Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Sp/48/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015201114 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Tymko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7015201114.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Jurajom Tymkom, v právnej veci navrhovateľa T.. Š. Q., súdneho exekútora, B. XX, B., proti odporcovi Slovenská komora exekútorov, Disciplinárna komisia, Disciplinárny senát č. 4 DS, Ul. Šustekova 49, Bratislava, za účasti R.. T.. C. Ž., U.., L. P., L. P. P., v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. DK 9/2014 zo dňa 28. júla 2015, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. k. DK 9/2014 zo dňa 28.07.2015 v napadnutom výroku, ktorým bolo navrhovateľovi uložené disciplinárne opatrenie v zmysle § 221 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku - písomné pokarhanie, ako aj vo výroku, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť uhradiť trovy disciplinárneho konania SKE vo výške 411,23 eur na účet Slovenskej komory exekútorov. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca rozhodnutím č. k. DK 9/2014 zo dňa 28.07.2015 rozhodol tak, že disciplinárne obvinený T.. Š.A. Q., súdny exekútor, so sídlom B. XX, XXX XX B., sa uznáva za vinného, pretože v rámci vykonávania exekúcie na vymoženie peňažnej pohľadávky 26,82 eur, vedenej pod sp. zn. Ex 145/2013 dňa 18. februára 2014 vydal upovedomenie o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosť a upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti a dňa 06. mája 2014 vydal exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti, čím začal vykonávať exekúciu predajom nehnuteľnosti, pričom náležite nezisťoval iný majetok povinného, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného, teda v zmysle bodu 3/ disciplinárneho návrhu porušil ust. § 61b Exekučného poriadku tým, že začal vykonávať exekúciu predajom nehnuteľnosti povinného bez dostatočného preskúmania majetkových pomerov povinného a možnosti vymoženia dlžnej sumy iným spôsobom, čím spáchal v bode 3/ disciplinárneho návrhu disciplinárneho previnenie podľa ust. § 220 ods. 1 Exekučného poriadku, za čo sa mu ukladá disciplinárne opatrenie v zmysle § 221 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku - písomné pokarhanie. Podľa § 228b ods. 3 Exekučného poriadku disciplinárny senát ukladá disciplinárne obvinenému T.. Š. Q. povinnosť uhradiť trovy disciplinárneho konania SKE vo výške 411,23 eur na účet Slovenskej komory exekútorov. Ďalšími výrokmi rozhodnutia odporcu č. k. DK 9/2014 zo dňa 28.07.2015, ktoré však nie sú predmetom tohto súdneho prieskumu odporca rozhodol, že disciplinárne obvinený T.. Š. Q., súdny exekútor, so sídlom B. XX, XXX XX B., sa neuznáva za vinného, pretože 1/ v rámci vykonávania exekúcie EX 145/2013 neoznámil súdu bezodkladne skutočnosti, pre ktoré by mal byť vylúčený z vykonávania exekúcie z dôvodu, že zastupoval oprávneného v súdnom konaní na Okresnom súde Košice I sp. zn. Ro/2251/01, ktoré rozhodnutie bolo v exekúcii EX 145/2013 exekučným titulom, 2/ návrh oprávneného na vykonanie exekúcie nepredložil spolu s exekučným titulom exekučnému súdu a nepožiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia, teda v zmysle bodu 1/ disciplinárneho návrhu neporušil ustanovenie § 30 ods. 3 Exekučného poriadku, a v zmysle bodu 2/ disciplinárneho návrhu neporušil ustanovenie § 44 ods. 1 Exekučného poriadku, čím nespáchal v bode 1/ a 2/ disciplinárneho návrhu disciplinárne previnenie podľa ust. § 220 ods. 1 Exekučného poriadku. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca uviedol, že k bodu 3/ disciplinárneho návrhu na ústnom pojednávaní disciplinárne obvinený uviedol, že pri vykonávaní exekúcie EX 145/2013 vykonal lustráciu motorových vozidiel povinného, ako aj lustráciu príjmov povinného cez registre Sociálnej poisťovne, taktiež vykonal osobnú návštevu v mieste bydliska povinného, kde bolo zistené, že tu má hlásený len pobyt, však býva tu jeho otec, povinný tu nemá žiadny majetok a žije v zahraničí. Na základe predmetných zistení dospel k záveru, že zablokovanie nehnuteľnosti povinného bude najefektívnejší spôsob vymoženia pohľadávky oprávneného a kým nebola možnosť zriadiť exekučné záložné právo, vydal upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti v záujme zabezpečenia zápisu poznámky na list vlastníctva povinného a viac nerobil žiadne procesné úkony, týkajúce sa nehnuteľného majetku povinného. K tvrdeniu navrhovateľa, že súdny exekútor zvolil nesprávny postup pri vykonávaní exekúcie predajom nehnuteľnosti, keď exekučný príkaz vydal dňa 06.05.2014 a lustrácie majetkových pomerov povinného realizoval dňa 19.05.2013 a dňa 13.08.2013, disciplinárne obvinený uviedol, že urobil úkony, ktoré od neho zákon vyžaduje, nikto sa na ich vykonanie nesťažoval a trvá na tom, že úkony, ktoré urobil pomohli k vymoženiu danej exekúcie. Na otázku predsedu disciplinárneho senátu, či disponuje elektronickým systémom pre zisťovanie majetkových pomerov povinného v peňažných ústavoch, disciplinárne obvinený uviedol, že nedisponuje, a teda vykonanie lustrácii v 22 peňažných ústavoch v listinnej forme považuje vo vzťahu k účastníkom konania za maximálne neefektívne a predražené. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca poukázal na to, že v záverečnej reči zástupca navrhovateľa uviedol, že v plnom rozsahu trvá na podanom návrhu zo dňa 27.06.2014. Disciplinárne obvinený uviedol, že vo svojom písomnom vyjadrení, ako aj ústnej výpovedi uviedol všetko, čo a ako v rámci exekúcie EX 145/2013 urobil, nič nezatajil a domnieva sa, že svojim konaním nespôsobil nič, čo by mohlo byť vyhodnotené ako disciplinárne previnenie. Odporca poukázal aj na listinné dôkazy, ktoré v rámci dokazovania disciplinárny senát vykonal a uviedol, že disciplinárny senát sa oboznámil s návrhom navrhovateľa, vzal na vedomie písomné stanovisko disciplinárne obvineného zo dňa 25.05.2015, ako aj jeho výpoveď na disciplinárnom pojednávaní, vzal na vedomie výpoveď svedkyne T.. T. L. a po preskúmaní skutkového a právneho stavu dospel k záveru, že v bode 3/ disciplinárneho návrhu disciplinárne obvinený porušil ust. 61b Exekučného poriadku, keď pri vykonávaní exekúcie EX 145/2013 začal vykonávať exekúciu predajom nehnuteľnosti povinného, pričom náležite nezisťoval iný majetok povinného, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného. Odporca poukázal na to, že súdny exekútor ako orgán ochrany práva je pri výkone exekúcie povinný postupovať secundum et intra legem. Ust. § 61b Exekučného poriadku inkorporuje jednu z elementárnych zásad exekučného konania, ktorou je zásada primeranosti. Podľa uvedenej zásady je možné exekúciu vykonať len v rozsahu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie; to neplatí, ak sa exekúcia vykonáva predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť, alebo predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca ďalej uviedol, že disciplinárny senát mal po vykonaní dôkazov za preukázané, že disciplinárne obvinený skúmal majetkové pomery povinného v rozsahu lustrácií vykonaných v systéme Sociálnej poisťovne a v evidencii vozidiel Krajského riaditeľstva PZ Košice a taktiež vykonal zisťovanie majetkových pomerov povinného v mieste jeho bydliska. Na základe uvedených zisťovaní dospel disciplinárne obvinený k záveru, že najúčinnejší spôsob vymoženia pohľadávky oprávneného je zriadenie exekučného záložného práva a vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti povinného, keď dňa 18.02.2014 vydal upovedomenie o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosť a upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti a následne dňa 06.05.2014 vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti povinného. Odporca konštatoval, že súdny exekútor môže nariadiť vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti povinného aj v prípade, ak výška vymáhaného nároku oprávneného je podstatne nižšia ako hodnota exekvovanej nehnuteľnosti, avšak za predpokladu, že povinný nemá dostatok iného majetku, ktorého postihnutím možno vymáhanú sumu uspokojiť. V prejednávanej veci mal disciplinárny senát za preukázané, že disciplinárne obvinený nedostatočne skúmal majetkový substrát povinného, keď nevykonal lustráciu účtov povinného vedených v peňažných ústavoch a následne pristúpil k vykonávaniu exekúcie predajom nehnuteľnosti. Vzhľadom na nedostatočnú lustráciu majetkových pomerov povinného, teda nebolo možné objektívne skonštatovať, že povinný iným exekvovateľným majetkom, ako majetkom nehnuteľným nedisponoval. Uvedeným postupom došlo k porušeniu princípov proporcionality a primeranosti, vyplývajúcich zo základných zásad právneho štátu inkorporovaných v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorými ústavnými princípmi je ovládané aj exekučné konanie, a teda postup disciplinárne obvineného je nutné považovať za disciplinárne previnenie a návrh navrhovateľa v bode 3/ za opodstatnený. Čo sa týka závažnosti disciplinárneho previnenia, vychádzajúc z vykonaných dôkazov mal disciplinárny senát za preukázané, že vzhľadom na charakter porušenej povinnosti, spôsob konania disciplinárne obvineného, ako aj jeho úmysel realizácie ochrany záujmu oprávneného pri vymáhaní pohľadávky, nejde o závažné disciplinárne previnenie, ale o disciplinárne previnenie v zmysle ust. § 220 ods. 1 Exekučného poriadku. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca citoval ust. § 228b ods. 3, § 228c ods. 3 Exekučného poriadku a konštatoval, že vyúčtovanie trov disciplinárneho konania je v zmysle Smernice prezídia SKE o odmeňovaní a vyúčtovaní nákladov členov disciplinárnej komisie a členov disciplinárneho senátu (ďalej len „Smernica“), ktorá bola schválená prezídiom SKE zo dňa 15.12.1999 a nadobudla účinnosť 01.01.2000, v znení dodatku č. 1 schválenom prezídiom SKE 16. októbra 2013 účinným 16. októbra 2013 a dodatku č. 2 schválenom prezídiom SKE 16. marca 2015, ktorý nadobudol účinnosť dňa 26. marca 2015. V zmysle tejto smernice je vyúčtovanie nasledovné: predseda DK SKE T.. Q. Y. 40 eur, predseda 4.DS DK SKE T.. T. Ď. 185,56 eur, člen DS SKE T.. I. F. 105,67 eur, člen DS SKE T.. P. C. 80 eur. Trovy disciplinárneho konania odporca aj jednotlivo položkovite špecifikoval, pričom trovy disciplinárneho konania vo výške 411,23 eur znáša disciplinárne obvinený T.. Š. Q.. Proti tomuto rozhodnutiu, a to proti výroku, ktorým bolo navrhovateľovi uložené disciplinárne opatrenie v zmysle § 221 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku - písomné pokarhanie, ako aj proti výroku, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť uhradiť trovy disciplinárneho konania SKE vo výške 411,23 eur podal navrhovateľ dňa 30.09.2015 opravný prostriedok, ktorý doplnil dňa 05.01.2016. V podanom opravnom prostriedku žiadal navrhovateľ zrušiť preskúmavané rozhodnutie disciplinárnej komisie, Disciplinárneho senátu č. 4 DS, Slovenskej komory exekútorov č. DK 9/2014 z 28. júla 2015 a vrátiť vec na ďalšie konanie. Navrhovateľ namietal, že pri popise skutku, ktorým sa mal dopustiť disciplinárneho previnenia, disciplinárny senát išiel pri posudzovaní skutku nad rámec návrhu na začatie disciplinárneho konania, keď v ňom uvádza vydanie upovedomenia o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosť zapísanú v katastri nehnuteľností a vydanie exekučného príkazu na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť zapísanú v katastri nehnuteľností. Poukázal na to, že výkon exekúcie zriadením exekučného záložného práva a výkon exekúcie predajom nehnuteľnosti sú dva samostatné spôsoby výkonu exekúcie. Výkon exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosť nebol predmetom návrhu na začatie disciplinárneho konania. Navrhovateľ bol toho názoru, že v exekučnom konaní zvolený postup vždy závisí od úvahy súdneho exekútora, ktorý najlepšie pozná stav konania a dôvod prečo k uvedenému kroku pristúpi. Spôsob výkonu exekúcie volí exekútor, pričom voľba postupu patrí k nezávislosti súdneho exekútora a naopak hodnotiť postup exekútora môže len exekučný súd a to len v exekučnom konaní a to buď na návrh účastníka konania alebo súd z vlastnej iniciatívy. Uviedol, že koľko lustrácií a v ktorých z 22 bánk pôsobiacich na Slovensku, by bolo pre disciplinárny senát postačujúce a rátajúc s nákladmi na jednu lustráciu od 30 - 40 eur, pričom elektronická lustrácia účtov v tom čase možná ešte nebola a aj táto služba je spoplatnená. Nestotožnil sa s konštatovaním disciplinárneho senátu, že nepreveroval účty povinného. V podanom opravnom prostriedku navrhovateľ ďalej poukázal na to, že súčasťou šetrenia cez Sociálnu poisťovňu je aj šetrenie o peňažnom ústave, z ktorého povinný platí, resp. v minulosti platil odvody, ak by bol SZČO, prípadne ako osoba dobrovoľne nemocensky poistená. Konštatoval, že povinný nebol zamestnancom, SZČO, poberateľom dávky dôchodkového zabezpečenia, ani inej dávky, a preto ani spôsoby výkonu exekúcie, a to zrážkami zo mzdy, zrážkami z iných príjmov, prikázaním iných peňažných pohľadávok nebolo možné nariadiť. Povinný nebol vlastníkom, ani držiteľom motorových vozidiel a nebolo teda možné napr. nariadiť predaj hnuteľných vecí (motorového vozidla), ani nariadiť výkon exekúcie postihnutím iných majetkových práv (napr. cestou leasingovej spoločnosti). Poukázal na § 65 Exekučného poriadku a uviedol, že povinný žiadnym spôsobom súdnemu exekútorovi nepreukázal dostatočné zabezpečenie vymáhanej povinnosti iným majetkom a ani o to nepožiadal. Namiesto postupu podľa § 65 Exekučného poriadku, prípadne využitia svojho procesného práva domáhať sa zastavenia výkonu exekúcie nariadeným spôsobom, po prevzatí listín dňa 09.05.2015, dňa 13.05.2015 sa obrátil s podaním na Ministerstvo spravodlivosti SR, aby následne dňa 15.05.2015 dobrovoľne v hotovosti do pokladne súdneho exekútora pohľadávku oprávneného v celom rozsahu vyrovnal. Navrhovateľ poukázal na to, že nariadený spôsob výkonu exekúcie sa prejavil ako najúčelnejší, najhospodárnejší (čo do výšky trov exekúcie s hotovými výdavkami len 19,62 eur) a najrýchlejší, keďže došlo k vymoženiu pohľadávky a k skončeniu exekučného konania. Navrhovateľ bol toho názoru, že vydanie upovedomenia o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti a exekučného príkazu na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti, sú len počiatočnými úkonmi. Samotný výkon exekúcie uvedeným spôsobom sa realizuje dražbou, k čomu nedošlo. Nebol ustanovený znalec a nebolo nariadené oceňovanie nehnuteľnosti, teda úkony, ktoré bezprostredne smerujú k vykonaniu exekúcie týmto spôsobom. V podanom opravnom prostriedku navrhovateľ ďalej uviedol, že hodnotiť spôsob vedenia exekúcie neprislúcha inému, pretože túto možnosť má exekútor danú zákonom. V prípade excesu exekútora môže túto skutočnosť namietať iba povinný v exekučnom konaní a vyhodnotiť ju môže zákonným spôsobom iba exekučný súd a nikto iný. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ namietal, že disciplinárny senát rozhodovaním o danom bode prekročil svoju kompetenciu. Poukázal na to, že nikdy nebolo povinným, ani navrhovateľom preukázané, že povinný v skutočnosti mal účty vedené v SR s krytím, z ktorých by bolo možné jeho záväzok vysporiadať a touto skutočnosťou sa tak navrhovateľ, ako aj disciplinárny senát nezaoberal, pričom takýto dôkaz nebol z ich strany nikdy vykonaný a povinný ho nikdy nepredložil. Poukázal na to, že povinný je síce k trvalému pobytu prihlásený v SR, ale pracuje, žije a ak vlastní iný majetok (okrem ním zistenej nehnuteľnosti v SR), tak na území Českej republiky. V podanom opravnom prostriedku navrhovateľ namietal výšku trov disciplinárneho konania s poukazom na § 228b, § 228b ods. 3, § 228c ods. 4 Exekučného poriadku a uviedol, že s náhradou odmeny určenej podľa Smernice prezídia SKE o odmeňovaní a vyúčtovaní nákladov členov disciplinárnej komisie a členov disciplinárneho senátu, na ktorú sa rozhodnutie odvoláva, zákon v zmysle citovaných ustanovení ako trovami konania, ktoré možno od disciplinárne obvineného nepočíta. Konštatoval, že zákon nesplnomocnil Komoru na vypracovanie Smernice o odmeňovaní a vyúčtovaní nákladov členov disciplinárnej komisie a členov disciplinárneho senátu. Uviedol, že taktiež nemá vedomosť o tom, aby Smernica bola prijatá najvyšším orgánom Komory, t.j. Konferenciou exekútorov alebo, aby Konferencia splnomocnila na prípravu alebo vypracovanie Smernice iný orgán Komory, t.j. Prezídium komory. Navrhovateľ namietal aj zákonnosť postupu - Ministra spravodlivosti SR v súvislosti s vybavením podania povinného, ktoré bolo podkladom pre hodnotenie jeho postupu v exekučnom konaní Ministrom spravodlivosti SR. Podľa názoru navrhovateľa uvedené podanie malo MS SR vyhodnotiť ako sťažnosť a postúpiť jej vybavenie v prvom stupni SKE tak, ako mu to ukladá zákon, pričom z obsahu podania bolo zrejmé, že sa povinný sťažuje na jeho postup v exekučnom konaní, ktoré voči nemu viedol. Poukázal na to, že sťažnosť nespĺňa náležitosti v zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. v platnom znení o sťažnostiach, pretože bola bez podpisu, doručená elektronicky a elektronicky overený podpis nebol preukázaný, a preto v zmysle čl. 4 ods. 1 Smernice MS SR č. 23/2013, ak tento podpis doplnený nebol, mala byť odložená. Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že samotný návrh Ministra spravodlivosti neobsahuje adresáta, ktorému je tento návrh určený. Celé konanie vrátane disciplinárneho opatrenia považoval navrhovateľ za trest za jeho právny názor bez zjavného porušenia zákona, pričom uvedeným konaním nikto nebol poškodený, povinný neutrpel žiadnu ujmu. Nesprávnosť postupu disciplinárneho senátu videl navrhovateľ v tom, že na základe nesprávneho právneho posúdenia a tým, že pri rozhodovaní neaplikoval ustanovenie § 65 Exekučného poriadku vydal vo veci nesprávne a nezákonné rozhodnutie. Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 18.04.2016 k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že trvá na vyjadrení, ktoré bolo uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia. K námietke navrhovateľa ohľadom výšky trov disciplinárneho konania uviedol, že disciplinárny senát o jej výške rozhodoval podľa Smernice Slovenskej komory exekútorov o odmeňovaní a vyúčtovaní nákladov členov disciplinárnej komisie a členov disciplinárneho senátu schválenej Prezídiom Slovenskej komory exekútorov dňa 15.12.1999 s účinnosťou od 01.01.2000, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 16.10.2013 a Dodatku č. 2 zo dňa 26.03.2015. Dňa 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok. Podľa § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku, konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné konanie začalo predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku, pretože opravný prostriedok navrhovateľa bol doručený tunajšiemu súdu dňa 30.09.2015, postupoval súd podľa doterajších predpisov, teda v zmysle ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Súd v konaní podľa § 250l a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, oboznámil sa s jeho administratívnym spisom a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. Na pojednávaní súdu dňa 07. októbra 2016 zástupca zúčastnenej osoby nebol prítomný, pričom svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a žiadal súd o konanie v jeho neprítomnosti, preto súd v zmysle § 250g ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. prejednal vec v neprítomnosti zástupcu zúčastnenej osoby. Na pojednávaní súdu navrhovateľ uviedol, že zotrváva na dôvodoch uvedených v podanom opravnom prostriedku. Poukázal na to, že spôsob vedenia exekúcie určuje súdny exekútor a v danom prípade dostatočne skúmal okolnosti týkajúce sa vymoženia pohľadávky voči povinnému, pričom mal za preukázané, že povinný nedisponuje žiadnym hnuteľným majetkom, predajom ktorého by mohlo dôjsť k uspokojeniu pohľadávky oprávneného. Uviedol, že na Slovensku vykonal dostatočnú lustráciu majetkových pomerov povinného, pričom tento žiadny hnuteľný majetok, ako aj finančné prostriedky nemal, čo vyplýva aj z vyjadrenia povinného k sťažnosti, ktorú adresoval Ministerstvu spravodlivosti SR. Ďalej uviedol, že zisťovanie účtov v bankách je podľa jeho názoru nehospodárne, nakoľko je to potrebné zisťovať cez 22 bánk, pričom jedna lustrácia podľa jeho názoru predstavuje náklady vo výške 30 až 40 eur, a preto v prípade, že by vzniknuté trovy z titulu lustrácie účtov v bankách neuhradil povinný, by musel znášať on. Z uvedených dôvodov pristúpil k vymáhaniu pohľadávky voči povinnému zriadením exekučného záložného práva a vydaním exekučného príkazu predajom nehnuteľnosti. Poukázal na to, že exekučný príkaz predajom nehnuteľnosti, resp. zriadenie exekučného záložného práva vydal len z toho dôvodu, aby prinútil povinného k dobrovoľnému plneniu svojej povinnosti. Zároveň poukázal na to, že všetky spôsoby vykonania exekúcie sú rovnocenné a v žiadnom ustanovení Exekučného poriadku nie je uvedené, akým spôsobom má byť exekúcia vykonaná, čo vyplýva z § 63 Exekučného poriadku. Taktiež uviedol, že cenou nehnuteľnosti sa pred vydaním exekučného príkazu predajom nehnuteľnosti nezaoberal. Ďalej poukázal na to, že k vydaniu exekučného príkazu predajom nehnuteľnosti pristúpil z toho dôvodu, že mal preukázané, že povinný na území Slovenska nedisponoval žiadnym hnuteľným majetkom, z ktorého by bolo možné pohľadávku oprávneného uspokojiť. Navrhovateľ bol toho názoru, že trovy disciplinárneho konania, ktoré sú špecifikované v napadnutom rozhodnutí, a ktoré má uhradiť SKE, nie sú priznané v súlade s právnym predpisom, pretože Smernica o odmeňovaní a vyúčtovaní nákladov členov disciplinárnej komisie a členov disciplinárneho senátu, ktorá bola vydaná Prezídiom Slovenskej komory exekútorov, nie je vydaná v súlade s Exekučným poriadkom, nakoľko takéto zmocnenie z Exekučného poriadku pre vydanie takejto Smernice Prezídia nevyplýva. Zástupca odporcu k námietkam navrhovateľa uvedených v podanom opravnom prostriedku, ako aj na pojednávaní súdu uviedol, že na tieto námietky odporca reagoval v napadnutom rozhodnutí, kde konkrétne uviedol, za čo je navrhovateľ disciplinárne stíhaný, resp. za porušenie akých zákonných ustanovení Exekučného poriadku. Poukázal na to, že z obsahu administratívneho spisu, ako aj podaného opravného prostriedku navrhovateľa a jeho výpovede je preukázané, že navrhovateľ nezistil všetky majetkové pomery týkajúce sa povinného, a to konkrétne nelustroval účty v bankách povinného. Ďalej uviedol, že je zavádzajúce zo strany navrhovateľa, pokiaľ poukazuje na výšku poplatkov v bankách za poskytnutie informácií, pričom poukázal na tú skutočnosť, že od roku 2014 je zavedená elektronická komunikácia medzi bankami a jednotlivými exekútormi, z ktorej je možné preukázateľne zistiť, či konkrétna povinná osoba disponuje účtami v peňažných ústavoch a taktiež, či na tých účtoch je dostatok finančných prostriedkov, z ktorých by mohlo dôjsť k uspokojeniu pohľadávky, resp. exekúcii z týchto účtov. Ďalej uviedol, že za takto poskytnutú elektronickú informáciu sa platí poplatok 0,70 centov bez DPH, takže nezodpovedá skutočnosti tvrdenie navrhovateľa, že by takouto lustráciou v bankách došlo neúmerne k navýšeniu nákladov trov exekúcie a to minimálne za jednu informáciu 30 až 40 eur. K navrhovateľom namietaným trovám disciplinárneho konania zástupca odporcu uviedol, že Smernica o náhradách bola prvýkrát prijatá 01.10.1997 ako príloha č. 1 schváleného Disciplinárneho poriadku, pričom táto bola prijatá konferenciou súdnych exekútorov Slovenskej komory exekútorov a preto nezodpovedá tvrdenie navrhovateľa, že táto Smernica bola prijatá Prezídiom komory exekútorov. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o výšku trov, tieto boli upravované Prezídiom komory exekútorov, čo vyplýva už zo Smernice, ktorá bola prijatá v roku 1997 a ďalšia bola prijatá 07.04.2000. V tomto smere poukázal aj na ustanovenie § 222c ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku. K prednesu zástupcu odporcu navrhovateľ uviedol, že pokiaľ ide o elektronické lustrovanie účtov v bankách, k tomu zdôraznil, že do 01. októbra 2016 nebolo povinnosťou súdnych exekútorov mať k dispozícii takéto elektronické pripojenie. Ďalej uviedol, že on takýmto elektronickým pripojením v čase vykonávania exekúcie, resp. vydania exekučného príkazu predajom nehnuteľnosti nedisponoval. Pokiaľ ide o odmeny členov disciplinárneho senátu, k tomu uviedol, že žiadne zákonné ustanovenie nehovorí o odmenách, a preto pokiaľ je to upravené v Smernici, na ktorú poukazoval aj zástupca odporcu, tak je to upravené nad rámec zákonných ustanovení. Zástupca odporcu k námietke navrhovateľa uviedol, že odmena členov disciplinárneho senátu vyplýva z ustanovenia § 24 Disciplinárneho poriadku zo dňa 01.10.1997, z § 22 Disciplinárneho poriadku zo dňa 07.04.2000, ako aj z ustanovenia § 222c Exekučného poriadku. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa § 61b ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu možno vykonať len v rozsahu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie (§ 57 ods. 3); to neplatí, ak sa exekúcia vykonáva predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť, alebo predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného. Podľa § 64 Exekučného poriadku, spôsob vykonania exekúcie určí exekútor, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 167 a 172). Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Podľa § 220 ods. 1 Exekučného poriadku, disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností pri výkone činnosti exekútora, porušenie iných povinností podľa tohto zákona, porušenie sľubu, správanie, ktorým narúša dôstojnosť svojej funkcie, a pokračovanie napriek predchádzajúcej výzve vo výkone činnosti, ktorá je nezlučiteľná s funkciou exekútora. Disciplinárnym previnením je aj zavinené konanie exekútora, ktoré má za následok prieťahy v exekučnom konaní alebo v disciplinárnom konaní. Podľa § 221 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, za disciplinárne previnenie možno uložiť ako disciplinárne opatrenie pokarhanie. Podľa § 228b ods. 3 Exekučného poriadku, ak disciplinárny senát rozhodne, že disciplinárne obvinený je vinný, má navrhovateľ a komora voči exekútorovi, proti ktorému bolo vedené disciplinárne konanie, nárok na náhradu účelne vynaložených výdavkov, ktoré im vznikli a ktoré znášali v disciplinárnom konaní. Podľa § 228c ods. 3 Exekučného poriadku, o trovách komory, ktoré sa majú nahradiť podľa tohto zákona, disciplinárny senát rozhodne aj bez návrhu. Podľa § 222c ods. 3 Exekučného poriadku, exekútor má ako predseda disciplinárneho senátu alebo člen disciplinárneho senátu nárok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov. Podrobnosti o určení odmeny a náhrady hotových výdavkov a jej výške upraví vnútorný predpis komory. Predmetom súdneho preskúmavania je rozhodnutie odporcu v napadnutom výroku, ktorým bolo navrhovateľovi uložené disciplinárne opatrenie v zmysle § 221 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku - písomné pokarhanie, ako aj vo výroku, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť uhradiť trovy disciplinárneho konania SKE vo výške 411,23 eur na účet Slovenskej komory exekútorov. Disciplinárne opatrenie - písomné pokarhanie bolo navrhovateľovi uložené za porušenie ust. § 61b Exekučného poriadku tým, že začal vykonávať exekúciu predajom nehnuteľnosti povinného bez dostatočného preskúmania majetkových pomerov povinného a možnosti vymoženia dlžnej sumy iným spôsobom, pričom odporca mal za preukázané, že navrhovateľ nedostatočne skúmal majetkový substrát povinného, keď nevykonal lustráciu účtov povinného vedených v peňažných ústavoch a následne pristúpil k vykonávaniu exekúcie predajom nehnuteľnosti. K námietkam navrhovateľa, ktoré uviedol v podanom opravnom prostriedku, ako aj na pojednávaní súdu, súd uvádza nasledovné. Ustanovenie § 61b Exekučného poriadku jednoznačne ustanovuje, že súdny exekútor môže vykonávať exekúciu len do výšky rozhodnutím priznanej pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Aj v tomto ustanovení sa prejavila jedna zo základných zásad exekučného práva, podľa ktorej sa exekúcia nemôže v žiadnom prípade vykonať v širšom rozsahu, než vyplýva z exekučného titulu a povinnosti nahradiť trovy exekúcie. Z kontextu tohto ustanovenia vyplýva aj vyjadrenie určitej postupnosti exekvovania majetku povinného a to napriek tomu, že podstatou exekúcie je, že za vynútenie judikovanej pohľadávky ručí povinný celým svojim majetkom. Postupnosť sa prejavuje v tom, že exekútor má predovšetkým exekvovať taký majetok, ktorý z hľadiska jeho hodnoty nie je v zrejmom nepomere k výške vymáhanej pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Len vtedy, ak takýto majetok nie je alebo nie je exekútorom zistený, prípadne iný majetok nestačí na uspokojenie nárokov oprávneného, možno postupovať postihnutím aj takého majetku, ktorého hodnota je v zrejmom nepomere k výške vymáhanej pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Podľa výslovného znenia Exekučného poriadku musí súdny exekútor rešpektovať princíp primeranosti pri samotnom výbere spôsobu vykonania exekúcie, ako aj pri zabezpečovaní (blokácii) majetku povinného v rámci zvoleného spôsobu. Korektná voľba spôsobu vykonania exekúcie v každom konkrétnom prípade závisí na jednej strane od výšky vymáhanej peňažnej pohľadávky a na strane druhej od reálneho majetku povinného. Citované ustanovenie Exekučného poriadku premieta do zákonnej úrovne ústavný princíp legality vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Význam tohto ústavného princípu, ktorý tvorí jeden z pilierov právneho štátu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí sa zvyšuje o to, čo je zrejmé, že v tomto procesnom postupe ide o veľmi razantné uplatnenie štátnej moci voči povinným osobám, ktoré majú proti exekúcii a postupu exekučných orgánov iba obmedzené možnosti obrany a ochrany, čo vyplýva z toho, že medzi účastníkmi už nie je sporné, čo plniť, ale iba to, že povinný nie je ochotný dobrovoľne plniť. Ustanovenie o tom, že exekúciu možno vykonať len spôsobmi uvedenými v tomto zákone, je teda vyjadrením ochrany povinného v exekučnom konaní pred vykonávaním exekúcie nezákonným a nedovoleným spôsobom. Súdny exekútor v každom jednom prípade musí skúmať: - pomer medzi vymáhanou pohľadávkou a hodnotou (zjavne trhovou) veci alebo veci, ktoré mieni exekvovať, pričom posúdenie, či ide o zrejmý nepomer bude vecou voľnej úvahy, - dostatok takého majetku, ktorý bude stačiť na uspokojenie pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie, pričom len takýto majetok sa postihne bez toho, aby sa súčasne exekvoval aj iný majetok, - ak niet takého majetku, až potom môže exekvovať a vykonať exekúciu predajom hnuteľnej veci, ktorá sa právne nedá rozdeliť, t.j. bez straty jej funkčnosti, alebo predajom nehnuteľnosti. V predmetnej preskúmavanej veci navrhovateľ nepostupoval v súlade s vyššie uvedeným postupom vyplývajúcim z § 61b Exekučného poriadku a pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 26,82 eur s príslušenstvom a trov exekúcie vydal dňa 18.02.2014 upovedomenie o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosť a upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti a dňa 06.05.2014 vydal exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj vyjadrenia navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ komplexne nezisťoval majetkové pomery povinného, a to konkrétne nelustroval účty povinného v peňažných ústavoch, nakoľko až po zistení, či povinný má vedené účty v peňažných ústavoch, resp. aký je zostatok na týchto účtoch, mohol vyvodiť záver, či v exekúcii je možno postupovať postihnutím aj takého majetku, ktorého hodnota je v zrejmom nepomere k výške vymáhanej pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Navrhovateľ pri zisťovaní majetkových pomerov povinného vykonal lustráciu v systéme Sociálnej poisťovne dňa 12.05.2013 a dňa 13.08.2013 vykonal lustráciu motorových vozidiel povinného na Krajskom dopravnom inšpektoráte v Košiciach. Podľa názoru súdu je irelevantné tvrdenie navrhovateľa, že súčasťou šetrenia cez Sociálnu poisťovňu je aj šetrenie o peňažnom ústave, z ktorého povinný platí, resp. platil odvody, ak by bol SZČO, prípadne ako osoba dobrovoľne nemocensky poistená, pretože takéto šetrenie v žiadnom prípade nemôže nahradiť lustráciu účtov povinného vo všetkých peňažných ústavoch, nakoľko povinný mohol mať zriadený aj taký účet, z ktorého sa nemuseli platiť odvody. Súd taktiež považuje za irelevantnú námietku navrhovateľa pokiaľ poukázal na nehospodárnosť zisťovania účtov v bankách a výšku poplatkov za poskytnutie takýchto informácií, pretože od roku 2014 je zavedená elektronická komunikácia medzi bankami a jednotlivými súdnymi exekútormi, z ktorej je možné preukázateľne zistiť, či konkrétna povinná osoba disponuje účtami v peňažných ústavoch a taktiež, či na týchto účtov je dostatok finančných prostriedkov, pričom ako uviedol odporca, za poskytnutú elektronickú informáciu sa platí poplatok 0,70 centov bez DPH. Pokiaľ navrhovateľ, že v čase vydania exekučného príkazu predajom nehnuteľnosti nedisponoval elektronickým pripojením, pretože ako uviedol do 01. októbra 2016 nebolo povinnosťou súdnych exekútorov mať k dispozícii takéto elektronické pripojenie, táto skutočnosť ho však nemohla zbaviť povinnosti vykonať lustráciu účtov povinného v peňažných ústavoch písomným si vyžiadaním takejto informácie, pričom je neopodstatnená námietka navrhovateľa, že takouto lustráciou v bankách by došlo neúmerne k navýšeniu nákladov trov exekúcie. Súd sa taktiež nestotožňuje s námietkou navrhovateľa, a to že všetky spôsoby vykonania exekúcie sú rovnocenné a v žiadnom ustanovení Exekučného poriadku nie je uvedené akým spôsobom má byť exekúcia vykonaná. K uvedenej námietke súd uvádza, že ustanovenie § 61b Exekučného poriadku jednoznačne ustanovuje, že súdny exekútor môže vykonávať exekúciu len do výšky rozhodnutím priznanej pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Z tohto ustanovenia vyplýva, že exekúcia sa nemôže v žiadnom prípade vykonať v širšom rozsahu, než vyplýva z exekučného titulu a povinnosti nahradiť trovy exekúcie, pokiaľ súdny exekútor nemá preukázateľne zistené všetky majetkové pomery povinného. V predmetnej preskúmavanej veci je súd toho názoru, že pokiaľ navrhovateľ vydal exekučný príkaz predajom nehnuteľnosti pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 26,82 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, pričom náležite neskúmal celkové majetkové pomery povinného, konkrétne lustráciou účtov v peňažných ústavoch, a teda možnosť vymoženia pohľadávky spôsobom nevyžadujúcim vykonanej exekúcie predajom nehnuteľnosti, porušil navrhovateľ ustanovenie § 61b Exekučného poriadku. Na uvedenom konštatovaní nemení nič ani tá skutočnosť, že povinným bola dňa 15.05.2015 vymáhaná pohľadávka dobrovoľne uhradená v hotovosti do pokladne navrhovateľa. K navrhovateľom namietaným trovám disciplinárneho konania súd poukazuje na ustanovenia § 228b ods. 3, § 228c ods. 3 Exekučného poriadku, ktoré už boli súdom vyššie citované, ako aj na § 222c ods. 3 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že exekútor má ako predseda disciplinárneho senátu alebo člen disciplinárneho senátu nárok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov. Podrobnosti o určení odmeny a náhrady hotových výdavkov a jej výške upraví vnútorný predpis komory. Z ustanovenia § 214 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku taktiež vyplýva, že Prezídium komory riadi činnosť komory medzi konferenciami exekútorov, najmä vypracúva návrh organizačného, volebného a disciplinárneho poriadku a predkladá ich konferencii exekútorov na schválenie. V súlade s citovaným ustanovením § 214 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku bola Smernica o odmeňovaní prvýkrát prijatá Konferenciou súdnych exekútorov Slovenskej komory exekútorov 01.10.1997 ako príloha č. 1 schváleného disciplinárneho poriadku. K navrhovateľom namietanej výške trov disciplinárneho konania súd uvádza, že tieto boli v napadnutom rozhodnutí odporcu špecifikované v súlade s čl. III. ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 Smernice Slovenskej komory exekútorov o odmeňovaní a vyúčtovaní nákladov členov disciplinárnej komisie a členov disciplinárneho senátu, pričom Smernica bola schválená Prezídiom Slovenskej komory exekútorov dňa 15.12.1999 a účinnosť nadobudla dňom 01. januára 2000 v znení neskorších dodatkov. Dodatok č. 1 k tejto Smernici bol schválený Prezídiom Slovenskej komory exekútorov dňa 16.10.2013 v Bratislave a nadobudol účinnosť dňom 16.10.2013. Dodatok č. 2 k tejto Smernici bol schválený Prezídiom Slovenskej komory exekútorov dňa 26.03.2015 v Bratislave a nadobudol účinnosť dňom 26.03.2015. Z vyššie uvedených dôvodov považuje súd za neopodstatnenú aj námietku navrhovateľa týkajúcu sa trov disciplinárneho konania a to, že zákon nesplnomocnil Komoru na vypracovanie Smernice o odmeňovaní a vyúčtovaní nákladov členov disciplinárnej komisie a členov disciplinárneho senátu a taktiež, že nemá vedomosť o tom, aby Smernica bola prijatá najvyšším orgánom komory, t.j. Konferenciou exekútorov. Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti, na ich základe a v súlade s citovanými zákonným ustanoveniami podľa § 250q ods. 2 O.s.p. preskúmavané rozhodnutie odporcu v napadnutom výroku, ktorým bolo navrhovateľovi uložené disciplinárne opatrenie v zmysle § 221 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku - písomné pokarhanie, ako aj vo výroku, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť uhradiť trovy disciplinárneho konania SKE vo výške 411,23 eur na účet Slovenskej komory exekútorov ako vecne správne potvrdil. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p. s použitím § 250l ods. 2 O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal v konaní úspech, právo na náhradu trov konania nepriznal a odporcovi podľa tohto ustanovenia právo na ich náhradu neprislúcha. O trovách konania zúčastnenej osoby súd nerozhodoval, nakoľko si ich zúčastnená osoba neuplatnila. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.