Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7Sa/26/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016201276 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016201276.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: B. N. V., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť J. T., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Ú.C. W. D. W. E. B., A. XX, B., Slovenská republika, zastúpený Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa Kancelárie Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 21.11.2016 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-328-010/2016-AV zo dňa 12.11.2016, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-328-010/2016-AV zo dňa 12.11.2016, týkajúce sa žalobcu B. N. V., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť J. T., bez dokladov totožnosti a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca B. N. V., narodený XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-328-010/2016-AV zo dňa 12.11.2016 (č.l. 6-10 spisu) zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) na základe tej skutočnosti, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska, na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Zároveň ho umiestnil v Ú. W. D. W. E. B. (ďalej „Ú. B.“) a podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia do 28.02.2017. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol dňa 12.11.2016 kontrolovaný hliadkou na ulici A. M. T.. Účastník konania tvoril osádku motorového vozidla, ktorého vodič bol občan B. T. N.. Napriek opakovanej žiadosti nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť a oprávnenosť pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“), predložením platného cestovného dokladu a povolenia na pobyt, resp. iného dokladu oprávňujúceho zdržiavať sa na území schengenského priestoru. 3. Následne vykonanými previerkami, ako aj z vyjadrenia účastníka konania bolo zistené, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarskej republiky a z toho dôvodu správny orgán začal konanie vo veci jeho zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku. 4. Poznamenal, že v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania uviedol, že z J. odišiel XX.XX.XXXX spolu ako skupina s ďalšími osobami, ktoré boli predvedené spolu s ním na políciu, do C.. Cestoval nelegálne a odtiaľ potom pokračoval v ceste cez A. do B.. V B. ho kontrolovali policajti a vykonali s ním úkony, avšak o udelenie azylu nepožiadal. Zo B. sa následne dostal do Maďarska. Po prevzatí políciou Maďarska požiadal o udelenie azylu a bol umiestnený v pobytovom tábore. V tábore bol 10 dní a potom spolu s ostatnými odtiaľ ušiel. Pomohol mu vodič auta, v ktorom bol zadržaný. Tohto vodiča zabezpečila jeho rodina v J. a za každého zaplatila 800,- EUR. Z tábora odišiel, nakoľko chcel ísť do N., ktoré je jeho cieľovou krajinou a tam sa chce dostať. Doplnil, že nedisponuje takmer žiadnymi finančnými prostriedkami. 5. Žalovaný poukazoval na znenie ustanovenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a na riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny. Dodal, že tento, ako štátny príslušník tretej krajiny, má medzinárodnými dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi, na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajne hrozí. Členské štáty schengenského priestoru majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany a tieto prostriedky slúžia, okrem iného, na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu a ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku. Využívanie týchto prostriedkov v aplikovanej praxi štátnymi orgánmi členských štátov schengenského priestoru je potrebné na zachovanie stabilnej a bezpečnostnej situácie na území schengenského priestoru či už z pohľadu ochrany zdravia a života, ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti, ktorú si spoločnosť svojim svedomitým konaním dlhodobo buduje. Účastník konania má poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru, ktorou je Maďarsko. Účastník konania napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny a preto mal správny orgán za to, že v jeho prípade je potrebné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, o ktorú účastník konania na území schengenského priestoru požiadal na území Maďarska, ktoré je príslušné na preskúmanie jeho žiadosti. V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany účastníka konania, je potrebné mu takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na území Maďarska, prípadne iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 6. Zdôraznil, že účastník konania bol zadržaný počas svojej nelegálnej migrácie z územia Maďarska cez územie Slovenskej republiky až do cieľovej krajiny, ktorou je N. B. T. a týmto svojim konaním teda neoprávnene opustil Maďarsko, čo potvrdil aj v zápisnici. V jeho prípade teda existuje riziko úteku, nakoľko sa chce dostať do N. B. T. a nechce sa vrátiť do Maďarska, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika je iba tranzitnou krajinou a nie krajinou, v ktorej by chcel účastník konania zotrvať. Mal zato, že účastník konania na území schengenského priestoru nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov, jeho totožnosť nemožno ihneď zistiť, nakoľko nedisponuje žiadnym hodnoverným dokladom totožnosti a z jeho vyjadrenia jednoznačne vyplýva značné riziko úteku. 7. Vo svojom rozhodnutí sa zaoberal aj možnosťami uloženia miernejšieho opatrenia v zmysle ustanovenia § 89 zákona o pobyte cudzincov a konštatoval, že účastník konania nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená niektorá z povinností uvedených v § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že prípadným uložením uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa, a to návratu do Maďarska, nakoľko Slovenská republika je v prípade účastníka konania iba tranzitnou krajinou, na ktorej území nechce zotrvať, ako aj skutočnosť, že nedisponuje ubytovaním na území Slovenskej republiky, ako ani finančnými prostriedkami a preto mu nemohol uložiť povinnosť, ktorú tento nevie splniť a nemôže splniť. Taktiež mal za to, že v prípade účastníka konania a jeho doterajšieho konania je potrebný výkon prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, a to formou zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. 8. Zaoberal sa aj stanovením dĺžky doby zaistenia, ktorú stanovil podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov do 28.02.2017, počas ktorej doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie do Maďarska, pričom v danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany maďarský úradov, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Podotkol, že zo samotného vyjadrenia účastníka konania počas azylového konania vedeného štátnymi orgánmi nebolo z ich strany postupované spôsobom, podľa ktorého by bolo možné dôvodne sa domnievať, že došlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zdôraznil, že počas celej doby zaistenia bude správny orgán skúmať, či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. 9. Doplnil, že presnú dĺžku doby, nutnú k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania, nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe, keďže táto závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a Maďarska, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť. 10. Záverom doplnil, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov, ako aj vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu, vedenému Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Dublinské stredisko o prevoze podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 je zaistenie účastníka konania aj v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd, nakoľko je preukázané, že je v súčasnej dobe žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska. Samotný základ pre začiatok konania o zaistení na účel výkonu jeho prevozu z územia Slovenskej republiky na územie Maďarska je skutočnosť, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska, čo účastník konania potvrdil v zápisnici o podaní vyjadrenia a k výkonu prevozu podľa osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia. Teda konštatoval, že predmetné zaistenie účastníka konania a jeho rodinných príslušníkov je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 11. Správnou žalobou zo dňa 21.11.2016 (č.l. 1-5 spisu) žalobca navrhol rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-328-010/2016-AV zo dňa 12.11.2016 zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň si uplatnil trovy tohto konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v správnej žalobe. 12. Mal za to, že jeho zaistenie je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože je neúčelné a neefektívne, nakoľko ho nie je fakticky možné vrátiť na základe Dublinského nariadenia III na územie Maďarska ako krajiny zodpovednej za jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu. Žalovaný pochybil keď sa v konaní, ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, hoci vzhľadom na jeho prax musel mať vedomosť o neprijímaní žiadateľov o azyl maďarskými štátnymi orgánmi z územia Slovenska (aj iných členských krajín) už po dobu niekoľkých mesiacov v zmysle Dublinského nariadenia III. Dával do pozornosti odpoveď Ministerstva vnútra SR zo dňa 21.07.2016 z ktorej vyplýva, že od 15.06.2016 boli zrušené transfery žiadateľov o azyl do Maďarska na základe rozhodnutia Maďarskej vlády a preto aj v súčasnosti sa neuskutočňujú transfery žiadateľov o azyl do Maďarska. Poukazoval na ustálenú súdnu prax a rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných veciach a na tú skutočnosť, že medzi zaistením a jeho účelom, t. j. konaním o odsune, vyhostením, Dublinským návratom a podobne je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov, pričom vzhľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo povinnosťou žalovaného skúmať reálnu vyhostiteľnosť, ktorá je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Doplnil, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Poukazoval na celú škálu rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS/264/09-81 zo dňa 19.10.2012, sp. zn. II. ÚS/147/2013-50 z 09.10.2013. Ohľadne danej námietky zároveň doplnil, že má za to, že žalobca je zaistený čisto formálne, neúčelne a arbitrárne. V predmetnej veci existujú právne, aj faktické prekážky návratu žalobcu do krajiny zodpovednej za jej žiadosť o medzinárodnú ochranu, t. j. do Maďarska, v dôsledku ktorých je jeho držanie v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu Dublinského transferu v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalovaný taktiež dôsledne neposúdil a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému, ktoré sú pritom všeobecne známe. Z napadnutého rozhodnutia nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Maďarska nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zo strany žalovaného bol nedostatočne navyše aj zistený skutkový stav najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobcu do Maďarska s ohľadom na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom žalovanému muselo byť vzhľadom na jeho prax známe, že orgány Maďarska si nezvládajú plniť svoje povinnosti tak, ako to ukladá Dublinské nariadenie III, či medzinárodné dohovory v oblasti ochrany základných ľudských práv a slobôd, žiadateľov o azyl. Maďarsko nemožno v súčasnej dobe považovať automaticky za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia. Preto žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť z dôvodu nepreskúmateľnosti pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých závažných skutkových a právnych okolností v právnej veci žalobcu. Absentuje odôvodnenie efektívnosti, respektíve účelnosti zaistenia žalobcu, a to vzhľadom na ním uvádzané všeobecne známe skutočnosti o situácii v Maďarsku a nedostatkoch jeho azylového systému, ako aj pozastavenie dublinských návratov do Maďarska. 13. V ďalšom namietal, že rozhodnutie žalovaného trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia, pričom v samotnom rozhodnutí žalovaný uviedol, že na realizáciu dublinského návratu stanovil vo výroku rozhodnutia dobu 3 mesiacov. Nezaoberal sa v tomto prípade reálnosťou a faktickou vykonateľnosťou jeho návratu na územie Maďarska, hoci už niekoľko mesiacov Maďarsko neakceptuje prijímanie žiadateľov o azyl na ich územie v zmysle Dublinského nariadenia III, pričom vôbec nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia. Poukazoval na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky a uviedol, že tým, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia žalobcu vzhľadom na neúčelnosť jeho zaistenia za účelom jeho návratu na územie Maďarska. V zmysle v správnej žalobe uvedených rozhodnutí všeobecných súdov SR je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Keďže zaistenie žalobcu je bez ohľadu na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neúčelné, navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. 14. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe zo dňa 23.11.2016 (č.l. 12-17 spisu) žiadal, aby súd rozsudkom zamietol správnu žalobu a rozhodnutie o zaistení v plnom rozsahu potvrdil. K dôvodom uvádzaným v správnej žalobe podotkol, že s právnym názorom žalobcu prezentovanom v správnej žalobe nesúhlasí a poukazoval na skutočnosť, že žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, t. j. na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 (ďalej len „Dublinský dohovor“). Zdôraznil, že v konaní bolo preukázané, že žalobca je evidovaný v informačných systémoch ako žiadateľ o azyl na území Maďarska, ktorú skutočnosť aj potvrdil, pričom bol pozbavený osobnej slobody podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, teda v konaní ustanoveným zákonom. Skutočnosť, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska, nespochybňuje ani jeho právna zástupkyňa, avšak snaží sa spochybniť konanie žalovaného poukazovaním na účelnosť a efektívnosť, pričom predkladá k správnej žalobe informáciu zo dňa 21.07.2016, podľa ktorej Maďarsko od 15.06.2016 zrušilo transfery žiadateľov o azyl do Maďarska. 15. Konštatoval, že v súvislosti s konaním Maďarska je nutné poukázať, že sa jedná o jednostranné rozhodnutie učinené v období, kedy sa na jeho území nachádzal značný počet migrantov žiadajúcich o udelenie azylu, pričom v súčasnej dobe žalovaný nemá informáciu, že by zo strany Maďarska bol pozastavený transfer cudzích štátnych príslušníkov, na ktorých sa vzťahujú ustanovenia Dublinského nariadenia III. V podanej žalobe nepredkladá aktuálnu informáciu, ale vo svojom názore vychádza z informácií, ktoré boli aktuálne pred niekoľkými mesiacmi a preto mal žalovaný za to, že zaistenie žalobcu je účelné, ako aj efektívne z dôvodu, že je jednoznačne určená krajina, kde žalobca požiadal o azyl, t. j. Maďarsko. Poukazoval na viaceré rozsudky NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, sp. zn. 1Sza/23/2016 a sp. zn. 9Sža/23/2010 s uvedením, že jedinou prekážkou účelnosti, efektívnosti zaistenia žalobcu by bolo reálne odmietnutie transferu žalobcu Maďarskom, a to v danom prípade nie je preukázané. Práve naopak, žalovaný dňa 12.11.2016 zaslal Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky žiadosť o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa Dublinského nariadenia III, pričom doposiaľ mu nebolo oznámené, že takéto konanie nie je, ako to žalobca uvádza, efektívne a účelné z dôvodu, že Maďarsko aj v súčasnej dobe pozastavilo, či odmietlo transfer žiadateľov o azyl. Preto považoval námietky uvedené v správne žalobe za čisto formálne, ktoré s prejednávanou vecou nesúvisia. 16. Ohľadne námietok žalobcu, že nedôsledne a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému, ktorý je všeobecne známy, konštatoval, že Maďarsko, ako krajina, ktorá je súčasťou nielen Európskej únie, ale aj krajín tvoriacich schengenský priestor, pred vstupom do týchto inštitúcií muselo splniť prísne kritériá a jedným z nich je aj, že na jeho území nemožno nikoho mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. K právnej úprave vnútroštátnych právnych predpisov doplnil, že nemôže sa k tomuto vyjadrovať, keďže Maďarsko je suverénny štát a má právo na úpravu vnútroštátneho práva a v súvislosti s azylovou problematikou prijať zákony, ktoré ale vôbec neznamenajú to, k čomu dospel vo svojich záveroch žalobca. Teda je možné preukázateľne dokázať, že žalobca nedisponuje žiadnymi dôkazmi, ktorými by mohol podporiť svoje tvrdenie a tieto sú z toho dôvodu výhradne účelové. Podotkol, že aj počas prejednávania veci zisťoval priamo od žalobcu podmienky žiadateľov o udelenie azylu na území Maďarska v pobytovom tábore a tento sám uviedol, že postup štátnych orgánov Maďarska sa nedá kvalifikovať ako porušenie predmetného článku Dohovoru. V súvislosti s navracaním cudzincov a teda aj žalobcu do Maďarska je ale nutné poukázať, že jeho zaistením sa automaticky proces transferu neukončí, ale je to len začiatok procesu a takmer všetku agendu, vzťahujúcu sa k účelu zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, zabezpečuje po zaistení Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. 17. Pokiaľ sa týka námietky, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia uviedol, že v napadnutom rozhodnutí v časti odôvodnenie sa vyjadril k dĺžke zaistenia a mal za to, že k jednotlivým úkonom, nutným na zabezpečenie prípravy, ako aj výkonu a jej stanovenie bolo potrebné vzhľadom k jednotlivým úkonom nutným na zabezpečenie prípravy, ako aj výkonu jeho prevozu. Doplnil, že žiadny správny orgán a ani žalovaný nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a z toho dôvodu, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca, presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov, každý prípad, teda aj vykonanie tohto istého úkonu, je u každého cudzinca individuálne a z toho dôvodu zákonodarca upravil legislatívnu povinnosť správneho orgánu skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny či trvá účel zaistenia, s čím sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku č. 10SZa/11/2015-63 zo dňa 18.09.2015. Vo vzťahu k žalobcovi je teda možno konštatovať, že dĺžka doby zaistenia sa bude priamo odvíjať od postupov štátnych orgánov Maďarska, pričom z aplikačnej praxe je jednoznačne preukázané, že v prípade stanovenia dátumu tento nemôže byť nikdy totožný s dátumom stanoveným vopred a každé konanie je osobitné. Z tohto dôvodu je v zákone o pobyte cudzincov ustanovenie § 90, ktoré priamo ukladá povinnosť nielen žalovanému, ale aj zariadeniu skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 18. Záverom konštatoval, že žalobca v žiadnom prípade podanou správnou žalobou nespochybnil právne dôvody jeho zaistenia, ako aj jeho účel, t. j. zabezpečenie príprav a výkonu jeho prevozu. Citácia nálezov súdov s prejednávanou vecou priamo nesúvisí a podľa názoru žalovaného nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, hlavne ak z napadnutého rozhodnutia vyplýva jednoznačná skutočnosť, že žalobca nielen že nechce zostať v Maďarsku, ale ani na území Slovenskej republiky. 19. Na pojednávaní konanom dňa 06.12.2016 zástupkyňa žalobcu predložila súdu podanie označené ako Doplnenie dôkazov zo dňa 06.12.2016 a poukázala na tú skutočnosť, že z Úradného záznamu napísaného lekárom MUDr. Q. F. zo dňa 02.12.2016 vyplýva, že žalobca trpí poruchou sluchového vnímania a spracovania, miernou duševnou zaostalosťou a hluchonemotou. Mala zato, že vzhľadom na túto skutočnosť mal byť žalobca zastúpený vo veci ustanoveným opatrovníkom. Keďže sa tak nestalo, trpí konanie závažnou procesnou vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť celého rozhodnutia o zaistení. Považovala žalobcu za zraniteľnú osobu a v danom zmysle chýba aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, teda posúdenie žalobcu ako zraniteľnej osoby. 20. Z podania zástupkyne žalobcu, označené ako Doplnenie dôkazov zo dňa 06.12.2016, doručené súdu na pojednávaní konanom dňa 06.12.2016 súd zistil, že zástupkyňa žalobcu poukazovala na Úradný záznam lekára zariadenia pre cudzincov v Ú. B. zo dňa 02.12.2016 v zmysle ktorého žalobca trpí poruchou sluchového vnímania a spracovania, miernou duševnou zaostalosťou a hluchonemotou. Žalobca teda nemohol byť procesne spôsobilým účastníkom správneho konania o zaistení a mal mu byť zo strany žalovaného minimálne v konaní pred ním ustanovený opatrovník v zmysle Správneho poriadku. Žalovaný tak nespravil, čím trpí konanie závažnou vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť celého rozhodnutia o zaistení žalobcu. Rovnako mala zato, že s prihliadnutím na zdravotný stav žalobcu ide o cudzinca - zraniteľnú osobu, pričom žalovaný sa s touto skutočnosťou nevysporiadal, ani nedostatočne odôvodnil, prečo pristúpil k zaisteniu zraniteľnej osoby a či je zaistenie nevyhnutné a na nevyhnutnú dobu v zmysle § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov. 21. Z Úradného záznamu zo dňa 02.12.2016 (č.l. 26 spisu) napísaného lekárom MUDr. Q. F., Ú. B. súd zistil, že žalobca je od detstva hluchý a nekomunikuje, čím je praktický hluchonemý. Žije s príbuznými, ktorí s ním udržiavajú komunikáciu posunkami, ale nepoužívajú posunkovú reč. Záverom konštatoval, že žalobca trpí vrodenou hluchotou a následnou hluchonemotou. Javí tiež známky mierneho duševného zaostávania. Zároveň uviedol diagnózy, ktoré u žalobcu zistil: H..XX- W. B. M. P. B., H..X - V. F. D. A. W. B. P. B. V. W. B.M. P. S..X - S., N. J.). 22. Žiadosťou zo dňa 12.11.2016 žalovaný požiadal Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Dublinské stredisko (nachádzajúcej sa v pripojenom administratívnom spise žalovaného) o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konanie podľa čl. 5 ods. 2 nariadenia Rady ES č. 343/2003 z 18.02.2003 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, nakoľko menovaní cudzinci (medzi nimi je uvedený aj žalobca) uvádzajú, že sú žiadateľmi o udelenie azylu na území Maďarska. § 23. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 24. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku. 25. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 26. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 27. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. 28. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 29. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 30. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť. 31. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 32. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. 33. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. 34. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 35. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 36. Podľa § 16 ods. 2 Správneho poriadku, Správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine a ktorý si neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu. 37. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 38. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 39. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 40. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 41. Podľa § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. * 42. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok žalobcu súd právne uzatvára: 43. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA6-328-010//2016-AV zo dňa 12.11.2016, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil žalobcu na základe skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a stanovil dĺžku doby zaistenia do 28.02.2017 s tým, že ho umiestil v Ú. W.S. D. W. E. M. B.. 44. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), ktorým aj žalovaný účelnosť zaistenia zdôvodňoval. 45. Úvodom svojho právneho zdôvodnenia súd uvádza, že pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia (§ 206 SPP). 46. V priebehu konania pred súdom boli zo strany zástupcu žalobcu predložené nové dôkazy, na ktoré súd musel pri svojom rozhodovaní prihliadať. Ide konkrétne o zistenia MUDr. Q. F., lekára Ú. W. D. W. E. M. B., uvedené v Úradnom zázname zo dňa 02.12.2016, ktoré sa týkajú zdravotného stavu žalobcu. 47. Z Úradného záznamu zo dňa 02.12.2016 napísaného lekárom MUDr. Q. F., Ú. B. vyplýva, že žalobca je od F. S. P. N., čím je praktický S.. Žije s príbuznými, ktorí s ním udržiavajú komunikáciu posunkami, ale nepoužívajú posunkovú reč. Záverom konštatoval, že žalobca trpí vrodenou hluchotou a následnou hluchonemotou. Javí tiež známky mierneho duševného zaostávania. 48. Vzhľadom na zdravotné postihnutie žalobcu (hluchonemota, známky mierneho duševného zaostávania) súdu nie je zrejme, ako dané mohlo ostať bez povšimnutia si správneho orgánu. Je teda otázne, z čoho žalovaný vyvodil (ak nie z vyjadrenia žalobcu), že tento je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska. Daná skutočnosť z iného listinného dôkazu nachádzajúceho sa v spisovom materiáli žalovaného (č. PPZ-HCP-BA6-328/2016-AV) ani nevyplýva. 49. Preto súd má zato, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska a teda nie je preukázaný účel samotného zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Aj keď žalovaný požiadal žiadosťou zo dňa 12.11.2016 Dublinské stredisko o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konanie podľa čl. 5 ods. 2 nariadenia Rady ES č. 343/2003 z 18.02.2003 v spisovom materiáli žalovaného ,sa ich odpoveď, teda potvrdenie, či žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska, ani nenachádza. 50. Nie menej podstatnou je tá skutočnosť, že žalobca vzhľadom na svoje zdravotné postihnutie mal byť zastúpený v konaní pred správnym orgánom opatrovníkom, nakoľko prinajmenšom trpí inou poruchou, pre ktorú nemôže konať (hluchonemota). Opatrovníka mu mal správny orgán ustanoviť podľa § 16 ods. 2 Správneho poriadku. Navyše žalobca trpí aj iným zdravotným postihnutím (mierna duševná zaostalosť). 51. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho orgánu vysporiadať sa s tvrdenými skutočnosťami ohľadne zdravotného stavu žalobcu, či tento si vyžaduje ustanovenie opatrovníka v konaní, resp. či má byť posudzovaný ako zraniteľná osoba podľa § 2 ods. 7 ZoPC vzhľadom na svoje iné zdravotné postihnutia (Porucha sluchového vnímania a spracovania, Mierna duševná zaostalosť bez poruchy správania alebo s minimálnou poruchou správania a Hluchonemota, nezatriedená inde). Následne bude povinnosťou správneho orgánu v prípade posudzovania žalobcu ako zraniteľnej osoby zdôvodniť nielen účel a efektívnosť jeho zaistenia, ale v prípade stanovenia doby zaistenia túto náležite odôvodniť aj s poukazom na ustanovenie § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov. 52. S poukazom na vyššie uvedené súd má zato, že v prípade vydania napadnutého rozhodnutia došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto pokiaľ ide o žalobné námietky uvedené v správnej žalobe zo dňa 21.11.2016, týmito sa súd ani nemohol, vzhľadom na už konštatované pochybenia, ani bližšie zaoberať. - 53. Po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a g) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-328-010/2016-AV zo dňa 12.11.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd podrobne poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia. 54. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby žalobca B. N. V., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. 55. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.