Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Sp/13/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200460 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200460.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľky: T. C., narodená XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť K., a jej maloleté deti: 1. A. C., narodený XX.XX.XXXX, 2. T. C., narodená XX.XX.XXXX a 3. J. C., narodená XX.XX.XXXX, všetky maloleté deti štátna príslušnosť K. B. A., toho času umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnkova 14, 078 01 Sečovce, zastúpení Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, 041 75 Košice, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-DT-8-013/2016 zo dňa 04.04.2016, takto r o z h o d o l : I./ P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-DT-8-013/2016 zo dňa 04.04.2016. II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO9-DT-8-013/2016 zo dňa 04.04.2016 podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“) zaistil navrhovateľku na základe tej skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jej žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jej úteku. Navrhovateľka bola zaistená dňom 04.04.2016 o XX:XX hod. a umiestnená v Ú. D. Q. D. V. E. (ďalej len „Ú.D. E.“) dňa 04.04.2016. Odporca ju zaistil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 04.09.2016 (§ 88 ods. 4 ZoPC). Spolu s navrhovateľkou, ako matkou a zákonnou zástupkyňou, boli umiestnené do Ú. E. aj jej tri maloleté deti - A. C., narodený XX.XX.XXXX, T. C., narodená XX.XX.XXXX a J. C., narodená XX.XX.XXXX. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka bola dňa 04.04.2016 vrátená na územie SR z územia Švédskeho kráľovstva spolu so svojimi troma maloletými deťmi podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu, zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Lustráciou bolo zistené, že navrhovateľka dňa 26.08.2015 spolu so svojimi troma maloletými deťmi pricestovala na územie SR z N. do Bratislavy, pričom pri hraničnej kontrole predložila za seba a za svoje tri maloleté deti cestovné doklady Litovskej republiky, pričom bolo zistené, že všetky litovské cestovné pasy boli pozmenené. Táto skutočnosť bola potvrdená aj druholíniovou pasovou kontrolou podľa Článku 7 odsek 3 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 562/2006 (Kódex schengenských hraníc) za účelom ďalšieho preverenia pravosti, pričom bolo zistené, že sa jedná o pozmenené cestovné pasy Litovskej republiky a tieto boli pozitívne lustrované v systéme Dokument (Interpol) ako kradnuté. Následne navrhovateľka vydala svoj K.Ý. pravý cestovný pas a pravé K. cestovné pasy svojich detí. Zdôraznil, že účastníčka konania sa týmto pokúsila o nelegálne prekročenie vonkajšej schengenskej hranice za použitia pozmeneného cestovného dokladu a rovnako ani jej maloleté deti nespĺňali podmienky pre vstup a pobyt na území SR, nakoľko nemali platný cestovný doklad, ktorý by ich oprávňoval prekročiť hranicu a ako vízoví cudzinci nemali na vstup a pobyt na územie SR platné vízum alebo platné povolenie na pobyt alebo dočasné povolenie pobytu vydané jednou zo zmluvných strán, čím porušili ustanovenie Článku 19 ods. 1 a Článku 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru. Navrhovateľka týmto svojim postupom porušila aj ustanovenie Článku 5 ods. 1 Nariadenia Rady ES č. 562/2006 (Kódex spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice). Dňa 26.08.2015 pri podaní vysvetlenia v zmysle § 17 ods. 1 zákona o policajnom zbore navrhovateľka za prítomnosti tlmočníka požiadala o udelenie azylu na území SR (na OHK PZ Bratislava Ružinov - letisko) pre seba, ako aj pre svoje tri maloleté deti z dôvodu obavy o život. Rovnakého dňa bola aj prevezená do Q. F. H. T., kde bol nasledujúceho dňa 27.08.2015 zaznamenaný aj jej príchod a realizované ich prijatie. Dňa 16.09.2015 bola navrhovateľka prepustená do D. F. O. U. H. spolu so svojimi deťmi, pričom v dňoch 16.09.2015 až 05.10.2015 tábor niekoľkokrát opustila a dňa 12.10.2015 bol zaznamenaný jej svojvoľný odchod, na základe čoho bola dňa 19.10.2015 vyradená z evidencie. Konanie o udelenie azylu, po jej svojvoľnom odchode, bolo zo strany Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pod č. k. MÚ-PO-136/2015-Ž dňa 20.10.2015 zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) a právoplatné ukončené dňa 02.11.2015. V zmysle Dublinského dohovoru bola navrhovateľka spolu so svojimi deťmi transferovaná späť na územie SR zo Švédska dňa 04.04.2016. Správny orgán konštatoval, že účastníčka konania pri konaní o udelenie azylu svojvoľne opustila územie SR, čím porušila povinnosti cudzinca uvedené v § 23 ods. 4 písm. c) zákona o azyle a to tým, že ako žiadateľ o azyl bola povinná počas pobytu v azylovom zariadení dodržiavať vnútorný poriadok s poukázaním na § 23a ods. 1 zákona o azyle, kde ako žiadateľ mohla opustiť azylové zariadenie len na základe priepustky, ktorú vydá ministerstvo, pričom o vydanie priepustky na čas dlhší ako 24 hodín môže požiadať žiadateľ ministerstvo po vykonaní pohovoru, najviac však na 7 dní, pričom v žiadosti je povinný uviesť miesto, kde sa bude zdržiavať. Týmto svojim úmyselným konaním porušila aj ustanovenia ďalších právnych predpisov spojených s azylovou procedúrou. Preto dňa 04.04.2016 správny orgán, konkrétne Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, začal konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, k čomu sa navrhovateľka vyjadrila v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho / poriadku, spísanej dňa 04.04.2016, v ktorej uviedla, že o azyl na Slovensku požiadala iba z dôvodu, že pri hraničnej kontrole na Slovensku polícia odhalila, že predložila pozmenené doklady. Keďže sa bála, že bude vrátená späť do K., požiadala o azyl. Do Švédska ušla z dôvodu, že sa tam chcela dostať od počiatku. Zobrala na vedomie, že z dôvodu, že z územia SR ušla počas konania o udelenie azylu, bude zaistená ako žiadateľka o azyl na území SR na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jej žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä že existuje riziko jej úteku. Dodal, že pri rozhodovaní o jej zaistení sa riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení Protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl (ďalej len „Smernica“), ako aj samotným Dohovorom, kde v Článku 5 ods. 1 písm. f/ je uvedené, že je prípustné zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie alebo osoby, pri ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie, pričom podľa Článku 7 ods. 7 Smernice, ak sa ukáže, že je potrebné napríklad z právnych dôvodov alebo z dôvodu verejného poriadku, členské štáty môžu držať žiadateľa na určitom mieste v súlade s ich vnútroštátnym poriadkom a takýmto dôvodom, podľa názoru správneho orgánu, je aj konanie o žiadosti o udelenie azylu, najmä ak existuje riziko, že účastník konania ujde. Pri rozhodovaní o zaistení sa správny orgán riadil aj Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie) podľa bodu 15 Preambuly žiadatelia môžu byť zaistení len za veľmi jasne vymedzených výnimočných okolností stanovených v tejto Smernici a v súlade so zásadou nevyhnutnosti a proporcionality pokiaľ ide o spôsob a účel takéhoto zaistenia. Zaistený žiadateľ by mal mať skutočný prístup k potrebným procesným zárukám, akými sú opravné prostriedky pred vnútroštátnym súdnym orgánom. Rovnako je zaistenie aj v súlade s Článkom 7 ods. 2 predmetnej Smernice, v zmysle ktorej členské štáty môžu rozhodnúť o mieste pobytu žiadateľa z dôvodu verejného záujmu, verejného poriadku alebo v prípade potreby, aj z dôvodu rýchleho spracovania a efektívneho monitorovania jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Preto s poukázaním na Článok 8 predmetnej Smernice správny orgán uviedol, že zaistenie účastníka konania v zmysle zákona o pobyte cudzincov podľa § 88a ods. 1 písm. b) priamo korešponduje s podmienkami zaistenia žiadateľa o azyl uvedených v Článku 8 ods. 3 písm. b) predmetnej Smernice, v zmysle ktorej žiadateľa možno zaistiť iba na účely tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa. Teda jej zaistenie je týmto v súlade s európskou, ako aj národnou legislatívou. Správny orgán podotkol, že pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území a poukazoval aj na výrok uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu SR (ďalej len „NS SR“) pod číslom 1Sža/20/2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.06.2014 č.k. 3Sp/26/2014-45 ako vecne správny ohľadom rozhodnutia o zaistení. Mal zato, že samotným zaistením účastníka konania mu nebolo odopreté právo na riadne a spravodlivé konanie spojené s jeho žiadosťou o udelenie azylu v zmysle Článku 15 Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorých sa právo na azyl zaručuje dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru z 28.06.1951 a Protokolu z 31.01.1967, pričom jej zaistenie je aj v súlade s Článkom 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951. Rovnako sa zaoberal aj Článkom 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, podľa ktorej právo žiadať o azyl sa stalo uznaným základným ľudským právom a konštatoval, že umiestnením do Ú. E. jej toto právo zostalo zachované. Pokiaľ sa týka maloletých detí, pri ich umiestňovaní do Ú. E. sa odporca zaoberal aj Dohovorom o právach dieťaťa, konkrétne Článkom 9 pod názvom Odlúčenie od rodičov, ako aj Ústavou Slovenskej republiky v znení neskorších noviel, kde v druhej hlave s názvom Základné práva a slobody v piatom oddiele pod názvom Hospodárske, sociálne a kultúrne práva v Článku 41 ods. 1 je uvedené, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov. Tým, že maloletých umiestnil spoločne s ich matkou v jednom zariadení, chránil najlepšie záujmy maloletých detí a nepretrhol tak rodinné väzby členov tejto rodiny, pričom do uvedeného zariadenia sa v samotnom konaní umiestnil aj otec maloletých (manžel navrhovateľky) a týmto správny orgán nerozdelil rodinu, dodržal zároveň aj základnú zásadu zachovania rodiny a právo dieťaťa byť v opatere svojho rodiča. Ďalej konštatoval, že Ú. E. je zariadením, v ktorom sú vytvorené podmienky pre umiestnenie aj pre rodiny s deťmi. Dodal, že pri vydaní rozhodnutia o zaistení sa opieralo o dôkazné prostriedky, ktoré vyplývali najmä z informácie o dublinskom transfere č. p. PPZ-HCP-OCP1-2016/001544-006, zo Zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 20.10.2015 a zistil, že tu existuje reálne vysoké riziko a dôvodná obava, že sa účastník konania pokúsi opäť o útek z územia SR. Rovnako prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t. j. či trvá riziko úteku účastníka konania. Mal za to, že z uvedených skutočností vyplýva, že účastník konania sa v minulosti pokúsil o nelegálne prekročenie vonkajšej schengenskej hranice za použitia pozmeneného dokladu a z jeho vyjadrenia vyplynulo, že takýmto spôsobom sa pokúsil o nelegálny vstup do schengenského priestoru z dôvodu, že chcel spolu so svojou rodinou ďalej pokračovať v ceste do Nemecka, ktoré bolo jeho cieľovou krajinou. Účastník konania zároveň aj porušil povinnosti, vyplývajúce mu, ako žiadateľovi o azyl, zo zákona o azyle, ako aj ostatných príslušných právnych noriem, spojených s azylovou procedúrou tým, že utiekol z územia SR do Nemecka a následne do Švédska. Mal zato, že účastník konania požiadal o azyl na území SR účelovo s cieľom dostať sa do zariadenia s voľným režimom, ktorý následne využil na útek do pôvodne zamýšľanej cieľovej krajiny a mal za to, že existuje vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že sa účastník konania pokúsi o útek z územia SR opäť. Poukazoval na doterajšiu prax, že štátni príslušníci tretích krajín častokrát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po území členských štátov nie je možné monitorovať. Po svojvoľnom opustení pobytového tábora je im následne, v zmysle zákona o azyle, zastavené azylové konanie, následkom čoho sa neoprávnene zdržiavajú v štátoch EÚ. Takíto migranti často čelia dlhodobej nadmernej psychickej záťaži, majú obmedzení prístup k základným sociálnym, zdravotným, vzdelávacím, kultúrnym, občianskym, politickým a ostatným právam, či službám bežne dostupným legálnym migrantom. S nelegálnou migráciou sa spájajú aj mnohé ďalšie negatívne fenomény ako napríklad pašovanie, prevádzanie migrantov, obchodovanie s ľuďmi a iná cezhraničná kriminalita. Bol toho názoru, že účastník konania svojou žiadosťou o azyl má za cieľ zlegalizovať svoj pobyt na území SR a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl a tento voľný režim by vzápätí využil na útek. Preto po zhodnotení dôkaznej situácie a na základe ním uvedených skutočností v napadnutom rozhodnutí usúdil, že trvá reálne riziko úteku účastníka konania v konaní o udelenie azylu a že existuje dôvodné podozrenie, že sa účastník konania pokúsi o útek z územia SR. Pokiaľ sa týka alternatív zaistenia zistil, že účastníčka konania nemá na území SR žiadne rodinné väzby, pričom skúmal aj jej ekonomickú situáciu a dospel k záveru, že nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu nebolo možné uložiť povinnosť v zmysle § 89 zákona, nakoľko vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery, nie je možné z jeho strany zložiť peňažnú záruku, nakoľko menovaný nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatočné finančné prostriedky zabezpečiť si ubytovanie a preto nebolo možno zo strany správneho orgánu uložiť alternatívu zaistenia. Opätovne konštatoval, že bolo preukázané, že u účastníka konania existuje riziko opätovného úteku z územia SR a zaoberal sa samotným rizikom úteku štátneho príslušníka, ako aj zákonnými ustanoveniami, v zmysle ktorých účastníka konania zaistil. Pokiaľ sa týka zaistenia na čas nevyhnutnej potreby podľa § 88 ods. 4 ZoPC poukazoval aj na znenie § 20 zákona o azyle, v zmysle ktorého ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do 90 dní od začatia konania, pričom voči jeho rozhodnutiu možno podať opravný prostriedok na súd do 30 dní od jeho doručenia. Preto aj s prihliadnutím na ustanovenie § 88a ods. 2 ZoPC stanovil správny orgán dĺžku doby zaistenia do 04.09.2016 po vyhodnotení osoby účastníka, ako aj aplikačnej praxe Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na území SR. Počas tejto doby bude Migračný úrad Ministerstva vnútra skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR, pričom konanie podľa zákona o azyle jeho zaistením nie je dotknuté (§ 88 ods. 3 ZoPC). Pokiaľ sa týka skúmania všetkých skutočností a dôkazov dospel aj k záveru, že jeho zaistenie je v súlade s Článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd keďže jeho zaistenie bolo vykonané na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a teda jeho zaistenie je zákonným pozbavením slobody osoby, pričom počas celého zaistenia bude skúmať, či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. b). V zákonom stanovenej lehote navrhovateľka podala voči rozhodnutiu opravný prostriedok. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasila v celom rozsahu. Mala za to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, čím jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodov v ňom uvádzaných. V predmetnej veci nebola zo strany odporcu dostatočne vyhodnotená možnosť, respektíve schopnosť navrhovateľky zložiť peňažnú záruku alebo ako menej závažného prostriedku na dosiahnutie účelu zaistenia. Keďže v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC je policajt oprávnený zaistiť žiadateľa o azyl iba vtedy, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, a teda v prípade, že je daná možnosť uplatniť takýto menej závažný prostriedok na dosiahnutie účelu zaistenia, nemožno pristúpiť k zaisteniu žiadateľa o azyl. Navrhovateľka v priebehu konania o zaistení disponovala značne vysokou sumou peňažných prostriedkov vo výške cca X XXX Eur a rovnako aj v súčasnej dobe disponuje peňažnými prostriedkami v sume X XXX,XX Eur, pričom o tejto skutočnosti mal odporca vedomosť na základe prehliadky jej osobných vecí, o čom svedčí úradný záznam spísaný v konaní o prehliadke osobných vecí navrhovateľky a aj v rozpore s obsahom spisu skonštatoval v napadnutom rozhodnutí, že navrhovateľka nemá dostatok peňažných prostriedkov a preto jej neuložil povinnosť zloženia peňažnej záruky, čím závažne pochybil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa vyporiadal so skutočnosťou, že navrhovateľka disponuje peňažnými prostriedkami vo výške X XXX Eur a jeho záver, že navrhovateľka nemá dostatok peňažných prostriedkov je nedôvodný a v rozpore s vykonaným dokazovaním s obsahom spisov. Iba stroho a formalisticky konštatoval, že nedisponuje dostatočným množstvom peňažných prostriedkov, pričom absentuje jeho úvaha prečo nepristúpil k predmetnej veci k uplatneniu alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, čo nemožno dopĺňať ani v priebehu následného konania pred súdom, nakoľko nie je pokračovaním správneho konania, ale sa iba preskúmava. Poukazovala na právny názor, vyjadrený Najvyšším súdom SR v rozsudku 10Sza/2/2015, ktorý vytkol prvostupňovému súdu, ako aj správnemu orgánu, nedostatky ohľadom skúmania možnosti uplatnenia miernejších opatrení voči zaisteniu. Rovnako poukazoval aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Sp/52/2015 z 30.12.2015. Na potvrdenie svojej skutočnosti predložila k opravnému prostriedku úradný záznam, vyhotovený dňa 04.04.2016, o preukázaní, že po prijatí do zariadenia pre cudzincov v E. mala navrhovateľka peňažné prostriedky v sume X XXX,XX Eur a týmito disponuje aj v súčasnej dobe a je ochotná zložiť peňažnú záruku pre účely uplatnenia miernejšieho opatrenia voči zaisteniu v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Zdôraznila, že odporca sa mal zaoberať možnosťou uplatnenia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu o to väčšmi, že v predmetnej veci sa jedná o zaistenie matky spolu s tromi maloletými deťmi a navyše, ako žiadateľka o azyl, je oprávnená zdržiavať sa v zariadení pre žiadateľov o azyl, čím by bolo zároveň zabezpečené jej ubytovanie na území SR. Poukazovala na obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi a na rozhodovaciu činnosť ESĽP, napríklad vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku, Muskhadzhiyeva proti Belgicku v súvislosti s posudzovaním otázky súladu umiestnenia maloletých sťažovateľov vo veku 7 mesiacov, 3 a pol roka, 5 rokov a 7 rokov do detenčného zariadenia pre cudzincov pre rozpor s Článkom 3 Dohovoru, ako aj prípad Popov proti Francúzsku, ktorý sa týkal zaistenia rodičov s deťmi vo veku 5 mesiacov a 2 roky v detenčnom centre za účelom vyhostenia, kde ESĽP rovnako konštatoval porušenie Článku 3 Dohovoru, hoci deti boli zaistené spolu s rodičmi v detenčnom centre, a to aj napriek tomu, že rodina bola ubytovaná oddelene od ostatných zaistených cudzincov, kde ESĽP uznal, že materiálne vybavenie nebolo prispôsobené potrebám detí a prihliadol k psychickému dopadu zaistených rodín s deťmi v podmienkach imigračného zaistenia, ktoré viedlo k pocitom úzkosti, stresu a zhoršeniu obrazov rodiča v očiach detí. Preto mala za to, že zaistenie detí za týchto podmienok prekročilo hranice závažnosti Článku 3 Dohovoru. Záverom poukazovala, že v prípade žiadateľov o azyl platí základný princíp, respektíve prezumpcia proti zaisteniu cudzinca a žiadateľa o azyl, pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napríklad špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, ktoré potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov REC 2003) 5 zo 16.04.2013, kedy sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. Navrhla predmetné rozhodnutie zrušiť a nariadiť okamžité prepustenie navrhovateľky a jej maloletých detí. - Z administratívneho spisu odporcu č. PPZ-HCP-PO9-DT-8/2016, týkajúceho sa navrhovateľky, súd zistil nasledovné: Z Úradného záznamu o vykonaní prehliadky cudzinca (navrhovateľky a jej troch maloletých detí) zo dňa 04.04.2016 vykonanej na útvare Oddelenia hraničnej kontroly PZ Košice - letisko súd zo Zoznamu odobratých vecí zistil, že táto disponovala peňažnými prostriedkami - 65 ks papierových bankoviek meny Euro v nominálnej hodnote XXX,-Eur v celkovej sume X.XXX,-EUR a 1ks papierovej bankovky poľskej meny Zloty v nominálnej hodnote XX,-ZLT. Zo Zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 z.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa 04.04.2016 súd zistil, že navrhovateľka uviedla, že je štátnym príslušníkom K. B. A.. Pôvodne nemala v úmysle požiadať o azyl na Slovensku, ale keď boli zadržaní pri hraničnej kontrole na Slovensku, tak požiadali o azyl, aby neboli vrátení späť do K.. Do Švédska odišli preto, lebo ich tam čakala lepšia budúcnosť a plánovali sa tam dostať od začiatku. Ona osobne chcela ísť do Švédska, lebo tam žije jej sestra. Jej manžel preferoval Nemecko. Potvrdila, že na území Slovenska nemá žiadne väzby, ani rodinné, ale jej setra žije vo Švédsku a brat v Anglicku. Ohľadne finančných prostriedkov uviedla, že všetky predložila pri prehliadke. - Na základe súhlasu účastníkov konania krajský súd podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku rozhodol bez nariadenia pojednávania ako miestne a vecne príslušný súd na pojednávaní konanom dňa 03.05.2016. § Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia, Podľa Článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa Článku 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. + Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. * Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa súd právne uzatvára: Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Rozhodujúci je skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta O.s.p.). Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku a podrobne špecifikovanými nižšie, v ktorom uviedol, že s rozhodnutím odporcu v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodu, že nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodov uvádzaných v opravnom prostriedku. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. s. PPZ-HCP- PO9-DT-8-013/2016 zo dňa 04.04.2016, ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil navrhovateľku na základe tej skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území SR na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jej žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jej úteku a stanovil dĺžku doby zaistenia navrhovateľky do 04.09.2016. Spolu s navrhovateľkou boli zaistené a umiestnené do Ú. E. aj jej tri maloleté deti, ktorým je matkou a zákonnou zástupkyňou - A. C., narodený XX.XX.XXXX, T. C., narodená XX.XX.XXXX a J. C., narodená XX.XX.XXXX. Predpokladom zaistenia navrhovateľky v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia tým, že počas zaistenia sa majú zistiť skutočnosti, na ktorých je založená jej žiadosť o udelenie azylu, a pričom tieto by nebolo možné získať bez zaistenia, najmä ak existuje riziko jej úteku. Dané ustanovenie teda oprávňuje na zaistenie žiadateľa o udelenie azylu, pričom samotné podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, keďže konanie podľa osobitného predpisu (zákona o azyle) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté (§ 88 ods. 3 ZoPC). - O. H. N. A. D. E. E. uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa navrhovateľky. Táto prvýkrát vstúpila na územie SR dňa 26.08.2015 spolu so svojimi troma maloletými deťmi a predložila na colnú kontrolu cestovné doklady Litovskej republiky, pričom bolo zistené, že ide o pozmenené cestovné doklady, ktoré boli navyše odcudzené. Až následne predložila pravé cestovné pasy - svoj, ako aj 3 maloletých detí - so štátnou príslušnosťou K. B. A.. Zároveň dňa 26.08.2015 požiadala o udelenie azylu z dôvodu obáv o svoj život. Na základe tejto žiadosti bola prevezená do Q. F. H. T. s tým, že dňa 16.09.2015 bola prepustená do D. F. H. O. U. H. spolu aj so svojimi maloletými deťmi, ktorý dňa 12.10.2015 svojvoľne opustila. Azylové konanie vedené Migračným úradom pod č. MU-PO-136/2015-Ž bolo preto zastavené v zmysle príslušných ustanovení zákona o azyle (§ 19 ods. 1 písm. f/). Navrhovateľka tým, že opustila svojvoľne územie SR, porušila svojím správaním ustanovenie § 23 ods. 4 písm. c) zákona o azyle s poukazom na § 23a ods. 1 zákona o azyle. Opätovne sa dostala na územie SR v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu, zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, nakoľko bola vrátená z územia Švédska na územie SR. Rovnako sa možno len stotožniť s názorom správneho orgánu vzhľadom na správanie sa navrhovateľky po podaní žiadosti o udelenie azylu zo dňa 26.08.2015, že jej žiadosť o udelenie azylu možno považovať za účelovú, keďže mala záujem dosť sa do zariadenia s voľným režimom, čo následne využila na svoj útek do inej krajiny Európskej únie. Konanie o azyl sa začalo vstupom navrhovateľky a jej detí na územie Slovenskej republiky dňa 04.04.2016 podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle, v zmysle ktorého cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie SR z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná SR, považuje sa za žiadateľa okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území SR bola už v minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl, konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie SR. Hlavným účelom pri zaistení žiadateľa o udelenie azylu, u ktorého je dôvodná obava, že sa pokúsi o útek, je zabezpečiť jeho prítomnosť a tak ho mať vo fyzickej dispozícii v rámci azylovej procedúry. U navrhovateľky, vzhľadom na jej predchádzajúce správanie - svojvoľné opustenie pobytového tábora pre žiadateľov o udelenie azylu, možno predpokladať, že bez jej zaistenia by nebolo možno zistiť skutočnosti, na ktorých je založená jej žiadosť o udelenie azylu. Podľa názoru krajského súdu sa teda odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľky, ako žiadateľky o udelenie azylu, je potrebné z dôvodu § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Existenciu rizika úteku navrhovateľky odporca v napadnutom rozhodnutí náležite odôvodnil skutkovými okolnosťami uvedenými vyššie, čím bola preukázaná aj existencia rizika úteku navrhovateľky. - Pokiaľ sa týka odvolacej námietky, že odporca pri svojom rozhodovaní náležite nezohľadnil iné alternatívy zaistenia, ako ani skutočnosť, že ide o žiadateľku o azyl s tromi maloletými deťmi, súd k danému uvádza, že odporca napadnutým rozhodnutím umiestnil v zariadení pre cudzincov aj maloleté deti navrhovateľky. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a zo samotného správneho konania vyplýva, že odporca deti nezaistil. Odporca tak nebol povinný aplikovať Dohovor o právach dieťaťa. Týmto nepochybil a vec správne právne posúdil. Navrhovateľka nie je osamelou matkou. Na územie SR bola vrátená spolu so svojím manželom U.K. C., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol rozhodnutím odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-DT-7-013/2016 zo dňa 04.04.2016 zaistený v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd rozsudkom zo dňa 03.05.2016 sp. zn.: 2Sp/13/2016 potvrdil citované rozhodnutie odporcu. Z výroku napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že maloleté deti boli len umiestnené v ÚPZC spoločne s matkou, pričom Ú. E. je zariadením s podmienkami pre umiestnenie aj rodín s deťmi. Preto umiestnenie maloletých detí v danom zariadení spolu s ich rodičmi, teda aj matkou a otcom, je v súlade s Článkom 9 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa a je to tiež v súlade s Článkom 41 ods. 4 Ústavy SR. Pokiaľ sa týka umiestnenia navrhovateľky a jej troch maloletých detí v zariadení pre cudzincov a že mal správny orgán k tomu pristúpiť až po preskúmaní jeho nevyhnutnosti súd k tomu dodáva, že v prípade navrhovateľky nie je bez významu tá skutočnosť, že navrhovateľka požiadala o udelenie azylu na území SR už dňa 26.08.2015, avšak po umiestnení do pobytového tábora tento svojvoľne opustila dňa 12.10.2015 a až na základe Dublinského nariadenia bola dňa 04.04.2016 vrátená na území SR zo Švédska, čím preukázala existenciu možného rizika úteku. Odporca vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil existenciu rizika úteku, čo nebolo možné zo strany navrhovateľky ani vzhľadom na jej správanie spochybniť. Preto súd má zato, že umiestnením do daného zariadenia bude splnený účel zaistenia, ktorým je zistenie skutočností, na ktorých je založená jej žiadosť o udelenie azylu, keďže navrhovateľka svojím konaním po podaní žiadosti o udelenie azylu znemožnila azylovú procedúru dokončiť a vyhodnotiť ňou uvádzané skutočnosti v žiadosti o udelenie azylu. - Pokiaľ sa týka odvolacej námietky ohľadne alternatív zaistenia súd uvádza, že v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal možnosťami uložiť navrhovateľke povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov a jej neuloženie odôvodnil osobnými a ekonomickými pomermi účastníčky konania. Odporca zistil, že účastníčka konania nemá na území SR žiadne rodinné väzby, pričom skúmal aj jej ekonomickú situáciu a dospel k záveru, že nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a vzhľadom na osobu zaistenej a jej osobné pomery, nie je možné z jej strany zložiť peňažnú záruku, nakoľko menovaný nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatočné finančné prostriedky zabezpečiť si ubytovanie. Opätovne aj konštatoval, že bolo preukázané, že u účastníčky konania existuje riziko opätovného úteku z územia SR a zaoberal sa samotným rizikom úteku, ktoré podľa názoru súdu má rovnako vplyv na možnosť využiť iné, menej závažné prostriedky. Pokiaľ sa týka tej skutočnosti, že správny orgán podľa názoru navrhovateľky sa v odôvodnení nevysporiadal s tou skutočnosťou, že disponuje sumou X.XXX,-EUR má súd zato, že danú finančnú hotovosť nemožno pripísať do vlastníctva len navrhovateľke, nakoľko v jej prípade išlo o 5-člennú rodinu (navrhovateľka, jej manžel a tri maloleté deti). V zmysle § 1 vyhlášky č. 499/2011 Z.z. o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR je potrebná suma 56,00 EUR na osobu a deň. V prípade 5-člennej rodiny nemožno túto považovať za dostačujúcu, čo aj odporca uviedol, že nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami, nakoľko pri matematickom výpočte by túto sumu jej 5-členná rodina minula v priebehu niekoľkých dní (5 členov x 56,-EUR/deň, čo predstavuje 280,-EUR na deň). Táto suma (X.XXX,XX EUR) by im postačovala na 23 dní (X.XXX,XX EUR / 280,- EUR)). V danej lehote však nemožno predpokladať ukončenie ich azylovej procedúry, pričom z danej sumy by bolo potrebná odrátať sumu, určenú správnym orgán v prípade postupu podľa § 89 ods. 1 písm. b) ZoPC (zloženie peňažnej záruky), čím by sa počet dní, na ktoré by im daná suma postačovala, podstatne znížil. Súd má zato, že ani daná odvolacia námietka nie je dôvodná, keďže správny orgán jasne uviedol, že navrhovateľka nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami s čím sa krajský súd stotožňuje, preto vzhľadom na vyššie uvedené má súd zato, že zo skutočností zistených odporcom jednoznačne vyplýva, že miernejšie formy zaistenia zo strany odporcu zistené neboli a preto nemohli byť v prípade navrhovateľky ani využité. A aj keď sa odporca bližšie nezaoberal tak ako to namietala navrhovateľka vyššie uvedenou výškou finančných prostriedkov, ktorými disponuje navrhovateľka, daná skutočnosť, nemá podľa názoru súdu vplyv na podstatu rozhodnutia a jeho vecnú správnosť. K vyššie uvedenému už súd len dopĺňa, že podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC je policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia a v prípade ak zistí skutočnosti, ktoré dané neodôvodňujú, bude jeho povinnosťou sa s týmto vysporiadať. * Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný. Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa je potrebné z dôvodu § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC z dôvodov uvedených vyššie, čím správny orgán správne aplikoval zákonné ustanovenie na zistený skutkový stav. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľky za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd po posúdení všetkých námietok navrhovateľky týmto námietkam nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. č. s. PPZ-HCP-PO9-DT-8-013/2016 zo dňa 04.04.2016, v zmysle § 250q ods. 3 O.s.p. ako zákonné potvrdil majúc za to, že napadnuté rozhodnutie zohľadňuje požiadavku efektívnosti a účelnosti. Rovnako postup správneho orgánu pred vydaním napadnutého rozhodnutia netrpí takou vadou, z dôvodu ktorej by súd mal vysloviť, že dané rozhodnutie nie je vecne správne a v rozpore so zákonom. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., nakoľko navrhovateľka nebola v konaní úspešná a odporcovi žiadne nevznikli. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 7 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde. Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).