Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sp/17/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200616 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200616.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach samosudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci navrhovateľa Y. N. J. G. N. U. , B.. XX.XX.XXXX (G.. XX.XX.XXXX), štátna príslušnosť H. N. G., O. X. H., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zast. Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova 18, Košice, proti odporcovi Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobárova 44, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu zo dňa 05.05.2016 č.s.: PPZ-HCP-BA6-133-008/2016-AV takto r o z h o d o l : Podľa § 250q ods. 3 O.s.p. z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 2 písm.c/ a d/ O.s.p. s použitím § 250l ods.2 O.s.p. z r u š u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 05.05.2016 č. PPZ-HCP-BA6-133-008/2016- AV a v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. N a r i a ď u j e , aby navrhovateľ Y. N., štátna príslušnosť H. N. G., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia cudzincov v Sečovciach, Bitúnková 14, bol neodkladne prepustený zo zaistenia. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-133-008/2016-AV zo dňa 05.05.2016 podľa § 88 ods.1 písm.c/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa na základe skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarskej republiky na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov dňom 05.05.2016 a umiestnil účastníka konania v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC Sečovce“) a zároveň podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 05.10.2016. V odôvodnení rozhodnutia odporca poukázal na to, že účastník konania bol dňa 05.05.2016 v čase od 09.05 hod. kontrolovaný príslušníkmi policajného zboru na ulici pred Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, pričom uviedol, že je z H. N. G.. Pri kontrole sa nevedel preukázať dokladom totožnosti a následnými lustráciami v informačných systémoch policajného zboru bolo zistené, že tento na území SR nemá pobyt a na jej území sa zdržiava neoprávnene. Lustráciou bolo tiež zistené, že cudzinec bol dňa 29.04.2016 zadržaný v Bratislave a následne bol zaistený podľa § 88 ods.1 písm.c/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu prípravy a výkonu dublinského transferu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, pričom dňa 02.05.2016 príslušné Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra SR vydalo odpoveď, podľa ktorej nie je príslušné na konanie v zmysle uvedeného nariadenia Európskeho parlamentu. Ďalšími lustráciami bolo zistené, že cudzinec má pozitívny záznam v systéme Eurodac, podľa ktorého je žiadateľom o azyl na území Maďarskej republiky. Ďalej v odôvodnení uviedol, že cudzinec počas kontroly dňa 29.04.2016 uviedol, že je narodený XX.XX.XXXX, a následne počas kontroly dňa 05.05.2016 tento údaj upresnil tak, že v skutočnosti sa narodil XX.XX.XXXX. Správny orgán dňa 05.05.2016 oznámil štátnemu orgánu Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra SR (ďalej len „dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa medzinárodného právneho predpisu a zároveň z tohto dôvodu začal konanie vo veci zaistenia účastníka podľa § 88 ods.1 písm.c/ zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa označeného Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ. Ďalej uviedol, že v zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa 05.05.2016 spísanej podľa § 22 ods.1 Správneho poriadku pod č. PPZ-HCP-BA6-133-008/2016-AV účastník konania opísal svoj príchod z domovského štátu až na územie SR, keď predtým na území Maďarska bol zadržaný, boli mu odobrané odtlačky prstov a požiadal o azyl. Ďalej z jeho výpovede vyplynulo, že jeho cieľovou krajinou je Rakúsko, kde chce pracovať a žiť. Aj v prípade ak by ho polícia pustila a uložila by mu povinnosť zdržiavať sa na území SR, takúto povinnosť by nesplnil, ale ujde do Rakúska, pretože na Slovensku, kde nemá žiadne väzby, a to ani rodinné, nechce zostať, ale chce odísť do Rakúska. Správny orgán navrhovateľa zaistil, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak u neho existuje značné riziko úteku. Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa pritom rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť ihneď, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Mal za to, že navrhovateľ ako štátny príslušník tretej krajiny má medzinárodnými dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktorému v domovskej krajine hrozí, pričom tieto štáty majú zároveň právo na ochranu pred proti spoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Tieto prostriedky slúžia okrem iného na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu a ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku. Využívanie týchto prostriedkov v aplikovanej praxi štátnymi orgánmi členských štátov schengenského priestoru je potrebné na zachovanie stabilnej a bezpečnostnej situácie na území schengenského priestoru, či už z pohľadu ochrany zdravia a života, ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti, ktorú si spoločnosť svojim svedomitým konaním dlhodobo buduje. Účastník má rovnako poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru, ktorým je v tomto prípade Maďarská republika. Napriek tejto skutočnosti účastník konania nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy upravujúce pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny, na území členských štátov schengenského priestoru. V prípade, ak sa u účastníka konania zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany, je potrebné poskytnúť mu takúto ochranu bezodkladne a tým mu zároveň umožniť aj zdržiavať sa na území Maďarskej republiky, prípadne aj iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. V odôvodnení rozhodnutia ďalej zdôraznil, že navrhovateľ bol zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie z územia Maďarskej republiky cez územie Slovenskej republiky na územie Rakúskej republiky. Navrhovateľ neoprávnene opustil Maďarskú republiku, ktorú skutočnosť potvrdil aj v spísanej zápisnici pred správnym orgánom. V jeho prípade teda existuje reálne riziko úteku, nakoľko sa chce dostať na územie Rakúskej republiky a nechce sa vrátiť do Maďarska. Na území SR pritom účastník konania sám pomoc nevyhľadal, ale bol kontrolovaný hliadkou polície. Účastník konania nemá na území schengenského priestoru udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov, ktorá skutočnosť jednoznačne preukazuje existenciu značného rizika jeho úteku. Podotkol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia v zmysle ustanovenia § 89 ods.1 písm.a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov a konštatoval, že účastník konania nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona, a to z dôvodu, že správny orgán môže uvedené oprávnenia využiť počas konania vo veci administratívneho konania, čo v tomto konkrétnom prípade absentuje. Pokiaľ sa týka dĺžky doby zaistenia, túto stanovil do 05.10.2016, počas ktorej správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie do Maďarskej republiky, pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany príslušných úradov, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne ako aj personálne zabezpečenie, pričom po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny bude skúmať, či trvá účasť zaistenia podľa § 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Presnú dĺžku doby nutnej k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť, ale je možné ju odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe. Z tohto dôvodu dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré patrí okrem iného komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a Maďarskej republiky, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť. V závere odôvodnenia správny orgán poukázal aj na to, že vzhľadom na správanie účastníka konania nie je možné aplikovať postup v zmysle článku 7 ods.1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, kde je uvedené, že ak existuje riziko úteku, alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutie lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako 7 dní. Záverom odporca konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu, vedenému dublinským strediskom o prevoze podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 je zaistenie účastníka konania v súlade s článkom 5 ods.1 písm.f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nakoľko je preukázané, že účastník konania je v súčasnej dobe žiadateľ o udelenie azylu na území Maďarska. Navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote podal prostredníctvom zástupcu proti rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok a domáhal sa jeho zrušenia v celom rozsahu. Mal za to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutiu vytýkal aj jeho nepreskúmateľnosť. Zdôraznil, že navrhovateľ na osobnom stretnutí s právnikom centra uviedol, že rozhodnutie odporcu obsahuje nesprávny dátum jeho narodenia - XX.XX.XXXX, pričom v skutočnosti sa narodil XX.XX.XXXX, tak ako je to správne uvedené pod fotografiou, tvoriacou prílohu napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ je tak maloletou osobou bez zákonného zástupcu, preto je absolútne neprípustné a v rozpore nielen so zákonom o pobyte cudzincov, ale aj medzinárodnými dohovormi na ochranu práv dieťaťa, aby takéto rozhodnutie bolo vydané voči maloletému dieťaťu bez jeho zákonného zástupcu. Žiadal, aby u navrhovateľa bolo vykonané znalecké dokazovanie, ktorým bude preukázané, že sa jedná o osobu, ktorá je plnoletá, a teda aj spôsobilá byť účastníkom správneho konania. Zdôraznil, že ak sa preukáže, že navrhovateľ je maloletým cudzincom na území SR bez sprievodu zákonného zástupcu, je povinnosťou odporcu kontaktovať príslušné orgány sociálnoprávnej ochrany detí a umiestniť ho v zariadení pre maloletých cudzincov bez sprievodu v Medzilaborciach a taktiež rozhodnúť o jeho opatrovníkovi. Ďalej v opravnom prostriedku navrhovateľ uviedol, že na územie Maďarska sa nechce vrátiť. Tvrdil, že jeho vrátením na územie Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia dôjde k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 ods.2 Ústavy SR. Hoci definitívny záver o jeho návrate na územie Maďarska padne v konaní o odovzdaní pred Migračným úradom Ministerstva vnútra SR, slovenské súdy už viackrát judikovali, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t.j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune (v tomto prípade o odovzdaní v zmysle Dublinského nariadenia) je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. Navrhovateľ vytýkal odporcovi, že dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému, ktoré sú pritom všeobecne známe. Odporca vôbec nezisťoval, ako Maďarsko aplikuje právo v otázke azylového konania a aké podmienky je skutočne schopný zabezpečiť navrhovateľovi v prípade jeho transferu. Z napadnutého rozhodnutia odporcu nie je zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že transferom navrhovateľa na území Maďarska nedôjde k porušeniu označených ustanovení medzinárodných dohovorov ako aj Ústavy SR, hoci Ústavný súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že medzi zaistením a jeho účelom je nepopierateľná nadväznosť. V tej súvislosti označil nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013 ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža 31/2014 zo dňa 02.09.2014. Poukázal aj na obsah správy Európskej rady pre utečencov a emigrantov (ECRE-European council on refuges and exiles) z konca septembra roku 2015, v ktorej sa konštatovalo, že na základe vlastného monitoringu vykonaného v zariadeniach pre žiadateľov o azyl a cudzincov v Maďarsku bolo zistené, že uzatvorením prístupu k medzinárodnej ochrane prostredníctvom fyzických a právnych bariér dochádza v maďarskom azylovom systému k porušovaniu medzinárodného utečeneckého práva a európskeho azylového práva. V Maďarsku dochádza ku kriminalizovaniu osôb hľadajúcich medzinárodnú ochranu a zodpovednosť za ochranu utečencov je presúvaná na iné krajiny v regióne. Je to výsledkom promptne prijatej série opatrení, pričom za obzvlášť problematickú sa považuje nová procedúra na hraniciach, pretože žiadosť o udelenie azylu sa posudzuje v extrémne rýchlom konaní počas zaistenia a so slabým prístupom k právnej pomoci, ktorá prakticky popiera žiadateľom právo vyvrátiť domnienku o bezpečnosti s ohľadom na ich individuálne okolnosti prípadu. Nedostatky boli identifikované aj v procese identifikovania zraniteľných žiadateľov o azyl v azylových detenčných zariadeniach a v procese súdneho prieskumu zákonnosti zaistenia. Uvedená medzinárodná organizácia preto odporúča členským krajinám EÚ nevracať žiadateľov o azyl do Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia. V podanom odvolaní navrhovateľ prostredníctvom zástupcu dal do pozornosti súdu všeobecne známu skutočnosť, že Európska komisia začala konanie proti Maďarsku pre schválený zákon týkajúci sa azylového procesu. Rovnako Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov zverejnil aktuálnu správu o situácii žiadateľov o azyl a azylovom konaní a jeho závažných nedostatkoch v Maďarsku. Odporca tak napadnutým rozhodnutím a následným transferom vystavuje navrhovateľa podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s článkom 3 Dohovoru a článkom 16 ods.2 Ústavy SR. práve z týchto dôvodov odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a vec aj nesprávne právne posúdil. V podanom odvolaní ďalej poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. v prípade M.S.S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011), a to vo vzťahu k otázke zaobchádzania žiadateľa o azyl v Grécku a podmienok, akým tam bol vystavený po jeho transfere z Belgicka, pričom Európsky súd zároveň vyslovil porušenie dohovoru aj vo vzťahu k Belgicku, nakoľko nedostatky gréckeho azylového systému museli byť belgickým úradom v čase transferu žiadateľa známe. Aj samotné prepracované znenie tzv. Dublinského nariadenia výslovne počíta so situáciou, kedy transfer žiadateľa do iného členského štátu nebude prípustný, a to napr. pre nedostatky azylového systému, alebo nevyhovujúce prijímacie podmienky pre žiadateľov (článok 3 ods.2 Nariadenia č. 604/2013). obdobný záver vyslovil aj Ústavný súd SR vo veci sťažnosti žiadateľa o azyl ohľadom jeho dublinského transferu (v danom prípade do Grécka), v ktorom súd konštatoval, že v rámci konania bolo potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúcej z Dohovoru článku 3, ktorý zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd, a preto má prednosť pred zákonom. Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania v zmysle článku 3 Dohovoru a článku 16 ods.2 Ústavy SR vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti (právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011. Navrhovateľ považoval napadnuté rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné z dôvodu chýbajúcej právnej úvahy odporcu ohľadom viacerých závažných skutkových okolností v právnej veci navrhovateľa, keď v napadnutom rozhodnutí absentuje odôvodnenie efektívnosti, resp. účelnosti zaistenia navrhovateľa, a to aj vo vzťahu na vyššie uvádzané všeobecne známe skutočnosti o situácii v Maďarsku a nedostatkoch jeho azylového systému. V závere opravného prostriedku navrhovateľ namietal, že ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé (článok 28 ods.2 Dublinského nariadenia). Aj v zmysle odporúčania Rady Európy [odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl, má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. Rozhodnutie odporcu tak trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia, keď vo svojom rozhodnutí odporca sa podrobnejšie nezaoberá skúmaním podmienok uloženia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, hoci mu túto povinnosť ukladá priamo Dublinské nariadenie majúce prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi a rovnako mu to ukladá aj zákon o pobyte cudzincov. Naviac sa v napadnutom rozhodnutí uvádza, že účastník konania nespĺňa podmienky, za ktorých by mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods.1 písm.a/a b/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že správny orgán môže uvedené oprávnenie využiť počas konania vo veci administratívneho konania, čo v danom prípade absentuje. Uvedené konštatovanie odporcu je natoľko nezrozumiteľné, že nie je možné z neho vyvodiť záver o tom, ako odporca použil v danom prípade správnu úvahu, ktorou dospel k záveru o nemožnosti uloženia menej závažného prostriedku. Navrhovateľ nesúhlasil ani s tvrdením odporcu o existencii rizika jeho úteku, keď toto vyvodil odporca iba na základe tej skutočnosti, že navrhovateľ nezotrval na území Maďarska do ukončenia azylovej procedúry. Je pritom všeobecne známou skutočnosťou, že vzhľadom na nedostatočné prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl v Maďarsku dochádzalo k ich ďalšiemu presunu do iných krajín. Odporca v podanom vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa k námietke týkajúcej sa jeho skutočného veku uviedol, že podľa § 127 ods.1 zákona o pobyte cudzincov, ak sa štátny príslušník tretej krajiny odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu podľa § 111 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, považuje sa na účely konania podľa tohto zákona za plnoletú osobu; ak sa podrobí lekárskemu vyšetreniu považuje sa za plnoletú osobu až do výsledku lekárskeho vyšetrenia na určenie jeho veku. Výsledok lekárskeho vyšetrenia na určenie jeho veku spracuje lekár vo forme odborného vyjadrenia. Ak na základe lekárskeho vyšetrenia nie je možné určiť, či ide o plnoletú osobu alebo maloletú osobu, na konanie podľa tohto zákona sa považuje za maloletú osobu. Policajný útvar je povinný poučiť štátneho príslušníka tretej krajiny o oprávnení nariadiť vykonanie lekárskeho vyšetrenia na určenie veku, spôsob jeho vykonania a o dôsledkoch vyšetrenia na konanie podľa tohto zákona ako aj o dôsledkoch odmietnutia vyšetrenia. Zdôraznil, že odporca začal správne konanie dňa 05.05.2016, a to vo veci zaistenia cudzinca, v ktorom navrhovateľ uviedol ako svoj dátum narodenia XX.XX.XXXX. Keďže navrhovateľ nemal v dobe konania žiaden doklad totožnosti, ktorým by mohol preukázať svoju totožnosť ako aj dátum narodenia, odporca postupoval výhradne podľa zákona (§ 127 ods.1 zákona o pobyte cudzincov). Ďalej uviedol, že v konaní o zaistení alebo aj v iných konaniach vedených odporcom opakovane dochádza ku skutočnosti, že štátni príslušníci tretích krajín vedome sa snažia skrývať svoju identitu a uvádzajú napriek poučeniu nepravdivé alebo zavádzajúce údaje. Práve z týchto dôvodov sú v konaniach vedených správnymi orgánmi takýmto osobám odoberané otlačky prstov a prílohou rozhodnutia je fotografia účastníka konania, resp. také dôkazy, aby takúto osobu bolo možné identifikovať aj napriek možným nepravdivým údajom. Z tohto dôvodu preto odporca považuje názor právneho zástupcu navrhovateľa za neprijateľný, pretože reálne by mohlo dôjsť v budúcnosti k takému stavu, že každému cudzincovi, ktorý by sa bránil zaisteniu, alebo administratívnemu vyhosteniu by stačilo odhodiť svoj doklad totožnosti a sústavne uvádzať nepravdivé údaje. Ak má právny zástupca názor, že navrhovateľ nie je plnoletou osobou, môže požiadať o preskúmanie veku navrhovateľa, avšak dovtedy platí ustanovenie § 127 ods.1 zákona o pobyte cudzincov. K ďalšej námietke navrhovateľa o možnom porušení článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 Ústavy SR, a to že odporca dôsledne neposúdil okolnosti daného prípade a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému, ktoré sú pritom všeobecne známe uviedol, že navrhovateľ sám slobodne prejavil vôľu a požiadal o udelenie azylu na území Maďarska. Maďarsko je riadnym členom Európskeho hospodárskeho priestoru, signatárom medzinárodných dohôd, štandardne dodržiava všetky ním prijaté medzinárodné záväzky. Z tohto dôvodu je námietka vo vzťahu k Maďarskej republike tak ako ju formuloval zástupca navrhovateľa v podanom opravnom prostriedku podľa názoru odporcu neprípustná. Ak ale má byť posudzovanie práv žiadateľa o azyl hodnotené podľa toho, kde a ktorá krajina vypláca viac finančných prostriedkov vo forme diét, ktorá je aj ekonomicky silnejšia, tak potom ani SR nepatrí medzi krajiny, ktoré zabezpečujú žiadateľov o azyl spôsobom, o ktorý by mali záujem. Zo samotného konania navrhovateľa je preukázané, že tento len zneužíva inštitút azylového procesu pre svoj osobný prospech a evidentne na snahu sa akýmkoľvek nezákonným spôsobom dostať na územie Rakúska, kde ako sa sám vyjadril „chce žiť a pracovať“. Odporca opakovane preskúmal celý svoj postup a napriek tomu mu nie je jasné a zrozumiteľné, kedy malo dôjsť jeho činnosťou k porušeniu článku Ústavy SR, ktorý hovorí o tom, že nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Navrhovateľ jednoznačne preukázal, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska a nemá v úmysle akceptovať právne predpisy štátov, na území ktorých sa zdržiava. Má záujem pokračovať v ceste do Rakúska, a teda sa bude vyhýbať a mariť prípravu a prevoz na územie Maďarska a práve takéto správanie navrhovateľa preukazuje existenciu značného rizika (až istotu) jeho úteku. U navrhovateľa sa dá preto jednoznačne konštatovať, že sa jedná o tzv. ekonomického migranta, ktorý má záujem len na získanie statusu povoleného pobytu výhradne v ekonomicky silnej krajine. Ďalšej námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia alternatív zaistenia u navrhovateľa odporca uviedol, že v prípade konania vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 89 ods.1 zákona o pobyte cudzincov môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny správny orgán namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. Túto námietku odporca hodnotil ako neopodstatnenú, pretože úvaha o aplikácii miernejších foriem odsunu navrhovateľa prichádza do úvahy len v prípade administratívneho vyhostenia, t.j. ak je navrhovateľ zaistený podľa § 88 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov. V prípade zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods.1 písm.c/ zákona o pobyte cudzincov takýto inštitút na daný prípad nemožno aplikovať. V závere odporca zdôraznil, že citácia nálezov Európskeho súdu pre ľudské práva, resp. iných súdov bez zjavnej priamej súvislosti s prejednávanou vecou nemôže podľa názoru odporcu viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, hlavne ak je z napadnutého rozhodnutia ako aj z administratívneho spisu jednoznačne preukázaná skutočnosť, že účastník konania nechce zostať na území Maďarska a ani na území SR. Na základe týchto skutočností žiadal odporca napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v plnom rozsahu potvrdiť. Na základe súhlasu účastníkov konania krajský súd podľa § 250f O.s.p. rozhodol bez pojednávania ako miestne a vecne príslušný súd, pričom rozsudok súdu v zmysle ustanovenia § 156 ods.3 O.s.p. s použitím ustanovenia § 246c ods.1 prvá veta O.s.p. verejne vyhlásil dňa 06.06.2016. Na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia bolo vyvesené dňa 30.05.2016 a zvesené 07.06.2016. Podľa § 2 ods.1 písm.f/, g/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území SR v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou a neoprávneným prekročením vonkajšej hranice vstup alebo vycestovanie osoby cez vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu, cez hraničný priechod mimo určených prevádzkových hodín alebo v čase jeho zatvorenia, ak tento vstup alebo vycestovanie cez vonkajšiu hranicu neumožňuje medzinárodná zmluva, tento zákon alebo osobitný predpis. Podľa § 2 ods.2 zákona o pobyte cudzincov, cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom SR. Podľa § 2 ods.4 zákona o pobyte cudzincov štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom SR, ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. Podľa § 2 ods.7 zákona o pobyte cudzincov zraniteľnou osobu je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. Podľa § 88 ods.1 písm.c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods.2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 88 ods.4 prvá a druhá veta zákona pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť 6 mesiacov. Podľa § 127 ods.1 zákona o pobyte cudzincov ak sa štátny príslušník tretej krajiny odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu podľa § 111 ods.6, považuje sa na účely konania podľa tohto zákona za plnoletú osobu; ak sa podrobí lekárskemu vyšetreniu, považuje sa za plnoletú osobu až do výsledku lekárskeho vyšetrenia na určenie jeho veku. Výsledok lekárskeho vyšetrenia na určenie jeho veku spracuje lekár vo forme odborného vyjadrenia. Ak na základe lekárskeho vyšetrenia nie je možné určiť, či ide o plnoletú osobu alebo maloletú osobu, na konanie podľa tohto zákona sa považuje za maloletú osobu. Policajný útvar je povinný poučiť štátneho príslušníka tretej krajiny o oprávnení nariadiť vykonanie lekárskeho vyšetrenia na určenie veku, spôsobe jeho vykonania a dôsledkoch vyšetrenia na konanie podľa tohto zákona, ako aj o dôsledkoch odmietnutia vyšetrenia. Podľa ods.2 označeného zákonného ustanovenia za maloleté dieťa koná vo veciach pobytu zákonný zástupca. Maloleté dieťa staršie ako 15 rokov môže konať samostatne vo veciach pobytu na účely štúdia alebo osobitnej činnosti; žiadosť o udelenie prechodného pobytu na tieto účely však musí byť podpísaná zákonným zástupcom maloletého, pričom podpis zákonného zástupcu musí byť osvedčený. Podľa ods.3 označeného zákonného ustanovenia za maloleté dieťa, ktoré nemá zákonného zástupcu koná vo veciach pobytu ustanovený opatrovník. Podľa ods.4 označeného zákonného ustanovenia policajný útvar bezodkladne oznámi nájdenie maloletého štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na účely zabezpečenia postupu podľa osobitného predpisu (§ 27 ods.1 zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa § 27 ods.1 zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ak sa ocitne dieťa bez akejkoľvek starostlivosti alebo ak je jeho život, zdravie alebo priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin vážne ohrozený alebo narušený, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, v ktorého obvode sa dieťa nachádza, je povinný bezodkladne podať súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa osobitného predpisu, zabezpečiť uspokojenie základných životných potrieb dieťaťa a jeho prijatie do detského domova podľa § 51 ods.2 alebo do krízového strediska podľa § 62 ods.2; orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately je povinný zabezpečiť prijatie dieťaťa do detského domova podľa § 51 ods.2 aj vtedy, ak nepodal súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa osobitného predpisu a súd ho o to požiada. Podľa článku 5 ods.1 písm.f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom; zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa článku 2 písm.n/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť. Podľa § 1 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa § 3 ods.5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 16 ods.1 Správneho poriadku účastníka konania , ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka. Podľa § 32 ods.1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a z ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozhodnutia odporcu č.: PPZ-HCP- BA6-133-008/2016-AV zo dňa 05.05.2016, ktorým odporca podľa § 88 ods.1 písm.c/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 05.05.2016 na základe tej skutočnosti, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarskej republiky na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, pričom rovnakým dňom odporca rozhodol o umiestnení navrhovateľa v útvare policajného zaistenia cudzincov v Sečovciach s tým, že doba zaistenia podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 05.10.2016. Súd viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p. sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa špecifikovanými v opravnom prostriedku, v ktorých predovšedtkým namietal, že rozhodnutie obsahuje nesprávny dátum jeho narodenia XX.XX.XXXX, aj keď sa v skutočnosti narodil dňa XX.XX.XXXX, teda je maloletou osobou. Odporca napriek tomu nepostupoval zákonom predpísaným procesným postupom, nekontaktoval príslušné orgány sociálno - právnej ochrany detí a nebol mu zákonným spôsobom v správnom konaní ustanovený zástupca. Konanie odporcu je tak absolútne neprípustné a v rozpore nielen so zákonom o pobyte cudzincov, ale aj medzinárodnými dohovormi na ochranu práv dieťaťa. Súd preskúmal opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie odporcu a tiež aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie súdu je naviac aj nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Z obsahu administratívneho spisu odporcu vyplýva, že navrhovateľ bol v systéme Eurodac pozitívne lustrovaný dňa 05.05.2016, pričom z karty osoby (ID osoby XXXXXX) vyplýva, že ide o Y. N., B.. XX.XX.XXXX (P. XX G.) , ktorá osoba má korektný dátum narodenia. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva - a to ani zo zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, aby správny orgán v rámci výpovede navrhovateľa zisťoval skutočný dátum narodenia u navrhovateľa, keď otázky na navrhovateľa sa týkali výlučne okolností jeho príchodu a pobytu na území Slovenskej republiky. K jeho identifikačným údajom správny orgán nezisťoval žiadne skutočnosti, no v úvode Zápisnice uviedol, že navrhovateľ je narodený dňa XX.XX.XXXX, aj keď tento údaj je v rozpore s údajom o dátume narodenia navrhovateľa v systému Eurodac. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva ani žiadna skutočnosť, ktorá by preukazovala, že v prípade pochybností o veku navrhovateľa správny orgán postupoval podľa ust. § 127 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a navrhovateľa vyzýval, aby sa podrobil lekárskemu vyšetreniu podľa § 116 ods. 6 zákona o pobyte cudzinncov. Predložený administratívny spis neobsahuje odmietnutie navrhovateľa podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu, preto za týchto okolností podľa názoru súdu nenastala právna domnienka obsiahnutá v uvedenom ustanovení zákona o tom, že navrhovateľ sa na účely konania podľa tohto zákona považuje za plnoletú osobu. Naviac, z obsahu administratívneho spisu nemožno zistiť ani to, či navrhovateľ bol o týchto skutočnostiach zo strany správneho orgánu poučený. V okolnostiach danej veci je preto oprávnená pochybnosť o tom, či navrhovateľ je plnoletý (resp. či za plnoletého ho možno považovať na účely zákona o pobyte cudzincov), keď podľa prvotných informácií a to aj z evidenčného systému Eurodac sa navrhovateľ narodil dňa XX.XX.XXXX (s poznámkou v systéme, že dátum narodenia je korektný) a z napadnutého rozhodnutia odporu vyplýva, že správny dátum narodenia je XX.XX.XXXX, keď navrhovateľ výslovne v opravnom prostriedku namieta, že tento odporcom uvádzaný dátum jeho narodenia je nesprávny. Skutočnosti, odstraňujúce tento rozpor nemožno zistiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď v odôvodnení odporca iba stručne konštatuje, že cudzinec má pozitávny hit v systéme Eurodac, podľa ktorého je žiadateľom na území Maďarskej republiky a počas kontroly dňa 29.4.2016 uviedol, že je narodený dňa XX.XX.XXXX, pričom následne počas kontroly dňa 05.05.2016 uviedol, že je v skutočnosti narodený dňa XX.XX.XXXX. Aj keď údaj o dátume narodenia u navrhovateľa je podstatným pre zistenie jeho prípadného statusu maloletej osoby a teda aj zraniteľnej podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, z odporcom predložených listinných dôkazov nevyplýva, za akých okolností navrhovateľ tento iný údaj o dátume svojho narodenia odporcovi uviedol, a túto skutočnosť odporca v napadnutom rozhodnutí ani bližšie neodôvodnil, keď iba odkázal na kontrolu dňa 05.05.2016, pričom však tento rozpor sa výpoveďou navrhovateľa nesnažil odstrániť a v tomto smere navrhovateľovi na odstránenie rozporu (najmä vzhľadom k tomu, že v čase podania žiadosti o udelenie azylu v Maďarsku vystupuje ako maloletá osoba) neboli zo strany správneho orgánu položené (po potrebnom zákonnom poučení) žiadne otázky. Z vyššie uvedených dôvodov preto túto námietku navrhovateľa hodnotí ako dôvodnú, s tým, že v ďalšom konaní správny orgán bude zisťovať skutkový stav ohľadom veku navrhovateľa (postupom podľa § 127 a nasl. zákona o pobyte cudzincov) a podľa výsledku podriadi svoj ďalší postup príslušným ustanoveniam zákona o pobyte cudzincov. Ako dôvodnú súd hodnotí aj námietku navrhovateľa týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia a nepreskúmateľnosti rozhodnutia vo vzťahu k uloženiu alternatívneho opatrenia k zaisteniu podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, hoci odporcovi túto povinnosť ukladá priamo dublibské nariadenie majúce prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi ( čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia) a rovnako mu to ukladá aj zákon o pobyte cudzincov. Konštatovanie odporcu v napadnutom rozhodnutí, že : „správny orgán môže uvedené oprávnenie využiť počas konania vo veci administratívneho konania, čo v tomto konkrétnom prípade absentuje“ je pre nedodostatok dôvodov nepredskúmateľné a chýba v ňom úvaha vedúca k záveru o nemožnosti aplikácie miernejších alternatím zaistenia. V tomto smere nedostatky odôvodnenia rozhodnutia nemôžu odstrániť ani vyjadrenia odporcu k opravnému prostriedku navrhovateľa, naviac, ak použitie alternatívnych (menej závažných) prostriedkov, ako zaistenie vyplýva priamo z označeného nariadenia EP ako aj zákona o pobyte cudzincov. Pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky prezentované navrhovateľom v opravnom prostriedku tieto nemohol súd náležite vyhodnotiť a preskúmať z dôvodu vyššie uvedenej skutočnosti, ktorou je nedostatočne zistený skutkový stav ohľadom skutočného veku navrhovateľa a jeho postavenia v konaní o jeho prevoze do krajiny, v ktorej požiadal o azyl. V prípade, ak by v ďalšom konaní vyplynulo, že navrhovateľ je maloletým, bolo by povinnosťou odporcu sa v rozhodnutí vysporiadať aj s touto skutočnosťou a zohľadniť jeho postavenie a posudzovanie jeho prípadu zo strany odporcu z hľadiska medzinárodných dohovorov týkajúcich sa práv dieťaťa, zohľadnenie jeho postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov ako aj zdôvodnenie týkajúce sa možných alternatív zaistenia. Zhrnúc súd má zato, že preskúmavané rozhodnutie odporcu je z vyššie uvedených dôvodov založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave a naviac jeho rozhodnutie je aj nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a preto ho súd podľa § 250q ods. 3 O.s.p. za použitia § 250l ods. 2 O.s.p. a z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu dostatočne zistiť skutkový stav, vec posúdiť podľa príslušných zákonných ustanovení a rozhodnutie náležitým a dostatočným spôsobom odôvodniť. Zároveň v súlade s § 250sa ods. 7 O.s.p. súd rozhodol o bezodkladnom prepustení navrhovateľa. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ, aj keď bol v konaní úspešný, si náhradu trov konania neuplatňoval a preto mu súd túto náhradu nepriznal. Poučenie: Proti v poradí prvému a druhému výroku rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O.s.p.). Proti v poradí tretiemu výroku rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (§205 ods. 1 O. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.