Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Sp/13/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200459 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200459.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach samosudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci navrhovateľa A. U., A.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H., naposledy trvale bytom , bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, Bitúnková 14, Sečovce, zast. Centrom právnej pomoci so sídlom v Bratislave, Námestie slobody 12, kancelária Košice, Moyzesova 18, proti odporcovi Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, so sídlom v Košiciach, o preskúmanie rozhodnutia č.s.: PPZ- HCP-PO9-DT-7-013/2016 zo dňa 04.04.2016 o zaistení, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 04.04.2016 č.s.: PPZ-HCP-PO9-DT-7-013/2016. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č.s.: PPZ-HCP-PO9-DT-7-013/2016 zo dňa 04.04.2016 v zmysle § 88a ods.1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 04.04.2016 o 17.10 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 04.09.2016 a to na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a účastníka konania umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC Sečovce“). V napadnutom rozhodnutí odporca vychádzal zo skutočností, že účastník konania bol dňa 04.04.2016 vrátený na územie SR z územia Švédskeho kráľovstva podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, pričom lustráciou informačných systémov Ministerstva vnútra SR bolo v evidencii IS Migra zistené, že navrhovateľ dňa 26.08.2015 pricestoval do Bratislavy leteckou linkou FZ0785 z Dubaja a pri hraničnej kontrole predložil cestovný doklad Litovskej republiky, o ktorom bolo zistené, že ako kradnutý bol pozmenený. Následne účastník konania vydal policajným orgánom svoje pravé afganské cestovné pasy. Účastník konania sa teda pokúsil o nelegálne prekročenie vonkajšej schengenskej hranice, pričom nespĺňal podmienky pre vstup a pobyt na území SR, pretože nebol držiteľom platného cestovného dokladu a ako vízovému cudzincovi mu nebolo udelené platné vízum alebo povolenie na pobyt na území Slovenskej republiky, resp. dočasné povolenie k pobytu vydané jednou zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie článku 19 ods.1 a článku 21 ods.1, 2 Schengenského dohovoru. Dňa 26.08.2015 navrhovateľ pri podaní vysvetlenia požiadal o udelenie azylu na území SR z dôvodu obavy o život. Vyhlásenie cudzinca bolo prijaté na OHK PZ Bratislava Ružinov - letisko a evidované pod číslom PPZ-HCP- BA7-2015/010022-005, konanie o udelenie azylu bolo vytvorené pod č. MU-PO-135/2015-Ž. Dňa 16.09.2015 účastník konania bol presunutý do pobytového tábora Opatovská Nová Ves, ktorý dňa 12.10.2015 svojvoľne opustil a preto dňa 19.10.2015 bol vyradený z evidencie. Konanie o udelenie azylu bolo z dôvodu svojvoľného odchodu účastníka konania dňa 20.10.2015 v zmysle ustanovenia § 19 ods.1 písm. f/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení zastavené a následne právoplatne ukončené dňa 03.11.2015. Účastník konania bol prevezený späť na územie SR zo Švédska v zmysle vyššie označeného Dublinského dohovoru dňa 04.04.2016. Správny orgán preto konštatoval, že na základe skutočností, že účastník konania v priebehu konania o udelenie azylu svojvoľne opustil územie SR, porušil tým povinnosti cudzinca uvedené v ustanovení § 23 ods. 4 písm.c/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to tým, že ako žiadateľ o azyl bol povinný počas pobytu v azylovom zariadení dodržiavať vnútorný poriadok, a pobytové zariadenie mohol opustiť len na základe priepustky, ktorú vydá ministerstvo. O vydanie priepustky na opustenie azylového zariadenia na čas dlhší ako 24 hodín môže žiadateľ požiadať ministerstvo po vykonaní pohovoru, najviac však na 7 dní; v žiadosti je povinný uviesť miesto, kde sa bude zdržiavať. Účastník konania tak svojim úmyselným konaním porušil ustanovenia právnych predpisov spojených s azylovou procedúrou. Dňa 04.04.2016 správny orgán (Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko) začal konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88a ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania v zápisnici o vyjadrení účastníka vyhotovenej podľa § 22 ods.1 Správneho poriadku, spísanej dňa 04.04.2016 pod č.: PPZ-HCP-PO9-DT-7-012/2016) vypovedal, že zo Slovenska ušiel na územie Švédska preto, že si chcel vybaviť doklady potrebné ma pobyt vo Švédsku sám. Vyhlásil, že berie na vedomie, že z dôvodu, že z územia SR ušiel počas konania o udelenie azylu, bude zaistený ako žiadateľ o azyl na území SR na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Správny orgán sa pri rozhodovaní o zaistení účastníka konania riadil Všeobecnou deklaráciou o ľudských právach, Chartou základných práv Európskej únie, Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady č. 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, Smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/33/EU z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, Smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 a prihliadal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža 20/2014) a konštatoval, že zaistenie účastníka konania je v súlade s európskou ako aj národnou legislatívou. Po citácii ust. § 88a ods. 1 písm. b/, ods. 2, ods. 3 , § 90 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov pri prijatí záveru o oprávnenosti zaistenia účastníka konania vychádzal správny orgán z dôkazných prostriedkov, vyplývajúcich najmä z informácie o Dublinskom transfere č.p.: PPZ-HCP-OCP1-2016/001544-006, zo zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácií v informačných systémoch Ministerstva vnútra SR, z rozhodnutia migračného úradu Ministerstva vnútra SR zo dňa 20.10.2015, ktorým bolo konanie vo veci udelenia azylu na území SR účastníkovi konania podľa § 19 ods.1 písm.f/ zákona o azyle zastavené, a dospel k záveru, že existuje reálne vysoké riziko a dôvodná obava, že sa účastník konania pokúsi opäť o útek z územia SR. Zároveň správny orgán prehodnocoval tú skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t.j. či trvá riziko úteku účastníka konania. Konštatoval, že z vyššie označených skutočností vyplýva, že účastník konania sa už v minulosti pokúsil o nelegálne prekročenie vonkajšej schengenskej hranice za použitia pozmeneného dokladu. Z vyjadrenia účastníka konania pritom vyplynulo, že sa takýmto spôsobom pokúsil o nelegálny vstup do schengenského priestoru z dôvodu, že chcel spolu so svojou rodinou ďalej pokračovať v ceste do Nemecka, ktoré bolo jeho cieľovou krajinou. Účastník konania zároveň porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu z postavenia žiadateľa o azyl v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle ako aj ostatných právnych noriem spojených s azylovou procedúrou a utiekol z územia SR do Nemecka a odtiaľ cez Dánsko do Švédska. Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú záveru o vysokom reálnom riziku a dôvodnej obave, že účastník konania sa opätovne pokúsi o útek z územia SR. Vychádzajúc z doterajšej praxe správny orgán prihliadal aj na tú skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín často účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt na území členských štátov nie je možné monitorovať. Po svojvoľnom opustení pobytového tábora je im následne v zmysle zákona o azyle zastavené azylové konanie, následkom čoho sa neoprávnene zdržiavajú v štátoch európskej únie. Takýto migranti často čelia dlhodobej nadmernej psychickej záťaži, majú obmedzený prístup k základným sociálnym, zdravotným, vzdelávacím, kultúrnym, občianskym, politickým a ostatným právam, či službám bežne dostupným legálnym migrantom. S nelegálnou migráciou sa spájajú aj mnohé ďalšie negatívne fenomény ako napr. pašovanie, prevádzanie migrantov, obchodovanie s ľuďmi a iná cezhraničná kriminalita. Správny orgán vyslovil názor, že účastník konania svojou žiadosťou o azyl má za cieľ zlegalizovať svoj pobyt na území SR a má snahu dostať sa do azylového tábora, v ktorom by mal voľný režim pohybu s tým, aby tento vzápätí využil na útek. Na základe takéhoto zhodnotenia dôkaznej situácie správny orgán usúdil, že existuje reálne riziko úteku účastníka konania v konaní o udelenie azylu, toto riziko naďalej trvá, a existuje aj dôvodné podozrenie, že sa účastník konania pokúsi o útek z územia SR. Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení sa správny orgán zaoberal aj možnosťou uplatnenia alternatív zaistenia, keď skúmal, či účastník konania nemá na území SR rodinné väzby a skúmal aj jeho ekonomickú situáciu. Dospel k záveru, že účastník konania nemá na území SR žiadne rodinné väzby a nemá dostatočné finančné prostriedky. Na území SR nemá rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, a preto z týchto dôvodov mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany zložiť peňažnú záruku a keďže účastník konania na území SR nemá žiadne väzby, nielen rodinné a neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov nie je možné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie. K lehote zaistenia uviedol, že podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 6 mesiacov. Dobu zaistenia stanovil správny orgán do 04.09.2016, a to po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania ako aj aplikačnej praxe Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na území SR. Počas tejto doby bude Migračný úrad Ministerstva vnútra SR skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR. Zároveň vyslovil, že policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel jeho zaistenia. Napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo doručené účastníkovi konania dňa 04.04.2016 o 20.04 hod. Následne toho istého dňa o 22.00 hod bol navrhovateľ umiestnený do Útvaru policajného zaistenia cudzincov v Sečovciach. Včas podaným opravným prostriedkom zo dňa 14.04.2016, doručeným správnemu orgánu dňa 15.04.2016 sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie, s nariadením jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku prostredníctvom splnomocneného zástupcu namietal, že odporca v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Zároveň vytýkal nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu. V podanom opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa zdôraznil, že správny orgán samostatným rozhodnutím zo dňa 04.04.2014 č.s.: PPZ-HCP-PO9-DT-8-013/2016 rozhodol o zaistení manželky navrhovateľa M. U., A.. XX.XX.XXXX a ich troch maloletých detí - H. U., A.. XX.XX.XXXX, M. U., A.. XX.XX.XXXX Y. V. U., A.. XX.XX.XXXX a o ich umiestnení v ÚPZC Sečovce. Predovšetkým splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že zo strany správneho orgánu nebola dostatočne vyhodnotená možnosť, resp. schopnosť účastníka konania zložiť peňažnú záruku ako menej závažného prostriedku na dosiahnutie účelu zaistenia. Zdôraznil, že s navrhovateľom bola na územie SR vrátená z územia Švédskeho kráľovstva aj jeho manželka spolu s tromi deťmi. V rovnakom čase ako prebiehalo konanie o zaistení navrhovateľa, prebiehalo aj konanie o zaistení jeho manželky spolu s deťmi, ktorá aj v priebehu konania o zaistení disponovala značne vysokou sumou peňažných prostriedkov cca 6.500,- eur. O tejto skutočnosti mal odporca vedomosť, a to na základe prehliadky jej osobných vecí, o čom svedčí úradný záznam o prehliadke osobných vecí manželky navrhovateľa. Aj keď ide o samostatné konanie o zaistení, nebolo možné opomenúť v priebehu konania, že sa jedná o rodinu, pričom v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov je na zloženie peňažnej záruky oprávnená aj blízka osoba a naviac v takomto prípade ide o spoločné peňažné prostriedky manželov. V rozpore s obsahom spisu a vykonaným dokazovaním tak odporca v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že navrhovateľ nemá dostatok peňažných prostriedkov, a preto mu neuložil povinnosť zloženia peňažnej záruky. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva, ako sa správny orgán vysporiadal so skutočnosťou, že navrhovateľ a jeho manželka disponovali v priebehu konania peňažnými prostriedkami vo výške cca 6.500,- eur. Záver odporcu, že účastník konania nemá dostatok peňažných prostriedkov je preto nedôvodný a je aj v rozpore s vykonaným dokazovaním a obsahom spisu. Zástupca navrhovateľa zdôraznil, že úvahu odporcu o tom, prečo nepristúpil v predmetnej veci k uplatneniu alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, nemožno dopĺňať ani v priebehu následného konania pred súdom, nakoľko nie je pokračovaním správneho konania, ale ho preskúmava (v tej súvislosti poukázal na právne názory vyslovené v rozhodnutiach NS SR sp. zn. 10Sza/2/2015 a KS v Košiciach sp.zn. 3Sp/52/2015). K opravnému prostriedku pripojil Úradný záznam vyhotovený dňa 04.04.2016 o 22.00 hod v ÚPZC Sečovce o prehliadke manželky navrhovateľa a jej osobných vecí, ktorý preukazuje, že manželka navrhovateľa mala pri sebe hotovosť v sume 6.478,40 eur. Zdôraznil, že navrhovateľ a jeho manželka sú ochotní zložiť peňažnú záruku pre účely uplatnenia miernejšieho opatrenia voči zaisteniu v zmysle zákona o pobyte cudzincov. V závere opravného prostriedku účastník konania prostredníctvom právneho zástupcu zdôraznil, že bolo povinnosťou odporcu sa zaoberať možnosťou uplatnenia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, o to väčšmi, že sa rozhodovalo o zaistení rodiny s tromi maloletými deťmi (dvoma samostatnými rozhodnutiami o zaistení), ktoré však spolu vzájomne súvisia. Ak by navrhovateľ spolu s rodinou nebol zaistený, bolo by ich povinnosťou sa zdržiavať v zariadení pre žiadateľov o azyl, čím by zároveň bolo zabezpečené aj ich ubytovanie na území SR. Odvolal sa aj na základný princíp, resp. prezumpciu proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl, s tým, že pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa vyjadril písomne dňa 22.04.2016. Z obsahu vyjadrenia vyplýva, že žiada napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Správny orgán v písomnom vyjadrení podrobne zhrnul chronológiu vstupu ako aj pobytu účastníka konania v schengenskom priestore a zdôraznil, že navrhovateľ po podaní žiadosti o udelenie azylu dňa 26.08.2015 v rámci azylového procesu do zápisnice uviedol, že jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko. O azyl na území SR požiadal iba z dôvodu, aby nebol vrátený do domovskej krajiny. Žiadosť o udelenie azylu bola preto podaná účelovo, s cieľom sa dostať do pobytového tábora s voľným pohybom, čo navrhovateľ neskôr aj využil a z pobytového tábora Opatovská Nová Ves ušiel do Švédskeho kráľovstva. Správny orgán ďalej zdôraznil, že pri vydávaní rozhodnutia o zaistení sa opieral o dôkazné prostriedky, ktoré vyplývali najmä z informácie o Dublinskom transfere č.p.: PPZ-HCP-OCP1-2016/001544-006, zo zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch Ministerstva vnútra SR a z rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra SR zo dňa 03.11.2015, kedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území SR v zmysle zákona o azyle právoplatne ukončené. K navrhovateľom namietaným skutočnostiam, a to vo vzťahu k alternatívam zaistenia v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že žiada, aby súd neprihliadal na priložený dôkaz „ úradný záznam ÚPZC Sečovce“ zo dňa 04.04.2016 spracovaný pod č. PPZ-HCP-SE1-51/2016, pretože nie je obsahom spisového materiálu odporcu a uvedený záznam odporca ani nevypracoval. Zdôraznil, že predmetný záznam bol spracovaný dňa 04.04.2016 v čase o 22.00 hod. Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, a teda až po vydaní napadnutého rozhodnutia. V čase vydávania napadnutého rozhodnutia takýto záznam neexistoval, preto nemohol byť pre odporcu podstatným pre posúdenie okolností, či u účastníka konania boli dané dôvody zaistenia. Ďalej doplnil, že aj v prípade preukázania sumy 6.500,- eur pre päťčlennú rodinu je táto suma nepostačujúca, keď samotný účastník konania disponoval finančnými prostriedkami vo veľmi obmedzenom rozsahu - 50 švédskych korún a dva americké doláre. Vyššiu finančnú hotovosť je potrebné vnímať v širšom kontexte ako hotovosť, ktorá nepatrila výlučne navrhovateľke, ale ktorou disponovala celá päťčlenná rodina, čo v konečnom dôsledku predstavuje sumu 1.300,- eur na osobu. Keďže ide o štátnych príslušníkov tretej krajiny, na ich pobyt na území SR sa vzťahuje vyhláška Ministerstva vnútra SR č. 499/2011 z 15.12.2011 o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených z pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR, v zmysle ktorej (§ 1) suma finančných prostriedkov potrebná na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR sa určuje v sume 56,- eur na osobu a deň pobytu. Z uvedeného vyplýva, že aj pri teoreticky najkratšej 30- dňovej dobe azylovej procedúry by bola suma 6.500,- eur pre päťčlennú rodinu nepostačujúca. Azylová procedúra však môže trvať až 90 dní a môže byť v náročnejších prípadoch aj opakovane predlžovaná. V prípade uloženia povinností v zmysle ustanovenia § 89 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov, t.j. pri uložení povinností zložiť peňažnú záruku by navrhovateľ (spolu s rodinou) musel disponovať omnoho vyššou finančnou sumou. V závere vyjadrenia správny orgán zdôraznil, že z pohľadu odporcu je účastník konania hodnotený ako nedôveryhodná osoba, a to práve z dôvodu, že v minulosti svojvoľne odišiel zo zariadenia migračného úradu Opatovská Nová Ves a následne opustil SR, a to v priebehu konania o jeho žiadosti o udelenie azylu. S prihliadnutím na osobu navrhovateľa ako aj vyhodnotenie existencie rizika úteku z územia SR, je preto namieste zaistenie účastníka konania práve z dôvodov, ktoré sú uvedené v napadnutom rozhodnutí správneho orgánu. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. je potrebné napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdiť. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods.1 O.s.p.). Krajský súd je pri svojom rozhodovaní viazaný dispozičnou zásadou v zmysle ustanovenia § 250l O.s.p., a preto sa v konaní zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie zákonnosti vyššie označeného rozhodnutia odporcu zo dňa 04.04.2016, ktorým odporca v zmysle § 88a ods.1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zaistil navrhovateľa dňom 04.04.2016 o 17.10 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 04.09.2016 a to na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a účastníka konania umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a vec aj správne právne posúdil, preto dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu nie je dôvodný. Z obsahu odporcom predloženého administratívneho spisu ako aj napadnutého rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ požiadal o azyl na území Slovenskej republiky dňa 26.08.2015 a to z dôvodu obavy o svoj život. Vyhlásenie cudzinca bolo prijaté na OHP PZ Bratislava Ružinov - letisko dňa 26.08.2015 a konanie bolo vedené pod č. MU - PO-135/2015-Ž. Navrhovateľ následne bez súhlasu príslušných orgánov a v rozpore s predpismi upravujúcimi azylovú procedúru svojvoľne opustil (spolu s manželkou a maloletými deťmi) priestory Pobytového tábora Opatovská Nová Ves a odcestoval do Švédska, odkiaľ bol dňa 04.04.2016 vrátený späť na územie Slovenskej republiky a to podľa príslušných ustanovení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného pre posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Konanie o udelenie azylu bolo po odchode navrhovateľa z územia Slovenskej republiky dňa 20.10.2015 podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších predpisov zastavené a právoplatne skončené dňa 03.11.2015. Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších predpisov cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, považuje sa za žiadateľa okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bola už v minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl; konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ po tom, čo bol na územie Slovenskej republiky odovzdaný zo Švédskeho kráľovstva podľa príslušných ustanovení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013 je v postavení žiadateľa o azyl, pretože konanie o jeho žiadosti bolo zastavené z dôvodu, že sa mimo azylového zariadenia zdržiaval po dobu viac ako sedem dní (§ 19 ods. 1 písm. f/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších predpisov). Podľa § 88a ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. Podľa § 88a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5 a 7 až 9. Podľa § 89 ods.1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a/ hlásenia pobytu alebo b/ zložiť peňažnú záruku. Podľa § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa ods.1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa ods.1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods.2 písm. a/ alebo písm. b/. Podľa § 89 ods.3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b/ môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. V zmysle § 89 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov namiesto štátneho príslušníka tretej krajiny môže peňažnú záruku zložiť aj jemu blízka osoba. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. V zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 zo 16.04.2003] sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej slobody (org. measure of detention) žiadateľov o azyl má byť pravidelne preskúmavané súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (bod 4 a 5). Podľa názoru súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“. Prípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie podmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a dostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 09.01.2003, § 88). Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. Krajský súd zastáva názor, že správny orgán v konaní v konaní o zaistení navrhovateľa dospel k správnemu záveru, že u navrhovateľa reálne riziko jeho úteku z územia Slovenskej republiky naďalej trvá, pretože sám navrhovateľ v zápisnici v rámci azylového procesu vyhlásil, že chce ďalej pokračovať v ceste do Nemecka, ktoré bolo cieľovou krajinou jeho rodiny. Účastník konania zároveň porušil aj svoje zákonné povinnosti žiadateľa o azyl, keď v čase posudzovania opodstatnenosti jeho žiadosti o azyl svojvoľne odišiel z územia SR do Švédskeho kráľovstva. Existuje tak vysoké riziko, že ak navrhovateľ bude umiestnený do pobytového tábora s voľným režimom pohybu žiadateľov o azyl, jeho konania sa zopakuje a pokúsi sa o svojvoľný odchod z územia štátu. Na základe uvedených skutočností je preto aj podľa názoru krajského súdu dôvodný záver o opodstatnenosti zaistenia navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku navrhovateľa. K námietke navrhovateľa, uplatnenej v opravnom prostriedku, týkajúcej sa nedostatočného posúdenia alternatívnych spôsobov zaistenia krajský súd uvádza, že správny orgán sa touto skutočnosťou v napadnutom rozhodnutí dostatočne vyporiadal, keď z jeho odôvodnenia vyplýva, že navrhovateľ nemá na území SR žiadne rodinné väzby, nemá dostatok finančných prostriedkov a nemá ani na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie. Správnym orgánom bolo v priebehu konania o zaistení zistené, že účastník konania nemal pri sebe dostatočnú finančnú hotovosť (viď Úradný záznam o vykonaní prehliadky cudzinca zo dňa 04.04.2016 o 14,20 hod na Útvare Oddelenia hraničnej kontroly PZ Košice - letisko, bod. 14 - 2 US dolár, 15. - 50 švédskych korún, 17. - 55 dirhamov Arabské emiráty), keď aj zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania č.p. : PPZ-HCP-PO9- DT-7-012/2016 podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa 04.04.2016 o 15.45 hod spísanej na útvare Oddelenia hraničnej kontroly PZ Košice - letisko vyplýva, že navrhovateľ nemá dostatok finančných prostriedkov pre seba ako aj pre svoju rodinu. Zároveň vyhlásil, že všetky finančné prostriedky, ktoré má, predložil pri prehliadke. Navrhovateľ taktiež vyhlásil, že na území Slovenskej republiky nemá žiadne rodinné väzby, má príbuzných (strýka ako aj švagrinú) len vo Švédsku. Za takéhoto stavu krajský súd nemohol prihliadať na skutočnosti, uvedené v opravnom prostriedku navrhovateľa, keď navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu spochybňoval záver správneho orgánu o nedostatku finančných prostriedkov s poukazom na to, že pri prehliadke jeho manželky toho istého dňa o 22.00 hod iným útvarom polície bolo zistené, že jeho manželka má finančnú hotovosť v sume 6.478,40 eur. Správny orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu, ktorý mal dostatočne zistený v čase svojho rozhodovania, keď sám navrhovateľ správnemu orgánu uviedol, že nemá dostatok finančných prostriedkov pre seba a pre svoju rodinu a pri osobnej prehliadke u neho bola zistená iba malá hotovosť. Navrhovateľ rovnako ani neuvádzal, že má na území SR nejaké rodinné väzby, pričom potvrdil iba rodinnú väzbu vo Švédsku. Správny orgán preto v odôvodnení rozhodnutia ani nemohol reagovať na navrhovateľom tvrdenú skutočnosť o dostatku finančných prostriedkov u manželky navrhovateľa, keď táto skutočnosť vyšla najavo až po doručení napadnutého rozhodnutia navrhovateľovi (rozhodnutie mu bolo doručené dňa 04.04.2016 o 20.04 hod), tak ako to vyplýva z Úradného záznamu pripojeného k opravnému prostriedku síce toho istého dňa, ale až o 22.00 hod. Z administratívneho spisu odporcu pritom nevyplýva, aby odporca mohol mať vedomosť o takejto finančnej hotovosti u manželky navrhovateľa aj v čase rozhodovania správneho orgánu a navrhovateľ v opravnom prostriedku ani na žiaden takýto dôkaz nepoukázal, iba všeobecne konštatoval, že bolo povinnosťou správneho orgánu sa touto skutočnosťou vyporiadať. V rozpore s tým však v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania č.s.: PPZ-HCP-PO9- DT-7-012-2016 zo dňa 04.04.2016 výslovne uviedol, že nemá dostatok finančných prostriedkov pre seba ako aj pre svoju rodinu pre pobyt na území Slovenskej republiky. Za takéhoto stavu preto neobstojí ani námietka v tom smere, že bolo povinnosťou odporcu posudzovať alternatívy zaistenia o to väčšmi, že ide o rodinu s troma maloletými deťmi, keď sám navrhovateľ správnemu orgánu tvrdil, že nemá dostatok finančných prostriedkov pre seba ako aj pre svoju rodinu, z čoho možno prijať záver, že nemá dostatok finančných prostriedkov na zloženie peňažnej záruky ako alternatívy zaistenia. Odporca tak v administratívnom konaní zistil, že navrhovateľ nemá na území SR žiadne rodinné väzby, pričom skúmal aj jeho ekonomickú situáciu a dospel k záveru, že nemá dostatok finančných prostriedkov, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a nemá ani dostatok finančných prostriedkov a zloženie peňažnej záruky a ani zabezpečenie ubytovania. Odporca sa zaoberal aj samotným rizikom úteku, ktoré podľa názoru súdu má rovnako vplyv na (ne)možnosť využiť iné, menej závažné prostriedky. Aj v prípade, ak by bolo povinnosťou správneho orgánu sa vyporiadať s finančnou hotovosťou zistenou u manželky u navrhovateľa, je potrebné uviesť, že uvedená suma cca 6.500 eur nie je výlučným vlastníctvom navrhovateľa, ale patrí päť člennej rodine, pričom podľa § 1 vyhlášky č. 499/2011 Z.z. o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR je potrebná suma 56,00 eur na osobu a deň. Zistenú sumu cca 6.500,- eur nemožno považovať za dostačujúcu, nakoľko pri matematickom výpočte by túto sumu jej 5-členná rodina minula v priebehu niekoľkých dní (5 členov x 56,- eur/deň, čo predstavuje 280,- eur na deň). Táto suma by postačovala na 23 dní (6.478,40 eur/280,- eur ). V danej lehote však nemožno predpokladať ukončenie azylovej procedúry, pričom z danej sumy by bolo potrebná odrátať sumu, určenú správnym orgán v prípade postupu podľa § 89 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, čím by sa počet dní, na ktoré by im daná suma postačovala podstatne znížil. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného zástupcu navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom rozhodnutí, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č.s.: PPZ-HCP-PO9- DT-7-013/2016 zo dňa 04.04.2016 v zmysle § 250q ods.2 O.s.p. ako zákonné potvrdil. V závere je potrebné uviesť, že podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov je policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia a v prípade ak zistí skutočností, ktoré dané neodôvodňujú bude jeho povinnosťou sa s týmto vysporiadať. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods.1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods.2 O.s.p. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca boli v konaní neúspešní, nemajú preto právo na náhradu trov a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.