Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7Sa/11/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200941 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200941.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu S. M., D.. XX.XX.XXXX, Š. A.Š. O. F., bez cestovného dokladu, t.č. umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci so sídlom v Bratislave, Námestie slobody 12, kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti žalovanému Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-153-032/2016-AV zo dňa 02.08.2016 takto r o z h o d o l : Z a m i e t a správnu žalobu žalobcu S. M., D.. XX.XX.XXXX, bez cestovného dokladu, proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-153-032/2016-AV zo dňa 02.08.2016. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-153-032/2016-AV zo dňa 02.08.2016 žalovaný podľa § 88 ods.1 písm.b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj : „zákon o pobyte cudzincov“) žalobcu zaistil dňom 02.08.2016 na základe vykonateľného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení vydaného dňa 02.08.2016 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava pod č.: PPZ-HCP-BA6-153-030/2016-AV a umiestnil žalobcu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Dĺžku doby zaistenia stanovil podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.11.2016. 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 25.05.2016 v čase o 10.00 hod. bol účastník konania Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava prevzatý v rámci Dublinského transferu z územia Rakúskej republiky na územie Slovenskej republiky. Po prevzatí bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava a bolo s ním začaté konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že na území SR má neoprávnený pobyt. 3. Dňa 25.05.2016 účastníkovi konania bolo vydané rozhodnutie vo veci zaistenia č. PPZ-HCP- BA6-153-008/2016-AV (podľa § 88 ods.1 písm.a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov), ktorým bol účastník konania zaistený a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Počas doby zaistenia žalobca dňa 27.05.2016 podal žiadosť o udelenie azylu na území SR. 4. Správny orgán dňa 27.05.2016 vydal rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení žalobcu podľa § 77 ods.4 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že je potrebné rozhodnúť vo veci žiadosti o udelenie azylu na území SR. 5. Účastník konania bol dňa 12.07.2016 prepustený zo zaistenia z dôvodu, že Krajský súd v Košiciach nariadil jeho bezodkladné prepustenie. 6. Žalobca rozhodnutím zo dňa 12.07.2016 bol opätovne zaistený (podľa § 88a ods.1 písm.c/ zákona o pobyte cudzincov) a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach ako žiadateľ o udelenie azylu. Zamestnanec Migračného úradu Ministerstva vnútra SR dňa 02.08.2016 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce vyhlásil rozhodnutie č. MÚ-PO-119-11/2016-Ž zo dňa 19.07.2016 o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území SR ako zjavne neopodstatnenej, ktoré nadobudlo právoplatnosť tým istým dňom. 7. Následkom týchto skutočností správny orgán pokračoval v začatom konaní vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu. 8. Účastníkovi konania bolo dňa 02.08.2016 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení (podľa § 82 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov) č. PPZ-HCP-BA6-153-030/2016-AV z dôvodu, že účastník má na území SR neoprávnený pobyt, pričom v predmetnom rozhodnutí nebola účastníkovi konania určená lehota na vycestovanie. Správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení vylúčil odkladný účinok, pretože to vyžaduje naliehavý všeobecný záujem ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok, následkom čoho toto rozhodnutie sa stalo vykonateľným jeho doručením. 9. Žalobca v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods.1 Správneho poriadku zo dňa 02.08.2016 uviedol, že sa nechce viac vyjadrovať ku konaniu o administratívnom vyhostení a k jeho podkladom a trvá na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. 10. Správny orgán k alternatívam zaistenia podľa § 89 ods.1 písm.a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov zaujal stanovisko, že účastníkovi konania nemôže uložiť povinnosť v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona, pretože tento by svoje povinnosti nevedel reálne splniť, resp. vykonať, pričom správny orgán vychádzal zo skutočností ním zistených, ktoré potvrdil účastník konania v zápisnici o vyjadrení zo dňa 02.08.2016, pretože žalobca nemá na území SR zabezpečené ubytovanie a ani nemá dostatok finančných prostriedkov. 11. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia sa správny orgán zaoberal stanovením dĺžky doby zaistenia do dňa 25.11.2016, ktorú dobu považoval za nevyhnutnú, počas ktorej vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia SR. Konštatoval, že dobu zaistenia nie je možné presne určiť, pretože táto závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Správny orgán v spolupráci s Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia SR, pričom pôjde hlavne o overenie totožnosti a zabezpečenie cestovného dokladu, bude sa zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie, čo v tomto konkrétnom prípade môže byť realizované európskym fondom pre návrat, a schválenie preplatenia nákladov taktiež podlieha určitému schvaľovaciemu procesu. Ďalej sa bude zabezpečovať materiálne ako aj personálne zabezpečenie prepravy účastníka konania. Doba zaistenia je z pohľadu správneho orgánu priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k vyhosteniu. Počas celej doby zistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods.1 písm.d/ zákona o pobyte cudzincov a v prípade, že zistí nové skutočnosti bude postupovať tak, aby žalobcovi nevznikla jeho zaistením žiadna bezdôvodná ujma. 12. Správny orgán konštatoval, že podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území je v čl. 7 uvedené, že ak riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štátny môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako 7 dní. Vo vzťahu k účastníkovi konania nie je možné postupovať v zmysle ods.1 predmetného čl. 7 Smernice. 13. V závere správny orgán zhrnul, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov, vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o administratívnom vyhostení je zaistenie účastníka konania v súlade s čl. 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zaistenie účastníka konania pre účely jeho administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia SR. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení v zmysle čl. 5 ods.1 písm.f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia SR, ktorá podmienka je splnená, čoho dôkazom je vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA6-153-030/2016-AV zo dňa 02.08.2016, vydaného Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, v ktorom bol účastníkovi konania určený zákaz vstupu na územie všetkých členských krajín Európskej únie na dobu štyroch rokov. 14. Proti rozhodnutiu žalovaného žalobca prostredníctvom zástupcu podal v zákonnej lehote správnu žalobu, ktorou žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného o jeho zaistení a nariadiť, aby bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. Zároveň žiadal priznať náhradu trov právneho zastúpenia. 15. V správnej žalobe namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil. Žalovanému vytýkal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. 16. Predovšetkým namietal, že zaistenie žalobcu za účelom jeho vyhostenia na územie Moldavska je nezákonné a v rozpore čl. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože nerešpektuje právo žalobcu na zachovanie jeho rodinného života. Životná partnerka žalobcu a ich deti ( P. G., D.. XX.XX.XXXX, maloleté deti U. Z., D.. XX.XX.XXXX, S. Z., D.. XX.XX.XXXX, M. G., D.. XX.XX.XXXX V. J. G., D.. XX.XX.XXXX, všetci štátnej príslušnosti Ukrajina) majú byť iným správnym rozhodnutím žalovaného vyhostení na územie Ukrajiny, čím dôjde k rozdeleniu rodiny. Takýto postup nie je v záujme maloletých detí žalobcu. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je zrejmá žiadna vlastná správna úvaha o súlade jeho rozhodnutia s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 17. V tej súvislosti poukázal žalobca na rozhodovaciu prax všeobecný súdov ako aj Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody cudzinca musí správny orgán skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu jeho práv chránených aj inými právnymi predpismi. Ústavný súd SR ako aj Európsky súd pre ľudské práva viackrát judikovali, že hoci definitívny záver o odsune cudzinca padne v inom konaní o odsune, medzi konaním o zaistení a konaním o návrate je nepopierateľná vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania bez vzájomných súvislostí a dôsledkov. Žalovaný napadnuté rozhodnutie pritom založil iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom nepreskúmal a v rámci napadnutého rozhodnutia ani neodôvodnil, či je predmetný zásah v súlade s podmienkami vyplývajúcimi z článku 8 Dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná a má prednosť pred ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov. Napadnuté rozhodnutie zasahuje do práva žalobcu na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného článkom 8 ods.1 Dohovoru a nerešpektuje zásadu primeranosti medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami zásahu do tohto jeho práva. Žalobca nespáchal žiaden trestný čin, nepredstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť a dôvody jeho vyhostenia nie sú takej povahy, aby opodstatnili intenzitu napádaného zásahu do jeho súkromného a rodinného života. 18. Žalobca ďalej v odvolaní poukazoval na tú skutočnosť, že na základe samostatného rozhodnutia žalovaného sa v zariadení pre cudzincov nachádzajú aj maloleté deti žalobcu a jeho životná partnerka, ktorí sa majú podrobiť vyhosteniu na územie Ukrajiny. Aj toto rozhodnutie o zaistení bolo napadnuté správnou žalobou na príslušnom súde. Tvrdil, že aj keď o zaistení maloletých detí a partnerky žalobcu bolo rozhodnuté na základe samostatného rozhodnutia žalovaného, medzi týmito rozhodnutiami je vzájomná spojitosť a ich prejednanie a posudzovanie nie je možné vykonať oddelene, keďže sa jedná o rodinu. 19. Žalobca poukázal na znenie čl. 3 bod 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa s tým, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa nezaoberal dopadom tohto rozhodnutia a rozhodnutia o vyhostení na záujmy maloletých detí žalobcu. Postupom a napadnutým rozhodnutím o zaistení, ako aj rozhodnutím o vyhostení žalobcu na územie Moldavska boli dotknuté aj práva maloletých osôb, preto bolo povinnosťou žalovaného v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne v odôvodnení rozhodnutia zaujať stanovisko, ako sa s ním v konaní vysporiadal. Žalovaný sa týmito skutočnosťami v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal, preto z tohto dôvodu je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. 20. Žalobca v správnej žalobe ďalej namietal, že ako žiadateľ o azyl je oprávnený sa zdržiavať v azylovom zariadení, kde mu bude zabezpečené ubytovanie, strava, ako aj ďalšie potreby maloletých detí. Proti rozhodnutiu Migračného úradu v jeho azylovej veci podáva správnu žalobu na príslušný súd, v ktorej zároveň žiada o priznanie odkladného účinku jeho žaloby. Poukázal na príslušné ustanovenia zák. č. 480/2002 Z. z. o azyle, podľa ktorých žiadateľ, ktorý proti rozhodnutiu vydanému v konaní o azyle podá spolu so správnou žalobou na správny súd aj návrh na priznanie odkladného účinku, je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky do rozhodnutia súdu o takomto návrhu okrem prípadu, ak ministerstvo zamietlo žiadosť o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 písm. f/ a rozhodlo, že žiadosť o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo SR. 21. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne podaním zo dňa 11.08.2016 a uviedol, že preskúmaním predmetnej správnej žaloby bolo zistené, že sa v nej právny zástupca žalobcu vo veľkej miere zaoberá rozhodnutím o administratívnom vyhostení, konkrétne rodinným a súkromným životom žalobcu, pričom poukazuje na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj všeobecných súdoch Slovenskej republiky. Žalovaný má za to, že súkromný a rodinný život žalobcu bol riadne preskúmaný a riadne odôvodnený v rozhodnutí o jeho administratívnom vyhostení, preto nie je dôvod, aby tieto skutočnosti boli opätovne preskúmavané aj počas zaistenia žalobcu. Zaistenie je iba forma, ktorej snahou je docieliť sledovaný účel, čo v tomto konkrétnom prípade je odsun žalobcu z územia SR. Žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že žalobca do dňa spracovania vyjadrenia žalovaného nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, z čoho je zrejmé, že rodinný a súkromný život, ako aj ostatné skutočnosti odôvodnené v tomto rozhodnutí považoval za správne. Vyslovil podozrenie, že zástupca žalobcu nekoná výhradne v záujme žalobcu, ale hlavne v záujme vlastného zisku vo vzťahu k uplatneným trovám konania. 22. Ďalej vo vyjadrení žalovaný poukázal na osobu účastníka konania, ktorý žiadal o udelenie azylu opakovane, a to celkovo päťkrát, pričom ani v jednom prípade mu nebolo vyhovené. Počas konania vo veci žiadosti o udelenie azylu opakovane žalobca opustil územie SR, a bol vracaný na územie SR prostredníctvom Dublinských transferov. Z týchto podstatných dôvodov žiadal žalovaný správnu žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú. Krajský súd v Košiciach prejednal správnu žalobu podľa ust. § 221 a nasl. zák. č. 162/2015 Správneho súdneho poriadku (SSP) na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.08.2016. Na tomto pojednávaní sa napriek riadnemu predvolaniu nezúčastnili žalobca, jeho zástupca a žalovaný s tým, že súd konal v zmysle ust. § 206 ods. 6 SSP v spojení s ust. § 114 SSP aj v ich neprítomnosti. Po oboznámení sa s obsahom správnej žaloby vo veci zaistenia, vyjadrenia žalovaného, ako aj obsahom administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná. 23. Podľa ust. § 206 ods. 3 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu (vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia) neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Žalobca žiadal rozhodnúť o správnej žalobe podľa ust. § 221 ods. 1 SSP. 24. Podľa § 2 ods. 1 písm. f/ zák. č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie cudzinca na území SR v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. 25. Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom SR. 26. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom SR alebo občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 27. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 28. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. 29. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území SR. 30. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom - zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 31. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej len „Dohovor“) každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 32. Podľa čl.8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzaniu nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. 33. Podľa čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, pri záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdnym, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. 34. Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutým v niektorom konkrétnom prípade, napríklad ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa. 35. Podľa § 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie, ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť. 36. S prihliadnutím na skutkové okolnosti danej veci súd po právnej stránke uzatvára: 37. Preskúmavaným rozhodnutím č.PPZ-HCP-BA6-153-032/2016-AV, zo dňa 02.08.2016 žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobcu dňom 02.08.2016 v konaní o jeho administratívnom vyhostení na základe rozhodnutia o vyhostení vydaného dňa 02.08.2016 Oddelením cudzineckej polície PZ Bratislava pod č. PPZ-HCP-BA6-153-030/2016-AV, umiestnil ho do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce a stanovil podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25. 11. 2016. 38. Žalovaný tak zaistil žalobcu na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu zo dňa 02.08.2016 ( podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) po tom, čo dňa 02.08.2016 bolo Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, prostredníctvom jeho zamestnanca vyhlásené rozhodnutie č. MU - PO-119-11/2016 zo dňa 19.07.2016 o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky ako zjavne neopodstatnenej ( § 12 ods. 1 písm. a/ a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z.z.). Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 02.08.2016. 39. Z obsahu Zápisnice o vyjadrení účastníka konania pod č. PPZ - HCP - BA6 - 153 - 029/2016 (podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku) zo dňa 02.08.2016 vyplýva, že žalobca má na území Slovenskej republiky rodinných príslušníkov a to družku P. G., štátnej príslušnosti Ukrajina a štyri maloleté deti (U. Z., S. Z., M.Z. G., J. G., všetci štátni príslušníci Ukrajiny), ktorí sú taktiež umiestnení s ním v pobytovom tábore. Žalobca nemá žiadne finančné prostriedky. Namietal, že v prípade návratu do domovskej krajiny im nič nehrozí, budú však bezdomovci a vyvršujú sa im za ich náboženstvo a ubližujú im. Následne v Zápisnici z tohto istého dňa č. PPZ - HCP - BA6 - 153- 031/2016 - AV doplnil, že na území Slovenska nemá žiadne ubytovanie a v prípade uloženia alternatív opatrení k zaisteniu (podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov by uložené povinnosti nevedel splniť. 40. K námietke žalobcu v správnej žalobe, že žalovaný v rozhodnutí sa nedostatočne zaoberal zásahom do práva žalobcu na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd súd zastáva názor, že táto námietka žalobcu nie je dôvodná. Žalovaný v rozhodnutí o zaistení zdôraznil, že žalobca má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt a jeho žiadosť o udelenie azylu bola opakovanie zamietnutá. Práve na základe týchto skutočností bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky, pričom v zmysle ust. § 88 ods. 1 písm. b/ je zaistenie legálnym prostriedkom zabezpečenia výkonu vyhostenia a to za situácie, keď prepustením žalobcu zo zaistenia by mohol byť účel vyhostenia zmarený. 41. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, aby žalobca podal na príslušný súd správnu žalobu o preskúmanie rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti o udelenie azylu vrátane priznania jej odkladného účinku a takúto skutočnosť žalobca súdu nepreukázal ani neskôr, t.j. do rozhodnutia v tejto veci. Nemožno preto prijať záver o tom, že žalobcovi vzniklo oprávnenie podľa § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších zmien a doplnkov zdržiavať sa na území Slovenskej republiky až do rozhodnutia súdu. Žalobca v správnej žalobe iba deklaroval svoj úmysel podať takúto správnu žalobu, jej podanie na príslušnom súde však súdu do jeho rozhodnutia v tejto veci nepreukázal. 42. K námietke žalobcu že napadnutým rozhodnutím o zaistení ako aj rozhodnutím o vyhostení žalobcu na územie Moldavska boli dotknuté aj práva maloletých detí, preto bolo povinnosťou správneho orgánu aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne v odôvodnení rozhodnutia zaujať stanovisko, ako sa s ním v konaní vysporiadal, súd zastáva názor, že táto námietka nie je dôvodná. Je potrebné zdôrazniť, že podľa informácií, ktoré mal správny orgán k dispozícii žalobca a matka maloletých detí nie sú manželia, žalobca ju sám pred správnym orgánom označil ako svoju družku. Družka žalobcu ako aj ich maloleté deti majú pritom iné štátne občianstvo než žalobca, sú štátnymi občanmi Ukrajinskej republiky, preto aj ich administratívne vyhostenie smeruje do ich domovskej krajiny. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, aby maloleté deti boli oddelené od svojej matky, tieto boli zaistené a umiestnené v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce spolu so svojou matkou. Z informačného systému konajúceho súdu je zrejmé, že dňa 24.08.2016 bola správna žalobca žalobkyne P. G. za účasti maloletých detí o ich zaistení a umiestnení v ÚPZC Sečovce v konaní sp. zn. 3Sa/19/2016 zamietnutá. 43. Vo vzťahu k dĺžke doby zaistenia súd zdôrazňuje, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že k posúdeniu dĺžky návratovej procedúry mal žalovaný k dispozícii informáciu zaslanú Prezídiom Policajného zboru, úrad hraničnej a cudzineckej polície, útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce zo dňa 15.03.2016, z ktorej vyplýva, že všetky žiadosti o vybavenie náhradného cestovného dokladu (NCD) sa realizujú prostredníctvom ÚPZC Medveďov, ktorý plní úlohy s celoslovenskou pôsobnosťou na úseku NCD. V prípade komunikácie so zastupiteľským úradom Moldavska ak štátny príslušník tejto krajiny spolupracuje, (vypísanie žiadosti a zabezpečenie kópie podporného dokladu) procedúra trvá približne tri mesiace a v prípade nespolupráce môže vybavenie NCD trvať aj viac ako 6 mesiacov. Stanovenie dĺžky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.11.2016 je v preskúmavanom rozhodnutí dostatočne odôvodnené, s tým, že je povinnosťou žalovaného počas celej doby zaistenia v zmysle ust. § 90 ods. 1 písm. d/ skúmať, či trvá účel zaistenia a v prípade, ak pominie, postupovať tak, aby účastníkovi konania nevnikla jeho zaistením žiadna bezdôvodná ujma. 44. Podľa ust. § 229 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 45. Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 46. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 167 SSP v spojení s ust. § 175 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 7 dní od doručenia rozhodnutia Krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.