Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Co/1016/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108221729 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7108221729.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a členiek senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Evy Feťkovej v právnej veci navrhovateľa: TRAST, spol. s r.o., so sídlom v Košiciach, Bardejovská 4, IČO: 36 179 094, proti odporcovi: H.. V. F., K.. XX.XX.XXXX, O. B. S., Š. XX, zastúpeného JUDr. Vlastimilom Klepáčom, advokátom so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, v konaní o zaplatenie 1.753.092,- Sk (t.j. 58.191,99 eur) s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 13C/208/2008-236 zo dňa 10.10.2014 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom návrh zamietol. Zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 4.610,59 eur, ktorú je navrhovateľ povinný zaplatiť právnemu zástupcovi odporcu X.. B. S. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok odôvodnil tým, že navrhovateľ podaným návrhom žiadal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 1.753.092,- Sk, (58.191,99 eur) titulom náhrady škody a náhradu trov konania. Podaný návrh odôvodňoval tým, že vykonával podnikateľskú činnosť v priestoroch nachádzajúcich sa v nehnuteľnosti na T.. O. B. S., B. W. B. W. S. V. R. S. H., R. S.-W. Q., S.. Ú. W. Q., G. K. J. B. Č.. XXXXX U. W. W. W. Č. XXX - G. W.. Predmetné priestory užíval na predaj športových potrieb a ošatenia ako nájomca na základe nájomnej zmluvy zo dňa 11.5.1999 uzatvorenej na dobu neurčitú s vtedajším vlastníkom priestorov spoločnosťou ACTIVREAL s.r.o., so sídlom Košice, Jesenského 8 ako prenajímateľom. Odporca sa stal vlastníkom vyššie uvedených nehnuteľnosti, v ktorých sa nachádzali prenajaté priestory a v zmysle § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) vstúpil do všetkých práv a povinnosti prenajímateľa vyplývajúcich aj z tohto nájomného vzťahu. Navrhovateľ sa o zmene vlastníka dozvedel až z listu spoločnosti ACTIVREAL s.r.o. zo dňa 25.01.2001. Navrhovateľ si podaným návrhom uplatnil proti odporcovi škodu, za ktorú zodpovedá podľa 420 ods. 1 OZ uplatňovanú v tomto konaní titulom náhrady ušlého zisku, ktorú vyčíslil ako sumu 401.180,- Sk, t.j. 13.316,736 eur predstavujúcu rozdiel predajnej ceny bez DPH vo výške 1.215.355,- Sk, za ktorú bolo možné tovar nachádzajúci sa v predajni ku dňu jeho odňatia odporcom predať a nadobúdacej ceny týchto vecí bez DPH vo výške 814.175,- Sk, za ktorú navrhovateľ tovar kúpil. Ďalšia suma 1.351.912,- Sk (44.875,257 eur) predstavuje súčet úrokov vo výške 17,6 % ročne, ktoré by získal, ak by uložil peňažné prostriedky rovnajúce sa predajnej cene bez DPH vo výške 1.215.355,- Sk v banke za jednotlivé obdobia takto: - k 19. aprílu 2003 sumu 213.902,- Sk, - k 19. aprílu 2004 sumu 213.902,- Sk, - k 19. aprílu 2005 sumu 213.902,- Sk, - k 19. aprílu 2006 sumu 213.902,- Sk, - k 19. aprílu 2007 sumu 213.902,- Sk, - k 19. aprílu 2008 sumu 213.902,- Sk, - k 1. augustu 2008 sumu 68.497,- Sk. Žalovaná suma vo výške 58.191,99 eur preto zodpovedá tomu, čo ušlo navrhovateľovi v dôsledku porušenia povinnosti odporcom, keď k zhabaniu tovaru došlo 19.04.2001 a navrhovateľ predpokladal, že k predaju tovaru by došlo najneskôr o rok, t.j. 19.04.2002. K odňatiu tovaru, ktorých vlastníkom bol navrhovateľ došlo tak, že dňa 19.04.2001 bola v notárskej kancelárii JUDr. Stanislava Furdu spísaná notárska zápisnica, podľa ktorej odporca otvoril priestory predajne navrhovateľa - Umbro a bol vykonaný súpis hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v priestoroch, ktoré odporca uložil na ním určené miesto. Vykonanie súpisu odporca oznámil navrhovateľovi listom z 19.04.2001 a skutočnosť, že si uplatňuje zádržné právo k spísaným veciam až listom z 30.04.2001. Navrhovateľovi bol tovar, ktorý mu odporca odňal, vydaný až dňa 27.03.2006 v exekučnom konaní vedenom na podklade exekučného titulu, ktorým bolo uznesenie Okresného súdu Košice I č.k. 20C/976/01 27 z 24.06.2002. Odporca tak zhabal navrhovateľovi jeho hnuteľné veci, ktoré sa nachádzali v priestoroch K. T. O. Č.. X B. S. aj napriek tomu, že nájomný vzťah na základe platne uzatvorenej nájomnej zmluvy naďalej trval, a teda zádržné právo mu zákonne nevzniklo. Skladovaním hnuteľných vecí odňatých nezákonne navrhovateľovi, odporca po dobu takmer 5 rokov zadržiaval, čím došlo k ich značnému znehodnoteniu. Odporca s podaným návrhom nesúhlasil a vzniesol námietku premlčania, keďže k zhabaniu vecí z jeho strany dňa 19.4.2001, keď navrhovateľovi bol tovar odporcom odobratý, a teda navrhovateľ vedel o druhu a rozsahu škody s dostatočným spôsobom určitosti už dňa 19.06.2003 kedy tovar prevzal a pre zistený stupeň poškodenia ho odmietol prevziať. Nasledujúceho dňa 20.06.2003 mu tak začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku na súde, keďže k uplatneniu nároku cestou súdu došlo až dňa 14.08.2008. Ďalej poukázal na to, že škodu si sčasti zapríčinil aj navrhovateľ tým, že si tovar neprevzal bezprostredne po tom, ako ho na prevzatie tovaru vyzval, a to dňa 19.06.2003. Taktiež namietal výpočet náhrady škody, pretože ak by navrhovateľovi vznikla škoda vo výške žalovanej sumy, nemohlo k nej dôjsť v príčinnej súvislosti s konaním odporcu a preto za ňu ani odporca nemôže zodpovedať. Zdôraznil, že nakoľko bol navrhovateľ prítomný pri spisovaní tovaru notárom JUDr. Stanislavom Furdom, už dňa 19.04.2001 vedel o tom, kto za prípadnú škodu zodpovedá, ako aj o výške vzniknutej škody vo výške 44.875,257 eur. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil v zmysle § 100 ods. 1 OZ, § 101 OZ, § 106 ods. 1, 2 OZ, § 420 ods. 1 OZ, § 442 ods. 1 OZ. Z pripojeného spisu Okresného súdu Košice I sp.zn. 25C/388/2009 bolo súdom prvého stupňa zistené, že v tomto konaní navrhovateľ žaluje odporcu o zaplatenie 775.111,- Sk (25.728,97 eur) titulom náhrady škody na zadržaných hnuteľných veciach v prevádzke na ulici O. Č.. X B. S.. V tomto konaní žalovaná suma tvorí rozdiel nadobúdacej ceny vecí nachádzajúcich sa v prenajatých priestoroch na ulici O. Č.. X B. S.H. ku dňu 18.04.2001 vo výške 814.175,- Sk a všeobecnej hodnoty vráteného tovaru vo výške 39.064,- Sk stanovenej súdnym znalcom na základe vykonaných ohliadok, za ktorú navrhovateľ tento poškodený tovar predal. Medzitýmnym rozsudkom vydaným v tomto konaní dňa 27.02.2012 súd rozhodol tak, že základ uplatneného nároku navrhovateľa je daný. V tomto konaní súdom prvého stupňa vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že odporca si uplatnil svoje zádržné právo voči hnuteľným veciam vlastnícky patriacich navrhovateľovi, ktoré sa nachádzali na ulici O. Č.. X B. S. a tieto veci spísal v notárskej zápisnici JUDr. Stanislava Furdu pod č. N/184/2001, Nz/184/2001 zo dňa 19.04.2001, pričom pri súpise týchto vecí bol prítomný aj navrhovateľ a odporca ho písomne aj dňa 19.04.2001 upovedomil o vykonaní súpisu týchto vecí a o uplatnení svojho zádržného práva k zhabaným veciam. Vzhľadom k tomu, že odporca vzniesol v konaní námietku premlčania nároku navrhovateľa, súd prvého stupňa sa ako prvé zaoberal otázkou, kedy začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba navrhovateľovi na uplatnenie svojho nároku voči odporcovi. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa skúmal, kedy sa navrhovateľ dozvedel o výške škody - ušlom zisku, ktorý si uplatňoval v časti o zaplatenie sumy 401.180,- Sk (13.316,736 eur), ako rozdiel medzi cenou, za ktorú bolo možné predať vecí zhabané odporcom a cenou, za ktorú veci navrhovateľ nadobudol. Mal za to, že dvojročná premlčacia lehota začala plynúť nasledujúci deň po zadržaní veci odporcom, keďže už pri súpise vecí navrhovateľ vedel o nadobúdacích hodnotách zadržaných vecí, vedel aj o predajných cenách vecí, teda cene, za ktoré ich chcel predať, keďže sám v žalobe poukázal na to, že žalovaná suma 58.191,99 eur je to, čo mu ušlo v dôsledku porušenia povinnosti odporcom, nakoľko k zhabaniu tovaru došlo 19.04.2001 a on predpokladal, že k predaju tovaru by došlo najneskôr o rok, teda 19.04.2002. Teda konštatoval, že dňa 19.04.2001 - v čase súpisu tovaru navrhovateľ vedel, kto za túto škodu zodpovedá, keďže veci mu zadržal odporca. Súd prvého stupňa poukázal aj na to, že z listu zo dňa 30.04.2001 (správne podľa odvolacieho súdu, čo vyplýva z obsahu spisu dňa 19.04.2001) mal navrhovateľ vedomosť, že veci mu zadŕžal odporca, keďže písomne na tento list odpovedal dňa 22.05.2001. K plynutiu subjektívnej premlčacej doby tak došlo odo dňa 20.04.2001 a táto lehota uplynula najneskôr 20.4.2003, prípadne dňa 22.05.2003. Preto tvrdenie navrhovateľa, že sa dozvedel o výške škody zo znaleckého posudku Ing. Barošovej je irelevantné, pretože v znaleckom posudku je uvedená výška škody (nie ušlý zisk) na tovare zhabanom odporcom ku dňu 27.03.2006. K plynutiu objektívnej trojročnej premlčacej doby súd prvého stupňa uviedol, že nakoľko ku škode došlo po uplatnení zadržaného práva odporcu na veci patriace navrhovateľovi, t.j. 20.04.2001, trojročná premlčacia lehota a uplynula 20.4.2004. Keďže navrhovateľ podal žalobu na súd prvého stupňa až dňa 14.08.2008 a odporca vzniesol námietku premlčania, súd prvého stupňa z dôvodu premlčania nároku navrhovateľa návrh navrhovateľa zamietol. K výške ušlého zisku, ako aj uplatneniu nároku vo výške 44.875,257 eur súd prvého stupňa uviedol, že v tejto časti navrhovateľ ani neuniesol dôkazné bremeno o výške a existencii ušlého zisku, keďže nepreukázal, o aký konkrétny (nie hypotetický) presne určený majetkový prospech by prišiel ako poškodený v dôsledku protiprávneho konania odporcu - zadržania vecí pri pravidelnom chode vecí. Nakoľko svoje tvrdenia žiadnymi dôkazmi nepodložil a tým ich nepreukázal, súd prvého stupňa návrh aj z dôvodu nedôvodnosti uplatňovaného nároku zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal vyčíslenú náhradu trov konania v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p. teda, že konanie má inú vadu; ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhoval, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhovateľ sa domnieva, že súd prvého stupňa nedôvodne jeho návrh zamietol, keďže podaným návrhom žiadal súd, aby zaviazal odporcu na náhradu škody, ktorú spôsobil navrhovateľovi svojím protiprávnym konaním v podobe ušlého zisku. Náhrady skutočnej škody spôsobenej rovnakým konaním navrhovateľa sa domáha v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 25C/388/2009, ktorý navrhoval k tomuto konania pripojiť. Uviedol, že priznanie náhrady ušlého zisku v tomto konaní, ako aj náhrady skutočnej škody v konaní sp.zn. 25C/388/2009 uplatňuje na tomto skutkovom základe - navrhovateľ ako nájomca uzatvoril so spoločnosťou ACTIVREAL s.r.o. ako prenajímateľom 11.05.1999 nájomnú zmluvu v znení dodatkov, na základe ktorej užíval priestory na Bočnej ulici č. 6 v Košiciach, pričom odporca sa 26.06.2000 stal vlastníkom prenajatých priestorov a podľa § 680 ods. 2 OZ vstúpil do všetkých práv a povinností prenajímateľa. Dňa 19.04.2001 odporca zhabal textilné a kožené výrobky a doplnky vo vlastníctve navrhovateľa, nachádzajúce sa v prenajatých priestoroch, a to nezákonne, keďže Okresný súd Košice I vydal dňa 24.06.2002 predbežné opatrenie, ktorým odporcovi uložil zdržať sa všetkých úkonov porušujúcich nájomnú zmluvu a umožniť navrhovateľovi disponovať s hnuteľnými vecami v jeho vlastníctve. Tovar mu bol vrátený až dňa 27.03.2006 v exekučnom konaní vedenom na základe rozhodnutia súdu vydaného v konaní 20C/976/01 (uznesenie z 24.06.2002). Odporca veci, ktoré neoprávnene odňal z dispozície navrhovateľa, neuskladňoval starostlivo, umiestnil ich zrejme v nevýhodných podmienkach, čím došlo k ich znehodnoteniu a k vzniku škody, za ktorú zodpovedá odporca s poukazom na znalecký posudok Ing. Evy Barošovej č. 28/2006. V konaní nedošlo zo strany odporcu k spochybneniu odňatia vecí, ich vrátenia, keďže odporca namietal len výšku spôsobenej škody vo forme ušlého zisku a žiadal odpočítať spoluúčasť navrhovateľa na vzniknutej škode. Navrhovateľ poukazoval na konanie vedené pod sp.zn. 25C/388/2009, v ktorom je uplatnený nárok na základe rovnakých skutočností. V tomto konaní súd prvého stupňa taktiež posudzoval námietku odporcu týkajúcu sa premlčania nároku, ale inak, keď vo veci vyhlásil medzitýmny rozsudok, podľa ktorého základ uplatneného nároku na náhradu škody je daný, nakoľko žalovaný porušil povinnosť vyplývajúcu mu zo záväzkovoprávneho vzťahu a porušením tejto povinnosti spôsobil žalobcovi škodu, keď všetky hnuteľné veci z priestorov vypratal a tieto žalobcovi odovzdal až po niekoľkých rokoch a v stave, kedy boli poškodené, špinavé, pokrčené a zničené. Preto mal za to, že v tomto konaní, keďže k zamietnutiu návrhu došlo z dôvodu premlčania, súd prvého stupňa predmetnú vec nesprávne právne posúdil, keďže na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Citoval § 106 ods. 1 OZ, ako aj rozhodnutie NS ČR 2Cz/17/74 publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 38/1975 a poukazoval na preukázanú vedomosť poškodeného o vzniknutej škode, pričom nárok na náhradu škody tvorí nedeliteľný celok a premlčacia lehota plynie až vtedy, ak sa poškodený dozvie o celej škode. Ďalej na rozhodnutie NS ČR 3Cz 16/1978 publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. V 25/1980, kde pod pojmom „dozvie sa o škode“ § 106 ods. 1 OZ vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone, alebo o udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, či vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyjadriť (vyčísliť v peniazoch) aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Začiatok plynutia subjektívnej doby môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Preto mal za to, že subjektívna premlčacia doba v súvislosti so skutočnou škodou začala plynúť najskôr okamihom, kedy bol navrhovateľovi doručený znalecký posudok Ing. Evy Barošovej č. 28/2006, t.j. 14.08.2006. V tento deň bola ustálená hodnota odňatého tovaru ku dňu vrátenia veci navrhovateľovi. Neznamená to však, že v ten deň už musel byť schopný vyčísliť aj skutočnú škodu a už vôbec nie ušlý zisk. S poukazom aj na svedeckú výpoveď Ing. Barošovej v konaní 25C/388/2009, kde uviedla, že k odovzdaniu znaleckého posudku žalobcovi došlo 14.08.2006 a hodnotu poškodeného tovaru pred dátumom odovzdania znaleckého posudku navrhovateľ nepoznal. Poukazoval na nepremlčanie nároku uplatňovaného v tomto konaní v kontexte s vysloveným názorom súdu prvého stupňa o nepremlčaní nároku na náhradu škody v konaní 25C/388/2009, s ktorým sa stotožňoval. Uviedol, že fakt, že odporca zhabal navrhovateľovi veci neznamená, že navrhovateľ aj vedel o tom, že tieto bude odporca nesprávne skladovať, akú dobu ich bude nesprávne skladovať a ž budú poškodené a teda že mu vznikne aj iná škoda v podobe ušlého zisku a v akej výške. Aj keď navrhovateľ v čase zhabania vecí mohol na základe nadobúdacích dokladov vedieť za koľko tieto kúpil, tento bez odborných znalostí nemohol vedieť akú majú cenu pri vydaní a či tu vznikol ušlý zisk a v akej výške. Preto nemohol vedieť o tom aká je miera ich poškodenia a teda, či sa dajú napr. vyčistiť alebo opraviť a predať za nižšiu cenu, alebo či sa napr. vyčistiť alebo opraviť nedajú a nie je možné ich predať vôbec alebo iba za podstatne nižšiu cenu. Navrhovateľ takýmito odbornými znalosťami nedisponoval, preto si nechal hodnotu poškodených vecí oceniť znaleckým posudkom. Dokonca nemohol jednoznačne vedieť ani kto za poškodenie vecí zodpovedá. Sám odporca sa v konaní 25C/388/2009 bránil, že za poškodenie vecí nezodpovedá. Taktiež nesúhlasil s konštatovaním súdu prvého stupňa, že výšku škody (nie ušlý zisk) na tovare zhabanom odporcom vedel ku dňu 27.03.2006, keďže znalkyňa v tomto znaleckom posudku určila len všeobecnú hodnotu tovaru ku dňu jeho vrátenia navrhovateľovi a nie výšku škody. Až preštudovaním doručeného znaleckého posudku, stotožnením sa s jeho obsahom, sa navrhovateľ mohol dozvedieť, aká je miera poškodenia veci, ktoré mu zhabal a neskôr neoprávnene zadržal odporca. Pokiaľ navrhovateľ ale nemal vedomosť o tom, či škoda mu vznikla, nemohol mať vedomosť ani o výške skutočnej škody ani o výške ušlého zisku. Ním navrhnuté znalecké dokazovanie na pojednávaní konané dňa 19.09.2004 k určeniu výšky ušlého zisku, súd prvého stupňa ale nenariadil, a na tomto pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené aj keď zo zápisnice z tohto pojednávania nevyplýva, že súd navrhnuté znalecké dokazovanie odmietol a z akých dôvodov. Zároveň v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa len uviedol, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o výške a existencii ušlého zisku. Následne poukazoval na to, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na tieto skutočnosti - odporca zhabal navrhovateľovi tovar v roku 2001, zhabané veci mu vrátil až na základe núteného výkonu súdneho rozhodnutia v roku 2006. Znalecký posudok si nechal navrhovateľ vypracovať až v roku 2006, keďže odporca ho stále ubezpečoval, že sa na náhrade škody dohodnú, ale k dohode doposiaľ nedošlo. Poukazoval aj na to, že súd prvého stupňa ak chcel návrh zamietnuť z dôvodu premlčania, mal tak urobiť na prvom pojednávaní po vznesení námietky premlčania a nie až po viac ako 6 rokoch po doručení návrhu na začatie konania, vychádzajúc zo zásady hospodárnosti konania, ako aj ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej súd posudzuje otázku premlčania prednostne. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal navrhovateľ v zákonnej lehote, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok v súlade s § 156 ods. 1 O.s.p. verejne vyhlásil po tom, čo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku dňa 28.01.2016 o 09,05 hodine v pojednávacej miestnosti č.d. 221/II. poschodie oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 18.01.2016. Navrhovateľ v odvolaní uplatňuje odvolacie dôvody uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p., teda, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vadami konania podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p., ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami O.s.p.), pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti, ku ktorým došlo počas konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ide napr. o nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 101 ods. 1 O.s.p.) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 120 ods. 1 prvá veta O.s.p.), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, aj keď pre to neboli splnené podmienky (§ 115 ods. 1 O.s.p.) a pod. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami O.s.p., napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.), svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O.s.p., účastníkovi v rozpore s § 123 O.s.p. nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. je daný aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, keďže ide o vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Judikatúra Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) už dávnejšie dospela k záveru, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) inú vadu konania vyjadrenú v ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. (napr. sp.zn. 3Cdo/249/2008, 3Cdo/290/2009, 3Cdo/138/2010, 3Cdo/49/2011, 3Cdo/165/2011, 3Cdo/84/2012, 3Cdo/49/2013, 3Cdo/18/2013, 1Cdo/140/2009, 1Cdo/181/2010, 2MCdo/18/2008, 2Cdo/83/2010, 4Cdo/310/2009, 5Cdo/290/2008, 5Cdo/216/2010, 6Cdo/25/2012, 7Cdo/52/2011, 7Cdo/109/2011 a 1ECdo/10/2014). Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, rovnako v náleze z 30.1.2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 a v náleze z 27.3.2014 IV. ÚS 196/2014. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko dáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky relevantné skutkové a právne otázky. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., je daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. K tomuto odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné, ďalej dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo keď výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny predpis ale ho nesprávne vyložil, prípadne vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska rozsahu a spôsobu vykonania dôkazov ako aj ich hodnotenia na zistenie skutkového stavu veci dospel k záveru, že dokazovanie vo veci bolo vykonané v zmysle ust. § 120 a nasl. O.s.p. a výsledky hodnotenia dôkazov zodpovedajú tomu čo malo byť, prípadne bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až 135 O.s.p., pretože súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci z hľadiska spôsobilosti preukázať právne významných skutočností potrebných na rozhodnutie súdu vo veci vzhľadom na vznesenú námietku premlčania. Preto namietané nevykonanie dôkazu navrhnutého navrhovateľom na pojednávaní dňa 19.9.2014, a to znaleckého dokazovania na zistenie výšky spôsobenej škody v podobe ušlého zisku, vzhľadom na dôvodnosť vznesenej námietky premlčania podľa odvolacieho súdu zodpovedalo požiadavke hospodárnosti konania a jeho vykonanie nebolo potrebné a rozhodujúce pre rozhodnutie súdu prvého stupňa. Aj keď súd prvého stupňa nevykonanie tohto dôkazu v odôvodnení napadnutého rozsudku bližšie neodôvodnil odvolací súd s poukazom na ust. § 212 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci uvádza, že na toto procesné pochybenie súdu prvého stupňa nie je potrebné prihliadať. Napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa preto nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu a ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo, aby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne interpretoval. Odvolací súd uvádza, že odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p. v prejednávanej veci neboli preukázané. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Keďže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku sa obmedzuje len na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia o tieto ďalšie dôvody: Podľa § 420 ods. 1, 2, 3 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Podľa § 442 ods. 1 OZ uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Citované ustanovenie pri určovaní rozsahu náhrady škody rozoznáva skutočnú škodu a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie majetku poškodeného (prípadne náklady potrebné na to, aby sa dosiahol predchádzajúci stav). Pod ušlým ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený mohol získať, nebyť vzniku škody. Odvolací súd uvádza, že nárok na náhradu skutočnej škody je predmetom konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 25C/388/2009. V tomto konaní si uplatnil navrhovateľ nárok na náhradu škody vzniknutú mu vo forme ušlého zisku. Súd prvého stupňa z dôvodu vznesenej námietky premlčania návrh navrhovateľa zamietol, keď vychádzal z toho, že navrhovateľ bol prítomný pri súpise hnuteľných vecí dňa 19.04.2001 a už vtedy mal vedomosť o nadobúdacích hodnotách zadržaných vecí a vedel aj o ich predajných cenách, teda cenách, za ktoré ich chcel predať. V žalobe tvrdil, že žalovaná suma vo výške 58.191,99 eur je to, čo mu ušlo v dôsledku porušenia povinnosti odporcom. K zhabaniu tovaru došlo dňa 19.04.2001 a navrhovateľ predpokladal, že k jeho predaju by došlo najneskôr o rok, teda 19.04.2002. Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ v čase súpisu zadržaného tovaru vedel, kto za škodu zodpovedá, keďže tovar zadržal odporca. Je irelevantné tvrdenie navrhovateľa, že sa dozvedel o výške škody zo znaleckého posudku. Výška škody skutočnej nemá vplyv na uplatnenie nároku navrhovateľa na náhradu škody vo forme ušlého zisku uplatneného v tomto konaní, keďže ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody; inak povedané v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať. Odvolací súd k odvolacej námietke odvolateľa - navrhovateľa týkajúcej sa premlčania práva s odkazom na plynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorá plynie v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby uvádza: Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví (§ 106 ods. 1. a 2 OZ). Ustanovenie § 106 OZ upravuje premlčaciu dobu vo vzťahu ku všetkým právam na náhradu škody. Táto premlčacia doba sa uplatní vo vzťahu k ustanoveniam § 420 a nasl. OZ, ale aj vo vzťahu k tým ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú zodpovednosť za škodu v rámci špecifických právnych vzťahov (pozri napr. § 42 a § 510 OZ a pod.). Pri práve na náhradu škody je teda stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Ich začiatok je stanovený samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej udalosti, subjektívna plynie odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Ich vzájomný vzťah je taký, že sú od seba nezávislé, čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca, a ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby teda platí zásada, že lehota zo subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr ako lehota s objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. V tejto súvislosti môžu nastať rôzne okolnosti plynutia subjektívnej doby premlčania. Občiansky zákonník viaže premlčanie práva z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby na časovú podmienku uplynutia dvojročnej doby na vedomosť poškodeného - o škode a kto za ňu zodpovedá. Premlčacia doba začína plynúť dňom, kedy sa poškodený skutočne (nie iba predpokladane) dozvedel o škode, t.j. kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu, ktorú možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde a ďalej o tom, kto za škodu zodpovedá (porovnaj R 38/1975). Pojem „dozvie sa o škode“ (§ 106 ods. 1 OZ) vyjadruje teda nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo o udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyjadriť, vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde (Z IV, str. 634 ods. 3). Nie je potrebné, aby poškodený poznal rozsah (výšku) škody presne (napr. na základe odborného posudku), ale v zmysle ust. § 106 ods. 1 OZ sa poškodený dozvie o škode vtedy, keď má údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o náhradu škody na súde, t.j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia (Rozhodnutie NS ČR z 29.11.2006 sp.zn. 25Cdo/721/2005). K vedomosti o škodcovi a k plynutiu subjektívnej premlčacej doby treba poukázať na tú skutočnosť, že poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá v zmysle § 106 ods. 1 OZ, v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (R/16/2014). Vychádzajúc z uvedeného zdôvodnenia plynutia dvojročnej premlčacej doby pri práve na náhradu skutočnej škody ako aj práv na náhradu ušlého zisku - prameniacej z vedomosti poškodeného o škode a kto za ňu zodpovedá, odvolací súd poukazuje na nedôvodnosť odvolacích námietok navrhovateľa. Navrhovateľ mal vedomosť o existencii škody a kto za túto škodu zodpovedá, už v čase súpisu hnuteľných vecí dňa 19.04.2001, (viď notárska zápisnica JUDr. Stanislava Furdu č. N/184/2001, Nz/184/2001), nakoľko bol pri súpise veci prítomný, tak ako to správne súd prvého stupňa uviedol. Zároveň mal vedomosť, ktoré veci patriace do jeho vlastníctva mu boli odporcom zadržané. Ako vlastník týchto vecí, čo je v konaní nesporné, disponoval aj dokladmi viažucimi sa k nákupnej cene týchto vecí a mohol už vtedy, vyčísliť ušlý zisk, pretože v čase súpisu zadržaných hnuteľných vecí vedel, o ktoré veci ide, za akú cenu ich kúpil a za akú cenu by ich mohol predať, keď sám predpokladal, že k predaju tovaru by došlo najneskôr o rok, teda 19.04.2002. Uvedenú skutočnosť uviedol aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 7 v ods. 3, 4 a odvolací súd s jeho názorom súhlasí (viď rozhodnutie NS ČR z 29.11.2006 sp.zn. 25Cdo/721/2005 ako aj R 38/1975). Nakoľko subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku navrhovateľa na náhradu škody titulom ušlého zisku začala plynúť dňom 20.04.2001 a uplynula dňa 20.04.2003 a keďže žaloba bola na súd podaná dňa 14.08.2008 odvolací súd konštatuje, že odporca dôvodne vzniesol námietku premlčania. Navyše nárok navrhovateľa je premlčaný aj vzhľadom na márne uplynutie trojročnej objektívnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť dňom 20.04.2001 a uplynula dňa 20.04.2004 v zmysle § 106 ods. 1, 2 OZ. Vzhľadom k tomu je odvolacia námietka navrhovateľa viažuca sa k začiatku plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby najskôr až od doručenia znaleckého posudku Ing. Evy Barošovej č. 28/2006, v ktorom došlo k vyčísleniu náhrady škody, nedôvodné. K odvolacej námietke navrhovateľa, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi odvolací súd uvádza: Súdna prax a rovnako aj právna teória pod premlčaním teda rozumie márne uplynutie doby ustanovenej zákonom na vykonanie práva. Znamená to výrazné oslabenie subjektívneho práva účastníka, keďže premlčaním síce jeho nárok nezaniká, nemôže byť však súdom priznaný, ak povinný pred súdom čelí uplatnenému právu námietkou premlčania. Nárok oprávneného účastníka trvá aj naďalej, stáva sa však prostredníctvom súdu nevymáhateľným. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v ustanovenej premlčacej dobe, teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, keď až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa, a tak sa do záväzkových právnych vzťahov účastníkov vnáša právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak povedané, že právo patrí bdelým). Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo; na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje (vedie) veriteľa k včasnému vykonaniu svojho práva. Ide tu o predvídané právne postupy účastníkov záväzkových právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú účelu premlčania. Nemožnosť priznať oprávnenému subjektu premlčané právo nastane až vtedy, keď sú splnené tieto skutočnosti: a) uplynie právnym predpisom vymedzeného času (premlčacia doba), b) nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby, c) povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie námietku premlčania. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.7.2009, sp. zn. 1MCdo/8/2008). Rovnako je možné poukázať na rozhodnutia českých súdov, keďže právna úprava inštitútu premlčania je v oboch právnych poriadkoch v podstate totožná. Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 23.2.2006, sp. zn. 33Odo/1174/2005: „Zmyslom úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je nútiť oprávnený subjekt (veriteľa) pod určitou sankciou k tomu, aby vykonal svoje práva včas, t.j. v primeraných (premlčacích) dobách na súde, a tak, aby donekonečna, a teda neúnosne nemohol odďaľovať požiadavku splnenia od povinného subjektu (dlžníka). Právna úprava premlčania tým sleduje cieľ čeliť vzniku a existencii dlhotrvajúcich práv a povinností často sprevádzaných aj ich určitou neistotou, nejasnosťou a pochybnosťou. Ak možnosť premlčania nároku má plniť donucovaciu funkciu voči veriteľovi , potom zároveň prispieva k tomu, aby dlžník nebol po časovo neobmedzenú dobu vystavený zo strany veriteľa hrozbe podania úspešnej žaloby.“ Z rozhodnutia Ústavného súdu ČR z 11.5.2000, sp. zn. III. ÚS 158/99: „Účelom premlčania je jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv (pohľadávok), jednak čeliť tomu, aby dlžníci neboli, pokiaľ ide o ich povinnosti, vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdov. Tým inštitút premlčania v súlade s požiadavkou právnej istoty bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv a nim zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie po uplynutí dlhšej doby, vždy späté s určitou spornosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu je poskytnutá námietkou premlčania ako účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými negatívnymi dopadmi dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv. Je potom na úvahe tohto povinného subjektu, či námietku premlčania uplatní, alebo nie. Súčasne treba pripomenúť, že Občiansky zákonník zdôrazňuje aj vlastné pričinenie subjektov, pokiaľ ide o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky, aby nedochádzalo k ch ohrozovaniu a poškodzovaniu.“ Obdobne uviedol Najvyšší súd SR v dôvodoch rozsudku z 1.5.2005, sp. zn. 1Cdo/148/2004 (ZSP 30/2005), kde okrem účelu právnej úpravy inštitútu premlčania, riešil aj rozpor práva uplatniť námietku premlčania s dobrými mravmi (§ 3 OZ), čo je aj odvolacou námietkou navrhovateľa. „Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 10 ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a pod. Dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.“ Vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj citované rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR a SR a Ústavného súdu ČR k otázke premlčania, ako aj k rozporu práva uplatniť námietku premlčania s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že napadnutému výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky navrhovateľa nedôvodné a preto odvolací súd napadnutý rozsudku potvrdil ako vecne správny, ako aj s ním súvisiaci výrok o trovách konania podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže navrhovateľ bol v odvolacom konaní neúspešný a úspešný odporca si ich náhradu nežiadal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č.757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.