Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Sa/36/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016201241 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Tymko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016201241.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Jurajom Tymkom, v právnej veci žalobcu F. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G.Q. XB, XXXXX, G., Š., štátna príslušnosť N. A., doklad totožnosti - cestovný doklad typ N., kód Y., číslo XXXXXXXX, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Košice Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia policajného zboru, Trieda SNP č. 35, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. s.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-104-016/2016 zo dňa 02.11.2016, takto r o z h o d o l : Podľa § 230 ods. 1 písm. a/ Správneho súdneho poriadku v spojení s § 191 ods. 1 písm. c/, g/ Správneho súdneho poriadku z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru č. s.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-104-016/2016 zo dňa 02.11.2016 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Nariaďuje žalovanému, aby bol žalobca F. Y., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. A., doklad totožnosti - cestovný doklad typ N., kód Y., číslo XXXXXXXX, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Y., b e z o d k l a d n e p r e p u s t e n ý zo zaistenia. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. s.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-104-016/2016 zo dňa 02.11.2016 ako správny orgán príslušný podľa § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) v súlade s ustanoveniami § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) zaistil žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov dňa 02.11.2016 v čase o 18.00 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, z dôvodu, že existuje riziko jeho úteku. 2. V zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 06.12.2016. Účastník konania bol zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 3. V zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Y.. 4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca bol dňa 19.01.2015 na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach číslo 6Ntc/2/2015 v zmysle § 505 ods. 1 Trestného poriadku vzatý do predbežnej väzby do Ústavu na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody v Košiciach. Dôvodom vzatia do väzby bola skutočnosť, že po žalobcovi bolo vyhlásené medzinárodné pátranie na základe zatýkacieho rozkazu vydaného Federálnym súdom oblasti M., mesta E., Č. N., N. A. zo dňa 12.07.2007, číslo kriminálneho prípadu XXXXX pre trestný čin terorizmu podľa oddielu 3 § 205 Trestného zákona N. A., za ktorý mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody na doživotie. Prostredníctvom Národnej ústredne Interpol bolo potvrdené, že ruská strana žalobcu stále eviduje ako medzinárodne hľadanú osobu, ktorú žiada zadržať s cieľom následného vydania na trestné stíhanie do N. A.. 5. Žalovaný poukázal na to, že dňa 02.11.2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci účastníka konania vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 6Ntc/2/2015 na podklade sťažnosti žalobcu uznesením zo dňa 02.11.2016, sp. zn. 4Tost/40/2016, rozhodol, že podľa § 509 ods. 5 Trestného poriadku vydanie účastníka konania na trestné stíhanie do N. A. na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu Federálneho súdu oblasti M. mesta E., N. A. zo dňa 12. júla 2007, č. XXXXX, pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin terorizmu podľa oddielu 3 § 205 Trestného zákona N. A., identifikovaný v uvedenom rozhodnutí, nie je prípustné a podľa § 506 ods. 3 písm. b/ Trestného poriadku sa prepúšťa z vydávacej väzby. V dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu zanikol zákonný podklad pre ďalší výkon väzby, do ktorej bol účastník konania vzatý uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. februára 2015, sp. zn. 6Ntc/2/2015 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2015, sp. zn. 5Tost/9/2015. Na podklade uvedených skutočností najvyšší súd rozhodol žalobcu ihneď prepustiť na slobodu z Ústavu na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody v Košiciach. 6. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice ako správny orgán príslušný podľa § 125 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov (ďalej len „správny orgán“) za základe uvedených skutočností disponoval informáciou, že účastník konania bude dňa 02.11.2016 v čase o 14.00 hod. prepustený z predbežnej vydávacej väzby vykonávanej v Ústave na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody Košice a takisto disponoval informáciou, že účastník konania ohrozuje bezpečnosť štátu, čo predstavuje dôvod na jeho administratívne vyhostenie v zmysle § 82 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Z uvedeného dôvodu bol žalobca dňa 02.11.2016 pred Ústavom na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody v Košiciach kontrolovaný správnym orgánom a v zmysle § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov bol v čase o 14.40 hod. predvedený na správny orgán, čím bolo voči nemu ako prvým vykonaným úkonom začaté správne konanie v zmysle § 18 ods. 1 Správneho poriadku vo veci jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky, o čom bol účastník konania v zmysle § 18 ods. 3 Správneho poriadku poučený v zápisnici o vyjadrení v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku. 7. Žalovaný ďalej uviedol, že so žalobcom bola za prítomnosti tlmočníka z jazyka ruského do jazyka slovenského J.. Y. U.P. spracovaná zápisnica v zmysle podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, kde po zákonnom poučení uviedol: „ Volám sa Y. F., narodený som XX.XX.XXXX v R., Č. N., N. A., som štátnym príslušníkom N. A., trvale bývam vo Š. X., G.Q. XB, XXXXX G.. Som ženatý, mám jedno dieťa - dcéru. Vo Š. mám riadne povolený pobyt, pretože som tam dostal azyl z politických dôvodov. Po poučení a vysvetlení som sa rozhodol, že využijem svoje právo nevypovedať, pretože na súdoch som už všetko uviedol. Po uvážení som ochotný odpovedať na niektoré otázky, ktoré mi položíte. To je zatiaľ všetko čo by som chcel uviesť.“ 8. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že pri vydaní rozhodnutia o zaistení žalobcu vychádzal z informácií, ktoré sú uvedené v uznesení Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Ntc/2/2015, ktorým bol žalobca vzatý do predbežnej vydávacej väzby, podľa ktorých sa žalobca na území N. A. dopustil protiprávneho konania majúceho znaky trestného činu terorizmu. Súčasne u žalobcu existuje riziko jeho úteku z dôvodu medzinárodného pátrania po jeho osobe na základe vyššie uvedeného zatýkacieho rozkazu N. A.Á.. Žalobca je štátnym občanom N. A. s trvalým pobytom vo Š. X. a pred vzatím do predbežnej vydávacej väzby bol zadržaný na hraničnom prechode vo Vyšnom Nemeckom pri pokuse opustiť územie Slovenskej republiky. 9. Žalovaný citoval § 88 ods. 2/ zákona o pobyte cudzincov a uviedol, že v prebiehajúcom konaní o administratívnom vyhostení mu hrozí uloženie zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky do päť rokov. Na základe týchto skutočností bolo potrebné rozhodnúť v konaní o administratívnom vyhostení o jeho zaistení a umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Y. s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie z územia Slovenskej republiky. 10. Žalovaný konštatoval, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení sa zaoberal aj tým, či bude možné v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Z toho dôvodu bol požiadaný Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Y., aby sa k uvedeným skutočnostiam vyjadril. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Y. vo svojej odpovedi uviedol, že lehota zaistenia na výkon administratívneho vyhostenia je do doby platnosti cestovného dokladu 06.12.2016. 11. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia citoval § 88 ods. 10, § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a uviedol, že správny orgán môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť menej prísne donucovacie opatrenie, a to v zmysle § 89 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov povinnosť hlásenia pobytu alebo v zmysle § 89 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov povinnosť zložiť peňažnú záruku. Žalovaný konštatoval, že sa zaoberal aj alternatívou zaistenia a uloženia niektorej z povinností v zmysle § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, avšak túto možnosť u žalobcu nie je možné využiť z dôvodov uvedených v ustanovení § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ak sa jedná o administratívne vyhostenie v zmysle § 82 ods. 2 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov. 12. Žalovaný poukázal na článok 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (tzv. „Návratová smernica“) a uviedol, že žalobcovi bola daná možnosť pred vydaním rozhodnutia o zaistení vyjadriť sa k postupu policajného útvaru pred realizáciou zaistenia, k podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie v zmysle § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, kde už vo vyššie uvedenej zápisnici v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 02.11.2016 uviedol, že už nechce nič uviesť a ani doplniť. 13. Žalovaný konštatoval, že pri vydaní rozhodnutia o zaistení rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Ústavu Slovenskej republiky, ako aj platné zákony a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia by boli neprimerané, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život žalobcu. Poukázal na vyjadrenie žalobcu v zápisnici o vyjadrení, že je ženatý, má jedno dieťa a na území Slovenskej republiky nemá žiadne blízke osoby v zmysle § 116 zákona číslo 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník). 14. Žalovaný poukázal na to, že pri vydaní tohto rozhodnutia tiež postupoval v súlade s článkom 8 ods. 1 Dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, ako aj v súlade s článkom 8 ods. 2 Dohovoru. 15. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej konštatoval, že po zohľadnení všetkých skutočností dospel k záveru, že zaistením žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd garantovaných v zmysle článku 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom a nevyhnutný v záujme ochrany verejnej bezpečnosti, predchádzania zločinnosti, ochrany práv a slobôd iných. Uviedol, že v zmysle § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 16. V zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podal správnu žalobu vo veci zaistenia zo dňa 09.11.2016, ktorou žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného sp. zn. PPZ- HCP-PO6-ZVC-104-016/2016 zo dňa 02.11.2016 a nariadiť žalovanému prepustiť bezodkladne F. Y., doklad totožnosti - cestovný doklad typ RD, kód Y., číslo: XXXXXXXX, na slobodu a zároveň priznať žalobcovi náhradu všetkých trov konania. 17. V podanej žalobe žalobca poukázal na konania, ktoré predchádzali vydaniu napadnutého rozhodnutia a uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného o zaistení a nariadenia žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 18. Žalobca považoval rozhodnutie žalovaného za nezákonné z dôvodov uvedených v ust. § 191ods. 1 písm. c/ SSP - vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, v ust. § 191 ods. 1 písm. f/ SSP - skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, v ust. § 191 ods. 1 písm. g/ SSP - došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 19. K dôvodu správnej žaloby podľa ust. § 191 ods. 1 písm. g/ SSP žalobca uviedol, že bol predvedený k žalovanému dňa 02.11.2016 o 14.40 hod.. Z rozhodnutia napadnutého touto správnou žalobou vyplýva, že predvedením k žalovanému bol voči nemu vykonaný prvý úkon, ktorým bolo začaté správne konanie. 20. Žalobca citoval čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 17 ods. 1 Správneho poriadku a poukázal na to, že ako vyplýva aj zo zápisnice o vyjadrení účastníka správneho konania pred vydaním rozhodnutia zo dňa 02.11.2016, ktorá bola spisovaná podľa údajov na nej zaznamenaných od 16.25 hod. do 18.00 hod., žalobca v priebehu spisovania tejto zápisnice opakovane žiadal o možnosť skontaktovať sa so svojim právnym zástupcom. Žalobca o možnosť kontaktovať svoju právnu zástupkyňu žiadal žalovaného od kedy bol príslušníkmi žalovaného predvedený spred budovy ÚVV a ÚVTOS v Košiciach. Keďže zápisnica je prvým zaznamenaním jeho vyjadrenia pred žalovaným, žiadosť žalobcu o možnosť byť zastúpený právnou zástupkyňou je prvýkrát zaznamenaná až v tejto zápisnici. Napriek tomu, ako vyplýva z úradného záznamu sp. zn. PPZ-HCP-PO6-ZVC-104-012/2016 zo dňa 02.11.2016, až o 18.45 hod. po telefonickej konzultácii s riaditeľom, žalovaný rozhodol o možnosti vyrozumieť právnu zástupkyňu žalobcu žalobcom, a to v čase medzi 18.56 hod. a 18.59 hod.. 21. Žalobca v podanej žalobe ďalej uviedol, že ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia žalovaného, toto bolo vydané pred tým, ako bolo žalobcovi umožnené skontaktovať sa s právnou zástupkyňou, napriek tomu, že od 14.40 hod. uvedeného dňa, kedy v skutočnosti bola jeho osobná sloboda obmedzená, opakovane dával najavo, že chce využiť svoje právo byť v predmetnom konaní zastúpený, označil meno advokátky, ktorá ho bude zastupovať. 22. Žalobca konštatoval, že žalovaný postupom, keď umožnil žalobcovi skontaktovať sa s advokátkou podľa jeho výberu až po vydaní rozhodnutia o zaistení, mu odňal právo na právnu pomoc zaručenú v čl. 47 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti je podstatné, že obsahom uvedeného práva je možnosť každého na právnu pomoc od začiatku konania. 23. Žalobca namietal, že nie je a nebolo oprávnením žalovaného rozhodnúť o tom, v ktorom štádiu konania umožní žalobcovi využiť jeho právo na právnu pomoc, keďže právo žalobcu na právnu pomoc od začiatku konania zodpovedá povinnosť žalovaného postupovať tak, aby žalobca mohol svoje právo reálne využiť. Táto povinnosť zodpovedá imperatívu uvedenému v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý prikazuje žalovanému ako štátnemu orgánu konať iba na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Táto povinnosť žalovaného je v správnom konaní zdôraznená a explicitne vyjadrená v ust. § 3 ods. 2 Správneho poriadku, ktoré ukladá správnemu orgánu dať účastníkom konania príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať. 24. Žalobca zdôraznil, že neexistoval a neexistuje žiaden dôvod, ktorý by zbavoval žalovaného zodpovednosti za porušenie práva žalobcu na právnu pomoc pred vydaním rozhodnutia napadnutého touto žalobou. Žalobca poznamenal, že možnosť skontaktovať sa s právnou zástupkyňou bola žalobcovi poskytnutá žalovaným o 18.56 hod. hovorom na telefónne číslo pevnej siete a po ňom sa právna zástupkyňa ustanovila do sídla žalovaného. Takýto kontakt bol žalobcovi umožnený až po vydaní rozhodnutia o zaistení a nemôže teda v žiadnom ohľade zhojiť zásah do práva žalobcu zo strany žalovaného. 25. Žalobca bol toho názoru, že postup žalovaného je takým zásadným porušením ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, že bez ďalšieho spochybňuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pričom zásah do práva žalobcu na právnu pomoc mal za následok, že mu nebolo umožnené pred vydaním rozhodnutia o zaistení relevantnými argumentmi spochybniť skutkový aj právny základ potreby a zákonnosti jeho zaistenia. Žalobcovi nebolo taktiež pred vydaním rozhodnutia umožnené oboznámiť sa s podkladom rozhodnutia a vyjadriť sa k skutočnosti, že má ohrozovať bezpečnosť štátu, verejný poriadok, alebo verejné zdravie, a k podkladu z ktorého by takéto presvedčenie žalovaného malo vyplynúť. 26. K dôvodu správnej žaloby podľa ust. § 191 ods. 1 písm. f/ SSP žalobca citoval ust. 88 ods. 1 písm. a/ bod 1, ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. a konštatoval, že citované zákonné ustanovenie umožňuje zaistiť príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení, ak existuje riziko jeho úteku. V ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia je obsiahnutá definícia pojmu „riziko úteku“. 27. Žalobca poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného týkajúce sa skutkových okolností napĺňajúcich skutkovú podstatu rizika úteku, ako aj na to, že žalobca sa na území N. A. mal dopustiť protiprávneho konania majúceho znaky trestného činu terorizmu a zároveň, že po žalobcovi je vyhlásené medzinárodné pátranie na základe zatýkacieho rozkazu N. A.. Žalobca uviedol, že uvedené skutkové okolnosti, ktorými žalovaný odôvodňuje rozhodnutie o zaistení sú v rozpore s obsahom spisu. 28. Žalobca poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol dňa 02.11.2016, že vydanie žalobcu na trestné stíhanie do N. A. je neprípustné. Toto rozhodnutie súdu znamená, že Slovenská republika nevydá žalobcu na trestné stíhanie do N. A. a takéto rozhodnutie zároveň vylučuje skutkový záver o tom, že by medzinárodné pátranie malo byť motívom pre žalobcu na útek, keďže u žalobcu žiadna potreba ujsť pred orgánmi Slovenskej republiky z dôvodu hrozby jeho vydania neexistuje. Žalobca poukázal na to, že ušlo pozornosti žalovaného, že na žalobcu tak, ako na každého, podľa čl. 50 ods. 2 ústavy sa vzťahuje prezumpcia neviny a samotná skutočnosť, že orgánmi N. A. je proti nemu údajne vedené trestné stíhanie, neoprávňuje správny orgán ku konštatovaniu, že sa dopustil akéhokoľvek konania majúceho znaky trestného činu. 29. Celkom bez akejkoľvek relevancie považoval žalobca konštatovanie, že bol zadržaný na hraničnom prechode pri pokuse opustiť územie Slovenskej republiky. Uviedol, že má vystavený cestovný doklad iným členským štátom Európskej únie a nič v rozhodnutí o udelení azylu a udelení povolenia na trvalý pobyt ho neobmedzuje vo voľnom pohybe po krajinách, na ktoré vydaný cestovný doklad platí, čo sú všetky krajiny okrem N. A.. Žalobca v úmysle navštíviť svojich priateľov a zdravotnícke zariadenie na I. (v čom ho žiadny právny predpis neobmedzuje), využil na prechod zo Slovenska na I. hraničný prechod a preukázal sa platným cestovným dokladom. Interpretácia takéhoto postupu, ako pokus opustiť (v ponímaní žalovaného zrejme ujsť) územie Slovenskej republiky nezodpovedá skutkovým okolnostiam. 30. Žalobca poukázal na odôvodnenie rozhodnutia, kde žalovaný uviedol, že v čase prepustenia žalobcu „disponoval informáciou, že účastník konania ohrozuje bezpečnosť štátu, čo predstavuje dôvod na jeho administratívne vyhostenie v zmysle § 82 ods. 2 písm. b/ zákona č. 404/2011“. Žalobca uviedol, že ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, ale aj obsahu administratívneho spisu v čase vydania rozhodnutia napadnutého touto žalobou, žiadna objektivizovateľná informácia o tom, že žalobca napĺňa podmienky uvedené v ust. § 82 ods. 2 písm. b/ citovaného zákona, sa v predmetnom spise žalovaného nenachádzala. 31. Žalobca citoval ust. § 82 ods. 2 písm. b/, ust. § 2 ods. 1 písm. i/ zákona č. 404/2011 Z. z. a uviedol, že z citovaných ustanovení zákona č. 404/2011 Z. z. vyplýva, že dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 2 písm. b/ musí vyplývať z konkrétneho konania uvedenej osoby vo vzťahu k bezpečnosti štátu, ktorý vydá rozhodnutie, alebo začal konanie o administratívnom vyhostení cudzinca. Ako však už bolo uvedené, v spise žalovaného sa žiadne podklady umožňujúce identifikáciu konania žalobcu, ktorým by mal ohrozovať bezpečnosť štátu, verejný poriadok, alebo verejné zdravie, nenachádza. Žalobca sa ani nedopustil žiadneho konania, ktorým by ohrozoval bezpečnosť Slovenskej republiky, verejný poriadok, alebo verejné zdravie. 32. Žalobca poukázal na to, že o (ne)existencii dôvodov zaistenia svedčí aj žiadosť žalovaného Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Y. zo dňa 02.11.2016, keď sa žalovaný pýtal tohto subjektu „či u vyššie uvedeného cudzinca je účelné jeho zaistenie v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov“. Žalobca považoval za zrejmé, že samotný žalovaný nemal k dispozícii žiadne podklady, z ktorých by vyplývali skutočnosti odôvodňujúce zaistenie žalobcu. 33. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný vydal dňa 04.11.2016 rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu, pričom ako dôvod pre takéto rozhodnutie je vo výroku rozhodnutia uvedená „vážna hrozba pre bezpečnosť štátu v zmysle § 82 ods. 2 písm. a/ zákona č. 404/2011“. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení a z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému bola dňa 04.11.2016 doručená utajovaná písomnosť, z ktorej vyplýva dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a verejný poriadok. Len touto skutočnosťou bolo odôvodnené rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu. 34. Žalobca konštatoval, že z uvedeného vyplýva nad akúkoľvek pochybnosť, že konanie o administratívnom vyhostení bolo začaté dňa 02.11.2016 bez toho, aby žalovaný mal k dispozícii akýkoľvek podklad, z ktorého by vyplývala skutočnosť umožňujúca mu začať konanie o administratívnom vyhostení žalobcu z dôvodu, že tento ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok a verejné zdravie. 35. K dôvodu správnej žaloby podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/ SSP žalobca uviedol, že v predmetnej veci žalovaný nesporne postupoval tak, že formálne začal konanie o administratívnom vyhostení, argumentujúc neidentifikovanými a neidentifikovateľnými „informáciami“ o existencii dôvodov administratívneho vyhostenia podľa ust. § 82 ods. 2 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. a po vydaní rozhodnutia o zaistení žalobcu obstarával podklady, ktoré by umožňovali vydať aspoň formálne odôvodnené rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Toto však, ako už bolo uvedené, sa zakladá na informáciách uvedených v utajovanej písomnosti, s ktorou sa správny orgán oboznámil 04.11.2016, teda 02.11.2016 ňou nesporne nedisponoval. 36. Žalobca v podanej žalobe ďalej uviedol, že rozhodnutie o zaistení podľa ust. § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 404/2011 Z. z. je rozhodnutím fakultatívnym, teda správny orgán nemá povinnosť osobu zaistiť. Takáto konštrukcia citovaného zákonného ustanovenia jednoznačne poukazuje na povinnosť správneho orgánu osobitne starostlivo uplatňovať zásadu proporcionality, teda zvážiť, či zásah do základných práv žalobcu je nevyhnutný, či sleduje legitímny cieľ a či tento cieľ nemožno dosiahnuť inak. 37. Žalobca zdôraznil, že cieľom zaistenia je zabezpečiť vycestovanie dotknutej osoby do krajiny podľa § 77 ods. 1 citovaného zákona. Bol toho názoru, že v predmetnej veci, teda bolo nevyhnutné zvážiť, či zaistenie je nevyhnutné pre vycestovanie žalobcu do Š., krajiny, v ktorej má udelené povolenie na dlhodobý pobyt, udelený azyl, a v ktorej niekoľko rokov pred neuváženým vstupom na územie Slovenskej republiky, bez akýchkoľvek obmedzení žil. 38. Žalobca namietal, že z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, prečo nebolo možné v prípade žalobcu postupovať v súlade s čl. 6 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/115/ES, v súvislosti s ktorým bolo možné žalobcovi uložiť primeranú lehotu na dobrovoľný odchod. Zaistenie, ako krajný prostriedok zabezpečenia návratu, možno podľa čl. 15 ods. 1 citovanej Smernice uplatniť len vtedy, ak sa nedajú účinne uplatniť iné, dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia. Aj podľa tohto ustanovenia je cieľom zaistenia pripraviť návrat, alebo vykonať proces odsunu. 39. V podanej žalobe žalobca ďalej uviedol, že v predmetnom konaní, už pred vydaním rozhodnutia o zaistení, bolo nesporné, že žalobca chce, mieni a aj skutočne odíde do Š.D., ak mu na takýto odchod bude poskytnutá možnosť, čo znamená len toľko, že jeho osobná sloboda nebude obmedzená. Žalobca konštatoval, že neexistovali žiadne dôvody domnievať sa, že by mohol ujsť pred svojim návratom do Š., pričom žalobca po rozhodnutí Najvyššieho súdu nebol vystavený obave z vydania do N. A. a žalobca nikdy neprejavil vôľu žiť a zostať na území Slovenska. 40. V závere podanej žaloby žalobca konštatoval, že rozhodnutie o zaistení je celkom zjavne zneužitím práva, ak na jednej strane žalovaný tvrdí, že žalobcu je potrebné z územia Slovenska vyhostiť a na druhej strane žalobcovi v opustení územia Slovenska dobrovoľne v postavení slobodného človeka, bráni. 41. Žalovaný v písomnom stanovisku zo dňa 16.11.2016 k správnej žalobe uviedol, že dôvody, ktoré viedli žalovaného k vydaniu rozhodnutia o zaistení žalobcu, žalovaný podrobne uviedol v predmetnom rozhodnutí č. s.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-104-016/2016 zo dňa 02.11.2016. 42. K skutočnostiam uvádzaným advokátkou žalobcu v bode 1. žalovaný uviedol, že žalobca bol na správny orgán predvedený v čase o 14.40 hod., ako vyplýva z úradného záznamu o predvedení osoby v zmysle § 79 ods. l zákona o pobyte cudzincov. Následne po predvedení správny orgán pribral ku konaniu tlmočníčku z jazyka ruského do jazyka slovenského J.. Y. U.. Po fyzickom dostavení sa tlmočníčky bola so žalobcom spísaná zápisnica v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku. Pred samotným spracovaním zápisnice bol účastník konania poučený o svojich právach a povinnostiach v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Poučenie mu bolo pretlmočené do jazyka, ktorému rozumie, kde túto skutočnosť potvrdil svojím podpisom do zápisnice. V rámci spracovania zápisnice v jej závere uviedol, že chce kontaktovať svojho právneho zástupcu, čo mu bolo po ukončení zápisnice bezodkladne v súlade s ustanovením § 90 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov umožnené. Žalobca skúšal kontaktovať svoju právnu zástupkyňu prostredníctvom svojho mobilného telefónu, ktorý však nebol funkčný z dôvodu problémov so SIM kartou. Z uvedeného dôvodu žalobca nevedel poskytnúť mobilné telefónne číslo svojej advokátky. Následne mu správny orgán zistil telefónne číslo na pevnú linku do sídla advokátskej kancelárie advokátky žalobcu a umožnil mu telefonický hovor zo služobného telefónu na uvedené číslo. 43. Aj napriek pokročilému času sa pani advokátka nachádzala v sídle advokátskej kancelárie a následne sa v priebehu cca 20-30 min. dostavila do sídla správneho orgánu. Po dostavení sa na správny orgán a spísaní splnomocnenia žalobcom, správny orgán umožnil advokátke na jej žiadosť oboznámiť sa so spisovým materiálom vedenom vo veci začatia konania o administratívnom vyhostení žalobcu a jeho zaistení, o čom je v spisovom materiáli záznam o nazeraní do spisu, v ktorom advokátka uviedla, že jej bol poskytnutý primeraný čas na nazretie do spisu, nemá žiadne návrhy na doplnenie správneho konania a nechce sa k tomu vyjadriť. 44. Žalovaný mal za to, že táto možnosť právnej zástupkyni žalobcu bola poskytnutá, pričom ona ju nevyužila. Taktiež mal za to, že práva žalobcu neboli žiadnym spôsobom poškodené, nakoľko bol v zápisnici poučený vo svojom rodnom jazyku a zákon o pobyte cudzincov nestanovuje správnemu orgánu povinnosť zabezpečiť cudzincom, voči ktorým vedie správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia a zaistenia právnu pomoc, či už v podobe advokáta alebo inej splnomocnenej osoby s právnickým vzdelaním. Je to iba jeho právo v súlade s ustanovením § 120 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Taktiež nie je povinnosťou správneho orgánu obligatórne požadovať vyjadrenie zvoleného zástupcu cudzinca ako účastníka konania. V zmysle ustanovenia § 120 ods. 7 mu to však obligatórne umožní, ak je prítomný. V rámci spracovania zápisnice má cudzinec, ako účastník konania, možnosť sa v zmysle § 120 ods. 7 vyjadriť pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo rozhodnutia o zaistení k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Žalovaný mal za to, že nie je nevyhnutné, aby mal účastník konania právnické vzdelanie, aby bol spôsobilý uvádzať skutkovo a právne relevantné okolnosti. 45. Žalovaný k uvedenému taktiež dodal, že žalobca bol síce zaistený v čase o 18.00 hod., kedy bola ukončená zápisnica o jeho vyjadrení sa pred vydaním rozhodnutia, samotné rozhodnutie však bolo spracované v písomnom vyhotovení podstatne neskôr v čase, keď bola na správnom orgáne prítomná právna zástupkyňa žalobcu a po jej uvedení, že sa nechce k veci vyjadriť. Samotné rozhodnutie si žalobca po kompletnom pretlmočení jeho celého znenia tlmočníčkou prevzal osobne v prítomnosti svojej právnej zástupkyne v čase o 21.45 hod. 46. Na podklade vyššie uvedených skutočností mal žalovaný za to, že zo strany žalovaného nedošlo k odňatiu práva na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, ako ani ustanovenia § 3 ods. 2 Správneho poriadku. 47. K skutočnostiam uvádzaným advokátkou žalobcu v bode 2. žalovaný uviedol, že disponoval informáciou o tom, že žalobca bude v čase o 14.00 hod. na základe príkazu Najvyššieho súdu SR dňa 02.11.2016 prepustený z vydávacej väzby, ktorú vykonával v Ústave na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody v Košiciach, na ulici Floriánskej. Disponoval taktiež informáciou z inej súčasti Policajného zboru, ktorá v tom čase nebola v písomnej forme, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu, ktorá je dôvodom na administratívne vyhostenie v zmysle § 82 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Z uvedeného dôvodu rozhodol o predvedení cudzinca v zmysle § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, pričom týmto predvedením ako prvým vykonaným úkonom voči žalobcovi bolo súčasne začaté správne konanie v zmysle § 18 ods. 1 Správneho poriadku vo veci jeho administratívneho vyhostenia z dôvodu v zmysle § 82 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. 48. Žalovaný považoval za pravdivé tvrdenie právnej zástupkyne žalobcu, že táto informácia sa v tom čase, t.j. dňa 02.11. 2016 nenachádzala v spisovom materiáli cudzinca, nakoľko nebola v písomnej forme. Žalovaný, aby mohol vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu potreboval, aby mu iný orgán Policajného zboru, ktorý je pôvodcom tejto informácie, ju doručil v písomnej forme. 49. Žalovaný ďalej uviedol, že u žalobcu bolo dôvodné riziko úteku, ktoré bolo odôvodnené spôsobom, ako to uviedla právna zástupkyňa žalobcu, pričom žalovaný k tomu citoval informácie nachádzajúce sa v uznesení Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Ntc/2/2015 zo dňa 19.01.2015, ktorým bol žalobca vzatý do predbežnej väzby v zmysle § 505 ods. 1 Trestného poriadku. Žalovaný nemal teda za to, žeby uvedením týchto informácií porušil zásadu prezumpcie neviny u žalobcu. Žalobca bol v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov zaistený v konaní o administratívnom vyhostení, kde takéto zaistenie je v zmysle § 88 ods. 10 zákona o pobyte cudzincov podmienené vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení v lehote do 48 hodín od zaistenia cudzinca alebo jeho okamžitým prepustením. 50. Žalovaný poukázal na to, že dňa 04.11.2016 pod číslom PPZ-OBT-V-174/2016 mu bola doručená písomná informácia, kde po oboznámení sa s predmetnou informáciou vyplynulo, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, čo je dôvodom administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. 51. Žalovaný v písomnom stanovisku ďalej poukázal na to, že dňa 04.11.2016 žalovaný so žalobcom za prítomnosti pribratej tlmočníčky spracoval novú zápisnicu v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku pred vydaním rozhodnutia, kde bol žalobca a jeho právna zástupkyňa pred jej spracovaním oboznámený so skutočnosťou, že správnemu orgánu bola doručená takáto informácia, ktorá požíva ochranu podľa zákona číslo 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“), čím došlo aj ku zmene právnej kvalifikácie administratívneho vyhostenia. Právna zástupkyňa žalobcu dňa 04.11.2016 opätovne vykonala nahliadnutie do spisu, kde uviedla, že žiada o sprístupnenie utajovanej listiny pod číslom PPZ-OBT-V-174/2016, ktorá nie je súčasťou spisového materiálu. Pôvodca utajovanej informácie so sprístupnením tejto informácie nesúhlasil z dôvodu, že tieto utajované skutočnosti spadajú do oblasti zabezpečenia vnútorného poriadku a bezpečnosti Slovenskej republiky podľa § 1 písm. b/ nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 216/2004 Z. z., ktorým sa ustanovujú oblasti utajovaných skutočností a utajovanú skutočnosť nie je možné ich nepovolanej osobe sprístupniť. 52. Žalovaný poukázal na rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktorým žalobcu vyhostil na územie Š. X. ako štátu, kde požíva medzinárodnú ochranu. Uviedol, že dôvod administratívneho vyhostenia žalobcu zakladá zároveň dôvod na postup v zmysle § 120 ods. 2 písm. i/ zákona o pobyte cudzincov, ktoré v súlade so zásadou „lex specialis derogat lex generali“ ako osobitný zákon ruší ustanovenie § 47 ods. 3 Správneho poriadku ako všeobecného ustanovenia zákona vo vzťahu k podkladu rozhodnutia, ktoré sa na základe uvedeného neodôvodňuje. 53. Týmto mal žalovaný za dostatočne odôvodnenú skutočnosť, že konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu nebolo dňa 02.11.2016 začaté bez toho, aby mal žalovaný k dispozícii akýkoľvek podklad umožňujúci mu začať toto konanie o vyhostení žalobcu. 54. K skutočnostiam uvádzaným advokátkou žalobcu v bode 3. žalovaný uviedol, že k predmetným dôvodom správnej žaloby obsiahnutým v bodoch 43. až 50. správnej žaloby sa žalovaný už dostatočným spôsobom vyjadril v bode 2, nakoľko sú podľa jeho názoru identické. Ku skutočnosti, že zaistenie žalobcu v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov je fakultatívne, žalovaný uviedol, že vzhľadom na dôvod administratívneho vyhostenia žalobcu, ktorým je vážna hrozba pre bezpečnosť štátu, resp. v čase vydania rozhodnutia ohrozenie bezpečnosti štátu, mal za to, že tento dôvod je dostatočne vážnym dôvodom k tomu, aby obmedzil osobnú slobodu žalobcu jeho zaistením, čo podporuje aj samotný zákonodarca, keď pri uvedených dôvodoch administratívneho vyhostenia a následného zaistenia cudzinca obligatórne neumožňuje využiť inštitút alternatív zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov s poukázaním na ustanovenie § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. 55. Žalovaný poukázal na to, že zákonodarca tým prioritne celkom zjavne sledoval ochranu bezpečnosti štátu a jeho obyvateľov pred ochranou práv jednotlivca, a to aj za cenu obmedzenia jeho osobnej slobody. Na tom nič nemení skutočnosť, že žalobca bol Najvyšším súdom SR prepustený z vydávacej väzby. Súd vo svojom rozsudku rozhodol o nevydaní žalobcu na trestné stíhanie na územie N. A. a nedisponoval informáciou, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a nerozhodoval v danej veci. Stanovisko súdu nebolo týmto v danom prípade pre žalovaného záväzné. 56. Žalovaný v písomnom stanovisku ďalej konštatoval, že z uvedených dôvodov jednoznačne vyplýva, že zaistenie žalobcu, ako krajný prostriedok zabezpečenia návratu podľa článku 15 ods. 1 Smernice EPaR č. 2008/115/ES, bolo nevyhnutné a nebolo dôvodné uplatniť iné, menej prísne donucovacie opatrenie, napr. uloženie primeranej lehoty na dobrovoľný odchod. 57. V závere písomného stanoviska žalovaný uviedol, že dňa 16.11.2016 požiadal Útvar policajného zaistenia v Y. o poskytnutie informácie, v akom štádiu je zabezpečenie výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky, kde Útvar Policajného zaistenia pre cudzincov v Y. vo svojej odpovedi obratom uviedol, že v súčasnej dobe pripravuje odovzdanie žalobcu z územia Slovenskej republiky do Š. X. a zaslalo príslušným orgánom Š. X. žiadosť o readmisiu, kde lehota na odpoveď je do 10. decembra 2016, pričom doposiaľ odpoveď im nebola doručená. 58. Žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v písomnom vyjadrení zo dňa 22.11.2016 k stanovisku žalovaného uviedol, že obsah stanoviska žalovaného nijakým spôsobom nespochybňuje dôvodnosť žalobných argumentov. 59. Žalobca v prvom rade opätovne poukázal na to, že žalovaný na obhajobu svojho rozhodnutia o zaistení účastníka konania, ktorého nevyhnutným predpokladom je začatie administratívneho konania o vyhostení, naďalej využíva ničím nepodloženú konštrukciu akejsi, opätovne treba zdôrazniť, neidentifikovanej a neidentifikovateľnej informácie o tom, že účastník F. Y. ohrozuje bezpečnosť štátu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že z ust. § 2 ods. 1 písm. i/ vyplýva, že ohrozenie bezpečnosti štátu je konanie osoby, ktorá napĺňa znaky v tomto zákonnom ustanovení uvedené. Žalovaný doposiaľ neuviedol nič a ani uviesť nemôže, čo by čo i len v minimálnej miere urobilo dôveryhodnou jeho konštrukciu o tom, že F. Y. svojím konaním ohrozoval bezpečnosť štátu. Žalovaný spája uvedenú informáciu s ďalším priebehom konania o administratívnom vyhostení, kedy mu mala byť 04.11.2016 doručená písomná informácia, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu. Žalobca dal do pozornosti, že skutočnosť, či F. Y. ohrozuje svojím konaním bezpečnosť štátu, alebo predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu sú dva odlišné skutkové podstaty, ktoré nemôžu byť podľa ľubovôle žalovaného používané pre potreby obmedzenia osobnej slobody F. Y.. 60. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobnej námietke žalobcu o tom, že postupom žalovaného bolo zasiahnuté do jeho práva na právnu pomoc tým, že právna zástupkyňa F. Y. sa mala možnosť oboznámiť s obsahom spisu pred tým, než bolo F. Y. doručené písomné vyhotovenie rozhodnutia o zaistení, je potrebné zdôrazniť, že rozlišovať medzi rozhodnutím a jeho písomným doručením osobe, ktorej sa týka nemá oporu, ani v Správnom poriadku, ani v ustanoveniach zákona č. 404/2011. Z rozhodnutia napadnutého správnou žalobou vyplýva nepochybne, že k zaisteniu F. Y. došlo dňa 02.11.2016 v čase o 18.00 hod. a toto rozhodnutie je predmetom konania pred správnym súdom. Žiadne rozhodnutie o zaistení účastníka konania o 21.45 hod., kedy bolo žalobcovi doručené rozhodnutie o jeho zaistení, vydané nebolo, a preto predmetom súdneho prieskumu môže byť len rozhodnutie o zaistení vydané 02.11.2016 o 18.00 hod.. Vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu sú opodstatnené všetky žalobné námietky týkajúce sa porušenia práva na právnu pomoc žalobcu. 61. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný explicitne aj implicitne odkazuje vo vzťahu k dôvodom začatia administratívneho konania aj rozhodnutia o zaistení na rozhodnutie o vzatí žalobcu do vydávacej väzby rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Ntc/2/2015. Uviedol, že v čase vydania rozhodnutia napadnutého žalobou, však už bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky dňa 02.11.2016 vydané uznesenie sp. zn. 4Tost/40/2016, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že vydanie účastníka konania na trestné stíhanie do N. A. na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaného Federálnym súdom oblasti M., mesta E., Č. N., N. A., zo dňa 12.07.2007, pre trestný čin terorizmu podľa oddielu 3 § 205 Trestného zákona N. A., nie je prípustné. Žalobca poukázal na to, že v označenom uznesení Najvyšší súd SR poukázal nielen na to, že vydaniu účastníka konania bráni skutočnosť, že požíva ochranu politického utečenca na území všetkých štátov Európskej únie, ale aj skutočnosť, že jeho vydaniu bráni „úplná absencia aspoň rámcového, dostatočne dôveryhodného dôkazného materiálu, na základe ktorého by bolo možné konštatovať aspoň minimálnu dôvodnosť podozrenia, že F. Y. sa v N. A. stíhaného skutku skutočne dopustil“. Najvyšší súd zároveň nespochybnil skutočnosť, že účastník konania bol v N. A. obeťou prenasledovania pre politické názory. Vyhlásenie medzinárodného pátrania pre údajné spáchanie skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin terorizmu podľa oddielu 3 § 205 Trestného zákona N. A. je prostriedkom prenasledovania účastníka konania pre jeho politické názory, ktorého pôvodcom je N. A.. 62. V závere písomného vyjadrenia žalobca konštatoval, že začatím konania o administratívnom vyhostení a vydaním rozhodnutia napadnutého správnou žalobou, bolo zasiahnuté do práva žalobcu na osobnú slobodu, pričom pre takéto rozhodnutie neexistoval žiaden zákonný dôvod. Považoval za nesporné, že konanie žalovaného ako súčasti Policajného zboru je len pokračovaním nezákonných aktov zo strany policajného zboru voči žalobcovi založených na konštrukcii, nedôvodnosť, ktorej vyplýva aj z už citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. 63. Krajský súd v konaní podľa § 221 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a oboznámení sa s obsahom správnej žaloby vo veci zaistenia, stanoviskom žalovaného, vyjadrením žalobcu k stanovisku žalovaného, ako aj po oboznámení sa s celým obsahom administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného o zaistení je potrebné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a zároveň nariadiť žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia. 64. Na pojednávaní súdu dňa 28.11.2016 právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že zotrváva na všetkých dôvodoch podanej žaloby, ako aj na písomnom vyjadrení žalobcu zo dňa 22.11.2016. Poukázala na to, že rozhodnutie žalovaného, žaloba, ako aj vyjadrenia účastníkov, boli súdom na pojednávaní podrobne oboznámené, pričom od vydania rozhodnutia žalovaného nevyšli najavo žiadne nové skutočnosti a z týchto dôvodov navrhla žalobe vyhovieť. 65. Zástupca žalovaného uviedol, že zotrváva na stanovisku žalovaného zo dňa 16.11.2016 k správnej žalobe, ako aj na všetkých dôvodoch uvedených v napadnutom rozhodnutí žalovaného. Poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí žalovaný vysvetlil svoj postup v konaní, ako aj dôvod rozhodnutia, pričom žalovaný pri vydaní rozhodnutia postupoval v intenciách ust. § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ďalej uviedol, že konanie o administratívnom vyhostení žalobcu bolo začaté z dôvodu, že správny orgán disponoval informáciou, pričom jednalo sa o utajovanú informáciu, z ktorej vyplývalo, že žalobca predstavuje hrozbu pre bezpečnosť krajiny a verejný poriadok a v dôsledku toho došlo k zaisteniu cudzinca v konaní o administratívnom vyhostení podľa ust. § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 404/2011 Z. z.. 66. V predmetnej veci bolo predmetom súdneho preskúmania rozhodnutie žalovaného o zaistení, ktorým zaistil žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov dňa 02.11.2016 v čase o 18.00 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 z dôvodu, že existuje riziko jeho úteku, pričom v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 06.12.2016 a v zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Y.. 67. Podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. Podľa § 88 ods. 10 zákona o pobyte cudzincov, ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa odseku 1 písm. a/ a policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od zaistenia, policajný útvar štátneho príslušníka tretej krajiny ihneď prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení z dôvodu prerušenia konania o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 4 alebo vyžiadania informácie podľa § 83 ods. 7. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa § 82 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Podľa § 2 ods. 1 písm. i/ zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením bezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie. Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa § 77 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení, môže sa dať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolí; zástupcom môže byť len fyzická osoba s plnou spôsobilosťou na právne úkony, ak v odseku 8 nie je ustanovené inak. V tej istej veci môže mať osoba uvedená v prvej vete len jedného zvoleného zástupcu. Podľa § 17 ods. 1 Správneho poriadku, účastníci konania, ich zákonní zástupcovia a opatrovníci sa môžu dať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolia. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Podľa § 18 ods. 3 Správneho poriadku, o začatí konania správny orgán upovedomí všetkých známych účastníkov konania; ak mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný zákon, upovedomí ich o začatí konania verejnou vyhláškou. 68. K žalobnej námietke týkajúcej sa podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP) súd uvádza nasledovné. 69. V administratívnom spise žalovaného sa nachádza úradný záznam o predvedení osoby zo dňa 02.11.2016, z ktorého vyplýva, že žalobca bol dňa 02.11.2016 o 14.40 hod. predvedený v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení, nakoľko existujú dôvody uvedené v § 82 ods. 2 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. 70. V administratívnom spise žalovaného sa taktiež nachádza zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, z ktorej vyplýva, že dňa 02.11.2016 o 16.25 hod. bola spracovaná zápisnica za účelom vyjadrenia sa pred vydaním rozhodnutia vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR a za účelom zaistenia žalobcu. Uvedená zápisnica bola skončená a po prečítaní podpísaná dňa 02.11.2016 o 18.00 hod.. 71. Zo spracovanej zápisnice za účelom vyjadrenia sa pred vydaním rozhodnutia vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR a za účelom zaistenia žalobcu vyplýva, že žalobca na otázku, či chce niečo doplniť do zápisnice uviedol, že áno, bude kontaktovať svojho právneho zástupcu a v závere zápisnice uviedol, že už nič nechce uviesť ani doplniť ale chce kontaktovať svojho právneho zástupcu. 72. Ako vyplýva z úradného záznamu o predvedení osoby, žalobca bol predvedený dňa 02.11.2016 o 14.40 hod., pričom zápisnica o vyjadrení účastníka konania sa začala spracovávať o 16.25 hod., čo je rozdiel 1 hodina 45 minút. 73. Z ustanovenia § 18 ods. 3 Správneho poriadku vyplýva, že o začatí konania správny orgán upovedomí všetkých známych účastníkov konania; ak mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný zákon, upovedomí ich o začatí konania verejnou vyhláškou. 74. Z obsahu zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 02.11.2016 vyplýva, že obsahuje rozsiahle poučenia, avšak z uvedenej zápisnice o vyjadrení účastníka konania, ako aj z celého administratívneho spisu žalovaného nevyplýva, že by žalovaný postupoval v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením. Žalovaný nepoučil žalobcu v zmysle § 18 ods. 3 Správneho poriadku, že voči nemu sa začína konanie o zaistení, pričom zo zápisnice o vyjadrení účastníka a poučení v nej uvedených len vyplýva, že v zmysle § 18 ods. 3 Správneho poriadku má účastník konania právo byť upovedomený o začatí konania, avšak k samotnému upovedomeniu žalobcu zo strany žalovaného o tom, že sa voči nemu začína správne konanie vo veci zaistenia nedošlo. Citované zákonné ustanovenie Správneho poriadku ukladá povinnosť správnemu orgánu upovedomiť o začatí konania všetkých účastníkov konania. 75. Podľa názoru súdu porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy z dôvodu nepoučenia žalobcu v zmysle § 18 ods. 3 Správneho poriadku, že sa voči nemu začína konanie o zaistení, v konkrétnej veci malo dopad aj na to, že pokiaľ bol žalobca predvedený dňa 02.11.2016 o 14.40 hod., v prípade jeho zákonného poučenia o tom, že sa začína voči nemu konanie o zaistení, mohol sa žalobca kontaktovať, resp., mohlo byť žalobcovi umožnené kontaktovať sa s jeho právnou zástupkyňou už o 14.40 hod., ktorá sa mohla dostaviť k spracovaniu zápisnice o vyjadrení účastníka pred vydaním rozhodnutia vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR a za čelom zaistenia žalobcu, pretože ako už bolo uvedené, zápisnica o vyjadrení účastníka konania sa začala spracovávať o 16.25 hod., pričom žalobca bol predvedený o 14.40 hod.. 76. Z obsahu zápisnice o vyjadrení účastníka zo dňa 02.11.2016 taktiež vyplýva, že žalobca sa domáhal počas spracovania tejto zápisnice kontaktovať sa so svojou právnou zástupkyňou, pričom ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu žalovaného dňa 02.11.2016 až o 18.45 hod. bolo po telefonickej konzultácii s ROCP PZ Košice J.. J.. A. rozhodnuté o možnosti vyrozumieť účastníkom konania Y. F., nar. XX.XX.XXXX št. prísl. N., telefonicky na t. č. XXX/XXXXXXX advokátku JUDr. Ivetu Rajtákovú, ktorú účastník konania uviedol ako svoju advokátku. Telefonicky hovor bol uskutočnený v čase od 18.56 hod. do 18.59 hod. dňa 02.11.2016 zo služobného telefónu OCP PZ Košice. 77. Podľa názoru súdu malo byť žalobcovi umožnené skontaktovať sa so svojou právnou zástupkyňou potom, čo bol žalobca predvedený dňa 02.11.2016 o 14.40 hod. a kedy mal žalovaný aj poučiť žalobcu v zmysle § 18 ods. 3 Správneho poriadku, že sa voči nemu začína konanie o zaistení, pričom ako už bolo vyššie uvedené k uvedenému zákonnému poučeniu zo strany žalovaného nedošlo. 78. Žalobcovi malo byť umožnené skontaktovať sa so svojou právnou zástupkyňou už aj so zreteľom na tú skutočnosť, že zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania vyplýva, že účastník konania si je vedomý, čo sa mu kladie za vinu, aké sú zistenia správneho orgánu a čo tvorí podklad pre rozhodnutie vo veci a taktiež si je vedomý k čomu sa má vyjadrovať. Uvedená zápisnica o vyjadrení účastníka konania však neobsahuje ani strohé zdôvodnenie čo sa kladie žalobcovi za vinu a aké sú zistenia správneho orgánu a čo tvorí podklad pre rozhodnutie. Už vzhľadom na uvádzané skutočnosti, ako aj nato, že žalobca, ktorý nemá právnické vzdelanie a nachádza sa na území cudzieho štátu, nie je spôsobilý účinne sa brániť uvádzaním skutkovo a právne relevantných okolností pred vydaním rozhodnutia o zaistení a práve z týchto dôvodov mala byť prítomná právna zástupkyňa žalobcu pri spracovaní zápisnice, ktorej prítomnosti sa aj žalobca dožadoval, kde mohla uvádzať skutkovo a právne relevantné okolnosti pred vydaním rozhodnutia o zaistení a pre objasnenie veci klásť aj otázky. Tak, ako bolo umožnené žalobcovi skontaktovať sa so svojou právnou zástupkyňou v čase od 18.56 hod. do 18.59 hod., tak malo byť žalobcovi umožnené žalovaným skontaktovať sa so svojou právnou zástupkyňou v čase už od 14.40 hod., kedy bol žalobca predvedený, resp. najneskôr pred spracovaním zápisnice o vyjadrení účastníka konania. 79. Podľa názoru súdu na uvedenom menení nič ani tá skutočnosť, že právnej zástupkyni žalobcu bolo umožnené nazrieť do spisu dňa 02.11.2016 v čase od 20.10 hod. do 20.20 hod., pretože žalobca bol zaistený dňa 02.11.2016 v čase o 18.00 hod.. Samotná skutočnosť, že rozhodnutie o zaistení prevzal žalobca dňa 02.11.2016 o 21.45 hod., nemôže meniť výrok napadnutého rozhodnutia, pretože k zaisteniu žalobcu došlo v čase o 18.00 hod.. 80. V tomto smere súd poukazuje už na citovaný čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 17 ods. 1 Správneho poriadku, ako aj na § 77 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z. z., z ktorého vyplýva, že cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení, môže sa dať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolí; zástupcom môže byť len fyzická osoba s plnou spôsobilosťou na právne úkony, ak v odseku 8 nie je ustanovené inak. V tej istej veci môže mať osoba uvedená v prvej vete len jedného zvoleného zástupcu. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre jeho naplnenie nestačí len formálne poverenie konkrétnej osoby právnym zastupovaním ale je splnené až vtedy, ak osoba - cudzinec, v danom prípade žalobca má prístup k právnej službe vtedy, keď to považuje za nevyhnutné, a teda v danom prípade u žalobcu to bolo nevyhnutné už pri spracovaní zápisnice o vyjadrení účastníka konania za účelom vyjadrenia sa pred vydaním rozhodnutia vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR a za účelom zaistenia žalobcu. Využitie práva na právnu pomoc zaručené v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, patrí od začiatku konania. 81. Vyššie uvedenými procesnými vadami, a to nepoučením žalobcu podľa § 18 ods. 3 Správneho poriadku o tom, že sa voči nemu začína správne konanie o zaistení, ako aj porušením práva žalobcu na právnu pomoc pred vydaním rozhodnutia o zaistení, došlo zo strany žalovaného k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 82. K žalobnej námietke, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ SSP) súd uvádza nasledovné. 83. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že pri vydaní rozhodnutia o zaistení žalovaný vychádzal z informácií, ktoré sú uvedené v uznesení Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Ntc/2/2015, ktorým bol účastník konania vzatý do predbežnej vydávacej väzby, podľa ktorých sa účastník konania na území N. A. dopustil protiprávneho konania majúceho znaky trestného činu terorizmu. Súčasne u účastníka konania existuje riziko jeho úteku z dôvodu medzinárodného pátrania po jeho osobe na základe vyššie uvedeného zatýkacieho rozkazu N. A.. Účastník konania je štátnym občanom N. A. s trvalým pobytom vo Š. X. a pred vzatím do predbežnej vydávacej väzby bol zadržaný na hraničnom prechode vo T. Q. pri pokuse opustiť územie Slovenskej republiky. 84. Pokiaľ žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia o zaistení vychádzal z citovaného uznesenia Krajského súdu v Košiciach k tomu je potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. 4Tsot 40/2016 zo dňa 02.11.2016 rozhodol, že vydanie žalobcu do N. A. na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu Federálneho súdu oblasti M. mesta E., N. A. zo dňa 12. júla 2007, č. kriminálneho prípadu XXXXX, na trestné stíhanie pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin terorizmu podľa oddielu 3 § 205 Trestného zákona N. A., nie je prípustné, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 506 ods. 3 písm. b/ Tr. por. prepustil žalobcu z vydávacej väzby, do ktorej bol vzatý uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. februára 2015, sp. zn. 6Ntc/2/2015 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. marca 2015, sp. zn. 5Tost 9/2015. 85. Z odôvodnenia citovaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že Najvyšší súd je nútený konštatovať, že príslušné justičné orgány N. A. neposkytli Slovenskej republiky ako vydávajúcemu štátu žiadne dôkazy, ktoré by aspoň čiastočne spravdepodobňovali verziu, že konania popísaného v skutkovej vete napadnutého rozhodnutia sa vyžiadaná osoba dopustila. Opis skutku vo vzťahu k vyžiadanej osobe je totiž značne vágny. Prevažná jeho časť obsahuje opis konkrétneho útoku bližšie nešpecifikovaných skupín čečenských povstalcov a účasť osoby F. Y.G. sa uvádza len značne nekonkrétne v poslednej časti skutkovej vety. Ešte závažnejšou skutočnosťou však je, že neexistuje žiaden odkaz na existenciu konkrétnych dôkazných prostriedkov, potvrdzujúcich dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu vyžiadanou osobou. V danej súvislosti treba pripomenúť, že krajský súd sa v tomto smere prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti obrátil na Generálnu prokuratúru N. A. s požiadavkou zaslania dostatočných informácií, avšak bezvýsledne, žiadosti Odboru justičnej spolupráce v trestných veciach, Sekcie medzinárodného práva, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v tejto časti požiadavky nebolo vyhovené. V odpovedi bolo iba značne paušálne konštatované, že „trestné zákonodarstvo neustanovuje povinnosť odrážať v rozhodnutí súdu o vybraní zamedzovacieho opatrenia konkrétne dôkazy potvrdzujúce podozrenie zo spáchania trestných činov“. 86. Pokiaľ teda žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia o zaistení žalobcu vychádzal z informácií uvedených v uznesení Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Ntc/2/2015, ktorým bol žalobca vzatý do predbežnej vydávacej väzby a existenciu rizika jeho úteku odôvodnil len medzinárodným pátraním po jeho osobe na základe zatýkacieho rozkazu N. A. a vôbec neprihliadol na uznesenie Najvyššieho súdu SR a jeho odôvodnenie, pričom žalovaný na uvedené uznesenie Najvyššieho súdu SR v napadnutom rozhodnutí aj poukazuje, podľa názoru súdu žalovaný vec nesprávne právne posúdil 87. Vyššie uvedený dôvod, z ktorého vychádzal žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia o zaistení žalobcu už vzhľadom na citované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho odôvodnenie nemá oporu v tom, aby žalovaný vychádzal pri vydaní napadnutého rozhodnutia z uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Ntc/2/1015. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení poukázal na konkrétne skutočnosti spočívajúce v neposkytnutí orgánov N. A. žiadnych dôkazov, ktoré by aspoň čiastočne spravdepodobňovali verziu, že účastník konania sa dopustil konania opísaného v medzinárodnom zatýkacom rozkaze, ako aj skutočnosť, že neexistuje žiaden odkaz na existenciu konkrétnych dôkazných prostriedkov, potvrdzujúcich dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu vyžiadanou osobou. 88. Z uvedeného dôvodu nemá oporu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tom, že u žalobcu existuje riziko jeho úteku z dôvodu medzinárodného pátrania po jeho osobe na základe vyššie uvedeného zatýkacieho rozkazu N. A.. Už pred vydaním rozhodnutia o zaistení bolo nesporné, že žalobca chce, mieni a aj odíde do Š. ak mu na takýto odchod bude poskytnutá možnosť, vo Š. má udelené povolenie na dlhodobý pobyt, udelený azyl, čo spochybňuje dôvody domnievať sa, že by pred svojim návratom do Š. hrozilo riziko jeho úteku. Podľa názoru súdu nebolo dôvodné domnievať sa u žalobcu, žeby mohol ujsť pred svojim návratom do Š. už aj so zreteľom na tú skutočnosť, že po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým rozhodol, že vydanie žalobcu do N. A. nie je prípustné a zároveň ho prepustil z vydávacej väzby, žalobca už nebol vystavený obave z vydania jeho osoby do N. A.. 89. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti podľa názoru súdu, žalovaný nepreukázal v čom spočíva dôvodná obava alebo priama hrozba, z ktorej možno predpokladať, žeby žalobca ušiel alebo sa skrýval, a teda žeby bolo preukázané riziko jeho úteku tak, ako to vyplýva z § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. 90. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bol žalobca zaistený, súd považuje za potrebné pripomenúť, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia, dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nie len zákonom o pobyte cudzincov ale predovšetkým ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. 91. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie, (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv európskej únie). Zo všetkých zmienených právnych dokumentov vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia, či obmedzenia osobnej slobody. 92. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĽP, môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom na vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie, či vydanie. 93. Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch, kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinné uplatnené iné dostatočne účinné, avšak miernejšie donucovacie opatrenia. 94. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel súd k záveru, že námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci boli spôsobilé spochybňovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, a že v danej veci neboli splnené predpoklady pre zaistenie žalobcu tak, ako to vyplýva z § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov. 95. Súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že žalobca bol rozhodnutím žalovaného č. s.: PPZ-HCP- PO6-ZVC-104-043/2016 zo dňa 04.11.2016 administratívne vyhostený na územie Š. X. z dôvodu vážnej hrozby pre bezpečnosť štátu v zmysle § 82 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, pričom dôvodom vydania tohto rozhodnutia bola utajovaná písomnosť č. p. PPZ-OBT-V-174/2016 zo dňa 02.11.2016. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že krajský súd sa s utajovanou písomnosťou č. p. PPZ-OBT- V-174/2016 zo dňa 02.11.2016 oboznámil, pričom dospel k záveru, že utajovaná skutočnosť nemala charakter preukázania takých faktov, z ktorých by sa mohol vyvodiť záver, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, 96. Pokiaľ ide o žalobnú námietku týkajúcu sa skutkového stavu, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f/ SSP) k tomu súd uvádza, že časť týchto žalobných námietok bola už súdom vyhodnotená pri posudzovaní námietok týkajúcich sa nesprávneho právneho posúdenia veci. K námietke, že konanie o administratívnom vyhostení bolo začaté dňa 02.11.2016 bez toho, aby mal žalovaný k dispozícii akýkoľvek podklad, z ktorého by vyplývala skutočnosť umožňujúca mu začať konanie o administratívnom vyhostení žalobcu z dôvodu, že tento ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok a verejné zdravie, pričom z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému bola dňa 04.11.2016 doručená utajovaná písomnosť, z ktorej žalovaný vyvodil takýto záver, a teda v čase vydania rozhodnutia napadnutého touto žalobou, žiadna objektivizovateľná informácia o tom, že žalobca napĺňa podmienky uvedené v ust. § 82 ods. 2 písm. b/ citovaného zákona sa v predmetnom spise žalovaného nenachádzala, súd uvádza nasledovné. 97. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný disponoval informáciou, že žalobca bude dňa 02.11.2016 v čase o 14.00 hod. prepustený z predbežnej vydávacej väzby vykonávanej v Ústave na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody Košice a takisto disponoval informáciou, že účastník konania ohrozuje bezpečnosť štátu, čo predstavuje dôvod na jeho administratívne vyhostenie v zmysle § 82 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Uvedená informácia sa v tom čase, t.j. dňa 02.11.2016 nenachádzala v administratívnom spise, nakoľko nebola v písomnej forme, pričom dňa 04.11.2016 pod č. PPZ-OBT-V-174/2016 bola žalovanému doručená písomná informácia, kde po oboznámení sa s touto informáciou žalovaný dospel k záveru, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, čo bolo dôvodom administratívneho vyhostenia žalobcu v zmysle § 82 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Uvedená písomná informácia bola žalovaným vyhodnotená v úradnom zázname k manipulácii s utajovanými skutočnosťami zo dňa 04.11.2016, ktorý sa nachádza v administratívnom spise. 98. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného teda vyplýva, že žalovaný disponoval informáciou, že účastník konania ohrozuje bezpečnosť štátu, čo predstavuje dôvod na jeho administratívne vyhostenie v zmysle § 82 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Napadnuté rozhodnutie žalovaného však neobsahuje odôvodnenie, že dňa 02.11.2016 bola žalovanému doručená písomná informácia, že účastník konania ohrozuje bezpečnosť štátu, čo predstavuje dôvod na jeho administratívne vyhostenie v zmysle § 82 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Utajovaná písomnosť č. PPZ-OBT-V-174/2016 zo dňa 02.11.2016 k osobe žalobcu, ktorá bola doručená žalovanému dňa 04.11.2016 len potvrdzovala informáciu, ktorou žalovaný disponoval (nie v písomnej forme) dňa 02.11.2016. Z vyššie uvedeného nevyplýva dôvodnosť žalobnej námietky, ktorá bola žalobcom uplatnená v zmysle § 191 ods. 1 písm. f/ SSP, pretože skutkový stav, z ktorého vychádzal žalovaný a aj odôvodnil v napadnutom rozhodnutí nie je v rozpore s administratívnym spisom. 99. Po vyhodnotení všetkých žalobných námietok a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd podľa § 230 ods. 1 písm. a/ Správneho súdneho poriadku v spojení s § 191 ods. 1 písm. c/, g/ Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. s.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-104-016/2016 zo dňa 02.11.2016 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a zároveň nariadil žalovanému, aby bol žalobca bezodkladne prepustený zo zaistenia. 100. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania, nakoľko žalobca mal vo veci celkom úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 7 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.