Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Sa/13/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200877 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200877.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou, v právnej veci žalobkyne: Q. A., F. XX.XX.XXXX, Š. H. J. I. S., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov J., T. XX, XXX XX J., zastúpená Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o správnej žalobe voči rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-235-012/2016-AV zo dňa 19.07.2016, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi sa nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-235-012/2016-AV zo dňa 19.07.2016 žalovaný podľa ust. § 88 ods.1 písm.b) z.č. 404/2011 Z.z. (ďalej len „ZoPC“) rozhodol tak, že zaistil žalobkyňu najviac do 22.11.2016 v ÚPZC J.. Z dôvodov rozhodnutia žalovaného vyplýva, že dňa 19.07.2016 v čase o 08.20 h bol na ulici pred Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov J.Č. kontrolovaný v zmysle § 75 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov účastník konania. Účastník konania počas kontroly nevedel predložiť doklad totožnosti. Následne účastník konania uviedol svoju totožnosť, pričom lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že účastník konania bol v minulosti zadržaný hliadkou Policajného zboru na Slovensku a následne bol rozhodnutím o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov J. z dôvodu, že lustráciami v informačnom systéme Eurodac bolo zistené, že účastník konania je žiadateľom o azyl na území iného členského štátu a v prípade účastníka konania Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „DS MÚ MV SR“) začne konanie podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (ďalej len „Dublinské nariadenie“) a účastníka konania v zmysle uvedeného nariadenia vráti na územie Maďarska. Účastník konania bol následne dňa 19.07.2016 prepustený z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov J. z dôvodu, že DS MÚ MV SR konanie vo veci vrátenia účastníka konania na územie iného členského štátu, právoplatne zastavilo a v prípade účastníka konania zanikol účel jeho zaistenia. Na základe uvedených skutočností vzniklo podozrenie, že účastník konania má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt podľa § 2 ods. 1 písm. f) zákona o pobyte cudzincov. Dňa 19.07.2016 začal správny orgán konanie vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán dňa 19.07.2016 rozhodol, vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení účastníka konania, o jeho administratívnom vyhostení, pod číslom PPZ-HCP-BA6-235-008/2016-AV a uložením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 4 rokov. Zároveň správny orgán rozhodol o odňatí odkladného účinku odvolania voči uvedenému rozhodnutiu podľa § 55 ods. 2 správneho poriadku. Správny orgán v uvedenom rozhodnutí podľa § 83 ods. 2 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z dôvodu, že v prípade účastníka konania možno predpokladať, že ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako z dôvodu, že nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť a účastníka konania možno zaistiť podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie. Podľa § 84 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. Na základe uvedených skutočností v prípade účastníka konania bol dôvod na postup podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda zaistiť účastníka konania na výkon administratívneho vyhostenia z dôvodu, že mu nebola určená lehota na vycestovanie a účastník konania nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad a prostriedky na vycestovanie. Na základe uvedených skutočností správny orgán dňa 19.07.2016 začal správne konanie vo veci zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania bol správnym orgánom v zmysle § 3 ods. 2 Správneho poriadku vyzvaný aby sa vyjadril k zisteniu správneho orgánu v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku vedenej pod číslom PPZ-HCP-BA6-233-011/2016-AV zo dňa 19.07.2016. V predmetnej zápisnici bol účastník konania oboznámený o začatí predmetného konania a zároveň účastník konania okrem iného uviedol, že žiadal o udelenie azylu na území Maďarska. V domovskom štáte účastníkovi konania hrozí nebezpečenstvo smrti. Zároveň bola účastníkovi konania daná možnosť vyjadriť sa podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, pričom účastník konania uviedol, že nechce, byť odlúčený od svojich príbuzných. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je administratívne vyhostenie rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov. Podľa § 84 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov rozhodnutie o administratívnom vyhostení stráca platnosť rozhodnutím o udelení azylu alebo o poskytnutí doplnkovej ochrany, udelením trvalého pobytu podľa § 46 ods. 2 alebo udelením tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán považoval za preukázané, že v prípade účastníka konania je potrebný postup podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Účastníkovi konania bolo vydané rozhodnutie o administratívnom. Účastník konania na území Slovenskej republiky v čase konania o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nežiadal o udelenie azylu. V danom prípade správny orgán považoval za potrebné postupovať podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko správny orgán je povinný, v prípade ak účastník konania má neoprávnený pobyt, rozhodnúť o jeho administratívnom vyhostení. Správny orgán v konaní o administratívnom vyhostení rovnako preskúmal následok administratívneho vyhostenia účastníka konania na jeho súkromný a rodinný život s poukazom na čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nezistil dôvody na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných. S poukazom na uvedené správny orgán konštatoval, že v prípade účastníka konania, rozhodnutie o administratívnom vyhostení je v súlade s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny orgán mal za preukázané, že účastník konania na území Slovenskej republiky nevedie súkromný život, ktorý by bol potrebný rešpektovať nad rámec, ktorý je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojov alebo zločinnosti. Správny orgán konštatoval, že účastník konania nedodržiaval všeobecne záväzné podmienky, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretích krajín zdržiavajúcich sa na území členských štátov. Demokratická spoločnosť má zároveň právo na zachovanie národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny ako aj predchádzaniu nepokojom, zločinnosti a ochrany zdravia pred osobami, ktoré nemajú právo zdržiavať sa na území členských štátov bez potrebného oprávnenia. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. Podľa § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa § 89 odseku 1 zákona o pobyte cudzincov rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov sa rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny rozumie stav, keď sa na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. V prípade účastníka konania a jeho pomery, doterajšieho konania na území Slovenskej republiky, vyjadrenia pred správnym orgánom, skutočnosti, že účastníka konania nemá na území Slovenskej republiky udelený pobyt, ako aj mieru ohrozenia účelu zaistenia účastníka konania správny orgán rozhodol, že v prípade účastníka konania je potrebné postupovať podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a účastníkovi konania neuložiť namiesto zaistenia povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovuje správny orgán dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 22.11.2016. Dobu zaistenia stanovil správny orgán po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania a potrebných úkonov nutných k realizácii administratívneho vyhostenia účastníka konania. Príslušný policajný útvar počas zaistenia vykoná všetky potrebné úkony potrebné k tomu, aby bol účastník konania administratívne vyhostení. Samotná skutočnosť, že účastník konania nemôže byť administratívne vyhostení na územie domovského štátu netvorí prekážku jeho administratívnemu vyhostenia na územie iného štátu, či už štátov cez ktoré účastník konania vstúpil na územie Slovenskej republiky, prípadne iných štátov, kam sa účastník konania môže vrátiť. Tieto úkony budú vykonávané počas zaistenia účastníka konania v zariadení. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Uvedené však v žiadnom prípade neovplyvňuje povinnosť správneho orgánu, ktorý je podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas účel zaistenia účastníka konania. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody ktorými sú dotknuté krajiny signátormi. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatoval, že predmetné zaistenie účastníka konania je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Proti rozhodnutiu žalovaného zástupca žalobcu podal správnu žalobu v zákonnej lehote. Žalobné dôvody: - zaistenie žalobkyne je neúčelné a neefektívne, - v rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedená krajina, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená, - v odôvodnení rozhodnutia absentujú skutočnosti, ktoré by preukazovali vstup cudzinca od jeho úteku až po jeho zadržanie na územie niektorého zo štátov EÚ, - žalobkyňa nie je reálne vyhostiteľná, - ak je cudzinec nevyhostiteľný, jeho zaistenie je neefektívne a neúčelné, - dublinské konanie bolo zastavené, MĽR ho odmietla prijať, zaistenie je v rozpore s čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru o základných ľudských právach, - žalobkyni mala byť určená lehota na vycestovanie alebo daná možnosť odkladu výkonu rozhodnutia o vycestovaní, - nesúhlas s rizikom úteku, rozhodnutie nedostatočne odôvodnené, - neodôvodnená dĺžka zaistenia. Žalovaný sa k žalobe vyjadril dňa 28.7.2016, uviedol, že preskúmaním predmetnej správnej žaloby bolo zistené, že sa v nej právny zástupca žalobcu vo veľkej miere zaoberá rozhodnutím o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky, nakoľko v ňom žalovaný neuviedol krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený. K uvedenému žalovaný uvádza, že sa nebude vyjadrovať nakoľko sa týka výlučne konania vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky voči ktorému môže podať žalobca odvolanie na príslušnom správnom orgáne. Právny zástupca žalobcu rovnako nesúhlasí s tvrdením žalovaného o riziku úteku žalobcu a nemožnosti overenia jeho totožnosti. Uviedol, že riziko úteku žalobcu žalovaný neodôvodnil konkrétnymi individuálnymi skutkovými okolnosťami daného prípadu, ale blankytne odkázal na zákonnú definíciu rizika úteku v zmysle zákona o pobyte cudzincov. K uvedenému žalovaný uvádza, že považuje za preukázanú existenciu rizika úteku žalobcu, ktorá jednoznačne vyplýva z doterajšieho konania žalobcu, keďže cieľovou krajinou nie je Slovenská republika, čím je možné predpokladať, že žalobca na území Slovenskej republiky nezotrvá a ujde do svojej cieľovej krajiny ako aj skutočnosť, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky udelený pobyt v zmysle zákona o pobyte cudzincov a žalobca má udelený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 4 rokov. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Navrhovateľ naplnil všetky tri charakteristiky rizika úteku nakoľko jeho totožnosť nebolo možné zistiť z dôvodu, že nedisponoval cestovným dokladom, resp. žiadnym dokladom totožnosti, nemal žiadne oprávnenie k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky ako aj fakt, že za neoprávnený pobyt v prípade administratívneho vyhostenia mu hrozil zákaz vstupu až na päť rokov. Taktiež je nutné poukázať na fakt, že navrhovateľ bol zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie z územia Maďarska, cez územie Slovenskej republiky pričom to nebola jeho cieľová krajina, čo samozrejme dokazuje aj samotné jeho konanie kedy tento už prešiel viacero európskych krajín pričom ani v jednej nezotrval ale bez oprávnenia tieto krajiny opúšťal. V prípade ak by odporca ako policajná zložka chrániaca život, zdravie, majetok a záujmy osôb, ktoré tu žijú nezaistil navrhovateľa ako aj iných cudzincov v obdobných prípadoch mohlo by sa stať, že tieto osoby bez zabezpečeného bývania a finančných prostriedkov by sa dopúšťali páchania trestnej činnosti čo by malo negatívny vplyv na celú spoločnosť. Žalobkyňa v podanom opravnom prostriedku poukazuje na stanovenú dĺžku zaistenia. V danom prípade bola zo strany žalovaného určená dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 3.12.2016. V danom prípade nejde o konkrétny dátum doby zaistenia ale ide o hraničný termín doby zaistenia pričom ako vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov ako aj napadnutého rozhodnutia je dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný. Taktiež žalovaný má povinnosť podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov po celý čas doby zaistenia skúmať či trvá účel zaistenia z čoho je povinnosť priamo na pleciach žalovaného aby po celý čas zaistenia skúmal či účel zaistenia trvá. Žalobca chce danými vyjadreniami docieliť aby žalovaný v prípade zaistenia vydával väčšie množstvo rozhodnutí o zaistení s určením kratšej doby zaistenia. Takéto konanie by viedlo k nadmernému zaťažovaniu správnych orgánov ako aj súdov, ktoré rozhodujú v danej veci. Zákonodarca myslel aj na túto alternatívu a z uvedeného dôvodu aplikoval ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d) do zákona o pobyte cudzincov. Súd v konaní podľa ust. § 221 a nasl. Správneho súdneho poriadku zistil, že žalobe nebolo možné vyhovieť. Podľa ust. § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, ďalej len „SSP“, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Žalobkyňa žiadala rozhodnúť o správnej žalobe podľa ust. § 221 ods. 1 SSP. V danej veci bolo správnym orgánom vydané rozhodnutie o vyhostení žalobcu, s poukazom na ust. § 77 ods. 1, v nadväznosti na ust. § 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC dňa 19.7.2016. Žalobkyňa v podanej žalobe sa odvolala na medzinárodné dohovory, judikatúru NS SR v azylovom konaní, ako aj vo veciach zaistenia a právnu argumentáciu týkajúcu sa ust. § 88 ods. 1 písm. b/, c/ ZoPC. V danom prípade žalovaný postupoval v súlade s ust. § 2 ods. 1 písm. f/, § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa z dôvodu, že na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 19.7.2016 má byť z územia Slovenskej republiky vyhostená. Vyhostenie v tomto prípade by sa nemohlo realizovať bez zaistenia z dôvodu, že cieľovou krajinou žalobcu nie je Slovenská republika a jej útek z krajiny pôvodu /J./ nasvedčuje tomu, že bez kontroly prechádzala hraničné priechody EÚ bez jej legalizácie v ďalších krajinách EÚ. Nevyčkanie ukončenia azylového konania v žiadanej krajine jednoznačne nasvedčuje tomu, že je preukázaná existencia rizika úteku migrujúceho utečenca, preto, ak žalovaný realizuje jeho vyhostenie akýmkoľvek spôsobom, či podľa medzinárodnej dohody alebo osobitného predpisu, je reálne zaistenie najmä aj v prípade príslušníkov jej rodiny, ktorí počas zaistenia majú zabezpečené ubytovanie, je chránený ich život a zdravie, ktoré by bez finančných prostriedkov garantované nemali. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. Žalobkyňa nežiadala o azyl na území Slovenskej republiky. V danom prípade prepustením zo zaistenia by sa mohlo zmariť konanie o administratívnom vyhostení, čo preukazuje samotné konanie žalobkyne. Dôvod pre zaistenie žalobkyne existuje a súd zdôrazňuje, že medzinárodná právna ochrana žalobkyne prichádza do úvahy iba v tom prípade, ak je preukázaná legalita pobytu utečenca na území cudzieho štátu a je dôvodné očakávať, že bude ukončené azylové konanie alebo iné konanie na základe ZoPC. Nesúčinnosť utečenca s policajnými orgánmi nemôže požívať právnu ochranu cudzieho štátu. Utečenci, ktorí používajú na zabezpečenie prechodu /úteku/ rôzne hraničné prechody v rôznych krajinách EÚ, prostredníctvom prevádzačov, nevyčkajú azylové konanie na území prvého štátu po odchode z krajiny pôvodu, uvedeným spôsobom nemôže byť týmto utečencom poskytnutá primeraná ochrana na území ďalšieho štátu, kde sa ocitnú nelegálnym spôsobom, pretože to neumožňuje sekundárna právna úprava tohto štátu, tak, ako to bolo uvedené v napadnutom rozhodnutí. Ak by súdy v uvedených prípadoch prepúšťali zo zaistenia takto zaistených utečencov, nastala by nekontrolovateľná situácia, ktorá by negatívne ovplyvnila rozhodovaciu činnosť správnych a súdnych orgánov, ako aj samotnú bezpečnosť štátov EÚ. Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Účelom zaistenia, teda bolo realizovať rozhodnutie o administratívnom vyhostení, čo podľa názoru súdu zákonné ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC tomu neodporovalo. V tomto konaní bude potrebné určiť krajinu, do ktorej má byť žalobca vrátený. Dĺžka zaistenia je v danom prípade orientačná, bola riadne odôvodnená a preto súd nezákonnosť rozhodnutia žalovaného v tomto smere nezistil. Z obsahu zápisnice č. PPZ-HCP-BA6-235-011/2016-AV zo dňa 19.07.2016 vyplýva, že žalobkyňa má obavy o svoj život v J., chce byť zaistená so svojimi príbuznými. Údajne nie je si vedomá toho, žeby žiadala niekde o azyl. Podľa ust. § 229 Správneho súdneho poriadku, ďalej len „SSP“, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu súd žalobu zamietol. Žalobcovi sa nepriznalo právo na náhradu trov konania podľa ust. § 167 ods.1, v spojení s § 175 ods.1 SSP. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.