Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/225/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111228221 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7111228221.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu K.Š. X., B. V. A., E. Č.. X/XX, proti žalovanému STAVOINDUSTRIA Liptovský Mikuláš a.s. so sídlom v Liptovskom Mikuláši, ul. Ester Šimerovej Martinčekovej č. 4505/2, zastúpenému JUDr Milanom Trnovským, advokátom, so sídlom v Liptovskom Mikuláši, ul. Ester Šimerovej Martinčekovej č. 4505/2, o zaplatenie 193,19 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 28.11.2014 č.k. 19C 309/2011-206 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o peňažnom nároku titulom náhrady škody na odložených veciach. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalobca bol zamestnancom žalovaného a v čase škodovej udalosti v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 28.6.2012 mal u žalovaného odložené veci - oblečenie, ktoré používal pri plnení pracovných úloh. Ďalej súd vychádzal zo zistenia, že žalobca sa stal zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy dňom 1.11.1996, zmenenej dodatkom zo dňa 1.4.2002, na základe čoho vykonával dohodnutý druh práce ako stavbyvedúci. Tiež vychádzal zo zistenia, že sporným nebola ani skutočnosť, že žalobca ako zamestnanec žalovaného utrpel pri dopravnej nehode dňa 28.6.2002 škodu na zdraví. Žalobca ukončil u žalovaného pracovný pomer dohodou dňa 31.10.2003. Žalobca teda v konaní uplatnil nárok na náhradu škody za stratu na odložených veciach, ktorý si uplatnil u žalovaného listom zo dňa 3.11.2003. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že žalobca svoj prípadný nárok uplatnil včas v trojročnej premlčacej lehote a teda žalovaným vznesená námietka premlčania nie je dôvodná. Návrh žalobcu však nepovažoval za dôvodný, pretože žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, že mu vznikla škoda na veciach, ktoré mal u žalovaného ako u svojho zamestnávateľa odložené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním na mieste na tom určenom alebo na mieste, kde sa obvykle odkladajú. Podľa názoru súdu v tomto smere žalobca zostal iba pri splnení povinnosti tvrdenia, pričom žalobcom spísaný zoznam vecí, ktoré podľa neho zostali u žalovaného a na základe jeho požiadavky mu neboli vrátené, nie je splnením tohto dôkazného bremena. Taktiež žalobca vznik škody nepreukázal ani svedeckými výpoveďami. Svedkyňa D.. T. X., manželka žalobcu, vo svojej svedeckej výpovedi sa ku konkrétnym veciam, ktoré mali zostať vo Vrútkach vyjadriť nevedela. Q. D.. K. F. na pojednávaní vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že bezprostredne po dopravnej nehode ho žalobca oslovil, aby mu nejaké veci doniesol, na základe čoho mu naložil osobné veci do nejakých tašiek a odovzdal mu ich a po tom, čo mu žalobca povedal, že chýba nejaká vetrovka, ktorá mala byť na stavbe, v tejto súvislosti oslovil majstra, aby to pripravil. Žalobca však povedal, že vetrovka, ktorú mu doniesli nie je jeho. Z uvedeného teda podľa názoru súdu vyplýva, že žalobca svoje tvrdenie o tom, že mu vznikla škoda na odložených veciach konkretizovaných v zozname z 3.11.2003 nepreukázal, pretože vykonaným dokazovaním bolo preukázané iba to, že pokiaľ aj zostali na stavbe Vrútky nejaké žalobcove veci, tieto boli vrátené v stave, ako sa tam nachádzali. V tejto súvislosti žalobca nenavrhol žiadne doplnenie dokazovania a ani neoznačil žiadny ďalší dôkaz alebo skutočnosť. Nepreukázaním vzniku tvrdenej škody v súvislosti s uplatneným nárokom nebolo možné žalobe vyhovieť, na základe čoho súd žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a potvrdil žalobu o náhradu škody v rozsahu 193,19 eura s prísl.. V odvolaní uviedol, že má za to, že dôkazné bremeno o vrátení veci je na žalovanom. Žalovaný nepredložil žiaden listinný dôkaz na svoje tvrdenia. Nepravdivé tvrdenia žalovaného súd akceptuje, navyše ich upravuje v jeho neprospech a uplatňuje v odôvodnení rozsudku ako zistený skutkový stav veci. Má za to, že súd vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu veci, ktoré v dokazovaní nebolo preukázané zo strany žalovaného. Má za to, že z dôvodu preukázania, že zamestnávateľ zabezpečil veci pred poškodením je žalovaným a súdom účelovo dopísané v skrini „uzamykateľnej“. Skriňa sa nezamykala, bola zaistená len oceľovou zaisťovacou tyčou. Nepravdivé tvrdenie o uzamykateľnosti skrine zástupca žalovaného udáva zhodne vo svojich vyjadreniach. Súd bez overenia pravdivosti týchto tvrdení v rozhodnutí uplatňuje nepravdivé tvrdenie žalovaného. Povinnosť odloženia veci v zmysle § 193 ods. 1 splnil. Keď bol poslednýkrát v práci mal uložené osobné pracovné veci v dvoch igelitových vreciach, tak ako to opisuje v liste zo dňa 20.12.2005. Prístup do unimobunky mal stavbyvedúci a majster. Je zrejmé, že skriňu bez porušenia mohol otvoriť každý kto do unimobunky mal prístup, teda stavbyvedúci a majstri pracujúci na stavbe. Žalovaný ako zamestnávateľ mu nezabezpečil veci pred odcudzením, čím zanedbal povinnosti vyplývajúce zo Zákonníka práce podľa § 151 ods. 3. Či došlo k zničeniu alebo poškodeniu, resp. odcudzeniu vecí je vecou a povinnosťou vyplývajúcou aj zo Zákonníka práce, aby preukázal zamestnávateľ - žalovaný. Nevie na základe čoho, ako a akým spôsobom by mal túto vec preukazovať. Ak nebolo násilné vlámanie tak veci mohli odcudziť len tí, ktorí mali prístup do unimobunky a to je už na zodpovednosť žalovaného podľa § 193 Zákonníka práce. Podľa jeho názoru je zrejmé, že stavenisko vo Vrútkach sa likvidovalo a aj unimobunka- kancelária stavby vedúceho, v ktorej boli plechové skrine a v jednej z nich mal uložené veci, bola prevezená na iné stavenisko. Ako z uvedeného sa naložilo s jeho vecami za jeden a pol roka je na preukázaní žalovaného. Žalovaný ako zamestnávateľ mal možnosť ovplyvniť zabezpečenie osobných pracovných vecí proti strate a teda plne zodpovedá za vzniknutú škodu. Na zbavenie sa zodpovednosti žalovaný súdu nepredložil žiaden relevantný dôkaz. V tejto súvislosti poukazuje aj na výpoveď svedka D.. K. F.. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že na ôsmich realizovaných stavbách u zamestnávateľa mal tie isté podmienky na uloženie osobných pracovných vecí, prenos vecí si zabezpečoval sám bez akejkoľvek pomoci zo strany zamestnávateľa. Vyhotovovať zoznamy a označovať odložené osobné pracovné veci na stavbe nepredpisuje žiadna legislatíva, ani zo strany zamestnávateľa takáto požiadavka nikdy nebola vznesená. Zoznam nevrátených vecí mohol vyhotoviť až keď sa dozvedel, čo mu nebolo vrátené, teda až po 24.10.2003. Ďalej uviedol, že sa nemôže stotožniť s odôvodnením súdu, že svoje tvrdenie o tom, že mu vznikla škoda na odložených veciach konkretizovaných v zozname nepreukázal. Žalovaný nepreukázal zabezpečenie vecí tak, aby sa stav uložených vecí za jeden a pol roka nezmenil a nedošlo k strate, resp. odcudzeniu. Žalobca teda nesplnil všetky podmienky s doloženými dôkazmi odloženia osobných pracovných vecí s naplnením ust. § 193 ods. 1 Zákonníka práce. K uloženiu vecí nemal výhrady žalovaný ani súd v odôvodnení rozsudku. Žalovanému vyplynula zodpovednosť za odložené veci v zmysle Zákonníka práce podľa ktorého zamestnávateľ je povinný zaistiť bezpečnú úschovu zvrškov, osobných predmetov, ktoré zamestnanec obvykle nosí do zamestnania. Dôkazné bremeno o bezpečnej úschove osobných pracovných vecí po ťažkom pracovnom úraze je na zamestnávateľovi - žalovanom. Dôkazom toho, že veci mu neboli vrátené je aj udanie vo svedeckej výpovedi D.. F., ktorý uviedol, že si spomínal, že mu bol adresovaný aj list na vrátenie vecí a tento odovzdal vedeniu v domnienke, že je to už záležitosť zamestnávateľa. Je toho názoru, že súd mal zobrať do úvahy aj jeho zdravotný stav po autonehode v predloženej lekárskej správe a okolností za akých mu neboli vrátené všetky veci. Podľa jeho názoru je dokázané, že nepochybil a veci mal odložené v zmysle § 193 ods. 1 Zákonníka práce. Má teda za to, že súdu predložil dôkazné listiny, ako aj svedeckými výpoveďami je dokázané, že žalovaný ako zamestnávateľ nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 151 ods. 3 Zákonníka práce a neuniesol dôkazné bremeno. Zodpovednosť žalovaného ako zamestnávateľa je založená na objektívnom princípe, nevyžaduje sa teda existencia zavinenia. Má teda za to, že dostatočne preukázal, že odložené osobné pracovné veci žalovaným mu neboli vrátené a nárok na náhradu škody uplatnil opodstatnene v súlade s § 193 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa v danej právnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom správne zistil a vyhodnotil dôkazy, na základe ktorých dospel k rozhodnutiu. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 1,3 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci ak dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a teda nepreukázal, že mu vznikla škoda na veciach, ktoré mal u žalovaného odložené pri plnení pracovných úloh, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak žalobu zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvého stupňa poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že v konaní dostatočne preukázal, že odložené osobné pracovné veci mu neboli vrátené a teda dôkazné bremeno o vrátení veci zaťažuje žalovaného. Podľa § 193 ods. 1 Zák. práce zamestnávateľ zodpovedá za škodu na veciach, ktoré si u neho zamestnanec odložil pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním na mieste na to určenom, a ak nie je také miesto určené, potom na mieste, kde sa obvykle odkladajú. Za veci, ktoré sa do zamestnania obvykle nenosia, zamestnávateľ zodpovedá, len ak ich prevzal do úschovy, inak najviac do sumy 165,97 eura. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Citované zákonné ustanovenie § 193 ods. 1 upravuje zodpovednosť zamestnávateľa za škodu na veciach, ktoré si u neho zamestnanec odložil pri výkone pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním. Pokiaľ ide o zodpovednosť podľa tohto ustanovenia zamestnanec musí preukázať, že mu vznikla škoda na veciach (či už poškodením, zničením alebo stratou veci), ktoré odložil u zamestnávateľa pri plnení pracovných úloh alebo v jeho priamej súvislosti s ním, a to na mieste na tom určenom, alebo na mieste, kde sa obvykle odkladajú. Ak sa mu podarí túto okolnosť preukázať, zamestnávateľ mu zodpovedá za škodu, aj keď z jeho strany boli dodržané povinnosti uložené právnym predpisom, teda aj keď škodu spôsobil zamestnanec zamestnávateľa alebo iná osoba. Ak sa mu podarí túto okolnosť preukázať, zodpovedá mu zamestnávateľ za škodu, i keď z jeho strany boli dodržané povinnosti uložené mu právnym predpisom, teda i keď škodu nezavinil a vznikla z objektívnych príčin. V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca sa domáhal náhrady škody za veci, ktoré si mal uložiť u žalovaného ako zamestnávateľa pri výkone pracovných činnosti. Skutočnosť, že u žalovaného uložil veci pri výkone pracovných činnosti preukazoval predloženým spísaným zoznamom veci, ktoré podľa neho zostali u žalovaného a na základe jeho požiadavky mu neboli vrátené. V tejto súvislosti preto správne konštatoval súd prvého stupňa, ak uvedený zoznam predložený žalobcom nepovažoval za splnenie dôkazného bremena a obsah jednotlivých uložených vecí nepotvrdila ani ním navrhnutá svedkyňa D.. T. X., jeho manželka. Žalobca teda v konaní nepreukázal, že mu vznikla škoda na veciach, ktoré mal odložené u žalovaného, preto správne rozhodol súd prvého stupňa ak žalobu zamietol. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobcom uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Súd prvého stupňa doposiaľ o trovách konania nerozhodol, preto o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.