Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sa/38/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016201277 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016201277.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu: L. S. R., L.. XX.XX.XXXX, Š. G. W. O., bez cestovného dokladu, za účasti maloletých cudzincov, sestier žalobcu: 1/. O. S. R., L.. XX.XX.XXXX, X/ I. S. R., L.. XX.XX.XXXX, M. Š. G.Š. W. O., bez cestovných dokladov, všetci toho času umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, Slovenská republika, zastúpení Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa Kancelárie Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 21.11.2016 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ- HCP-BA6-329-010/2016 - AV zo dňa 12.11.2016, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava č. PPZ - HCP- BA6-329-010/2016-AV zo dňa 12.11.2016, o zaistení žalobcu L. S. R., L.. XX.XX.XXXX, bez cestovného dokladu a zúčastnených maloletých cudzincov, ktorým je účastník konania súrodencom a zákonným zástupcom 1/ O. S. R., L.. XX.XX.XXXX, bez cestovného dokladu, 2/ I. S. R., L.. XX.XX.XXXX, bez cestovného dokladu, všetci štátnej príslušnosti Iracká republika, a vec vracia ž a l o v a n é m u na ďalšie konanie. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca L. S. R., L.. XX.XX.XXXX a zúčastnení maloletí cudzinci 1/ O. S. R., L.. XX.XX.XXXX S. X/ I. S. R., L.. XX.XX.XXXX, boli bezodkladne prepustení zo zaistenia. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-329-010/2016-AV zo dňa 12.11.2016 zaistil žalobcu a zúčastnených maloletých cudzincov, ktorým je účastník konania súrodencom a zákonným zástupcom podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) na základe tej skutočnosti, že účastník konania a maloletí cudzinci sú žiadateľmi o udelenie azylu na území Maďarska, na účel zabezpečenia prípravy a výkonu ich prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2003 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Zároveň ich umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej „ÚPZC Sečovce“) a podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia do 28.02.2017. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol dňa 11.11.2016 o 20.43 hod spolu s jeho sestrami 1/ O. S. R. S. X/ I. S. R., kontrolovaný hliadkou Pohotovostnej motorizovanej jednotky PZ SR Bratislava na ulici Balkánska v Rusovciach. Účastník konania tvoril osádku motorového vozidla, ktorého vodič bol občan Spolkovej republiky Nemecko. Napriek opakovanej žiadosti nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť a oprávnenosť pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“), predložením platného cestovného dokladu a povolenia na pobyt, resp. iného dokladu oprávňujúceho zdržiavať sa na území schengenského priestoru. 3. Vykonanými previerkami ako aj z vyjadrenia účastníka konania bolo zistené, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarskej republiky, a z toho dôvodu správny orgán začal konanie vo veci jeho zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2003 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku. Ďalej v odôvodnení uviedol, že v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania uviedol, že z Iraku odišiel 24.07.2016 v skupine ďalších osôb do Turecka, cestovali nelegálne a odtiaľ potom pokračovali v ceste cez Bulharsko do Srbska. V Srbsku ho kontrolovali policajti a vykonali s ním úkony, avšak o udelenie azylu nepožiadal. Zo Srbska sa následne dostal do Maďarska. Po prevzatí políciou Maďarska požiadal o udelenie azylu a bol umiestnený v pobytovom tábore. V tábore bol 10 dní a potom spolu s ostatnými odtiaľ ušiel. Pomohol mu vodič auta, v ktorom bol zadržaný. Tohto vodiča zabezpečil v Nemecku jeho otec. Z tábora odišiel, nakoľko chcel ísť do Nemecka, ktoré je jeho cieľovou krajinou. Doplnil, že nedisponuje takmer žiadnymi finančnými prostriedkami. 4. Žalovaný poukazoval na znenie ustanovenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a na riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny. Dodal, že tento ako štátny príslušník tretej krajiny má medzinárodnými dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi, na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajne hrozí. Členské štáty schengenského priestoru majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany a tieto prostriedky slúžia, okrem iného, na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu a ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku. Využívanie týchto prostriedkov v aplikovanej praxi štátnymi orgánmi členských štátov schengenského priestoru je potrebné na zachovanie stabilnej a bezpečnostnej situácie na území schengenského priestoru či už z pohľadu ochrany zdravia a života, ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti, ktorú si spoločnosť svojim svedomitým konaním dlhodobo buduje. Účastník konania má poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru, ktorým je Maďarsko. Účastník konania napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, upravujúce pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny a preto mal správny orgán za to, že v jeho prípade je potrebné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, o ktorú účastník konania na území schengenského priestoru požiadal na území Maďarska, ktoré je príslušné na preskúmanie jeho žiadosti. V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany účastníka konania, je potrebné mu takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na území Maďarska, prípadne iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zdôraznil, že účastník konania bol zadržaný počas svojej nelegálnej migrácie z územia Maďarska cez územie Slovenskej republiky až do cieľovej krajiny, ktorou je Nemecká spolková republika a týmto svojim konaním teda neoprávnene opustil Maďarsko, čo potvrdil aj v zápisnici. V jeho prípade tak existuje riziko úteku, pretože sa chce dostať do Nemeckej spolkovej republiky a nechce sa vrátiť do Maďarska, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika je iba tranzitnou krajinou a nie krajinou, v ktorej by chcel účastník konania zotrvať. Mal zato, že účastník konania na území schengenského priestoru nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov, jeho totožnosť nemožno ihneď zistiť, nakoľko nedisponuje žiadnym hodnoverným dokladom totožnosti a z jeho vyjadrenia jednoznačne vyplýva značné riziko úteku. 5. Vo svojom rozhodnutí sa zaoberal aj možnosťami uloženia miernejšieho opatrenia v zmysle príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov a konštatoval, že účastník konania nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená niektorá z povinností uvedených v § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že prípadným uložením uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa, a to návratu do Maďarska, nakoľko Slovenská republika je v prípade účastníka konania iba tranzitnou krajinou, na ktorej území nechce zotrvať, ako aj skutočnosť, že nedisponuje ubytovaním na území Slovenskej republiky, ako ani finančnými prostriedkami a preto mu nemohol uložiť povinnosť, ktorú tento nevie a ani nemôže splniť. Taktiež mal za to, že v prípade účastníka konania a jeho doterajšieho konania je potrebný výkon prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, a to formou zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. 6. V odôvodnení správnou žalobou napadnutého rozhodnutia sa správny orgán zaoberal aj stanovením dĺžky zaistenia, ktorú podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil do 28.02.2017. Konštatoval, že počas tejto doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie do Maďarska, pričom v danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany maďarských úradov, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne a personálne zabezpečenie. Podotkol, že zo samotného vyjadrenia účastníka konania počas azylového konania vedeného štátnymi orgánmi nebolo z ich strany postupované spôsobom podľa ktorého by bolo možné dôvodne sa domnievať, že došlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zdôraznil, že počas celej doby zaistenia bude správny orgán skúmať, či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Doplnil, že presnú dĺžku doby, nutnú k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania, nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe, keďže táto závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a Maďarska, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť. 7. Záverom doplnil, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov, ako aj vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o prevoze podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, je zaistenie účastníka konania aj v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd, nakoľko je preukázané, že je v súčasnej dobe žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska. Samotný základ pre začiatok konania o zaistení na účel výkonu jeho prevozu z územia Slovenskej republiky na územie Maďarska je skutočnosť, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska, čo účastník konania potvrdil v zápisnici o podaní vyjadrenia a k výkonu prevozu podľa osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia. Na základe týchto skutočností konštatoval, že predmetné zaistenie účastníka konania a jeho rodinných príslušníkov je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 8. Správnou žalobou zo dňa 21.11.2016 žalobca prostredníctvom zástupcu Centrum právnej pomoci žiadal rozhodnutie žalovaného č. PPZ - HCP - BA6- 329- 010/2016- AV zo dňa 12.11.2016 zrušiť a nariadiť bezodkladné prepustenie jeho ako aj jeho maloletých sestier zo zaistenia. Zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania. 9. V správnej žalobe namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v správnej žalobe. Mal za to, že jeho zaistenie spolu s maloletými sestrami, s ktorými spoločne cestuje je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, pretože je neúčelné a neefektívne, nakoľko ich nie je fakticky možné vrátiť na základe Dublinského nariadenia III na územie Maďarska ako krajiny zodpovednej za jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu. Žalovaný pochybil, keď sa v konaní, ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, hoci vzhľadom na jeho prax musel mať vedomosť o neprijímaní žiadateľov o azyl maďarskými štátnymi orgánmi z územia Slovenska (aj iných členských krajín) už po dobu niekoľkých mesiacov. Dával do pozornosti odpoveď Ministerstva vnútra SR zo dňa 21.07.2016, z ktorej vyplýva, že od 15.06.2016 boli zrušené transfery žiadateľov o azyl do Maďarska na základe rozhodnutia Maďarskej vlády a preto aj v súčasnosti sa neuskutočňujú transfery žiadateľov o azyl do Maďarska. Poukazoval na ustálenú súdnu prax a rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR v obdobných veciach a na tú skutočnosť, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostením, Dublinským návratom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov, pričom vzhľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo povinnosťou žalovaného skúmať reálnu vyhostiteľnosť, ktorá je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Doplnil, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Poukazoval na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS/264/09 -81 zo dňa 19.10.2012, sp. zn. II. ÚS/147/2013 - 50 z 09.10.2013. Ohľadne danej námietky zároveň doplnil, že má za to, že žalobca je zaistený čisto formálne, neúčelne a arbitrárne. V predmetnej veci existujú právne, aj faktické prekážky návratu žalobcu do krajiny zodpovednej za jej žiadosť o medzinárodnú ochranu, t. j. do Maďarska, v dôsledku ktorých je jeho držanie v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu Dublinského transferu v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalovaný taktiež dôsledne neposúdil a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému, ktoré sú pritom všeobecne známe. Z napadnutého rozhodnutia nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Maďarska nedošlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zo strany žalovaného bol nedostatočne navyše aj zistený skutkový stav najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobcu do Maďarska s ohľadom na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom žalovanému muselo byť vzhľadom na jeho prax známe, že orgány Maďarska si nezvládajú plniť svoje povinnosti tak, ako to ukladá Dublinské nariadenie III, či medzinárodné dohovory v oblasti ochrany základných ľudských práv a slobôd, žiadateľov o azyl. Maďarsko nemožno v súčasnej dobe považovať automaticky za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia. Preto žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť z dôvodu nepreskúmateľnosti pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých závažných skutkových a právnych okolností v právnej veci žalobcu. Absentuje odôvodnenie efektívnosti, respektíve účelnosti zaistenia žalobcu, a to vzhľadom na ním uvádzané všeobecne známe skutočnosti o situácii v Maďarsku a nedostatkoch jeho azylového systému, ako aj pozastavenie dublinských návratov do Maďarska. 10. Žalobca ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v rozpore s čl. 3 bod 1 a čl. 22 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj s čl. 13 Dublinského nariadenia III v súlade s Dohovorom Organizácie spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie a bodu 20 Úvodných ustanovení Dublinského nariadenia III, pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa v rozhodnutí vôbec nezaoberal dopadom jeho rozhodnutia na záujmy maloletých detí a nevysporiadal sa s príslušnými predpismi týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú prednosť pred jednotlivými ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov. Ďalej uviedol, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal sa s citovanými článkami Dohovoru o právach dieťaťa, pričom v prejednávanej veci sa jedná o pozbavenie osobnej slobody žalobcu a maloletých cudzincov a teda napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného boli dotknuté aj práva maloletých osôb a preto bolo povinnosťou žalovaného v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne v odôvodnení rozhodnutia zaujať stanovisko ako sa s ním v konaní vysporiadal. Keďže tak žalovaný nespravil, vážne pochybil a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. V tej súvislosti poukazoval na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane zdôrazňoval obozretnosť posudzovania prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi, pričom žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol žiadnu právnu úvahu ohľadom následkov napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletých cudzincov a na ich záujmy, na prejednávaný prípad neaplikoval príslušné právne predpisy dotýkajúce sa ochrany práv detí čím vec nesprávne právne posúdil. Zdôraznil, že medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa sa musí aplikovať v každom správnom či v súdnom konaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa. Ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca žiadateľa o azyl v inej krajine. Rovnako z odôvodnenia rozhodnutia a priebehu konania nie zrejmé, či žalovaný aspoň zisťoval pobyt rodičov maloletých osôb a možnosti zlúčenia s ich rodičmi, pričom žalobca svojmu zástupcovi uviedol, že ich rodičia sa nachádzajú v Nemecku a preto smerovali za nimi v snahe o zlúčenie rodiny. 11. V ďalšom namietal, že rozhodnutie žalovaného trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky zaistenia, pričom v samotnom rozhodnutí žalovaný uviedol, že na realizáciu dublinského návratu stanovil vo výroku rozhodnutia dobu 3 mesiacov. Nezaoberal sa v tomto prípade reálnosťou a faktickou vykonateľnosťou jeho návratu na územie Maďarska, hoci už niekoľko mesiacov Maďarsko neakceptuje prijímanie žiadateľov o azyl na ich územie v zmysle Dublinského nariadenia III, pričom vôbec nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia. Poukazoval na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky a uviedol, že tým, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia žalobcu vzhľadom na neúčelnosť jeho zaistenia za účelom jeho návratu na územie Maďarska. V zmysle v správnej žalobe uvedených rozhodnutí všeobecných súdov SR je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Keďže zaistenie žalobcu je bez ohľadu na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neúčelné, navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu a jeho maloletých sestier. 12. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe zo dňa 23.11.2016 žiadal, aby súd rozsudkom zamietol správnu žalobu a rozhodnutie o zaistení v plnom rozsahu potvrdil. K dôvodom uvádzaným v správnej žalobe podotkol, že s právnym názorom žalobcu nesúhlasí a poukazoval na skutočnosť, že žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, t. j. na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 (ďalej len „Dublinský dohovor“). Zdôraznil, že v konaní bolo preukázané, že žalobca je evidovaný v informačných systémoch ako žiadateľ o azyl na území Maďarska, ktorú skutočnosť aj potvrdil. Skutočnosť, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska, nespochybňuje ani jeho právna zástupkyňa, avšak snaží sa spochybniť konanie žalovaného poukazovaním na účelnosť a efektívnosť, pričom predkladá k správnej žalobe informáciu zo dňa 21.07.2016, podľa ktorej Maďarsko od 15.06.2016 zrušilo transfery žiadateľov o azyl do Maďarska. Konštatoval, že v súvislosti s konaním Maďarska je nutné poukázať, že sa jedná o jednostranné rozhodnutie učinené v období, kedy sa na jeho území nachádzal značný počet migrantov žiadajúcich o udelenie azylu, pričom v súčasnej dobe žalovaný nemá informáciu, že by zo strany Maďarska bol pozastavený transfer cudzích štátnych príslušníkov, na ktorých sa vzťahujú ustanovenia Dublinského nariadenia III. V podanej žalobe nepredkladá aktuálnu informáciu, ale vo svojom názore vychádza z informácií, ktoré boli aktuálne pred niekoľkými mesiacmi a preto mal žalovaný za to, že zaistenie žalobcu je účelné, ako aj efektívne z dôvodu, že je jednoznačne určená krajina, kde žalobca požiadal o azyl, t.j. Maďarsko. Poukazoval na viaceré rozsudky NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, sp. zn. 1Sza/23/2016 a sp. zn. 9Sža/23/2010 s uvedením, že jedinou prekážkou účelnosti, efektívnosti zaistenia žalobkyne by bolo reálne odmietnutie transferu žalobkyne Maďarskom, a to v danom prípade nie je preukázané. Práve naopak, žalovaný dňa 12.11.2016 zaslal Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky žiadosť o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa Dublinského nariadenia III, pričom doposiaľ mu nebolo oznámené, že takéto konanie nie je, ako to žalobca uvádza, efektívne a účelné z dôvodu, že Maďarsko aj v súčasnej dobe pozastavilo, či odmietlo transfer žiadateľov o azyl. Preto považoval námietky uvedené v správne žalobe za čisto formálne, ktoré s prejednávanou vecou nesúvisia. Pokiaľ išlo o námietky žalobcu, že nedôsledne a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému, ktorý je všeobecne známy konštatoval, že Maďarsko, ako krajina, ktorá je súčasťou nielen Európskej únie, ale aj krajín tvoriacich schengenský priestor, pred vstupom do týchto inštitúcií muselo splniť prísne kritériá a jedným z nich je aj, že na jeho území nemožno nikoho mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. K právnej úprave vnútroštátnych právnych predpisov doplnil, že nemôže sa k tomuto vyjadrovať, keďže Maďarsko je suverénny štát a má právo na úpravu vnútroštátneho práva a v súvislosti s azylovou problematikou prijať zákony, ktoré ale vôbec neznamenajú to, k čomu dospel vo svojich záveroch žalobca. Teda je možné preukázateľne dokázať, že žalobca nedisponuje žiadnymi dôkazmi, ktorými by mohol podporiť svoje tvrdenie a tieto sú z toho dôvodu výhradne účelové. Podotkol, že aj počas prejednávania veci zisťoval priamo od žalobcu podmienky žiadateľov o udelenie azylu na území Maďarska v pobytovom tábore a tento sám uviedol, že postup štátnych orgánov Maďarska sa nedá kvalifikovať ako porušenie predmetného článku Dohovoru. V súvislosti s navracaním cudzincov a teda aj žalobcu do Maďarska je ale nutné poukázať, že jeho zaistením sa automaticky proces transferu neukončí, ale je to len začiatok procesu a takmer všetku agendu, vzťahujúcu sa k účelu zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, zabezpečuje po zaistení Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. 13. Pokiaľ ide o námietku v správnej žalobe, poukazujúcu na rozpor zaistenia s Dohovorom o právach dieťaťa (čl. 3) ako aj bodom 20 Dublinského nariadenia v súvislosti s maloletými deťmi, ktorým je žalobca bratom, žalovaný mal za to, že práve žalobca svojim konaním vedome navodzuje vzniknutý stav veci. Pred vydaním napadnutého rozhodnutia správny orgán dôkladne zvážil zistený skutkový stav a podmienky využitia alternatív k zaisteniu a zistilo sa, že žalobca po umiestnení v príslušnom azylovom zariadení v Maďarsku toto svojvoľne opustil spolu so svojimi sestrami. Pri rozhodovaní o zaistení žalobcu preto prihliadol aj na väzbu s maloletými a so všetkou vážnosťou sa zaoberal aj Dohovorom o právach dieťaťa, kde sa v článku 9 pod názvom Odlúčenie od rodičov uvádza, že štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa. Poukazoval na súlad svojho rozhodnutia aj s článkom 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona, čo ale v prípade žalobcu uplatnené nebolo. Žalovaný zobral ohľad na silné väzby, ktoré nechcel narušiť s ohľadom na možný psychický dopad na osobu maloletých a mal za to, že tým, že nerozdelil súrodencov dodržal aj základnú zásadu zachovania práva dieťaťa byť v opatere svojho rodiča, respektíve osoby, ktorú v špecifických prípadoch možno za rodiča považovať. 14. K námietke, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia sa vyjadril k dĺžke zaistenia a mal za to, že k jednotlivým úkonom, nutným na zabezpečenie prípravy, ako aj výkonu a jej stanovenie bolo potrebné vzhľadom k jednotlivým úkonom nutným na zabezpečenie prípravy, ako aj výkonu jeho prevozu. Doplnil, že žiadny právny orgán a ani žalovaný nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a z toho dôvodu, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca, presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov, každý prípad, teda aj vykonanie tohto istého úkonu, je u každého cudzinca individuálne a z toho dôvodu zákonodarca upravil legislatívnu povinnosť správneho orgánu skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny či trvá účel zaistenia, s čím sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku č. 10Sza/11/2015 -63 zo dňa 18.09.2015. Vo vzťahu k žalobcovi preto možno konštatovať, že dĺžka doby zaistenia sa bude priamo odvíjať od postupov štátnych orgánov Maďarska, pričom z aplikačnej praxe je preukázané, že v prípade stanovenia dátumu tento nemôže byť nikdy totožný s dátumom stanoveným vopred a každé konanie je osobitné. Z tohto dôvodu je v zákone o pobyte cudzincov ustanovenie § 90, ktoré priamo ukladá povinnosť nielen žalovanému, ale aj zariadeniu skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny či trvá účel zaistenia. 15. Záverom konštatoval, že žalobca v žiadnom prípade podanou správnou žalobou nespochybnila právne dôvody jeho zaistenia, ako aj jeho účel, t. j. zabezpečenie príprav a výkonu jeho prevozu. Citácia nálezov súdov s prejednávanou vecou priamo nesúvisí a podľa názoru žalovaného nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, hlavne ak z napadnutého rozhodnutia vyplýva jednoznačná skutočnosť, že žalobca nechce zostať v Maďarsku a ani na území Slovenskej republiky. 16. Zo Zápisnice o podaní vyjadrenia ( podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní) zo dňa 12.11.2016 (nachádzajúcej sa v pripojenom administratívnom spise žalovaného) súd zistil, že žalobca spolu s maloletými sestrami odišiel 24.07.2016 do Turecka, následne do Bulharska, Srbska až Maďarska, kde požiadal o azyl. V tábore bol 10 dní a potom spolu s ostatnými odtiaľ ušiel. Počas pobytu v pobytovom tábore v Maďarsku nedošlo voči jeho osobe k neľudskému zaobchádzaniu, ktoré by sa mohlo dotknúť jeho osobnej integrity, resp. by mohlo mať na neho negatívny dopad. Jeho cieľovou krajinou je Nemecko, kde chce žiť spolu s svojou rodinou. V Maďarsku požiadal o azyle len preto, aby tam mohol zostať a ísť ďalej do Nemecka. Na Slovensku nemal v úmysle zostať a pokiaľ bude prepustený odíde z územia SR na územie Nemecka. Potvrdil, že nemá dostatok finančných prostriedkov a ani si nevie na území SR zabezpečiť ubytovanie. 17. Žiadosťou zo dňa 12.11.2016 žalovaný požiadal Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Dublinské stredisko (nachádzajúcej sa v pripojenom administratívnom spise žalovaného) o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konanie podľa čl. 5 ods. 2 nariadenia Rady ES č. 343/2003 z 18.02.2003 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, nakoľko menovaní cudzinci (medzi nimi je uvedený aj žalobca a maloletí cudzinci) uvádzajú, že sú žiadateľmi o udelenie azylu na území Maďarska. 18. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 19. Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku. 20. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 21. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 22. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. 23. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 24. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 25. Podľa čl. 2 písm. n/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť. 26. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 27. Podľa čl. 3 Dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 28. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 29. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. 30. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. 31. Podľa čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. 32. Podľa čl. 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami. 33. Podľa bodu 13 úvodných ustanovení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (ďalej „Dublinské nariadenie III“), V súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležite zohľadniť najmä blaho a sociálny rozvoj, bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť vrátane jej osobnej situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu mali pre ne stanoviť osobitné procesné záruky. 34. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 35. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 36. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu, a ak je potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanovení opatrovníka. 37. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 38. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 39. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 40. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 41. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok žalobcu súd právne uzatvára: Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ - HCP-BA6-329-010/2016-AV zo dňa 12.11.2016, ktorým žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC zaistil žalobcu a zúčastnených maloletých cudzincov, ktorým je účastník konania súrodencom a zákonným zástupcom na základe skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a stanovil dĺžku doby zaistenia do 28.02.2017 s tým, že ich umiestil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), ktorým aj žalovaný účelnosť zaistenia žalobcu a jeho maloletých sestier zdôvodňoval. V prípade žalobcu tento sám správnemu orgánu oznámil, že požiadal o udelenie azylu na území Maďarskej republiky. Danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa 12.11.2016 Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III, článku 7, ods. 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom je nespochybniteľné, že touto krajinou je Maďarsko, kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda počas azylovej procedúry zdržiavať na území Maďarska, a nemal opustiť spolu so zverenými osobami jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení. 42. Z konania správneho orgánu jednoznačne vyplýva, že žalobca prvýkrát požiadal o udelenie azylu na území Maďarska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013. 43. Pokiaľ sa týka námietok, uvedených žalobcom v opravnom prostriedku, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav, a že v jeho prípade došlo k porušeniu čl. 3 Európskeho dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré bude naplnené jeho vrátením na územie Maďarska, súd poukazuje na tú skutočnosť, že v súvislosti s transfermi v súlade s Nariadením EÚ č. 604/2013 do dnešného dňa nebolo odporúčané štátom Európskej únie uplatňujúcim Nariadenie EÚ č. 604/2013 pozastaviť odovzdávanie príslušníkov tretích krajín do Maďarska. Navyše zo žiadnych medzinárodných dokumentov nevyplýva, aby Maďarsko bolo považované za krajinu, kde by v prípade jeho vrátenia do tejto krajiny mu tam hrozilo trestné stíhanie, prenasledovanie z náboženských alebo rasových motívov alebo iné neľudské zaobchádzanie, pričom dané žalobca ani neuvádzal. Žalobca pred správnym orgánom potvrdil, že v pobytovom tábore v Maďarsku nedošlo voči jeho osobe k neľudskému zaobchádzaniu, ktoré by sa mohlo dotknúť jeho osobnej integrity, resp. by mohlo mať na neho negatívny dopad a z tábora odišiel len preto, že chcel pokračovať v ceste do Nemecka, kde žije jeho otec. Maďarsko ako členská krajina EÚ je považovaná za bezpečnú krajinu, v ktorej sú dodržiavané všetky práva a povinnosti vyplývajúce z medzinárodných dohôd, ktoré priamo upravujú azylovú politiku a postupy vo veci žiadateľov o pobyt. Maďarsko ako krajina zodpovedná za posúdenie žiadosti vo veci azylu je štandardným štátom schengenského priestoru a má zároveň povinnosť účinne chrániť vonkajšiu schengenskú hranicu pred neoprávneným vstupom resp. následne po takomto vstupe účinne odhaľovať a selektovať cudzincov, ktorí účelovo vstupujú do schengenského priestoru práve cez jeho vonkajšiu hranicu. 44. Súd zdôrazňuje, že Maďarsko je demokratickou krajinou únie, ktoré plne ratifikovalo Dublinské nariadenie, aplikuje ho do praxe, pričom v neposlednom rade garantom azylového práva je na území SR Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, ktoré podľa vedomostí súdu v súčasnosti nedisponuje žiadnymi právoplatnými odporúčaniami o porušovaniach práv azylantov v Maďarsku a v prípade dublinských konaní o nevykonávaní transferov do tejto krajiny. Súd ohľadne danej námietky dodáva, že k situácii v Maďarsku nie sú známe žiadne právoplatné odporúčania alebo záväzné stanoviská kompetentných orgánov EÚ, z ktorých by vychádzali neodporúčacie stanoviská, prípadne zistenia ku kriminalizácii cudzincov a porušovania Dohovoru. 45. Preto súd má za to, že zaistením žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru, ktorý v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonom. 46. Súd dodáva, že v prípade akceptovania žiadosti o prijatie žalobcu podľa článku 18 Dublinského dohovoru maďarským partnerským úradom podľa Dublinského nariadenia bude vydané rozhodnutie v konaní o odovzdaní do iného štátu podľa § 46a zákona o azyle a následne bude v súlade s článkom 29 odsek 1 Dublinského nariadenia vykonaný transfer do Maďarska v lehote do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti. V danom konaní teda bude voči žalobcovi vydané rozhodnutie, ktoré je preskúmateľné súdom. Súd ma zato, že prípadným transferom žalobcu do Maďarska v zmysle nariadenia (EÚ) č. 604/2013 nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru, ani čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Maďarsko je zaradené medzi európske demokratické krajiny, ktoré rešpektujú dodržiavanie ľudských práv v zmysle medzinárodných dohovorov, pričom súdu nie sú známe prípady porušovania týchto práv v súvislosti s aplikáciou nariadenia (EÚ) č. 604/2013. 47. K námietke žalobcu poukazujúcej na nutnosť obozretného posudzovania prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi aj s poukazom na judikatúru ESĽP, súd považuje za dôležité zdôrazniť, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu, alebo sú bez sprievodu. V tej súvislosti súd poukazuje na ostatnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10 Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016. V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Podľa názoru odvolacieho (kasačného) súdu správny orgán pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom resp. inou osobu ako jej zákonným zástupcom, do útvaru policajného zaistenia by mal zohľadniť, že tak ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s rodičmi by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, naviac v situácii, keď rodičia detí sú v postavení žiadateľov o azyl, resp. ak deklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými dokážu pokryť svoje náklady spojené s pobytom na území SR. Odvolací súd (kasačný súd) považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku (sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07), rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci C. C. S. T. C. E.. J. (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci C. W.. E. J. (č. 41442/07). 48. Preto súd s poukazom na rozhodovaciu činnosť NS SR a ESĽP vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú. V tomto smere odôvodnenie rozhodnutia sa javí ako nedostatočné a pre nedostatok dôvodov aj nepreskúmateľné, keďže žalovaný v tomto smere na záujmy maloletých cudzincov neprihliadal, vec z uvedených hľadísk neposudzoval, čo predstavuje aj zásadnú vadu preskúmavaného rozhodnutia. 50. Pokiaľ by v danom prípade išlo iba o zaistenie žalobcu súd by ako nedôvodnú hodnotil v správnej žalobe vznesenú námietku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia žalobcu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí náležite odôvodnil prečo stanovil dĺžku doby zaistenia do 28.07.2017 podľa § 88 ods. 4 ZoPC t.j. t.j. doby 3 mesiacov, pričom počas tejto doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie do Maďarska a rozvinul, že pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany maďarských úradov, zabezpečiť samotnú prípravu prevozu a to najmä jeho technické a materiálne ako aj personálne zabezpečenie. Takisto žalovaný uviedol svoju správnu úvahu ohľadne dĺžky doby zaistenia aj v tom smere, že jej presné ohraničenie nemožno predbežne presne určiť a dané je možné len odhadnúť a to hlavne z aplikačnej praxe, nakoľko nevyhnutný čas zaistenia ovplyvňuje najmä komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a Maďarska ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí nevyhnutných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodného dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré zatiaľ nemožno určiť. Z napadnutého rozhodnutia teda vyplýva správna úvaha žalovaného, z ktorej vyvodil, že pristúpil k stanoveniu dĺžky doby zaistenia žalobcu (3 mesiacov) v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC. 50. Keďže však v danom prípade išlo aj o zaistenie maloletých detí (sestier žalobcu) súd musí konštatovať, že žalovaný v danom smere nedostatočne odôvodnil, prečo v danom prípade pristúpil k stanoveniu dĺžky doby zaistenia tri mesiace. Preto je jeho rozhodnutie ohľadne stanovenia dĺžky doby zaistenia nepreskúmateľné, keďže svoju správnu úvahu nerozvíjal tým smerom, že v danom prípade sa zaistenie týka aj záujmov maloletých detí chránených Dohovorom o právach dieťaťa. Z rozhodovacej praxe NS SR vyplýva, že pokiaľ boli spolu so svojim zákonným zástupcom zaistené aj maloleté deti, tak na tieto sa vzťahu režim zraniteľných osôb zakotvený v § 2 ods. 7 ZoPC a preto bolo povinnosťou žalovaného vo svojom rozhodnutí náležite odôvodniť, prečo mal preukázané, že boli splnené podmienky na vznik nevyhnutnosti zaistenia maloletých detí a prečo ich zaistil na stanovenú dobu a či dané zaistenie spĺňa požiadavku zákonodarcu, aby zaistenie maloletých detí bolo na čo najkratší čas ( § 88 ods. 8 ZoPC). Preto súd danú námietku považoval za dôvodnú vzhľadom zaistenie maloletých detí. 51. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného správneho rozhodnutia tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov ( viď právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015). 53. Po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a/ Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c/ a d/ Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ - HCP- BA6- 329-010/2016 - AV zo dňa 12.11.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd podrobne poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia. 54. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a/ Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby žalobca L. S. R., L.. XX.XX.XXXX a zúčastnení maloletí cudzinci 1/ O. S. R., L.. XX.XX.XXXX a 2/ I. S. R., L.. XX.XX.XXXX, boli bezodkladne prepustení zo zaistenia. 55. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( § 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.