Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/3/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200575 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200575.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: C. F. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom provincia T., S. W. O., štátna príslušnosť S., národnosť G., preukaz totožnosti č. XXXXXXX, posledný pobyt v krajine pôvodu: T., mestská časť L. X, D., provincia T., S., toho času bytom: J. XXX/X, XXX XX Ž., zastúpený Centrom právnej pomoci, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova 18, Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-208-57/PO-Ž-2014 zo dňa 01.04.2016, takto r o z h o d o l : I./ P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu ČAS: MU-208-57/PO-Ž-2014 zo dňa 01.04.2016. II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím odporcu ČAS: MU-208-57/PO-Ž-2014 zo dňa 01.04.2016 odporca neudelil navrhovateľovi azyl podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) a súčasne podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu dňa 26.06.2014 v Ú. G. X. G. Q. E. D. (ďalej len „Ú. D.“) z dôvodu: „O udelenie azylu na území SR žiadam prvýkrát z dôvodu obavy o svoj život.“ Dodal, že Migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-208-29/PO-Ž-2014 zo dňa 05.11.2014 navrhovateľovi neudelil azyl, ale poskytol mu doplnkovú ochranu na obdobie jedného roka, pričom voči rozhodnutiu v časti o neudelení azylu podal navrhovateľ opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý rozsudkom č. k. 5Saz/58/2014-28 zo dňa 10.02.2015 potvrdil rozhodnutie Migračného úradu. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom 10Sža/38/2015 z 11.11.2015 rozhodnutie Migračného úradu v časti o neudelení azylu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí Migračný úrad zaviazal k zaujatiu stanoviska, či výkon povolania tlmočníka pre väzenské zariadenie a odmietnutie spolupráce s Talibanom môže byť vnímané ako politická oponentúra a či takéto osoby sú predmetom útokov neštátnych činiteľov a či sú štátne orgány schopné poskytnúť týmto osobám efektívnu ochranu pred prípadnými hrozbami. To všetko v kontexte odporúčania vyplývajúceho z príručky UNHCR Posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl z S. s tým, že v ďalšom konaní je potrebné rozhodnúť o udelení/ neudelení azylu po doplnení dokazovania. Preto za účelom zdôvodnenia žiadosti navrhovateľa bol s ním vykonaný 22.07.2014 vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že v krajine pôvodu nebol nikdy členom ani sympatizantom žiadnej politickej strany, organizácie, či hnutia. Vyhlásil, že nikdy nebol trestne stíhaný a v S. nemal žiadne problémy s bezpečnostnými, či inými zložkami štátu. Poukazoval na svoje štúdium, pričom už počas štúdia na T. A. S. Y. K., ktoré ukončil v roku 2009. Počas posledného štvrtého ročníka vysokej školy začal pracovať ako tlmočník pre americkú armádu a po skončení vysokej školy v tejto činnosti aj pokračoval, kde pracoval od 23.07.2009 do 13.10.2013. Pracoval vo väznici G. K. V. a tlmočil medzi príslušníkmi americkej armády a zajatými príslušníkmi Talibanu. Z S. vycestoval začiatkom júna 2014, pričom opísal priebeh svojej cesty až po zadržanie slovenskou políciou a prejavenie vôle požiadať o azyl. O udelenie azylu sa rozhodol požiadať z dôvodu, že pracoval ako tlmočník a stalo sa mu, že sa mu vo väzení pri tlmočení vyhrážali Talibanci, že ak ho niekde nájdu, tak ho zabijú. Chodievali aj za jeho matkou a kontaktovali ju aj telefonicky. Po skončení práce tlmočníka sa preto necítil v bezpečí, zdržiaval sa iba v T., do T. nechodieval. V prípade návratu do krajiny pôvodu sa obáva príslušníkov Talibanu kvôli tomu, že pracoval ako tlmočník a tiež k celkovej bezpečnostnej situácii v krajine. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol. Správny orgán dodal, že keďže navrhovateľ predložil doklad totožnosti, jeho skutočnosť nespochybňoval a ustálil ju, ako je uvedené vo výrokovej časti. Dodal, že v intenciách predmetného rozsudku najvyššieho súdu zabezpečil do konania informácie o krajine pôvodu žiadateľa, obsiahnuté v analýzach Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce Migračného úradu, pochádzajúce z rôznych zdrojov ako aj stanovísk príručky UNHCR týkajúce sa oprávnenosti pri vyhodnocovaní potrieb medzinárodnej ochrany žiadateľov o azyl z S., informácie o krajine pôvodu žiadateľa obsahujúce aj aktuálne informácie o bezpečnostnej situácii a vplyve Talibanu, spracované v analýze zo dňa 03.02.2016. Poukazoval na tvrdenia splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa v podaní zo dňa 15.03.2016 a na tvrdenia jej klienta, že pracoval ako tlmočník vo väzení v G., kde tlmočil medzi americkými vojakmi, zadržanými príslušníkmi Talibanu, ktorí sa mu vyhrážali smrťou a po ukončení práce tlmočníka sa teda prestal cítiť v krajine pôvodu bezpečne a rozhodol sa utiecť. Dodal, že v predchádzajúcom konaní správny orgán posudzoval jeho prípad iba z pohľadu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, čím pochybil a jeho prípad nesprávne posúdil, nakoľko jej klient bol prenasledovaný na základe jeho prisudzovaného politického presvedčenia. Rovnako poukazovala zástupkyňa aj na početnosť bezpečnostných incidentov v krajine pôvodu jej klienta, mieru násilia a neschopnosť S. národných obranných a bezpečnostných zložiek potlačiť povstalecké aktivity a zaistiť bezpečnosť a stabilitu. Mala za to, že jej navrhovateľ splnil všetky zákonné podmienky pre udelenie azylu a miera násilia a ozbrojených útokov, prevládajúca na celom území S., odôvodňuje priznanie minimálne doplnkovej ochrany, pričom vyjadrila obavy jej klienta z prenasledovania zo strany neštátnych činiteľov hnutia Taliban v prípade návratu do S., nakoľko jednak pomáhal amerických vojskám tlmočiť a jednak odmietol napomôcť príslušníkom hnutia Taliban oslobodiť ich členov z väzenia. Rovnako poukazovala na uzatvorenie sobáša, na zmenu osobného stavu navrhovateľa, ktorý uzatvoril dňa 23.03.2015 manželstvo so svojou snúbenicou C. N. I.. Správny orgán na základe výpovede navrhovateľa a všetkých dostupných informácií mal za to, že tento nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR, keďže v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Azyl je špecifickým právnym inštitútom, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky, teda opodstatnené obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, a to buď zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov. Preto Migračný úrad dospel k záveru, že v prípade menovaného k uvedenému nedošlo. Poukazoval na znenie § 2 písm. e) zákona o azyle, a to na pôvodcov prenasledovania alebo vážneho bezprávia, pričom mal za to, že z jeho výpovede je zrejmé, že v krajine pôvodu nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu, ktoré by mohli byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. Samotný navrhovateľ konštatoval, že so žiadnymi štátnymi autoritami, či bezpečnostnými zložkami nikdy nemal v S. žiadne problémy, nebol nikdy trestne stíhaný, z toho vyplýva, že objektívne nečelil prenasledovaniu v zmysle § 8 zákona o azyle, respektíve Konvencie. Rovnako je zrejmé z jeho výpovede, že v krajine pôvodu, pred jej opustením, nečelil žiadnym problémom ani zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle. Do kontaktu s neštátnymi aktérmi s hnutím Taliban nikdy počas svojho pobytu v S. neprišiel, s výnimkou tlmočenia vo väzenskom zariadení. V pohovore sa vyjadril, že počas výkonu tlmočníckej práce sa mu okrem náhodných slovných vyhrážok nikdy nič nestalo. Z daného vyplýva, že nečelil žiadnej priamej forme prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle, preto v jeho prípade nemožno hovoriť ani o prenasledovaní v zmysle § 8 zákona o azyle, respektíve konvencie zo strany neštátnych pôvodcov, ktorému by čelil pred opustením S., respektíve nemožno o takom konaní neštátnych aktérov, ktoré by vo vzťahu k jeho osobe korešpondovalo s obsahom definície utečenca v zmysle Konvencie a zákona o azyle, ktorá v sebe zahŕňa jednak subjektívne, aj objektívne prvky. Subjektívne sa týkajú strachu jednotlivca z ujmy v prípade návratu do krajiny jeho pôvodu. Objektívne sa týkajú odôvodnenosti strachu žiadateľa, čo znamená, že existuje opodstatnená možnosť, že pri návrate by došlo k hroziacej ujme. Odôvodnený strach z prenasledovania sa však musí týkať jednej alebo viacerých príčin uvedených v Konvencii a v § 8 zákona o azyle, t. j. rasy, náboženstva, národnosti, sociálnej skupiny alebo politického názoru. Okrem subjektívneho prvku jeho strachu z prenasledovania, teda obavy pred hnutím Taliban, chýba v jeho prípade objektívny prvok odôvodnenosti jeho strachu v zmysle Konvencie a zákona o azyle, ktorý je pri posúdení možnosti udelenia azylu najpodstatnejší. Preto skonštatoval, že tieto jeho obavy samy o sebe ako také nevychádzajú z dôvodov uvedených v Konvencií, ani v zákone o azyle a teda navrhovateľ objektívne nemal pred opustením krajiny svojho pôvodu žiadne problémy takéhoto charakteru, ktoré by vychádzali z dôvodov uvedených v Konvencií a v zákone o azyle. Nespĺňa teda podmienky pre udelenie azylu. Správny orgán považoval za nevyhnuté doplniť, že jemu samotnému sa príslušníci Talibanu s výnimkou výkonu tlmočenia vo väznici v G. nikdy nevyhrážali, nikdy ho nekontaktovali, nezastrašovali. Rovnako ani počas vykonávania tlmočenia neprišiel k nijakej ujme, ani nebol nijakým spôsobom ohrozený. Činnosť vykonával od 27.03.2009 do 13.10.2013 a v tomto období neuvádzal nijaké osobné problémy s Talibanom, či inými subjektami pôsobiacimi v S.. Od ukončenia tlmočníckej práce v októbri 2013 až do odchodu z krajiny pôvodu začiatkom júna 2014, čiže približne po dobu 8 mesiacov sa nachádzal v T., pričom nič z toho, čo žiadateľ počas konania uviedol, nenasvedčuje tomu, že by bol psychicky, či fyzicky zastrašovaný P.. Pokiaľ sa týka tvrdení, že jeho teta bola nadšená, že pracuje ako tlmočník pre Američanov a všade to ohlasovala, vykazuje znaky výraznej nepravdepodobnosti vzhľadom na situáciu, ktorá v tom čase panovala v S., že je málo pravdepodobné, že by niekto dobrovoľne zverejňoval spoluprácu člena svojej rodiny s americkými ozbrojenými zložkami, čo by mohlo viesť k ohrozeniu bezpečia celej rodiny. Ak by aj správny orgán pripustil, že to tak bolo, je veľmi nepravdepodobné, že by Taliban kontaktoval matku žiadateľa v T., ale nekontaktoval by priamo tetu menovaného v T., ktorú on navštevoval a zdržiaval sa u nej počas dovoleniek alebo osobne. Rovnako aj sám potvrdil, že teta žiadnym vyhrážkam v tejto súvislosti s prácou jej synovca nečelila a rovnako ani on priamo nebol Talibanom kontaktovaný. Ohľadne údajných problémov navrhovateľa, respektíve spájanie dôvodov jeho žiadosti s výkonom jeho povolania ako tlmočníka do roku 2009 je irelevantné z hľadiska kladného posúdenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Pre prácu tlmočníka sa rozhodol sám, viedla ho k tomu skutočnosť dobrého finančného ohodnotenia za výkon povolania, čo potvrdil keď uviedol, že po smrti otca sa práve on stal živiteľom rodiny. Poukazoval na závery rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Sza/36/2012 z 19.09.2012. Mal za to, že závery z tohto rozsudku možno analogicky uplatniť aj v jeho prípade, keďže jeho dôvodom, prečo opustil krajinu pôvodu je obava z možných osobných problémov, ktoré by mu mohol spôsobiť výkon jeho povolania v minulosti. Tieto však nespĺňajú charakteristické znaky definície dôvodov prenasledovania v zmysle ustanovení zákona o azyle, respektíve Konvencie, t. j. nenapĺňajú jej obsah. Existencia možnosti, že žiadateľ by mohol byť po návrate do S. identifikovaný ako osoba spolupracujúca s nepriateľom je výsledkom jeho slobodného rozhodnutia, ktoré urobil sám a bez nátlaku, zrejme s vidinou lukratívneho zárobku, pričom je zrejmé, že i keď jedinci, ktorí skutočnosti alebo vnímane spolupracujú s vnútroštátnymi alebo zahraničnými vládami, podnikmi a orgánmi pomoci v S., vrátane UNHCR sú vystavení riziku zastrašovania, obťažovania a dokonca aj prenasledovania v dôsledku ich vnímanej spolupráce s cudzincami, vo všeobecnosti ukončenie ich pracovného pomeru alebo premiestnenie sa túto hrozbu zruší ak neexistujú špecifické faktory, ktoré tomu bránia. Zdôraznil, že v praxi platí, že riziko u osôb spolupracujúcich s medzinárodnými inštitúciami je podstatne väčšie u jedincov mimo T., respektíve u osôb, ktoré spolupracujú s týmito inštitúciami v mieste bydliska, pričom navrhovateľ má trvalý pobyt v T.Á., žil u svojej tety v T., pričom prácu tlmočníka, ktorú ukončil v roku 2013 vykonával mimo svojho bydliska, konkrétne v okrese J., v provincii G.. Poukazoval na závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade H. A. B. vs. Spojené kráľovstvo v rozsudku z 09.04.2013, kde súd dospel k záveru, že jedinci, ktorí sú vnímaní ako podpora pre medzinárodné spoločenstvo, môžu preukázať skutočné a osobné riziko zo strany Talibanu v závislosti od konkrétnych okolností prípadu, povahy ich spolupráce s medzinárodným spoločenstvom a ich profilu. Súd však nie je presvedčený, že sa preukázalo, že každý s napojením na OSN alebo americké ozbrojené sily, a to aj v T., môže byť považovaný za osobu, ktorej hrozí reálne nebezpečenstvo zaobchádzania v rozpore s článkom 3 Európskeho dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) bez ohľadu na profil osoby alebo aj to, či naďalej pracuje pre medzinárodné spoločenstvo. K obave žiadateľa z toho, že po návrate do krajiny pôvodu by mohol byť ohrozený, respektíve zabitý príslušníkmi Talibanu z dôvodu, že v minulosti tlmočil pre americkú armádu, je nutné konštatovať, že ak žiadateľ neutrpel nijakú ujmu v čase, kedy skutočne pracoval ako tlmočník, ani jeho rodina, okrem slovných výstrah neutrpela nijakú ujmu a ani v čase, kedy už ako tlmočník nepracoval, ale nachádzal sa v krajine pôvodu, nebol Talibanom kontaktovaný a atakovaný, je len veľmi málo pravdepodobné, respektíve skôr nepravdepodobné, že by mu hrozila nejaká ujma v súčasnosti, keď už ako tlmočník nepracuje. Zdôraznil, že o rozsahu obáv navrhovateľa z Talibanu sa dá mnohé vyvodiť aj z jeho správania počas výkonu práce tlmočníka, nakoľko ak by bolo pravdou, že sa obával Talibanu, že mu ublížia, pretože spolupracuje s Američanmi, je nepochopiteľné, že žiadateľ neskončil s prácou tlmočníka hneď, ako sa dozvedel, že Taliban ho hľadal doma v T.. Túto vedomosť mal totiž ešte skôr, ako jeho pracovný pomer skončil zo strany americkej armády. O tomto sa dozvedel počas svojich dovoleniek u tety v T., kde bola prítomná aj jeho mama, ktorá mu oznámila, že ho hľadali príslušníci Talibanu, aby domov do T. radšej nešiel. Navrhovateľ potvrdil, že do T. viac nešiel, avšak v práci pokračoval ďalej. Z daného vyplýva, že žiadateľov strach a obava z Talibanu nebola taká veľká, aby ho donútila opustiť dobre platenú prácu, pričom mal aj možnosť obrátiť sa na príslušné orgány v krajine pôvodu, čo však neurobil. Odporca teda konštatoval, že žiadateľ nečelil žiadnemu prenasledovaniu, ba ani žiadnemu stupňujúcemu nátlaku zo strany neštátnych subjektov. Správny orgán rovnako vyvodil, že z výpovede žiadateľa vyplynulo, že nečelil prenasledovaniu z dôvodu náboženstva, rasy, či národnosti, pričom v konaní skúmal, či povaha výkonu práce tlmočníka nenapĺňa znaky príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Mal za to, že z dostupných informácií vyplýva, že tlmočníci v súvislosti s poskytovaním medzinárodnej ochrany patria medzi rizikové skupiny osôb, pričom pre potreby azylového konania je však nutné rozlišovať medzi rizikovou skupinou a sociálnou skupinou v zmysle Konvencie. Poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Sžo/KS/20/2006 z 27.02.2007, ktorý definoval sociálnu skupinu. Poukazoval na definíciou skupiny v zmysle zákona o azyle a vyvodil z toho, že samotný výkon profesie tlmočníka nie je možné zaradiť do definície určitej sociálnej skupiny, ako ju definuje Najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí, či zákon o azyle pre potreby posudzovania o udelenie azylu, čo je zrejmé, že žiadateľ nebol v krajine pôvodu prenasledovaný z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine. Ohľadne prenasledovania navrhovateľa v S. z dôvodu jeho politického presvedčenia, respektíve z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo z dôvodu uplatňovania politických práv a slobôd konštatoval, že tento nebol v krajine pôvodu politicky aktívny, čo aj sám potvrdil. Dodal, že pre úplnosť posudzoval aj možnosť prenasledovania neštátnymi subjektami z dôvodu prisudzovaného politického presvedčenia v súvislosti s tlmočníckou činnosťou pre americkú armádu, avšak z usmernenia, respektíve Príručky UNHCR, týkajúcej sa oprávnenosti pri vyhodnocovaní potrieb medzinárodnej ochrany žiadateľov o azyl z S. z augusta 2013 vyplýva, že existujú tzv. potenciálne rizikové profily osôb, medzi ktorých príručka vymenúva niektoré takéto skupiny a žiadateľa, ako bývalého tlmočníka, je možné z hľadiska tohto členenia zaradiť k „civilistom spojených alebo vnímaných ako podporujúcich Afganské národné bezpečnostné sily alebo medzinárodné vojenské sily“. V zmysle tejto Príručky protivládne elementy mali údajne sa vyhrážať a zaútočiť na S. civilistov, ktorí pracujú pre medzinárodné bezpečnostné sily ako vodiči, tlmočníci alebo ako iné civilné kapacity. Autor správy (UNHCR) uvádza, že na základe predchádzajúcej analýzy sa domnieva, že v závislosti od jednotlivých okolností prípadu, osoby spojené alebo vnímané ako podporujúce vládu alebo medzinárodné spoločenstvo, vrátane medzinárodných vojenských síl, môžu potrebovať medzinárodnú ochranu utečencov z dôvodu ich (vnímaného) politického názoru. Podstatný význam pri posudzovaní nároku na udelenie štatútu utečenca zohrávajú, tak ako to vyplýva aj z textu príručky UNHCR, individuálne okolnosti prípadu konkrétneho žiadateľa. Samotná domnienka, že osoba s prisudzovaným politickým názorom môže potrebovať medzinárodnú ochranu je preto nedostatočná pre udelenie azylu. Zdôraznil, že správny orgán posudzoval všetky dôvody uvedené žiadateľom v azylovom konaní, pričom v priebehu konania nič nenasvedčovalo tomu, že by žiadateľ v krajine pôvodu čelil prenasledovaniu v súvislosti s vnímaným (prisudzovaným) politickým názorom, nakoľko počas pobytu v S. ho nekonfrontoval nijaký subjekt, či už fyzická osoba alebo predstavitelia napríklad Talibanu a nečelil v krajine nijakým reálnym problémom, ktoré by súviseli či už s jeho prácou tlmočníka alebo všeobecne s jeho osobou. Neexistuje indícia, ktorá by čo i len naznačovala, že mu bolo spoločnosťou, respektíve časťou spoločnosti prisudzované nejaké politické presvedčenie, či názor. Z tohto dôvodu správny orgán prenasledovanie z dôvodov zastávania určitých politických názorov vylúčil. Správny orgán okrem iného uviedol, že Príručka UNHCR nie je právne záväzný dokument a ide o publikáciu, obsahujúcu názory a stanoviská. Pokiaľ sa týka S., žiadajúcich o azyl a zároveň patriacich do jednej z potencionálnych rizikových skupín Príručka uvádza len, že môžu potrebovať medzinárodnú ochranu, pričom zákon o azyle pozná dve formy medzinárodnej ochrany - udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany, pričom Príručka nedefinuje, aká forma medzinárodnej ochrany má byť S. žiadateľom poskytnutá, čo ponecháva v kompetencii zodpovedných národných štátnych orgánov s tým, že sa odvíja od individuálneho prípadu každej osoby. Mal za to, že v prípade žiadateľa poskytnutie doplnkovej ochrany plne vyhovuje odporúčaniu plynúcemu z Príručky UNHCR. V ďalšej časti rozhodnutia sa správny orgán zaoberal skúmaním možného vážneho bezprávia a na skutočnosti, či v prípade navrhovateľa možno poskytnúť doplnkovú ochranu. Správny orgán dospel k jednoznačnému záveru, že navrhovateľ objektívne nečelil v krajine svojho pôvodu žiadnej forme prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, respektíve nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle, respektíve z Konvencie, preto dôvody jeho žiadosti tak, ako ich uviedol a zdôvodnil v priebehu konania o azyle, nemožno považovať za relevantné z hľadiska udelenia azylu na území SR. Správny orgán uviedol, že skúmal aj možnosť zlúčenia rodiny a udelenia azylu podľa § 10 zákona o azyle, pričom v jeho prípade nie sú splnené objektívne dôvody, nakoľko tento nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom. V ďalšom správny orgán skúmal, či žiadateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia (§ 2 písm. f) zákona o azyle). Dodal, že nič z toho, čo navrhovateľ počas konania uviedol nenasvedčuje, že by mu bol v krajine pôvodu uložený trest smrti, respektíve by mu hrozil jeho výkon, nebol trestne stíhaný a neprichádzal do konfliktu so štátnymi orgánmi. Takisto nič nenasvedčuje tomu, že by v prípade návratu bol mučený, či čelil neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, pričom počas svojho pobytu v krajine pôvodu nemal problémy tohto charakteru, ani nepoukázal na možnosť, že by mu niečo podobné v krajine pôvodu hrozilo. Možnosti vážneho bezprávia, ktorému by mohol čeliť zo strany neštátnych subjektov správny orgán konštatoval, že v minulosti nečelil konaniu nesúcemu znaky vážneho bezprávia a neexistuje dôvod domnievať sa, že by takémuto konaniu mal čeliť po prípadnom návrate do krajiny pôvodu s odstupom niekoľkých rokov. Pokiaľ sa týka vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu uviedol, že bezpečnostná situácia v S. je značne komplikovaná, pričom jednotlivé členské štáty EÚ pristupujú k definovaniu tejto situácie z hľadiska jej vnímania ako situácie vnútroštátneho konfliktu diferentne. Intenzita a lokalizácia incidentov, ktoré idú na vrub militantných skupín hnutia Taliban sú rôzne. Vo všeobecnosti je na tom najhoršie južná a centrálna oblasť S., pričom situácia v provincii T., odkiaľ navrhovateľ pochádza, je hodnotená ako nepredvídateľná z hľadiska bezpečnosti. Rovnako správny orgán skúmal aj bezpečnostnú situáciu v provincii T., kde má žiadateľ trvalý pobyt, aj keď sa tam dlhodobo nezdržiaval, pričom konštatoval, že T. patrí medzi najviac nestabilné provincie v Južnom S., kde operujú protivládne ozbrojené skupiny a často vykonávajú útočné aktivity. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-465/07. Správny orgán preto pri posudzovaní kritérií vážneho bezprávia a na základe princípu individuálneho posudzovania každej jednej žiadosti sa priklonil k záveru, že v prípade návratu osoby žiadateľa do krajiny jeho pôvodu, nemožno s dostatočnou istotou predpokladať, že by nebol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu pretrvávajúcej nepriaznivej bezpečnostnej situácie v S., ako aj v samotnej provincii T., či T.O. a preto v súvislosti s informáciami o bezpečnostnej situácii v S. a v provinciách T. a T.Á., sa v jeho prípade prikláňa k potrebe poskytnutia mu doplnkovej ochrany. Preto dospel k záveru, že v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, respektíve do provincie T., berúc do úvahy rizikovú bezpečnostnú situáciu a tiež princíp individuálneho posudzovania, potreby poskytnutia ochrany, nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby, z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu tak, ako je to uvedené v § 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle a preto bolo potrebné mu poskytnúť doplnkovú ochranu na území SR. V napadnutom rozhodnutí správny orgán posúdil aj oprávnenosť menovaného na poskytnutie azylu z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine, ako aj z dôvodu prisudzovaného politického presvedčenia, avšak s negatívnym výsledkom, nakoľko tvrdenie, že „jeho odmietnutie napomáha Talibanu a pomoc americkým vojskám pri tlmočení možno považovať za politickú oponentúru voči hnutiu Taliban“ opomína logický základ, nakoľko tento sám uviedol, že nikdy s príslušníkmi Talibanu (s výnimkou výkonu povolania tlmočníka) sa osobne nestretol, nemohol tak ani odmietnuť spoluprácu s nimi. Tieto informácie o tom, že sa o neho Taliban zaujíma mal len z počutia a dozvedel sa o nich od svojej rodiny, pričom v S. nebol politicky aktívny a nič neindikuje, že by mu bol v krajine pôvodu prisudzovaný nejaký politický názor. Prácu tlmočníka nevykonával z dôvodu nesúhlasu s pôsobením hnutia Taliban, ale preto, že po smrti otca sa stal živiteľom rodiny a práca tlmočníka mu finančne viac vyhovovala. Správny orgán mal za to, že tu chýba akákoľvek spojitosť medzi jeho konaním a snahou o politickú oponentúru. Preto vyjadrenie jeho zástupkyne v tomto bode má značne skreslenú predstavu a pôsobí zavádzajúco. Rovnako mal za to, že aj citácia časti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10Sža/38/2015 (konkrétne strana 14 riadok 3 a násl.), prezentovaná ako právny názor Najvyššieho súdu SR je zavádzajúca, nakoľko najvyšší súdu v kontexte rozsudku opakuje tvrdenia navrhovateľa, čiže právnej zástupkyne, čo navodzuje dojem, že pôvodcom citovanej časti je aj on sám. Akceptoval námietku nezohľadnenia Príručky UNHCR mal za to, že právna zástupkyňa uviedla závery Príručky nesprávne či už v prvom návrhu na podanie opravného prostriedku, a to z dôvodu, že vo svojich podaniach uviedla, že osoby žiadateľov o azyl, pochádzajúce z S., sú spôsobilé na priznanie medzinárodnej ochrany vo forme azylu z dôvodu imputovaného politického presvedčenia, čo sa nezakladá na skutočnosti, nakoľko v zdroji, uvedenom samotnou právnou zástupkyňou, sa táto formulácia nenachádza. Rovnako mal aj za to, že vo veci žiadateľa „je zrejmá jasná jednotiaca dejová línia, ktorú je potrebné interpretovať ako stupňujúci sa tlak voči nemu“, nemá vo výpovedi žiadateľa oporu, nakoľko v jeho prípade nedošlo k ničomu, čo by mu bolo možné pripisovať stupňujúcu sa tendenciu a už vôbec nie k takémuto strachu, respektíve obave. Žiadateľ sa bez akýchkoľvek komplikácii zamestnal kvôli dobrému platu. Po určitej dobe bol zamestnávateľom jeho pracovný pomer ukončený. V krajine pôvodu zotrval po ukončení tlmočníckej činnosti približne osem mesiacov bez akýchkoľvek objektívnych problémov sa zdržiaval v T. v byte svojej tety. Záverom dodal, že obdržal informáciu o zmene osobného stavu navrhovateľa, že tento uzavrel dňa XX.XX.XXXX manželstvo, avšak vzhľadom k tomu, že odo dňa vydania rozhodnutia mu nebol doručený žiaden doklad potvrdzujúci uzavretie manželstva menovaného, musel ho považovať za slobodného. Záverom zdôraznil, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu uvedené v § 8 alebo v § 10 zákona o azyle a preto mu azyl na území SR neudelil, súčasne však podľa § 13a a 20 ods. 4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. - Opravným prostriedkom zo dňa 19.05.2016 sa navrhovateľ domáhal zrušenia výroku o neudelení azylu a v tomto rozsahu aby súd vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. S rozhodnutím odporcu nesúhlasil v časti neudelenia azylu navrhovateľovi a nestotožnil sa s právnymi závermi, týkajúcimi sa neudelenia azylu. Tvrdil, že odporca na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho skutkové zistenia sú v rozpore s obsahom spisu a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že o udelenie azylu požiadal z dôvodu, že pracoval ako tlmočník pre americkú armádu a tlmočenie vykonával vo väzenskom zariadení v G., ktoré bolo súčasťou americkej vojenskej základne. Tlmočil medzi americkými vojakmi a zadržanými príslušníkmi hnutia Taliban a práve títo sa mu vyhrážali smrťou a opakovane ho hľadali v dome jeho matky v T.. Preto po ukončení svojej práce tlmočníka sa prestal cítiť v krajine pôvodu bezpečne a rozhodol sa utiecť, pričom prácu tlmočníka vykonával do 13.10.2013 a krajinu opustil začiatkom júna 2014. Poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci navrhovateľa sp. zn. 10Sža/38/2015 zo dňa 11.11.2015, ktorý uviedol, že vo veci navrhovateľa je zrejmá jasná jednotiaca dejová línia, ktorú je potrebné interpretovať ako stupňujúci sa tlak voči nemu. Podotkol, že dôvodom ukončenia jeho pracovného pomeru v S. bola skutočnosť, že Američania už jeho pomoc pri tlmočení nepotrebovali a keďže v minulosti odmietol pomôcť Talibancom pri oslobodení ich príslušníkov, ktorí boli vo väzení, kde pracoval, tak zo strachu pred nimi, po ukončení svojej práce tlmočníka sa prestal cítiť v krajine pôvodu bezpečne a rozhodol sa utiecť. Rodina mu oznámila, že ho hľadajú príslušníci Talibanu. Mal za to, že objasnil z čoho plynú jeho subjektívne obavy z prenasledovania, ale poukázal aj na správy o S., ktoré takéto praktiky potvrdzujú. Jeho aktivity, z pohľadu výkonu jeho zamestnania, ako aj z dôvodu odmietnutia spolupráce s príslušníkmi Talibanu na oslobodení príslušníkov Talibanu vo väzenskom zariadení, bolo nutné posúdiť ako politickú oponentúru voči praktikám a cieľom hnutia Taliban na území S.. Keďže odporca tak nepostupoval, pochybil a vec nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasil so závermi odporcu, že v prejednávanej veci neexistuje indícia, ktorá by čo len naznačovala, že mu bolo spoločnosťou alebo časťou spoločnosti prisudzované nejaké politické presvedčenie. Tým, že odmietol napomáhať Talibanu pri oslobodení jeho príslušníkov a tým, že napomáhal americkým vojskám pri tlmočení, pričom pokiaľ by nesúhlasil s aktivitami amerických ozbrojených síl na území S., nikdy by im nenapomáhal pri vypočúvaní príslušníkov Talibanu. Túto skutočnosť možno jednoznačne považovať za oponentúru navrhovateľa voči praktikám, cieľom a ideológii hnutia Taliban. Toto hnutie si bolo vedomé tohto presvedčenia a oponentúry navrhovateľa a preto sa mu aj vyhrážalo. Odporca takisto konštatoval, že tvrdenie najvyššieho súdu vo veci navrhovateľa, že v danej veci je zrejmá, jasná, jednotiaca dejová línia, ktorú je potrebné interpretovať ako stupňujúci sa tlak voči navrhovateľovi, nemá podľa odporcu vo výpovedi navrhovateľa žiadnu oporu. S touto skutočnosťou nesúhlasil s poukazom na § 250r O. s. p., kedy správnemu orgánu neprináleží komentovať alebo spochybňovať právne závery najvyššieho súdu vyslovené v konaní, ale má jeho právny názor rešpektovať a je ním viazaný pri ďalšom prejednaní veci. Nerešpektovanie princípu viazanosti správneho orgánu právnym názorom súdu je vo svojej podstate nezákonnosťou a bezprostredne je spôsobilé podmieniť zrušenie nového administratívneho rozhodnutia, keďže konanie pred odporcom trpí inou vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia odporcu. Zdôraznil, že v krajine pôvodu, z dôvodu, že spolupracoval a pomáhal tlmočiť americkým vojskám, ako aj odmietnutie napomáhania príslušníkom militantného hnutia Taliban pri oslobodení ich príslušníkov vo väzení, toto jeho konanie možno považovať za politickú oponentúru voči hnutiu Taliban, keďže ako bývalý tlmočník spolupracujúci s americkou armádou sa v prípade návratu do S. obáva prenasledovania zo strany neštátneho pôvodcu hnutia Taliban, spočívajúceho v použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, pričom štát mu nebude schopný zabezpečiť ochranu. Jeho oprávnenosť obáv potvrdzujú všeobecne dostupné informácie o S. zabezpečené v konaní o azyle aj samotným odporcom. Z týchto informácií je preukázaná vysoká miera násilia a ozbrojených útokov na celom území S., nevynímajúc mestá T. a T., kde dochádza k pravidelným ozbrojeným útokom, vrátane samovražedných útokov zo strany ozbrojených militantných hnutí ako je Taliban, a to nielen na vojenské ciele, ale aj civilistov a civilné objekty. Vysoká miera násilia a útokov poukazuje na efektívnosť bezpečnostných orgánov v S.. Dodal, že v roku 2015 asistenčná misia OSN v S. (UNAMA) pozorovala konzistentné zlyhávanie S. orgánov v ochrane civilných komunít pred porušovaním ľudských práv a škodami. S. národné obranné a bezpečnostné zložky nie sú schopné potlačiť povstalecké aktivity, zaistiť bezpečnosť a stabilitu v celom S., pričom zo správ vyplýva, že S. tlmočníci, ktorí pracovali pre ozbrojené sily USA, Nemecka a Dánska, sa často snažia udržať si svoju skutočnú identitu v tajnosti, hoci neúspešne, pretože S. národná armáda je plná informátorov, ktorí poskytujú informácie o nich Talibanu. Správa EASO rovnako uvádza, že osoby zamestnané medzinárodnými vojenskými silami čelia vážnemu riziku že budú zastrašovaní alebo zameraní povstalcami vo všetkých častiach S.. Rovnako aj ďalšie správy potvrdzujú, že tlmočníci, kontraktori a dodávatelia patria medzi najrizikovejšiu skupinu v S.. Mal za to, že záver odporcu, že nesplnil podmienky pre udelenie azylu sú nedôvodné a v rozpore s obsahom administratívneho spisu a všeobecne dostupnými informáciami o krajine pôvodu navrhovateľa. S poukazom na právne závery, vyslovené Najvyšším súdom SR, na výpovede navrhovateľa mal za to, že tento v konaní o azyle uviedol všetky relevantné skutočnosti pre priznanie medzinárodnej ochrany vo forme azylu, pričom oprávnenosť a dôvodnosť jeho obáv bola v konaní náležite preukázaná. Informácie zabezpečené správnym orgánom v konaní o azyle navyše preukazujú, že S. vládne orgány mu nebudú schopné, v prípade jeho návratu, poskytnúť potrebnú a účinnú ochranu. Dostupnosti efektívnej ochrany zo strany štátu sa odporca v odôvodnení rozhodnutia nevenoval. V neposlednom rade Najvyšší súd SR v prejednávanej veci opätovne zdôraznil špecifikum azylového konania, a to zásadu, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu - „Benefit of doubt“. Aplikujúc túto zásadu mal za to, že na základe vykonaného dokazovania v konaní mal byť navrhovateľovi udelený azyl. Rovnako v odvolaní uviedol aj tú skutočnosť, že uzavrel manželstvo, avšak doposiaľ nedisponuje sobášnym listom, keďže jeho zástupca požiadal o zaslanie sobášneho listu duchovného, ktorý tak doposiaľ neuskutočnil, pričom na túto skutočnosť, aby doložil sobášny list, nebol zo strany odporcu ani vyzvaný. - Vo vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 22.06.2016 (č.l. 28-29 spisu) odporca navrhol, aby Krajský súd v Košiciach rozsudkom potvrdil napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-208-57/PO-Ž-2014 zo dňa 01.04.2016 v časti o neudelení azylu cudzincovi C. F. R., narodený XX.XX.XXXX. K námietkam navrhovateľa uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v navrhovateľovej veci (rozsudok sp. zn. 10Sža/38/2015 z 10.02.2015) vytkol odporcovi, že nedostatočne zistil skutkový stav, a to v kontexte nevykonania dôkazu Príručka UNHCR - Posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl z S., pričom konštatoval, že v zmysle tejto Príručky UNHCR považuje takéto osoby (t.j. spolupracovníkov armády, či medzinárodných síl, výslovne hovoria aj o tlmočníkoch) za spôsobilé na medzinárodnú ochranu vo forme azylu z dôvodu ich politického (imputovaného) presvedčenia. A pokiaľ odporca nezohľadňoval závery uvedenej Príručky, nemohol teda dôsledne zistiť skutkový stav. Správny orgán podotkol, že v rozsudku najvyššieho súdu nie je uvedená strana, kde by sa konštatovalo, že tlmočníci sú spôsobilí na medzinárodnú utečeneckú ochranu, pričom z daného pohľadu sú dôležité strany 34-35 a 38. Na strane 34 Príručky sa všeobecne konštatuje, že boli ohrození a napadnutí niektorí civilisti, ktorí pracovali pre IMF (Medzinárodné vojenské sily) ako šoféri, tlmočníci a iné civilné kapacity (funkcie). V poznámke pod čiarou č. 196 však UNHCR neuvádza ani jeden prípad, kde by došlo k objektívnemu ohrozeniu tlmočníka, pracujúceho (napríklad vo väzení) pre IMF. Príručka cituje iba jeden informačný zdroj, ktorý uvádza, že Nový Zéland ponúkol presídlenie 23 afganským tlmočníkom. Záverečné konštatovanie UNHCR, ktoré sa týka nielen tlmočníkov, ale aj skupín v bodoch a) až g) sú uvedené na strane 38 a v bode h) sa všeobecne konštatuje, že na základe predchádzajúcich analýz sa UNHCR domnieva, že na základe individuálnych okolností prípadu môžu takéto osoby potrebovať medzinárodnú ochranu z dôvodu (imputovaného politického presvedčenia). Mal za to, že vykonal dokazovanie tejto Príručky v súlade s usmernením Najvyššieho súdu SR uvedeného v rozsudku v navrhovateľovej veci a zabezpečil potrebné informácie o krajine pôvodu navrhovateľa a dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci. Z danej Príručky nevyplynuli žiadne konkrétne prípady prenasledovania afganských tlmočníkov pracujúcich vo väzení a táto Príručka má len odporúčací charakter a je v nej uvedené, že každý prípad je potrebné posudzovať jednotlivo. Mal za to, že v navrhovateľovom prípade sa dostatočným spôsobom venoval skúmaniu (ne)existencie prisudzovaného politického presvedčenia, keďže prihliadol na výpoveď navrhovateľa, ktorý počas vstupného pohovoru uviedol, že v priestoroch väznice, ani mimo nej nedošlo k akémukoľvek ohrozeniu jeho osoby a nič sa nestalo ani jemu, ani jeho rodine. Tlmočnícku činnosť začal vykonávať preto, že bola dobre zaplatená a po smrti otca bol živiteľom rodiny a nie na základe toho, že by sympatizoval s oficiálnou politikou medzinárodných bezpečnostných síl, namierených proti Talibanu a majúcich snahu nastoliť v krajine poriadok, pričom výkon tlmočníckej činnosti ukončil z dôvodu, že po štyroch rokoch začali americkí vojaci vracať územie J. S. vláde a jeho služby už nepotrebovali. Samotný navrhovateľ uviedol, že nevykonával až takú nebezpečnú činnosť, ako napríklad tlmočníci pôsobiaci v boji, za čo sa mu postupne znižoval plat. Počas tlmočenia sa mu zadržaní príslušníci Talibanu vyhrážali, že ho zabijú, navštevovali jeho matku a údajne jej aj telefonovali a žiadali ju, aby im pomohol vyslobodiť príslušníkov Talibanu z väzenia, v ktorom pôsobil. Avšak, ako uviedol v napadnutom rozhodnutí, navrhovateľ nepociťoval žiadne obavy a naďalej pracoval ako tlmočník pre IMF a až keď bol s ním ukončený pracovný pomer, tak odišiel z S.. Taliban voči nemu nevykonal žiadne závažné alebo opakované konanie, ktoré by reálne spôsobilo vážne porušovanie základných ľudských práv navrhovateľa a taktiež voči nemu nebolo použité fyzické alebo psychické násilie (§ 2 písm. d) zákona o azyle). Možno teda na základe tejto argumentácie vylúčiť, že by bol navrhovateľ Talibanom označený za oponenta voči praktikám, cieľom a ideológii tohto hnutia. Dané potvrdzuje aj fakt, že okrem telefonátu jeho matke navrhovateľ počas pracovného pomeru, ako aj po jeho skončení, nebol zo strany Talibanu kontaktovaný z dôvodu, že neuposlúchol žiadosť Talibanu aby dostal z väzenia niektorých z jeho príslušníkov. Preto aj napriek jednotiacej dejovej línii navrhovateľa, ktorú uviedol počas pohovoru, nemožno hovoriť ani o závažnom, ani o opakovanom konaní, ktoré by porušoval navrhovateľove práva. Podobne, nakoľko ide o ojedinelý prípad skontaktovania navrhovateľa (cez jeho matku) nemožno hovoriť o stupňujúcom sa psychickom nátlaku na navrhovateľa. Preto neakceptoval námietku navrhovateľa, že jeho rozhodnutie trpí vadou (nerešpektovanie názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky keďže vykonal dodatočne dokazovanie v súlade s jeho rozsudkom). Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem iného v rozsudku uviedol, že o udelení, respektíve neudelení azylu, rozhoduje v prvom rade odporca, preto musí vykonať náležité dokazovanie (strana 16 rozsudku), čo aj odporca vykonal a rešpektoval názor súdu na doplnenie dokazovania a vykonal dôkaz (Príručka UNHCR) so záverom, že uvedená Príručka má odporúčací charakter, je všeobecná (bez konkrétnych relevantných informácií pre navrhovateľov prípad) a je potrebné vykonať individuálne dokazovanie. Pokiaľ sa v rozsudku uvádza, že odporca musí dať odpoveď na otázku, či výkon povolania tlmočníka pre väzenské zariadenie a odmietnutie spolupráce na oslobodení príslušníkov Talibanu z väzenia, pre ktoré navrhovateľ pracoval ako tlmočník, mohol byť vnímaný ako politická oponentúra a či v krajine pôvodu hrozí, že takéto osoby sú predmetom útokov zo strany neštátnych subjektov (príslušníkov náboženských a militantných skupín) a súčasne či sú štátne orgány schopné poskytnúť efektívnu ochranu pred prípadnými hrozbami (strana 17 rozsudku) mal odporca za to, že v napadnutom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľa nemožno vnímať za politické oponenta Talibanu a takisto sa odporca v konaní zaoberal otázkou, či by bol štát schopný a ochotný mu poskytnúť ochranu (MU-ODZS-2016/000038-008). Najvyšší súd rovnako v zrušujúcom rozsudku uviedol, že podľa jeho názoru bude potrebné, aby odporca rozhodol o udelení/neudelení azylu po doplnení dokazovania uvedeným smerom a po zvážení všetkých vyššie uvedených skutočností (strana 19 rozsudku). Teda odporca po doplnení dokazovania rozhodol o neudelení azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Skutkové zistenia prípadu zistil na základe dokazovania z predchádzajúceho konania a doplneného o nové dokazovanie, ktoré ho viedlo k záveru o neudelení azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany, čím považuje svoje rozhodnutie za súladné s názorom najvyššieho súdu v zrušujúcom rozsudku. Nemal pochybnosti o skutkových okolnostiach prípadu a v konaní uniesol dôkazné bremeno zadovážením potrebných informácií o krajine pôvodu a vyhodnotením Príručky UNHCR, ktorú navrhol vykonať Najvyšší súd Slovenskej republiky a toto vyhodnotenie dokazovania je aj v súlade s obsahom spisu. - Na základe súhlasu účastníkov konania krajský súd podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku rozhodol bez nariadenia pojednávania ako miestne a vecne príslušný súd na pojednávaní konanom dňa 19.07.2016. § Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa § 10 ods. 1 písm. a), b) zákona o azyle, Ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, Na účely tohto zákona sa prenasledovaním rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v: 1. použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v časti konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. v konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, Na účely tohto zákona sa pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia rozumie 1. štát, 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, Na účely tohto zákona sa vážnym bezprávím rozumie 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Podľa § 13a zákona o azyle, Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody sa domnievať, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. - Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že za použitia ustanovenia § 250q ods. 3 O.s.p. je napadnuté rozhodnutie odporcu potrebné potvrdiť ako vecne správne z nižšie uvedených dôvodov. V opravnom prostriedku navrhovateľ zdôrazňoval, že jeho subjektívne obavy z prenasledovania boli preukázané, keďže v minulosti odmietol pomôcť Talibancom pri oslobodení ich príslušníkov, ktorí boli vo väzení kde pracoval, pričom zo strachu pred nimi po ukončení svojej práce tlmočníka sa prestal cítiť v krajine pôvodu bezpečne a rozhodol sa utiecť a rovnako mu aj jeho rodina oznámila, že ho hľadajú príslušníci Talibanu. Namietal, že jeho aktivity z pohľadu výkonu jeho zamestnania treba posúdiť ako politickú oponentúru voči praktikám a cieľom hnutia Taliban na území S. z dôvodu odmietnutia spolupráce s príslušníkmi Talibanu na oslobodení jeho príslušníkov z väzenského zariadenia. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, najmä z výpovede navrhovateľa, že tento s príslušníkmi Taliabanu prišiel priamo do kontaktu iba pri tlmočení vo väznici, kde títo sa mu vyhrážali, že ak ho niekde nájdu, tak ho zabijú, pričom chodievali aj za jeho matkou a kontaktovali ju aj telefonicky. Po tom, čo prestal vykonávať funkciu tlmočníka sa necítil v bezpečí, zdržiaval sa iba v T. a do T. (miesta bydliska) nechodieval. Návratu do krajiny sa obával kvôli príslušníkom Talianu, keďže pracoval ako tlmočník. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ nebol nikdy členom ani podporovateľom žiadnej politickej strany, organizácie, ani hnutia. Daná skutočnosť vyplynula z jeho výpovede. Rovnako nebol nikdy trestne stíhaní a v krajine pôvodu nemal žiadne problémy s bezpečnostnými, či inými zložkami štátu. Ak má byť prípad navrhovateľa posudzovaný z hľadiska Ženevského dohovoru z roku 1951 a on posudzovaný ako utečenec, tak musia byť naplnené jednak subjektívne a jednak objektívne prvky tohto pojmu súčasne. Možno konštatovať, že v prípade navrhovateľa je tento subjektívny prvok naplnený v dôsledku určitej psychickej obavy z prenasledovania príslušníkmi hnutia Taliban, avšak v jeho prípade absentuje objektívny prvok, teda zdôvodnenie strachu z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto dohovore, ktorými sú rasa, náboženstvo, národnosť, príslušnosť k určitej sociálnej skupine alebo politický názor. Existencia tohto prvku je z hľadiska udelenia azylu podstatná, pričom súd má zato, že v prípade navrhovateľa nebola preukázaná z nižšie uvedených dôvodov. K objektívnosti obáv súd dodáva, že samotná Obava, ako určitá pocitová kategória jedinca, sama o sebe nepostačuje pre udelenie azylu a v konaní musí byť preukázané, že obava je opodstatnená a že ide o obavu z prenasledovania z dôvodov uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle. Rovnako musí byť preukázaná aj kauzálna súvislosť medzi jeho opodstatnenou obavou z prenasledovania pre jeho rasu, národnosť, sociálnu skupinu alebo politické presvedčenie. Prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je chápané ako vážne porušovanie ľudských práv jednotlivca a nie celej skupiny obyvateľstva. Preto ani všeobecná nepriaznivá situácia v krajine pôvodu sama o sebe nezakladá relevantný dôvod pre udelenie azylu. Súd poukazuje na Kritériá a postupy pri udeľovaní štatútu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov vydaného UNHCR, v zmysle ktorého osoby, ktoré sú donútené opustiť rodnú krajinu následkom medzinárodných alebo vnútroštátnych ozbrojených konfliktov, sa obvykle nepovažujú za utečencov, pokiaľ tento konflikt neprechádza priamo do perzekúcie v zmysle uvedeného Dohovoru. Takýmto osobám je však zabezpečená ochrana podľa iných medzinárodných dokumentov. Dané správny orgán správne vyhodnotil pri posudzovaní poskytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi. Súd sa stotožňuje s tvrdením správneho orgánu v napadnutom rozhodnutí, že navrhovateľ nečelil absolútne žiadnym problém zo strany štátu, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle, pričom aj z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že nebol nikdy členom ani podporovateľom žiadnej politickej strany, organizácie, ani hnutia. Rovnako nebol nikdy trestne stíhaní a v krajine pôvodu nemal žiadne problémy s bezpečnostnými, či inými zložkami štátu. Z daného vyplýva, že objektívne nečelil prenasledovaniu v zmysle § 8 zákona o azyle. Takisto nečelil pred vycestovaním z krajiny pôvodu (jún 2014) žiadnym problémom ani zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle. Je nespochybniteľné, že navrhovateľ nikdy počas svojho pobytu v krajine pôvodu do priameho kontaktu s príslušníkmi hnutia Taliban (t.j. s neštátnymi aktérmi) neprišiel okrem svojho pôsobenia ako tlmočník vo väzenskom zariadení. Z jeho výpovede rovnako vyplýva, že okrem ich slovných vyhrážok, teda zo strany príslušníkov hnutia Taliban, ktorí boli uväznení, sa nič nestalo. Nemožno teda uzavrieť, že čelil priamej forme prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle zo strany neštátnych pôvodcov násilia pred opustením krajiny pôvodu. V jeho prípade nemožno hovoriť, žeby čelil nejakej forme prenasledovania zo strany neštátnych subjektov, ktoré by bolo možné podriadiť pod pojem utečenca v zmysle Konvencie a zákona o azyle. Pokiaľ sa týka definície pojmu utečenca v zmysle Konvencie a naplnenia subjektívnych a objektívnych prvkov tohto pojmu možno uzavrieť, že v prípade navrhovateľa jednoznačne absentuje objektívny prvok odôvodnenosti jeho strachu. Navrhovateľ objektívne nemal pred opustením krajiny svojho pôvodu žiadne problémy takéhoto charakteru, ktoré by vychádzali z dôvodov uvedených v Konvencií a v zákone o azyle, čím nesplnil podmienky pre udelenie azylu. Navrhovateľovi sa príslušníci Talibanu, s výnimkou výkonu tlmočenia vo väznici v G., nikdy priamo nevyhrážali, nikdy ho osobne nekontaktovali, ani nezastrašovali. Daná skutočnosť je veľmi podstatná pri skúmaní objektívneho prvku. Ani počas vykonávania tlmočenia neprišiel k žiadnej ujme a takisto nevyplýva, žeby bol nejakým spôsobom ohrozený. Tlmočenie vo väzenskom zariadení vykonával od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, pričom v danom období neuvádzal nijaké osobné problémy s Talibanom, či inými subjektami pôsobiacimi v S.. Po ukončení tlmočenia v októbri 2013 až do odchodu z krajiny pôvodu začiatkom júna 2014, čo je približne 8 mesiacov sa nachádzal v T., avšak nič z toho, čo navrhovateľ počas konania uviedol, nenasvedčuje tomu, že by bol psychicky, či fyzicky zastrašovaný Talibanom. Dané vyplýva jednoznačne z jeho výpovede. V tejto súvislosti súd rovnako ako odporca poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci H.A.B. vs. Spojené kráľovstvo, v zmysle ktorého jedinci, ktorí sú vnímaní ako podpora pre medzinárodné spoločenstvo, môžu preukázať skutočné a osobné riziko zo strany Talibanu v závislosti od konkrétnych okolností prípadu, povahy ich spolupráce s medzinárodným spoločenstvom a ich profilu. Dané však nemožno zovšeobecňovať na každého takéhoto jedinca. V danom prípade bol súd (ESĽP) presvedčený, že sa nepreukázalo, že každý s napojením na OSN alebo americké ozbrojené sily, a to aj v T., môže byť považovaný za osobu, ktorej hrozí reálne nebezpečenstvo zaobchádzania v rozpore s článkom 3 Európskeho dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd bez ohľadu na profil osoby alebo aj to, či naďalej pracuje pre medzinárodné spoločenstvo. Teda pri posudzovaní činnosti navrhovateľa pre americké ozbrojené sily ako tlmočníka treba zohľadňoval jednak profil osoby, ako aj tú skutočnosť, či naďalej pracuje pre medzinárodné spoločenstvo, ako aj to, či napojením na tieto zložky u neho hrozí reálne nebezpečenstvo zaobchádzania. V zmysle odporcom získaných správ vyplýva, že jedinci, ktorí spolupracovali s vnútroštátnymi alebo zahraničnými vládami, podnikmi a orgánmi pomoci v S., vrátane UNHCR, sú vystavení riziku zastrašovania, obťažovania, ako aj prenasledovania v dôsledku ich vnímanej spolupráce s cudzincami, avšak vo všeobecnosti platí, že ukončenie ich pracovného pomeru alebo premiestnenia sa túto hrozbu zruší ak neexistujú špecifické faktory, ktoré tomu bránia. Riziko u týchto osôb je podstatne väčšie u jedincov mimo T., respektíve u osôb, ktoré spolupracujú s týmito inštitúciami v mieste bydliska. V posudzovanej veci nie je bez významu, že navrhovateľ má trvalý pobyt v T., žil u svojej tety v T., pričom prácu tlmočníka, ktorú ukončil v roku 2013, vykonával mimo svojho bydliska, konkrétne v okrese J., v provincii G.. Takisto nie je bez významu tá skutočnosť, že jeho teta, ktorá sa chválila jeho pôsobením, že jej synovec pracuje ako tlmočník, nikdy nečelila kvôli jeho práci hrozbe zo strany Talibanu, ani nebola ich príslušníkmi kontaktovaná. Jedinou takouto jeho rodinnou príslušníčkou je jeho matka, ktorá bola kontaktovaná telefonicky a ktorá aj upozornila syna, aby sa nevracal domov. Avšak ani ona osobne nečelila prenasledovaniu zo strany príslušníkov hnutia Taliban. Takisto v posudzovanej veci nie je bez významu, že navrhovateľ neutrpel nijakú ujmu v čase, kedy skutočne vykonával funkciu tlmočníka, túto ujmu neutrpela ani jeho rodina, okrem slovných vyhrážok. Takisto neutrpel túto ujmu ani po tom, čo prestal vykonávať funkciu tlmočníka, aj keď bol v krajine pôvodu približne 8 mesiacov až do svojho odchodu. Počas tohto obdobia nebol ani kontaktovaný, ani mu nebolo ublížené zo strany hnutia Taliban, čím je daná len veľmi malá pravdepodobnosť, žeby mu hrozila nejaká ujma aj v súčasnosti, keď už ako tlmočník nepracuje. Rovnako sa možno stotožniť s konštatáciou správneho orgánu týkajúcu sa rozsahu obáv navrhovateľa z príslušníkov hnutia Taliban, nakoľko ak by jeho obavy z toho, že mu ublížia, že spolupracuje s príslušníkmi amerických ozbrojených síl, boli značné tak by zanechal práce tlmočníka z dôvodu danej obavy ihneď po tom, čo sa o takom niečom dozvedel. Teda jeho strach a obava z hnutia Taliban nebola takej intenzity, aby opustil prácu tlmočníka. Rovnako sa ani neobrátil na príslušné orgány. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti možno preto súhlasiť so záverom správneho orgánu, že navrhovateľ nečelil žiadnemu prenasledovaniu, ba ani žiadnemu stupňujúcemu nátlaku zo strany neštátnych subjektov. Odporca v napadnutom rozhodnutí uzavrel, že z dostupných informácií vyplýva, že tlmočníci v súvislosti s poskytovaním medzinárodnej ochrany patria medzi rizikové skupiny osôb. Správne však dôvodil, že v zmysle azylovej procedúry treba rozlišovať medzi rizikovou skupinou a sociálnou skupinou v zmysle Konvencie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti definoval sociálnu skupinu v zmysle § 8 zákona o azyle ako skupinu osôb, ktorá sa vyznačuje spoločnou charakteristikou, objektívne danou alebo ktorú spoločnosť aspoň takto vníma. Táto charakteristika má spravidla povahu vrodenej, nezameniteľnej podoby alebo postavenia spoločenských zvyklostí a obyčají, poprípade zhodnej sexuálnej orientácie, ktorá je pre inakosť v menšine. Teda výkon povolania tlmočník nespĺňa danú charakteristiku sociálnej skupiny v zmysle zákona o azyle a preto nemožno prípad navrhovateľa subsumovať pod prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine. Existuje tu však prináležitosť navrhovateľa k rizikovej skupine (tlmočníci pracujúci pre medzinárodné zložky v S.) a z nej vyplývajúce určité bezpečnostné riziká majú svoje miesto pri posúdení, či žiadateľ spĺňa predpoklady pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Krajský súd konštatuje, že správny orgán sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal aj nedostatkom, ktorý mu bol vytknutý v rozhodnutí NS SR v prechádzajúcom konaní, a to posudzovanie možnosti prenasledovania navrhovateľa neštátnymi subjektmi z dôvodu prisudzovaného politického presvedčenia v súvislosti s tlmočníckou činnosťou pre americkú armádu vychádzajúc aj z Príručky UNHCR, podľa ktorej pri vyhodnocovaní potrieb medzinárodnej ochrany žiadateľov o azyl z S. z augusta 2013 vyplýva, že existujú tzv. potenciálne rizikové profily osôb, medzi ktoré vymenúva príručka aj tlmočníkov a v danom prípade je možné z hľadiska tohto členenia ich zaradiť k civilistom spojených alebo vnímaných ako podporujúcich Afganské národné bezpečnostné sily alebo medzinárodné vojenské sily. Autor správy uvádza, že na základe analýzy sa domnieva, že v závislosti od jednotlivých okolností prípadu, osoby spojené alebo vnímané ako podporujúce vládu alebo medzinárodné spoločenstvo vrátane medzinárodných vojenských síl, môžu potrebovať medzinárodnú ochranu utečencov z dôvodu ich (vnímaného) politického názoru. Hlavnú úlohu teda pri posudzovaní každého prípadu zohrávajú individuálne okolnosti prípadu konkrétneho žiadateľa. Iba domnienka, že osoba s prisudzovaným politickým názorom môže potrebovať medzinárodnú ochranu je nepostačujúca pre udelenie azylu. Možno však zosumarizovať, že z okolností prípadu navrhovateľa, zo skutočnosti ním uvedených nič nasvedčuje tomu, že v krajine pôvodu čelil prenasledovaniu v súvislosti s vnímaným (prisudzovaným) politickým názorom, ktorý sa mal prejaviť podľa odvolacej námietky v tom, že nebol ochotný spolupracovať pri oslobodzovaní príslušníkov Talibanu z väzenia. Opätovne súd dodáva, že počas jeho pobytu v krajine pôvodu, nebol konfrontovaný za ním prezentovaný takto prisudzovaný politický názor žiadnym subjektom. V krajine pôvodu nečelil nijakým reálnym problémom, ktoré by mali súvis s jeho prácou tlmočníka, alebo len s jeho osobou. Samotný navrhovateľ neprodukoval žiadnu indíciu, v zmysle ktorej by bolo možno konštatovať, že mu bolo spoločnosťou, respektíve jej častou, prisudzované nejaké politické presvedčenie, či názor. Preto možno uzavrieť, že nebol vystavený prenasledovaniu z dôvodov zastávania určitých politických názorov, či už priamych alebo mu prisudzovaných, čím neboli splnené ani z tohto pohľadu podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. Príslušnosť navrhovateľa k jednej z rizikových skupín neznamená samo osobe poskytnutie medzinárodnej ochrany vo forme azylu, pričom daná príslušnosť môže byť zohľadnená aj vo forme inej medzinárodnej ochrany, t.j. poskytnutá doplnková ochrana. Preto má súd zato, že poskytnutie medzinárodnej ochrany navrhovateľovi vo forme poskytnutia doplnkovej ochrany zohľadňuje závery plynúce z daného odporúčania uvedeného v Príručke UNHCR, pričom zo strany správneho orgánu, vzhľadom na vyššie uvedené, boli v plnom rozsahu zohľadnené individuálne okolnosti žiadateľa, ako aj jeho súnaležitosť k rizikovej skupine (tlmočníci). V napadnutom rozhodnutí sa ďalej správny orgán zaoberal dôvodmi prečo poskytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu, v ktorej časti jeho rozhodnutie nepodlieha súdnemu prieskumu. Pokiaľ v rozsudku sp. zn. 10Sža/38/2015 zo dňa 11.11.2015 Najvyšší súd SR mal zato, že námietka navrhovateľa je dôvodná, nakoľko odporca nezohľadňoval závery uvedené v príručke UNHCR, v zmysle ktorej treba považovať osoby (t.j. spolupracovníkov armády, či medzinárodných síl, výslovne sa hovorí aj o tlmočníkoch) za spôsobilé na medzinárodnú ochranu vo forme azylu, z dôvodu ich politického (imputovaného) presvedčenia, má súd za to, že odporca danú skutočnosť vo svojom rozhodnutí zohľadnil a so skutočnosťami plynúci z danej príručky, sa vo svojom rozhodnutí náležite vyporiadal, čím odstránil daný nedostatok. Rovnako ma súd zato, že odporca zohľadnil jednotiacu dejovú líniu vo výpovedi navrhovateľa a skutočnosti ním uvádzané nepovažoval za nedôveryhodné a nevyvodzoval ich ako nepravdivé. Ba naopak, navrhovateľom uvádzané skutočnosti zohľadňoval a z nich vyvádzal v súlade s medzinárodnými dohovormi a zákonom o azyle a na ich základe dospel k záveru, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené dôvody pre udelenie azylu v zmysle § 8 a § 10 zákona o azyle. Rovnako možno konštatovať, že odporca svojím rozhodnutí nenarušil zásadu prijatú v rámci judikatúry najvyššieho súdu „benefit of doubt“, keďže vychádzal zo skutočností uvádzaných navrhovateľom ako zo smerodajných, pričom vo svojom rozhodnutí sa náležite zaoberal týmito v ich jednotlivosti, ako aj vo vzájomných súvislostiach, rešpektujúc ich jednotnú dejovú líniu, z ktorej je možné vychádzať a túto aj hodnotiť. Pokiaľ sa týka tzv. inputovaného politického presvedčenia, aj s danou skutočnosťou sa odporca vo svojom rozhodnutí vyporiadal a náležite zdôvodnil, prečo dané nemožno považovať za politický názor v zmysle § 8 zákona o azyle, čím ani z tohto pohľadu nie je splnená podmienky pre udelenie azylu navrhovateľovi. Súd konštatuje, že odporca sa v napadnutom rozhodnutí vyporiadal so všetkými mu vytýkanými nedostatkami uvedenými najvyšším súdom v ostatnom zrušujúcom rozhodnutí. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie dôležité. Z ním vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Odporca teda postupoval správne, v súlade so zákonom o azyle, keď podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle tento navrhovateľovi neudelil. Krajský súd nepovažoval námietky uvedené v opravnom prostriedku za spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Je zrejmé z akých argumentov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom dospel k záveru, že správny orgán dokazovanie vykonal a vyhodnotil riadnym spôsobom. Riadne zistil skutkový stav veci a z tohto podkladu vychádzal aj pri svojom rozhodnutí o neexistencii dôvodov pre udelenie azylu v zmysle §§ 8 a 10 zákona o azyle a v zmysle príslušného zákonného ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle, azyl neudelil, teda odporca vec aj správne právne posúdil. Odporca sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie vo veci a súd preto jeho rozhodnutie v časti výroku o neudelení azylu ako vecne správne potvrdil podľa § 250q ods. 3 O.s.p.. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ, ktorý bol v konaní neúspešný, nemá právo na náhradu trov konania a odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.