Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/5/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200974 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200974.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobkyne: I. V. E. I. V., narodená XX.XX.XXXX v obci U. C., K. I., A. I., G. republika, G. štátnej príslušnosti a národnosti, toho času umiestnená v Ú. T. A. T. Z. L., Slovenská republika, za účasti maloletých detí žalobkyne: 1. N. L., nar. XX.XX.XXXX, 2. U. L., nar. XX.XX.XXXX, 3. R. V., nar. XX.XX.XXXX, 4. O. V., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti a národnosti ako matka, všetci toho času umiestnení v Ú. T. A. T. Z. L., Slovenská republika, právne zastúpení: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe zo dňa 19.08.2016, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU- PO-118-15/2016-Ž zo dňa 19.07.2016, takto r o z h o d o l : I./ Správnu žalobu z a m i e t a. II./ Žalobkyni n e p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobkyňa sa správnou žalobou zo dňa 19.08.2016 (č.l. 1-3 spisu) domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-118-15/2016-Ž zo dňa 19.07.2016 a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila trovy konania. 2. S napadnutým rozhodnutím žalovaného v plnom rozsahu nesúhlasila. Mala za to, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V konaní uviedla, že o udelenie azylu opakovane požiadala kvôli majetkovým sporom so svojimi súrodencami E. a C., pričom tieto osobné nezhody medzi nimi vznikli ešte v 90-tych rokoch. Od roku 1994 odišla do Č. C., až do roku 2011 nebola vôbec v kontakte so svojimi bratmi a títo sa na ňu hnevali, že odišla do Č. a nechala doma chorú matku. V roku 1999 sa síce vrátila na G., ale vtedy sa s bratmi nestretla. Dm po smrti matky (rok 2002) zdedili všetky deti, pričom všetci súrodenci sa svojho podielu z dedičstva vzdali v prospech bratov E. a C. okrem nej. Ona chcela zostať bývať v rodičovskom dome spolu so svojimi druhom a deťmi a preto sa nechcela vzdať dedičstva. Následne sa jej brat niekedy v roku 2011 (kedy sa vrátila naspäť na G.) začal slovne vyhrážať a raz ju fyzicky napadol. Preto sa rozhodla znovu vycestovať z G. a požiadať o azyl aj z náboženských dôvodov, pretože patrí do menšinového náboženstva na G., ktoré je potláčané zo stany pravoslávnych kresťanov. Žalovaný na základe tejto jej výpovede prijal záver, že diskriminácia, ktorú uvádzala v priebehu konania, nekorešponduje s výkladom pojmu prenasledovanie tak, ako je uvedené v § 2 písm. d) zákona o azyle a z dôvodov uvádzaných žalobkyňou nie je možné ju stotožniť s dôvodmi, ktoré oprávňujú osobu na udelenie azylu. Zdôraznila, že svoju žiadosť v konaní pred žalovaným založila nielen na skutočnosti, že medzi ňou a jej súrodencami došlo k nezhodám, ako to uvádza žalovaný (4. strana tretí odsek rozhodnutia), ale taktiež aj na skutočnosť, že z dôvodu jej príslušnosti k menšinovému náboženstvu bola v krajine svojho pôvodu prenasledovaná príslušníkmi väčšinového náboženstva a teda uviedla skutočnosti relevantné pre priznanie medzinárodnej ochrany. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že tento sa s jej tvrdeniami o prenasledovaní z náboženských dôvodov vôbec nevysporiadal a rozhodnutie v tomto smere riadne neodôvodnil. 3. V ďalšom poukazovala na články Dohovoru o právach dieťaťa (Článok 3 ods. 1, Článok 12 ods. 1 a 2, Článok 16 ods. 1 a Článok 22 ods. 1), keďže rozhodnutie žalovaného sa priamo dotýka aj práva oprávnených záujmov jej maloletých detí. Žalovaný však vo svojom rozhodnutí uviedol, že ustanovení tohto Dohovoru sa nemožno dovolávať v azylovom konaní, nakoľko by takýto postup znamenal rozšírenie pojmu „utečenec“, ktorý je v medzinárodných dokumentoch presne definovaný. S týmto tvrdením nesúhlasí a je toho názoru, že bolo povinnosťou žalovaného v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne v odôvodnenia rozhodnutia zaujať stanovisko, ako sa s nim vysporiadal. Keďže tak žalovaný nespravil, vážne pochybil a jeho rozhodnutie je preto nepreskúmateľné. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol žiadnu právnu úvahu ohľadom následkov napadnutého rozhodnutia na práva a právom chránené záujmy maloletých detí účastníka konania, ktoré boli napadnutým rozhodnutím dotknuté. Nezohľadnil v konaní ani sa nevysporiadal s tou skutočnosťou, že zamietnutím žiadosti žalobkyne a s tým súvisiacim jej následným vyhostením dôjde k odlúčeniu maloletých detí od ich druhého zákonného zástupcu, ktorým je aj ich otec, nielen ich matka, pretože voči nemu bolo samostatným rozhodnutím správneho orgánu vydané rozhodnutie o jeho vyhostení na územie Y., avšak deti spoločne so žalobkyňou majú byť vyhostené na územie G., čím dôjde k rozdeleniu rodiny a tým k porušeniu práva žalobkyne a jej maloletých detí na zachovanie ich rodinného a súkromného života. 4. Mala za to, že žalovaný nepreskúmal a v rámci napadnutého rozhodnutia ani neodôvodnil, či je predmetný zásah v súlade s podmienkami vyplývajúcimi z odseku 2 Článok 8 Dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná a má prednosť pred ustanoveniami zákona o azyle. Napadnuté rozhodnutie tým zasahuje do práva žalobkyne na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného Článkom 8 ods. 1 Dohovoru a nerešpektuje zásadu primeranosti medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami zásahu do tohto jej práva. 5. Podľa názoru žalobkyne žalovaný pochybil aj keď nevypočul v súvislosti so žiadosťou o azyl aj maloleté deti žalobkyne, konkrétne U. L., nar. XX.XX.XXXX a N. L., nar. XX.XX.XXXX, u ktorých vek predpokladá, že sú schopné formulovať svoje vlastné názory, myšlienky a postoje, ako to vyplýva zo Všeobecného komentára č. 12 (2009) k právu dieťaťa byť vypočuté. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa nezaoberal dopadom rozhodnutia na záujmy maloletých detí a že sa nevyporiadal s príslušnými právnymi predpismi týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov (napríklad Dohovor o právach dieťaťa), pričom nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov. Takisto mala za to, že keďže otec maloletých detí nebol v priebehu konania vypočutý, došlo k vážnemu procesnému pochybeniu správneho orgánu, keďže je zákonným zástupcom maloletých detí v zmysle zákona o rodine. 6. Rozhodnutím žalovaného ČAS: MU-PO-118-15/2016-Ž zo dňa 19.07.2016 (č.l. 4-6 spisu) žalovaný podľa § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol žiadosť žalobkyne ako zjavne neopodstatnenej, ako aj jej maloletým deťom. 1. N. L., nar. XX.XX.XXXX, 2. U. L., nar. XX.XX.XXXX, 3. R. V., nar. XX.XX.XXXX, 4. O. V., nar. XX.XX.XXXX. 7. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že táto bola na základe Dublinského dohovoru dňa 25.05.2016 vrátená na územie SR z C., ktorá podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle je považovaná za žiadateľku o azyl, nakoľko ide o cudzinku, ktorá bola na územie Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) vrátená z členského štátu Európskej únie z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná SR. Spoločne s ňou boli vrátené aj maloleté deti N. L., U. L., R. V. a O. V.. Takisto bol spolu s nimi vrátený aj druh žalobkyne, ktorý sa podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle takisto považoval za žiadateľa o azyl. 8. Zdôraznil, že žalobkyňa prvýkrát požiadala o udelenie azylu na území SR dňa 04.01.2012 vo svojom mene, ako aj v mene svojich maloletých detí. Po podaní vyhlásenia boli umiestnení v A. M. U. Q. a dňa 18.01.2012 s ňou bol vykonaný vstupný pohovor a následne dňa 30.03.2012 doplňujúci pohovor, počas ktorých uviedla, že z G. vycestovala kvôli majetkovým nezhodám so svojim bratom, ktoré vyústili aj do fyzického útoku na jej osobu. V prípade návratu na G. by nemala kde bývať, keďže bola vyhnaná z rodičovského domu, kde pred odchodom bývala. Žalovaný uviedol, že po dôkladnej analýze prípadu a zohľadnení situácie v krajine pôvodu, Migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-5-26/ PO-Ž-2012 z 18.04.2012 podľa § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona o azyle tento žalobkyni neudelil a ani jej poskytol doplnkovú ochranu. Po podaní opravného prostriedku zo strany žalobkyne bol Krajským súdom v Košiciach rozsudkom č. 5Saz/8/2012-16 zo 17.07.2012 potvrdené rozhodnutie Migračného úradu, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.08.2012. Toho istého dňa žalobkyňa a jej maloleté deti svojvoľne opustili priestory T. M. I. W. U., ako aj územie SR. 9. Dňa 22.02.2013 bola žalobkyňa a jej maloleté deti vrátené v rámci Dublinského dohovoru z C. na územie SR z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná SR, pričom cudzinka opakovane (druhýkrát) vyhlásila, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko ju súrodenci doma zbili z dôvodu majetkových sporov a preto sa nemá kam vrátiť. Túto žiadosť podala aj v mene svojich maloletých detí. Vo vstupnom pohovore zo dňa 05.03.2013, ktorý bol vykonaný za účelom objasnenia a zdôvodnenia jej opakovanej žiadosti uviedla, že o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany žiada z rovnakých dôvodov, ktoré uvádzala v predchádzajúcom azylovom konaní, a to kvôli nezhodám so svojim bratom. Rovnako prehlásila, že nemá žiadne iné dôvody. Analýzou prípadu Migračný úrad dospel k záveru, že žalobkyňa neuviedla žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by bolo potrebné domnievať sa, že skutkový stav vo veci jej žiadosti sa zmenil a preto bolo vydané rozhodnutie ČAS: MU-86-16/PO-Ž-2013 zo dňa 02.05.2013, ktorým bolo konanie podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle zastavené. Proti tomuto rozhodnutiu nebol podaný rozklad a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.05.2013. 10. Počas nelegálneho pobytu na území SR žalobkyňa opakovane (tretíkrát) požiadala o udelenie azylu dňa 12.06.2013 pred pracovníkmi útvaru policajného zaistenia pre cudzincov z obavy o svoj život a život svojich detí v domovskej krajine, pričom po podaní vyhlásenia boli zaslaní do A. M. a následne premiestnení do T.Q. M. dňa 08.07.2013, kde táto požiadala dňa 20.07.2013 pre seba a maloleté deti krátkodobú priepustku, z ktorej sa však už nevrátila. Od 26.07.2013 sa zdržiavala bez priepustky mimo T. M., do ktorého sa viac nevrátila a ani nijakým spôsobom sa neohlásila. Preto žalovaný rozhodnutím ČAS:MU-286-13/PO-Ž-2013 podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle zastavil konanie, ktoré bolo právoplatne ukončené dňa 19.08.2013. 11. Následne bola žalobkyňa opätovne vrátená v rámci Dublinského dohovoru z C. a dňa 26.11.2014 opätovne (štvrtýkrát) požiadala o udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život, ktorú podala aj v mene svojich maloletých detí. Vo vstupnom pohovore dňa 11.12.2014 uviedla, že o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na Slovensku žiada z rovnakých dôvodov, ktoré uvádzala v predchádzajúcich konania, a to kvôli majetkovým sporom so svojimi súrodencami. Rovnako prehlásila, že nemá žiadne iné dôvody, preto žalovaný dospel k záveru, že žalobkyňa neuviedla žiadne nové skutočnosti na základe ktorých by bolo potrebné domnievať sa, že skutkový stav vo veci jej žiadosti sa zmenil a preto rozhodnutím ČAS: MU-352-16/PO-Ž-2014 zo dňa 16.02.2015 bolo konanie zastavené, pričom voči rozhodnutiu nebol podaný rozklad a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.03.2015. 12. Hneď po nadobudnutí právoplatnosti žalobkyňa dňa 05.03.2015 piatykrát požiadala o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život. O udelenie azylu požiadala aj v mene svojich maloletých detí, pričom bola umiestnená v A. M., kde boli vykonané prvotné úkony súvisiace so vstupom do azylovej procedúry a dňa 19.03.2015 bol s ňou vykonaný vstupný pohovor za účelom objasnenia a zdôvodnenia jej opakovanej žiadosti. Počas pohovoru uviedla, že žiada oň z rovnakých dôvodov, ktoré uvádzala v predchádzajúcich azylových konaniach, a to kvôli majetkovým nezhodám so svojim bratom ešte v 90-tych rokoch minulého storočia. Rovnako prehlásila, že iné žiadne dôvody nemá. Na základe analýzy žalovaný dospel k záveru, že neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by bolo potrebné domnievať sa, že sa skutkový stav vo veci jej žiadosti zmenil a rozhodnutím ČAS: MU-PO-40/2015-Ž z 01.06.2015 bolo konanie zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle. Proti tomuto rozhodnutiu nebol podaný rozklad a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.07.2015, avšak cudzinka a jej deti ešte dňa 01.06.2015 svojvoľne opustili priestory azylového zariadenia. 13. Na územie Slovenskej republiky bola žalobkyňa opätovne vrátená dňa 06.10.2015 z C. na základe Dublinského dohovoru spolu so svojimi deťmi, kedy šiestykrát vyhlásila, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR v mene svojom, ako aj v mene svojich maloletých detí. Dňa 27.10. bola presunutá do T.Q. M., kde dňa 02.12.2015 požiadala pre seba, ako aj pre svoje maloleté deti krátkodobú priepustku na pobyt mimo T. M., z ktorej sa už nevrátila a od 09.12.2015 sa zdržiavala bez priepustky mimo T. M.. Na základe danej skutočnosti žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-149-21/2015- Ž podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle konanie zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.12.2015. 14. Následne navrhovateľka bola dňa 25.05.2016 opätovne vrátená na základe Dublinského dohovoru na územie SR z C. spolu aj so svojimi maloletými deťmi, ako aj so svojim druhom. Počas vstupného pohovoru dňa 01.06.2016 uviedla, že v krajine pôvodu nebola členkou ani sympatizantkou žiadnej politickej strany, či organizácie, nebola ani trestne stíhaná a o udelenie azylu opakovane (siedmykrát) požiadala kvôli majetkovým sporom so svojimi súrodencami E. a C.. Tieto osobné nezhody vznikli ešte v 90-tych rokoch minulého storočia. Od roku 1994 odišla do Č. C. a až do roku 2011 nebola vôbec v kontakte so svojimi bratmi. Títo sa na ňu nahnevali kvôli tomu, že odišla do Č. a nechala doma chorú matku. V roku 1999 sa síce vrátila na G., ale vtedy sa v bratmi nestretla, pričom dom po smrti matky (rok 2002) zdedili všetky deti a aj keď sa ostatní súrodenci svojho podielu z dedičstva vzdali v prospech bratov E. a C., ona tak neurobila a chcela zostať bývať v rodičovskom dome spolu so svojim druhom a deťmi a nechcela sa vzdať dedičstva. V roku 2011, keď sa vrátila na G., sa jej brat začal slovne vyhrážať a raz ju fyzicky aj napadol, preto sa rozhodla znova vycestovať z G. a požiadať o azyl aj z náboženských dôvodov, pretože patrí do menšinového náboženstva na G., ktoré je tam potláčané zo strany pravoslávnych kresťanov. Osobne však nemala žiadne problémy v súvislosti s týmto vierovyznaním. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedla. Žalovaný podotkol, že každá žiadosť o azyl sa skúma individuálne na základe predložených skutočností a zohľadnením všeobecnej situácie pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa. Je pritom vecou žiadateľa, aby predložil potrebné dôkazy na zhodnotenie svojej žiadosti. Z komplexného vyhodnotenia celého spisového materiálu žalobkyne vyplýva, že svoju žiadosť o azyl zakladá na iných dôvodoch, ako sú uvedené v § 8, 10, 13a alebo § 13b. Dané vyplýva zo vstupného pohovoru, kde na G. nemala žiadne problémy s oficiálnymi štátnymi orgánmi, v krajine pôvodu nebola nikdy trestaná, väznená, či iným spôsobom prenasledovaná. Z jej výpovede vyplýva, že na G. nemala opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a zároveň na G. nebola prenasledovaná za uplatňovanie politických práv a slobôd, ako je uvedené v § 8 zákona o azyle. Žalovaný poukazoval v napadnutom rozhodnutí na definíciu prenasledovania v zmysle zákona o azyle, pričom ak by aj chcela žalobkyňa zakladať svoju žiadosť na perzekúcii voči jej osobe v zmysle Ženevskej konvencie z roku 1951, musela by preukázať ohrozenie jej života z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. 15. Dané však v konaní preukázané nebolo, dokonca sama prehlásila, že z dôvodu rasy, náboženstva alebo zastávania určitých politických názorov jej na G. nič nehrozí a preto ju nemožno považovať za utečenca. Nevzťahuje sa na ňu ani § 10 zákona o azyle, ktorý vymedzuje podmienky udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny. Na udelenie azylu z humanitných dôvodov však nie je právny nárok a preto, že v priebehu konania neboli zistené skutočnosti, ktoré by k takému záveru viedli, neboli splnené ani podmienky pre udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. Mal za to, že žalobkyňa krajinu pôvodu opustila legálne, výlučne kvôli lepším existenčným podmienkam, pričom krajinu pôvodu opustila ešte v 90-tych rokoch a vycestovala ako slobodná, bezdetná, kvôli hľadaniu si lepších životných podmienok. Legálne vycestovala do Č. za prácou, kde niekoľko rokov aj pracovala ako kuchárka, upratovačka a vykonávala aj iné pomocné práce. V septembri 2000 sa v Č. C. (ďalej lej „Č.“) zoznámila aj s terajším druhom. V apríli 2001 požiadali o azyl iba kvôli tomu, že ich zamestnávateľ prestal platiť, nemali z čoho žiť a takýmto spôsobom si chceli zlegalizovať pobyt na území Č.. Keď zistili, že ich azylové konanie bude ukončené, tak sa rozhodli koncom roka 2002 odísť do C., kde taktiež požiadali o azyl a zdržiavali sa tam až do leta 2011, kde sa im narodili dve deti. Jej druh bol vyhostený do Y. a ona sa rozhodla vrátiť naspäť na G., kde zotrvala štyri mesiace a po vybavení potrebných dokladov odišla spolu so svojimi dcérami za druhom do Y.. Neskôr sa pokúšali dostať do C., avšak neúspešne. Začiatkom roka 2011 prišli na Slovensko, kde požiadali o azyl. Od roku 2011 až do dnešného dňa niekoľkokrát ušli do C., odkiaľ boli zakaždým vrátení na Slovensko. Na území C. sa jej ešte v roku 2012 narodili dvojičky. Menovaná už vyše 20 rokov vedie takýto život spoločne aj so svojimi deťmi až na jednu výnimku, kedy sa rozhodla vrátiť naspäť na G., aj to len kvôli tomu, aby si vybavila doklady a mohla vycestovať za svojim druhom, ktorého vyhostili z C. do Y.. 16. Zdôraznil, že v prípade žalobkyne nie je možné sa pridržiavať ani Konvencie z roku 1951, kde v definícii „Opodstatnené obavy z prenasledovania“, nakoľko počas svojho pobytu v krajine pôvodu nebola nikým prenasledovaná, nevyvíjala a ani v súčasnej dobe nevyvíja žiadnu činnosť, na základe ktorej by sa takéto opodstatnenie vzťahovalo na jej osobu. Žiadosť zakladá na skutočnosti, že na G. má od 90- tych rokov nezhody so súrodencami, ktorí ju chceli vydediť a preto sa rozhodla krajinu pôvodu opustiť. Tieto problémy sú osobného a lokálneho charakteru, bez akýchkoľvek známok perzekúcie. Odzrkadľujú všeobecnú situáciu v krajine, ktorú mala možnosť žalobkyňa riešiť. Poukázanie na rodinné problémy v krajine pôvodu žiadateľa nie je dôvodom k udeleniu azylu, pokiaľ táto situácia sa neprejaví v perzekúcii, či obavy z nej vo vzťahu k žiadateľovi o azyl z dôvodov uvedených v § 8 o azyle. Poskytnutie azylu, ako formy medzinárodnej ochrany jednotlivca, totiž prichádza do úvahy iba vtedy, ak žiadateľ o azyl využije možnosť ochrany pred perzekúciou u štátnych orgánov. Pokiaľ sa so žiadosťou o ochranu pred nezákonnosťou neobrátila na štátne orgány v krajine pôvodu aj napriek tomu, že jej to tieto umožňujú, nemožno jej poskytnúť ochranu v podobe azylu, pretože nepreukázala, že verejná moc v krajine pôvodu, ako celok, jej odoprela poskytnúť ochranu. Po prehodnotení dôvodov jej žiadosti žalovaný dospel k záveru, že nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle, pričom absentuje samotný pojem prenasledovania, tak i preukázanie pôvodcu prenasledovania, štát, politické organizácie alebo hnutia, ktoré ovládajú krajinu. Prvýkrát opustila krajinu legálne v roku 1994 z ekonomických dôvodov a vycestovala do Č. za prácou. Jej problémy sa zintenzívnili až po tom, ako sa na pár mesiacov v roku 2011 vrátila späť na G., kde si uplatňovala nárok na rodičovský dom. Počas posledného pohovoru uviedla, že bratia E. a C. predali rodinný dom, z čoho potom vyplýva, že taktiež sa musela vzdať dedičstva, v opačnom prípade by dom predať nemohli. Zdôraznil, že v prípade žalobkyne ide o siedmu žiadosť o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, nehovoriac o žiadostiach o azyl v C. a v Č. C., pričom všetky tieto žiadosti boli podané účelovo, čisto kvôli vyhnutiu sa vyhosteniu z územia SR alebo kvôli zabráneniu zaistenia a umiestnenia v Ú.. Ak by žalobkyni nevyhovoval takýto spôsob života, snažila by sa ho riešiť a viesť iným smerom a neriešila by svoju existenciu žiadosťami o azyl či už na území Slovenska alebo inde. Z daného vyplýva, že jej takýto spôsob života viac menej vyhovuje. Z jej výpovedi teda vyplýva, že neopustila G. za účelom vyhľadania medzinárodnej ochrany, ale kvôli lepším životným podmienkam. V zmysle Ženevskej konvencie z roku 1951 (kapitola II, odsek B, písmeno f) v prípade, že osoba opustí dobrovoľne, čo je aj jej prípad, krajinu mimo príčin uvedených v definícii, je považovaná za prisťahovalca, k čomu ju možno vedie túžba po zmene alebo po dobrodružstve, rodinné alebo iné osobné dôvody. Ak je táto osoba vedená čisto ekonomickými pohnútkami, jedná sa o ekonomického prisťahovalca a nie za utečenca. Inštitút azylu, ako najvyššia forma ochrany osôb podľa medzinárodných kritérií, má slúžiť ako nevyhnutná ochrana života a slobody ľudí, ktorí sa nachádzajú v bezprostrednom ohrození. Dané je aj v prípade žalobkyne, ktorá na území SR nehľadala žiadnu formu ochrany, iba sa snažila o zlepšenie svojej ekonomickej situácie a zlegalizovanie si pobytu svojej rodiny. Podotkol, že spoločne s matkou sa posudzuje aj žiadosť o udelenie azylu pre jej maloleté deti, pričom počas pohovoru uviedla, že je ich matka a chce, aby všetci žili spoločne, pričom deti nemajú žiadne špecifické dôvody. Práva maloletých detí sú upravené v Dohovore o právach dieťaťa. Pokiaľ ide o Dohovor o právach dieťaťa, tento má síce prednosť pred zákonom, avšak azyl je špecifická forma ochrany, ktorá sa udeľuje iba v zákonom stanovených dôvodoch, ktoré vyplývajú zo Ženevského dohovoru a Ústavy SR. Dohovor o právach dieťaťa je v SR vykonávaný inými právnymi normami. Tým pádom nie je možné dovolať sa ustanovení tohto Dohovoru prostredníctvom zákona o azyle, čo by znamenalo rozšírenie pojmu utečenec, ktorý je v medzinárodných dokumentoch presne definovaný. V tejto súvislosti treba uviesť, že správny orgán sa zaoberal a skúmal, či nedôjde k porušeniu práv maloletých detí po prípadnom návrate do krajiny pôvodu ak nezistil, že by v prípade ich návratu do krajiny pôvodu došlo k diskriminačnému správaniu, ktoré by mohlo viesť k porušeniu dohovorom zaručených práv dieťaťa v prípade ich príchodu na G.. Treba rovnako zdôrazniť, že jedným z mnohých členských štátov, ktorí Dohovor o právach dieťaťa prijal je aj G., ktorá je viazaná dodržiavaním práv detí a rešpektovaním tohto Dohovoru. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných a robia preto všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia. Azylový zákon nie je vykonávacím predpisom Dohovoru a nie je možného použiť na podobné situácie, keďže by sa jednalo o popretie účelu tohto zákona. 17. Ďalej správny orgán poznamenal, že záver, ku ktorému v priebehu konania dospel, nie je príkazom na ich vyhostenie respektíve vrátenie do krajiny pôvodu. Je vecou príslušného správneho orgánu, ktorým Migračný úrad nie je, zaoberať sa podrobne bezpečnostnými rizikami prípadného návratu žiadateľky do krajiny pôvodu v prípade, ak k tomuto inštitútu pristúpi. Preto po prehodnotení dôvodov žiadosti žalobkyne a jej maloletých detí dospel k záveru, že v ich prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Absentuje samotný pojem prenasledovania, tak i preukázanie pôvodcu prenasledovania - štát, politické organizácie alebo hnutia, ktoré ovládajú krajinu. Právo na azyl nie je právom vybrať si krajinu, v ktorej žiadateľ bude chcieť toto právo uplatniť. Azyl nie je univerzálnym nástrojom na poskytnutie ochrany pred akýmkoľvek hrubým a surovým zaobchádzaním. Dôvody na poskytnutie azylu sú zákonom striktne a pomerne úzko vymedzené a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Keďže svoju žiadosť neodôvodnila ani takými dôvodmi a skutočnosťami, ktoré by spĺňali podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany uvedené v § 13a a v § 13b, konštatoval, že jej dôvody tak, ako ich uviedla, nemožno považovať za vážne bezprávie, lebo z ich charakteru je zrejmé, že nenaplnili znaky vážneho bezprávia tak, ako ich uvádza zákon o azyle a preto je potrebné jej žiadosť o azyl zamietnuť ako zjavne neopodstatnenú. 18. Doplnil, že žiadosť o azyl a poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR požiadal aj druh menovanej U. R., narodený XX.XX.XXXX, ktorého azylové konanie je vedené pod číslom ČAS: MU- PO-119-11/2016-Ž a rozhodnutím zo dňa 19.07.2016 bolo taktiež podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle zamietnuté ako zjavne neopodstatnené. 19. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 05.10.2016 k správnej žalobe /č.l. 18-21 spisu) navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. Uviedol, že žalobkyňa bola dňa 25.05.2016 vrátená na základe Dublinského nariadenia z územia C., nakoľko na konanie o udelenie azylu je príslušná SR, pričom spoločne s ňou boli vrátené aj jej maloleté deti: 1. N. L., nar. XX.XX.XXXX, 2. U. L., nar. XX.XX.XXXX, 3. R. V., nar. XX.XX.XXXX, 4. O. V., nar. XX.XX.XXXX. Rovnako bol vrátený aj jej druh U. R.. 20. Poukazoval na históriu podávania žiadosti o azyl na území Slovenskej republiky zo strany žalobkyne, pričom uviedol, že táto prvýkrát požiadala o udelenie azylu na území SR vo svojom mene ako aj v mene svojich maloletých detí dňa 04.01.2012 z dôvodu, že z G. vycestovala pre majetkové nezhody so svojimi súrodencami, ktoré údajne vyústili až do fyzického útoku proti nej a v prípade návratu do krajiny pôvodu by nemala kde bývať, nakoľko bola vyhnaná z rodičovského domu. Voči rozhodnutiu žalovaného zo dňa 18.03.2012 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany podala opravný prostriedok. Rozhodnutie žalovaného bolo potvrdené Krajským súdom v Košiciach, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.08.2012, kedy táto spolu s deťmi opustila T. M. aj územie SR. Druhýkrát po jej vrátení z C. dňa 22.02.2013 z dôvodu obavy o svoj život, pretože ju jej súrodenci kvôli majetkovým sporom doma zbili a z týchto dôvodov sa nemá kam vrátiť. Tretíkrát počas jej nelegálneho pobytu na území SR dňa 12.06.2013 z dôvodu obavy o svoj život a život jej maloletých detí v krajine pôvodu, avšak dňa 20.07.2013 opustila T. M.. Štvrtýkrát po opätovnom navrátení z C. dňa 26.11.2014 z dôvody obavy o svoj život a z rovnakých dôvodov, ktoré uvádzala v predchádzajúcich konania, pričom iné dôvody nemá. V tomto prípade rozhodnutie žalovaného sa stalo právoplatné dňa 05.03.2015. Daného dňa (05.03.2015) žalobkyňa už po piatykrát požiadala o azyl z rovnakých dôvodov, ktoré uviedla v predchádzajúcich konaniach t.j. kvôli majetkovým sporom so svojimi súrodencami, pričom prehlásila, že žiadne iné dôvody nemá. Správny orgán dňa 01.06.2015 konanie o udelenie azylu podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle zastavil (právoplatnosť dňa 05.03.2015), avšak žalobkyňa spolu so svojimi deťmi opustila pobytový tábor ako aj územie SR dňa 01.06.2015. Po jej vrátení z C. dňa 06.10.2016 šiestykrát požiadala o udelenie azylu, pričom opustila pobytový tábor aj spolu s deťmi a od 09.12.2015 sa zdržiavala bez povolenia mimo azylového zariadenia. 21. Dňa 25.05.2016 vrátená na základe Dublinského nariadenia z územia C., nakoľko na konanie o udelenie azylu je príslušná SR, pričom po siedmykrát požiadala o udelenie azylu. Vo vstupnom pohovore dňa 01.06.2016 uviedla, že o tento žiada z rovnakých dôvodov, ktoré uviedla v predchádzajúcich konaniach, a to kvôli majetkovým sporom s jej dvomi súrodencami - E. a C., pričom k tomu nemá čo viac dodať, ani doplniť. Takisto požiadala o azyl z náboženských dôvodov, pretože je vierovyznaním „T.“, ktoré je na G. menšinové a potláčané zo strany pravoslávnych kresťanov a rovnako aj obyvatelia jej obce sa jej občas posmievali a hovorili jej L., avšak osobne nemala žiadne problémy v súvislosti s týmto vierovyznaním. Správny orgán poukazoval na ustanovenie § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle podľa ktorého ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, ak žiadateľ odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu inými skutočnosťami ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, 10, 13a alebo 13b. 22. Pokiaľ sa týka dôvodov uvedených v správnej žalobe konštatoval, že pri rozhodovaní postupoval vecne správne. Vychádzal z jej výpovede zo dňa 01.06.2016 ako aj z objektívne zistených skutočností a všeobecne dostupných informácií o krajine jej pôvodu, ktoré boli založené do spisu. Bolo jej umožnené, aby uviedla všetky dôvody, kvôli ktorým krajinu pôvodu opustila, o čom bola aj riadne poučená. V priebehu konania neuviedla také skutočnosti, ktoré by oprávňovali žalovaného vydať rozhodnutie o udelení azylu. Správny orgán objektívne a individuálne posúdil všetky relevantné okolnosti týkajúce sa predmetnej veci a zistil, že žalobkyňa uvádzala iné skutočnosti ako tie, ktoré sú uvedené v § 8, 10, 13a a 13b zákona o azyle a z dôvodov, ktoré opísala vyplýva, že nesplnila žiadnu z podmienok pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. V krajine pôvodu voči nej nebolo vedené trestné stíhanie, nebola väznená a nemala žiadne problémy ani s políciou alebo inými štátnymi orgánmi. Mal zato, že jej žiadosť bola posúdená zákonným spôsobom a všetky okolnosti, ktoré uviedla, boli posúdené individuálne, ako aj vo všetkých relevantných súvislostiach a preto žalovaný považoval svoje rozhodnutie za správne v celom rozsahu a považoval podaný opravný prostriedok za účelový. 23. V ďalšom sa žalovaný zaoberal uplatnenými trovami konania zo strany žalobkyne, pričom poukazoval nato, že tieto jej nemajú byť priznané. 24. Z administratívneho spisu žalovaného ČAS:MU-PO-118/2016-Ž súd zistil: 25. Z Vyhlásenia cudzinca zo dňa 27.05.2016 č. PPZ-HCP-SEI-142-012/2016 súd zistil, že počas svojho pobytu v Ú. T. A. T. Z. U. L. žalobkyňa I. V., nar. XX.XX.XXXX požiadala dňa 27.05.2016 o azyl z náboženských dôvodov, pričom o udelenie azylu žiadala aj pre svoje deti: 1. N. L., nar. XX.XX.XXXX, 2. U. L., nar. XX.XX.XXXX, 3. R. V., nar. XX.XX.XXXX, 4. O. V., nar. XX.XX.XXXX. 26. Z Dotazníka žiadateľa o udelenie azylu č. ČAS: MU-PO-118-9/2016-Ž zo dňa 01.06.2016 (Vstupný pohovor) súd z bodu 8. Náboženské vyznanie zistil, že žalobkyňa patrí k L. X. Z., ktorá sa vyznáva na G. s názvom „T.“ v preklade T., ktorú na G. vyznáva iba málo ľudí. Táto takisto potvrdila, že od podania predchádzajúcej žiadosti v jej živote nenastali žiadne zmeny, dobre si pamätá na informácie, ktoré poskytla v rámci pohovoru migračnému úradu a všetko je pravda, pričom týchto informácii sa pridržiava a ak bude chcieť niečo opraviť, doplniť, tak na to sama upozorní. Z bodu 38. Žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky zistil, že žalobkyňa ako dôvody uviedla, že ide o rovnaké dôvody ako v predchádzajúcich žiadostiach, a to kvôli majetkovým sporom so svojimi súrodencami, ktorí sa volajú E. a C., pričom tieto vznikli ešte v 90-tych rokoch minulého storočia, nakoľko mali osobné nezhody. A o týchto nezhodách už vypovedala a nechcela k nim nič dodať, ani doplniť. Zároveň žiadala o azyl z náboženských dôvodov, pretože je vierovyznaním „T.“, ktoré je na G. menšinové náboženstvo a potláčané zo strany pravoslávnych kresťanov a obyvatelia jej rodnej obce sa jej občas posmievali a hovorili jej „L.“. Potvrdila, že ona osobne žiadne problémy v súvislosti s týmto vierovyznaním nemala. Doplnila, že o azyl pre svoje štyri maloleté deti žiada z dôvodu že je ich matka a chce, aby žili všetci spoločne. Iné dôvody svojej žiadosti nemala. Obávala sa, že ak by sa vrátila na G., tak by s druhom a deťmi nemala kde bývať. Z bodu 40. Žiadosti súd zistil, že žalobkyňa požiadala o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany aj pre svoje štyri maloleté deti: 1. N. L., nar. XX.XX.XXXX, 2. U. L., nar. XX.XX.XXXX, 3. R. V., nar. XX.XX.XXXX, 4. O. V., nar. XX.XX.XXXX, ako aj o svojho druha U. R., nar. XX.XX.XXXX (bod 41). § 27. Podľa § 8 písm. a) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o z mene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon o azyle“), Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. 28. Ustanovenie § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. 29. Podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákon a o azyle, Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, ak žiadateľ a) odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, 10, 13a alebo § 13b. 30. Podľa § 13a zákona o azyle, Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 31. Ustanovenie § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. 32. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 33. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím na účely tohto zákona sa rozumie 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. - 34. K námietkam uvedeným v správnej žalobe súd právne uzatvára: 35. Pokiaľ sa týka námietok nedostatočne zisteného skutkového stavu veci zo strany žalovaného, na základe ktorého dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tým aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, súd má zato, že dané námietky nie sú dôvodné. 36. V prejednávanej veci súd dokazovanie nedoplnil, avšak oboznámil sa s obsahom azylových spisov ČAS: MU-5-26/PO-Ž-2012, ČAS:MU-86-16/PO-Ž-2013, ČAS:MU-286-13/PO-Ž-2013, ČAS: MU-352-16/ PO-Ž-2014, ČAS: MU-PO-40/2015-Ž, ČAS: MU-PO-149-21/2015-Ž a ČAS: MU-PO-118-15/2016-Ž z ktorých zistil, že žalobkyňa na území Slovenskej republiky žiadal opakovane o udelenie azylu, pričom prvýkrát požiadal o udelenie azylu dňa 04.01.2012 a poslednýkrát (siedmykrát) požiadala o udelenie azylu dňa 27.05.2016. 37. Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-PO-118-15/2016-Ž zo dňa 19.07.2016 žalovaný podľa § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona o azyle zamietol žiadosť žalobkyne a maloletým deťom žalobkyne ako zjavne neopodstatnenej. 38. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že žalovaný zákonným postupom uskutočnil so žalobkyňou vstupný pohovor, v priebehu ktorého táto dostatočným spôsobom objasnila dôvody svojej ďalšej žiadosti o azyl. 39. V siedmej žiadosti o udelenie azylu (Vstupný pohovor zo dňa 01.06.2016), ktorá je predmetom tohto konania žalobkyňa uviedla, že zotrváva na rovnakých dôvodoch, ktoré uviedla v predchádzajúcich žiadostiach, a to kvôli majetkovým sporom so svojimi súrodencami, ktorí sa volajú E. a C., pričom tieto vznikli ešte v 90-tych rokoch minulého storočia, nakoľko mali osobné nezhody. A o týchto nezhodách už vypovedala a nechcela k nim nič dodať, ani doplniť. Zároveň žiadala o azyl z náboženských dôvodov, pretože je vierovyznaním „T.“, ktoré je na G. menšinové náboženstvo a potláčané zo strany pravoslávnych kresťanov a obyvatelia jej rodnej obce sa jej občas posmievali a hovorili jej „L.“. Potvrdila, že ona osobne žiadne problémy v súvislosti s týmto vierovyznaním nemala. Zároveň doplnila, že o azyl pre svoje štyri maloleté deti žiada z dôvodu, že je ich matka a chce, aby žili všetci spoločne. Iné dôvody svojej žiadosti nemala a obávala sa, že ak by sa vrátila na G., tak by s druhom a deťmi nemala kde bývať. 40. Rovnako súd zistil, že krajinu pôvodu opustila legálne, ešte ako slobodná a bezdetná, keď v roku 1994 odišla do Č. C., kde aj niekoľko rokov pracovala. V septembri 2000 sa v Č. C. zoznámila aj s terajším druhom. Tam aj v apríli 2001 požiadali o azyl. Teda krajinu pôvodu opustila z dôvodu zlepšenia svojich životných podmienok. 41. Treba podotknúť, že zjavne sa teda jedná o dôvody osobného a ekonomického charakteru, ktoré s poukazom na citované ustanovenie § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle majú priamo zo zákona za následok zamietnutie žalobcovej žiadosti. 42. Súd na tomto mieste konštatuje, že nebolo povinnosťou žalovaného za žiadateľa o azyl vyhľadávať aj iné, ako ním prezentované dôvody žiadosti o azyl. Preto ak žalovaný posúdil žiadosť žalobkyne v intenciách ním uvádzaných dôvodov, postupoval správne a zákonne, pritom za účelom posúdenia samotnej jej žiadosti o azyl, resp. za účelom posúdenia bezpečnostných rizík jej návratu do krajiny jej pôvodu správny orgán vyhľadal a do spisu založil relevantné správy. 43. Žalovaný so žalobkyňou v zmysle zákona o azyle vykonal vstupný pohovor, na ktorom jej kládol jednoznačné otázky vedúce k zisteniu dôvodov udelenia azylu, ktoré následne zhrnul v napadnutom rozhodnutí. Úlohou žalovaného nie je domýšľať si, či vyhľadávať ďalšie dôvody. 44. V administratívnom konaní sú vždy smerodajné len tvrdenia žalobkyne a žalovaný nemá povinnosť a ani objektívnu možnosť skúmať, či by u žalobkyne nemohol existovať iný dôvod, ktorý by eventuálne umožňoval udelenie azylu. 45. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. - 46. Ohľadnej námietky žalobkyne, v ktorej poukazovala na možnosť udelenia azylu, nakoľko v krajine svojho pôvodu bola prenasledovaná príslušníkmi väčšinového náboženstva a teda existujú tú skutočnosti relevantné pre priznanie medzinárodnej ochrany súd zdôrazňuje, že žalobkyňa ani nepoukázala na žiadnu konkrétnu ňou individualizovanú skutočnosť, ktorá by sa z hľadiska príslušnosti k náboženskému vierovyznaniu „T.“ prejavila diskriminačne voči jej osobe. Naopak potvrdila, že ona sama osobne nemala žiadne problémy v súvislosti s týmto vierovyznaním. 47. Žalobkyňa sama potvrdila, že nebola ona osobne diskriminovaná pre príslušnosť k danému náboženstvu a teda nebolo povinnosťou žalovaného vyhľadávať skutočnosti pôsobiace diskriminačne, keďže žalobkyňa ani sama netvrdila, žeby z dôvodu svojej náboženskej príslušnosti bola prenasledovaná, resp. nejakým spôsobom perzekvovaná. Pokiaľ by táto niečo také tvrdila, tak až v danom prípade nevyporiadanie sa s danou skutočnosťou zo strany správneho orgánu by bolo možné konštatovať určité pochybenie, avšak dané ani žalobkyňa netvrdila. 48. Dôvody ňou uvádzané, pre ktoré žiadala o udelenie azylu (opustenie G. z dôvodu rodinných nezhôd, fyzické násilie jej rodinného príslušníka a vyhrážanie sa z jeho strany zabitím), nie sú dôvodmi pre udelenie azylu podľa príslušných ustanovení zákona o azyle sami o sebe. 49. Ak by mala byť žalobkyni poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme udelenia azylu, tak dané prichádza do úvahy iba vtedy, ak žiadateľ o azyl využije možnosť ochrany pred perzekúciou u štátnych orgánov. Teda, ak sa so žiadosťou o ochranu pred nezákonnosťou neobrátila na štátne orgány v krajine pôvodu, a to napriek tomu, že jej to tieto umožňujú, nemožno jej poskytnúť ochranu v podobe azylu, nakoľko nebolo preukázané, že verejná moc v krajine pôvodu jej odoprela poskytnúť ochranu, pričom žalobkyňa dané ani netvrdila. 50. Navyše zo skutočnosti ňou uvedených vyplýva, že na G. nemala opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a takisto na G. nebola prenasledovaná za uplatňovanie politických práv a slobôd, ako je uvedené v § 8 zákona o azyle. 51. V jej prípade nebola rovnako ani naplnená definícia prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle, pričom nemožno ju považovať ani za utečenca v zmysle Konvencie z roku 1951, nakoľko by prípadnú perzekúciu musela preukázať ohrozením jej života z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, čo z jej strany však ani tvrdené nebolo. 52. Nie menej podstatnou skutočnosťou je, že žalobkyňa požiadala o azyl na území SR už po siedmykrát dôvodiac ho viac menej rovnakými dôvodmi, pričom požiadala o azyl v minulosti aj na území Č. C., ako aj C., avšak s negatívnym výsledkom, pričom v roku 2011 sa slobodne vrátila do krajiny pôvodu a uplatňovala si nárok na dedičstvo. - 53. Pokiaľ sa týka žalobkyňou namietaného zásahu do práva maloletých detí zaručených Dohovorom o právach dieťaťa, t.j. odlúčenia maloletých detí od ich zákonného zástupcu (otca), ako aj namietaného zásahu do súkromného a rodinného života v prípade vyhostenia jej druha (otca maloletých detí) do inej krajiny ako ona a maloleté deti, a tým k porušeniu článku 8 Dohovoru súd má zato, že predmetom tohto konania nie je daná skutočnosť, t.j. administratívne vyhostenie žalobkyne a jej maloletých detí, a ani administratívne vyhostenie otca maloletých detí U. R.. Vyhodnotenie prípadného porušenia príslušných článkov Dohovoru je povinnosťou správneho orgánu, ktorý sa danou skutočnosťou, t.j. administratívnym vyhostením, má zaoberať. 54. Súd len dopĺňa, že ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1 § 10 zákona o azyle len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (§ 10 ods. 3 zákona o azyle) a v prípade druha žalobkyne bola jeho žiadosť rozhodnutím žalovaného zo dňa 19.07.2016 rovnako zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Teda udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle žalobkyni a jej maloletým deťom nebolo možné. 55. Navyše súdu zo skutočnosti mu všeobecne známych, štátnym občanom Y. nie je bránené vo vycestovaní z územia Y. na územie G. a naopak a preto v prípade obojstranného záujmu môže dôjsť k ich vzájomnému zlúčeniu, čo sa aj v minulosti stalo, keď žalobkyňa sa po vyhostení svojho druha z C. do Y. vrátila do krajiny svojho pôvodu, aby následne došlo k spojeniu rodiny, nakoľko na G. zotrvala štyri mesiace a po vybavení potrebných dokladov odišla spolu so svojimi (vtedy) dcérami za druhom do Y.. 56. Pokiaľ sa týka námietky nevyporiadania sa zo strany žalovaného s Dohovorom o právach dieťaťa, keďže predmetom konania boli aj záujmy maloletých detí, súd k danému uvádza, že v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o azyle za cudzinca, ktorý nenadobudol plnoletosť, vyhlásenie podáva jeho zákonný zástupca alebo súdom ustanovený opatrovník a žalobkyňa, ako ich matka, požiadala o udelenie azylu aj v ich mene. 57. Podľa zákona o azyle účastníkom konania o udelenie azylu je žiadateľ o udelenie azylu (§ 16 ods. 1), pričom v zmysle § 16 ods. 2 zákona o azyle za cudzinca, ktorý nenadobudol plnoletosť, robí právne úkony jeho zákonný zástupca. Teda dôvody uvedené ich zákonnou zástupkyňou sa týkajú posúdenia žiadosti aj jej maloletých detí, ktoré v konaní, ako ich zákonná zástupkyňa z dôvodu ich neplnoletosti, zastupuje. 58. Samotná žalobkyňa uviedla, že deti nemajú žiadne špecifické dôvody okrem tých, že všetci chcú zostať žiť spoločne. 59. Takisto nevypočutie otca maloletých detí v tomto konaní nemá podľa názoru súdu vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, keďže v danom konaní maloleté deti boli zastúpené svojou matkou (žalobkyňou) ako ich zákonnou zástupkyňou, pričom žiadosť o udelenie azylu otca maloletých detí bola predmetom osobitného konania vedeného pred žalovaným, v ktorom jeho žiadosť bola zamietnutá podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle ako zjavne neopodstatnená. 60. V konaní bolo preukázané (viď vyššie), že dôvody uvádzané ich zákonnou zástupkyňou nie sú dôvodmi v zmysle zákonom stanovených ustanovení (§ 8, 10, 13a a 13b), z dôvodu ktorých by jej mal byť udelený azyl, resp. poskytnutá doplnková ochrana. Preto dopad daného rozhodnutia na žalobkyňu má dopad aj na maloleté detí, ktorých je žalobkyňa zákonnou zástupkyňou, nakoľko táto požiadala o poskytnutie medzinárodnej ochrany aj v mene svojich maloletých detí. 61. Ich prípadné namietané nevypočutie s poukazom na Všeobecný komentár č. 12 (2009) nemôže mať dopad na výsledok azylovej procedúry ako takej. Preto má súd zato, že zo strany žalovaného vydaním napadnutého rozhodnutia nedošlo k porušeniu právom a právom chránených záujmov maloletých detí žalobkyne Dohovorom o právach dieťaťa a dané teda nemalo ani vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 62. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí rozhodol tak, že zamietol žalobkyninu žiadosť o azyl ako zjavne neopodstatnenú s poukazom na § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle. Tento typ rozhodnutia je vo svojej podstate rozhodnutím procesného charakteru, ktorým sa nerozhoduje vo veci samej, ale ktorým sa rieši iba otázka, či podaná žiadosť o azyl spĺňa predpoklady pre jej posúdenie v jej merite. Konkrétne, či podaná žiadosť je takou, v ktorej žiadateľ o azyl na jej odôvodnenie prezentoval niektorý z dôvodov uvedený v ustanoveniach § 8, 10, 13a, 13b zákona o azyle. Pre rozhodnutie podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle je teda podstatným vyhodnotenie obsahu podaného vyhlásenia, resp. vykonaného pohovoru. V prejednávanej veci obsah vstupného pohovoru dal žalovanému dostatok informácií, potrebných pre posúdenie, či dôvody prezentované žalobkyňou sú svojím obsahom dôvodmi, ktoré možno či nemožno subsumovať pod dôvody § 8, 10, 13a, 13b zákona o azyle. Pretože v konaní pred žalovaným žalobkyňou udané dôvody jej žiadosti o azyl nie sú dôvodmi, ktoré by bolo možné subsumovať pod niektorý z dôvodov vymedzených v ustanoveniach § 8, § 10, § 13a a § 13b zákona o azyle, pričom žiadna z námietok žalobkyne nebola dôvodná, súd má zato, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je správne a zákonné. 63. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu zo dňa 19.08.2016 podľa § 219 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná. 64. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu žalobkyni, nakoľko táto nebola v konaní úspešná. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.