Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/2/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200438 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200438.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: C. K. C., nar. XX.XX.XXXX v meste G., provincia G., R. C. K., štátna príslušnosť R., C. národnosť, vierovyznanie: H.É. R. vetvy, ženatý, naposledy trvale bytom v krajine pôvodu: mesto G.C.Š., ulica R. R., provincia G., R., cestovný pas R. č. XXXXXXXXX toho času bytom F. XXXX/X, XXX XX R., zastúpený Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-PO-140-20/2015-Ž zo dňa 01.03.2016, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie odporcu ČAS: MU-PO-140-20/2015-Ž zo dňa 01.03.2016 podľa § 250q ods. 3 O. s. p. z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. s použitím § 250 l ods. 2 O. s. p. a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. II./ Navrhovateľ n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Opravným prostriedkom zo dňa 14.04.2016 navrhovateľ s napadnutým rozhodnutím v plnom rozsahu nesúhlasil. Mal za to, že odporca na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nedostatočne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so záverom správneho orgánu o existencii dôvodov na neposkytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. e) z dôvodu, že tento predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, ktoré má vyplývať zo skutočností, že voči nemu bolo uznesením Prezídia Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Národná jednotka boja proti nelegálnej migrácii, Oddelenie operatívnej činnosti a vyšetrovania - Východ, pracovisko Humenné č. N.-XX/NJ-V-XXXX zo dňa 06.12.2015 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku, pričom obvinenie voči nemu a jeho manželke bolo vznesené podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku zo zločinu prevádzačstva podľa 355 ods. 2 písm. b) Trestného zákona spáchaného v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona, spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, pričom odporca poukazoval na Smernicu Rady 2004/83/ES z 29.04.2004 (tzv. Kvalifikačná smernica) z ktorej vyplýva, že štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva je vylúčená z oprávnenia na doplnkovú ochranu tam, kde existujú vážne dôvody domnievať sa, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomná. V tejto súvislosti poukazoval na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom odporca uvádza, že „niet pochýb, že u navrhovateľa sa jedná o osobu, ktorá predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť vzhľadom na skutočnosť, že trestné stíhanie navrhovateľa stále pretrváva a odporca má k dispozícii aj dôkazné prostriedky o jeho trestnom konaní“. Mal za to, že z daného rozhodnutia odporcu nie je možné zistiť, z akých konkrétnych podkladov a skutočností vychádzala správna úvaha odporcu, keď s takou určitosťou ho vyhodnotil ako osobu nebezpečnú pre spoločnosť. Poukazoval v tejto súvislosti na uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 10Tpo/1007/2015-50 zo dňa 15.12.2015, ktorým krajský súd zamietol sťažnosť okresného prokurátora proti uzneseniam Okresného súdu Humenné č.k. OTp/58/2015-14 a OTp/58/2015-25 zo dňa 09.12.2015, ktorým sudca pre prípravné konanie rozhodol, že navrhovateľa a jeho manželku neberie do väzby a prepúšťa ich na slobodu. Zároveň citoval jednotlivé odseky z predmetného uznesenia. Konkrétne poukazoval na tú citáciu z predmetného uznesenia, že „k záverom, vysloveným v napadnutých uzneseniach je však potrebné dodať, že v danom prípade nie je splnená ani ďalšia materiálna podmienka väzby, a to, aby doteraz zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný a mal znaky trestného činu...“. S poukazom na dané rozhodnutie súdu vyplýva, že nateraz nie je možné zistiť, či došlo alebo nedošlo k spáchaniu trestného činu a preto záver odporcu o existencii dôvodného podozrenia, že navrhovateľ je osobou nebezpečnou pre spoločnosť, sa javí minimálne ako predčasný a nesprávny. Odporca pritom príkladmo uvádza rozhodovaciu prax niektorých členských štátov pri vyhodnocovaní nebezpečenstva pre spoločnosť, kde bola považovaná za osobu nebezpečnú pre spoločnosť taká osoba, ktorá už bola právoplatne odsúdená za trestnú činnosť, pričom to uzavrel tak, že „ako vidno, vyhodnotenie osoby ako nebezpečnej pre spoločnosť sa viaže vždy na páchanie trestnej činnosti, prípadne na samotné odsúdenie za túto trestnú činnosť a tieto aspekty boli u menovaného naplnené“. Zdôrazňoval, že takýto záver je predčasný, nakoľko u neho doposiaľ trestné konanie nebolo, ani nebol právoplatne odsúdený a z tohto dôvodu nemohlo byť ani konštatované, že sa dopustil páchania trestnej činnosti. Tento záver je oprávnený urobiť len súd v trestnom konaní, pričom až do právoplatného odsúdenia platí zásada, že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, je považovaný za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (článok 50 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky). Pokiaľ sa týka tej skutočnosti, ktoré činy, respektíve konanie alebo správanie sťažovateľov môže predstavovať ohrozenie národnej bezpečnosti, Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že určenie toho, čo ohrozuje národnú bezpečnosť, prináleží v prvom rade orgánom štátu. To zároveň neznamená, že vymedzenie ohrozenia národnej bezpečnosti môže ísť nad rámec jeho prirodzeného významu („beyond it is natural meaning“), inými slovami štát nemôže pod ohrozenie národnej bezpečnosti podradiť akékoľvek konanie alebo správanie osoby, ktoré sa mu nepozdáva. Ďalej doplnil, že pokiaľ v prípade preukázania viny a neskoršieho odsúdenia navrhovateľa nič nebráni odporcovi, aby zrušil navrhovateľovi doplnkovú ochranu v zmysle § 15b ods. 1 písm. b) zákona o azyle, avšak do tej doby by mal byť z jeho strany navrhovateľ považovaný za osobu, ktorej na území SR prináleží predĺženie doplnkovej ochrany, ako to vo svojom rozhodnutí uvádza. Navrhovateľ mal aj za to, že v prejednávanej veci odporca pochybil aj pri skúmaní a následnom vyhodnotení, či samotné vylúčenie z poskytnutia doplnkovej ochrany bude adekvátne nebezpečenstvu hroziacemu navrhovateľovi v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu. V konaní pred odporcom navrhovateľ uviedol, že dôvody, na základe ktorých mu bola poskytnutá doplnková ochrana na území SR naďalej trvajú, v krajine pôvodu mu hrozí nebezpečenstvo trestného stíhania z dôvodu, že po vypuknutí konfliktu zabezpečoval pre povstalcov zdravotnícky materiál, lekársku pomoc, poľné nemocnice a iný materiál, vrátane zbraní. Takisto zaisťoval odchod vojakov z oficiálnej armády a ich prechod na stranu povstalcov, pričom bol v styku s dôstojníkmi režimu a povstalcami a zabezpečoval koordináciu pri získavaní zbraní a informácií. Tieto získaval od plukovníka R. armády menom C. O., ktorý bol neskôr zadržaný R. štátnymi orgánmi a pri prešetrovaní jeho kontaktov z jeho počítača bolo zistené, že s povstalcami spolupracuje aj navrhovateľ. K týmto informáciám sa odporca bližšie v rozhodnutí nevyjadril, len skonštatoval, že ich navrhovateľ má len sprostredkovane a nevie ich preukázať. V tejto súvislosti navrhovateľ poukazoval na dôkazné bremeno v azylovom konaní, v zmysle ktorého v prípade pochybností má sa postupovať v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu - „benefit of doubt“. Poukazoval na odporcom tvrdený záver, kde na jednej strane prijíma tento záver o nemožnosti vylúčenia hrozby vážneho bezprávia, ktoré by navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny hrozilo, so zreteľom jednak na rizikovú bezpečnostnú situáciu a taktiež aj na princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia ochrany, avšak na druhej strane uzatvára, že pri vyhodnotení aspektu vylúčenia osoby z poskytovania doplnkovej ochrany v prípade navrhovateľa je jasné, že v krajine pôvodu mu nehrozia žiadne konkrétne problémy súvisiace s individuálnymi dôvodmi a že problémy navrhovateľa sú výlučne všeobecného charakteru, keďže v krajine pôvodu existuje pre neho hrozba neselektívne násilia z dôvodu pretrvávajúcej občianskej vojny. Mal, zato, že odporca pochybil, keď neposudzoval adekvátnosť vylúčenia navrhovateľa z poskytnutia doplnkovej ochrany z pohľadu zásahu do jeho rodinného života, nakoľko navrhovateľ má na území SR manželku a deti. K tejto skutočnosti sa vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva vo vzťahu k zásahu do rodinného života z dôvodov národnej bezpečnosti, že členské štáty musia zabezpečiť, aby tento zásah bol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a aby existovala naliehavá spoločenská potreba („pressing social need“) národnej bezpečnosti odôvodňujúca zásah do rodinného života. Záverom poukázal na skutočnosť, že pohovor za účelom posúdenia žiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany sa uskutočnil dňa 15.10.2015 a uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia bolo vydané až 06.12.2015. V rozhodnutí odporcu však absentuje informácia, či bol navrhovateľovi daný priestor na vyjadrenie sa k skutočnostiam, o ktorých sa odporca neskôr dozvedel (začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia) a na ich základe použil správnu úvahu a vylúčil navrhovateľa z poskytnutia doplnkovej ochrany. V prípade, ak odporca skutočne nedal navrhovateľovi priestor vyjadriť sa k uvedeným skutočnostiam, ako to tento uvádza, tak sa dopustil svojim postupom zásadného porušenia procesných povinností, ktoré mu ukladá článok 47 ods. 2 Ústavy SR, Správny poriadok a zákon o azyle. Poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sža/61/2001 zo dňa 01.02.2012 z ktorého vyplýva, že v predmetnej veci nemožno, podľa názoru súdu odhliadnúť od všeobecne uznávaných princípov administratívneho konania, ako je právo účastníka byť vypočutý, právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, právo navrhovať v konaní dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, právo oboznámiť sa s odôvodnením administratívneho aktu (Rezolúcia výboru ministrov Rady Európy č. 77/31 z 28.09.1977). Rozhodnutím odporcu ČAS: MU-PO-140-20/2015-Ž zo dňa 01.03.2016 odporca rozhodol o nepredlžení doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. e) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“). V odôvodnení rozhodnutia poukázal, že tento dňa 04.09.2015 pred pracovníkmi OCP PZ Michalovce požiadal o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR, pretože sa nemôže z dôvodu zlej situácie v jeho krajine tam vrátiť a na Slovensku má rodinu. Konštatoval, že cudzinec podal danú žiadosť v zákonom stanovenej lehote, na základe čoho bol s nim vykonaný pohovor dňa 15.10.2015, počas ktorého uviedol, že dôvody, pre ktoré mu bola poskytnutá doplnková ochrana na území SR naďalej trvajú, pričom v R. po ňom a jeho manželke pátrajú štátne orgány z dôvodu, že po vypuknutí konfliktu zabezpečoval pre povstalcov zdravotný materiál, lekársku pomoc, poľné nemocnice a iný materiál, vrátane zbraní a takisto zaisťoval odchod vojakov z oficiálnej armády a ich prechod na stranu povstalcov, pričom bol aj v styku s dôstojníkmi režimu a povstalcami a zabezpečoval koordináciu pri získavaní zbraní a informácií, ktoré získaval od plukovníka R. armády menom C. O., ktorý bol neskôr zadržaný R.K. štátnymi orgánmi a pri prešetrovaní jeho kontaktov z jedného z počítačov bolo zistené, že s povstalcami spolupracuje aj navrhovateľ. Túto skutočnosť sa však dozvedel iba sprostredkovane a nemá o tom žiadny dôkaz. Správny orgán dodal, že opätovne boli posúdené jeho dôvody, ako aj samotná situácia v krajine pôvodu, pričom dospel k záveru, že navrhovateľovi by aj naďalej v krajine pôvodu mohlo hroziť vážne bezprávie v podobe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Bezpečnostná situácia je nestabilná, keďže v krajine prebieha občianska vojna, pričom súčasné nepokoje spôsobili v R. viac ako 5 miliónov vnútorne vysídlených osôb a vysídľovanie naďalej pokračuje. Z provincie G. bolo vysídlených viac ako milión ľudí a neustále dochádza tam k bojom medzi povstalcami a vládou, keďže G. je v plnej miere zapojený do vnútroštátneho konfliktu, aj keď sú štvrte, ktoré konflikt nezasiahol, avšak situácia sa neustále mení a existuje riziko, že aj doposiaľ pokojné časti mesta sa môžu v priebehu krátkeho času stať bojovou zónou. Na základe nim zistených skutočností konštatoval, že bezpečnostná situácia v R. je v súčasnosti nestabilná, poznačená občianskou vojnou, množstvo vysídlených obyvateľov a obrovskými stratami na ľudských životoch. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-465/07, ktorý vyložil relevantné ustanovenia Smernice Rady 2004/83/ES z 29.04.2004 o minimálnych ustanovenia pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu. Pri posudzovaní kritérií vážneho bezprávia a na základe princípu individuálneho posudzovania každej jednej žiadosti o potrebe poskytnutia medzinárodnej ochrany, sa správny orgán priklonil k záveru, že v prípade návratu osoby navrhovateľa do krajiny pôvodu nemožno s dostatočnou istotou predpokladať, že by nebol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu pretrvávajúcej nepriaznivej bezpečnostnej situácie v R., ako aj samotnom G., odkiaľ pochádza a prikláňa sa k faktu, že by sa mohol v G. stať obeťou vážneho bezprávia. Teda v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, respektíve do G., berúc do úvahy rizikovú bezpečnostnú situáciu a tiež princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia ochrany nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by aj naďalej nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Preto by za štandardných okolností menovanému na území SR prináležalo predĺženie doplnkovej ochrany. Zdôraznil, s poukazom na § 20 ods. 3 zákona o azyle, že ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, pričom podstata vylúčenia spočíva v tom, že najskôr sa ustáli, či žiadateľ spĺňa podmienky na poskytnutie prípadne predĺženie doplnkovej ochrany a následne je žiadateľ na základe vylučujúcich klauzúl vylúčený z poskytovania doplnkovej ochrany. V jeho prípade bolo ustálené, že by mohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, avšak zároveň bolo preukázané, že on, ako osoba, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Poukázal na to, že uznesením Prezídia Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Národná jednotka boja proti nelegálnej migrácii, Oddelenie operatívnej činnosti a vyšetrovania - Východ, pracovisko Humenné č. N.-XX/NJ-V-XXXX zo 06.12.2015 bolo voči nemu začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku, pričom obvinenie voči nemu bolo vznesené podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Spolu s manželkou Y. C., rodenou R., sú obvinení zo zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. b) Trestného zákona spáchaný v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Poukazoval na podstatu tohto trestného činu, ktorá spočíva v úmysle získať pre seba alebo iného priamo, či nepriamo finančnú výhodu alebo inú materiálnu výhodu pre osobu, ktorá nie je štátnym občanom SR alebo osobu s trvalým pobytom na území SR, pričom organizuje nedovolené prekročenie štátnej hranice SR alebo prechod cez jej územie alebo také konanie umožní alebo v ňom pomáha, alebo na ten účel vyrobí, zaobstará, poskytne alebo drží falošný cestovný doklad alebo falošný doklad totožnosti. Podotkol, že ešte počas pobytu v R. spolu s manželkou prijali od občanov R. najmenej 31 cestovných pasov, pričom tieto prepravili na územie SR, kde do nich mali zabezpečiť vízové nálepky a takéto pasy mali zaslať späť do R., pričom držitelia týchto pasov mali potom vstupovať na územie Európskej únie a SR. Úmyselne teda vytvárali pre občanov R. podmienky k nedovolenému prekročeniu štátnej hranice, pričom za zabezpečenie takto upravených cestovných pasov vopred prijali najmenej 30 000 Eur. Podotkol, že proti uzneseniu zo 06.12.2015 o začaté trestného stíhania a obvinení osôb podal navrhovateľ sťažnosť na okresnú prokuratúru, pričom táto bola uznesením č. 1Pv/345/15/7702-32 z 15.02.2016 zamietnutá ako nedôvodná. Vzhľadom na to, že trestné stíhanie navrhovateľa stále pretrváva a Migračný úrad má k dispozícii aj dôkazné prostriedky o jeho konaní, nie je pochýb, že u jeho osoby sa jedná o osobu, ktorá predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť, pričom na vylúčenie osoby z dôvodu jej bezpečnostného rizika pre spoločnosť postačuje podľa § 13c ods. 2 zákona o azyle dôvodné podozrenie. Úprava tohto ustanovenia je transponovaním článku 17 ods. 1 písm. d) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany, ktorá hovorí, že štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu v ktorom sú prítomné, pričom takýmito dôvodmi je existencia trestného stíhania a vznesenie obvinenia voči konkrétnej osobe, pričom v trestnom konaní už bolo vykonané množstvo dôkazov, ktoré dokazujú, akým spôsobom a akými osobami bol trestný čin spáchaný. Tieto dôkazy sú dostačujúce na preukázanie faktu, že existuje dôvodné podozrenie, že osoba je nebezpečná pre spoločnosť, a to konkrétne svojim správaním. Z vyšetrovania je zrejmé, že navrhovateľ s manželkou začali s páchaním tejto trestnej činnosti už pred príchodom do SR, keď už v R. prevzali pasy a po príchode do SR plánovali, aby na tieto pasy nelegálnym spôsobom prichádzali do SR osoby zo R.. Z tohto správania je zrejmá vysoká miera systematizácie, organizácie a plánovania trestnej činnosti a nejde teda o nejakú náhodilú trestnú činnosť, ale o správanie systematické, plánované a organizované. Zdôraznil, že v prípade trestného činu prevádzačstva ide o závažnú trestnú činnosť, ktorá spočíva v preprave osôb na územie SR, pričom tieto osoby sa takto vyhnú akejkoľvek bezpečnostnej kontrole na našom území a iba samotná prítomnosť týchto osôb môže predstavovať bezpečnostné riziko. To je navyše znásobené tým, že išlo o prepravu vyššieho počtu osôb z dôvodu finančného zisku. V prípade týchto osôb môže dochádzať k vážnemu porušeniu ich základných ľudských práv, spolu s narušením ich duševnej integrity v dôsledku správania, ktorému sú vystavené. Tento trestný čin teda predstavuje vysoký stupeň nebezpečenstva pre spoločnosť, ktorý si uvedomujú aj štátne orgány, ktoré zavádzajú špeciálne programy pre potlačenie tohto nebezpečného fenoménu. Pokiaľ sa týka vylúčenia možnosti poskytnutia doplnkovej ochrany z dôvodu nebezpečnosti pre spoločnosť poukazoval odporca na jej implementáciu do slovenského právneho poriadku zo Smernice Rady 2004/83/ES z 29.04.2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu a obsah poskytovanej ochrany, pričom článok 17 ods. 1 písm. d) už upravenej Smernice č. 2011/95/EÚ uvádza, že štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva je vylúčená z oprávnenia na doplnkovú ochranu tam, kde existujú vážne dôvody domnievať sa, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomná. Táto smernica však výslovne nedefinuje správanie, ktoré je možné považovať za nebezpečné pre spoločnosť a je výlučne na úprave a posúdení členských štátov, ako toto nebezpečenstvo budú posudzovať. Poukazoval na rôznu prax členských štátov Európskej únie, kde napríklad Francúzsko skúma závažnosť trestného činu, jeho charakter, vek osoby, ktorá čin spáchala, čas uplynutý od jeho spáchania, ako aj to, či osoba tento čin ľutuje a či v trestnom konaní spolupracovala, ďalej na jednoduchšiu úpravu Holandska, kde za osobu nebezpečnú pre spoločnosť je považovaná každá osoba odsúdená na minimálne 18 mesiacov odňatia slobody a úpravu Bulharska, ktoré považuje za osobu nebezpečnú pre spoločnosť každého žiadateľa, ktorý už bol právoplatne odsúdený za závažnú trestnú činnosť. Z toho vyvodzoval, že vyhodnotenie osoby, ako nebezpečnej pre spoločnosť, sa viaže vždy na páchanie trestnej činnosti, prípadne na samotné odsúdenie za túto trestnú činnosť, pričom tieto aspekty boli u navrhovateľa naplnené. V tejto súvislosti poukazoval na dôvody rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 1Sža/18/2010 z 30.10.2010 kde sa uvádza, že ak žiadateľ spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany, je vylúčený z oprávnenia na doplnkovú ochranu tam, kde existujú vážne dôvody domnievať sa, že osoba predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Nebezpečenstvo žiadateľa je však treba popísať a uviesť, ak štátny orgán dospel k uvedenému názoru. Mal za preukázané, že na základe uznesenia o začatí trestného stíhania č. N. zo 06.12.2015, v ktorom bolo opísané konanie menovaného, ako aj jeho nebezpečenstvo je zrejmé, že jeho spoločenská bezpečnosť je vysoká, keďže v súčasnosti ochrana spoločnosti pred prevádzačstvom a najmä pred príchodom nepreverených osôb z krajín, kde pôsobia teroristické organizácie, je jednou z najväčších priorít SR. Z toho dôvodu osoby podieľajúce sa na tejto trestnej činnosti musia byť považované za osoby, ktoré považujú nebezpečenstvo pre spoločnosť, pričom navrhovateľ stále popiera spáchanie skutkov, nespolupracuje v trestnom konaní, ani svoje konanie nikdy neoľutoval. Zdôraznil, že dôležitým prvkom pri posudzovaní nebezpečenstva konkrétnej osoby je ustálenie konkrétnej zodpovednosti za činy, ktoré toto nebezpečenstvo môžu predstavovať, pričom v tomto prípade je individuálna zodpovednosť preukázaná, keďže ide o úmyselný trestný čin s jasne definovaným správaním navrhovateľa, ktoré malo viesť k prepravovaniu osôb na územie SR, pričom s týmto konaním začal už pred príchodom na územie SR a toto konanie nesie znaky organizácie a systematizácie. Pokiaľ sa týka dôležitého aspektu vylúčenia osoby z poskytovania doplnkovej ochrany, a to vyhodnotenie, je samotné vylúčenie adekvátne nebezpečenstvu hroziacemu v prípade návratu do krajiny pôvodu mal správny orgán za to, že z vyhodnotenia konkrétneho príkladu je jasné, že navrhovateľovi nehrozia v krajine žiadne konkrétne problémy súvisiace s individuálnymi dôvodmi a jeho problémy sú výlučne všeobecného charakteru, teda hrozba neselektívneho násilia z dôvodu pretrvávajúcej občianskej vojny, keďže tento stav ohrozuje všetkých obyvateľov G.. Z tohto je zrejmé, že intenzita ohrozenia jeho osoby v G. nie je vysoká, ale je priemerná, rovnajúca sa tomu, že by sa mohol stať obeťou náhodného útoku. Ochrana osoby, znamenajúcej nebezpečenstvo pre spoločnosť pred náhodným útokom preto nemôže byť postavená v rovnakej výške, ako ochrana spoločnosti. Vylúčenie osoby z doplnkovej ochrany je v tomto prípade adekvátne miere nebezpečenstva, ktoré by jej mohlo hroziť v prípade návratu do G.. Pokiaľ sa týka ďalší záväzkov Slovenskej republiky v oblasti ochrany ľudských práv, tak článok 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s vyhostením osôb sa nemôže vykladať v súvislosti s rozhodovaním o azyle, respektíve doplnkovej ochrany. Azylové konanie nie je konaním, ktoré samé o sebe zakladá vyhostenie menovaného do R., toto je predmetom výlučne konania o vyhostení. Právo na azyl a doplnkovú ochranu nie je zahrnuté medzi práva a slobody, ktoré sú obsiahnuté v texte Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani protokoloch k nemu. Z tohto dôvodu právo na azyl a doplnkovú ochranu nie je absolútne, ale môže dôjsť k vylúčeniu osôb z tohto práva. Ak by osobe hrozilo, že by v krajine návratu mohla čeliť reálnej hrozbe mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, tak tieto hrozby sú u osôb vylúčených z medzinárodnej ochrany posudzované v SR v rámci konania, ktoré zakladá samotné vyhostenie osoby. Je teda vecou príslušného správneho orgánu, ktorým Migračný úrad nie je, zaoberať sa podrobne bezpečnostnými rizikami prípadného návratu cudzinca do krajiny pôvodu v prípade, ak sa k tomuto inštitútu pristúpi. - V stanovisku k opravnému prostriedku zo dňa 19.05.2016 odporca uviedol, že na účel odôvodnenia jeho žiadosti s nim bol vykonaný ústny pohovor. Pokiaľ navrhovateľ v opravnom prostriedku poukazoval na to, že napriek závažným dôkazom o jeho vine nebol ešte odsúdený za trestný čin prevádzačstva, na základe čoho rozhodnutie Migračného úradu považoval za predčasné, odporca v tejto súvislosti poukazoval na § 13c ods. 2 písm. e) zákona o azyle, kde na neposkytnutie doplnkovej ochrany postačuje dôvodné podozrenie, že žiadateľ spáchal obzvlášť závažný zločin. Toto ustanovenie bolo inkorporované z článku 17 ods. 1 písm. d) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov, alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom sú prítomné. Takýmto dôvodom je aj existencia trestného stíhania a vznesenia obvinenia voči žiadateľovi a jeho manželke, ktorí svoju činnosť dlhodobo plánovali, keď ešte na území R. prevzali R. pasy, na ktoré mali do SR nelegálne prichádzať osoby zo R., či iných štátov. Ide o zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, pričom jeho závažnosť je veľmi vysoká a predstavuje vysokú mieru nebezpečnosti pre spoločnosť. Na základe toho správny orgán rozhodol, že navrhovateľovi nepredĺžil doplnkovú ochranu. §§ Podľa § 13c ods. 2 písm. e) zákona o azyle, Ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ e) predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle, Doplnková ochrana podľa § 13a a 13b sa poskytuje na jeden rok; po uplynutí jedného roka sa poskytovanie doplnkovej ochrany na žiadosť predĺži vždy o dva roky, ak sú splnené podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4. Cudzinec je povinný podať žiadosť podľa predchádzajúcej vety najskôr 90 dní pred uplynutím lehoty, na ktorú bola poskytnutá, a najneskôr v posledný deň tejto lehoty; doplnková ochrana trvá až do rozhodnutia o žiadosti. Žiadosť sa podáva na úradnom tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 2a, osobne na policajnom útvare podľa miesta pobytu; vyplnenú žiadosť policajný útvar bezodkladne zašle ministerstvu. Podľa článku 17 ods. 1 písm. d) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (prepracované znenie), Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak existujú vážne dôvody domnievať sa: d) že predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom sú prítomní. Podľa § 355 ods. 2 Trestného zákona, Kto v úmysle získať pre seba alebo iného priamo či nepriamo finančnú výhodu alebo inú materiálnu výhodu pre osobu, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, a) organizuje nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky alebo prechod cez jej územie, alebo také konanie umožní, alebo v ňom pomáha, alebo b) na účel podľa písmena a) vyrobí, zaobstará, poskytne alebo drží falošný cestovný doklad alebo falošný doklad totožnosti, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov. + Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa súd právne uzatvára: Navrhovateľ namietal, že v jeho prípade nie sú naplnené podmienky pre neposkytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 13c ods. 2 písm. e) zákona o azyle. V tejto súvislosti poukazoval na uznesenie Okresného súdu Humenné zo dňa 09.12.2015, ktorým sudca pre prípravne konanie nezobral navrhovateľa (a ani jeho manželku) do väzby a prepustil ich na slobodu. Odvolával sa na tvrdenia súdu uvedené v predmetnom uznesení, že „k záverom, vysloveným v napadnutých uzneseniach je však potrebné dodať, že v danom prípade nie je splnená ani ďalšia materiálna podmienka väzby a to, aby doteraz zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný a mal znaky trestného činu...“. Súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie tzv. Kvalifikačnej smernice /prepracované znenie/ (článok 17 ods. 1 písm. d) Smernice Rady 2011/95/EÚ z 13.12.2011(ďalej len „Smernica“), v zmysle ktorej štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva je vylúčená z oprávnenia na doplnkovú ochranu tam, kde existujú vážne dôvody domnievať sa, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomná. V zmysle danej smernice postačujú pre naplnenie podmienky vylúčenia z oprávnenia poskytnúť doplnkovú ochranu už samotné domnienky, že osoba, ktorej má byť medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany poskytnutá, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomná, t.j. na území Slovenskej republiky. Rovnako aj implementované ustanovenie § 13c ods. 2 písm. e) zákona o azyle predpokladá pre neposkytnutie doplnkovej ochrany už len samotné dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Súd má za to, že vzhľadom na správanie sa navrhovateľa, na základe ktorého bolo voči jeho osobe začaté trestné stíhanie uznesením Prezídia Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Národná jednotka boja proti nelegálnej migrácii, Oddelenie operatívnej činnosti a vyšetrovania - Východ, pracovisko Humenné č. N.-XX/NJ-V-XXXX zo dňa 06.12.2015 pre spáchanie zločinu prevádzačstva v štádiu prípravy, postačuje na vyslovenie záveru, že v jeho prípade existujú vážne dôvody sa domnievať, že navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť v zmysle uvedených právnych noriem. Súd sa stotožňuje s názorom správneho orgánu, že už zo samotnej právnej kvalifikácie zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 Trestného zákona pramení jeho vysoký stupeň nebezpečenstva pre spoločnosť, nakoľko ochrana spoločnosti pred prevádzačstvom a najmä pred príchodom nebezpečných nepreverených osôb z krajín, kde pôsobia teroristické organizácie, je jednou z najväčších priorít nielen Slovenskej republiky, ale celej Európskej únie. Osoby podieľajúce sa na tejto činnosti musia byť považované za osoby, ktoré predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť. V prípade prevádzačstva ide o závažnú trestnú činnosť, na základe ktorej sa prepravujú na územie SR osoby, ktoré sa vyhnú bezpečnostnej kontrole na našom území a prítomnosť týchto osôb môže predstavovať bezpečnostné riziko, čím je naplnený faktor nebezpečenstva pre spoločnosť. Preto možno konštatovať, že daná odvolacia námietka nie je dôvodná. Týmto nie je popretá zásada uvedená v článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. + Navrhovateľ takisto namietal, že odporca pochybil pri skúmaní a následnom vyhodnotení, či samotné vylúčenie z poskytnutia doplnkovej ochrany bude adekvátne nebezpečenstvu hroziacemu navrhovateľovi v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, nakoľko dôvody, na základe ktorých mu bola poskytnutá doplnková ochrana na území SR naďalej trvajú, v krajine pôvodu mu hrozí nebezpečenstvo trestného stíhania z dôvodu, že po vypuknutí konfliktu spolupracoval s povstalcami (zabezpečoval im zdravotnícky materiál, lekársku pomoc, poľné nemocnice a iný materiál, vrátane zbraní, zaisťoval odchod vojakov z oficiálnej armády a ich prechod na stranu povstalcov, mal styk s dôstojníkmi režimu a povstalcami a zabezpečoval koordináciu pri získavaní zbraní a informácií), pričom informácie získaval od plukovníka R. armády menom C. O., ktorý bol neskôr zadržaný R. štátnymi orgánmi a pri prešetrovaní jeho kontaktov z jeho počítača bolo zistené, že s povstalcami spolupracuje aj on. Súd k tomu uvádza, že v prípade navrhovateľa správny orgán vyhodnotil náležite, že v prípade, ak by u navrhovateľa neboli splnené podmienky na Vylúčenie z oprávnenia na doplnkovú ochranu v zmysle článku 17 Smernice a § 13c ods. 2 písm. e) zákona o azyle, bola by u neho splnená podmienka - vážneho a individuálneho ohrozenia života v zmysle článku 15 písm. c) Smernice, keďže s poukazom na správy z krajiny pôvodu, uvádzané správnym orgánom v napadnutom rozhodnutí, by mu mohlo hroziť vážne bezprávie v podobe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, nemožno s dostatočnou istotou predpokladať, že by nebol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu pretrvávajúcej nepriaznivej bezpečnostnej situácie v R., ako aj samotnom G.. Keďže však skúmanie existencie vážneho bezprávia a na ňu nadväzujúce vážne a individuálne ohrozenie života občana v zmysle článku 15 Smernice, nie je podmienkou v prípade, ak sa má rozhodnúť, či štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva je vylúčená z oprávnenia na doplnkovú ochranu v zmysle článku 17 Smernice, nemožno považovať túto námietku navrhovateľa za dôvodnú. Súd poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej, aj v prípade, že žiadateľ o azyl spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany, je vylúčený z oprávnenia na doplnkovú ochranu tam, kde existujú vážne dôvody domnievať sa, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomný (1Sža/18/2010 z 30.10.2010). Týmto nie je dotknutá zásada presadzovaná v zmysle judikatúry v azylovom konaní, a to ťarcha dôkazného bremena, ktorá v prípade pochybností sa má vykladať v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu (benefit of doubt). + Navrhovateľ takisto namietal, že odporca nerešpektoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia článok 47 ods. 2 Ústavy SR, ustanovenia Správneho poriadku a zákona o azyle, nakoľko pohovor s ním za účelom posúdenia žiadosti o predĺžení doplnkovej ochrany sa uskutočnil dňa 15.10.2015 a uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia bolo vydané až 06.12.2015. Teda navrhovateľovi nebol daný priestor na vyjadrenie sa k skutočnostiam, o ktorých sa odporca neskôr dozvedel (začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia) a na ich základe použil správnu úvahu a vylúčil navrhovateľa z poskytnutia doplnkovej ochrany. Súd konštatuje, že k tejto odvolacej námietke sa odporca vo svojom stanovisku k opravnému prostriedku zo dňa 19.05.2016 nevyjadril. Z administratívneho spisu súd zistil, že pohovor s navrhovateľom bol uskutočnený dňa 15.10.2015. Uznesenie o začatí trestného stíhania bolo voči jeho osobe vydané dňa 06.12.2015. Z administratívneho spisu súd nezistil, že by sa odporca dal možnosť navrhovateľovi vyjadriť k danému uzneseniu. Je nespochybniteľné, že dané uznesenie zo dňa 06.12.2015 tvorí najpodstatnejší podklad pre vydanie napadnutého rozhodnutia, nakoľko na jeho základe odporca svojou správnou úvahou vyvodil záver, že navrhovateľovi neposkytne doplnkovú ochranu, keďže je u neho dôvodné podozrenie, že predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Preto možno konštatovať, že daná odvolacia námietka je dôvodná. V zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR počas administratívneho konania je povinnosťou správneho orgánu rešpektovať uznávané princípy administratívneho konania, medzi ktoré okrem iného patrí - právo účastníka byť vypočutý, ako aj právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Nerešpektovanie týchto princípov znamená zásah do procesných práv účastníka administratívneho konania, ktoré sú mu garantované jednak Ústavou Slovenskej republiky ako aj právnymi normami nižšej právnej sily (Správny poriadok). Správny orgán pred vydaním napadnutého rozhodnutia tieto princípy administratívneho konania nerešpektoval (právo byť vypočutý a vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia), čím jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorou je zásah do procesných práv účastníka administratívneho konania, ktoré v danom prípade nemôžu byť zhojené inak, ako jeho opätovným vypočutím vo veci k skutočnostiam, ktoré budú tvoriť podklad pre ďalšie rozhodnutie správneho orgánu. Zhrnúc súd má za to, že preskúmavané rozhodnutie odporcu, vzhľadom na tú skutočnosť, že v konaní správneho orgánu sa vyskytla vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia podľa § 250q ods. 3 O.s.p. za použitia § 250l ods. 2 O.s.p. a z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu vyvarovať sa v konaní pochybení, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ, aj keď bol v konaní úspešný, si náhradu trov konania neuplatňoval a preto mu súd túto náhradu nepriznal. Poučenie: Proti výroku I./ rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O. s. p.). Proti výroku II./ rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (§205 ods. 1 O. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.