Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Sa/28/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016201073 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016201073.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobkyne B. W. Q. Q. T. , Z.. XX.XX.XXXX, Š. X. Q. T. J., K. B. A., Q., bez cestovného dokladu, toho času umiestnenej v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpenej Centrom právnej pomoci so sídlom Bratislava, Námestie slobody 12, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova 18, Košice, za účasti maloletých cudzincov, ktorých je účastník konania zákonným zástupcom 1/ Q. D., Z.. XX.XX.XXXX, Š. X. Q. T. J., bez cestovného dokladu, 2/ O. D., Z.. XX.XX.XXXX, Š. X. Q. T. J., bez cestovného dokladu, oboch umiestnených v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, Sečovce, proti žalovanému Prezídiu Policajného zboru SR, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru, Ľ. Štúra 1, Michalovce, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-46-008/2016 zo dňa 06.09.2016 v spojení s úradným záznamom k oprave rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-46-014/2016 zo dňa 08.09.2016 takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-46-008/2016 zo dňa 06.09.2016 v spojení s úradným záznamom k oprave rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-46-014/2016 zo dňa 08.09.2016 o zaistení žalobkyne B. W., Z.. XX.XX.XXXX bez cestovného dokladu, štátna príslušnosť Q. T. J. dňom 06.09.2016 na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jej vycestovania na 6 mesiacov, t.z. do 04.03.2017 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobkyňa B. W., Z.. XX.XX.XXXX spolu s maloletými cudzincami, ktorých žalobkyňa je zákonnou zástupkyňou 1/ Q. D., Z.. XX.XX.XXXX, B. C. L., Š. X. Q. T. J. a 2/ O. D., Z.. XX.XX.XXXX, B. C. L., Š. X. Q. T. J. boli bezodkladne prepustení zo zaistenia. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému plnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-46-008/2016 zo dňa 06.09.2016 podľa § 88 ods.1 písm.a/ bod 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil žalobkyňu dňom 06.09.2016 o 16.00 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jej vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov, ak existuje riziko jej úteku, a umiestnil ju v zmysle § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov dňom 06.09.2016 o 22.00 hod. v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov vyslovil, že žalobkyňa sa zaisťuje na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jej vycestovania na 6 mesiacov, t.j. do 01.02.2017. 2. Z výroku napadnutého rozhodnutia správneho orgánu ďalej vyplýva, že v konaní sú zúčastnení maloletí cudzinci, ktorých je účastník konania zákonným zástupcom, a to l/ Q. D., Z.. XX.XX.XXXX, L., Q., bez cestovného dokladu a 2/ O. D., Z.. XX.XX.XXXX, C., Q., bez cestovného dokladu. 3. V úradnom zázname k oprave rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-46-014/2016 zo dňa 08.09.2016, vzhľadom na zistené chyby v rozhodnutí o zaistení zo dňa 06.09.2016, správny orgán postupoval podľa § 47 ods.6 zákona č. 71/1997 Z.z. o správnom konaní a napadnuté rozhodnutie vo výrokovej časti a v poučení opravil tak, že výroková časť znie : „Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce, ako správny orgán príslušný podľa § 125 ods.2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj § 5 a § 46 zákona č. 71/1997 Z.z. o správnom konaní, v konaní o zaistení cudzinca rozhodlo, že podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov účastníka konania: na účel výkonu administratívneho vyhostenia, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím o administratívnom vyhostení vedeným pod č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-46-007/2016 zo dňa 06.09.2016, ktorým bol účastník konania podľa § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov a § 82 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený. Podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov sa účastník konania zaisťuje na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na 6 mesiacov, t.z. do 04.03.2017. Lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení. Rozhodnutie je vykonateľné doručením“. Zároveň došlo aj k oprave poučenia v oči rozhodnutiu správneho orgánu tak, že : „podľa § 88 ods.7 zákona o pobyte cudzincov voči tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. Podľa § 221 ods.1 zákona č. 162/2015 Z.z. SSP je proti tomuto rozhodnutiu možné podať správnu žalobu. Správna žaloba sa podľa § 225 ods.3 SSP podáva na oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce, Ľ. Štúra 1, Michalovce v lehote 7 dní od doručenia tohto rozhodnutia. Podanie správnej žaloby podľa § 227 ods.2 SSP nemá odkladný účinok.“ 4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v spojení s úradným záznamom k oprave rozhodnutia o zaistení ďalej vyplýva, že žalobkyňa dňa 06.09.2016 v čase o 14.40 hod. pri kontrole na Bitúnkovej ulici v Sečovciach nevedela hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, čo bolo dôvodom jej predvedenia na oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce, kde bolo zistené, že táto už v minulosti bola zadržaná na území SR a následne bola podľa § 88 ods.1 písm.c/ zákona o pobyte cudzincov zaistená a umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce ( v ďalšom texte : „ÚPZC Sečovce“), pretože podľa záznamov v informačnom systéme Eurodac je žiadateľkou o azyl na území Maďarska. Následne bola žalobkyňa dňa 06.09.2016 prepustená z ÚPZC Sečovce z dôvodu, že Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra SR právoplatne zastavilo konanie vo veci vrátení žalobkyne na územie iného členského štátu, čím zanikol účel jej zaistenia. Ďalším, už neoprávneným pobytom na území Slovenskej republiky žalobkyňa spáchala priestupok podľa § 118 ods.1 písm.a/ zákona o pobyte cudzincov a zároveň týmto konaním naplnila dôvody pre jej administratívne vyhostenie. Dňa 06.09.2016 preto správny orgán začal konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobkyne (podľa § 82 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov) a rozhodol o jej administratívnom vyhostení rozhodnutím č.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-46-008/2016 a uložením zákazu vstupu na územie SR na dobu troch rokov. Zároveň rozhodol o odňatí odkladného účinku odvolania voči rozhodnutiu (§ 55 ods.2 správneho poriadku). Správny orgán podľa § 83 ods.2 písm.a/, b/ zákona o pobyte cudzincov neurčil žalobkyni lehotu na vycestovanie pretože možno predpokladať, že ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako aj z dôvodu, že nemožno jej totožnosť ihneď zistiť a účastníka konania možno zaistiť podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov. Práve na základe týchto skutočností správny orgán uvedeného dňa začal správne konanie vo veci zaistenia žalobkyne a to po jej vyjadrení podľa § 22 ods.1 Správneho poriadku, že v domovskej krajine nikoho nemá a nechce sa tam vrátiť, pretože stále tam prebieha vojna a hrozí jej nebezpečenstvo smrti. Žalobkyňa na území SR nežiadala o udelenie azylu a uviedla, že chce zostať so svojimi deťmi, s ktorými bola predvedená na policajný útvar. 5. V ďalšom správny orgán považoval za preukázané, že v prípade žalobkyne je potrebný postup podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, pretože proti účastníkovi konania bolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. Účastník konania na území SR nežiadal o udelenie azylu, preto je povinnosťou správneho orgánu zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia. V súvislosti s tým ďalej uviedol, že v konaní o administratívnom vyhostení preskúmal následok administratívneho vyhostenia žalobkyne na jej súkromný a rodinný život s poukazom na článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nezistil dôvody na rešpektovanie jej súkromného a rodinného života. Poukázal ďalej na tú skutočnosť, že žalobkyňa na území SR nevedie súkromný život, ktorý by bolo potrebné rešpektovať nad rámec, ktorý je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojov alebo zločinnosti. 6. Ďalej poukázal na skúmanie možnosti alternatívnych možností zaistenia účastníka konania v súvislosti s ust. § 89 ods.1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že žalobkyňa nemá na území Slovenskej republiky udelený pobyt, preto aj vzhľadom na mieru ohrozenia účelu zaistenia je potrebné v prípade žalobkyne postupovať podľa § 88 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov a neuložiť jej namiesto zaistenia alternatívne opatrenia. 7. K samotnej dĺžke doby zaistenia uviedol, že táto bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jej vycestovania na 6 mesiacov, t.z. do 04.03.2017 (v zmysle úradného záznamu k oprave rozhodnutia o zaistení). Dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania a potrebných úkonov nutných k realizácii administratívneho vyhostenia. Počas tejto doby príslušný policajný útvar vykoná všetky potrebné úkony k tomu, aby bol účastník konania administratívne vyhostený. Konštatoval, že samotná skutočnosť, že účastník konania nemôže byť administratívne vyhostený na územie domovského štátu, netvorí prekážku jeho administratívneho vyhostenia na územie iného štátu, či už štátov, cez ktoré účastník konania vstúpil na územie SR, prípadne iných štátov, kam sa účastník konania môže vrátiť. Takéto úkony budú vykonávané počas zaistenia účastníka konania v zariadení. Poukázal na to, že podľa § 90 ods.1 písm.d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel jeho zaistenia. 8. V závere správny orgán konštatoval, že zaistenie žalobkyne je plne v súlade s čl. 5 ods.1 písm.f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 9. V zákonom stanovenej lehote žalobkyňa prostredníctvom zástupcu Centra právnej pomoci podala voči rozhodnutiu žalovaného v spojení s úradným záznamom k oprave rozhodnutia o zaistení správnu žalobu zo dňa 13.09.2016, ktorou žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť v celom rozsahu. Namietala, že žalovaný správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Vytýkala nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného a zároveň jeho rozhodnutie trpí aj závažnou procesnou vadou, ktorá má za následok nezákonnosť rozhodnutia. 10. Žalobkyňa vytýkala, že žalovaný si nesplnil v predmetnom konaní základnú procesnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 18 ods. 3 a § 3 ods. 2 Správneho poriadku, keďže ju nepoučil a ani jej neoznámil, že začína aj konanie o zaistení podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov, ale poučil ju iba o začatí konania „vo veci jej neoprávneného pobytu“, t.j. konania o jej administratívnom vyhostení. Zároveň zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania spísanej dňa 06.09.2016 pod sp.zn. PPZ-HCP- PO7-ZVC-46-005/2016 vyplýva, že žalobkyňa vôbec nebola poučená o začiatku konania o zaistení, z obsahu celého spisu žalovaného nevyplýva, že by tak žalovaný spravil neskôr a rovnako žalovaný žalobkyňu ani nevypočul v konaní o zaistení k otázkam súvisiacim so zaistením, napr. k splneniu podmienok pre uloženie alternatívnych opatrení, účelnosti zaistenia a pod., ale vypočúval ju iba v súvislosti so zamýšľaným rozhodnutím o administratívnom vyhostení. V dôsledku takéhoto pochybenia podľa žalobkyne trpí konanie pred žalovaným vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť celého procesného postupu, ako aj jeho výsledku. V tej súvislosti poukázala na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v obdobných veciach (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.10.2015 v konaní sp.zn. 4Sp/10/2015, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19.07.2016 v konaní sp.zn. 9Sa/3/2016). 11. Ďalej žalovanému vytýkala, že jej zaistenie a zaistenie jej dvoch maloletých detí je neúčelné a neefektívne, pretože žalobkyňu nemožno vyhostiť do domovskej krajiny a ani do inej krajiny. Žalovaný pochybil, keď sa ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia a v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov neuviedol krajinu, do ktorej má byť vyhostená a následne sa ani nezaoberal skúmaním prekážok vyhostenia vo vzťahu ku krajine, do ktorej má byť údajne vyhostená (teda inej krajiny ako domovskej krajiny). Poukázala na bod 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), podľa ktorej využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu, a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné. Podľa článku 15 ods.1 druhá veta návratovej smernice zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie a trvá len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. Vzhľadom na pochybenie žalovaného, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobkyne v rozpore s ustanovením § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov neurčil krajinu, kam má byť žalobkyňa vyhostená, nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia žalobkyne, ktorou je jej vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť. Žalobkyňa prostredníctvom zástupcu konštatovala, že bolo povinnosťou žalovaného uviesť v rozhodnutí o vyhostení a následne aj v rozhodnutí o zaistení konkrétnu krajinu (napr. krajinu tranzitu), kam sa žalovaný rozhodol žalobkyňu vrátiť, následne vyhodnotiť účelnosť a efektívnosť zaistenia žalobkyne vo vzťahu k tejto krajine a zaoberať sa v konaní a následne vyhodnotiť a riadne odôvodniť možné prekážky vyhostenia žalobkyne na územie tejto krajiny. Žalovaný však takto v konaní nepostupoval. Žalobkyňa ďalej poukázala na skutočnosť, že tranzitovala územím Srbska a Turecka bez zadržania príslušnými štátnymi orgánmi, prekročenie hranice, tranzit a pobyt na území týchto krajín nie je možné preukázať žiadnym spôsobom a jej vyhostenie na územie týchto krajín je preto nerealizovateľné. Do inej členskej krajiny EÚ nie je možné žalobkyňu vrátiť, z dôvodu, že Dublinské konanie bolo voči nej zastavené po tom, ako Maďarsko odmietlo jej spätné prijatie na svoje územie a do úvahy neprichádza ani vrátenie žalobkyne na územie inej členskej krajiny. Žiadna iná tretia krajina nie je ochotná prijať žalobkyňu a ani žalobkyňa nie je ochotná vrátiť sa do inej tretej krajiny. Podľa zástupcu žalobkyne je zaistenie žalobkyne a jej detí preto neúčelné a neefektívne a aj v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm.f/ Dohovoru o základných ľudských právach. Žalobkyňa zároveň nesúhlasila s tvrdením žalovaného o nemožnosti overenia jej totožnosti, keďže sa po dobu necelých dvoch mesiacov nachádza v zariadení pre cudzincov a jej totožnosť nebola nikdy spochybňovaná, a to ani policajnými orgánmi v predošlom konaní, alebo v konaní pred Migračným úradom MV SR. 12. V ďalšej časti správnej žaloby žalobkyňa zdôraznila, že na základe napadnutého rozhodnutia sa nachádza v zariadení pre cudzincov spolu s dvoma maloletými deťmi. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný sa nezaoberal dopadom rozhodnutia o zaistení na záujmy maloletých detí a naviac sa nevysporiadal ani s príslušnými právnymi predpismi týkajúcimi sa ochrany práv detí, ktoré majú prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov (napr. Dohovor o právach dieťaťa). Vytýkala žalovanému, že v napadnutom rozhodnutí sa vôbec nevysporiadal s článkom 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Keďže v prejednávanej veci sa jedná o pozbavenie osobnej slobody a dvoch maloletých cudzincov v nízkom veku, bolo povinnosťou žalovaného aplikovať v konaní Dohovor o právach dieťaťa a následne v odôvodnení rozhodnutia zaujať stanovisko, ako sa s ním v konaní vysporiadal. Žalovaný tak nespravil, čím vážne pochybil a z uvedených dôvodov je jeho rozhodnutie aj nepreskúmateľné. V tej súvislosti žalobkyňa poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva opakovane zdôrazňujúcu obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi (napr. vo veci Muskhadzhiryeva a ďalší proti Belgicku, A.M v. France - No 56324/13, A.B. and Others v. France - No. 11593/12, AM. and Others v. France - No. 24587/12, R.C. and v. c. France - No. 76491/14, R.K. and Others v. France - No. 68264/14, R.M. and Others v. France - No. 33201/11, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016 a iné). Podľa názoru žalobkyne ak by z napadnutého rozhodnutia vyplývalo, že týmto rozhodnutím boli zaistené aj maloleté deti, bolo by povinnosťou žalovaného sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadať aj s touto skutočnosťou, a teda zohľadniť ich postavenie a posudzovanie ich prípadu z hľadiska medzinárodných dohovorov týkajúcich sa práv dieťaťa, ako aj postavenie a zohľadnenie maloletých cudzincov ako zraniteľných osôb v zmysle § 2 ods.7 zákona o pobyte cudzincov, a to vrátane zdôvodnenia týkajúceho sa možných alternatív ich zaistenia. 13. Žalobkyňa ďalej namietala vadu riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti dĺžky doby zaistenia. Keďže žalovaný neuviedol konkrétnu krajinu, kam má byť vyhostená, nie je vôbec zrejmé na základe akých úvah dospel k záveru o potrebe stanovenia maximálnej dĺžky zaistenia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú uvedené žiadne dôkazné prostriedky, z ktorých žalovaný vychádzal pri stanovení práve takejto dĺžky doby zaistenia. Žalobkyňa prostredníctvom zástupcu poukázala na judikatúru všeobecných súdov SR, ktorá ukladá správnemu orgánu v takýchto prípadoch zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednania dĺžku stanovenej doby zaistenia, preto v zmysle označených rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/36/2014 a pod. ) je takéto pochybenie podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť celého rozhodovania, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí okrem iného neuviedol, aké konkrétne úkony bude musieť zariadenie pre cudzincov vykonať za účelom vyhostenia žalobkyne, ktorý zastupiteľský úrad požiadal o vystavenie náhradného cestovného dokladu, či je jeho vystavenie vôbec možné a predovšetkým štátne orgány ktorej krajiny požiadal o prijatie žalobkyne späť na svoje územie. 14. V závere správnej žaloby žalobkyňa prostredníctvom zástupcu žiadala priznať náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia. 15. Vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 19.09.2016 správny orgán žiadal, aby konajúci súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. K jednotlivým námietkam žalobkyne uviedol : - žalobkyňu upovedomil o začatí správneho konania vo veci neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, t.j. začal konanie, aby v zmysle zákona vyriešil neoprávnený pobyt cudzinca. Poukázal na § 2 ods. 1 písm. f) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Rozhodol o administratívnom vyhostení žalobkyne a následne aj o jej zaistení z dôvodu, že bez platných cestovných dokladov by nemohla legálne opustiť územie Slovenskej republiky. Konanie o zaistení úzko nadväzuje na konanie vo veci administratívneho vyhostenia. Žalobkyňa pred spísaním zápisnice bola poučená o tom, že voči nej začalo konanie o administratívnom vyhostení a zaistení, preto takýmto poučením si žalovaný splnil povinnosť uloženú v ustanovení § 18 ods. 3 Správneho poriadku, - zaistenie žalobkyne je efektívne a účelné a žalovaný sa nestotožnil s názorom zástupcu žalobkyne, že túto nie je možné vyhostiť do domovskej krajiny a ani do inej krajiny. Zaujal stanovisko, že cudzinca je možné vyhostiť do ktorejkoľvek krajiny, ktorá ho príjme, pričom nie je povinnosťou správneho orgánu uviesť krajinu, do ktorej sa cudzinec vyhosťuje v rozhodnutí o vyhostení a tobôž nie v rozhodnutí o zaistení. Predmetom správnej žaloby v tejto veci je konanie o zaistení žalobkyne, aj keď v správnej žalobe zástupca žalobkyne reagoval nesúhlasne na jednotlivé časti rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení. K otázke totožnosti žalobkyne konštatoval, že z dlhoročnej praxe je zrejmé, že cudzinci často zavádzajú správne orgány a štátne orgány krajín, do ktorých prichádzajú a hlásia sa k štátnej príslušnosti krajín, kde sú nepokoje a vojnové konflikty tak, aby využili túto situáciu na udelenie azylu, respektíve aby neboli vrátení späť do domovských krajín. Práve z dôvodu, že žalobkyňa nedisponuje platným cestovným dokladom alebo iným dokladom, ktorým preukázala svoju totožnosť, jej totožnosť ani príslušnosť nie je preto hodnoverne preukázaná, - zaistenie žalobkyne spolu s jej maloletými deťmi je síce zásahom do práv dieťaťa, avšak podľa názoru správneho orgánu je v záujme maloletého dieťaťa, aby zotrvalo so svojim rodičom a nebolo od neho oddelené a odovzdané pracovníkom sociálnej kurately. V ÚPZC sú zriadené priestory pre umiestnenie rodín s deťmi tak, aby zaistenie nemalo vplyv na duševné zdravie detí, - správny orgán mal za to, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom odôvodnil stanovenú dobu zaistenia a aj keď neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená, počas jej zaistenia je povinnosťou správneho orgánu zistiť, ktorá krajina cudzinca príjme. Správny orgán si je vedomý existenciou § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, ako aj povinnosti, ktorá mu zo znenia tohto ustanovenia zákona vyplýva. Skutočnosť, že cudzinca nie je možné vyhostiť do domovského štátu neznamená, že tento cudzinec je nevyhostiteľný, pretože v zásade je možné ho vyhostiť do krajiny, ktorá ho príjme. 16. Krajský súd v Košiciach prejednal správnu žalobu žalobcu podľa ustanovenia § 221 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (SSP) na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 30.09.2016. Na tomto pojednávaní sa napriek riadnemu pojednávaniu nezúčastnili účastníci konania, preto súd v zmysle ustanovenia § 206 ods. 6 v spojení s ustanovením § 114 SSP konal aj v ich neprítomnosti. Po oboznámení sa s obsahom správnej žaloby vo veci zaistenia, vyjadrením žalovaného, ako aj po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s úradným záznamom k oprave rozhodnutia o zaistení je potrebné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol o bezodkladnom prepustení žalobkyne a maloletých 1/ a 2/ zo zaistenia. 17. Z administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalovaný dňa 06.09.2016 vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne B. W., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom A., Q., štátnej príslušnosti Q. T. J., bez cestovného dokladu, a to z dôvodov podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a zároveň uložil účastníčke konania zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov. Žalobkyni neurčil lehotu na vycestovanie z územia SR s tým, že výkon administratívneho vyhostenia zabezpečí ÚPZC Sečovce. Správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu. Vo výroku rozhodnutia označil aj zúčastnených maloletých cudzincov, ktorých je účastník konania zákonným zástupcom, a to 1/ Q. D., nar. XX.XX.XXXX, dievča, 2/ O. D., narodený XX.XX.XXXX, chlapec. V rozhodnutí konštatoval, že žalobkyňa bola dňa 06.09.2016 prepustená z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce z dôvodu, že Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky právoplatne zastavilo konanie vo veci jej vrátenia na územie iného členského štátu, preto zanikol účel jej zaistenia. Žalobkyňa sa naďalej na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, preto spáchala priestupok ( podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov) a tým zároveň naplnila dôvody administratívneho vyhostenia. 18. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 06.09.2016 č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-46-005/2016 ku konaniu vo veci neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky žalobkyňa uviedla, že z domovského štátu vycestovala do Nemecka začiatkom roku 2016 spolu so svojimi dvoma deťmi. Najprv cestovala do Turecka, potom loďou do Grécka odkiaľ odišli smerom cez Bulharsko, Srbsko a Maďarsko. Za cestu zo Sýrie do Turecka zaplatili sumu 3 000 eur a z Turecka do Maďarska 5 000 eur. V Maďarsku boli prvýkrát zadržaní začiatkom júla 2016 a umiestnení do tábora pre utečencov, kde im boli zobrané aj odtlačky prstov. Po opustení pobytového tábora cestovali do Nemecka, za jej manželom, s ktorým udržiava telefonický kontakt, na území SR však bola pri dopravnej nehode zranená a hospitalizovaná až do začiatku júla 2016. Slovensko nie je jej cieľovou krajinou a stále chce odcestovať za manželom do Nemecka. Na území SR o azyl nežiadala. V závere uviedla, že na Slovensku nemá žiadnych príbuzných, a do Sýrie sa nemôže vrátiť, pretože tam stále prebieha vojna a má obavy o život. 19. Podľa § 2 ods. 1 písm. f) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov - zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. 20. Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. 21. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 22. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 23. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. 24. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 25. Podľa Článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody, okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom - zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 26. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, pri všetkých akciách, týkajúcich sa detí, či už podniknutých verejnými alebo súkromnými inštitúciami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými zbormi, najlepšie záujmy dieťaťa musia byť prvoradé. 27. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 28. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 29. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musia vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 30. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať, alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý a to až do času, kým sa preukáže opak. 31. Podľa § 16 ods.1 Správneho poriadku účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanovení opatrovníka. 32. Podľa § 18 ods. 3 Správneho poriadku, O začatí konania správny orgán upovedomí všetkých známych účastníkov konania; ak mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný zákon, upovedomí ich o začatí konania verejnou vyhláškou. 33. Podľa § 32 ods.1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 34. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 35. Podľa § 47 ods.2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedeným ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovil osobitný zákon. 36. Podľa § 47 ods.3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a z ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 37. Vo vzťahu k procesnému postupu žalovaného ako aj k námietkam žalobkyne uvedeným v správnej žalobe súd právne uzatvára: 38. Predmetom preskúmania bolo správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobkyne zo dňa 06.09.2016 č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-46-008/2016 v spojení s úradným záznamom k oprave rozhodnutia o zaistení zo dňa 08.09.2016, ktorým žalovaný podľa ustanovenia § 88 osd.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobkyňu dňom 06.09.2016 o 16.00 hod. na účel výkonu administratívneho vyhostenia, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím o administratívnom vyhostení vedeným pod č. PPZ.HCP-PO7-ZVC-46-007/2016 zo dňa 06.09.2016, ktorým bol účastník konania podľa § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov a § 82 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia SR, s tým, že rovnakým dňom žalovaný rozhodol o umiestnení žalobkyne do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jej vycestovania na 6 mesiacov, t.z. do 04.03.2017. 39. Vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaný označil zúčastnených maloletých cudzincov, ktorých je účastník konania zákonným zástupcom: 1/. D., Z.. XX.XX.XXXX, L., X/ O. D., Z.. XX.XX.XXXX, C.. XX. Súd hodnotí ako dôvodnú námietku žalobkyne, že rozhodnutie žalovaného trpí vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť jeho rozhodnutia, pretože nepoučil žalobkyňu v zmysle § 18 ods. 3 a § 3 ods. 2 Správneho poriadku, že voči nej začína konanie o zaistení. 41. V predloženom administratívnom spise sa nachádza listina žalovaného : „Začatie konania vo veci neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky - upovedomenie“, zo dňa 06.09.2015, adresovaná žalobkyni (túto prevzala žalobkyňa toho istého dňa), z obsahu ktorej vyplýva, že žalovaný upovedomuje žalobkyňu podľa § 18 ods. 3 Správneho poriadku o začatí správneho konania vo veci jej administratívneho vyhostenia. Následne bolo žalobkyni poskytnuté poučenie v konaní o administratívnom vyhostení a zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania, spísanej dňa 06.09.2016 č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-46 - 005/2016 vyplýva, že žalobkyňa poskytuje vyjadrenie vo veci jej neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Z obsahu označených listín nevyplýva, že pred výsluchom žalobkyne bola táto upovedomená alebo poučená, že voči nej začína aj konanie o jej zaistení. Takúto skutočnosť nemožno vyvodiť ani z obsahu žalobkyni poskytnutých poučení, pretože žalobkyňa v žiadnom z označených dokladov nebola poučená o dôvodoch zaistenia (vrátane na tento prípad sa vzťahujúceho ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov), poučenia poskytnuté žalobkyni sa prioritne zameriavajú na dôvody administratívneho vyhostenia cudzinca. Žalovaný sa ani vo vyjadrení k správnej žalobe neodvoláva na žiadnu inú listinu, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že voči žalobkyni začal správne konanie o jej zaistení. Nemožno pritom súhlasiť s jeho argumentáciou, že žalobkyňa pred spísaním zápisnice bola poučená, že voči nej začína konanie o administratívnom vyhostení a zaistení, pretože uvedené z predložených listín obsiahnutých v administratívnom spise nevyplýva. 42. Z uvedeného možno uzavrieť, že žalovaný neupovedomil žalobkyňu o začatí správneho konania o jej zaistení a v tomto smere jej ani neposkytol potrebné zákonné poučenie. 43. Súd poukazuje na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, pričom v zmysle ustanovení Správneho poriadku (§ 18 ods. 3, § 3 ods. 2) mal žalovaný oznámiť žalobkyni, že začína voči nej konanie o jej zaistení a v súvislosti s týmto konaním ju aj náležite poučiť. 44. Konanie o zaistení podľa ustanovenia § 88 a nasl. zákona o pobyte cudzincov je samostatným konaním a teda bolo povinnosťou žalovaného žalobkyni zákonným spôsobom oznámiť začatie aj tohto konania, pričom ju mal následne v rámci tohto konania aj vypočuť, čo však v danom prípade žalovaný neurobil. Žalobkyňa teda nemala vôbec vedomosť o tom, že by malo voči nej prebiehať konanie o jej zaistení a dané pochybenie správneho orgánu nemožno vyhodnotiť inak ako vadu, ktorá nielen že mohla, ale ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 45. Ako dôvodnú hodnotí súd aj námietku žalobkyne, že pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody cudzinca, najmä v prípade maloletých detí musí správny orgán skúmať, či nedôjde k obmedzeniu práv chránených aj inými právnymi predpismi, prípadne medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ktorými skutočnosťami sa žalovaný vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal, tieto nehodnotil a v konečnom dôsledku ani žiadnym spôsobom rozhodnutie v tomto smere neodôvodnil. V tej súvislosti poukazuje súd aj na procesné pochybenia žalovaného vo vzťahu k rozhodovaniu o maloletých deťoch žalobkyne, pretože aj keď vo výroku napadnutého rozhodnutia označil zúčastnených maloletých cudzincov, z výroku a ani z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva, že títo boli zároveň zaistení spolu so svojou zákonnou zástupkyňou a zároveň z rozhodnutia nevyplýva ani to, že by mali byť umiestnení v ÚPZC Sečovce. 46. Vychádzajúc zo všeobecne platnej právnej teórie, ako aj zo znenia ust. § 1 Správneho priadku (a následne aj z ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podobne ako aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), výrok každého rozhodnutia - teda aj správneho rozhodnutia, je jadrom a najdôležitejšou časťou každého rozhodnutia. Teda jedine výrok rozhodnutia je tou jeho časťou, ktorá je záväzná a za splnenia prípadne ďalších predpokladov aj vykonateľná. Musí byť preto jasný, určitý a zrozumiteľný, nakoľko iba výrokom rozhodnutia môže dôjsť k vzniku, zmene alebo k zániku určitej povinnosti, respektíve iba ním môže byť rozhodnuté o otázke, ktorá bola predmetom správneho konania. Pokiaľ sa výrok správneho rozhodnutia týka určitej osoby, musí výrok obsahovať aj nespochybniteľnú identifikáciu takejto osoby a nepochybne musí obsahovať aj skutočnosti, ktoré má na mysli ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Povinnosť (aj nutnosť) aby výrok rozhodnutia o zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov obsahoval identifikáciu zaisťovanej osoby vyplýva aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktoré výslovne uvádza, že „Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny...“. Ak sa má účastník tretej krajiny zaistiť, logicky musí výrok o jeho zaistení obsahovať jeho čo najpresnejšiu identifikáciu. 47. Z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný za použitia v ňom citovaných právnych ustanovení zaistil účastníka konania - žalobkyňu B. W., možno preto konštatovať, že táto bola náležite vo výroku napadnutého rozhodnutia identifikovaná. Z výroku napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, aby s účastníkom konania boli zaistené aj iné osoby, a to maloletí cudzinci v 1/ a 2/ rade, ktorých je účastník konania zákonným zástupcom. Z výroku rozhodnutia žalovaného teda nie je vôbec zrejmé, kto okrem žalobkyne mal byť, či bol spolu so žalobkyňou zaistený a následne spolu s ňou umiestnený do ÚPZC Sečovce. Na danej skutočnosti nemôže nič zmeniť ani to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí v jeho záhlaví uviedol - zúčastnení maloletí cudzinci, ktorých následne označil. Možno konštatovať, že výrok uvedený v napadnutom rozhodnutí je neurčitý a z toho dôvodu aj nepreskúmateľný. Navyše žalovaný sa existenciou maloletých cudzincov 1/ a 2/ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nezaoberal. 48. Krajský súd hodnotí ako dôvodnú aj námietku žalobkyne, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevyporiadal s dopadom jeho rozhodnutia na záujmy maloletých detí a nevyporiadal sa s príslušnými právnymi predpismi týkajúcimi sa ochrany práv maloletých detí, a to vrátane záväzkov SR vyplývajúcich z ratifikovaných medzinárodných dohovorov o právach detí. V správnom konaní je nepochybne nutné zohľadniť postavenie maloletých detí ako zraniteľnej osoby v zmysle § 7 ods.2 zákona o pobyte cudzincov ako aj zdôvodniť vo vzťahu k maloletým deťom možnosti týkajúce sa alternatív ich zaistenia. V tomto smere odôvodnenie rozhodnutia sa javí ako nedostatočné a pre absolútny nedostatok dôvodov aj nepreskúmateľné, keď žalovaný v tomto smere na záujmy maloletých cudzincov neprihliadal, vec uvedených hľadísk neposudzoval, čo predstavuje zásadnú vadu preskúmavaného rozhodnutia. 49. Ako dôvodnú hodnotí Krajský súd aj námietku žalobkyne týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia stanovenia dĺžky doby zaistenia, keď z preskúmavaného rozhodnutia nevyplýva na základe akých skutočností stanovil žalovaný dĺžku doby zaistenia najviac do 04.03.2017. Aj keď správny orgán v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na to, že počas tejto doby vykoná všetky potrebné úkony nutné k realizácii administratívneho vyhostenia, tieto úkony žiadnym spôsobom ani príkladmo neoznačil, preto nie je možné preveriť časovú náročnosť jednotlivých úkonov ako aj reálnosť stanoveného časového obdobia vo vzťahu k nútenému obmedzeniu osobnej slobody žalobkyne, vrátane osobnej slobody maloletých cudzincov. Podľa názoru súdu takáto všeobecná konštatácia žalovaného je príliš neurčitá a nedáva dostatočný podklad pre prijatie záveru o prijateľnosti žalovaným stanovenej doby zaistenia v maximálne zákonom stanovenom rozsahu. 50. Pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky obsiahnuté v správnej žalobe žalobkyne, tieto nemohol súd náležite vyhodnotiť a preskúmať z dôvodu absencie výroku rozhodnutia týkajúceho sa maloletých cudzincov a dopadu zaistenia na ich osoby, pretože v prípade, ak by napadnutým rozhodnutím boli zaistené aj maloletí cudzinci, bolo by povinnosťou žalovaného skúmať a hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia aj z pohľadu zvýšenej ochrany maloletých pri realizácii administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. 51. Po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods.1 písm. a/ SSP a z dôvodov uvedených v ustanovení § 191 ods.1 písm. d/ a g/ SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 06.09.2016 v spojení s úradným záznamom k oprave rozhodnutia o zaistení zo dňa 08.09.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd podrobne poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia a pri svojom rozhodovaní o prípadnom zaistení žalobkyne vrátane maloletých cudzincov prihliadať hlavne na účel inštitútu zaistenia cudzinca. 52. Zároveň v súlade s ustanovením § 230 ods. 2 písm. a/ SSP súd nariadil žalovanému, aby žalobkyňu B. W. a maloletých 1/ Q. D., Z.. XX.XX.XXXX T. X/ O. D., Z.. XX.XX.XXXX bezodkladne prepustil zo zaistenia. 53. O trovách konania súd rozhodol tak, že ich náhradu priznal voči žalovanému v zmysle ustanovenia § 167 SSP, o výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods.2 SSP). 53. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 7 dní od doručenia rozhodnutia Krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.