Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Co/231/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112207231 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7112207231.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Ota Jurča a JUDr. Andrey Galdunovej v právnej veci žalobcu Bytový podnik mesta Košice, s.r.o., Južné nábrežie č. 13, Košice, IČO: 44 518 684, proti žalovanému H. Š., U.. XX.XX.XXXX, bytom L., D. Č.. X, zastúpenému advokátom JUDr. Milanom Knopom, Advokátska kancelária Krmanova č. 1, Košice, o zaplatenie 4.165,34 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 15.3.2013, č.k. 18C/4/2012-23 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 4.165,34 a vo výroku o trovách konania. Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 15.3.2013 zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 4.165,34 EUR, konanie o zaplatenie úrokov z omeškania zo žalovanej istiny 4.165,34 EUR zastavil a určil povinnosť žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania v sume 623,27 EUR na účet právneho zástupcu žalovaného v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia 125.485,- Sk ( 4.165,34 EUR) spolu s príslušenstvom,z dôvodu, že žalovaný v žalovanom období od januára 2005 do decembra 2007 mal užívať byt na ulici L. Č.. X H. L. bez právneho titulu a zostal dlžný nájomné 18.408,-Sk/rok a nedoplatok z vyúčtovania za rok 2005 v sume 35.247,-Sk a za rok 2006 v sume 35.014,-Sk. V priebehu konania žalobca rozšíril žalobu voči žalovanej v 2.rade G.. K. Š., bývalej manželke žalovaného a žiadal zaviazať žalovaných uhradiť istinu s príslušenstvom spoločne a nerozdielne. Rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 14.10.2011 č.k. 18C/165/2008 bola žaloba voči žalovanej v 2.rade zamietnutá a žaloba voči žalovanému v 1.rade vylúčená na samostatné konanie, pričom dôvodom zamietnutia žaloby voči žalovanej v 2.rade bola námietka vznesená zo strany žalovanej v 2.rade ohľadne premlčania nároku za obdobie pred 12.10.2007 a vo vzťahu k obdobiu, ktoré premlčané nebolo, t.j. po 12.12.2007, dôvodom zamietnutia žaloby bolo, že na strane žalovanej v 2.rade nevzniklo žiadne bezdôvodné obohatenie, keďže v danom období žiadne plnenia zo strany žalobcu neužívala, v predmetnom byte nebývala, naopak bolo preukázané, že žalobcovi odovzdala dňa 25.10.2005 kľúče od bytu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 7.12.2011. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žalovaný od konca roka 1992, resp. od začiatku roka 1993 v byte na ulici L. Č.. X H. L., č. bytu 18 nebýval, neužíval žiadne služby poskytované s užívaním tohto bytu, a preto nie je dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške nároku uplatneného v tomto konaní. Prvostupňový súd poukázal na to, že z obsahu podanej žaloby je zrejmé, že žalobca považoval žalovaného za užívateľa bytu bez právneho titulu, a preto sa žalovanej istiny domáhal z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, na ktorej skutočnosti nič nemení to, že žalobca v priebehu konania zmenil právne posúdenie nároku uplatneného v tomto konaní tak, že požadoval od žalovaného uvedenú čiastku z titulu nájomného. Prvostupňový súd poukázal na to, že právne posúdenie veci prislúcha súdu, pričom právne vec posúdil nielen podľa § 451 ods. 1 ,2 v spojitosti s § 456 OZ (bezdôvodné obohatenie), ale posudzoval vec aj podľa § 671 ods. 1 OZ v spojitosti s ust. § 685 ods. 1 a § 687 ods. 1 OZ (nájom bytu). Súd prvého stupňa dospel k záveru, že právne aj skutkovo možno posúdiť nárok žalobcu na zaplatenie nájomného za sporné roky 2006 až 2007 iba v súvislosti s ostatnými konaniami, ktoré boli vedené voči žalovanému alebo jeho bývalej manželke. Z konania sp.zn. 13C/581/1999 je zrejmé, že žalovaný sa musel súdnou cestou domáhať určenia, že je výlučným nájomcom predmetného bytu a v konaní sp.zn. 38C/53/2006 určenia, že výpoveď z nájmu bytu je neplatná. Zo správania sa žalobcu v rokoch 2004-2008 je zrejmé, že žalovaný nepovažoval za nájomcu, zrejme na základe neúčinne doručenej výpovede z nájmu, čo spôsobilo, že žalobca sa musel svojich práv domáhať súdnou cestou. Skutočnosť, že žalobca nepovažoval žalovaného za nájomcu predmetného bytu preukazuje aj to, že mu neboli doručované predpisy zálohových platieb a platieb nájomného za žalované roky, tak ako každému nájomcovi bytu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v žalovanom období v byte býval niekto iný, pretože 25.10.2005 došlo k odovzdaniu kľúčov zo strany bývalej manželky žalovaného a žalovaný o vrátení týchto kľúčov vedomosť ani nemal. Žalobca sa nepostaral ani o spísanie zápisnice o odovzdaní a prevzatí bytu a ako prenajímateľ tohto bytu po dlhé roky sa nestaral o to, kto v predmetnom byte býva a užíva služby spojené s týmto bytom. Prvostupňový súd poukázal na to, že zákon ukladá žalobcovi ako prenajímateľovi povinnosti, ktoré žalobca nedodržal, o svoj bytový fond sa nestaral a napriek tomu, že v čase vrátenia kľúčov od bytu žalovaného nepovažoval za nájomcu, nevykonal žiadnu kontrolu v tomto byte. Nárok žalobcu takto uplatnený súd hodnotil ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi (teda v rozpore s § 3 ods. 1 OZ), preto tento nárok nemôže požívať právnu ochranu a súd preto žalobu zamietol. V prevyšujúcej časti o zaplatenie úrokov z omeškania súd konanie zastavil v súlade s § 96 ods. 1,2 O.s.p.. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalovanému náhradu trov konania v sume 623,27 € s tým, že určil povinnosť žalobcu tieto trovy uhradiť na účet právneho zástupcu žalovaného v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zmeniť a žalobe v spojení so späťvzatím zo dňa 15.3.2013 vyhovieť a žalovaného zaviazať na náhradu trov konania. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Mal za to, že súd nesprávne právne posúdil tento prípad, nakoľko svoje odôvodnenie oprel o skutočnosť, že žalobca v žalovanom období nepovažoval žalovaného za nájomcu, teda uplatnený nárok posúdil ako vydanie bezdôvodného obohatenia a keďže žalovaný byt v žalovanom období neužíval, žalobu zamietol. Poukázal na to, že žalobca zmenil právnu kvalifikáciu uplatneného nároku tak, že žalovanú sumu žiadal titulom nájomného a nie titulom bezdôvodného obohatenia, avšak súd napriek zmene právnej kvalifikácie nárok žalobcu považoval za vydanie bezdôvodného obohatenia, s ktorým právnym posúdením žalobca nesúhlasil. Žalovaný poukázal na rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 17.6.2008, ktorým súd určil žalobcu za výlučného nájomcu predmetného bytu, z ktorého je nepochybné, že žalovaný bol po celý čas nájomcom predmetného bytu a rovnako poukázal na to, že žalovaný podal žalobu proti BPMK o neplatnosť výpovede z nájmu dňa 23.6.2006, z čoho vyplýva, že sa považoval za nájomcu. Dôvodil ďalej, že platenie nájomného patrí medzi základné povinnosti nájomcu bytu a splnenie tejto povinnosti nemožno podmieňovať, preto ak žalovaný tvrdí, že byt nebol užívania schopný, mohol využiť iné prostriedky právnej ochrany, ale vždy bol povinný platiť nájomné. Povinnosť platiť nájomné a prípadná povinnosť prenajímateľa zaistiť nájomcovi riadny a nerušený výkon práva nájmu nemajú povahu synalagmatických záväzkov a ich plnenie preto nemožno vzájomne viazať (uznesenie Najvyššieho súdu ČR 26Cdo/ 1396/2005). Ďalej žalobca uvádzal, že mesačné zálohové predpisy nedoručoval žalovanému z dôvodu, že pre neplatenie nájomného dal žalovanému výpoveď, preto bol v domnení, že výpoveď je účinná a keď už súd rozhodol, že výpoveď je neúčinná a žalovaný je nájomcom, súd v tomto konaní má rozhodnúť o nároku žalobcu titulom nájomného a vydania bezdôvodného obohatenia. Výrok ktorým v časti zaplatenia úrokov z omeškania súd konanie zastavil v súlade s § 96 ods. 1,2 O.s.p. nebol napadnutý. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1,3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21.1.2016, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 156 ods. 1,3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p.). Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p., t.j., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný, v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, príp. nevyšli počas konania najavo inak alebo neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo. O nesprávne skutkové zistenia môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak, a to so zreteľom na závažnosť, zákonnosť, pravdivosť, príp. vierohodnosť dôkazov. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p. alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p., pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené, keďže postupu prvostupňového súdu v konaní a ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatňovaných dôvodov odvolania. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, rovnako ani to, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval . Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Zo zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil aj správny právny záver. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a odkazuje na ne (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a k jednotlivým odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza: Nie je možné súhlasiť s námietkou žalobcu, že súd nesprávne právne posúdil tento prípad, nakoľko uplatnený nárok posúdil ako vydanie bezdôvodného obohatenia, napriek tomu, že žalobca zmenil právnu kvalifikáciu uplatneného nároku tak, že žiadal úhradu žalovanej istiny titulom nájomného. Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že právne posúdenie veci prislúcha súdu a z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa právne vec posúdil nielen podľa § 451 ods. 1 ,2 OZ v spojitosti s § 456 OZ (ustanovenia vzťahujúce sa na bezdôvodné obohatenie), ale posudzoval vec aj podľa § 671 ods. 1 OZ v spojitosti s ust. § 685 ods. 1 a § 687 ods. 1 OZ (ustanovenia upravujúce vzťahy pri nájme bytu). Prvostupňový súd v tomto prípade skúmal uplatnený nárok aj z titulu bezdôvodného obohatenia vo vzťahu ku ktorému správne vyhodnotil, že nebol daný dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko sa žalovaný žiadnym spôsobom neobohatil, keďže byt v predmetnom období neužíval. Následne súd prvého stupňa správne vec posudzoval aj ako vzťah vyplývajúci z nájmu, keď správne aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka vzťahujúce sa na nájom bytu. Pri skúmaní práv a povinností účastníkov konania vyplývajúcich z nájmu však vec posudzoval aj v súvislosti s ostatnými súdnymi konaniami, ktoré boli vedené voči žalovanému a zohľadnil všetky skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli z týchto konaní a preto vo vzťahu k uplatnenému nároku titulom nedoplatku na nájomnom, vec hodnotil za súčasnej aplikácie § 3 ods. 1 Obč. zákonníka ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, a preto žalobu zamietol. Neobstojí teda tvrdenie žalobcu, že súd nesprávne právne vec posúdil, keď nárok žalobcu považoval za nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia. Za správnu možno považovať úvahu súdu prvého stupňa, keď nárok žalobcu uplatnený titulom nedoplatku na nájme hodnotil ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi (teda v rozpore s § 3 ods. 1 OZ)a preto mal za to, že tento nárok nemôže požívať právnu ochranu.Rozpor s dobrými mravmi je daný v správaní sa žalobcu v rokoch 2004-2008, z ktorého je zrejmé, že žalovaného nepovažoval za nájomcu, na základe výpovede z nájmu, čo spôsobilo, že žalobca sa musel svojich práv domáhať súdnou cestou. Uvedené potvrdil aj sám žalobca v odvolaní kde uviedol, že žalovanému nedoručoval predpisy zálohových platieb a platieb nájomného za žalované roky, tak ako každému nájomcovi bytu, pretože bol v domnení, že výpoveď je účinná. V žalovanom období v byte býval niekto iný, pretože 25.10.2005 došlo k odovzdaniu kľúčov zo strany bývalej manželky žalovaného a žalovaný o vrátení týchto kľúčov vedomosť ani nemal. Práve s poukazom na domnienku žalobcu, že výpoveď bola účinná, po tom ako došlo k odovzdaniu kľúčov od bývalej manželky žalovaného( ktorú v tom čase považoval žalobca za výlučnú nájomkyňu) mal žalobca ako prenajímateľ postupovať štandardne tak, že spíše zápisnicu o odovzdaní a prevzatí bytu a zaujímať sa o to či je byt obývaný alebo nie, prípadne sa žalobou domáhať vypratania bytu, ak v ňom bývali cudzie osoby bez právneho titulu. Prvostupňový súd správne poukázal na to, že zákon ukladá žalobcovi ako prenajímateľovi povinnosti, ktoré žalobca nedodržal, o svoj bytový fond sa nestaral a napriek tomu, že v čase vrátenia kľúčov od bytu žalovaného nepovažoval za nájomcu, nevykonal žiadnu kontrolu v tomto byte. Žalobca sa nepostaral ani o spísanie zápisnice o odovzdaní a prevzatí bytu a ako prenajímateľ tohto bytu po dlhé roky sa nestaral o to, kto v predmetnom byte býva a užíva služby spojené s týmto bytom. Tvrdenie žalobcu, že povinnosť nájomcu platiť nájomné a povinnosť prenajímateľa zaistiť nájomcovi riadny a nerušený výkon práva nájmu nemajú povahu synalagmatických záväzkov a ich plnenie preto nemožno vzájomne viazať, je síce správne ,avšak nebráni tomu aby neplnenie povinností zo strany prenajímateľa súd zohľadnil práve v súlade s aplikáciou § 3 ods.1 OZ, t. j. pri posudzovaní otázky súladu uplatnených nárokov s dobrými mravmi. Za správny považuje odvolací súd aj výrok rozsudku o náhrade trov konania, vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa postupoval pri rozhodovaní o trovách konania podľa zásady úspechu účastníka v spore. Žalovaný bol v tomto konaní plne úspešný, preto správne použil súd prvého stupňa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal voči neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania, ktoré boli aj podľa názoru odvolacieho súdu účelne vynaložené. Na základe uvedených skutočností odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov odvolacieho konania, žalovaný si trovy odvolacieho konania neuplatnil, preto o nich odvolací súd nerozhodoval. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.