Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/84/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200902 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7015200902.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Evou Baranovou, v právnej veci žalobkyne B. R., bývajúce v L., D. X, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Lacovou, Košice, Pražská 4, proti žalovanému Sociálnej poisťovni, ústredie, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného z 19.06.2015 č. 25984-9/2015-BA, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného z 19.06.2015 č. 25984-9/2015-BA a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice z 22.12.2014 č. 28552/2014-KE-M-DvN a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. P r i z n á v a žalobkyni právo na náhradu trov konania voči žalovanému. o d ô v o d n e n i e : 1. Podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice z 22.12.2014 č. 28552/2014-KEM-DvN žalobkyňa podľa § 104 ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov o sociálnom poistení (ďalej iba „zákon o sociálnom poistení“) a článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. 2. V odôvodnení správny orgán uviedol, že žalobkyňu dňom 29.09.2014 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Dňa 22.10.2014 si žalobkyňa uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti. Správny orgán konštatoval, že žalobkyňa v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázala žiadne doby poistenia v nezamestnanosti. 3. Na území iného členského štátu Európskej únie žalobkyňa preukázala dobu poistenia v nezamestnanosti od 06.09.2004 do 07.04.2006, od 01.07.2006 do 20.08.2009 a od 22.11.2011 do 23.09.2014 v Írsku. 4. Celková dĺžka pobytu a stabilita zamestnania na území Írska bola správnym orgánom vyhodnotená silnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla ako väzby na Slovensku. Správny orgán konštatoval, že zo spisového materiálu vyplynulo a bolo preukázané, že žalobkyňa spolu s manželom dlhodobo pracovala mimo Slovenska a počas dlhodobého výkonu zamestnania v Írsku sa tam dlhodobo zdržiavala, bývala a trávila pracovný i mimopracovný čas, platila zákonné odvody i dane. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie jej centra záujmov počas posledného zamestnania na území Írska. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že z týchto dôvodov za štát bydliska žalobkyne na účely aplikácie článku 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu jej zárobkovej činnosti. Podľa názoru správneho orgánu počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie nie je možné považovať väzby žalobkyne na území Slovenskej republiky za zachované. 5. Vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyňa neukončila dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jej bydlisko na území Slovenskej republiky, článok 65 ods.2 a 5 základného nariadenia sa ňu nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle článku 61 základného nariadenia. 6. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom uviedla, že tvrdenie Sociálnej poisťovne, že neukončila dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, je nesprávne, pretože preukázala, že v posudzovanom období získala potrebnú dobu poistenia v nezamestnanosti na území Írska, teda na území iného členského štátu Európskej únie. Správny orgán v konaní neposúdil, či je možné zohľadniť túto dobu ako by bola dosiahnutá podľa slovenských právnych predpisov v súlade so zákonným nariadením, ako aj v súlade s vykonávacím nariadením napriek tomu, že bola povinná tak urobiť. Rovnako aj posúdenie správneho orgánu, že žalobkyňa nemala bydlisko na území Slovenskej republiky, je podľa nej nesprávne a v rozpore s článkom 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Žalobkyňa v odvolaní vyslovila názor, že splnila zákonný nárok na priznanie dávky v nezamestnanosti v súlade s platnou právnou úpravou na území Slovenskej republike, nakoľko pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“ a pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba len trvalejšie zdržuje. 7. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že má od 01.04.1996 trvalé bydlisko na území Slovenskej republiky na D. Z. X v L., kde na X. poschodí obytného domu má v spoluvlastníctve s bratom byt, ktorý zdedili po starej matke. Hlavným dôvodom, prečo vycestovala do zahraničia, bolo získanie finančných prostriedkov na kúpu spoluvlastníckeho podielu od brata, ktorý byt neužíval a nemal v tomto byte ani trvalé bydlisko. 8. Žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla, že dňa 18.02.2008 uzavrela s bratom Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve na kúpe jeho spoluvlastníckeho podielu. K uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo len pre nedostatok finančných prostriedkov. Počas pobytu v zahraničí uhrádzala všetky náklady spojené s užívaním bytu a v byte mala uložené všetky svoje osobné veci a zariadenia a do bytu sa pravidelne vracala. Jej trvalé bydlisko bolo vždy na území Slovenska, a nikdy ho nemala v úmysle meniť. 9. V zahraničí žalobkyňa bývala v podnájmoch, v ubytovniach, alebo v jednej izbe v rodinnom dome rodiny, u ktorej pracovala ako opatrovateľka. 10. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že dôkazom toho, že nemala úmysel trvalo bývať mimo územia Slovenskej republiky, je aj to, že všetky finančné úspory smerovala na Slovensko, napríklad v roku 2006 uzavrela životné poistenie s poisťovňou Amslico na Slovensku. V roku 2007 uzavrela s doplnkovou dôchodkovou spoločnosťou Tatrabanky a.s. Bratislava dôchodkové sporenie, čo jednoznačne svedčí o tom, že jej bydliskom bolo Slovensko. 11. Ďalším dôkazom je to, že dňa 20.06.2014 bola prijatá na externé štúdium na Fakulte BERG - TUKE, kde aj toho času študuje, na území Slovenska má svojich lekárov, pričom o návštevách u lekárov predložila správnemu orgánu doklady. Na Slovensku mala tiež svadbu a po uzavretí manželstva má so svojím manželom v úmysle žiť na Slovensku, pre účely odkúpenia spoluvlastníckeho podielu a jeho rekonštrukciu si dali vyhotoviť znalecký posudok. 12. Žalobkyňa uviedla, že v Írsku nemala v úmysle zotrvať a žiť tam dlhodobo, jej okruh známych bol len z pracovného kolektívu a nevytvoril jej tam zázemie, ktoré by sa dalo porovnať so zázemím, ktoré má na území Slovenska. Jej prechodný pobyt v zahraničí bol založený čisto na ekonomickom podklade, keď potrebovala zabezpečiť hotovosť na zabezpečenie bývania. Navrhla, aby odvolací orgán zmenil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice tak, že jej prizná nárok na dávku v nezamestnanosti. 13. Dohodami napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie žalobkyne a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice potvrdil. 14. V odôvodnení žalovaný citoval ustanovenia § 104 ods.1, ods.7 zákona o sociálnom poistení, článok 61 ods.1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, článok 11 ods.1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia, ak je rozdiel stanoviska k inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - žalobkyňa v zápisnici o výsluchu vykonaného dňa 09.12.2014 uviedla, že na území Írska sa zdržiavala najprv od júna 2004 do septembra 2009, potom od novembra 2011 do septembra 2014, b) situáciu žalobkyne, vrátane - povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - v zápisnici žalobkyňa uviedla, že na území Írska pracovala od júla 2004 do 07.04.2006 ako au pair v rodine, od 01.07.2006 do 20.08.2009 u zamestnávateľa B. V. E.. Celkovú pracovnú situáciu žalovaný vyhodnotil ako stabilnú na území Írska. - jej rodinného stavu a rodinných väzieb - navrhovateľka je vydaná od júna 2008. Na území Írska bola spolu s manželom, na Slovensku navštevovala 3-krát ročne rodičov, brata a starých rodičov (predložila tri letenky za rok 2013). V roku 2013 sa na území Slovenska zdržala 5 týždňov z dôvodu úmrtia otca. - jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - na území Írska žalobkyňa bývala s manželom v prenajatom dome, o čom predložila doklady. Na území Slovenska žalobkyňa býva s manželom, ktorý vlastní s bratom. Uviedla, že od brata odkupuje jeho podiel na byte a má s ním spísanú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. - členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely, žalobkyňa bola zamestnaná na území Írska, daňové povinnosti si preto plnila na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Írsko. 15. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia ďalej poukázal na to, že podľa rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. Ú II z 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods.2 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúce sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát, je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t.j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a v určitých kategóriách pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. 16. V zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimo pracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby, a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle článku 1 písm.j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií na účely nároku na dávku v nezamestnanosti nie je možné považovať bydlisko žalobkyne počas jej zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky, nakoľko si vytvorila centrum záujmov na území Írska. 17. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom tohto štátu, je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V takýchto prípadoch sa žiadosť o dávku v nezamestnanosti posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. 18. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom členskom štáte Európskej únie nezakladá nárok na automatické priznanie dávky v nezamestnanosti v inom členskom štáte Európskej únie. Teda keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania (bez ohľadu na dôvody), a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. 19. K odvolacej námietke žalobkyne, že na území Slovenskej republiky mala trvalý pobyt a v Írsku len pracovala, žalovaný uviedol, že v odvolacom konaní dňa 27.02.2015 oslovil príslušnú inštitúciu v Írsku, a to Department of Social Protection, International Records Buncrana Co. Donegal Ireland o stanovisko k určeniu bydliska a centra záujmov žalobkyne. Uvedená inštitúcia 09.06.2015 potvrdila, že žalobkyňa podľa jej záznamov na účely dávky v nezamestnanosti mala bydlisko na území Írska, kde sa zvyčajne zdržiavala až do septembra 2014. Na základe uvedeného podľa žalovaného je zrejmé, že žalobkyňa si počas posledného zamestnania na území iného členského štátu Európskej únie vytvorila centrum záujmov a mala bydlisko práve na území Írska. Vzhľadom na takéto jednoznačné vyjadrenie írskej inštitúcie nebolo možné prihliadnuť na subjektívny úmysel žalobkyne v zmysle článku 11 ods.2 nariadenia. Podľa žalovaného existencia stabilného a trvalého zamestnania, celková prítomnosť na území iného členského štátu Európskej únie sú primárnym kritériom pre určenie bydliska a centra záujmov. Ku štúdiu na Technickej univerzite v Košiciach žalovaný uviedol, že toto bolo uskutočnené až po skončení zamestnania v Írsku. 20. Žalovaný dospel k záveru, že žalobkyňa počas výkonu zárobkovej činnosti v Írsku si nezachovala na účely posúdenia nároku na dávku v nezamestnanosti bydlisko na území Slovenskej republiky. Naopak, zo spisového materiálu mal žalovaný za preukázané, že počas dlhodobého výkonu zamestnania v Írsku sa žalobkyňa dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný i mimopracovný čas, platila zákonné odvody i dane. Na základe toho dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú podľa írskej legislatívy nebolo možné zohľadniť ako keby bola dosiahnutá na území Slovenska v súlade s článkom 61 ods.1 základného nariadenia. Z uvedeného dôvodu žalobkyni nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle platného stavu. 21. Žalobkyňa podala v zákonnej lehote žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného, v ktorej navrhla, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Citujúc ustanovenia článku 61 ods.1, 2, článku 65 ods.5 písm.a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 vyslovila názor, že rozhodnutie žalovaného je nesprávne a že splnila zákonný nárok na priznanie dávky v nezamestnanosti v súlade s platnou úpravou na území SR. 22. Žalobkyňa konštatovala, že záver žalovaného o tom, že nepreukázala zachovanie pevných väzieb a bydliska na území SR nie je zákonné, ani správne a nie je ničím podložené, a taký záver nie je možné oprieť o zákonnú úpravu obsiahnutú v nariadeniach Európskeho parlamentu. Konštatovala, že žalovaný nesprávne vychádzal z listu írskej inštitúcie, poukázala na to, že nie je jej známy obsah listu, na ktorý írska strana odpovedala, ani nie je jej známe, z akých podkladov írska inštitúcia vychádzala, ako ich zhromažďovala a či tieto informácie sú vôbec právne relevantné. 23. V žalobe uviedla tie isté skutočnosti ako v odvolaní, ktorými preukazovala zachovanie pevných väzieb a bydliska na území SR. K námietke žalobcu, že rozhodnutie o štúdiu nemôže akceptovať, lebo bolo vydané až po ukončení práce v Írsku, žalobkyňa uviedla, že podanie prihlášky a rozhodnutie o prijatí na vysokú školu boli uskutočnené počas pobytu v zahraničí. Opätovne poukázala na to, že v Írsku žila na 7 rôznych miestach a pracovala u rôznych zamestnávateľov. Bývala v podnájmoch spolu s ďalšími osobami, ktorých v žalobe konkrétne menovala, v bytoch nemala súkromie, ktoré by svedčilo o chcení tam trvalo žiť. 24. Žalobkyňa poukázala na znenie článku 11 ods.1 Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 a uviedla, že žalovaný neposúdil komplexne a nezohľadnil nestálosť pracovných miest žalobkyne, ich neperspektívnosť, neustále sťahovanie sa za prácou a zmena bývania a celkové správanie sa žalobkyne, ktorá počas pobytu v zahraničí mala trvalé bydlisko na území Slovenska, ktoré si neustále zveľaďovala, lekárov, rodinu, kamarátov, dôchodkové poistenie a podobne. 25. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 22.09.2015 uviedol, že navrhuje žalobu zamietnuť. 26. Nakoľko žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, bolo v konaní o jej nároku na dávku v zamestnanosti potrebné posúdiť, či si zachovala centrum záujmov na území SR počas výkonu činností zamestnankyne na území Írska. Zachovanie väzieb žalobkyne na území SR je nutné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. Konštatoval, že v konaní o dávke v nezamestnanosti prvostupňový správny orgán vychádzal z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U002 zo dňa 06.11.2014 a ďalších údajov uvedených žalobkyňou a zo všetkých formálnych podkladov, ktoré boli ňou predložené. 27. Centrum záujmov žalobkyne žalovaný určil v zmysle článku 11 ods.1 vykonávacieho nariadenia. Zistil, že žalobkyňa sa zdržiavala na území Írska od júna 2004 do septembra 2009, a následne od novembra 2011 do septembra 2014. Na území Írska pracovala od júna 2004 do 07.04.2006 ako au pair v rodine, od 01.07.2006 do 20.08.2009 u zamestnávateľa B.A. V. E.. Po návrate na územie SR poberala dávku v nezamestnanosti a v období od 16.02.2010 do 30.06.2011 pracovala na území SR u zamestnávateľa U. L.. V novembri 2011 žalobkyňa odišla späť do Írska za manželom a v čase od 22.11.2011 do 04.06.2012 pracovala na území Írska u zamestnávateľa V. T. N., a následne od 05.06.2012 do 23.09.2014 u zamestnávateľa B. V. E., pričom predložila dokumenty P45, P60, doklad od zamestnávateľa. Žalovaný pracovnú situáciu žalobkyne v Írsku hodnotil ako stabilnú. 28. Čo sa týka rodinného stavu a rodinných väzieb, žalovaný uviedol, že žalobkyňa je od júna 2008 vydatá a na území Írska sa zdržiavala spolu s manželom. Na území SR navštevovala trikrát ročne rodičov, brata, starých rodičov (predložila tri letenky za rok 2013). V roku 2013 sa na území SR zdržala 5 týždňov z dôvodu úmrtia otca. 29. Posudzoval aj bytovú situáciu žalobkyne a zistil, že bývala na území Írska spolu s manželom v prenajatom dome, pričom predložila doklady o bývaní. Na území Slovenska býva spolu s manželom v byte, ktorého je spoluvlastníčkou s bratom. Uviedla, že odkupuje bratov podiel, pričom má s ním spísanú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. 30. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobkyňa bola zamestnaná na území Írska, takže daňové povinnosti si splnila na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Írsko. 31. K tvrdeniu žalobkyne, že má trvalé bydlisko na území SR od 01.04.1996, žalovaný uviedol, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimo pracovnom čase. Uviedol, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. Na základe všetkých dostupných informácií na účely nároku na dávku v nezamestnanosti podľa žalovaného nie je možné považovať bydlisko žalobkyne počas jej zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území SR, nakoľko si vytvorila centrum záujmov na území Írska. 32. Žalovaný poukázal na to, že koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V týchto prípadoch sa žiadosť o dávku v nezamestnanosti posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Ak nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania (bez ohľadu na dôvody), a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia z nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa článku 65 základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. 33. Na námietku žalobkyne, že postup žalovaného, ktorým požiadala o stanovisko príslušnú inštitúciu Írska, je v rozpore so zákonom o sociálnom poistení, žalovaný uviedol, že listom z 27.02.2015 a ďalším listom z 11.05.2015 požiadal príslušnú inštitúciu v Írsku, t.j. Department of Social Protection, International Records Buncrana, Co. Donegal Ireland o stanovisko k určeniu bydliska a centra záujmov žalobkyne. Podľa stanoviska tejto inštitúcie žalobkyňa podľa jej záznamov na účely dávky v nezamestnanosti mala bydlisko na území Írska, kde sa zvyčajne zdržiavala až do septembra 2014. Z vyjadrenia írskej inštitúcie je tiež zrejmé, že žalobkyňa si počas posledného zamestnania na území iného členského štátu Európskej únie vytvorila centrum záujmov a mala bydlisko práve na území Írska. So zreteľom na takéto jednoznačné vyjadrenie írskej inštitúcie zhodné so stanoviskom žalovaného nebolo možné prihliadnuť na subjektívny úmysel žalobkyne. 34. Podľa žalovaného v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo dôsledne posúdené zachovanie jej väzieb na území SR v súlade s článkom 11 ods.1 vykonávacieho nariadenia. Celková dĺžka pobytu žalobkyne na území Írska, stabilita zamestnania, stabilné bývanie a skutočnosť, že na území Írska sa zdržiavala aj najbližšia rodina žalobkyne - manžel, v porovnaní so skutočnosťami, ktoré žalobkyňa uviedla ako väzby k SR, nasvedčujú v danom období bližší vzťah k Írsku. Existencia stabilného a trvalého zamestnania, celková prítomnosť na území iného členského štátu Európskej únie sú primárnym kritériom na určenie bydliska a centra záujmov. 35. Podľa právneho názoru žalovaného žalobkyňa počas výkonu zárobkovej činnosti na území Írska si nezachovala bydlisko na území SR. Počas dlhodobého zamestnania na území Írska sa žalobkyňa dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný aj mimopracovný čas, platila zákonné odvody a dane. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobkyňa nebola bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Írska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia. 36. Podľa § 491 ods.1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 37. Súd v konaní podľa § 177 a nasl. citovaného zákona preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, oboznámil sa s na vec sa vzťahujúcim administratívnym spisom, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 38. Podľa § 104 ods.1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, a ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 104 ods.7 zákona o sociálnom poistení rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti. 39. Podľa článku 61 ods.1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovu nadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnutej podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. Podľa článku 61 ods.2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods.5 písm.a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. Podľa článku 65 ods.5 písm.a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v 1. a v 2. vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ne vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec, alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 40. Podľa článku 11 ods.1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa ustanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby, vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým jej stav, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb, iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa článku 11 ods.2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedenej skutočnosti a okolnosti, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 41. Podľa § 195 ods.1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. 42. Podľa § 209 ods.1 citovaného rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 43. V preskúmavanej veci bolo medzi účastníkmi sporné, či žalobkyňa počas pobytu na území iného členského štátu EÚ (Írsko) zachovala také zväzky na území SR, z ktorých by bolo zrejmé, že sa štát jej bydliska aj napriek 8-ročnému pobytu na území Írska treba pokladať SR. 44. Žalobkyňa uviedla, že za prácou do Írska odišla predovšetkým z dôvodu zadováženia finančných prostriedkov na odkúpenie spoluvlastníckeho podielu k bytu v L. na D. ulici X, ktorý spolu s bratom nadobudli v dedičskom konaní v roku 1999. S bratom uzavrela zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a k uzavretiu zatiaľ nedošlo pre nedostatok finančných prostriedkov. V predmetnom byte mala trvalé bydlisko od roku 1996, uhrádzala všetky náklady spojené s bytom, ako napr. fond opráv, káblová televízia, komunálny odpad a podobne. 45. Žalobkyňa v Írsku pracovala najprv ako au pair v rodine, potom v B. V. E., neskôr v V. T. N. a napokon opäť v B. V. E.. Počas celej doby na území Írska bývala v podnájmoch spolu s ďalšími cudzími osobami, a to aj po vydaji, keď pracovala v Írsku spolu s manželom. 46. Uvedené skutočnosti nesvedčia o rovnocennom zadovažovaní bydliska žalobkyne počas jej zamestnania v Írsku. Dôkazy o bývaní, ktoré predložila žalobkyňa, svedčia skôr o úmysle šetriť finančné prostriedky. Tento záver podporuje aj skutočnosť, že finančné prostriedky žalobkyňa poukazovala na svoj účet zriadený v banke na území SR. 47. Limitovaný počet návštev v počte 3 počas roka, podľa názoru súdu nie je možné vzhľadom na vzdialenosť Írska a možnosti pracovného voľna, považovať za relevantný dôkaz zániku centra záujmov žalobkyne na území SR. 48. Žalobkyňa už počas svojho zamestnania v Írsku uzavrela životné poistenie s poisťovacou spoločnosťou so sídlom na území SR, na území SR mala svojich lekárov a ešte pred skončením zamestnania v Írsku podala prihlášku na externé vysokoškolské štúdium, ktoré v súčasnosti aj absolvuje. 49. Žalovaný si v odvolacom konaní zadovážil stanovisko írskej inštitúcie, konkrétne Department of Social Protection, International Records Buncrana, Co. Donegal.Ireland k určeniu bydliska a centra záujmov žalobkyne. Konštatoval, že táto inštitúcia potvrdila, že žalobkyňa podľa jej záznamov na účely dávky v nezamestnanosti mala bydlisko na území Írska, kde sa zvyčajne zdržiavala až do septembra 2014. Žalovaný na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobkyňa si počas posledného zamestnania na území iného členského štátu Európskej únie vytvorila centrum záujmov a mala bydlisko na území Írska. 50. Z obsahu administratívneho spisu však vyplýva, že žalovaný dňa 27.02.2015 a rovnako aj 11.05.2015 zasielal písomné podania príslušnej inštitúcii v Írsku, ale z týchto podaní nie je možné zistiť, čo bolo jeho obsahom, a teda či išlo o žiadosť k zaujatiu stanoviska tejto príslušnej inštitúcie v Írsku k určeniu bydliska a centra záujmu žalobcu, pretože písomné podania žalovaného sú písané v anglickom jazyku, ku ktorému nie je zabezpečený doslovný preklad v slovenskom jazyku. Rovnako písomné oznámenie spomínanej írskej inštitúcie zo dňa 09.06.2015 sa v administratívnom spise nachádza bez doslovného prekladu v slovenskom jazyku, v dôsledku čoho nie je možné zistiť a verifikovať obsah uvedených písomných podaní, súd preto nemôže preskúmať tvrdenie žalovaného, že príslušná írska inštitúcia potvrdila, že žalobkyňa podľa jej záznamov na účely dávky v nezamestnanosti mala bydlisko na území Írska, kde sa zvyčajne zdržiavala až do septembra 2014, a tiež že z tohto vyjadrenia je zrejmé, že žalobkyňa si počas posledného zamestnania na území iného členského štátu Európskej únie vytvorila centrum záujmov a mala bydlisko práve na území Írska. 51. Existencia listinných dôkazov v administratívnom spise v cudzom jazyku bez jeho úradného prekladu je v rozpore s ustanovením § 7 ods.1 zákona č. 270/1995 Z.z. o štátnom jazyku SR v znení neskorších predpisov, podľa ktorého vzájomný styk súdov s občanmi súdne konanie, správne konanie, konanie pred orgánmi činnými v trestnom konaní, rozhodnutia a zápisnice súdov, správnych orgánov, orgánov činných v trestnom konaní sa vedú a vydávajú v štátnom jazyku. 52. Súd považuje záver žalovaného, že aj uvedené potvrdenie írskej inštitúcie svedčí o tom, že si žalobkyňa vytvorila centrum záujmov na území Írska, za nepreskúmateľné, pretože nie je zrejmé, na aké otázky zo strany žalovaného táto inštitúcia odpovedala. Doteraz vykonané dôkazy totiž nesvedčia o zániku centra záujmov žalobkyne na území SR. 53. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je pre nezrozumiteľnosť nepreskúmateľné, a preto ho podľa § 191 ods.1 písm.d) zákona č. 162/2015 Z.z. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 54. V ďalšom konaní žalovaný je povinný zabezpečiť preklad do slovenského jazyka zaslaný príslušnej inštitúcii v Írsku a jej odpoveď z 09.06.2015, prípadne doplniť dokazovanie zaslaním nového dopytu tejto inštitúcii ohľadom jej stanoviska k vytvoreniu centra záujmov žalobkyni na území Írska. 55. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 56. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods.1 zákona č. 162/2015 Z.z., podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, ako aj označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 Správneho súdneho poriadku (ďalej len "sťažnostné body") sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm.g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.