Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Co/497/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109227680 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7109227680.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a sudcov JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Dany Bystrianskej, v spore žalobkyne: P.. M. Z., S.., H.. XX. XX. XXXX, C. N. E., E. X, s adresou pre doručovanie v K., A.. Z. 3 štátna občianka SR, proti žalovanej: Technická univerzita v Košiciach, Stavebná fakulta, so sídlom v Košiciach, Vysokoškolská 4, IČO: 00397610, zastúpenej JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, o zaplatenie náhrady mzdy a ďalších náhrad z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 12. 03. 2015 č.k. 39C/446/2009-594 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 3.960,20 eura s príslušenstvom, úroky z omeškania v sume 1.388,40 eura a vo výroku, ktorým bola v prevyšujúcej časti o zaplatenie náhrady mzdy a úrokov z omeškania žaloba zamietnutá. Z r u š u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 1.360,85 eura ako náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.360,85 eura od 01. 07. 2009 do zaplatenia a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Košice I (ďalej len "súd prvej inštancie") rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.960,20 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 382,79 eur od 13. 09. 2008 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 869,18 eur od 13. 10. 2008 do zaplatenia, vo výške 6,5 % ročne zo sumy 395,55 eur od 13. 11. 2008 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 395,55 eur od 13. 02. 2008 do zaplatenia, vo výške 10,5 % ročne zo sumy 395,55 eur od 13. 01. 2009 do zaplatenia, vo výške 10 % ročne zo sumy 395,55 eur od 13. 02. 2009 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 211,90 eur od 13. 03. 2009 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 140,36 eur od 13. 04. 2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 395,55 eur od 13. 05. 2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 395,55 eur od 13. 06. 2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 395,55 eur od 13. 07. 2009 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 87,12 eur od 21. 05. 2011 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.388,40 eur titulom úrokov z omeškania z plnenia peňažného dlhu za 9 mesiacov náhrady mzdy do 20. 05. 2011, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.360,85 eur ako náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.360,85 eur od 01. 07. 2009 do zaplatenia, taktiež do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania si súd vymienil rozhodnúť samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej. 2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa ako zamestnankyňa domáhala voči žalovanej ako zamestnávateľovi nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru a ktoré pozostávajú po viacerých úpravách petitu zo sumy 6.700,55 eur titulom náhrady mzdy s príslušenstvom, sumy 1.414,32 eur titulom úrokov z omeškania z plnenia peňažného dlhu za 9 mesiacov náhrady do 20. 05. 2011, sumy 1.397,50 eur s prísl. titulom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a úmyselným konaním proti dobrým mravom nevyplatením zložky platu, osobného príplatku za dobu od 01. 11. 2007 do 30. 06. 2009, sumy 1.183,81 eur s prísl. titulom náhrady ujmy spôsobenej znemožnením výkonu práce a náhrady mzdy za 13 plat v roku 2007 a 2008 a sumy 1.367,26 eur s prísl. titulom náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku. 3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 1 ods. 4, § 13 ods. 1 - 5, § 33 ods. 1, 2 a 4, § 42 ods. 1, § 54, § 77, § 79 ods. 1, ods. 2, § 101, § 102, § 116 ods. 1 - 3, § 142 ods. 1 - 3, § 192 ods. 1, 2, § 217 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, § 2 ods. 3, § 74 ods. 1, § 77 ods. 1, § 80 ods. 1, 2 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 1 ods. 4 zákona, § 2 ods. 1, § 1 ods. 1 písm. f/, § 4 ods. 1, § 10 ods. 1 - 3, § 29 ods. 1 až 4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, § 1 ods. 2, § 3 ods. 1 zákona č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 1, § 2 ods. 1 - 4, § 6 ods. 1, 2, § 8 ods. 1, § 9 ods. 1 - 4 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon), § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3, § 10a nar. vlády č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka vzal za preukázané, že otázka neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne ako zamestnankyne so žalovanou ako jej zamestnávateľom bola ustálená v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 39C/221/2007, kde rozsudkom zo dňa 23. 07. 2010, právoplatným dňa 16. 09. 2010 bolo určené, že ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou vykonané listom žalovanej s označením výpoveď pod ev. č. D 206/105001/2007 zo dňa 26. 07. 2007, doručeným žalobkyni v deň 26. 07. 2007, je neplatné. 4. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu mzdy a ktorý žalobkyňa uplatňovala vo výške 6.700,55 eur, súd prvej inštancie aplikujúc ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného v čase doručenia výpovede žalobkyni, t.j. 31. 08. 2007 uzavrel, že tento je čiastočne dôvodný. V tej súvislosti vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa bola v evidencii Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny ako uchádzačka o zamestnanie evidovaná a poberala dávky v nezamestnanosti, spolu za pol roka evidencie v sume 54.000,- Sk (9 x 6.000,- SK), čo činí 1.792,47 eur. Žalobkyňa si v tomto období aktívne hľadala zamestnanie, aj v odbore, ktorý vyštudovala a v ktorom pracovala aj u žalovanej, opätovne sa zúčastnila výberového konania na miesto vysokoškolského učiteľa u žalovanej, v ktorom nebola úspešná, avšak hľadala si zamestnanie aj u iných zamestnávateľov v stavebnej a iných oblastiach. Počnúc 09. 06. 2008 sa zamestnala na Úrade verejného obstarávania v Bratislave, kde dosahovala príjem cca o 4.000,- Sk až 5.000,- Sk nižší ako u žalovanej. Žalobkyni vznikli ďalšie mimoriadne výdavky na cestovné v smere Košice a Bratislava a späť, ako aj výdavky vynaložené v súvislosti s ubytovaním najskôr v H. a neskôr N. K. u príbuzných. Aj keď vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobkyňa neuhrádzala týmto osobám „nájom“, možnosť ubytovania u príbuzných vynahrádzala nákupmi potravín a pod. V súvislosti s novým zamestnaním sa žalobkyňa musela nanovo vzdelávať v oblasti právnych predpisov súvisiacich s predmetom jej výkonu práce. V rámci prebiehajúceho súdneho sporu žalovaná dňa 20. 05. 2011 uhradila žalobkyni sumu 5.252,85 eur ako náhradu mzdy za prvých 9 mesiacov (za obdobie november 2007 - júl 2008 vrátane). Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu mzdy za ďalšie obdobie, t.j. za ďalších 11 mesiacov počnúc augustom 2008 do júna 2009 vrátane, súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa sa v tomto období zapojila do riadneho pracovného procesu, t.j. bola plne zárobkovo činná. Nebola teda už nezamestnaná, bez príjmu, v čom súd prvej inštancie videl platné dôvody na zníženie náhrady mzdy za ďalších 11 mesiacov v súlade s ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce. V tej súvislosti prihliadol na to, že žalobkyňa v novom zamestnaní dosahovala príjem cca o 4.000,- až 5.000,- Sk nižší v porovnaní s príjmom dosahovaným u žalovanej, v nevyhnutnej miere sa jej zvýšili výdavky na cestovné z miesta bydliska E. do zamestnania v C., resp. do miesta jej dočasného bývania v H. a následne v K. u príbuzných a neposlednom rade išlo o zamestnanie, kedy žalobkyňa nepracovala vo svojom vyštudovanom odbore, nemohla tak využiť svoju predošlú prax vedecko výskumného pracovníka, musela sa po mnohých rokoch prispôsobiť a preorientovať na inú oblasť. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti a osobitosti konkrétneho prípadu súd prvej inštancie pristúpil k zníženiu náhrady mzdy za toto obdobie o 1/3 a priznal žalobkyni 2/3 z celkovej možnej náhrady mzdy. Vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy vo výške 593,33 eur. Za prvých 9 mesiacov (november 2007 - júl 2008 vrátane) táto suma činí 593,33 eur x 9 mesiacov = 5.339,97 eur, pričom žalovaná z tejto sumy uhradila žalobkyni v priebehu konania sumu 5.252,85 eur. Preto žalovanú zaviazal na doplatok rozdielu vo výške 87,12 eur (5.339,97 eur - 5.252,85 eur, t.j. náhrada mzdy za prvých 9 mesiacov). Následne za obdobie od augusta 2008 do júna 2009 vrátane priznal žalobkyni 2/3 z celkovej náhrady, t.j. mesačne zo sumy 593.33 eur priznal sumu 395,55 eur, pričom prihliadol aj na to, či žalobkyni v tom ktorom mesiaci bolo poskytnuté nemocenské poistenie (ošetrovné, resp. nemocenské), a za tieto dni náhradu mzdy žalobkyni nepriznal. Doplatok náhrady mzdy tak predstavuje: - v mesiacoch 10/2008 - 1/2008, 4/2009 - 6/2009 priznal za mesiac 395,55 eur (395,55 eur x 7 = 2.768,85 eur, - v mesiaci 08/2008 s prihliadnutím na vyplatené ošetrovné za 1 deň 01. 08. 2008 priznal zo sumy sumu 382,79 eur (31 dní v mesiaci x 30 dní), - v mesiaci 09/2008 s prihliadnutím na 2 dni nemocenskej (15. 09. -16. 09.) priznal zo sumy : 395,55 eur sumu 369,18 eur (za 28 dní v mesiaci, ktorý mal 30 dní), - v mesiaci 2/2009 s prihliadnutím na 13 dní nemocenskej (16. 02. - 28. 02.) priznal zo sumy 395,55 eur sumu 211,90 eur (za 15 dní v mesiaci, ktorý mal 28 dní), - v mesiaci 3/2009 s prihliadnutím na 20 dní nemocenskej (01.03. - 20. 03.) priznal zo sumy 395,55 eur sumu 140,36 eur (za 20 dní v mesiaci, ktorý mal 31 dní). Spolu takto priznal na doplatku 87,12 eur + 2.768,85 eur + 382,79 eur + 369,18 eur + 211,90 eur + 140,36 eur, čo spolu činí 3.960,20 eur. Spolu teda titulom náhrady mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru vychádzajúc z ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce priznal žalobkyni sumu 3.960,20 eur. 5. Spolu s takto priznanou istinou priznal žalobkyni aj úroky z omeškania z tej ktorej sumy za príslušný mesiac za použitia ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 10a, § 3 nar. vlády č. č. 87/1995 Z.z. Za obdobie do 31. 12. 2018 priznal úrok z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu a od 01. 01. 2009 priznal úrok z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyšší, ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu s prihliadnutím na výplatný termín u žalovanej 12. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Začiatok plynutia omeškania tak stanovil od 13. dňa nasledujúceho mesiaca za každý mesiac. Uzavrel, že žalobkyni patrí zákonný úrok z omeškania zo všetkých jednotlivých súm náhrady mzdy, tak ako tieto uviedol vo výrokovej časti rozhodnutia odkazujúc na uznesenie NS SR sp. zn. 2Cd 86/2001 z 31. 05. 2012. Úrok z omeškania pri doplatku náhrady mzdy vo výške 87,12 eur bol stanovený od dátumu 21. 05. 2011 do zaplatenia, pričom úrok z omeškania stanovil v sadzbe platnej ku dňu omeškania (13. 08. 2008), t.j. 9 mesiacov po uplynutí ukončenia pracovného pomeru, avšak od dátumu 21. 05. 2011, kedy došlo k úhrade náhrady mzdy zo strany žalovanej žalobkyni. 6. Pokiaľ žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.388,40 eur titulom úrokov z omeškania z plnenia peňažného dlhu za 9 mesiacov náhrady mzdy do 20. 05. 2011, pri výpočte úrokov z omeškania vychádzal zo sadzby 8,5 % ročne a dospel k výslednej sume 1.388,40 eur nasledovným výpočtom: - zo sumy 593,33 eur od 13. 12. 2007 do 20. 05. 2011 = 173,40 eur - zo sumy 593,33 eur od 13. 01. 2008 do 20. 05. 2011 = 169,12 eur - zo sumy 593,33 eur od 13. 02. 2008 do 20. 05. 2011 = 164,84 eur - zo sumy 593,33 eur od 13. 03. 2008 do 20. 05. 2011 = 160,83 eur - zo sumy 593,33 eur od 13. 04. 2008 do 20. 05. 2011 = 156,54 eur - zo sumy 593,33 eur od 13. 05. 2008 do 20. 05. 2011 = 152,40 eur - zo sumy 593,33 eur od 13. 06. 2008 do 20. 05. 2011 = 148,12 eur - zo sumy 593,33 eur od 13. 07. 2008 do 20. 05. 2011 = 143,97 eur - zo sumy 506,21 eur od 13. 08. 2008 do 20. 05. 2011 = 119,18 eur, spolu: 1.388,40 eur. Pri výpočte tejto sumy vychádzal zo skutočnosti, že 5.252,84 eur uhradila žalovaná žalobkyni dňa 20. 05. 2011, preto do tohto dátumu priznal nárok na úroky z omeškania. Neprihliadol k argumentácii žalovanej, že žalobkyňa zapríčinila oneskorené vyplatenie náhrady mzdy, keď neoznámila číslo účtu, na ktoré jej mala žalovaná plniť. Spôsoby uspokojenia nároku pracovnoprávnych vzťahoch upravuje § 33 Zákonníka práce, ktorý v prípade neurčeného miesta plnenia uvádza, že je ním bydlisko alebo sídlo toho, komu sa má plniť. Pokiaľ žalovaná mala pochybnosti o účte žalobkyne, mohla aj za účelom splnenia nároku riadne a včas zložiť sumu tiež do úschovy. 7. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni voči žalovanej taktiež nárok na zaplatenie 1.360,85 eur ako náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 01. 07. 2009 do zaplatenia vychádzajúc z ust. § 116 ods. 3 Zákonníka práce, keď uzavrel, že žalobkyni tento nárok titulom náhrady za nevyčerpanú dovolenku patrí. Vychádzal z toho, že pokiaľ žalobkyňa si nemohla vyčerpať dovolenku z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru, túto situáciu možno posúdiť ako prekážku na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 Zákonníka práce a situáciu vo všeobecnosti možno charakterizovať, že vznikla z objektívnych dôvodov, bez vplyvu zo strany zamestnanca. Keďže skončenie pracovného pomeru bolo vyhlásené za neplatné, vychádzal z premisy, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá, toto obdobie považoval za tzv. fiktívny výkon práce, preto náhrada za nevyčerpanú dovolenku žalobkyni patrí z dôvodu neumožnenia jej reálneho výkonu práce. Vychádzajúc z priemerného mesačného čistého zárobku vo výške 593,33 eur priznal žalobkyni nárok za nevyčerpanú dovolenku vychádzajúc z toho, že za obdobie november a december 2007 jej patrí 5 dní, za rok 2008 30 dní a za rok 2009 (január až jún) - 15 dní, čo spolu predstavuje 1.360,85 eur. 8. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie 1.397,50 eur s príslušenstvom titulom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a úmyselného konania proti dobrým mravom nevyplatením zložky platu, osobného príplatku za dobu od 01. 11. 2007 do 30. 06. 2009, ako aj sumy 1.183,81 eu s príslušenstvom titulom náhrady ujmy spôsobnej znemožnením výkonu práce a náhrady mzdy za 13-ty plat v roku 2007 a 2008 v tomto smere súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú. 9. Pokiaľ ide o 13. plat (tzv. „odmena“) ako aj osobný príplatok s nenárokovateľnými zložkami platu, tento nárok od žalovanej nemožno vynucovať. Takýto záver vyplynul z výpovedí svedkov, ako aj z prehľadu funkčných platov a priznaných „odmien“ tvorivých zamestnancov za roky 2007, 2008 a 2009, z čoho je zrejmé, že žalovaná v danom období nevyplatial „odmenu“ všetkým zamestnancom celoplošne, ako tvrdila žalobkyňa. Vyplácanie týchto tzv. 13. platov resp. „odmien“ nebolo u každého zamestnanca rovnaké a nárok nevznikol automaticky. Žalovaná v konaní predložila tabuľku, z ktorej vyplynulo, že za roky 2007 - 2009 niektorým zamestnancom odmeny vyplatené neboli. Predovšetkým išlo o zamestnancov zamestnaných na plný 100 % úväzok. Takýto nárok nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a na jeho výplatu sa nezaviazala žalovaná ani zmluvne. 10. Pokiaľ išlo o osobný príplatok, upravený v § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 553/2003 Z.z. z výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že ide o zložku platu, na ktorú má zamestnanec v každom prípade nárok a zamestnávateľ je povinný túto zložku vyplatiť. Avšak ani táto zložka platu nie je nárokovateľnou, preto žalovanú nemožno zaviazať na toto plnenie voči žalobkyni. Napriek povinnosti zamestnávateľa stanovenej v § 10 ods. 2 spomínaného zákona vyplatiť osobný príplatok, takáto povinnosť je stanovená len voči zamestnancom, ktorí sú explicitne v danom ustanovení uvedení, t.j. pedagogickým zamestnancom školy a školského zariadenia. Žalobkyňa však tieto podmienky nesplnila, nakoľko u žalovanej vykonávala vedeckovýskumnú činnosť, preto jej tento nárok nepatrí. 11. Vyplácanie osobného príplatku zamestnancom u žalovanej bolo definované vo Vnútornom platovom poriadku v článku 9 bod 1 ako „možnosť“, nie povinnosť, preto ani osobný príplatok nemožno považovať za nárokovateľnú zložku platu. Žalobkyňa navyše v relevantnom období od novembra 2007 do júna 2009 žiadnu mimoriadnu prácu u žalovanej nevykonávala, táto doba sa jej započítala len ako tzv. fiktívny výkon práce, preto nemožno hovoriť ani o ocenení jej mimoriadnych osobných schopností, dosahovaných pracovných výsledkov a nešlo ani o vykonávanie práce nad rámec pracovných povinností. Navyše osobný príplatok bol odňatý všetkým zamestnancom, teda voči všetkým žalovaná postupovala rovnako. 12. Tento nárok žalobkyni nepatrí ani titulom diskriminačného konania žalovanej. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že žalovaná realizovala opatrenia diskriminačného charakteru, pokiaľ jej odňala osobné príplatky a nepriznala tzv. 13. plat, nesprávne vydala potvrdenie o zamestnaní a pod., nedefinovala o akú diskrimináciu ide. Súd z vykonaného dokazovania uzavrel, že tzv. odňatie osobných príplatkov, resp. nevyplatenie trinásteho platu bolo realizované voči všetkým zamestnancom, preto tento postup nemožno považovať za diskriminačný. Ide o logický postup žalovanej, ktorá nevyplatila žalobkyni osobný príplatok, resp. 13. plat, keď v tom čase nebola v pracovnom pomere. Pokiaľ žalobkyňa svoj nárok uplatňovala titulom náhrady škody (okrem sumy žiadanej titulom náhrady mzdy), tento nárok jej nepatrí ani titulom všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu v zmysle § 192 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Predpokladom vzniku zodpovednosti je totiž vznik škody na strane zamestnanca, porušenie právnych povinností zo strany zamestnávateľa, resp. úmyselné konanie proti dobrým mravom a príčinná súvislosť medzi týmito dvomi predchádzajúcimi podmienkami. Postup zamestnávateľa, pokiaľ ukončí pracovný pomer so zamestnancom, nemožno považovať za protiprávne konanie, ale za výkon práva, preto nárok ani z tohto právneho dôvodu neobstojí. 13. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nárok žalobkyne v zostávajúcej časti zamietol. 14. O trovách konania si vymienil rozhodnúť zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej. 15. Proti tomuto rozsudku, a to voči výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu mzdy presahujúci priznanú sumu 3.960,20 eur s prísl. špecifikovaným vo výroku rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok v tejto časti zmenil tak, že vyhovie nároku žalobkyne na náhradu mzdy v plnom rozsahu a uloží žalovanej povinnosť zaplatiť jej 6.526,70 eur titulom náhrady mzdy s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 593,33 eur od 13. 09. 2008 do zaplatenia, zo sumy 593,33 eur od 13. 10. 2008 do zaplatenia, vo výške 6,5 % ročne zo sumy 593,33 eur od 13. 11. 2008 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 593,33 eur od 13. 12. 2008 do zaplatenia, vo výške 10,5 % ročne zo sumy 593,33 eur od 13. 01. 2009 do zaplatenia, vo výške 10 % ročne zo sumy 593,33 eur od 13. 02. 2009 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 593,33 eur od 13. 03. 2009 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 593,33 eur od 13. 04. 2009 do zaplatenia, zo sumy 593,33 eur od 13. 05. 2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 593,33 eur od 13. 06. 2009 do zaplatenia, zo sumy 593,33 eur od 13. 07. 2009 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 130,68 eur od 21. 05. 2011 do zaplatenia. Uplatnila náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. V dôvodoch odvolania vytkla súdu prvej inštancie, že pokiaľ pristúpil k zníženiu náhrady mzdy o 1/3, t.j. z pôvodne uplatnenej mesačnej náhrady mzdy vo výške 593,33 eur priznal sumu 395,55 eur, nepostupoval správne. V danom prípade neboli naplnené predpoklady na uplatnenie moderačného práva súdu, preto jej mal priznať požadovanú náhradu mzdy v plnej výške. Poukázala na to, že jej príjem u zamestnávateľa - Úradu pre verejné obstarávanie bol výrazne nižší ako ten, ktorý dosahovala u žalovanej. Reálne išlo o zníženie až o 5.000,- Sk, teda o 166 eur. Poukázala aj na tú skutočnosť, že mala zvýšené náklady spojené s výkonom práce v C., t.j. mimo jej bydliska, a to na cestovné, ubytovné a stravné. V tej súvislosti tieto náklady by neboli vznikli, pokiaľ by s ňou žalovaná neskončila pracovný pomer neplatne. Náklady na cestovné predstavovali približne 200 eur mesačne a súčasne z pochopiteľných dôvodov vykonávala cesty aj do miesta svojho trvalého bydliska jedenkrát týždenne. V mieste bydliska sa zdržiavala počas víkendov, čo malo vplyv na jej osobný, rodinný život a vzťah s jej rodinnými príslušníkmi. Zároveň poukázala na to, že aktívne si hľadala zamestnanie v blízkosti bydliska. Žiadnu pracovnú pozíciu neodmietla, avšak na trhu práce nebolo pre ňu vhodné pracovné miesto. Nie svojou vinou bola nútená cestovať za prácou takú vzdialenosť mimo miesta trvalého bydliska. Príbuzným, u ktorých bývala musela kompenzovať náklady na bývanie v súvislosti s pobytom v ich domácnosti. Práca vykonávaná u žalovanej bola vedeckou prácou, v ktorej bola značne publikačne a učiteľsky aktívna, pričom na Úrade pre verejné obstarávanie vykonávala prácu mimo rozsahu jej vzdelania. Nanovo sa musela vzdelávať. Navyše bola len v dočasnej štátnej službe, preto nebol predpoklad jej ďalšieho profesijného rastu v tejto oblasti. Súd prvej inštancie tieto kritériá v rozhodnutí spomenul, avšak ich nezohľadnil. Poukázala tiež na to, že žalovaná v priebehu konania spôsobovala prieťahy v konaní a snažila sa mariť vytýčené pojednávania. Poukázala tiež na rozhodnutia slovenského a českého najvyššieho súdu, ktoré v odvolaní aj konkrétne uviedla. 16. Proti rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie aj žalovaná, a to voči všetkým vyhovujúcim výrokom z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby v týchto výrokoch rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnila trovy odvolacieho konania. Pokiaľ ide o priznanú náhradu mzdy poukázala na tú skutočnosť, že žalovaná bola počas obdobia, za ktorý jej bola priznaná náhrada mzdy riadne zamestnaná (dokonca na ústrednom orgáne). Za dôležité považoval to, že u žalovanej sa pracovný pomer každé 4 roky končil bez ďalšieho, teda žalobkyňa mala povinnosť každé 4 roky absolvovať výberové konanie. Pracovný pomer totiž bol uzavretý na dobu určitú. Žalobkyňa preto musela byť vysporiadaná so situáciou, že pracovný pomer nemusí byť zachovaný do dôchodkového veku. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na prekonávanie značných vzdialeností cestou do zamestnania, pokiaľ bývala v Nitre či v Senci, cesta do 30 km podľa názoru odvolateľky nepredstavuje enormné navýšenie výdavkov. Bývanie u príbuzných taktiež nezakladá automaticky úhradu nájomného. Žalobkyni nič nebránilo, aby sa naďalej venovala publikovaniu, či uchádzala sa o zamestnanie vo vyštudovanom odbore. Žalovaná uviedla, že žalobkyni nevznikol nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, nakoľko v zmysle ustálenej judikatúry a aplikačnej praxe náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy. Poukázala v tej súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. sp. zn. 3Cdo 6/2008. V tej súvislosti poukázala na to, že žalobkyňa v novom zamestnaní mala nárok na dovolenku, preto už aj z tohto dôvodu náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku jej nemôže patriť. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, poukázala na to, že mala záujem o dobrovoľné plnenie nárokov patriacich žalobkyni a za tým účelom žalobkyňa bola opakovane vyzývaná telefonicky a e-mailom na poskytnutie informácií o čísle účtu, na ktorý by žalovaná mohla finančné prostriedky žalobkyni poslať. Žalobkyňa však nespolupracovala. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná mohla plniť zložením do úradnej úschovy, ide o zákonnú možnosť a nie povinnosť v zmysle § 33 ods. 4 Zákonníka práce. 17. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu pokiaľ ide o vyhovujúce výroky zotrvala na svojej doterajšej argumentácii a uviedla, že na tieto nároky v súdom priznanej výške má nárok. Taktiež zotrvala na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní voči výroku, ktorým jej bola priznaná náhrada mzdy. 18. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu taktiež zotrvala na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní a v súvislosti s nárokom na náhradu mzdy má za to, že žalobkyni nárok nad priznanú sumu súdom prvej inštancie nepatrí. 19. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobkyne a žalovanej bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov v rozsahu danom ust. § 379, § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie jej opodstatnené a odvolanie žalovanej je opodstatnené len sčasti. 20. Rozsudok je vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 3.960,20 eur s prísl. špecifikovaným vo výroku rozsudku, vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 1.388,40 eur titulom úrokov z omeškania z plnenia peňažného dlhu za 9 mesiacov náhrady mzdy do 20. 05. 2011 a vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti o zaplatenie náhrady mzdy a úrokov z omeškania žaloba zamietnutá vecne správny, preto odvolací súd rozsudok v týchto výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 14. 09. 2016 o 09.15 hod. v poj. miestnosti č. dv. 227/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 06. 09. 2016 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP. 22. Podstata odvolacích námietok žalobkyne, ale aj žalovanej v otázke priznanej náhrady mzdy spočíva v nesprávnej aplikácii ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce súdom prvej inštancie na daný prípad, keď žalobkyňa vytkla súdu prvej inštancie, že nesprávne pristúpil k zníženiu tejto náhrady mzdy a žalovaná namietala, že náhradu mzdy nemal súd prvej inštancie vôbec žalobkyni za obdobie presahujúce 9 mesiacov priznať. 23. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody žalobkyne a ani žalovanej ohľadom priznaného nároku na náhradu mzdy nie sú naplnené. 24. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 3.960,20 eur s prísl. špecifikovaným vo výroku rozsudku prvej inštancie a v nadväznosti na to v časti, v ktorej vo výroku bola žaloba nad priznanú sumu do uplatnenej sumy 6.700,55 eur s prísl. zamietnutá ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 25. Správne, výstižné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v tejto časti, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky argumenty uvádzané žalobkyňou a žalovanou v odvolaní, pričom obe strany v odvolaní argumentujú skutočnosťami, ktoré uviedli už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci. Preto odvolacie námietky žalobkyne a ani žalovanej nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku v tejto časti. 26. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného do 31. 8. 2007 ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 9 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 9 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. 27. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správnou aplikáciou vyššie cit. zákonného ustanovenia po vykonanom dokazovaní a po tom, ako žalovaná navrhla súdu znížiť, prípadne nepriznať žalobkyni náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov (t.j. za obdobie od novembra 2007 do júla 2008 vrátane) vo veci rozhodol. 28. Základným hľadiskom, na ktoré súd musí pri znižovaní, prípadne nepriznaní náhrady mzdy v zmysle vyššie cit. zákonného ustanovenia brať zreteľ, je skutočnosť, či sa pracovník po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov tak neurobil. Pokiaľ sa do pracovného pomeru zaradil, významné je, akú prácu vykonával a aký zárobok dosiahol. 29. Z hľadiska skutkového nebolo pochýb o tom, že žalobkyňa sa v tomto období zamestnala s tým, že dosahovala príjem o 166 eur nižší, ako u žalovanej. V konaní tiež nebolo sporným, že žalobkyňa sa nezamestnala v odbore, v ktorom získala vzdelanie a tak nemohla využiť ani predchádzajúcu prax vedeckovýskumného pracovníka. Dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie dáva tiež dostatočný skutkový základ pre záver, že žalobkyňa sa pokúšala nájsť zamestnanie nielen u žalovanej, ale aj u iných zamestnávateľov v odbore, v ktorom získala vzdelanie, avšak neúspešne. Žalobkyni sa nepodarilo zamestnať z dôvodu nedostatku ponúk na trhu práce, pričom v tomto smere žalobkyňa vyvíjala dostatočnú aktivitu, ktorá skutočnosť bola v konaní preukázaná. V súvislosti s posúdením nároku žalobkyne na náhradu mzdy nemožno prehliadnuť tú skutočnosť, že žalobkyni v súvislosti s vykonávaním zamestnania vznikli zvýšené výdavky, a to na cestovné, ale aj v súvislosti s bývaním, keďže sa zamestnala mimo miesta jej bydliska a bola odkázaná do práce dochádzať. Aj podľa názoru odvolacieho súdu ide o také skutočnosti, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o výške priznanej náhrady mzdy, ako správne uzavrel súd prvej inštancie. 30. Neobstojí odvolacia námietka žalovanej, že žalobkyňa sa mohla zamestnať aj v mieste bližšom miestu jej bydliska, keďže z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobkyňa mala takúto možnosť. 31. Nakoľko súd prvej inštancie po skutkovej stránke vec správne posúdil a nedopustil sa ani pochybení pri právnom posúdení veci s tým, že právna argumentácia súdu prvej inštancie v otázke využitia moderačného práva pri priznaní nároku na náhradu mzdy je presvedčivá a súladná so súdnou praxou, odvolací súd potvrdil rozsudok v otázke priznanej náhrady mzdy ako vecne správny. 32. Za nedôvodné odvolací súd považoval odvolacie námietky žalovanej týkajúce sa priznaných úrokov z omeškania pokiaľ namietala to, že sa žalovaná dostala do omeškania s plnením z dôvodu, že žalobkyňa neuviedla číslo účtu, na ktoré jej mala žalovaná plniť. S týmito námietkami žalovanej sa vyporiadal už súd prvej inštancie, keď uzavrel, že žalovaná pre prípad, pokiaľ by jej žalobkyňa neoznámila číslo účtu, na ktorý mala plniť, mohla postupovať podľa § 33 Zákonníka práce a plniť na miesto bydliska žalovanej cestou pošty, prípadne zložiť sumu do úradnej úschovy (§ 33 Zákonníka práce). Je pravdou, že zákon v ust. § 33 ods. 4 Zákonníka práce stanovuje možnosť uspokojiť zložením do úradnej úschovy, ale je v záujme dlžníka takým spôsobom plniť, keď sa chce vyhnúť dôsledkom omeškania s plnením dlhu. Pokiaľ tak žalovaná nepostupovala, musí znášať dôsledky omeškania, ktorými je v danom prípade úhrada úrokov z omeškania. 33. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok aj vo výroku o priznaní úrokov z omeškania z náhrady mzdy žalobkyni. 34. Za dôvodné považuje odvolací súd námietky žalovanej týkajúce sa priznaného nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 1.360,85 eur s prísl. 35. Špeciálna úprava Zákonníka práce (§ 77 - 80 Zákonníka práce) má povahu lex specialis, v dôsledku čoho sa na práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné v dôsledku rozviazania pracovného pomeru, neaplikujú všeobecné ustanovenia Zákonníka práce a iných pracovnoprávnych predpisov o prekážkach v práci. Spomínané ustanovenia Zákonníka práce upravujú nároky zamestnanca v prípade neplatného rozviazania pracovného pomeru, ktorým je náhrada mzdy a táto špeciálna úprava vylučuje, aby pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi účastníkmi sporné a zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi konať prácu, priznaná aj náhrada mzdy z iného dôvodu. Z toho vyplýva, že zamestnancovi nepatrí náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku za uplatňované obdobie (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 02. 2009 sp. zn. 3Cbo/6/2008). 36. Z vyššie uvedeného tiež vyplýva, že zákonná úprava nevylučuje nárok žalobkyne na náhradu za nevyčerpanú dovolenku za obdobie do uplynutia výpovednej lehoty, a to aj v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou. 37. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 1.360,85 eur ako náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.360,85 eur od 01. 07. 2009 do zaplatenia podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP a v tomto rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 38. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť nárok žalobkyne na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku s prísl. riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí a následne opätovne o tomto nároku žalobkyne rozhodnúť. 39. V súlade s § 396 ods. 3 CSP o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).