Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Co/385/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108207533 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7108207533.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudcov JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu ONEP, s.r.o., Košice, Mäsiarska 70, IČO: 36 190 292, zast. JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, advokátkou, Advokátska kancelária, Košice, Bajzova 2, proti žalovaným 1) A. S., W.. XX.XX.XXXX, V., N. XX E. 2) K.. R. W., W.. XX.XX.XXXX, V., F. XX, obaja zast. Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan, s.r.o., Košice, Rastislavova 68, IČO: 47 231 785, o neplatnosť pracovnej zmluvy a neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 23C/15/2008-145 z 30.10.2014 Okresného súdu Košice I r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Náhradu trov odvolacieho konania stranám n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným v 1. a v 2. rade trovy konania 603,28 eur, na účet JUDr. Daniela Blyšťana, advokáta, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a rozhodol, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení, o. i., uviedol, čoho sa žalobca žalobou , podanou uňho 18.3.2008, došlou mu 31.3.2008 domáha, že uznesením 23C/15/2008-116 z 20.9.2012 pripustil zmenu žaloby podľa návrhu žalobcu, že listina označená ako pracovná zmluva uzatvorená podľa zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v platnom znení, uzavretá medzi zamestnankyňou - žalovanou v 1. rade a zamestnávateľom - žalobcom zast. Ing. Jurajom Nógellom z 1.1.2008 a listina označená ako Dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená podľa Zákonníka práce v platnom znení medzi žalovanou v 1. rade a žalobcom zast. Ing. Jurajom Nógellom z 30.01.2008 sú neplatné. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že podľa dohody o skončení pracovného pomeru, ktorá bola uzavretá medzi žalovanými , mal pracovný pomer žalovanej v 1. rade skončiť dohodou ku dňu 31.1.2008, že v tejto dohode žalovaná v 1. rade vystupovala ako zamestnankyňa žalobcu a žalovaný v 2. rade ako štatutárny zást. žalobcu, ktorým mal byť do 31.1.2008. Žalobca tvrdil, že predmetná dohoda o skončení pracovného pomeru je podľa jeho názoru antidatovaná, v časti mzdových nárokov neopodstatnená a že je neplatná. Dodal, že žalovaný v 2. rade ešte v r. 2007, kedy bol štatutárnym zástupcom žalobcu, uzavrel pre žalobcu nevýhodné obchodné zmluvy, naložil s majetkom žalobcu v rozpore s jeho oprávnenými záujmami a že sú vedené viaceré konania voči žalovanému o neplatnosť takýchto právnych úkonov. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán spotu , prednesom ich zást., oboznámením sa s listinnými dôkazmi pripojenými v spise a zistil skutkový stav, že medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovanou v 1. rade bola 1.10.2007 uzatvorená pracovná zmluva, na základe ktorej vznikol pracovný pomer žalovanej v 1. rade u žalobcu 1.10.2007, bol dohodnutý druh práce: asistentka riaditeľa, miesto výkonu práce: Mäsiarska 70, Košice, pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú od 1.10.2007. Medzi žalobcom ako zamestnávateľom, zast. žalovaným v 2. rade ako konateľom spoločnosti a žalovanou v 1. rade ako zamestnancom bola 1.1.2008 uzatvorená pracovná zmluva, na základe ktorej žalovanej v 1. rade vznikol u žalobcu pracovný pomer, bola dohodnutá jej pracovná pozícia: asistentka riaditeľa, miesto výkonu práce bolo dohodnuté na Y. XX, V. s tým, že pracovný pomer vznikol podľa predchádzajúcej pracovnej zmluvy na dobu neurčitú ( pracovná zmluva z 1.10.2007 - poznámka súdu ). Zároveň medzi zmluvnými stranami bolo dohodnuté, že podpisom tejto zmluvy sa zároveň ruší pracovná zmluva upravujúca vzájomné práva a povinnosti medzi nimi ( pracovná zmluva z 1.10.2007 - poznámka súdu ).Z rozsudku Okresného súdu Košice I 26Cb/55/2008-120 z 19.5.2009 zistil, že súd v spore o určenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia určil, že všetky uznesenia valných zhromaždení spoločnosti ONEP s.r.o., Y. XX, XXX XX V., IČO: 36 190 292 z dní 31.1.2008 a 11.2.2008 sú neplatné, že uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 4Cob/117/2009 z 27.1.2010. Z uvedeného mu vyplynulo, že žalovaný v 2. rade bol štatutárnym orgánom žalobcu, ktorý bol oprávnený konať v mene žalobcu vo všetkých veciach, ako právnickej osoby. Z výpisu z Obchodného registra žalobcu zistil, že žalovaný v 2. rade bol štatutárnym orgánom žalobcu v čase 31.1.2008. Zároveň z výpisu z Obchodného registra zistil, že písomnosti zakladajúce práva a povinnosti spoločnosti podpisuje každý z konateľov samostatne, a to tak, že k písanému alebo tlačenému obchodnému menu spoločnosti pripojí svoj vlastnoručný podpis. Z dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej medzi žalobcom ako zamestnávateľom, konajúcim za spoločnosť, teda za zamestnávateľa štatutárnym orgánom - žalovaným v 2. rade ako konateľom a žalovanou v 1. rade ako zamestnancom zistil, že zamestnanec a zamestnávateľ sa dohodli na skončení pracovného pomeru v zmysle § 60 ods. 2 Zákonníka práce ku dňu 30.1.2008. Zároveň zistil, že uvedená dohoda bola podpísaná medzi zmluvnými stranami 30.1.2008. Ďalej konštatoval, že žalobca v doplnenom podaní k žalobe z 21.11.2008 uviedol, že okrem určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru z 30.1.2008, sa domáha aj určenia, že pracovná zmluva z 1.1.2008, uzavretá medzi žalovanou v 1. rade ako zamestnancom a žalobcom ako zamestnávateľom, zast. žalovaným v 2. rade je neplatná. Žalovaný mal za to, že dohoda o skončení pracovného pomeru nebola podpísaná 30.1.2008, ale neskôr, niekedy v mesiaci február 2008, teda v čase, kedy žalovaný v 2. rade už nebol konateľom žalobcu a z uvedeného dôvodu , žalovaný v 2. rade už nemohol zaväzovať žiadnymi úkonmi, z ktorých by plynuli pre žalobcu akékoľvek práva, či záväzky. Poukázal na to, že obidvoch žalovaných žaluje ako fyzické osoby, a to z dôvodu, že žalovaná v 1. rade nikdy vo vzťahu k žalobcovi nemala ani iné postavenie, nakoľko z reálneho dňa vzniku pracovného pomeru, t.j. od 1.10.2007 , až do jeho skončenia , nemala žiadny iný ako zamestnanecký vzťah a žalovaný v 2. rade pôsobil u žalobcu do 31.1.2008 vo funkcii konateľa spoločnosti, keď na mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti bol odvolaný z funkcie konateľa. Teda takto od 31.1.2008 žalovaný v 2 rade nemohol vykonať žiadny relevantný úkon z postavenia konateľa, a teda pokiaľ aj podpísal listiny, ktorých sa žalobca domáha určenia neplatnosti, podpísal ich ako konateľ spoločnosti v čase po odvolaní z tejto funkcie. Uviedol, že v skutočnosti žalovaná v 1. rade riadne uzavrela pracovnú zmluvu so žalobcom 1.10.2007 a túto pracovnú zmluvu podpisoval v danom čase aktuálny konateľ - žalovaný v 2. rade. Dodal, že nakoľko žalovaná v 1. rade porušila pracovnú disciplínu a bez ospravedlnenia nedochádzala do práce, bol s ňou ukončený pracovný pomer výpoveďou, ktorú žalovaná v 1. rade nenapadla, pričom výpoveď bola podpisovaná aktuálnym štatutárnym zást. žalobcu. Prvýkrát sa o listinách označených ako pracovná zmluva z 1.1.2008 a dohoda o skončení pracovného pomeru z 30.1.2008 žalobca dozvedel z listovej zásielky, ktorú podal na pošte žalovaný v 2. rade 6.2.2008 a do sídla spoločnosti, t.j. žalobcu doručil fotokópie uvedených listín. Žalobca poukázal pritom na § 39 Obč. zák. a na rozpor dohody o skončení pracovného pomeru s § 60, § 134 Zák. práce. Súd , vychádzajúc z § 34, § 37 ods. 1 Obč. zák., § 17 ods. 3 prvá veta, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, 2, § 46 , § 59 ods. 1, § 60 ods. 1, 2, 3, § 77 Zák. práce (ich znenie citoval), po vykonaní dokazovania a jeho vyhodnotení urobil záveru, že žaloba žalobca nie je dôvodná. Mal za preukázané, že medzi žalovanou v 1. rade ako zamestnankyňou a žalobcom ako zamestnávateľom, zast. konateľom spoločnosti - žalovaným v 2. rade bol v súlade s § 42 ods. 1 v spojení s § 46 Zák. práce písomnou pracovnou zmluvou z 1.10.2007 založený pracovný pomer na dobu neurčitú, v ktorej bol dohodnutý deň nástupcu do práce na 1.10.2007, miesto výkonu práce bolo dohodnuté Košice, Mäsiarska 70 a žalovaná v 1. rade bola prijatá na funkciu asistentka riaditeľa. Táto pracovná zmluva bola zrušená novou pracovnou zmluvou upravujúcou vzájomné práva a povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa a žalovanej v 1. rade ako zamestnanca z 1.1.2008, ktorou bol založený pracovný pomer taktiež na dobu neurčitú, bol dohodnutý deň nástupu do práce podľa predchádzajúcej zmluvy, bolo dohodnuté miesto výkonu práce Košice, Mäsiarska 70 , žalovaná v 1. rade pracovala v pracovnej pozícii asistentka riaditeľa. Pracovná zmluva bola uzatvorená so žalobcom ako zamestnávateľom, konajúcim žalovaným v 2 rade ako konateľom. Konštatoval, že v čl. 5 bode 3 si strany dohodli výpovednú dobu pre zamestnávateľa v trvaní 12 kalendárnych mesiacov a pre zamestnanca v dĺžke v zmysle § 62 ods. 1 Zák. práce s tým, že bolo dohodnuté v bode 5 čl. 5, že zamestnancovi pri výpovedi zo strany zamestnávateľa a pri dohode o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zák. práce patrí odstupné vo výške dvanásťnásobku jeho mzdy a podľa zmluvy za každých dvanásť mesiacov trvania pracovného pomeru zamestnanca sa zvyšuje právo zamestnanca na odstupné o jeden násobok priemernej mzdy ( bod 6 čl. 5 pracovnej zmluvy ). Ďalej uviedol, že 30.1.2008 bola uzatvorená medzi žalobcom ako zamestnávateľom, v zast. žalovaným v 2. rade ako konateľom spoločnosti a žalovanou v 1. rade ako zamestnancom dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorý mal skončiť v zmysle § 60 ods. 2 Zák.práce ku dňu 30.1.2008. Zo znenia predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ bol povinný vyplatiť zamestnancovi odstupné vo výške 300.000,- Sk, ktoré pozostávalo z náhrady za 12 mesiacov vo výške mesačného platu žalovanej v 1. rade - 25.000,- Sk. Tieto finančné nároky zamestnanca sa zamestnávateľ zaviazal vyplatiť do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Zároveň z uvedenej dohody mu vyplynulo, že žalovaná v 1. rade ako zamestnankyňa sa vzdala svojho práva na uvedenie dôvodov dohody o skončení pracovného pomeru. Z konania 26Cb/55/2008, právoplatne skončeného v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 4Cob/117/2009 z 27.1.2010 mu vyplynulo, že žalovaný v 2. rade bol konateľom spoločnosti, t.j. žalobcu ešte aj 31.1.2008, že žalovaný v 2. rade pri vyhotovovaní listín - pracovnej zmluvy z 1.1.2008 a dohody o skončení pracovného pomeru z 30.1.2008 za žalobcu ako zamestnávateľa konal navonok ako konateľ - štatutárny orgán. Uvedené mu vyplynulo aj z výpisu z Obchodného registra žalobcu. Poukázal na to, že žaloba v časti, ktorou sa žalobca domáha určenia neplatnosti pracovnej zmluvy z 1.1.2008 je svojim charakterom žalobou určovacou podľa § 80 písm. c) O.s.p. Súd sa preto v prvom rade zaoberal otázkou, či na predmetnom požadovanom určení existuje na strane žalobcu naliehavý právny záujem. Žalobca poukázal na to, že má na požadovanom určení naliehavý právny záujem z dôvodu, že pri tomto právnom úkone za spoločnosť konala osoba, ktorá nebola oprávnená konať pri podpisovaní zmlúv, ani pri vyplatení finančných prostriedkov z dôvodu, že predmetné zmluvy neboli podpísané v čase, ktorý je uvedený na tejto listine. Ako ďalší dôvod žalobca videl v tom, že obsah tejto listiny je v rozpore so zákonom a poškodzuje žalobcu vo finančnej oblasti. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že pracovná zmluva z 1.1.2008 spĺňa všetky náležitosti, ktoré si vyžaduje Zák. práce. Z vykonaného dokazovania mu nevyplynulo, aby táto pracovná zmluva bola uzatváraná v iný deň, tak ako to tvrdil žalobca, t.j. v čase, kedy už nebol žalovaný v 2. rade konateľom žalobcu. Túto skutočnosť žalobca mu ani nepreukázal. Taktiež mal súd za to, že žalobca netvrdil a ani nepreukázal v spore naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, skutočnosti ním uvádzané, považoval za právne irelevantné. V časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru z 30.1.2008 súd taktiež vyhodnotil, že nie je dôvodná. Z vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že dohoda o skončení pracovného pomeru spĺňa všetky náležitosti vyžadované Zák. práce, že táto bola riadne uzatvorená medzi žalovanou v 1. rade ako zamestnankyňou a žalobcom ako zamestnávateľom, v zast. konateľom, a to žalovaným v 2. rade 30.1.2008. Skutočnosti tvrdené žalobcom, že táto dohoda bola antidatovaná, mu žalobca nepreukázal. Mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v tomto spore zaťažovalo, že netvrdil dôvody, s ktorými by Zák. práce spájal neplatnosť právnych úkonov a preto žalobu zamietol. Ďalej poukázal na to, že nebol povinný ani oprávnený poučiť žalobcu o okruhu pasívne legitimovaných osôb , že žalobca bol v konaní zast. právnym zást. - advokátom. Dôvodil, že zamietol žalobu aj voči žalovanému v 2. rade, a to z dôvodu, že žalovaný v 2. rade v tomto spore nie je pasívne vecne legitimovaný, poukazujúc na to, že žalovaný v 2. rade ako fyzická osoba nikdy nebol účastníkom právnych úkonov, ktorých určenia sa žalobca domáhal, že v danom prípade vždy vystupoval ako konateľ. Ďalej mal za to, že v prípade, ak by žalobe v časti, že pracovná zmluva z 1.1.2008 je neplatná vyhovel, tým by došlo aj k neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru z 30.1.2008, že na postavení žalobcu by sa nič nezmenilo. Mal za to, že prípadného vrátenia už poskytnutého čiastočného plnenia, čo bolo v spore preukázané, zo strany žalobcu ako zamestnávateľa došlo k vyplateniu 200.000,- Sk žalovanej v 1. rade, sa žalobca musí domáhať inou žalobou, a to žalobou na plnenie. Konštatoval, že v spore boli v celom rozsahu úspešní žalovaní v 1. a v 2. rade, ktorí si uplatnili právo na náhradu trov konania v súlade s § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p., a ktorých náhradu im v celom rozsahu priznal v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. Trovy konania v konaní úspešných žalovaných pozostávajú z trov právneho zast. Predmetom konania bolo určenie neplatnosti právnych úkonov - pracovnej zmluvy a dohody o skončení pracovného pomeru. Základná sadza tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je v súlade s § 11 ods. 1 vyhl. 655/2004 Z.z. 1/13 výpočtového základu, t.j. za r. 2009 53,49 Eur, za r. 2010 55,49 Eur a za r. 2014 61,87 Eur. Žalovaní v 1. a v 2. rade boli zast. rovnakým právnym zást., preto sa základná sadzba tarifnej odmeny upravuje v zmysle § 13 ods. 2 cit. vyhl. za úkony vykonané v r. 2009 sa základná sadzba znižuje o 20 %, čo je 42,79 Eur a pri zastúpení dvoch osôb je tak výška odmeny za 1 úkon 85,58 Eur, za úkony v r. 2010 po 1.6.2010 sa základná sadzba znižuje o 50 %, čo je 44,39 Eur a pri zast. dvoch osôb je tak výška odmeny za 1 úkon 88,78 Eur za úkony v r. 2010 do 1.6.2010 a 55,49 Eur za úkony po 1.6.2010 a za úkony vykonané v r. 2014 sa základná sadza znižuje o 50 %, čo je 30,93 Eur a pri zast. dvoch osôb je tak výška odmeny za 1 úkon 61,87 Eur. Trovy v konaní úspešných žalovaných v 1. a v 2. rade pozostávajú z trov právneho zast. - prevzatie a príprava zast. z 9.2.2009 - 1 x 85,58 eur, vyjadrenie k žalobe z 9.2.2009 a 4.8.2009 - 2 x 85,58 Eur, 1 x účasť na pojednávaní 8.10.2009 - 1 x 85,58 Eur, vyjadrenie sa k návrhu z 15.6.2010 - 1 x 55,49 Eur, 1 x účasť na pojednávaní 30.10.02014 - 1 x 61,87 Eur ( § 11 ods. 1 písm. a, § 13a ods. 1 písm. a, c, d vyhl. č. 655/2004 Z.z. ) + paušál 4 x 6,95 Eur + 1 x 7,21 Eur + 1 x 8,04 Eur = 43,05 Eur ( § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ) + DPH 20 % zo sumy 502,73 Eur, čo je 100,55 Eur, spolu trovy 603,28 Eur. V spore bol v celom rozsahu neúspešný žalobca, ktorý si uplatnil právo na náhradu trov konania v súlade s § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. a o jeho trovách konania bolo rozhodnuté tak, že na tieto nemá právo. 3. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p. 4. Mal za to, že súd nedostatočne zistil skutkové okolnosti veci a v súvislosti s tým , že doposiaľ zistený skutkový stav neobstojí, nakoľko sú tu aj iné skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a ktorými má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, pretože súd na základe tohto skutkového stavu nesprávne aplikoval právnu normu a vydal nesprávne rozhodnutie. Ďalej mal za to, že rozhodnutie súdu je nedostatočne odôvodnené a preto nepreskúmateľné. Opakoval skutočnosti uvedené už pred súdom prvej inštancie, že listina označená ako pracovná zmluva a listina označená ako dohoda o skončení pracovného pomeru so žalovanou v 1. rade sú neplatné. Tvrdil, že súd sa vo svojom odôvodnení vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaný v 2. rade pod označením žalobcu údajne uzavrel so žalovanou v 1. rade pracovnú zmluvu s absolútne neštandardnými a zákonom neupravenými podmienkami, čo sa týka odstupného len dva mesiace po uzatvorení jej prvej pracovnej zmluvy z 1.10.2007, takisto ani nie mesiac po to, ako mala byť uzatvorená táto zmluva, mala byť uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru , na základe ktorej jej mal vzniknúť nárok na odstupné v sume 300.000 Sk, že minimálna mzda určená všeobecne záväznými právnymi predpismi bola pritom v tom čase 268,87 €. Mala tu byť teda uzatvorená pracovná zmluva v rovnakom znení ako predchádzajúca, s výnimkou ust. týkajúceho sa mzdových nárokov zamestnanca, ktoré oproti pôvodnej výške stúpli o viac ako 100% a dosiahli celkovú výšku 829,95 Eur, vrátane odstupného vo výške 12- násobku uvedenej mzdy. Podotkol, že zmluva s takto dohodnutými podmienkami bola vysoko neštandardná a takéto náhle zvýšenie mzdy zamestnanca so zaradením na rovnaký druh práce žalovaný v 2. rade neodôvodnil žiadnou relevantnou skutočnosťou. Poukázal na to, že žalovaná v 1. rade nebola zaradená na iné pracovné miesto, neprebrala vyššiu zodpovednosť, ani jej neboli uložené žiadne pracovné úlohy navyše oproti predchádzajúcej pracovnej zmluve. Tvrdil, že na rovnakú pracovnú pozíciu môže mať zamestnanec podľa ust. Zák. práce uzatvorenú so zamestnancom len jednu pracovnú zmluvu v platnom znení, že v čase uzatvorenia novej pracovnej zmluvy mala žalovaná v 1. rade so zamestnávateľom uzatvorenú pracovnú zmluvu z 1.10.200 a pokiaľ by poukazovala na to, že v zmysle čl. VI bod 3 novej pracovnej zmluvy sa účinnosťou tejto zmluvy ruší pracovná zmluva upravujúca vzájomné práva a povinnosti medzi žalovaným v 2. rade a zamestnávateľom, tak je zrejmé, že žalovaný v 2. rade porušil svoje povinnosti ako konateľ spoločnosti, keď nesplnil ohlasovacie povinnosti skončenia jedného a vzniku nového pracovného pomeru jednotlivým poisťovniam. Napriek uvedeným skutočnostiam žalovaný v 2. rade z titulu mzdových nárokov previedol žalovanej v 1 .rade 6.638,78 Eur a to napriek tomu, že jej pracovný pomer v čase uzatvorenia dohody trval tri mesiace - aj za týchto okolností mala dostať 12 - mesačné odstupné. Poukázal na to, že žalovaný v 2. rade týmto konaním poškodil spoločnosť žalobcu . Poukázať aj na skutočnosť, že aj súd v konaní pod sp. zn. 7T/2/2209, kde bol R. L. ako nový konateľ spoločnosti obžalovaný pre nevyplatenie mzdy a odstupného, ho oslobodil, nakoľko dospel k záveru, že takýto „návrh“ žalovanej v 1. rade platne nevznikol, že takisto trestný súd sa ako predbežnou otázkou v uvedenom rozsudku zaoberal platnosťou napadnutých listín, keď tieto vyhodnotil ako neplatné. Nie je teda pravdou, že cieľom podania žaloby bolo zastavenie trestného stíhania pre nezaplatenie mzdy a odstupného, ako uvádzali žalovaní. Uviedol, že R. L. bol spod obžaloby oslobodený a to ešte pred právoplatným skončením tohto konania. Poukázal na obdobný právny názor , ktorý zastáva aj Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí 3Cob/104/2011. Tvrdil, že žalovanej v 1. rade na základe takýchto dokumentov nemal vzniknúť nárok na odstupné, nakoľko jej pracovný pomer skončil dohodou v zmysle § 60 Zák. práce a nárok na odstupné by mala len v prípade ukončenia prac. pomeru z dôvodov uvedených v § 76 ods. 1 Zák. práce. V tomto prípade však tomu tak nebolo. Žalobca preto poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Cdo/226/2009 v zmysle ktorého dohody, ktorými sa zamestnávateľ dohodne so zamestnancom, že mu poskytne plnenia poskytnutie , ktorých právne predpisy neumožňujú, zakladá neplatnosť takéhoto právneho úkonu. Pokiaľ ide o súčasné znenie § 78 ods. 8 Zák. práce , v zmysle ktorého je možné dohodnúť poskytnutie odstupného aj v iných prípadoch, uviedol, že toto ust. bolo doplnené až od 1.9.2011, teda nebolo platné v čase uzatvárania predmetnej dohody. Z dôvodu, že jednotlivé ust. Zák. práce majú kogentný charakter, ktorý nepripúšťa ich modifikáciu na základe dohody strán, zaväzuje k uzatvoreniu len takého právneho úkonu, ktorý pozná a z ktorého je možné uplatňovať pre obe strany práva a povinnosti v súlade s normatívnymi účinkami zákona. Tvrdil, že uvedené listiny, ktorých neplatnosť je predmetom tohto sporu, tak nie je možné považovať za platné a účinné. Ďalej uviedol, že v rovnakom skutkovom prípade rozhodoval aj Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4Cdo 132/2007. Opakoval, že niekoľkokrát poukazoval na skutočnosť, že žalovaný v 2. rade podľa jeho názoru zneužil svoje postavenie konateľa spoločnosti, keď uzatvoril so zamestnancami zmluvy, na základe ktorých mala byť poškodená spoločnosť ONEP, s.r.o., tieto spory sú vedené na Okresnom súde Košice 1 pod sp. zn. 42C/99/2008 a 35C/57/2008. Aj v danom prípade však boli porušené zákonné ust. spočívajúce v zneužívaní práv a oprávnení žalovaným v 2. rade, ktoré žalobcu výrazne poškodili. Citujúc znenie § 205a ods. 1 písm. b) O. s. p., za účelom verifikácie tohto tvrdenia v prílohe odvolania predložil súdu aj list adresovaný spoločníkovi žalobcu . V predmetnom liste žalovaný v 2. rade neprimeraným spôsobom nalieha na spoločníka žalobcu, aby splnil ním vymienené požiadavky, medzi inými aj previedol podiel na spoločnosti vo výške 45 %. Z dôvodu, že spoločník žalobcu R. L. na tieto podmienky nepristúpil, žalovaný v 2. rade zrealizoval všetko, čo v liste uviedol. Preto vyjadrenia žalovaného v 2. rade považuje žalobca za účelové a má za to, že sú v rozpore so zákonom. Konanie žalovaného v 2. rade sa prieči dobrým mravom, a je evidentné, že bolo uskutočnené za určitým zámerom. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že dohoda o skončení pracovného pomeru z 30.1.2008 stanovuje výšku odstupného na 300.000 Sk . Uviedol, že od 1. 1.2008 bola s tou istou zamestnankyňou podpísaná nová pracovná zmluva, v ktorej došlo k výraznej zmene, keď bola určená mzda za vykonanú prácu vo výške 25.000 Sk (829,95 Eur) , že oproti pôvodným mzdovým podmienkam tak výška odmeny za vykonanú prácu stúpla o 10.000 Sk (331,94 Eur). Poukázal na § 39 Obč. zák. a na to, že v danom prípade predstavuje odstupné výšku 19- násobku mesačného platu zamestnankyne, čo považuje za nielen v rozpore s dobrými mravmi, ale aj v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti sa súd nevysporiadal s platnosťou nárokov uvedených v dohode o skončení pracovného pomeru. Uviedol, že tento právny názor zastáva aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze I. ÚS 457/2010-26, že tento nález dáva odpoveď aj na otázku pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade, keď toto jeho konanie vykazuje známky vybočenia z rámca oprávnení konateľa spoločnosti a je dôvodné, aby bol účastníkom konania. Ďalej uviedol, že navyše , ako je zrejmé z dokazovania, v spoločnosti žalobcu nikto o zmluvách nevedel, nikde sa v spoločnosti nenachádzali a zjavili sa len ich kópie a to po vyplatení odstupného, že toto v spojení so skutočnosťou, že vyjadrenia žalovaných sú totožné - dokonca žalovaná v 1. rade bráni žalovaného v 2. rade namietaním nedostatku jeho pasívnej legitimácie , zakladá dôvodnú pochybnosť o dobromyseľnosti ich konania. Tvrdil, že súd svoje závery a rozhodnutie ani v tomto smere dostatočne neodôvodnil. K otázke naliehavého právneho záujmu uviedol, že len meritórne rozhodnutie v tejto veci odstráni spornosť vzťahov medzi stranami, že platnosť, príp. neplatnosť uvedených listín má následky vo viacerých rovinách - prípadné vrátenie odstupného, alebo naopak žaloba o doplatok zostatku odstupného, a v neposlednom rade aj za účelom úpravy vzťahov súvisiacich s následným skončením pracovného pomeru 6.2.2008. Naliehavý právny záujem žalobcovi vyplýva z nevyhnutnosti odstránenia rozporov vzťahov medzi stranami, pričom táto spornosť je odstrániteľná len rozhodnutím súdu v tomto spore a nie postačujúco len prípadnou žalobou na plnenie. Tvrdil, že výlučne zavineným konaním žalovanej v 1. rade a žalovaného v 2. rade, bol nútený domáhať sa neplatnosti uvedených listín súdnou cestou. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie a rozhodnutie. 5. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 383 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 os. 1, 2 CSP, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie žalobcu, v ktorom v podstate iba opakuje skutočnosti uvádzané už pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd v rozsudku riadne a výstižne vysporiadal. 6. Ani jeden zo žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. 7. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. , t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; teraz uvedené v § 365 ods. 1 písm. d) CSP ( konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), v § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., t.j., že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, teraz uvedené v § 365 ods. 1 písm. e) CSP ( súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ) , v § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., t.j. , že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, teraz uvedené v § 365 ods. 1 písm. e) CSP ( súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ) a v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., t.j., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teraz uvedené v § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). 8. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. 9. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvej inštancie pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu sporu alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 10. Odvolacím súdom nebola zistená žiadna iná vada , ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie sporu súdom prvej inštancie. Rozhodnutiu nemožno vytknúť nepreskúmateľnosť lebo dáva presvedčivé a dostatočné odpovede na všetky rozhodujúce skutočnosti potrebné na správne rozhodnutie sporu, tak po skutkovej i právnej stránke. 11. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre spor), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. 12. Žalovaný v odvolaní neoznačil žiaden dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný- nebol súdom prvej inštancie vykonaný. Preto ani tento odvolací dôvod nie je daný. 13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas sporu najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas sporu najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. 14. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. 15. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie , pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu sporu práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 16. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu , na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo a výstižne vyrovnal. 17. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 18. Je potrebné dodať, že v prejednávanom spore bolo v prvom rade potrebné vziať na zreteľ , že je svojím charakterom išlo určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) O.s.p. ( určenie, či tu vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem), teraz upravený v § 137 písm. c) CSP. 19. Na podanej určovacej žalobe, pokiaľ ide o neplatnosť uzavretia pracovnej zmluvy, nie je na strane žalobcu naliehavý právny záujem. Prvoradým dôvodom na vyslovenie neplatnosti pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade bol ten , že poškodzuje žalobcu vo finančnej oblasti. Aj súdna prax sa zjednotila na tom, že určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo, že žaloba vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je na mieste žaloba o splnenie povinnosti (§ 80 písm. b) O.s.p.). V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti, treba preto vždy považovať za neprípustné určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Uvedená zásada znamená, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b) O.s.p.( teraz podľa § 137 písm. c) CSP) 20. V prejednávanom spore by sa určovacou žalobou o neplatnosť pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade neodstránila spornosť a ochrana práv žalobcu a jeho oprávnených záujmov, lebo dôvody, ktoré ho viedli k podaniu žaloby smerovali k jeho nároku vyplývajúceho z poškodzovania jeho záujmov vo finančnej oblasti, pričom vyhovením žaloby by sa ochrana jeho práv nedosiahla a v praktickej rovine by nemala žiaden význam . Z uvedeného dôvodu na strane žalobcu nie je naliehavý právny záujem na takejto žalobe. Možno prisvedčiť záverom súdu prvej inštancie, že v spore nebolo preukázané, že pracovná zmluva bola uzatváraná v iný deň , ako tvrdil žalobca, že bola antidatovaná, ktorú skutočnosť žalobca nepreukázal žiadnym dôkazom a ktorá zostala len na úrovni jeho tvrdenia. K neštandardným mzdovým podmienkam dohodnutým medzi zamestnávateľom a žalovanou v 1. rade - zamestnankyňou ohľadom výšky mzdového ohodnotenia ( v prípade ich preukázania), je potrebné uviesť, že tieto samé o sebe nemôžu byť dôvodom neplatnosti celej pracovnej zmluvy. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že v čase uzavretia pracovnej zmluvy bol za žalobcu kompetentný konať konateľ spoločnosti K.. R. W. -žalovaný v 2. rade, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplynula z rozsudku 26Cb/55/2008 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 4Cob/117/2009 z 27.1.2010 a uzavrieť pracovnú zmluvu v takom znení, ako bolo prezentované v jej písomnom vyhotovení. Pracovnou zmluvou z 1.1.2008 ( bod VI. záverečné ustanovenia bod III.) sa zmluvné strany dohodli, že podpisom tejto zmluvy sa zároveň ruší pracovná zmluva z 1.10.2007 upravujúca vzájomné práva a povinnosti medzi nimi. 21. Pokiaľ ide o neplatnosť Dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade z dôvodu, že v uvedenom čase, keď bola dohoda uzavretá, neumožňoval zákon poskytnúť odstupné z iných dôvodov , než tých, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 76 ods. 1, 2 Zák. práce, odkazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/132/2007, je potrebné uviesť, že žalobca sa pred súdom domáha neplatnosti celej dohody o skončení pracovného pomeru, nie iba časti jej dojednania ohľadom výplaty odstupného. Žalobca pritom netvrdí, že pracovný pomer medzi ním a žalovanou na základe dohody o skončení pracovného pomeru nezanikol, akceptuje tento stav ale tvrdí, že žalobkyňa nemá nárok na výplatu odstupného , že jej časť jej už vyplatil, pričom sa pred súdom nedomáha vrátenia neprávom vyplatenej sumy žalovanej v 1. rade , čím by sa domáhal svojho práva. Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné rozsudok, aj čo do tohto nároku o neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru ako vecne správny potvrdiť. 22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. 23. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 24. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 25. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná a žalovaní v 1. a 2. rade trovy odvolacie konania nevznikli. 26. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).