Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/294/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7104899288 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7104899288.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobcu Mesto Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, proti žalovaným 1) O. G., G., F. XX, X) O. N., G., A. Č. Ľ. XX, X) O. N., N., F. XX/b, X/ O. A., F.. N., G., A. Č. Ľ. XX, všetci zast. JUDr. Vladimírom Zeleňákom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach, Letná 47, 5) TH STAVBYT s.r.o., IČO: 36 785 491, so sídlom v Košiciach, Čermeľská cesta 3, zast. JUDr. Jaroslavom Homzom, advokátom AK, Moyzesova 46, Košice, 6) JJP Slovakia s.r.o., IČO: 36 855 367, so sídlom v Košiciach, Obrody 25, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č.k. 26C/365/2004-334 z 28.1.2015 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (ďalej len súd) návrh zamietol. Konanie voči žalovaným v 2. a 4.rade zastavil s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 4.11.2004 domáhal, aby súd určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností parc. č. 1108/1 o výmere 379 m2 kat. úz. Ť., parc. č. 1108/2 o výmere 685 m2 a parc. č. 1108/3 o výmere 1209 m2 kat. úz. D. Ť., pôvodnej parc. mpč. 1108 o výmere 2273 m2 kat. úz. G. - Ť. voči pôvodným žalovaným: 1/ O. G., X/ O. N., F..Č.. XXXXXX. Pôvodne označený žalovaný v 2. rade zomrel dňa 1.9.2005, preto súd pokračoval v konaní s potenciálnymi dedičmi O. N., D.. XX.X.XXXX, O. N., D.. XX.X.XXXX V. O. N., D.. X.X.XXXX V. M. N., G. R. W. XX.X.XXXX. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 3.5.2012 vyhovel návrhu žalobcu, konanie voči žalovaným v 2. a 4.rade z dôvodu späťvzatia návrhu voči žalovaným v 2. a 4.rade žalobcom za súhlasu žalovaných zastavil s tým, že o trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 22.10.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.12.2013 č.k. 5Co 371/2013 zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I a vrátil vec na ďalšie konanie. Súd zistil z grafickej prílohy UPN hospodársko sídelnej aglomerácie Košice 1994, že súčasťou grafickej prílohy je aj parc. č. 1108/1, 1108/2, 1108/3. Podľa ust. § 3 ods. 1 až 3 zák. č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej alebo zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy rozpočtové a príspevkové organizácie zriadené národnými výbormi, ich zariadenia a zariadenia vnútornej správy národných výborov (ďalej len organizácie") prechádzajú do riadenia obce, v ktorej má organizácia sídlo, s výnimkou organizácií uvedených v odsekoch 2 a 3. Na príslušný ústredný orgán štátnej správy prechádzajú organizácie v odvetviach (úsekoch) a) zdravotníctva, a to všetky zdravotnícke zariadenia okrem detských jaslí, b) kultúry, a to 1. všetky kultúrne zariadenia okrem tých, ktoré zriadili miestne a mestské národné výbory, Národný výbor hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, Národný výbor mesta Košíc a ich obvodné národné výbory, 2. krajské ústavy štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody a Mestská správa štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave, okrem úsekov ochrany prírody, c) dopravy, a to 1. okresné správy ciest, 2. krajské dopravné strediská. Súd citoval § 14 ods. 1 zák. č. 138/91 Zb., §§ 14, 15 zák. č. 71/67 Zb., §§ 7 ods. 1, 2, 134 ods. 1, 3 OZ a odôvodil, že mal za preukázané, že Obvodný národný výbor rozhodnutím zo dňa 9.2.1989, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 9.2.1989 vyvlastnil parcelu č. 1108, kat. územie G. Ť., vlastníkovi neznámy dedič po V. N., F.. T.. Hospodárskou zmluvou zo dňa 29.12.1990 odovzdal Československý štát Stavoinvesta Košice Magistrátu Mesta Košice bezodplatnou dohodou na Mesto Košice. Pôvodná parcela č. 1108 o výmere 632 siah, kat. územie Ť., ktorá bola zapísaná v pozemnoknižnej vložke 1004 a takto bola predmetom vyvlastňovacieho rozhodnutia, bola zapísaná v registri E katastra nehnuteľností ako parcela č. 1008/1 orná pôda o výmere 379 m2, parcela č. 1108/2 orná pôda o výmere 685 m2 a parcela č. 1108/3 orná pôda o výmere 130 m2 titul osvedčenia, titul nadobudnutia O. G. v podiele 1/2 osvedčenie o dedičstve 23D 454/96 a O. N., D.. X.XX.XXXX v podiele 1/2 osvedčenie o dedičstve 23D 454/96. Pôvodne označený žalovaný v 2.rade O. N., D.. X.XX.XXXX R. W. X.X.XXXX. Súd pokračoval v konaní po smrti pôvodného žalovaného v 2.rade O. N. s predpokladanými právnymi nástupcami O. N. v súlade s ust. § 107 ods. 3 v zmysle oznámenia JUDr. Gabriela Drgoňu, notára, ktorým boli O. N. - manželka, O. N., D.. XX.X.XXXX - syn a O. N., D.. X.X.XXXX - dcéra, pričom O. N., XXXX V. O. N., XXXX boli dedičia po 4. označenom predpokladanom dedičovi, právnom nástupcovi O. N. - M. N., syn poručiteľa, ktorý zomrel XX.X.XXXX. Po ukončení dedičského konania po poručiteľovi O. N., D.. X.XX.XXXX, pôvodnom žalovanom v 2.rade nehnuteľnosti uplatnené v návrhu nadobudol v celom rozsahu, t.j. v podiele 1/2 k celku iba O. N., D.. XX.X.XXXX. Žalobca vzal z uvedeného dôvodu návrh voči právnym nástupcom pôvodného žalovaného v 2. rade Mariane Borovskej, nar. 27.8.1955 a v 4.rade O. N., D.. X.X.XXXX späť, preto súd za súhlasu žalovaných konanie voči O. N., t.j. žalovanej v 2.rade a O. N. - žalovanej v 4.rade konanie podľa ust. § 96 ods. 3 O.s.p. zastavil. Žalovaná v 1.rade a žalovaný v 3.rade kúpnymi zmluvami uzatvorenými v roku 2007 a 2008 previedli na žalovaného v 5.rade časť parcely č. 1108/3 zapísané na LV č. XXXX kat. územie D. Ť. a to vo výmere 1079 m2, ktorou došlo k vytvoreniu novej parcely, diel č. 16 v zmysle geometrického plánu č. 18/07 novovytvorená parcela registra C č. 3346/398. Kúpnou zmluvou zo dňa 30.6.2010 nadobudol žalovaný v 6.rade JPP Slovakia s.r.o., Obrody 25, Košice vlastnícke právo k nehnuteľnosti parcele č. 1108/1 o výmere 379 m2 orná pôda. Žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva k parcelám, ktoré boli pôvodne zapísané ako parcela č. 1108, kat. územie Ť. s odôvodnením, že Československý štát nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia ku dňu 1.5.1991 v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, prešlo vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti z Československého štátu na Mesto Košice. Ako podporný právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalobca tvrdil, že v prípade nepreukázania prechodu vlastníckeho práva z Československého štátu na žalobcu, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním a to ku dňu 1.5.2001, kedy uplynula vydržacia doba, keďže žalobca nepretržite po dobu 10 rokov nerušene ako oprávnený držiteľ mal v držbe predmetné nehnuteľnosti. Žalovaní namietali, že vyvlastňovacie rozhodnutie je neplatné, nakoľko pôvodná parcela č. 1108, kat. územie Ťahanovce bola vyvlastnená neexistujúcemu subjektu t.j. neznámym dedičom po V. N., F.. T. a že neboli splnené podmienky vydržania, keďže žalovaní predmetnú nehnuteľnosť neužívali, pretože je zarastená náletovými rastlinami, nebola splnená podmienka 10 rokov nepretržitej držby, pretože táto bola prerušená vydaním dedičského rozhodnutia v roku 1996, kedy žalovaná v 1.rade a pôvodný žalovaný v 2.rade, právny predchodca žalovaných v 2. a 4.rade nadobudli predmetné nehnuteľnosti na základe dedičského rozhodnutia a že žalobca nebol oprávneným držiteľom a nebol dobromyseľný. Žalovaný v 5.rade namietal, že časť parcely odčlenenej z pôvodnej parcely č. 1108 a z nej oddelenej parcely zapísanej v registri E 1108 ako novovzniknutá parcela č. 3346/398 nadobudol od vlastníka zapísaného z listu vlastníctva a preto musí byť jeho vlastnícke právo chránené. Pokiaľ ide o posúdenie platnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, súd dospel k záveru, že vo vyvlastňovacom konaní bolo konané s neznámym dedičom po V. N., F.. T., teda so subjektom, ktorý nemal spôsobilosť na práva a povinnosti, preto je predmetné rozhodnutie vydané v tomto konaní čo do parcely č. 1108 ničotným právnym aktom t.j. žalobca resp. jeho právni predchodcovia nenadobudli vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia. Preto súd skúmal, či došlo k splneniu podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcom vydržaním. Právna úprava vydržania pred 1.1.1992 zásadne neumožňovala vydržanie právnickou osobou, lebo právnická osoba nebola spôsobilým subjektom vydržania s ohľadom na znenie ust. § 135 a) OZ v znení platnom do 31.12.1991. Až na základe zrovnoprávnenia všetkých foriem vlastníctva a subjektov občianskoprávnych vzťahov, je možné dospieť k záveru, že právnická osoba sa stala za účinnosti platného Obč. zák. ust. § 134 ods. 1 spôsobilým subjektom vydržania. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyvodzuje, že oprávnenú držbu právnickej osoby pred 1.1.1992 je možné započítať do vydržacej doby. Vlastníkom nehnuteľností sa počínajúc dňom 1.1.1992 stane právnická osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1.1.1992, lebo do vydržacej doby treba započítať aj dobu oprávnenej držby vykonávanej pred týmto dňom. Vydržanie patrí k všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Predpokladom vydržania je, že nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach 10 rokov. Plynutie vydržacej doby je pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný a prestane nakladať s vecou ako so svojou. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca (resp. jeho právny predchodca - štát) mal v držbe predmetnú nehnuteľnosť najneskôr od vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia 13.2.1989. V danom prípade bolo preukázané, že nie je možné považovať držbu Československého štátu odo dňa nadobudnutia vyvlastňovacieho rozhodnutia za dobromyseľnú, pretože práve Československý štát zavinil neplatnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, keďže napriek vedomosti o smrti pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčky konal vo vyvlastňovacom konaní so subjektom, ktorý nebol spôsobilý na právne úkony a nezisťoval skutočného vlastníka. Žalobca však dňom 1.5.1991, t.j. dňom nadobudnutia účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. vstúpil do dobromyseľnej držby v zmysle ustálenej judikatúry NS SR, pretože nadobudol držbu priamo zo zákona a teda nemusel mať vedomosti o spôsobe nadobudnutia držby jeho právneho predchodcu a túto mal nepretržite v dobromyseľnej držbe do 2.2.1996, kedy si dedička po V. N., R.. XX.X.XXXX V. O. uplatnila návrh na Okresnom súde Košice II na dodatočné prejednanie dedičstva po V. N., F.. T., R.. XX.X.XXXX k nehnuteľnostiam kat. úz. Ť., medzi inými aj pozemnoknižná vložka č. 1004, parc. č. 1108, ktorá odmietla dedičstvo a na jej miesto nastúpili jej deti O. G., žalovaná v 1.rade a L. O. V. O. N., pôvodný žalovaný v 2.rade, ktorý uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva tak, že predmetnú parcelu pôvodné parc. č. 1108 pozemnoknižnej vložky 1004 nadobudli žalovaná v 1.rade a pôvodný žalovaný v 2.rade O. N.. Uplatnením vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti a to podaním návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva dňa 2.2.1996 právnym predchodcom žalovaných v 1.rade a pôvodného žalovaného v 2.rade, ktorí aktívnym konaním uplatnili vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti podaním návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva predmetnej parcely a uzavretím dedičskej dohody, na základe ktorého bolo vydané osvedčenie o dedičstve ako právny titul nadobudnutia predmetnej nehnuteľnosti, došlo k prerušeniu dobromyseľnej držby žalobcu a aj keď žalobca ďalej nakladal s predmetnou nehnuteľnosťou ako s vlastnou, táto jeho držba už nebola dobromyseľná, došlo k prerušeniu plynutia vydržacej lehoty, ktorá by inak uplynula 1.5.2001. S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že aj keď žalobca vstúpil dňom 1.5.1991 do dobromyseľnej držby uplatnením vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti žalovanou v 1.rade a právnym nástupcom žalovaného v 2.rade - žalovaným v 3.rade došlo k prerušeniu plynutia vydržacej lehoty, t.j. žalobca nemal v nepretržitej dobromyseľnej držbe predmetnú nehnuteľnosť po dobu 10 rokov a preto nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním. Súd v súlade s ust. § 151 ods. 3 vzhľadom k tomu, že ide o zložitú vec, väčší počet účastníkov konania, rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V podanom odvolaní žiadalo mesto Košice napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní namietalo, že mesto nadobudlo vlastnícke právo k spornej parc. č. 1108 o výmere 2273 m2, k. ú. Ťahanovce na základe § 2 ods. 5 zák. č. 138/1991 Zb., ono nemuselo mať vedomosti o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva svojho predchodcu (Čsl. štátu). Rozhodnutím odboru výstavby, ÚPaA Obvodného národného výboru Košice I č. Výst. 3200/88/89-Go z 9.2.1989, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.3.1989 sa vlastníkom sporných nehnuteľností stal Československý štát v zastúpení stavoinvesty Košice. Vo veci už rozhodol Okresný súd Košice I a to rozsudkom zo dňa 3.5.2012 a následne Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 22.10.2013. Prvostupňový súd vo svojom rozsudku zo dňa 3.5.2012 uvádza, že „Námietku žalovaných, že došlo k prerušeniu vydržacej lehoty vydaním osvedčenia o dedičstve, ktorým pôvodní žalovaní v 1. a 2. rade nadobudli vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti súd posúdil ako účelovú, pretože vydanie dedičského rozhodnutia nemôže byť posudzované ako úkon uplatnenia si vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Okrem samotného vydania dedičského rozhodnutia v roku 1996 žalovaní nepreukázali žiaden iný právny úkon uplatnenia vlastníckeho práva a to ani žalovanou v 1. rade ani pôvodným žalovaným v 2. rade, právnym predchodcom žalovaných v 2. a 4 rade. Námietka žalovaných, že žalobca fakticky neužíval predmetné nehnuteľnosti neobstojí, keďže faktická moc nad vecou neznamená, že oprávnený subjekt musí nevyhnutne vec užívať". Tento právny názor prvostupňového súdu považujeme za správny. Mesto Košice nesúhlasí s právnym názorom odvolacieho súdu, že „žalobca nepreukázal dobromyseľnosť" pri uplatnení vlastníckeho práva vydržaním a pri vstupe do držby. Tvrdíme, že vstup do držby na základe Zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí je jednoznačne dobromyseľný. Vzhľadom k tomu,, že Krajský súd v Košiciach rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 3.5.2012 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie, Okresný súd Košice I vec znova prejednal a rozhodol v intenciách právneho názoru Krajského súdu v Košiciach a žalobu zamietol. Mali za to, že týmto rozsudkom prvostupňového súdu sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci. Vo vyjadrení k odvolaniu žalované v 1., 2., 3. a 4. rade navrhli potvrdiť rozsudok ako vecne správny. Priznať trovy po nadobudnutí právoplatnosti odvolacieho rozhodnutia. Súhlasili s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Nesprávne právne posúdenie v tejto veci nebolo preukázané, žalobca v novom konaní nepredložil žiadne dôkazy a preto neuniesol dôkazné bremeno o dobromyseľnosti držby ako držby ako takej. Prvostupňový súd v novom konaní sa správne vysporiadal s právnym názorom, ktorý vyslovil odvolací súd vo svojom zrušovacom rozhodnutí proti pôvodnému rozsudku a jeho rozhodnutie preto považujú za vecne správne. Odvolací súd postupom podľa § 214 ods.2 O.s.p., preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods.1, 3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1, 2 O.s.p. a to i napriek skutočnostiam uvedeným v odvolaní, lebo súd vec správne právne posúdil, zákonne rozhodol a jeho dôvody sú presvedčivé (keď postupoval odvolací súd podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a verejne vyhlásil rozsudok). Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa tak po skutkovej, ako aj právnej stránke nesprávne, pričom použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu, v takom prípade je odvolací súd nútený konštatovať, že súd prvého stupňa nepoužil správny právny predpis a ak súčasne nezistil riadne skutkový stav, musí také rozhodnutie iba zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie bez toho aby posudzoval opodstatnenosť ostatných (uplatnených) odvolacích dôvodov. So zreteľom na skutočnosti uvedené v odvolaní musel byť urobený záver, že odôvodnenie rozsudku zodpovedá kritériám vyplývajúcim z § 157 ods.2 O. s. p. a zásadám súdnej praxe, preto je rozsudok preskúmateľný. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov; ďalej len Ústava),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91 Zb.; ďalej len Listina) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.; ďalej len Dohovor) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Z ustanovenia § 153 ods.1 O.s.p. vyplýva, že súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Zákonná úprava obsiahnutá v ust. § 120 O.s.p. rešpektuje zásadné rozdiely medzi sporovým a nesporovým konaním. Zároveň akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom k povahe oboch týchto konaní dokazovanie v sporovom konaní je založené na iných základoch, ako dokazovanie v konaní nesporovom. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. To znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov zaťažuje zásadne účastníkov a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Účastník má preto povinnosť tvrdenia (§ 79 ods.1 O.s.p.) a povinnosť dôkaznú. Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Táto zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je naďalej súčasťou nášho civilného procesu a je vyjadrená v ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Zákon v ust. § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. vychádza z toho, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti. Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu konania najavo (súd má o ňom vedomosť), bez ohľadu na návrhy účastníkov konania môže a zároveň aj musí súd výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva. Nepochybne z obsahu spisu vyplýva, že odvolateľ neponúkol iný dôkaz, ktorým by potvrdil svoje tvrdenia a prednesy v tomto konaní. S poukazom na § 120 ods.1, 4 O.s.p. je treba uviesť podľa odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa nie je povinný po dôkazoch pátrať, ktoré by mal navrhnúť účastníka konania, lebo je vecou účastníka konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva. Ak však dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu konania najavo a súd má o ňom vedomosť, bez ohľadu, príp. na návrhy žalovaného, ktorý je v tomto konaní odvolateľom, bol povinný súd vykonať takýto dôkaz a aj odvolací súd v odvolacom konaní. Súd prvého stupňa splnil pokyny uvedené v uznesení Krajského súdu v Košiciach, doplnil dokazovanie a rozhodol správne a zákonne. Odvolací súd pripomína, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje záver, že sudca, ktorý vykonával dokazovanie, si urobil záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky, získané z vykonaných dôkazov, pričom je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu ako hodnotenie vykoná. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania, musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné, z týchto rozhodujúcich skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov, podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd prvého stupňa rozhodol na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (lebo o ich pravdivosti nemal dôvodné a závažné pochybnosti). Preto tvrdenie odvolateľa o tom, že ide o nesprávny právny názor odvolacieho súdu a potom aj súdu prvého stupňa je neopodstatnené, takýto názor nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní bez ponúknutia ďalších dôkazov, ktoré by potvrdili tvrdenia žalobcu. Podľa ustálenej súdnej praxe oprávnenú držbu právnickej osoby pred 1.1.1992 je možné započítať do vydržacej doby, ide o vydržaciu dobu počínajúc dňom 1.1.1992 po dobu 10 rokov, t.j. do 1.1.2002, právnická osoba musí mať nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, pričom do vydržacej doby treba započítať aj dobu oprávnenej držby vykonávanej pred týmto dňom. Právny predchodca žalobcu (Čsl. štát) mal v držbe predmetnú nehnuteľnosť najneskôr od vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia, t.j. 13.2.1989. Dňom 1.1.1991, t.j. po nadobudnutí účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, vstúpil do dobromyseľnej držby v zmysle ustálenej judikatúry NS SR, lebo nadobudol držbu priamo zo zákona a teda nemusel mať vedomosti o spôsobe nadobudnutia držby jeho právneho predchodcu a túto mal nepretržite až do 2.2.1996, kedy si dedička po V. N., zomrelej v roku XXXX, V. O. uplatnila nárok na Okresnom súde Košice II na dodatočné prejednanie dedičstva po V. N., F.. T., R. XX.X.XXXX k nehnuteľnostiam kat. úz. Ť.. Uplatnením vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti, a to podaním návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva do dňa 2.2.1996 právnym predchodcom žalovaných v 1. rade a pôvodného žalovaného v 2. rade, ktorí aktívnym konaním uplatňovali vlastnícke právo k nehnuteľnosti, lebo podali návrh na dodatočné prejednanie dedičstva predmetnej parcely a uzavretím dedičskej dohody, bolo im vydané aj osvedčenie o dedičstve ako právny titul (titulus) nadobudnutia predmetnej nehnuteľnosti, došlo k prerušeniu dobromyseľnosti držby žalobcu, i keď žalobca sa snažil s predmetnou nehnuteľnosťou ako s vlastnou nakladať, táto jeho držba už nemohla byť dobromyseľná, došlo k prerušeniu plynutia vydržacej doby, ktorá by inak uplynula 1.5.2001. Žalobca vstúpil dňom 1.5.1991 do dobromyseľnej držby uplatnením vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, žalovanou v 1. rade a právnym nástupcom žalovaného v 2. rade - žalovaným v 3. rade však došlo k prerušeniu plynutia vydržacej doby a preto žalobca nemal v nepretržitej dobromyseľnej držbe nehnuteľnosti po dobu 10 rokov a tak nenadobudol vlastnícke právo a žaloba bola neúspešná (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/7/2011). Podľa ustálenej súdnej praxe vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Definícia sama o sebe na vydržanie nestačí, lebo o tom, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne vykonané dokazovanie a ak dôjde k sporu, nestačí dokazovanie zamerať len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa. Za držiteľa sa inak považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Držba (possesio) je faktické ovládanie veci a pri oprávnenej držbe musí ísť o také ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou, lebo dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje nutne vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, ak sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Samozrejme posúdenie toho, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska, t.j. osobného presvedčenia samého účastníka konania a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Držba - possesio sa vzťahovala ku držiteľovi, preto vychádzajúc z uvedeného treba konštatovať, že dobrá viera držiteľa sa musela vzťahovať aj ku okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Preto podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné obísť súvislosti medzi vydržaním a obsahom právnych vzťahov žalovaných, ktoré sú, identifikované jednoznačným a nezameniteľným spôsobom, ktorý nevzbudzoval žiadne pochybnosti a preto nemožno samozrejme konštatovať, že sporné nehnuteľnosti po r. 1996 užívalo dobromyseľne mesto Košice. (Podrobnejšie rozvedené vydržanie je aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 7/2011 z 26.4.2012). Trovy odvolacieho konania nikto z účastníkov nežiadal v odvolacom konaní, preto výrok rozsudku odvolacieho súdu neobsahuje výrok o trovách konania s poukazom na § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd pripomína, že ak už aj štát sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností tak ako tvrdí mesto Košice, nemohlo byť brané na vedomie držanie nehnuteľnosti so zreteľom na prerušenie a narušenie držby a tak treba prisvedčiť žalovaným v 1., 2., 3. a 4. rade, že nesprávne bolo aj odôvodnené odvolanie žalobcom, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa malo vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď v odvolaní namieta túto nesprávnosť odvolateľ len tým, že okrem samotného vydania dedičského rozhodnutia v roku 1996 žalovaní nepreukázali žiaden iný právny úkon uplatnenia vlastníckeho práva, a to ani žalovanou v 1. rade, ani pôvodným žalovaným v 2. rade, právnym predchodcom žalovaných v 2. a 4. rade, a tak žalobca fakticky užíval predmetné nehnuteľnosti, lebo ich námietka (rozumej žalovaných), že žalobca fakticky neužíva predmetnú nehnuteľnosť neobstojí, keďže faktická moc nad vecou neznamená, že oprávnený subjekt musí nevyhnutne vec užívať; odvolateľ však nesúhlasil s právnym názorom odvolacieho súdu, že žalobca nepreukázal dobromyseľnosť pri uplatnení vlastníckeho práva vydržaním a pri vstupe do držby a argumentácia v odvolaní, že oni tvrdia opak, „lebo vstup do držby bol jednoznačne dobromyseľný“, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.