Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Cob/34/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112214756 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7112214756.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu: W. L., s.r.o., M. 2, Y., IČO 36 XXX XXX zastúpeného R.. F. W., advokátkou, U. XX, V. proti žalovanému: K.. T. V. - V. M. s miestom podnikania L. jednoty XX, V. - L., IČO XX XXX XXX zastúpenému R.. F. F., L. XX, V. o zaplatenie 516,- eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 9.12.2014 č. k. 9Cb/68/2012-99 jednomyseľne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 516,- eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 1.1.2012 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. F. W., U. XX, V. vo výške 201,64 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne rozhodol, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie založil súd prvého stupňa na zistení, že účastníci konania na základe písomnej objednávky žalovaného č. XXXXXXXXX z 2.11.2011 uzavreli prepravnú zmluvu, ktorou sa žalobca zaviazal prepraviť pre žalovaného tovar z miesta nakládky v Nijmegene v Holandsku dňa 3.11.2011 do miesta vykládky v Košiciach dňa 7.11.2011 a žalovaný sa zaviazal zaplatiť prepravné. Žalobca prepravu vykonal 9.11.2011, teda s dvojdňovým oneskorením a vystavil žalovanému faktúru č. XXXXXXXX na 516,- eur splatnú 24.12.2011. Listom z 27.12.2011, ktorý podal na poštovú prepravu 28.12.2011, žalovaný reklamoval u žalobcu uvedenú faktúru a žiadal 100% zľavu z prepravy z dôvodu nedodržania prepravného času a termínu nakládky. Prílohou listu žalovaného z 27.3.2012 bola faktúra č. XXXXXXXX, ktorou žalovaný vyúčtoval žalobcovi spôsobenú škodu a jednostranný zápočet pohľadávok, ktorým žalovaný jednostranne započítal svoju pohľadávku z faktúry č. XXXXXXXX s pohľadávkou žalobcu vo výške 516,- eur s tým, aby mu rozdiel faktúr vo výške 84,- eur žalobca zaplatil. Žalovaný tvrdil, že škoda mu vznikla preto, že žalobca tovar neprepravil do miesta vykládky včas. Zákazník žalovaného čakal na tovar do polnoci dňa 7.11.2011, potom objednávku zrušil a žalovaný následne tovar (300 ks konzol) predal za cenu nižšiu o dve eurá za kus.. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom zo 4.6.2013 č. k. 9Cb/68/2012-58 a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 516,- eur s prísl. Nárok žalobcu posúdil podľa ustanovení Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR). Konštatoval, že žalobca prepravu podľa objednávky žalovaného vykonal, ale nedodržal dojednaný termín vykládky, oneskoril sa o dva dni, žalovaný však reklamáciu za prekročenie dodacej lehoty neuplatnil včas - mal ju uplatniť najneskôr dňa 1.12.2011 a reklamáciu uplatnil až 27.12.2011, čím jeho nárok uplynutím prekluzívnej lehoty zanikol. Na odvolanie žalovaného odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil uznesením z 13.3.2014 č. k. 3Cob/174/2013-72 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože súd prvého stupňa sa nevyporiadal s textom objednávky a s jej potvrdením, ani s obranou žalovaného, že vzťah vzniknutý medzi účastníkmi konania, ako aj pohľadávka žalovaného na zaplatenie 600 eur titulom náhrady škody nemajú byť posudzované podľa CMR. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa čl. l bodu 1, čl. 19 a čl. 30 vyhlášky č. 11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (DMR), § 617 ods. 1, § 625 ods. 1 a 2, § 756 , § 377 ods. 1 a 2, § 365 vety prvej, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a vykonaným dokazovaním mal preukázané, že medzi účastníkmi konania vznikol záväzkový vzťah podľa ustanovení CMR, pretože miesto nakládky a miesto vykládky ležia v rôznych zmluvných štátoch CMR. Na tomto závere podľa súdu prvého stupňa nič nemení ani námietka žalovaného ohľadom poznámky v objednávke o použití CMR a o neschválení použitia CMR žalovaným, pretože na aplikáciu CMR v danom vzťahu nebolo potrebné dopísať na objednávku text „pracujem podľa „Medzinárodného dohovoru CMR“, pretože CMR má v tomto prípade prednosť pred vnútroštátnou úpravou podľa § 756 Obchodného zákonníka, keďže ide o medzinárodný dohovor, ktorým je Slovenská republika ako zmluvný štát Dohovoru viazaná. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca vykonal pre žalovaného prepravu podľa jeho určenia, zásielku však doručil až 9.11.2011, t. j. dva dni po dátume uvedenom v objednávke ako termín vykládky. Týmto dňom začala žalovanému podľa čl. 30 bodu 3CMR plynúť 21-dňová lehota na uplatnenie nároku na náhradu za prekročenie dodacej lehoty. Posledný deň lehoty pripadol na 1.12.2011, žalovaný si náhradu uplatnil až 27.12.2011, t. j. po uplynutí lehoty, ktorú súd prvého stupňa považoval za lehotu prekluzívnu, márnym uplynutím ktorej zanikol žalovanému nárok na náhradu za prekročenie dodacej lehote. Pokiaľ žalovaný v podaní doručenom súdu prvého stupňa dňa 29.10.2014 tvrdil, že žalobca nedodržal prevenčnú povinnosť, toto svoje tvrdenie podľa súdu nepreukázal, nenavrhol na preukázanie tohto tvrdenia žiadne dôkazy a len tvrdenie o nedodržaní prevenčnej povinnosti nestačí, preto žalovaný nemá nárok na náhradu škody vo výške 600 eur vzniknutej z dôvodu nesplnenia prevenčnej povinnosti žalobcom. Súd prvého stupňa poukázal na to, že až v uvedenom podaní žalovaný prvýkrát uviedol, že odstúpil od zmluvy, túto skutočnosť však nepreukázal. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 516,- eur spolu s úrokmi z omeškania, pretože žalovaný sa dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku. Nárok na úrok z omeškania vznikol žalobcovi odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry, t. j. od 25.12.2011, súd prvého stupňa však uložil žalovanému povinnosť platiť úroky z omeškania z dlžnej sumy od 1.1.2012 tak, ako to žiadal žalobca v podanej žalobe vo výške, ktorá je v súlade so zákonnou úpravou. K námietke žalovaného, že návrh na vydanie platobného rozkazu nepodpísal jeden zo štatutárnych zástupcov spoločnosti súd prvého stupňa uviedol, že s touto námietkou sa už skôr v plnom rozsahu vyrovnal odvolací súd. Pokiaľ žalovaný navrhoval vypočuť svedka E. U. - odberateľa, súd prvého stupňa nepovažoval jeho výsluch za potrebný, lebo došiel k záveru, že nesplnenie prevenčnej povinnosti nebolo preukázané, žalovaný nemá preto nárok na náhradu škody, a preto nie je potrebný ani výsluch označeného svedka, ktorý mal zrejme preukazovať výšku vzniknutej škody. Súd prvého stupňa nevykonal ani výsluch svedkyňou MUDr. L. V., ktorá bola predvolaná s dostatočným časovým predstihom, pojednávania sa bez ospravedlnenia nezúčastnila a právny zástupca žalovaného až na pojednávaní jej účasť ospravedlnil pre pracovnú cestu. Prvostupňový súd poukázal aj na záver odvolacieho súdu, že výsluch tejto svedkyne o obsahu objednávky sa nejaví byť dôvodný, pretože účastníci zhodne potvrdili existenciu objednávky žalovaného tak, ako sa nachádza v súdnom spise. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, trovy konania vo výške 201,64 eur. Priznané trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania vo výške 30,50 eur a z trov právneho zastúpenia 171,14 eur s DPH. Trovy právneho zastúpenia priznal súd prvého stupňa podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1, resp. § 13a ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za štyri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, účasť na troch pojednávaniach) po 34,86 eur za jeden úkon právnej služby a režijný paušál 2x po 7,81 eur a 2x po 8,04 eur. O trovách skoršieho odvolacieho konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 1 a ods. 4 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože trovy odvolacieho konania mu nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a prvostupňovému súdu uložil povinnosť, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Tvrdil, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal potrebné dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že konania má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že žalovanému bola odňatá možnosť konať pred súdom. Žalovaný poukázal na povinnosť súdu úplne a výstižne odôvodniť rozsudok, v ktorom musí tiež uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako sa vysporiadal s tvrdeniami zúčastnených strán sporu. Zastával názor, že napadnutý rozsudok nespĺňa zákonné náležitosti, pretože súd prvého stupňa sa nevysporiadal s výsluchom MUDr. L. V., bezdôvodne odmietol tvrdenie žalovaného o porušení § 377 Obchodného zákonníka žalobcom o nesplnení oznamovacej povinnosti a nevyporiadal sa s čestným vyhlásením dokazujúcim príčinnú súvislosť vzniku škody s oneskorením zásielky. Žalovaný poukázal na svoje skoršie vyjadrenia, v ktorých zastával názor o možnosti vylúčenia pôsobnosti Dohovoru CMR v otázkach týkajúcich sa zodpovednosti za škodu a použitia ustanovení Obchodného zákonníka na základe zmluvnej voľby práva. Zdôraznil, že Dohovor CMR neupravuje práva a povinnosti zmluvných strán na predchádzanie škodám, preto na predmetný právny vzťah z prepravy je potrebné použiť ustanovenie § 377 Obchodného zákonníka, ktoré zakotvuje oznamovaciu povinnosť v tomto prípade žalobcu, že dôjde k porušeniu povinnosti zo záväzkového vzťahu (vykonať prepravu riadne a včas) vo vzťahu k žalovanému. Žalobca oznamovaciu povinnosť nesplnil, čím žalovanému vznikla škoda, ktorej výšku 600 eur v konaní žalovaný preukázal a na preukázanie tvrdených skutočností navrhol žalovaný výsluch E. U., ktorého adresa bola súdu známa z predloženého čestného vyhlásenia. Žalovaný tvrdil, že preukázal záver o porušení zákonnej oznamovacej povinnosti žalobcom, ktorý sám potvrdil, že prekročil dodaciu lehotu, preukázal vznik škody a čestným prehlásením preukázal aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a prekročením dodacej lehoty, o ktorej musel mať žalobca vedomosť. Žalovaný vytýkal súdu prvého stupňa, že nežiadal žalobcu o vyjadrenie k tvrdeniam žalovaného, zdôraznil, že dôkazné bremeno v prípade nedodržania oznamovacej povinnosti je na strane žalobcu a zastával názor, že žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol. Uviedol, že prvostupňový súd mal vykonať prípadne aj výsluch zodpovedného zástupcu žalobcu k dôkazom a návrhom žalovaného, súd však rozhodol len na základe námietky žalobcu o nedodržaní 21 dňovej prekluzívnej lehoty na reklamovanie prepravy z dôvodu prekročenia dodacej lehoty, ktorá sa však nedá aplikovať na nedodržanie oznamovacej povinnosti žalobcu podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Tvrdeniami žalovaného o porušení oznamovacej povinnosti, ktoré uviedol aj na pojednávaniach dňa 29.10.2014 a 9.12.2014, sa však súd prvého stupňa nezaoberal. Žalovaný mal za to, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, lebo nevypočul Y.. L. V., ktorá prepravu osobne objednávala a dohodla podmienky prepravy so žalobcom a vytýčeného pojednávania sa nemohla zúčastniť, lebo sa nevrátil z dôležitej zahraničnej služobnej cesty. Žalovaný zastával názor, že na danú prepravu nemožno aplikovať Dohovor CMR, pretože Y.. L. V. v objednávke jednoznačne vymienila ako základnú neodpustiteľnú podmienku objednania prepravy, aby sa nepostupovalo podľa Dohovoru CMR, čo je podľa žalovaného v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti zúčastnených strán, žalobca túto objednávku akceptoval a až následne doplnil do objednávky poznámku, že pracujú podľa Dohovoru CMR, o čom nemal žalovaný vedomosť a nemohol dať ani konkludentný súhlas s nakládkou, pričom súd prvého stupňa sa nevyporiadal s námietkou žalovaného, že aplikovať pôsobnosť Dohovoru CMR nemožno len podľa poznámky pod objednávkou, ktorá nezakladá priamu a automatickú pôsobnosť dohovoru. Opätovne namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, pretože žalovaný mal vážne pochybnosti o tom, že návrh na vydanie platobného rozkazu neodpísal konateľ žalovaného. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, vrátane odôvodnenia a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku a k odvolaniu žalovaného, odvolací súd uvádza nasledovné: Podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa ust. § 120 ods. 3 O.s.p., ak nejde o veci uvedené v § 120 ods. 2 O.s.p., súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Z citovaného ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že účastníci konania (žalobca a žalovaný) majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie svojich tvrdení a tento dôkaz súdu predložiť. Pri vykonávaní dokazovania o tvrdeniach účastníkov, súd posúdi, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie a rozhodne, či je potrebné na zistenie skutkového stavu vykonať aj ďalšie dôkazy aj keď ich nenavrhli účastníci konania. Podľa citovaného ustanovenia § 120 ods. 3 O.s.p., nie je potrebné vykonávať dokazovanie na tie skutkové okolnosti, o ktorých sú tvrdenia účastníkov konania zhodné. Dokazovanie je potrebné vykonať iba pri rozdielnych skutkových tvrdeniach účastníkov konania na okolnosti rozhodujúce na skutkové posúdenie prejednávanej veci. Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, namietané odvolacie dôvody nie sú dané, keďže súd prvého stupňa z toho, čo vyšlo v konaní najavo vyvodil správne skutkové a právne závery a správne vo veci rozhodol. Navyše žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami už uvádzanými v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie správnych právnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku (odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej - formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia - § 157 ods. 2 O.s.p.), s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalovaného, odvolací súd uvádza nasledovné: Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vzťah, z ktorého žalobca uplatňuje právo sa spravuje príslušnými ustanoveniami Dohovoru. Aplikácia Dohovoru CMR predpokladá, že miesto prevzatia tovaru a miesto dodania tovaru leží na území rôznych štátov. Pre použitie prepravného práva podľa Dohovoru CMR je základným a rozhodujúcim hľadiskom, či miesto odoslania alebo miesto prijatia tovaru leží v zmluvnom štáte. Pritom stačí, že len jedno z uvedených miest leží v zmluvnom štáte. Sídlo a štátna príslušnosť zmluvných strán sú pre použitie Dohovoru CMR a pre zmluvný vzťah právne bezvýznamné. Dohovor sa vzťahuje na každú odplatnú prepravu pokiaľ je splnený uvedený predpoklad. Pokiaľ teda v napadnutom odvolaní žalovaný opätovne namieta nesprávnosť aplikácie Medzinárodného Dohovoru CMR o nákladnej cestnej doprave, a teda má za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a rovnako má za to, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz a to konkrétne výsluch svedkyne (MUDr. V.), odvolací súd sa s týmto názorom odvolateľa nestotožňuje a poukazuje už na svoje skôr vydané zrušujúce rozhodnutie, v ktorom uviedol dôvody, pre ktoré sa javí výpoveď tejto svedkyne právne bezvýznamná, pretože jej výsluch nemá vplyv na zmenu právneho posúdenia veci, a to aplikácie Dohovoru CMR tak, ako je už vyššie uvedené. Navyše, súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré nebolo možné uvedenú svedkyňu vypočuť. Je tiež potrebné zdôrazniť v nadväznosti na to, že všetky dojednania, ktoré sa priamo alebo nepriamo odchyľujú od ustanovení Dohovoru CMR, sú neplatné a právne neúčinné. Pokiaľ ide o samotnú zodpovednosť dopravcu, táto vyplýva z jeho základného záväzku a to uskutočniť dohodnutú prepravu z miesta odoslania do miesta jeho určenia s odbornou starostlivosťou a v dohodnutej resp. primeranej lehote a vydať zásielku oprávnenému príjemcovi v neporušenom stave. Samotnú zodpovednosť dopravcu Dohovor CMR definuje tak, že dopravca zodpovedá za úplnú alebo čiastočnú stratu zásielky alebo za jej poškodenie, ktorá vznikne od okamihu prevzatia zásielky na prepravu až do okamihu jej vydania. Zodpovednosť dopravcu je taktiež stanovená aj za prekročenie dodacej lehoty (čl. 17 ods. 1 Dohovoru). Nárok na náhradu za prekročenie dodacej lehoty možno uplatniť len vtedy, ak sa k dopravcovi zaslala písomná výhrada do 21 dní potom, čo sa zásielka dala k dispozícii príjemcovi (čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR). V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne vychádzal z toho, že predmetom konania je nárok žalobcu na prepravné, keďže medzi žalobcom a žalovaným vznikol obchodno-záväzkový vzťah zo zmluvy o preprave v súlade s ust. § 610 Obchodného zákonníka, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že miesto prevzatia zásielky a miesto jej dodania ležia v dvoch rôznych štátoch, správne na daný vzťah aplikoval ustanovenia CMR. Slovenská republika je totiž viazaná zmluvou, preto sa vylučuje v prípade prepravnej zmluvy, ktorá spĺňa podmienky stanovené CMR, aby sa posudzovala podľa Obchodného zákonníka. Rovnako správne vychádzal súd prvého stupňa z toho, že zo strany žalovaného je započítavaný nárok titulom náhrady škody za prekročenie dodacej lehoty prekludovaný, keďže tovar bol žalovanému doručený dňa 9.11.2011 (podľa objednávky žalovaného mal byť tovar doručený 7.11.2011) a pokiaľ žalovaný reklamáciu za prekročenie dodacej lehoty uplatnil až dňa 27.12.2011, uplatnil ju po lehote stanovenej Dohodou CMR, pretože ju mal uplatniť najneskôr dňa 1.12.2011. Správne teda uzavrel, že jej zmeškanie má preto za následok zánik práva uplatňovať nárok na náhradu za prekročenie dodacej lehoty. Z uvedeného súd prvého stupňa správne vyvodil, že žalobcom vystavenú faktúru č. XXXXXXXX zo dňa 24.11.2011 znejúcu na sumu 516,00 eur s dátumom splatnosti do 24.12.2011 bol preto žalovaný povinný uhradiť v plnej výške a keďže sa dostal do omeškania správne súd pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania priznal žalobcovi aj úrok z omeškania v zmysle jeho uplatnenia a v súlade s platnou právnou úpravou. Súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal aj s námietkou žalovaného týkajúcej sa nedodržania prevenčnej povinnosti žalobcom uvádzanej žalovaným v podaní zo dňa 29.10.2014 (teda v priebehu konania po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom), pričom odvolací súd na tieto dôvody v celom rozsahu odkazuje. K tomuto záveru súdu prvého stupňa odvolací súd navyše uvádza, že je nepochybné, že žalovaný pôvodne uplatňoval nárok (škodu) z prekročenia dodacej lehoty, čo vyplýva z jeho predloženej faktúry č. XXXXXXXX (čl. 26), v ktorej uvádza, že fakturuje žalobcovi škodu spôsobenú nedodržaním termínu vykládky pri preprave a následne faktúrou vystavenú pohľadávku jednostranným započítaním započítal na pohľadávku žalobcu (čl. 27). Podaním zo dňa 29.10.2014 (po zistení, že jeho nárok z dôvodu prekročenia dodacej lehoty v zmysle CMR je prekludovaný) ten istý nárok uplatňoval, avšak z iného právneho dôvodu, pričom vždy odkazoval na skôr vykonané započítanie v konaní (čl. 91) keď uviedol, že „žalobca nepodal včas oznámenie o tom, že poruší svoju povinnosť o povahe prekážky, ktorá mu bráni v splnení povinnosti a o čase, kedy bude povinnosť schopný splniť, vznikla nám vyčíslená škoda, ktorú sme žalobcovi fakturovali faktúrou č. XXXXXXXX zo dňa 27.3.2012 a započítaním danej faktúry s faktúrou č. XXXXXXXX naša povinnosť zanikla“. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že v konaní žalovaný neurobil úkon, ktorým by započítal svoju pohľadávku, o ktorej tvrdí, že ju má z dôvodu škody pre porušenie prevenčnej povinnosti žalobcom, s pohľadávkou žalobcu, pretože vždy odkazoval na svoju faktúru, ktorú vystavil za prekročenie dodacej lehoty podľa CMR. Za takejto situácie, keď žalobca uniesol dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti svojho nároku vo vzťahu k žalovanému a žalovaný svoju obranu náležite nepreukázal, súd prvého stupňa rozhodol na základe vykonaných dôkazov ( po vyhodnotení dôkazov jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti - § 132 O.s.p.) správne, ak žalobe vyhovel. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny, vrátane výroku o priznaní úroku z omeškania a výroku o náhrade trov konania, ktorých výšku žalovaný ani nerozporoval a o ktorých rozhodol súd prvého stupňa v súlade so zákonnou úpravou. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný a žalobcovi trovy odvolacieho konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.