užíval brat konateľa žalobcu. Rozhodnutie žalovaného bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 23.04.2015. Včas podanou žalobou, podanou osobne na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.06.2015, sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, pričom svoju žalobu zdôvodnil nasledovne: „Napadnuté rozhodnutie žalovaného je odôvodnené značne promiscue, čo jednak výrazne sťažuje možnosť porozumieť, čo sú jeho hlavné dôvody a jednak sťažuje možnosť naň logicky reagovať. Vo svojej argumentácii prechádza žalovaný od spochybňovania „účelu“ posudzovaného obchodu, cez spochybňovanie momentu jeho uskutočnenia (odovzdanie do užívania) a spochybňovanie výšky kúpnej ceny až k spochybňovaniu následného využitia sporných nehnuteľností. Hneď v úvode je potrebné uviesť, a žalovaný to vo svojom rozhodnutí viackrát zopakoval (napr. str. 9 ods. 2, str. 10 ods. 1), že „správca dane nespochybnil samotný predaj nehnuteľností“. Žalovaný teda nespochybňuje ani materiálnu ani formálnu stránku uskutočnenia zdaniteľného plnenia, čo je veľmi významná skutočnosť pre posúdenie celej veci. Napriek tomu, že žalovaný zistil a nespochybnil ani po materiálnej ani po formálnej stránke uskutočnenie zdaniteľného plnenia, vyhodnotil toto plnenie ako „umelé“ (str. 9 ods. 2, str. 11 ods. 3), vzniknutý vzťah ako „účelovo vytvorený“ (str. 11 ods. 2) „s cieľom získania daňovej výhody“ (str. 11 ods. 2), poukázal pritom na rozsudky Súdneho dvora ES C 255/02 a C 440/04 a napokon odcitoval § 3 ods. 6 Daňového poriadku. K týmto „hodnoteniam“ žalovaného je potrebné uviesť nasledujúce: Podstatnou a rozhodujúcou skutočnosťou, umožňujúcou správcovi dane neprihliadnuť na inak materiálne aj formálne existujúce zdaniteľné plnenie je, že ide o plnenie „nemajúce ekonomické opodstatnenie“ (slovami §-u 3 ods. 6 Daňového poriadku) resp. že ide o plnenie „bez iného podnikateľského účelu“ (slovami prvého výroku rozsudku Súdneho dvora ES C 255/02). K tomu, aby mohol žalovaný neprihliadnuť na objektívne existujúce zdaniteľné plnenie, spočívajúce v prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, by muselo byť nepochybne preukázané, že tento prevod „nemal ekonomické opodstatnenie“ (§ 3 ods. 6 Daňového poriadku) resp. že bol uskutočnený „bez podnikateľského účelu“ (prvý výrok rozsudku Súdneho dvora ES C 255/02). To, že od koho nadobudla spoločnosť LANDOX, s.r.o. sporné nehnuteľnosti je pre posúdenie veci právne irelevantné. Táto skutočnosť môže byť len indíciou ku skúmaniu toho, či prevod vlastníckeho práva medzi spoločnosťou LANDOX, s.r.o. a žalovaným (správne zrejme má byť žalobcom, čo súd považoval za zrejmý omyl uvedený v žalobe) mal ekonomické opodstatnenie resp. či bol uskutočnený za podnikateľským účelom. Skúmanie tejto podmienky však žalovaný nevenoval takmer žiadnu pozornosť a svoje rozhodnutie oprel o 1 (slovom jednu) ohliadku týchto nehnuteľností, z ktorej vyvodil, že od 7.11.2013 do 16.1.2015 žalobca „nevyužíval predmetné nehnuteľnosti za účelom dosahovania príjmu, ani nevykonával činnosť, ktorá by spĺňala kritéria ekonomickej činnosti podľa § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Hneď na tomto mieste je potrebné poukázať na zásadný omyl žalovaného pri aplikácii právnych predpisov, keď jeho úlohou nebolo skúmať a zisťovať to, či žalovaný podľa § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty využíval predmetné nehnuteľnosti za účelom dosahovania príjmu, alebo či vykonával činnosť, ktorá by spĺňala kritéria ekonomickej činnosti. Jeho úlohou bolo skúmať a zisťovať v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku či prevod nehnuteľností „mal ekonomické opodstatnenie“ resp. či bol uskutočnený „s podnikateľským účelom“ (prvý výrok rozsudku Súdneho dvora ES C 255/02). Napríklad kúpa nehnuteľnosti s úmyslom jej neskoršieho výhodnejšieho predaja nepochybne má ekonomické opodstatnenie vyžadované §-om 3 ods. 6 Daňového poriadku i podnikateľský účel požadovaný rozsudkom Súdneho dvora ES C 255/02 a to bez ohľadu na to, či kupujúci bude osobne túto nehnuteľnosť využívať. Rovnako tak má nesporné ekonomické opodstatnenie kúpa nehnuteľností v súvislosti s možnosťou získania finančných prostriedkov z rôznych fondov, príspevkov a dotácií určených na ich prestavbu, rekonštrukciu, zmenu využitia a podobne, pri ktorých je vždy podmienkou, aby žiadateľ o tieto finančné prostriedky bol vlastníkom týchto nehnuteľností. Keďže ale žalovaný aplikoval na daný prípad nesprávny právny predpis a svoje dokazovanie nezameral na ekonomické opodstatnenie posudzovaného prevodu podľa §-u 3 ods. 6 Daňového poriadku ale nesprávne vec posudzoval podľa §-u 3 ods. 2 Zákona o DPH, činí už táto samotná skutočnosť jeho rozhodnutie nepreskúmateľným a nezákonným. Napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahuje i ďalšie nepodložené a nesprávne dielčie závery, u ktorých však ťažko odhadnúť aký vplyv a význam mali na rozhodnutie žalovaného, keďže to z napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť. Žalovaný spochybňuje napríklad (bez náležitých dôkazov) kúpnu cenu sporných nehnuteľností, avšak z jeho rozhodnutia nie je možné zistiť aký právny záver z toho vyvodzuje. Žalovaný ďalej spochybňuje (bez náležitých dôkazov) deň odovzdania nehnuteľností do užívania žalobcovi, ale opäť bez vysvetlenia dosahu tohto jeho záveru na samotné rozhodnutie. Všetky tieto nedostatky a nejasnosti činia rozhodnutie žalovaného nezrozumiteľným, zmätočným a nepreskúmateľným a teda v konečnom dôsledku nezákonným. A názor žalovaného, podľa ktorého, ak sa žalobca odvoláva na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach sp.zn. C 80/11 a C 142/11, je jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky tohto rozsudku ani nepotrebuje ďalší komentár.“ K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 05.10.2015, ktoré súd doručil na vedomie právnemu zástupcovi žalobcu dňa 12.10.2015. K žalobným dôvodom žalobcu žalovaný uviedol: „Prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotno-právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu, a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konajú na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňovej kontroly je preto zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt svoje zákonom stanovené povinnosti splnil. Správa daní je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená (s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu) tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, teda má bremeno tvrdenia, ale má aj povinnosť toto svoje tvrdenie doložiť, teda má aj dôkazné bremeno. Toto svoje bremeno daňový subjekt plní v rámci dokazovania, ktoré vedie správca dane. Správca dane je oprávnený, a zároveň povinný, s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane, predchádzajúcej vyrubeniu daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia, uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu uvádzané ním v daňovom priznaní. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícií. V tomto prípade zistenia správcu dane o prevodoch nehnuteľností medzi jednotlivými subjektmi: Y. V. + manželka -> LANDOX, s.r.o. -> žalobca (konateľ Y. V.) poskytujú celok objektívnych prvkov, ktoré preukazujú, že tento vzťah bol účelovo vytvorený s cieľom získania daňovej výhody, ktorá spočívala v získaní prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a subjekty zapojené do reťazca konali s cieľom uplatnenia si odpočítania dane z nákupu nehnuteľného majetku, ktorý bol vo vlastníctve a súkromnom používaní fyzických osôb (konateľa žalobcu a jeho manželky) do vlastníctva spoločnosti, platiteľa dane (ak by tento nehnuteľný majetok bol prevedený priamo od fyzickej osoby - konateľa žalobcu a jeho manželky, ktoré nie sú zdaniteľnými osobami a nekonajú v postavení zdaniteľnej osoby, do majetku žalobcu, takýto prevod nie je predmetom dane a DPH by fyzická osoba pri predaji neuplatnila). Z uvedeného vyplýva, že nie je právne irelevantná skutočnosť od koho nadobudla spoločnosť LANDOX, s.r.o. sporné nehnuteľnosti, ako to namieta žalobca v podanom odvolaní. Zo zistení správcu dane vyplynulo (a to nie len z jednej obhliadky ako to uviedol žalobca v podanej žalobe), že predmetné nehnuteľnosti v roku 2013 zmenili vlastníka dvakrát: spoločnosť LANDOX, s.r.o. zapísaná do katastra nehnuteľností dňa 06.08.2013 a žalobca zapísaný dňa 07.11.2013 (Kúpna zmluva zo dňa 30.08.2013), pričom sa vrátili Y. V., len už nie ako fyzickej osobe, ale ako konateľovi žalobcu - platiteľovi dane. Správca dane poukázal aj na skutočnosť, že ceny obdobných nehnuteľností v tejto lokalite boli v ponuke za 15 000 €, ale kúpna cena v tomto prípade bola 422 000 €, čo je podľa správcu dane značne nadhodnotené v porovnaní s cenou na trhu. Žalobca tak vedel a mohol vedieť (keďže tú istú nehnuteľnosť predal ako fyzická osoba a následne o pár dní kúpil ako konateľ právnickej osoby), že sa zúčastňuje na plnení, ktoré predstavuje schému so zabudovaným mechanizmom na neoprávnené uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty. Správca dane obhliadkou nehnuteľnosti zistil, že nehnuteľnosť je v zanedbanom stave (na rodinnom dome sú rozbité okná) a na dvore je traktor, vlečka, kopa hnoja, staré drevo, stará chladnička, suseda uviedla, že vlastníkom je Y. V., ale nehnuteľnosť využíva jeho brat T. V., ktorý tam chová býky a pozemky obhospodaruje tiež on. Správca dane vykonal miestne zisťovanie dňa 16.01.2015 a žalobca je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľnosti odo dňa 07.11.2013, a za toto obdobie žalobca nevyužíval predmetné nehnuteľnosti za účelom dosahovania príjmu ani nevykonával činnosť, ktorá by spĺňala kritéria ekonomickej činnosti podľa § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, a žalobca nepreukázal opak. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (vydaného v súlade s § 63 Daňového poriadku) dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutí jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu. Finančné riaditeľstvo SR z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospelo k záveru, že všetky námietky žalobcu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať, a tieto námietky nie sú opodstatnené.“ Súd na základe ustanovení § 244 a nasl. O.s.p., podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, a po oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného, po vypočutí účastníkov konania na pojednávaní súdu dospel k záveru, že žalobe žalobcu z dôvodov uvedených v žalobe nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“), (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). Podľa ust. § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.). Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí (§ 249 ods. 2 O.s.p.). Až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b (§ 250h ods. 1 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmavať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno - právne a procesno - právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Rozhodnutie správneho súdu je výsledkom preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd nie je správnou inštanciou a nerozhoduje vo veci samej. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov sa ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak. Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov je predmetom dane dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Podľa ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa ust. § 49 ods. 2 cit. zákona platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Ust. § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (§ 19 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Ust. § 51 ods. 1 písm. a) cit. zákona vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie dane, t.j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť, len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 cit. zákona. Podľa ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, a vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý má povinnosť preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Podľa ust. § 24 ods. 2 a 4 Daňového poriadku, teda dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Všeobecne sa uznáva, že dokazovanie prechádza troma fázami v rámci ktorých dochádza k obstaraniu dôkazu, vykonaniu dôkazu a zhodnoteniu dôkazu. Správca dane rozhoduje na základe vlastnej úvahy, ktoré dôkazy a v akom rámci a rozsahu vykoná. Daňový subjekt má povinnosť na podporu svojich tvrdení ponúknuť správcovi dane vykonanie dôkazov najmä o tých skutočnostiach, o ktorých má správca dane pochybnosti. Správca dane vykonané dôkazy hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti musia byť získané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní súdu uviedol: „Nebudem opakovať dôvody a tvrdenia, ktoré sme uviedli v našej žalobe, ale chcel by som poukázať krátko na jednu zásadnú vec. Základom pre posudzovanie zákonnosti akéhokoľvek rozhodnutia je skúmanie, či toto rozhodnutie, alebo pri tomto rozhodnutí boli správne aplikované ustanovenia hmotného práva. V posudzovanom prípade ide o predaj nehnuteľnosti a posudzovanie jeho dopadu na vznik povinnosti platiť daň z pridanej hodnoty, resp. možnosť uplatňovať si odpočet dane, hmotné právo toto rieši v § 38 zákona o DPH. Ani v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, ani v rozhodnutí žalovaného toto ustanovenie zákona nenájdeme a nenájdeme ani záver, ako sa s týmto ustanovením vysporiadal. Ust. § 38 hovorí o tom, že prevod nehnuteľnosti je v zásade oslobodený od DPH. Súčasne stanovuje situácie, kedy od DPH oslobodený nie je. Závisí to od veku stavby, od toho ako je vystavená faktúra predávajúcim a od ďalších skutočností. Keďže aj touto otázkou sa daňové orgány nezaoberali vôbec a v podstate uviedli pozornosť svoju, ako aj každého kto sa týmto rozhodnutím zaoberá, tak vlastne vydali rozhodnutie nezákonne, pretože rozhodujúci právny predpis ustanovenia zákona neaplikovali, nevysvetlili aký dopad má a urobili závery bez toho, aby sa tým zaoberali. Žalobcovi je jasné, že otázka zákonnosti je súdu zrejmá, keďže sa vychádza zo žalovaného rozhodnutia, napriek tomu sme považovali za potrebné na túto skutočnosť upozorniť, pretože všetky nadväzujúce tvrdenia a zistenia sú bez akéhokoľvek významu, kým sa nevyrieši táto otázka zákona, keďže túto otázku žalovaný ani prvostupňový správny orgán neriešili, tak ani nie je čo vlastne posudzovať a sama táto skutočnosť je dôvodom na zrušenie rozhodnutia. Ďakujem. To je všetko.“ Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní súdu uviedla: „Je potrebné uviesť, že správca dane v prvom rade preveruje skutočnosti, ktoré sám daňový subjekt uviedol v daňovom priznaní za konkrétne zdaňovacie obdobie, sám si neuplatnil oslobodenie o dani z pridanej hodnoty, o ktorom pojednáva ust. § 38 zákona o DPH, oslobodenie sa vzťahuje na nehnuteľnosti a vzhľadom na vek stavby by ani nebolo možné v danej veci takto konať, takže my sme preskúmavali rozhodnutie iba v rozsahu námietok, ktoré boli uvedené v odvolaní a táto skutočnosť ani v odvolaní, ani v žalobe uvedená nebola. Neodvádzali sme pozornosť od danej veci, pretože sám daňový subjekt uplatnil režim dane tým, že si odpočítal daň, ktorá bola uvedená vo faktúre. Čo sa týka kúpnej ceny, ako aj ekonomického opodstatnenia zdaniteľného obchodu, ktorý nebol žiadny, tak sme sa vyjadrili v našom rozhodnutí, ako aj v stanovisku k žalobe z 05.10.2015. Vyjadrením sme sa vyjadrili k všetkým námietkam, a preto na našom závere trváme a žiadame žalobu zamietnuť.“ Súd na základe posledne cit. zákonných ustanovení uvádza, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Súd z obsahu žaloby, rozhodnutia žalovaného a administratívneho spisu žalovaného zistil, že v tomto prípade je sporným posúdenie plnenia spoločnosti LANDOX, s.r.o. pre daňový subjekt BEZPEČNÉ LIEHOVINY s.r.o., ktoré správca dane a žalovaný posúdili a vyhodnotili ako umelé plnenie s cieľom získania daňovej výhody, aj napriek tomu, že pri prevode vlastníckych práv boli podmienky formálne splnené. Správca dane zistil, že v konaní vo veci nákupu a predaja nehnuteľností medzi jednotlivými subjektmi: Y. V. + manželka -> LANDOX, s.r.o. -> BEZPEČNÉ LIEHOVINY s.r.o. (žalobca, ktorej konateľom je Y. V.), nastali skutkové okolnosti zneužívajúceho konania. Súd preto zhodne so žalovaným je toho názoru, že správca dane nespochybnil samotný predaj nehnuteľností, ktorý je zapísaný v katastri nehnuteľností, ale poukázal na skutočnosť, že subjekty zapojené do reťazca konali s cieľom uplatnenia si odpočítania dane z nákupu nehnuteľného majetku, ktorý bol vo vlastníctve a v súkromnom užívaní fyzických osôb, inak konateľa žalobcu a jeho manželky, do vlastníctva spoločnosti, platiteľa dane a ak by tento nehnuteľný majetok bol prevedený priamo od fyzickej osoby - konateľa žalobcu a jeho manželky, ktoré nie sú zdaniteľnými osobami a nekonajú v postavení zdaniteľnej osoby, do majetku žalobcu, potom takýto prevod by nebol predmetom dane a DPH by si fyzická osoba pri predaji nemohla uplatniť. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného nepochybne vyplynulo, že spoločnosť LANDOX, s.r.o. v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013 uviedla dodanie tovaru a služby podľa § 8 a 9 zákona na riadku 3 základ dane 171.644,13 eur a na riadku 4 daň 34.328,83 eur (suma DPH na sporných faktúrach je celkom 70.333,33 eur) a posledné daňové priznanie spoločnosť podala za zdaňovacie obdobie október 2013 (odpoveď na dožiadanie - čiastočná č. XXXXXXX/X/ XXXXXX/XXXX/Fri). Spoločnosť LANDOX, s.r.o. je nekontaktná, nespolupracuje so správcom dane, preto správca dane nemohol preveriť sporné zdaniteľné plnenia. Bývalý konateľ spoločnosti LANDOX, s.r.o. L. T. (konateľom bol od 27.06.2013 do 16.10.2013) potvrdil vystavenie a podpísanie faktúr, uviedol, že s pánom V. sa pozná dlhšie obdobie, nehnuteľnosť nadobudol v lete roku 2013 od súkromnej osoby, meno ktorej si nepamätal. Finančné riaditeľstvo SR z predloženého spisového materiálu zistilo, že L. T. má zrušený trvalý pobyt a nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, nemá si kde prihlásiť trvalý pobyt (úradný záznam č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Krai zo dňa 28.10.2013). Bývalý konateľ spoločnosti LANDOX, s.r.o. L. T. sa obmedzil iba na tvrdenia o vystavení a podpísaní sporných faktúr, ktoré však nepodložil žiadnymi konkrétnymi dôkazmi, ktoré by správca dane mohol overiť (nevedel predložiť účtovné doklady spoločnosti LANDOX, s.r.o., pretože ich odovzdal novému konateľovi a protokol o tom nepredložil). Na základe uvedeného je pochybné aj tvrdenie bývalého konateľa L. T., že si nepamätá, od ktorej súkromnej osoby sporné nehnuteľnosti kúpil, pretože v krátkom období, v ktorom bol konateľom (od 27.06.2013 do 16.10.2013) mal nadobudnúť tie isté nehnuteľnosti od tej istej osoby - Y. V., len v inom postavení (nákup od fyzickej osoby a predaj konateľovi právnickej osoby). Taktiež zodpovedá obsahu administratívneho spisu žalovaného, že predmetné nehnuteľnosti v roku 2013 zmenili vlastníka dvakrát: spoločnosť LANDOX, s.r.o. zapísaná do katastra nehnuteľností dňa 06.08.2013 a žalobca bol zapísaný dňa 07.11.2013 - na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 30.08.2013, pričom sa de facto vrátili Y. V., avšak už nie ako fyzickej osobe, ale ako konateľovi žalobcu - platiteľovi dane. Správca dane ďalej zistil, že ceny obdobných nehnuteľností v tejto lokalite boli v ponuke za 15.000,- eur, ale kúpna cena v tomto prípade bola 422.000,- eur, čo je podľa správcu dane a tiež podľa súdu značne nadhodnotené v porovnaní s cenou na trhu (cca 15.000,- eur). Žalobca tak vedel a mohol vedieť (keďže tú istú nehnuteľnosť predal ako fyzická osoba a následne o pár dní kúpil ako konateľ právnickej osoby), že sa zúčastňuje na plnení, ktoré predstavuje schému so zabudovaným mechanizmom na neoprávnené uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty. Námietky žalobcu, že správca dane porušil § 24 ods. 2 Daňového poriadku (správca dane neviedol dokazovanie a nedbal o čo najúplnejšie zistenie skutkového stavu a nezaoberal sa výpoveďou svedka p. T., svojvoľne vyhodnotil vzťah L. T. a Y. V. ako „dôverný“) nie sú podľa názoru súdu opodstatnené, pretože správca dane nespochybnil samotný predaj nehnuteľností, ktorý je zapísaný v katastri nehnuteľností, ale poukázal na účelový charakter obchodných transakcií uvedený v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia. Súd má za to, že pokiaľ žalovaný v tejto spornej súvislosti poukázal na závery vyplývajúce z rozsudkov Súdneho dvora ES C 255/02 Halifax plc a C 440/04 Recolta Recycling SPRL, z ktorých vyplýva, že plnenia, o aké ide vo veci samej, predstavujú dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb a hospodársku činnosť v zmysle článku 2 bodu 1 a článku 4 ods. 1 a 2, článku 5 ods. 1 a článku 6 ods. 1 Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej Smernicou Rady 95/7/ES z 10. apríla 1995, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, takisto v prípade, ak sú vykonávané iba s cieľom získať daňovú výhodu bez iného podnikateľského účelu a že šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie, tak tento poukaz žalovaného je správny, pretože Súdny dvor EU v rozsudku vo veci C-255/02 Halifax plc. stanovil test, ktorý sa skladá z dvoch častí, ktorých splnenie je podmienkou preukázania zneužívajúceho konania. Oba prvky teda musia byť prítomné na to, aby bola určená existencia zneužitia práva Spoločenstva. Preukázanie zneužívania v oblasti dane z pridanej hodnoty si na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia, napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami, a na druhej strane, z celku objektívnych prvkov musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Taktiež z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-440/04 Recolta Recycling SPRL vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dané a hospodárska činnosť. Ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane. Preto pokiaľ žalovaný uzavrel, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva všeobecná zásada práva Spoločenstva spočívajúca v tom, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívajúce alebo podvodné účely, že o žiadne ustanovenie práva Spoločenstva sa nemožno opierať na zaistenie výhod, ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi a že táto všeobecná zásada výkladu je uplatniteľná aj na ustanovenia Šiestej smernice Rady 77/388/EHS, ktorá bola nahradená Smernicou Rady 2006/112/ ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, pričom pravidlá dane z pridanej hodnoty majú byť vykladané v súlade so všeobecnou zásadou zákazu zneužitia práva Spoločenstva, tak vyvodil správny právny záver z cit. judikatúry Súdneho dvora EÚ na prípad žalobcu. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného totiž jednoznačne vyplýva, že v tomto prípade zistenia správcu dane o prevodoch nehnuteľností medzi jednotlivými subjektmi: Y. V. + manželka -> LANDOX, s.r.o. -> žalobca (konateľ Y. V.) poskytujú celok objektívnych prvkov, ktoré preukazujú, že tento vzťah bol účelovo vytvorený, napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu, to znamená v zákone č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, s cieľom získania daňovej výhody, ktorá spočívala v získaní prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Pokiaľ teda správca dane, ktorý svoj záver o neuznaní dane z pridanej hodnoty odpočítanej z faktúr vystavených spoločnosťou LANDOX, s.r.o. odôvodnil tým, že plnenie spoločnosti LANDOX, s.r.o. pre žalobcu bolo umelé plnenie s cieľom získania daňovej výhody, aj napriek tomu, že pri prevode vlastníckych práv boli podmienky formálne splnené, potom nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, pretože overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či boli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, a preto jeho záver súd považuje za správny, pretože tu ide o hmotno-právne podmienky a k takému záveru nestačí len existencia faktúr, hoci tieto by obsahovali všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nich uvedené naozaj dokladujú predmetné skutočnosti. Preto k rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňované právo na odpočítanie dane nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnými faktúrami, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy, a tie si správca dane zabezpečil v dostatočnom množstve. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane nesprávne vyložil ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, keď uviedol, že nedošlo k zaplateniu podľa Kúpno-predajnej zmluvy 30.08.2013, daňový subjekt predložil Dohodu o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok s dátumom splatnosti 29.09.2013, vklad povolený do katastra 07.11.2013. Správca dane vychádzal z dokladov predložených k daňovej kontrole, a keďže žalobca sa nevyjadril k protokolu ani nepredložil vo vyrubovacom konaní ďalšie dôkazy, potom z dokladov predložených žalobcom k výkonu daňovej kontroly vyplynulo, že dňa 30.08.2013 nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny tak, ako to bolo ustanovené v čl. IV. kúpnej zmluvy, v zmysle Dohody o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok malo dôjsť k započítaniu pohľadávky a záväzkov s dátumom splatnosti 29.09.2013 a vklad do katastra bol povolený ku dňu 07.11.2013. Žalobca až k odvolaniu pripojil a predložil prehlásenie o odovzdaní predmetných nehnuteľností do užívania ku dňu 31.08.2013, t.j. až po tom, ako správca dane uviedol tieto skutočnosti a závery v rozhodnutí č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Mot zo dňa 24.07.2014. V zmysle týchto zistených skutočností je možné dedukovať, že ide o dodatočne vyhotovený doklad, keďže žalobca sa mal počas daňovej kontroly predložiť všetky doklady preukazujúce oprávnenosť a vierohodnosť údajov uvedených v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2013, a ak toto právo, ako aj povinnosť, nevyužil ani vo vyrubovacom konaní, potom možno dedukovať, že technicky je možné vyhotoviť kedykoľvek akýkoľvek doklad. Navyše tieto skutočnosti neboli jedinými rozhodujúcimi, ktoré odôvodnili záver správcu dane, že v tomto prípade išlo o obchodnú transakciu umelo vytvorenú za účelom získania daňovej výhody. Žalovaný podľa názoru súdu k námietke, v ktorej žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach sp.zn. C-80/11 a C-142/11 a uviedol, že tento záver je pre štátne orgány krajín Európskej únie záväzný, správne uviedol, že pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní odvoláva na niektoré rozsudky Súdneho dvora, je jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky tohto rozsudku Súdneho dvora a žalobca ani neuviedol, ktoré konkrétne právne závery uvedené v tomto rozsudku má na mysli, pretože uviedol len všeobecný záver, že tento záver je pre štátne orgány krajín Európskej únie záväzný. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemohol na ne žalovaný v odvolacom konaní prihliadať. Ak správca dane vykonal za účelom preverenia využívania nehnuteľnosti, obhliadku nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporných faktúr, a okrem iného, zistil, že nehnuteľnosť je v zanedbanom stave (na rodinnom dome sú rozbité okná) a na dvore je traktor, vlečka, kopa hnoja, staré drevo, stará chladnička, suseda uviedla, že vlastníkom je Y. V., ale nehnuteľnosť využíva jeho brat T. V., ktorý tam chová býky a pozemky obhospodaruje tiež on, pričom ekonomická činnosť je upravená v § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov tak, že sa ňou rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť, a za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak, potom žalobca je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľnosti odo dňa 07.11.2013 a správca dane vykonal miestne zisťovanie dňa 16.01.2015, ako to vyplýva z úradného záznamu č. XXXXXXl/X/XXXXXX/XXXX/Mot, a teda za toto obdobie žalobca nevyužíval predmetné nehnuteľnosti za účelom dosahovania príjmu ani nevykonával činnosť, ktorá by spĺňala kritéria ekonomickej činnosti podľa § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, potom podstatná námietka žalobcu spočívajúca v jeho tvrdení, že nebolo úlohou žalovaného skúmať ekonomické opodstatnenie obchodu ani to od koho spoločnosť LANDOX, s.r.o. kúpila nehnuteľnosti a že žalovaný mal podľa žalobcu skúmať iba to, či obchod mal ekonomické opodstatnenie podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku a nesprávne vec posudzoval podľa § 3 ods. 2 zákona o DPH, je nedôvodná. Vychádzajúc z vyššie uvedeného podľa právneho názoru súdu u žalobcu neboli splnené podmienky na odpočítanie dane ustanovené v § 19 ods. 1 až 4 a v § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, v tomto prípade žalobcu, a tiež preto, že žalobca mal možnosť si obstarať dostatočné dôkazy, ktoré by mu boli zabezpečili preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly je oprávnený preverovať skutočnosti pre určenie dane postupom podľa Daňového poriadku, a to žalobca neurobil, keďže také preukázateľné dôkazy správcovi dane a žalovanému nepredložil. Odpočítanie dane totiž nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“) (§ 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane, teda žalobcu. Keďže preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočnenie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočet DPH a v danom prípade spoločnosť LANDOX, s.r.o. nepriznala daň v podanom daňovom priznaní na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013, súčasne nebola splnená podmienka dodanie nehnuteľnosti do užívania v zdaňovacom období august 2013, veľmi dobrá známosť konateľov spoločnosti LANDOX, s.r.o. a žalobcu v reťazci konateľov a fyzickej osoby v osobe pána V., bola jednoznačne a nevyvráteľne nadhodnotená kúpna cena 422.000,- eur v porovnaní s trhovou hodnotou nehnuteľnosti do 15.000,- eur a zistené bolo taktiež nevyužívanie nehnuteľnosti žalobcom na podnikateľské účely, ale na súkromné účely bratom žalobcu, potom súd nemohol vyvodiť iný záver, ako že žalobca si neoprávnene odpočítal DPH v sume 70.333,33 eur na základe dvoch dodávateľských faktúr vystavených podľa § 19 zákona o DPH, čím žalobca porušil ust. § 51 ods. 1 a 2 zákona o DPH v spojení s ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vzniká daňová povinnosť a v preskúmavanom prípade žalobcovi daňová povinnosť nevznikla. K námietke žalobcu prednesenej až na pojednávaní súdu týkajúcej sa dodania nehnuteľnosti v zmysle § 38 zákona o DPH súd uvádza, že vzhľadom na to, že žalobca túto námietku nevzniesol vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, tak správny orgán sa s touto námietkou nemohol vysporiadať a to isté platí aj pre súd, pretože s poukazom na vyššie citované ust. § 250h ods. 1 O.s.p., keďže žalobca túto námietku (porušenie ust. § 38 zákona o DPH) nevzniesol v žalobe, nemohol rozšíriť žalobu po dvojmesačnej lehote uvedenej v ust. § 250b ods. 1 O.s.p. Preto sa súd s touto rozširujúcou námietkou žalobcu nemohol zaoberať. Žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania súd právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 250k ods. 1 O.s.p.). Senát vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.). Senát vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.