Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/293/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7103899290 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7103899290.5 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu I.. T. B., bytom v B., T. Č.. XX, proti žalovanému Košickému samosprávnemu kraju so sídlom v Košiciach, Námestie Maratónu mieru č.1, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 21.1.2015 č.k. 14C 90/2003-778 takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o návrhu žalobcu na určenie neplatnosti danej mu výpovede z pracovného pomeru žalovaným, dňa 24.10.2002, náhrady mzdy a zároveň vyslovil, že náhradu trov konania žalovanému nepriznáva. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalobca bol zamestnancom žalovaného od 1.4.2012 na základe prechodu práv a povinnosti z pracovno-právneho vzťahu uzatvoreného medzi Krajským úradom v Košiciach ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom na základe pracovnej zmluvy zo dňa 11.10.1996, v súlade s ust. § 3 písm. b/, c/ zák.č. 416/2001 Z.z.. Žalobcovi bola naposledy stanovená pracovná náplň pred prechodom práva a povinnosti z pracovno-právneho pomeru dňa 1.9.1999. Žalobca bol u žalovaného zaradený od 1.4.2002 na odbor dopravy a poverením predsedu Košického samosprávneho kraja bol dňom 15.5.2002 poverený vedením odboru dopravy. Počnúc 1.4. boli na odbore dopravy zamestnaní dvaja zamestnanci a to žalobca a svedkyňa Ľ. B.B.. Odbor dopravy vykonával činnosť referátu pozemných komunikácii, referátu dráh a referátu cestnej dopravy. Dňa 1.9.2002 bol menovaný do funkcie vedúceho odboru dopravy I.. J. D.. Žalovaný dňa 22.10.2002 písomne upozornil žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť tým, že dal pokyn na poukázanie zvýšeného finančného preddavku a dodatočne neodôvodnil jeho potrebu SAD. Dňa 23.10.2002 žalovaný opätovne upozornil žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť tým, že spis č. 2002/00787 nevybavil v zmysle platných právnych noriem. Opätovne žalovaný dňa 27.9.2002 upozornil žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť tým, že pridelený spis 2002/00280/1 nevybavil odborne a v stanovených termínoch a toho istého dňa opätovne upozornil žalobcu na porušenie disciplíny spočívajúce v neodbornom vybavení prideleného spisu 2002/00929 v stanovenom termíne. Dňa 30.9.2002 žalovaný opätovne upozornil žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť tým, že nedodržal pracovný čas a na otázku, aká je pracovná doba spolu s Ľ. B. nevedel odpovedať. Napokon žalovaný listom zo dňa 3.10.2002 opätovne upozornil žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny tým, že jeho výzva, aby okamžite vrátil písomností. Následne žalovaný dňa 24.10.2002 vypovedal žalobcovi pracovný pomer z dôvodu, že v hore uvedených dňoch bol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, pričom svojím konaním sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny a nespĺňa ani požiadavky na výkon práce a preto mu bola daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e/, d/ Zákonníka práce. Výpoveď mala byť prerokovaná so zamestnaneckou radou 24.10.2002. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa dospel k záveru, že pracovná zmluva predložená žalobcom uzatvorená s dátumom 28.3.2002 bola vyhotovená až dňa 5.12.2002 a pokiaľ išlo o dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 15.7.2002 údaje v nej o tom, že sa jedná o dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.3.2012 považoval za zmätočný údaj vzhľadom na to, že dospel k vyhodnoteniu jednotlivých dôkazov k záveru, že zmluva zo dňa 28.3.2002 bola antidátovaná i napriek výpovedi svedkyne T.. L. P., ktorá uviedla, že pracovná zmluva žalobcu zo dňa 28.3.2002 antidátovaná nebola. Súd bol teda toho názoru, že poslednou pracovnou náplňou žalobcu bola stanovená dňa 1.9.1999 a touto pracovnou náplňou prešiel žalobca k žalovanému. Obsahom tejto pracovnej náplne bolo rozhodovanie podľa zákona č. 315/1996 a zák.č. 168/1996 o cestnej doprave, organizačného obsahu a zabezpečenie činnosti skúšobnej komisie, preskúšavanie dopravcov a vydávanie osvedčenia odbornej spôsobilosti dopravcov. Súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právomoci podľa zákona o cestnej doprave na Krajskom úrade, s ktorého bol žalobca delimitovaný vykonával L. B.. Žalobca vykonával podľa uvedeného zákona činnosti, ktoré neboli prevedené na Košický samosprávny kraj. Súd má teda za preukázané, že žalobca bol zamestnancom žalovaného od 1.4.2002, pričom na odbore dopravy ku dňu 1.4.2002 boli dvaja zamestnanci a to žalobca a Ľ. B., ktorá vykonávala činnosti na úseku dráh. Súd ďalej konštatoval, že aj keď z pracovnej náplne zo dňa 1.9.1999 žalobcu priamo nevyplýva rozhodovacia činnosť na úseku cestnej dopravy podľa zákona č. 168/1996 Z.z. v pracovnej náplni je stanovené, že plní ďalšie úlohy súvisiace s pracovnou náplňou v zmysle pokynov nadriadených pracovníkov. V súlade s týmto ustanovením pracovnej náplne boli žalobcovi od 1.4.2002 na Košickom samosprávnom kraji prideľovaní úlohy v povoľovacom konaní v oblasti cestnej dopravy a to vo veci udeľovania odnímania dopravných licencií na vnútroštátnu pravidelnú autobusovú dopravu, príprava cestovných poriadkov, schvaľovanie cestovných poriadkov, príprava zmlúv o výkone vo verejnom záujme s dopravcom a poskytovanie náhrady straty. Zo zistených dôkazov - jednotlivých spisov mal súd za preukázané, že žalobcovi boli v čase od 1.4.2002 prideľované úlohy na úseku povoľovacieho konania v oblasti cestnej dopravy a žalobca túto činnosť vykonával a to v čase predtým, ako bol poverený vedením odboru dopravy a aj po tomto období, t.j. po 15.5.2002, pričom všetky spisy týkajúce sa rozhodovania v povoľovacom konaní v oblasti cestnej dopravy boli aj po 15.5.2002 prideľovaní odboru dopravy, ktorého vedúcim bol žalobca. Žalobca ako vedúci dopravy bol zodpovedný za to, aby predmetné spisy boli pridelené niektorému zo zamestnancov a preto ak by neboli pridelené Ľ. B., bol ich povinný ako vedúci odboru dopravy vybaviť sám, pričom ich aj vybavoval. Z vykonaného dokazovania mal súd ďalej za preukázané, že výpoveď spĺňa náležitosti písomnej formy, ktorá bola riadne doručená a bola riadne prerokovaná so zamestnaneckou radou, nakoľko u žalovaného nepôsobila odborová organizácia. Výpovedný dôvod podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce nepovažoval za dôvodný, lebo podľa názoru súdu tento nebol vo výpovedi skutkovo vymedzený a nebolo preukázané, že by žalovaný vyzval žalobcu na odstránenie nedostatkov a ten ich v primeranom čase neodstránil. Navyše súd mal aj preukázané, že výpoveď bola žalobcovi daná dňa 24.10.2002 kedy bol žalobca práceneschopný, bola teda daná v ochrannej dobe, preto je čo do výpovedného dôvodu neplatná. Následne preto súd skúmal platnosť výpovede z hľadiska ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Pokiaľ išlo o porušenie pracovnej disciplíny dňa 30.9.2002 a to za nedodržanie pracovného času a neznalosť zodpovedať na otázku aká je pracovná doba súd dospel k záveru, že vzhľadom k tomu, že toto upozornenie neobsahuje upozornenie o možnosti dať výpoveď nie je možné ho považovať za také kvalifikované upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, ktorú by bolo možné považovať za jedno z upozornení za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Za dôvodné však považoval upozornenie žalovaného na porušenie pracovnej disciplíny žalobcom a to na základe výzvy zo dňa 3.10.2002 v ktorom mu vyčítal, že žalobca zobral z úradu žalovaného písomnosti a bráni riadnemu chodu žalovaného. Za dôvodné považoval taktiež aj upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 27.9.2002 týkajúce sa spisu 2002/00280/1 vo veci autodopravcu Transbus Sečovce, ktorý žalobca nemal vybaviť odborne. Žalovaný vyčítal v upozornení žalobcovi, že vo vypracovanom návrhu rozhodnutia bolo nesprávne citované ustanovenie zákona o cestnej premávke, nesprávne bol označený účastník konania, odôvodnenie obsahovalo náležitosti odôvodnenia a poučenie o odvolaní, obsahovalo nesprávnu citáciu ustanovenia o možnosti odvolať sa a nebol vybavený v zákonnej 30-dňovej lehote. Štvrtého porušenia pracovnej disciplíny sa mal žalobca dopustiť dňa 27.9.2002 tým, že pridelený spis 2002/00929 nevybavil odborne a v stanovenom termíne, ktorý bol rovnako vybavený po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty. Za dôvodné oznámenie porušenia pracovnej disciplíny považoval súd aj oznámenie o porušení pracovnej disciplíny zo dňa 23.10.2002 týkajúce sa spisu 2002/00787, ktorý podľa názoru žalovaného nebol vybavený v zmysle platných právnych noriem a napokon za dôvodné považoval súd aj upozornenie o porušení pracovnej disciplíny zo dňa 22.10.2002, ktorého sa žalobca mal dopustiť tým, že dal pokyn na poukázanie zvýšeného finančného preddavku a dodatočne neodôvodnil jeho potrebu pre Slovenskú autobusovú dopravu. Súd mal teda preukázané, že žalobca sa dopustil 5 menej závažných porušení pracovnej disciplíny na ktoré bol žalovaným upozornený s poučením na možnosť výpovede podľa § 63 písm. e/ Zákonníka práce, prečo mu bola daná aj výpoveď. Podľa názoru vo výpovedi došlo ku kumulácii výpovedných dôvodov a to jednak podľa § 63 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce v spojení s § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky platnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce. Päť porušení pracovnej disciplíny súd kvalifikoval ako sústavné menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Výrok o trovách konania súd odôvodnil s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, nakoľko trovy konania vynaložené žalovaným na právnu pomoc považoval za neúčelné. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a vo výroku o trovách konania aj žalovaný. Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a určil, že výpoveď mu daná z pracovného pomeru žalovaným je neplatná. V odvolaní uviedol, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na výpoveď svedkyne T.. P., že nebol zamestnancom, ktorý prešiel k žalovanému od 1.1.2002 ale od 1.4.2002. Z výpovede tejto svedkyne vyplýva iba to, že žiadne zmluvy neboli antidátované a iba zamestnancom ktorí prechádzali k žalovanému v 1. polroku 2002 sa nevyhotovovali pracovné zmluvy. Výpoveď tejto svedkyne v žiadnom prípade nesvedčí o tom, že pracovná zmluva z 28.3.2002 bola vyhotovená až 5.12.2002. Ani skutočnosť, že I.. D. nikdy nevidel pracovnú zmluvu nesvedčí o tom, že táto bola antidátovaná. Rovnako o tom nesvedčí ani výpoveď svedka D.. D. Q.. V konaní bolo vykonaných viac dôkazov s poukazom na to, že pracovná zmluva z 28.3.2002 bola skutočne uzatvorená tohto dňa. Úlohou súdu prvého stupňa bolo hodnotiť listinný dôkaz - pracovnú zmluvu zo dňa 28.3.2002 v súvislosti s dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 15.7.2002 ale aj v súvislosti s výpoveďou svedka T.. L. P. J. L. B.. Súd vyhodnotil výpoveď svedkyne T.. L. P. nesprávne v rozpore s tým, čo z nej vyplývalo. Pokiaľ ide o dohodu o zmene pracovnej zmluvy v tejto bolo jasne uvedené, že sa mení pracovná zmluva zo dňa 28.3.2002 a to ohľadne miesta výkonu práce s účinnosťou od 15.7.2002. Ďalej uviedol, že pracovná náplň je limitovaná druhom práce, nakoľko zamestnávateľ nemôže pracovnú náplň prekročiť v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce. Pokyn zamestnávateľa prekročiť si rámec druhu práce v pracovnej zmluve je protiprávnym pokynom, jeho nesplnenie nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny. Záver súdu, že aj keby pracovná zmluva bola skutočne uzavretá dňa 28.3.2002 musel by žalobca plniť aj ďalšie úlohy v zmysle pokynov nadriadených pracovníkov, ktorými bol poverený nesprávne neobstojí. V pracovnej zmluve zo dňa 28.3.2002 mal uvedený druh práce koncepčná a rozvádzacia činnosť v povoľovacom konaní pre mestské dráhy. V zmysle uvedenej pracovnej zmluvy nebol povinný vykonávať činnosť podľa zákona o cestnej doprave, preto tieto činnosti boli mimo jeho dojednaného druhu práce. Záver súdu, že pracovná zmluva z 28.3.2002 bola antidátovaná považuje žalobca za záver, ktorý nevyplýva z vykonaného dokazovania. Je preto nesprávny záver súdu prvého stupňa, že prešiel na Krajský samosprávny kraj s pracovnou náplňou z 1.9.1999. Na Krajský samosprávny kraj nemohol prejsť s pracovnou náplňou z 1.9.1999 ak všetky činnosti podľa pracovnej náplne zostali na Krajskom úrade v Košiciach a neprešli na Košický samosprávny kraj. Na Krajskom úrade v Košiciach nevykonával, ani nemal vykonávať činnosti podľa zákona o cestnej doprave, ktoré prešli na Košický samosprávny kraj, potom nemožno konštatovať, že tieto činnosti mal žalobca vykonávať na Košickom samosprávnom kraji na základe pokynov nadriadených. Za nesprávny považuje aj záver súdu prvého stupňa, že od 1.4.2002 mu boli od žalovaného prideľované úlohy v povoľovacom konaní v oblasti cestnej dopravy. Nie je zrejmé, na základe čoho dospel súd k záveru, že mu boli od 1.4.2002 prideľované vyššie špecifikované úlohy a kým mu mali byť tieto úlohy pridelené. Rovnako nie je zrejmé, na základe čoho dospel súd prvého stupňa k záveru, že ak spisy neboli pridelené zamestnankyni Ľ. B., bol ich povinný ako vedúci odboru dopravy vybaviť sám. V tejto súvislosti poukazuje žalobca na organizačný poriadok Košického samosprávneho kraja, ktorý stanovoval povinnosti vedúcim odborom a bol prijatý až 1.10.2002, kedy už nebol vedúcom odboru. Zo Zákonníka práce mu nevyplývala povinnosť vybavovať spisy aj na odbore dopravy nebol zamestnanec, ktorý by spisy podľa zákona č. 168/1996 Z.z. mal vybavovať. Od 1.10.2002 bol na funkciu referenta cestnej dopravy prijatý I.. D. W., ktorý mal vykonávať činnosti podľa zák.č. 168/1996 Z.z., ktoré prešli na Košický samosprávny kraj, čo svedčí o tom, že nikdy nemal vykonávať prácu referenta cestnej dopravy, ale prácu referenta pre mestské dráhy, resp. prácu vedúceho odboru dopravy. Skutočnosť, že podpísal dokumenty na odbore dopravy nesvedčí o jeho pracovnej náplni, pretože bol do 31.8.2002 jediný, ktorý mal podpisové práva na odbore dopravy. Za nedôvodné považuje aj upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny vo veci vybavovania spisovej agendy, pretože nemal v pracovnej náplni rozhodovanie o dopravných licenciách a nemal vybavovať ani sťažnosti zamestnancov Okresného úradu v Rožňave, keď v čase, keď sťažnosť došla bol vedúcim dopravy. Nebol mu daný nadriadeným pokyn na vybavovanie takejto sťažnosti a nikdy mu tento spis nebol pridelený. Nevybavenie uvedených spisov nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny z jeho strany, pretože nemal povinnosť tieto spisy vybaviť. Záver súdu, že poskytol „zvýšený preddavok“ považuje žalobca za svojvoľný, nakoľko súd nevychádzal z dôkazov, nachádzajúcich sa v spise na ktoré opakovane poukazoval. V tejto súvislosti súd nevzal do úvahy prílohu zákona č. 586/2001 Z.z. a oznámenia Ministerstva financií, oznámenie decentralizačnej dotácie na rok 2002, výpisy z účtu žalovaného. Má za to, že nepochybil, ak žiadal finančný odbor žalovaného na tretí štvrťrok 2002 o poskytnutie sumy 16.915.000,- Sk pre SAD a.s. Michalovce. Na základe uvedeného má za to, že na tretí štvrťrok 2002 neposkytol Slovenskej autobusovej doprave žiaden „zvýšené finančný preddavok“. Rovnako z dôvodov napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe čoho súd skonštatoval, že mal v zmysle zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme zo dňa 4.3.2002 kontrolovať plnenie predmetu zmluvy. Listom z 22.10.2002 nebol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu, že nekontroloval plnenie zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme, ale preto, že dodatočne dostatočne neodôvodnil potrebu preukázania „zvýšeného preddavku“ pre SAD KDS a.s.. Vo vzťahu k výzve na vrátenie písomnosti žalobca uviedol, že vo výzve nie je uvedené aké mal spisy z úradu žalovaného zobrať. Toto nevedela ani svedkyňa Kozáková, ani svedok I.. J. D.. Súd aj keď predvolal svedkyňu, táto sa nezúčastnila pojednávania a túto nezrovnalosť vyriešil konštatovaním, že vzhľadom na odstup času si nevedela presne spomenúť, či tieto spisy zobral už po výpovedi. Výpoveď svedkyne Kozákovej tak považuje za nepravdivú. Ani z výpovede svedka I.. W. sa nedá vyvodiť, že práve on vzal nejaké spisy. Ohľadom prerokovania jeho výpovede so zamestnaneckou Radou uviedol, že z výpovede členiek zamestnaneckej Rady je zrejmé, že zamestnanecká Rada mala troch členov. Z prerokovania výpovede nebola vyhotovená zápisnica a ako dôkaz majú byť iba podpisy dvoch členiek na výpovedi zo dňa 24.10.2002. Má za to, že podpis člena zamestnaneckej Rady na výpovedi nesvedčí o prerokovaní tejto výpovede zamestnaneckou Radou. Uvedeným sa súd prvého stupňa na základe pokynu krajského súdu mal zaoberať, avšak sa nezaoberal. Žalovaný v odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Má za to, že výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania je vecne ako i právne nesprávny. Má za to, že v konaní je možné označiť skutočnosť, že bol zastúpený advokátom za zneužitie procesného práva. Žalobca bol v konaní neúspešný, pretože súd prvého stupňa návrh zamietol, teda má za to, že je potrebné mu priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Z obsahu podaného odvolania je zrejmé, že žalobca v odvolaní uplatňuje odvolací dôvod uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno považovať za správne, pretože pri rozhodovaní súd vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu veci, ak dospel k záveru, že pracovná zmluva zo dňa 28.3.2012 bola vyhotovená až dňa 5.12.2012 a teda bola antidátovaná, v dôsledku čoho vec aj nesprávne právne posúdil. Prostredníctvom odvolacieho dôvodu uvedenom v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. možno súdu prvého stupňa vytýkať, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tento odvolací dôvod je naplnený, ak sú pochybenia v zistení skutkového stavu spočívajúce v tom, že skutkové zistenie, na ktorého základe súd prvého stupňa vec posúdil po stránke právnej, je vadné a z tohto hľadiska bolo príčinou nesprávneho rozhodnutia. Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Za skutkové zistenie, ktoré nemá podľa obsahu spisu oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné v zmysle cit. ustanovenia rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., pretože súd vzal v úvahu skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, pretože súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 a 135 O.s.p. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní v podstatnej časti vtedy, ak sa týka skutočností, ktoré boli významné pre posúdenie veci z hľadiska hmotného práva. Ako už bolo uvedené v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach zo dňa 9.10.2013 č.k. 1Co/258/2012-670 pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu bolo rozhodujúce zistenie, aký druh práce mal žalobca v prospech žalovaného vykonávať. Žalobca za tým účelom predložil pracovnú zmluvu zo dňa 28.3.2002, na základe ktorej ako z nej vyplýva mal pre žalovaného vykonávať práce spočívajúce v koncepčnej a rozhodovacej činnosti v povoľovacom konaní pre mestské dráhy, teda jeho náplňou práce mala byť činnosť na úseku mestských dráh. Správne preto konštatoval aj súd prvého stupňa, že pre ustálenie pracovnej náplne žalobcu je právne významné posúdenie, kedy bola uzatvorená pracovná zmluva s dátumom 28.3.2002. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že pracovná zmluva s dátumom 28.3.2002 bola vyhotovená až dňa 5.12.2002 a teda bola antidátovaná. Uvedený skutkový záver vyvodil z výpovede svedkyne I.. D. L., T.. L. P. a z listiny - poverenia predsedu Košického samosprávneho kraja, ktorou bol žalobca poverený vedením odboru dopravy dňom 13.5.2002. Uvedený skutkový záver však z týchto vykonaných dôkazov nevyplýva. Samotná výpoveď svedkyne I.. D. L., ktorá uviedla, že pracovné zmluvy sa pripravovali v priebehu celého roka a je predpoklad, že zmluva bola predložená na podpis práve dňa 5.12.2002, nepreukazuje, že uvedená pracovná zmluva bola uzatvorená až dňom 5.12.2002. Rovnako uvedenú skutočnosť nepreukazuje ani výpoveď svedkyne T.. L. P., ktorá vo svojej svedeckej výpovedi mala uviesť, že pracovné zmluvy zamestnancov, ktorí prechádzali od 1.1.2002 neboli vyhotovené a títo prešli priamo s náplňami, ktoré mali na Krajskom úrade a navyše u žalobcu došlo k prechodu práv a povinností z pracovno-právneho pomeru k 1.4.2002 a nie k 1.1.2002. Ohľadom uzatvorenia pracovnej zmluvy zo dňa 28.3.2002 nemá žiadnu dôkaznú silu ani listina - poverenie zo dňa 13.5.2002, ktorým predseda Košického samosprávneho kraja poveril žalobcu vedením odboru dopravy na základe pracovnej zmluvy zo dňa 11.10.1996. Uvedeným úvahám súdu prvého stupňa o antidátovaní pracovnej zmluvy zo dňa 28.3.2002 nesporne odporuje dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 15.7.2002, ktorou účastníci zmenili podmienky pracovnej zmluvy zo dňa 28.3.2002. Je nesporné, že pokiaľ by pracovná zmluva s dátumom 28.3.2002 bola uzatvorená až dňom 15.12.2002, nemohli sa účastníci dohodnúť na jej zmene už dňa 15.7.2002. V tejto súvislosti súd prvého stupňa ani nevyhodnotil svedeckú výpoveď T.. L. P., ktorá uviedla, že pracovná zmluva zo dňa 28.3.2002 jej bola povedomá, pretože ju vypracovalo právne oddelenie, a to buď ona alebo kolegyňa a žiadna zmluva nebola antidátovaná. Uvedené hodnotenie vykonaných dôkazov vo vzťahu k vyhotoveniu pracovnej zmluvy zo dňa 28.3.2002 treba považovať za rozporné s ust. § 132 O.s.p., pretože je nesporné, že pracovná zmluva zo dňa 28.3.2002 bola uzatvorená a následne došlo aj k jej zmene, ktorá bola označená ako dohoda č. 1 o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 15.7.2002, ktorá bola podpísaná predsedom Košického samosprávneho kraja. Za takejto dôkaznej situácie nemožno vychádzať z názoru, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, že pracovná zmluva s dátumom 28.3.2002 bola vyhotovená až dňa 5.12.2002, navyše je potrebné uviesť, že existenciu pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 5.12.2002 so žalobcom popreli aj svedkovia I.. D. L. a priamy nadriadený žalobcu I.. D., ktorí uviedli, že nikdy takúto pracovnú zmluvu nevideli, t.j. ani po 5.12.2002. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvého stupňa pri zisťovaní skutkového stavu veci nevychádzal dôsledne z ust. § 132 O.s.p. ohľadom hodnotenia dôkazov, dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu ohľadom uzatvorenia pracovnej zmluvy dňa 28.3.2002, preto neboli splnené podmienky pre doplnenie, resp. opakovanie dokazovania odvolacím súdom, preto odvolací súd postupom podľa § 221 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa opätovne posúdiť nárok uplatnený žalobcom a za tým účelom bude vychádzať z názoru odvolacieho súdu vysloveným v tomto, ale aj v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení. Pokiaľ v konaní nevyplynú nové skutočnosti bude potrebné vychádzať z názoru, že účastníci riadne uzatvorili pracovnú zmluvu dňa 28.3.2002 a vo vzťahu k tejto pracovnej zmluve bude potrebné posúdiť aj dôvodnosť výpovede. Pri rozhodovaní prihliadne súd aj na námietky žalobcu v odvolaní. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.