Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sa/36/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016201219 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016201219.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobkyne: V. N., narodená XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. G., bez cestovného dokladu, za účasti maloletých cudzincov, ktorých je účastník konania matkou a zákonným zástupcom: 1. J. X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. G., bez cestovného dokladu, 2. B. X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. G., bez cestovného dokladu, 3. J. X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. G., bez cestovného dokladu, 4. J. X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. G., bez cestovného dokladu, 5. J. X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. G., bez cestovného dokladu, 6. K. X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. G., bez cestovného dokladu, toho času všetci umiestnení v Ú. L. Z. L. S. U., Slovenská republika, zastúpení Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa Kancelárie Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 07.11.2016 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-323-010/2016-AV zo dňa 30.10.2016, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-323-010/2016-AV zo dňa 30.10.2016, týkajúce sa žalobkyne: V. N., narodená XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. G., bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobkyňa V. N., nar. XX.XX.XXXX a zúčastnení maloletí cudzinci: 1. J. X., nar. XX.XX.XXXX, 2. B. X., nar. XX.XX.XXXX, 3. J. X., nar. XX.XX.XXXX, 4. J. X., nar. XX.XX.XXXX, 5. J. X., nar. XX.XX.XXXX a 6. K. X., nar. XX.XX.XXXX, boli bezodkladne prepustení zo zaistenia. III./ Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-323-010/2016-AV zo dňa 30.10.2016 (č.l. 7-9 spisu) zaistil žalobkyňu a jej Š. maloletých detí podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) na základe tej skutočnosti, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska, na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Zároveň ich umiestnil v Ú. L. Z. L. S. U. (ďalej „Ú. U.“) a podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia do 30.04.2017. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol dňa 29.10.2016 spolu so svojimi deťmi a manželom menom U. X., nar. XX.XX.XXXX a inými štátnymi príslušníkmi N. G. kontrolovaný hliadkou na bývalom hraničnom priechode Č. - G. v motorovom vozidle imatrikulovanom v O. G., ktorého vodič bol občanom O. G.. Následne vykonanými lustráciami v informačných systémoch bolo zistené, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarskej republiky a z toho dôvodu správny orgán začal konanie vo veci jeho zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku. 3. Poznamenal, že v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania uviedol, že na územie schengenského priestoru vstúpil spoločne so svojim manželom, Š. deťmi a známymi z O. G. na územie X. G., následne na územie U. G. a Maďarskej republiky, kde boli zadržaní a umiestnení do utečeneckého tábora a tam aj požiadali o udelenie azylu. Následne z tábora ušli, nakoľko chceli ísť do B., ktoré je jeho cieľovou krajinou a tam sa aj chce dostať. Doplnil, že nedisponuje takmer žiadnymi finančnými prostriedkami. 4. Žalovaný poukazoval na znenie ustanovenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a na riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny. Dodal, že tento ako štátny príslušník tretej krajiny má medzinárodnými dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi, na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajne hrozí. Členské štáty schengenského priestoru majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany a tieto prostriedky slúžia, okrem iného, na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu a ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku. Využívanie týchto prostriedkov v aplikovanej praxi štátnymi orgánmi členských štátov schengenského priestoru je potrebné na zachovanie stabilnej a bezpečnostnej situácie na území schengenského priestoru či už z pohľadu ochrany zdravia a života, ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti, ktorú si spoločnosť svojim svedomitým konaním dlhodobo buduje. Účastník konania má poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru, ktorou je Maďarsko. Účastník konania napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny a preto mal správny orgán za to, že v jeho prípade je potrebné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, o ktorú účastník konania na území schengenského priestoru požiadal na území Maďarska, ktoré je príslušné na preskúmanie jeho žiadosti. V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany účastníka konania, je potrebné mu takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na území Maďarska, prípadne iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 5. Zdôraznil, že účastník konania bol zadržaný počas svojej nelegálnej migrácie z územia Maďarska cez územie Slovenskej republiky až do cieľovej krajiny, ktorou je B. a týmto svojim konaním teda neoprávnene opustil Maďarsko, čo potvrdil aj v zápisnici. V jeho prípade teda existuje riziko úteku, nakoľko sa chce dostať do B. a nechce sa vrátiť do Maďarska, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika je iba tranzitnou krajinou a nie krajinou, v ktorej by chcel účastník konania zotrvať. Mal zato, že účastník konania na území schengenského priestoru nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov, jeho totožnosť nemožno ihneď zistiť, nakoľko nedisponuje žiadnym dokladom totožnosti a z jeho vyjadrenia jednoznačne vyplýva značné riziko úteku. 6. Vo svojom rozhodnutí sa zaoberal aj možnosťami uloženia miernejšieho opatrenia v zmysle ustanovenia § 89 zákona o pobyte cudzincov a konštatoval, že účastník konania nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená niektorá z povinností uvedených v § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že prípadným uložením uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa, a to návratu do Maďarska, nakoľko Slovenská republika je v prípade účastníka konania iba tranzitnou krajinou, na ktorej území nechce zotrvať, ako aj skutočnosť, že nedisponuje ubytovaním na území Slovenskej republiky, ako ani finančnými prostriedkami. Taktiež mal za to, že v prípade účastníka konania a jeho doterajšieho správania je potrebné zabezpečiť jeho prípravu alebo výkon prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, a to formou zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. 7. Zaoberal sa aj stanovením dĺžky doby zaistenia, ktorú stanovil podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov do 30.04.2017, počas ktorej doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie do Maďarska, pričom v danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany maďarský úradov, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie, pričom počas celej doby zaistenia bude správny orgán skúmať, či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Doplnil, že presnú dĺžku doby, nutnú k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania, nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe, keďže táto závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a Maďarska, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť. 8. Záverom doplnil, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov, ako aj vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu, vedenému Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Dublinské stredisko o prevoze podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, je zaistenie účastníka konania aj v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd, nakoľko je preukázané, že je v súčasnej dobe žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska. Samotný základ pre začiatok konania o zaistení na účel výkonu jeho prevozu z územia Slovenskej republiky na územie Maďarska je skutočnosť, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska, čo účastník konania potvrdil v zápisnici o podaní vyjadrenia a k výkonu prevozu podľa osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia. Teda konštatoval, že predmetné zaistenie účastníka konania a jeho rodinných príslušníkov je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 9. Správnou žalobou zo dňa 07.11.2016 (č.l. 1-6 spisu) žalobkyňa navrhla rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-323-010/2016-AV zo dňa 30.10.2016 zrušiť a nariadiť bezodkladné prepustenie jej ako aj jej maloletých detí zo zaistenia. Zároveň si uplatnila trovy tohto konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasila v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v správnej žalobe. 10. Mala za to, že jej zaistenie je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože je neúčelné a neefektívne, nakoľko ju nie je fakticky možné vrátiť na základe Dublinského nariadenia III na územie Maďarska ako krajiny zodpovednej za jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu. Žalovaný pochybil keď sa v konaní, ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobkyne, hoci vzhľadom na jeho prax musel mať vedomosť o neprijímaní žiadateľov o azyl maďarskými štátnymi orgánmi z územia Slovenska (aj iných členských krajín) už po dobu niekoľkých mesiacov v zmysle Dublinského nariadenia III. Dávala do pozornosti odpoveď Ministerstva vnútra SR zo dňa 21.07.2016 z ktorej vyplýva, že od 15.06.2016 boli zrušené transfery žiadateľov o azyl do Maďarska na základe rozhodnutia Maďarskej vlády a preto aj v súčasnosti sa neuskutočňujú transfery žiadateľov o azyl do Maďarska. Poukazovala na ustálenú súdnu prax a rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných veciach a na tú skutočnosť, že medzi zaistením a jeho účelom, t. j. konaním o odsune, vyhostení, Dublinským návratom a podobne je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov, pričom vzhľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo povinnosťou žalovaného skúmať reálnu vyhostiteľnosť, ktorá je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Doplnila, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Poukazovala na celú škálu rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS/264/09-81 zo dňa 19.10.2012, sp. zn. II. ÚS/147/2013-50 z 09.10.2013. Ohľadne danej námietky zároveň doplnila, že má za to, že žalobkyňa je zaistená čisto formálne, neúčelne a arbitrárne. V predmetnej veci existujú právne, aj faktické prekážky návratu žalobkyne do krajiny zodpovednej za jej žiadosť o medzinárodnú ochranu, t. j. do Maďarska, v dôsledku ktorých je jej držanie v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu Dublinského transferu v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalovaný taktiež dôsledne neposúdil a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému, ktoré sú pritom všeobecne známe. Z napadnutého rozhodnutia nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že by transferom žalobkyne na územie Maďarska nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zo strany žalovaného bol nedostatočne navyše aj zistený skutkový stav najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobkyne do Maďarska s ohľadom na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom žalovanému muselo byť vzhľadom na jeho prax známe, že orgány Maďarska si nezvládajú plniť svoje povinnosti tak, ako to ukladá Dublinské nariadenie III, či medzinárodné dohovory v oblasti ochrany základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl. Maďarsko nemožno v súčasnej dobe považovať automaticky za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia. Preto žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť z dôvodu nepreskúmateľnosti pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých závažných skutkových a právnych okolností v právnej veci žalobkyne. Absentuje odôvodnenie efektívnosti, respektíve účelnosti zaistenia žalobkyne, a to vzhľadom na ňou uvádzané všeobecne známe skutočnosti o situácii v Maďarsku a nedostatkoch jeho azylového systému, ako aj pozastavenie dublinských návratov do Maďarska. 11. Rovnako žalobkyňa namietala majúc zato, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v rozpore s článkom 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa a článkom 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj v súlade s článkom 13 Dublinského nariadenia a bodu 20 Úvodných ustanovení Dublinského nariadenia, pričom v zariadení pre cudzincov sa nachádza spolu so Š. maloletými deťmi. 12. Pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody cudzinca však musí správny orgán skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu jeho práv chránených aj inými právnymi predpismi, pričom záujem dieťaťa v zmysle uvádzaného článku Dohovoru musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je však zrejmé, že žalovaný sa vôbec nezaoberal dopadom rozhodnutia na záujmy maloletých detí žalobkyne a vôbec sa nevysporiadal s príslušnými právnymi predpismi, týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov (napr. Dohovor o právach dieťaťa, ako aj Dublinské nariadenie III). 13. Nevysporiadal sa s citovanými článkami Dohovoru o právach dieťaťa, pričom v prejednávanej veci sa jedná o pozbavenie osobnej slobody žalobkyne a šiestich maloletých cudzincov v nízkom veku a teda napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného boli dotknuté aj práva maloletých osôb a preto bolo povinnosťou žalovaného v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne v odôvodnení rozhodnutia zaujať stanovisko ako sa s ním v konaní vysporiadal. Keďže tak žalovaný nespravil, vážne pochybil a jeho rozhodnutie je preto nepreskúmateľné. 14. V tejto súvislosti poukazovala na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane zdôrazňoval obozretnosť posudzovania prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi, pričom žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol žiadnu právnu úvahu ohľadom následkov napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletých detí a na ich záujmy, na prejednávaný prípad neaplikoval príslušné právne predpisy dotýkajúce sa ochrany práv detí, čím vec nesprávne právne posúdil, je jeho rozhodnutie zároveň nepreskúmateľné s ohľadom na záujmy maloletých detí žalobkyne. Navrhla preto, aby súd nariadil ich prepustenie zo zaistenia. 15. Zdôraznila, že medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa sa musí aplikovať v každom správnom, či v súdnom konaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa. Ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca žiadateľa o azyl v inej krajine. Doplnila, že kasačný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 10Szak/11/2016 zo 17.10.2016 konštatoval, že na obidve maloleté deti sťažovateľky sa vzťahuje režim zraniteľných osôb zakotvený v § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov a z toho vyplýva pre krajský súd povinnosť preskúmať aj argumentáciu žalovaného prečo mal preukázané, že boli splnené podmienky na vznik nevyhnutnosti zaistenia maloletých detí v zmysle § 88 ods. 8 zákona o pobyte, ako aj či zaistenie do 30.04.2017 spĺňa požiadavku zákonodarcu, aby zaistenie maloletých detí bolo na čo najkratší čas. 16. V ďalšom namietala, že rozhodnutie žalovaného trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia, pričom v samotnom rozhodnutí žalovaný uviedol, že na realizáciu dublinského návratu bol vo výroku rozhodnutia stanovený čas nevyhnutne potrebný na zaistenie s využitím maximálnej doby zaistenia, t. j. 6 mesiacov. Nezaoberal sa v tomto prípade reálnosťou a faktickou vykonateľnosťou jeho návratu na územie Maďarska, hoci už niekoľko mesiacov Maďarsko neakceptuje prijímanie žiadateľov o azyl na ich územie v zmysle Dublinského nariadenia III, pričom vôbec nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto navyše maximálnej dĺžky doby zaistenia. Poukazovala na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky a uviedla, že tým, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia žalobkyne, takéto jeho pochybenie je podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Keďže zaistenie žalobkyne je bez ohľadu na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neúčelné, navrhla, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a nariadil jej bezodkladné prepustenie zo zaistenia, ako aj jej maloletých detí. 17. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe zo dňa 09.11.2016 (č.l. 10-12 spisu) žiadal, aby súd rozsudkom zamietol správnu žalobu a rozhodnutie o zaistení v plnom rozsahu potvrdil. K dôvodom uvádzaným v správnej žalobe podotkol, že s právnym názorom žalobkyne prezentovanom v správnej žalobe nesúhlasí a poukazoval na skutočnosť, že žalobkyňa bola zaistená podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, t. j. na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 (ďalej len „Dublinský dohovor“). Zdôraznil, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa je evidovaná v informačných systémoch ako žiadateľka o azyl na území Maďarska, pričom bola pozbavená osobnej slobody podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, teda v konaní ustanoveným zákonom. Skutočnosť, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska, nespochybňuje ani jej právna zástupkyňa, avšak snaží sa spochybniť konanie žalovaného poukazovaním na účelnosť a efektívnosť, pričom predkladá k správnej žalobe informáciu zo dňa 21.07.2016, podľa ktorej Maďarsko od 15.06.2016 zrušilo transfery žiadateľov o azyl do Maďarska. 18. Konštatoval, že v súvislosti s konaním Maďarska je nutné poukázať, že sa jedná o jednostranné rozhodnutie učinené v období, kedy sa na jeho území nachádzal značný počet migrantov žiadajúcich o udelenie azylu, pričom v súčasnej dobe žalovaný nemá informáciu, že by zo strany Maďarska bol pozastavený transfer cudzích štátnych príslušníkov, na ktorých sa vzťahujú ustanovenia Dublinského nariadenia III. V podanej žalobe nepredkladá aktuálnu informáciu, ale vo svojom názore vychádza z informácií, ktoré boli aktuálne pred niekoľkými mesiacmi a preto mal žalovaný za to, že zaistenie žalobkyne je účelné, ako aj efektívne z dôvodu, že je jednoznačne určená krajina, kde žalobkyňa požiadala o azyl, t. j. Maďarsko. Poukazoval na viaceré rozsudky NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, sp. zn. 1Sza/23/2016 a sp. zn. 9Sža/23/2010 s uvedením, že jedinou prekážkou účelnosti, efektívnosti zaistenia žalobkyne by bolo reálne odmietnutie transferu žalobkyne Maďarskom, a to v danom prípade nie je preukázané. Práve naopak, žalovaný dňa 30.10.2016 zaslal Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky žiadosť o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa Dublinského nariadenia III, pričom doposiaľ mu nebolo oznámené, že takéto konanie nie je, ako to žalobkyňa uvádza, efektívne a účelné z dôvodu, že Maďarsko aj v súčasnej dobe pozastavilo, či odmietlo transfer žiadateľov o azyl. Preto považoval námietky uvedené v správne žalobe za čisto formálne, ktoré s prejednávanou vecou nesúvisia. 19. Pokiaľ išlo o námietky žalobkyne, že nedôsledne a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému, ktorý je všeobecne známy konštatoval, že Maďarsko, ako krajina, ktorá je súčasťou nielen Európskej únie, ale aj krajín tvoriacich schengenský priestor, pred vstupom do týchto inštitúcií muselo splniť prísne kritériá a jedným z nich je aj, že na jeho území nemožno nikoho mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. K právnej úprave vnútroštátnych právnych predpisov doplnil, že nemôže sa k tomuto vyjadrovať, keďže Maďarsko je suverénny štát a má právo na úpravu vnútroštátneho práva a v súvislosti s azylovou problematikou prijať zákony, ktoré ale vôbec neznamenajú to, k čomu dospela vo svojich záveroch žalobkyňa. Teda je možné preukázateľne dokázať, že žalobkyňa nedisponuje žiadnymi dôkazmi, ktorými by mohla podporiť svoje tvrdenie a tieto sú z toho dôvodu výhradne účelové. V súvislosti s navracaním cudzincov a teda aj žalobkyne do Maďarska je ale nutné poukázať, že jej zaistením sa automaticky proces transferu neukončí, ale je to len začiatok procesu a takmer všetku agendu, vzťahujúcu sa k účelu zabezpečenia prípravy alebo výkonu jej prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jej úteku, zabezpečuje po zaistení Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. 20. Pokiaľ išlo o námietky uvedené v bode III. správnej žaloby, a to na rozpor zaistenia s Dohovorom o právach dieťaťa (článkom 3), ako aj bodom 20 Dublinského nariadenia v súvislosti s maloletými deťmi, ktorým je žalobkyňa rodičom, žalovaný mal za to, že práve žalobkyňa svojim konaním vedome navodzuje vzniknutý stav veci. Pred vydaním napadnutého rozhodnutia správny orgán dôkladne zvážil zistený skutkový stav, ako aj alternatívne možnosti žalobkyne ako rodiča, podmienky využitia alternatív k zaisteniu a zistilo sa, že žalobkyňa po umiestnení v príslušnom azylovom zariadení v Maďarsku toto svojvoľne opustila, prinútila svoje maloleté deti premiestňovať sa v dopravnom prostriedku nedostatočne vybavenom na prepravu osôb a ako správne podotkla jej právna zástupkyňa, v jej prípade ide obzvlášť o maloleté osoby (X z detí ešte nedosiahlo vek X rokov). Pri rozhodovaní o zaistení žalobkyne preto prihliadol aj na jej väzby s maloletými a so všetkou vážnosťou sa zaoberal aj Dohovorom o právach dieťaťa, kde sa v článku 9 pod názvom Odlúčenie od rodičov uvádza, že štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa. Poukazoval na súlad svojho rozhodnutia aj s článkom 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona, čo ale v prípade žalobkyne uplatnené nebolo. Žalovaný zobral ohľad na silné väzby, ktoré nechcel narušiť s ohľadom na možný psychický dopad na osobu maloletých a mal za to, že tým, že maloletých ponechal spoločne s ňou, ako s jeho rodičom, chráni ich najlepšie záujmy a nepretrhne tak silné citové väzby. Tým, že žalovaný nerozdelil rodiča a jeho deti, dodržal aj základnú zásadu zachovania práva dieťaťa byť v opatere svojho rodiča, respektíve osoby, ktorú v špecifických prípadoch možno za rodiča považovať. 21. Pokiaľ sa týka námietky, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia uviedol, že v napadnutom rozhodnutí v časti odôvodnenie sa vyjadril k dĺžke zaistenia a mal za to, že k jednotlivým úkonom, nutným na zabezpečenie prípravy, ako aj výkonu a jej stanovenie bolo potrebné vzhľadom k jednotlivým úkonom nutným na zabezpečenie prípravy, ako aj výkonu jeho prevozu. Doplnil, že žiadny správny orgán a ani žalovaný nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a z toho dôvodu, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca, presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov, každý prípad, teda aj vykonanie tohto istého úkonu, je u každého cudzinca individuálne a z toho dôvodu zákonodarca upravil legislatívnu povinnosť správneho orgánu skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia, s čím sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku č. 1SZa/11/2015-63 zo dňa 18.09.2015. Vo vzťahu k žalobkyni je teda možno konštatovať, že dĺžka doby zaistenia sa bude priamo odvíjať od postupov štátnych orgánov Maďarska, pričom z aplikačnej praxe je jednoznačne preukázané, že v prípade stanovenia dátumu tento nemôže byť nikdy totožný s dátumom stanoveným vopred a každé konanie je osobitné. Z tohto dôvodu je v zákone o pobyte cudzincov ustanovenie § 90, ktoré priamo ukladá povinnosť nielen žalovanému, ale aj zariadeniu skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 22. Záverom konštatoval, že žalobkyňa v žiadnom prípade podanou správnou žalobou nespochybnila právne dôvody jej zaistenia, ako aj jeho účel, t. j. zabezpečenie príprav a výkonu jej prevozu. Citácia nálezov súdov s prejednávanou vecou priamo nesúvisí a podľa názoru žalovaného nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, hlavne ak z napadnutého rozhodnutia vyplýva jednoznačná skutočnosť, že žalobkyňa nielen že nechce zostať v Maďarsku, ale ani na území Slovenskej republiky. 23. Žiadosťou zo dňa 30.10.2016 žalovaný požiadal Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad (nachádzajúcej sa v pripojenom administratívnom spise žalovaného) o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania, ktoré ustanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, ktorého cieľom bude prevoz cudzinca na územie zodpovedného štátu, nakoľko vykonanými lustráciami v IS EURODAC je preukázané, že uvedení štátni príslušníci tretích krajín (medzi nimi je uvedená aj žalobkyňa a jej maloleté deti) sú žiadateľmi o udelenie azylu na území iných členských štátov. § 24. Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. 25. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 26. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku. 27. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 28. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 29. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. 30. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 31. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 32. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť. 33. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 34. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 35. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. - 36. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. 37. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. 38. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. 39. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami. 40. Podľa bodu 13 úvodných ustanovení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (ďalej „Dublinské Nariadenie III“), V súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležite zohľadniť najmä blaho a sociálny rozvoj, bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť vrátane jej osobnej situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu mali pre ne stanoviť osobitné procesné záruky. 41. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 42. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 43. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu, a ak je potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanovení opatrovníka. 44. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 45. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 46. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 47. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. * 48. Pokiaľ sa týka námietok žalobkyne voči rozhodnutiu žalovaného, súd právne uzatvára: 49. Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC. 50. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA6-323-010//2016-AV zo dňa 30.10.2016, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil žalobkyňu a jej Š. maloletých detí na základe skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a stanovil dĺžku doby zaistenia do 30.04.2017 s tým, že ich umiestil v Ú. L. Z. L. S. P. U.Č.. 51. Predpokladom zaistenia žalobkyne v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), ktorým aj žalovaný účelnosť zaistenia zdôvodňoval. 52. V prípade žalobkyne táto sama správnemu orgánu oznámila, že požiadala o udelenie azylu na území Maďarskej republiky. Danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa 30.10.2016 Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu. 53. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom je nespochybniteľné, že touto krajinou je Maďarsko, kde jej boli aj odobraté odtlačky prstov a kde žalobkyňa požiadala o azyl. Mala sa teda zdržiavať na území Maďarska, počas azylovej procedúry a nemala opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení. 54. Z konania správneho orgánu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa prvýkrát požiadala o udelenie azylu na území Maďarska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Súd má za to, že počas samotného zaistenia účastníka konania migračný úrad zistí dostupné skutočnosti a potrebné preverenia na území Maďarska. 55. Pokiaľ sa týka námietok, uvedených žalobkyňou v správnej žalobe, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav, a že v jej prípade došlo k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré bude naplnené jej vrátením na územie Maďarska, súd v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že v súvislosti s transfermi v súlade s Nariadením EÚ č. 604/2013 do dnešného dňa nebolo odporúčané štátom Európskej únie uplatňujúcim Nariadenie EÚ č. 604/2013 pozastaviť odovzdávanie príslušníkov tretích krajín do Maďarska. 56. Navyše zo žiadnych medzinárodných dokumentov nevyplýva, aby Maďarsko bolo považované za krajinu, kde by v prípade jej vrátenia do tejto krajiny jej tam hrozilo trestné stíhanie, prenasledovanie z náboženských alebo rasových motívov alebo iné neľudské zaobchádzanie, pričom dané žalobkyňa ani neuvádzala. 57. Maďarsko, ako členská krajina EÚ, je považovaná za bezpečnú krajinu, v ktorej sú dodržiavané všetky práva a povinnosti vyplývajúce z medzinárodných dohôd, ktoré priamo upravujú azylovú politiku a postupy vo veci žiadateľov o pobyt. Maďarsko ako krajina zodpovedná za posúdenie žiadosti vo veci azylu je štandardným štátom schengenského priestoru a má zároveň povinnosť účinne chrániť vonkajšiu schengenskú hranicu pred neoprávneným vstupom resp. následne po takomto vstupe účinne odhaľovať a selektovať cudzincov, ktorý účelovo vstupujú do schengenského priestoru práve cez vonkajšiu hranicu schengenského priestoru, t.j. cez hranicu Maďarska. 58. Súd zdôrazňuje, že Maďarsko je demokratickou krajinou únie, ktoré plne ratifikovalo Dublinské nariadenie, aplikuje ho do praxe a dodržiava, pričom v neposlednom rade garantom azylového práva je na území SR Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, ktoré podľa vedomostí súdu v súčasnosti nedisponuje žiadnymi právoplatnými odporúčaniami o porušovaniach práv azylantov v Maďarsku a v prípade dublinských konaní o nevykonávaní transferov do tejto krajiny. Nezaistením žalobkyne by boli zmarené aj vykonávané úkony Dublinského strediska MÚ MV SR. 59. Súd ohľadne danej námietky dodáva, že k situácii v Maďarsku nie sú známe žiadne právoplatné odporúčania alebo záväzné stanoviská kompetentných orgánov EÚ, z ktorých by vychádzali neodporúčacie stanoviská, prípadne zistenia ku kriminalizácii cudzincov a porušovania Dohovoru. 60. Preto súd má za to, že zaistením žalobkyne v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov nedošlo ani k porušeniu článku 3 Dohovoru, ktorý v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonom. 61. Súd len dodáva, že v prípade akceptovania žiadosti o prijatie žalobkyne podľa článku 18 Dublinského dohovoru maďarským partnerským úradom podľa Dublinského nariadenia bude vydané rozhodnutie v konaní o odovzdaní do iného štátu podľa § 46a zákona o azyle a následne bude v súlade s článkom 29 odsek 1 Dublinského nariadenia vykonaný transfer do Maďarska v lehote do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti. V danom konaní teda bude voči žalobkyni vydané rozhodnutie, ktoré bude preskúmateľné súdom. 62. Súd ma teda zato, že prípadným transferom žalobkyne do Maďarska v zmysle nariadenia (EÚ) č. 604/2013 nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Maďarsko je zaradené medzi európske demokratické krajiny, ktoré rešpektujú dodržiavanie ľudských práv v zmysle medzinárodných dohovorov, pričom súdu nie sú známe prípady porušovania týchto práv v súvislosti s aplikáciou nariadenia (EÚ) č. 604/2013. Preto držanie žalobkyne v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu Dublinského transferu teda nie je ani v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. - 63. K námietke žalobkyne poukazujúcej na nutnosť obozretného posudzovania prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi aj s poukazom na judikatúru ESĽP, súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. 64. Pokiaľ sa týka danej odvolacej námietky súd poukazuje na ostatnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016. 65. V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. 66. Podľa názoru odvolacieho (kasačného) súdu správny orgán pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom do útvaru policajného zaistenia by mal zohľadniť, že tak ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s rodičmi, by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, naviac v situácii, keď rodičia detí sú v postavení žiadateľov o azyl, resp. ak deklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými dokážu pokryť svoje náklady spojené s pobytom na území SR. 67. Odvolací súd (Kasačný súd) považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07). 68. Preto súd s poukazom na rozhodovaciu činnosť NS SR a ESĽP vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú. V tomto smere odôvodnenie rozhodnutia sa javí ako nedostatočné a pre nedostatok dôvodov aj nepreskúmateľné, keďže žalovaný v tomto smere na záujmy maloletých cudzincov neprihliadal, vec z uvedených hľadísk neposudzoval, čo predstavuje aj zásadnú vadu preskúmavaného rozhodnutia. - 69. Pokiaľ by v danom prípade išlo iba o zaistenie žalobkyne súd by rovnako ako nedôvodnú hodnotil v správnej žalobe vznesenú námietku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia žalobkyne. Žalobkyňa namietala, že žalovaný pristúpil k maximálnej dobe zaistenia (6 mesiacov), pričom neuviedol žiadne individuálne skutočnosti opierajúce sa o konkrétne skutočnosti vyplývajúce z konania, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia. 70. S daným konštatovaním súd nemôže súhlasiť. Zo zákonného ustanovenia, v zmysle ktorého došlo k zaisteniu žalobkyne, t.j. § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC vyplýva, že v prípade účastníka konania je potrebné zabezpečiť jeho prípravu alebo výkon prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2012 do krajiny kde účastník konania požiadal o udelenie azylu. Keďže žalobkyňa požiadala o udelenie azylu v Maďarsku, je danou krajinou Maďarsko. 71. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí náležite odôvodnil, prečo stanovil dĺžku doby zaistenia do 30.04.2017, aj keď ide o maximálnu dobu zaistenia podľa § 88 ods. 4 ZoPC, t.j. 6 mesiacov, pričom počas tejto doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie do Maďarska a rozvinul, že pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany maďarských úradov, zabezpečiť samotnú prípravu prevozu a to najmä jeho technické a materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Takisto žalovaný svoju správnu úvahu ohľadne dĺžky doby zaistenia rozvinul aj v tom smere, že jej presné ohraničenie nemožno predbežne presne určiť a dané je možné len odhadnúť, a to hlavne z aplikačnej praxe, nakoľko nevyhnutný čas zaistenia ovplyvňuje najmä komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a Maďarska, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí nevyhnutných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodného dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré zatiaľ nemožno určiť. 72. Z napadnutého rozhodnutia teda vyplýva v akom smere žalovaný rozvíjal svoju správnu úvahu, z ktorej následne vyvodil, že pristúpil k stanoveniu (aj keď maximálnej) dĺžky doby zaistenia žalobkyne v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC. 73. Takisto uviedol, že stanovená dĺžka zaistenia podlieha režimu podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC t.j., že počas celej doby zaistenia bude správny orgán skúmať, či trvá účel zaistenia. Z tohto pohľadu súd len dopĺňa, že ak účastník konania bude mať zato, že pominul v jeho prípade účel zaistenia, môže sa domáhať správnou žalobou prepustenia zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. 74. Keďže však v danom prípade išlo aj o zaistenie maloletých detí žalobkyne, súd musí konštatovať, že žalovaný v danom smere nedostatočne odôvodnil, prečo v danom prípade pristúpil k stanoveniu maximálnej dĺžky doby zaistenia, t.j. 6 mesiacov. Preto je jeho rozhodnutie ohľadne stanovenia dĺžky doby zaistenia nepreskúmateľné, keďže svoju správnu úvahu nerozvíjal tým smerom, že v danom prípade sa zaistenie týka aj záujmov maloletých detí chránených Dohovorom o právach dieťaťa. Z rozhodovacej praxe NS SR vyplýva, že pokiaľ boli spolu so svojim zákonným zástupcom zaistené aj maloleté deti, tak na tieto sa vzťahuje režim zraniteľných osôb zakotvený v § 2 ods. 7 ZoPC a preto bolo povinnosťou žalovaného vo svojom rozhodnutí náležite odôvodniť, prečo mal preukázané, že boli splnené podmienky na vznik nevyhnutnosti zaistenia maloletých detí a prečo ich zaistil na stanovenú dobu a či dané zaistenie spĺňa požiadavku zákonodarcu, aby zaistenie maloletých detí bolo na čo najkratší čas (§ 88 ods. 8 ZoPC). Preto súd danú námietku považoval za dôvodnú vzhľadom na zaistenie aj maloletých detí. - 75. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015). 76. Po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a d) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-323-010/2016-AV zo dňa 30.10.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd podrobne poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia. 77. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby žalobkyňa V. N., nar. XX.XX.XXXX a zúčastnení maloletí cudzinci: 1. J. X., nar. XX.XX.XXXX, 2. B. X., nar. XX.XX.XXXX, 3. J. X., nar. XX.XX.XXXX, 4. J. X., nar. XX.XX.XXXX, 5. J. X., nar. XX.XX.XXXX a 6. K. X., nar. XX.XX.XXXX, boli bezodkladne prepustení zo zaistenia. 78. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bol v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.