Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Sp/13/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200449 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200449.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: C. W., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť D. S. O., toho času miesto pobytu Ú. G. X. G. Q., J. XX, D., zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnkova 8, 940 01 Nové Zámky, o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA12-8-012/2016-AV zo dňa 26.03.2016, takto r o z h o d o l : I./ P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA12-8-012/2016-AV zo dňa 26.03.2016. II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-8-012/2016-AV zo dňa 26.03.2016 podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“) zaistil navrhovateľa na základe tej skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Navrhovateľ bol zaistený dňom 26.03.2016 o XX:XX hod. a bol umiestnený v Ú. G. X. G. Q. D. (ďalej len „Ú. D.“) dňa 26.03.2016. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC správny orgán stanovil dĺžku doby zaistenia navrhovateľa do 26.06.2016. V odôvodnení svojho rozhodnutia správny orgán poukázal na to, že účastník konania bol dňa 25.03.2016 v čase od XX:XX hod. kontrolovaný policajtmi Obvodného oddelenia Policajného zboru T. L. Y. vo vozidle taxislužby, pričom pri kontrole predložil písomnosti vydané štátnymi orgánmi Maďarska. Následne v zápisnici, spísanej na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru L. X. pod č. PPZ- HCP-BA12-8-008/2015-AV uviedol, že požiadal o udelenie azylu na území Maďarska, pričom týmto svojim konaním naplnil podmienky jeho prevozu na územie Maďarska podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti. Na základe týchto skutočností správny orgán dňa 26.03.2016 oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa medzinárodného právneho predpisu, ktoré bolo aj požiadané o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania. Správny orgán preto začal dňa 26.03.2016 konanie vo veci zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. V zápisnici spísanej podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku dňa 26.03.2016 navrhovateľ uviedol spôsob jeho cestovania z domovskej krajiny až na územie Slovenskej republiky (ďalej len „SR“), na ktorej územie vstúpil dňa 26.03.2016 z územia Maďarska vozidlom taxislužby, pričom vodič ho mal za úplatu dopraviť do Nemecka. Rovnako potvrdil, že požiadal o udelenie azylu na území Maďarska. Následne mu bolo oznámené začatie predmetného konania vo veci zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, k čomu sa navrhovateľ vyjadrovať nechcel, ani sa nechcel žiadnym spôsobom vyjadriť k predloženým dôkazom a bola mu daná možnosť oboznámiť sa s podkladmi správneho orgánu, potrebnými pre vydanie rozhodnutia o zaistení, ako aj navrhnúť doplnenie v zmysle § 33 Správneho poriadku. Správny orgán konštatoval, že účastník konania bol kontrolovaný a následne zadržaný počas jeho neoprávneného pobytu na území SR. V zápisnici uviedol, že cieľom jeho cesty bola Spolková republika Nemecko, pričom na území SR si nevie sám zabezpečiť ubytovanie do doby jeho prevozu na územie Maďarska, nakoľko nechce ostať na Slovensku a utečie do Nemecka. Za každú cenu sa chce dostať do Nemecka a aj keď v Maďarsku požiadal o udelenie azylu, z tábora po troch dňoch odišiel. Týmto svojim konaním preukázal, že existuje u neho značné riziko úteku. Zdôraznil, že navrhovateľ, ako štátny príslušník tretej krajiny, má medzinárodnými dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi, na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajine hrozí a členské štáty majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretích krajín a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Tieto prostriedky slúžia okrem iného na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu verejného poriadku a ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu. Navrhovateľ má poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru, ktorým je Maďarsko a aj napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny. Mal za to, že v prípade navrhovateľa je potrebné preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, o ktorú účastník konania na území schengenského priestoru žiada, na území Maďarska, ktoré je príslušné na preskúmanie tejto žiadosti. V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie tejto medzinárodnej ochrany, je potrebné navrhovateľovi takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na území Maďarska, prípadne na iných územiach schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Navrhovateľ, ako štátny príslušník tretej krajiny, je povinný rešpektovať všeobecne záväzné právne predpisy, platné na území členských štátov schengenského priestoru a dodržiavať podmienky pobytu, ktoré sú mu stanovené. Tieto podmienky sú štátnemu príslušníkovi tretej krajiny stanovené na základe vôle spoločnosti, ktorá má právo na ochranu pred vplyvom nelegálnej migrácie cudzincov. Ďalej poukazoval na znenie ustanovenia § 2 ods. 1 písm. f) ZoPC na definíciu neoprávneného pobyt a dodal, že podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15.06.2006, ktorým sa stanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) článku 5 ods. 1, ktorý upravuje podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať určité podmienky. Rovnako poukazoval aj na článok 1 ods. 1 Európskej dohody o zrušení víz pre utečencov, v zmysle ktorého utečenci, ktorí s povolením trvalo bývajú na území zmluvnej strany, sú za podmienok ustanovených touto dohodou a za predpokladu zmluvnej strany na ktorýchkoľvek štátnych hraniciach za predpokladu, že sú držiteľmi platného cestovného dokladu, vydaného v súlade s Dohovorom o právnom postavení utečencov z 28.07.1951 alebo Dohodou o vydávaní cestovných dokladov utečencom z 15.10.1946 úradmi zmluvnej strany, na ktorej území majú povolený trvalý pobyt, ich pobyt netrvá dlhšie ako tri mesiace. Správny orgán záverom dodal, že v prípade navrhovateľa a jeho doterajšieho konania je potrebné zabezpečiť prípravu alebo výkon jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, a to formou zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC. Prostriedky správneho orgánu, určené na dodržiavanie podmienok pobytov cudzincov sú vymedzené tak, aby nedošlo k neprimeranému zásahu do ich základných ľudských správ a slobôd a v prípade, ak by správny orgán nepostupoval tak, ako je uvedené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia, účastníkovi konania by bola daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území členských štátov schengenského priestoru zo strany účastníka konania. Bola by mu daná rovnako aj možnosť ďalej páchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území členských štátov schengenského priestoru bez potrebného oprávnenia a v tomto prípade má správny orgán za to, že záujem spoločnosti je potrebné jednoznačne uprednostňovať pred záujmom jednotlivca. Pokiaľ sa týka doby zaistenia správny orgán poukázal na znenie ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov s tým, že dĺžku doby zaistenia stanovil do 26.06.2016 po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, pričom vychádzal zo skutočností všeobecnej známej z jeho praxe, pričom jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko táto závisí od viacerých nepredpokladaných faktorov. Dodal, že presnú dobu zaistenia nie je možné presne určiť a nie je možné odhadnúť presne taktiež z aplikačnej praxe, ani zo strany Dublinského strediska a táto závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré patrí komunikácia štátnych orgánov SR so štátnymi orgánmi Maďarska, prípadne nepredvídateľné zhoršenie zdravotného stavu účastníka konania, vybavovanie prostriedkov na zabezpečenie jeho prevozu na územie Maďarska, komunikácia s účastníkom konania alebo so splnomocnenou osobou účastníka konania, ako aj vybavenie všetkých ostatných náležitostí potrených na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe menované krajiny signatármi. Rovnako konštatoval, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov predmetné zaistenie navrhovateľa je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. * V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ, prostredníctvom svojho zástupcu (Centrum právnej pomoci), podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok zo dňa 07.04.2016 a domáhal sa jeho zrušenia v celom rozsahu. Mal za to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie odporcu je čiastočne nepreskúmateľné. V odvolaní poukazoval na to, že z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody cudzinca musí správny orgán skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu jeho práv chránených aj inými právnymi predpismi. Mal za to, že jeho vrátením na územie Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia dôjde k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aj keď definitívny záver o jeho návrate na územie Maďarska padne až v konaní o odovzdaní pred Migračný úradom MV SR. Dodal, že slovenské súdy už viackrát judikovali, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaní o odsune (v tomto prípade o odovzdaní v zmysle Dublinského nariadenia) je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. Správnym orgán dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému, ktoré sú pritom všeobecne známe. Odporca nezisťoval ako Maďarsko aplikuje právo v otázkach azylového konania a aké podmienky je skutočne schopné zabezpečiť navrhovateľovi v prípade jeho transferu. Z napadnutého rozhodnutia nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal odporca za účelom zistenia, že transferom navrhovateľa na územie Maďarska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 12 Ústavy SR, hoci Ústavný súd SR už viackrát zdôraznil, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomnej súvislosti a dôsledkov (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013). Doplnil, že správny orgán je v zmysle daného nálezu pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Rovnako poukazoval aj na to, že koncom septembra 2015 vydala Európska rada pre utečencov a emigrantov (ECRE) na základe svojho monitoringu vykonaného v zariadeniach pre žiadateľov o azyl a cudzincov v Maďarsku správu, v ktorej skonštatovala, že uzatvorením prístupu k medzinárodnej ochrane prostredníctvom fyzických a právnych bariér dochádza v maďarskom azylovom systéme k porušovaniu medzinárodného utečeneckého práva a európskeho azylového práva. V Maďarsku dochádza ku kriminalizovaniu osôb hľadajúcich medzinárodnú ochranu a zodpovednosť za ochranu utečencov je presúvaná na iné krajiny v regióne. Za obzvlášť problematickú sa považuje nová procedúra na hraniciach zavedená 15. septembra, nakoľko žiadosť o udelenie azylu sa posudzuje v extrémne rýchlom konaní počas zaistenia a so slabým prístupom k právnej pomoci, ktorá prakticky popiera žiadateľom právo vyvrátiť domnienku o bezpečnosti s ohľadom na ich individuálne okolnosti prípadu. Nedostatky boli identifikované aj v procese identifikovania zraniteľných žiadateľov o azyl v azylových detenčných zariadeniach a v procese súdneho prieskumu zákonnosti zaistenia. V podanom opravnom prostriedku do pozornosti dával skutočnosť, že Európska komisia začala konanie voči Maďarsku pre nedávno schválený zákon týkajúci sa azylového procesu. Podľa agentúry MTI Európska komisia vo vyhlásení vyjadrila znepokojnenie nad tým, že pri odvolaní sa v azylovom konaní v Maďarsku nie je možné poukázať na nové skutočnosti a okolnosti a tiež sa jej nepáči, že odvolanie automaticky nezastavuje platnosť zamietnutia žiadosti o azyl. Žiadatelia sú nútení opustiť maďarské územie ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie odvolania proti zamietavému rozhodnutiu a pred samotným prerokovaním odvolania. Komisia tiež kritizuje skutočnosť, že pri trestnom konaní, ktoré sa týka ilegálneho prekročenia štátnych hraníc, nie sú rešpektované únijné predpisy poskytujúce obvineným, ktorí nepoznajú jazyk, v ktorom je riadenie vedené, právo na tlmočníka a na preklady dôležitých dokumentov, vrátane rozsudkov. Mal za to, že napadnutým rozhodnutím odporcu a jeho následným transferom bude vystavený podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s článkom 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy SR keďže odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil. Podotkol, že k poručovaniu Dohovoru v súvislosti s tzv. dublinskými transfermi sa viackrát vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. v prípade M.S.S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011). Poukazoval aj na prepracované znenie tzv. Dublinského nariadenia, ktoré vyslovene počíta so situáciou, kedy transfer žiadateľa do iného členského štátu nebude prípustný, a to napríklad pre nedostatky azylového systému alebo nevyhovujúce prijímacie podmienky pre žiadateľov (článok 3 ods. 2 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013). V tejto súvislosti poukazoval na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011). Poukazoval aj na článok 3 Dohovoru, ktorý bol štrasburgskými orgánmi ochrany práva interpretovaný tak, že zabezpečuje ochranu ľudských práv vo väčšom rozsahu ako národné právo. V porovnaní s ostatnými právami a slobodami, ktoré zakotvuje Dohovor, sa článok 3 vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou. Z absolútnosti tohto ľudského práva vyplýva, že sa vzťahuje na všetkých ľudí a nie je ničím limitované. To znamená, že s výkonom tohto práva nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad z dôvodu zachovania verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu alebo z dôvodu predchádzania dôsledkov nelegálnej migrácie. Preto ani tvrdením o prevahe všeobecného záujmu nad striktným dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov, v danom prípade dokonca medzinárodných dohovor o ochrane ľudských správ, nemožno ospravedlňovať porušovanie práv absolútnej povahy. Podľa jeho názoru odporca teda nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia navrhovateľa do Maďarskej republiky s ohľadom na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V čase vydania rozhodnutia muselo byť odporcovi známe, s ohľadom na doterajšiu prax v procese vrátenia žiadateľov o azyl do Maďarska, že orgány Maďarskej republiky si nezvládajú plniť svoje povinnosti tak, ako to ukladá Dublinské nariadenie, či medzinárodné zmluvy (obzvlášť chrániace základné ľudské práva a slobody žiadateľov o azyl). Maďarsko nemožno v súčasnej dobe považovať automaticky za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia, pričom tieto závery vyplývajú aj z rozsudku Správneho súdneho dvora Rakúska zo dňa 08.09.2015. Preto za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu navrhovateľa podľa Dublinského nariadenia je potrebné, aby odporca zaujal stanovisko jednak k tomu, či je Maďarsko ochotné a schopné navrhovateľa prijať, pretože od postoja Maďarska závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou odporcu skúmať aj podmienky, do akých má byť takto zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement, najmä ak je zjavné, že podmienky, v ktorých bude takáto osoba po vrátení do Maďarska držaná, najmä vzhľadom k preplnenosti tamojších stredísk pre utečencov, ktoré môžu tiež dosiahnuť intenzitu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 3 Dohovoru, rovnako tak aj v prípade, že by hrozilo, že hoci daná osoba požiadala v Maďarsku o azyl, bude z Maďarska vrátená do ďalšej krajiny, kde by jej takého nebezpečenstvo vážnej ujmy hrozilo. Preto bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, a tou bolo, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať (rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 10.01.2016). Z týchto dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu odporcu ohľadom viacerých závažných skutkových okolností v právnej veci navrhovateľa. V napadnutom rozhodnutí aj absentuje odôvodnenie efektívnosti, respektíve účelnosti zaistenia navrhovateľa, a to aj vzhľadom na ich vyššie uvádzané všeobecne známe skutočnosti o situácii v Maďarsku a nedostatkoch jeho azylového systému. V ďalšom poukazoval na článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia a to, že ak iba existuje značné riziko úteku, možno aplikovať konanie o odovzdaní a to len vtedy, ak nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Mal za to, že rozhodnutie odporcu trpí taktiež vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia keď sa tento vo svojom rozhodnutím podrobnejšie nezaoberá skúmaním podmienok uloženia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, hoci mu túto povinnosť ukladá priamo Dublinské nariadenie majúce prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi a rovnako mu to ukladá aj zákon o pobyte cudzincov. V napadnutom rozhodnutí chýba akákoľvek právna úvaha v tomto smere keď odporca len konštatuje, že navrhovateľ si nevie sám zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, pričom akoby opomenul existenciu špecializovaných ubytovacích centier a zariadení pre žiadateľov o azyl. Zaistenie navrhovateľa teda nespĺňa požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Saadi proti Spojenému kráľovstvu), ani Ústavného súdu SR (napríklad nález ústavného súdu II. ÚS 147/2013-50), ani pre účely tzv. Dublinských transferov nie je zaistením nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, respektíve prezumpcia proti zaisteniu žiadateľov o azyl, respektíve utečencov. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napríklad špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé, a to aj v zmysle odporúčania Rady Európy. Navrhovateľ takisto nesúhlasil s tvrdením odporcu o riziku jeho úteku, ktoré vyvodil na základe tej skutočnosti, že nezotrval na území Maďarska do ukončenia azylovej procedúry, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, že vzhľadom na nedostatočné prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl v Maďarsku dochádzalo k ich ďalšiemu presunu do iných krajín a tieto nedostatočné podmienky preukazujú aj vyššie citované správy. Záverom len dodal, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho následne vec aj nesprávne právne posúdil. - Z administratívneho spisu odporcu č. PPZ-HCP-BA12-8-012/2016-AV, týkajúceho sa navrhovateľa, súd zistil nasledovné: Zo Zoznamu odobratých veci navrhovateľovi súd zistil, že tento okrem vecí v ňom uvedených disponoval aj peňažnými prostriedkami, a to - 2 ks 20,-EUR, 1ks 5,-EUR, 1 ks 500,-FORINT. Žiadosťou zo dňa 26.03.2016 odporca požiadal Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa čl. 5 ods. 2 nariadenia Rady ES č. 604/2013 z 26.06.2013 u troch osôb, medzi nimi aj navrhovateľa, nakoľko z predložených dokladov a písomností vydaných štátnymi orgánmi Maďarska je preukázaná skutočnosť, že tento je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska. Zo Zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zákona .č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa 26.03.2016 súd zistil, že navrhovateľ uviedol, že je štátnym príslušníkom D. a popísal svoj presun z domovskej krajiny až do Maďarska, kde požiadal o azyl spolu s manželkou a ich synom. Boli im odobraté odtlačky a boli prevezení do ďalšieho tábora, kde zotrvali tri dni a následne tábor opustili. S im neznámym mužom sa dohodli, že ich odvezie do Nemecka, kde žije otec jeho manželky. Nevedel uviesť v akom štádiu je ich žiadosť o udelenie azylu v Maďarsku. Navrhovateľ potvrdil, že na územie SR vstúpil dňa 25.03.2016 taxíkom z územia Maďarska, pričom chcel ísť od Nemecka. Ohľadne vstupu na územie SR potvrdil, že nemá žiadne oprávnenie sa zdržiavať na jeho území. Pokiaľ sa týka toho, či je schopný si zabezpečiť ubytovanie počas doby pokiaľ bude zrealizovaný jeho návrat do krajiny v ktorej je žiadateľom dodal, že nebude si zabezpečovať žiadne ubytovanie, nakoľko má v úmysle utiecť do Nemecka, ktoré je cieľom jeho cesty a nezostane na Slovensku. - Na základe súhlasu účastníkov konania krajský súd podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku rozhodol bez nariadenia pojednávania ako miestne a vecne príslušný súd na pojednávaní konanom dňa 28.04.2016. § Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť. Podľa Článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa Čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa Čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa Čl. 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. + Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. * Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa, súd právne uzatvára: Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Rozhodujúci je skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta O.s.p.). Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa navrhovateľa. Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku a podrobne špecifikovanými nižšie, v ktorom uviedol, že s rozhodnutím odporcu v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodu, že nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho rozhodnutie je čiastočne nepreskúmateľné. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP- BA12-8-012/2016-AV zo dňa 26.03.2015, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil navrhovateľa dňom 26.03.2016 o XX.XX hod. na základe tej skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a stanovil dĺžku doby zaistenia navrhovateľa do 26.06.2016 s tým, že ho umiestil v Ú. G. X. G. Q. E. D.. Predpokladom zaistenia navrhovateľa v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), ktorým aj odporca účelnosť zaistenia zdôvodňoval. V prípade navrhovateľa tento sám správnemu orgánu oznámil, že požiadal o udelenie azylu na území Maďarskej republiky. Rovnako aj z dokumentov, ktoré mal navrhovateľ u seba vyplývalo, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska. Danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa 26.03.2016 Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu. V akom štádiu sa jeho žiadosť o udelenie azylu na území Maďarska nachádza navrhovateľ uviesť nevedel, pričom tábor, do ktorého bol prevezený v Maďarsku, opustil po troch dňoch a chcel sa dostať do Nemecka, kde žije otec jeho manželky a ktoré je cieľom jeho cesty. Navrhovateľ potvrdil, že nemá v úmysle si zabezpečovať na území SR ubytovanie, nakoľko chce utiecť do Nemecka a nemá v úmysle zostať na území SR. Pri prehliadke boli u neho zaistené peňažné prostriedky - 2 ks 20,-EUR, 1ks 5,-EUR, 1 ks 500,-FORINT. Z konania správneho orgánu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ prvýkrát požiadal o azyl na území Maďarska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Súd má za to, že počas samotného zaistenia účastníka konania migračný úrad zistí dostupné skutočnosti a potrebné preverenia na území Maďarska. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom je nespochybniteľné, že touto krajinou je Maďarsko, kde mu boli aj odobraté odtlačky prstov a kde navrhovateľ požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na území Maďarska počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení. - Pokiaľ sa týka námietok, uvedených navrhovateľom v opravnom prostriedku, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav a že v prípade navrhovateľa došlo k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré bude naplnené jeho vrátením na územie Maďarska, súd v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že v súvislosti s transfermi v súlade s Nariadením EÚ č. 604/2013 do dnešného dňa nebolo odporúčané štátom Európskej únie uplatňujúcim Nariadenie EÚ č. 604/2013 pozastaviť odovzdávanie príslušníkov tretích krajín do Maďarska. Navyše zo žiadnych medzinárodných dokumentov nevyplýva, aby Maďarsko bolo považované za krajinu, kde by v prípade navrhovateľovho vrátenia do tejto krajiny mu tam hrozilo trestné stíhanie, prenasledovanie z náboženských alebo rasových motívov alebo iné neľudské zaobchádzanie, pričom dané navrhovateľ ani neuvádzal. Ohľadne týchto námietok správny orgán vo svojom stanovisku uviedol, že Maďarsko, ako členská krajina EÚ, je považovaná za bezpečnú krajinu, v ktorej sú dodržiavané všetky práva a povinnosti vyplývajúce z medzinárodných dohôd, ktoré priamo upravujú azylovú politiku a postupy vo veci žiadateľov o pobyt. Maďarsko, ako krajina zodpovedná za posúdenie žiadosti vo veci azylu, je štandardným štátom schengenského priestoru a má zároveň povinnosť účinne chrániť vonkajšiu schengenskú hranicu pred neoprávneným vstupom, resp. následne po takomto vstupe účinne odhaľovať a selektovať cudzincov, ktorí účelovo vstupujú do schengenského priestoru práve cez vonkajšiu hranicu schengenského priestoru, t.j. cez hranicu Maďarska. Súd zdôrazňuje, že Maďarsko je demokratickou krajinou únie, ktoré plne ratifikovalo Dublinské nariadenie, aplikuje ho do praxe a dodržiava, pričom v neposlednom rade garantom azylového práva je na území SR Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, ktorý podľa vedomostí súdu v súčasnosti nedisponuje žiadnymi právoplatnými odporúčaniami o porušovaniach práv azylantov v Maďarsku a v prípade dublinských konaní o nevykonávaní transferov do tejto krajiny. Nezaistením navrhovateľa by boli zmarené aj vykonávané úkony Dublinského strediska MÚ MV SR. Súd ohľadne danej námietky dodáva, že k situácii v Maďarsku nie sú známe žiadne právoplatné odporúčania alebo záväzné stanoviská kompetentných orgánov EÚ, z ktorých by vychádzali neodporúčacie stanoviská, prípadne zistenia ku kriminalizácii cudzincov a porušovania Dohovoru. Preto súd má za to, že zaistením navrhovateľa v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov nedošlo ani k porušeniu článku 3 Dohovoru, ktorý v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonom. Súd len dodáva, že v prípade akceptovania žiadosti o prijatie navrhovateľa podľa článku 18 Dublinského dohovoru maďarským partnerským úradom podľa Dublinského nariadenia bude vydané rozhodnutie v konaní o odovzdaní do iného štátu podľa § 46a zákona o azyle a následne bude v súlade s článkom 29 odsek 1 Dublinského nariadenia vykonaný transfer do Maďarska v lehote do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti. V danom konaní teda bude voči navrhovateľovi vydané rozhodnutie, voči ktorému bude prípustný opravný prostriedok. Súd ma teda zato, že prípadným transferom navrhovateľa do Maďarska v zmysle Nariadenia (EÚ) č. 604/2013 nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Maďarsko je zaradené medzi európske demokratické krajiny, ktoré rešpektujú dodržiavanie ľudských práv v zmysle medzinárodných dohovorov, pričom súdu nie sú známe prípady porušovania týchto práv v súvislosti s aplikáciou Nariadenia (EÚ) č. 604/2013. - Pokiaľ sa týka odvolacej námietky neposúdenia alternatívnych spôsobov zaistenia, súd dodáva, že aj keď správny orgán neuviedol skutočnosti majúce vplyv na posúdenie využitia alternatív zaistenia v napadnutom rozhodnutí súvislo, vyporiadal sa správny orgán s tou skutočnosťou, aj keď to priamo a striktne neuviedol, že u navrhovateľa nebolo možné využiť iné alternatívne formy zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 ZoPC. Správnym orgánom bolo zistené, že účastník konania nemal pri sebe dostatočnú finančnú hotovosť (viď Zoznam odobratých vecí - 2 ks 20,-EUR, 1ks 5,-EUR, 1 ks 500,-FORINT). Tento ani neuvádzal, že si vie peňažnú hotovosť nejako inak zabezpečiť a rovnako ani neuvádzal, že má na území SR nejaké rodinné väzby, pričom potvrdil iba rodinnú väzbu v Nemecku (otca jeho manželky) ako krajiny, ktorá je jeho cieľovou krajinou a do ktorej má úmysel sa dostať aj keď útekom, pričom na území SR nemieni zostať. V zmysle článku 28 odsek 2 Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účel zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto Nariadením na základe individuálneho posúdenia len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovanie opatrenia. Súd má za to, že odporca aj keď to implicitne neuviedol, rešpektoval súkromný a rodinný život účastníka konania v zmysle článku 8 odsek 1 Dohovoru, keďže na území SR tento nemá žiadnu blízku rodinu na oprávnenom pobyte, nemá na území SR žiadne záväzky a nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, pričom má v úmysle útekom ju opustiť do Nemecka. Pokiaľ sa týka aplikácie článku 5 odsek 1 písmena f) Dohovoru súd konštatuje, že vzhľadom na začatie konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného prevozu, rizika jeho úteku a neoprávneného vstupu na územie štátu únie bolo jeho zaistenie aj v súlade s daným článkom. Preto vzhľadom na vyššie uvedené má súd zato, že zo skutočností zistených odporcom jednoznačne vyplýva, že miernejšie formy zaistenia zo strany odporcu zistené neboli a preto nemohli byť v prípade navrhovateľa ani využité. A aj keď tieto nie sú implicitne uvedené, nemá to podľa názoru súdu vplyv na podstatu rozhodnutia a jeho vecnú správnosť. - Pokiaľ sa týka naplnenia ďalšej podmienky zaistenia, a to existencie značného rizika úteku v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, ktorú navrhovateľ takisto namietal, súd má za to, že v čase azylovej procedúry v Maďarsku mal sa navrhovateľ zdržiavať v hostiteľskej krajine až do právoplatného rozhodnutia o jeho žiadosti, a to v tábore na to určenom. Tento určený pobyt nedodržal a nelegálne opustil územie Maďarska už po troch dňoch po jeho umiestnení v tábore, s cieľom dostať sa cez územie Slovenskej republiky do Nemecka, kde žije otec jeho manželky a ktoré je jeho cieľovou krajinou, pričom má v úmysle sa tam dostať aj ďalším útekom zo Slovenska, kde nechce zostať. Počas konania o udelenie azylu nie je oprávnený sa žiadateľ o azyl pohybovať po iných krajinách únie. Súd má zato, že jeho pobyt na území Slovenska teda treba považovať za neoprávnený v zmysle § 2 ods. 1 písm. f) ZoPC a jeho nezaistením by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do krajiny, ktorá je príslušná na jeho konanie o azylovej procedúre, ale bude sa pokúšať o pobyt v iných krajinách únie, čo svojím správaním aj osvedčil. Navrhovateľ prejavil vôľu dostať sa do Nemecka, kam sa chce dostať aj ďalším útekom zo Slovenska, nakoľko ide o jeho cieľovú krajinu. Dané naplnil aj svojím svojvoľným odchodom z krajiny príslušnej na vybavenie jeho azylovej procedúry a nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky. Aj z daného vyplýva riziko jeho úteku a preto súd má za to, že za účelom zabezpečenia jeho návratu do štátu, kde prvotne požiadal o udelenie azylu, je nevyhnutné jeho zaistenie, čím je splnená aj podmienka efektívnosti zaistenia navrhovateľa. V zmysle uvedeného Dublinského nariadenia, ak je žiadateľ kontrolovaný v inom štáte únie a je v procese konania o jeho žiadosti, je povinnosťou tohto štátu takého žiadateľa vrátiť späť do štátu, v ktorom požiadal o udelenie azylu a druhý štát je povinný ho prijať z dôvodu zodpovednosti, čo je prípad navrhovateľa. Svojím správaním navrhovateľa naplnil aj skutkovú podstatu rizika úteku definovanú jednak v čl. 2 písm. n) Nariadenia č. 604/2013, ako aj v § 88 ods. 2 ZoPC, nakoľko vzhľadom na predchádzajúce jeho správanie sa uvedené vyššie je tu naplnená dôvodná obava, že tento opäť ujde, resp. sa bude skrývať. Navrhovateľ sa ani sám netají tým, že jeho cieľovou krajinou je Nemecko, kam sa chce dostať aj za cenu ďalšieho úteku zo Slovenska. - Správny orgán náležitým spôsobom v zmysle § 47 Správneho poriadku v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití správnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa je potrebné z dôvodu § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC z dôvodov uvedených vyššie, čím správny orgán správne aplikoval zákonné ustanovenie na zistený skutkový stav. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd po posúdení všetkých námietok navrhovateľa týmto námietkam nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA12-8-012/2016-AV zo dňa 26.03.2015 v zmysle § 250q ods. 3 O.s.p. ako zákonné potvrdil majúc za to, že napadnuté rozhodnutie zohľadňuje požiadavku efektívnosti a účelnosti a nie je v rozpore s Dohovorom o ľudských právach a základných slobodách z dôvodov uvedených vyššie. Rovnako postup správneho orgánu pred vydaním napadnutého rozhodnutia netrpí takou vadou, z dôvodu ktorej by súd mal vysloviť, že dané rozhodnutie nie je vecne správne a v rozpore so zákonom. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p., v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., nakoľko navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 7 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde. Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).