Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/748/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112229645 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7112229645.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu JUDr. Ingrid Kovalčukovej, správca konkurznej podstaty úpadcu CK FENÍCIA s.r.o., so sídlom v Košiciach, Mlynská 27, IČO: 36 698 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Štefan Prevozňák s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kukučínova 23, IČO:47 232 439, proti žalovanému: H.. Q. D., narodenému X. X. XXXX, bytom S., O. XX, zastúpenému JUDr. Frederikou Birkovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Rastislavova 68, o zaplatenie 1.235,61 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 29. júla 2014 č.k. 17C/15/2013-105 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti príslušenstva zamietol. O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti príslušenstva zamietnutá. Žalobcovi p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. o d ô v o d n e n i e : 1.Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 29. júla 2014 č.k. 17C/15/2013-105 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.235,61 € s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.235,61 € od 19. októbra 2012 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti príslušenstva súd žalobu zamietol. Žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 100%, do troch dní od právoplatnosti uznesenia, v ktorom bude určená konkrétna výška náhrady trov konania. 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa cestovného príkazu CK FENÍCIA, s.r.o. č. 2012 04 mal žalovaný za použitia vlastného vozidla Renault Megane Š. S. XXX P. absolvovať cestu 3. apríla 2012 o 7.30 hod. z Košíc do Prahy s návratom 5. apríla 2012 o 3.00 hod., a druhú cestu mať vykonať od 23. apríla 2012 o 3.50 hod. s odchodom z Košíc do Grécka a s návratom dňa 28. apríla 2012 o 2.30 hod.. 3. Podľa vyúčtovania uvedených pracovných ciest, sadzby základnej náhrady a náhrada za spotrebované pohonné hmoty boli vyčíslené v celkovej sume 1.235,61 €. Výdavkovým pokladničným dokladom č. 26/1 zo dňa 30. apríla 2012 CK FENÍCIA s.r.o. žalovanému vyplatila cestovné 4/2012 vo výške 1.235,61 €. K uvedenému „výdaju“ nebol predložený žiaden doklad preukazujúci uskutočnenie pracovných ciest. Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 17. septembra 2012 sp. zn. 30K/3/2012 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 184/2012 dňa 24. septembra 2012 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu CK FENÍCIA s.r.o., Mlynská 27, Košice. Tým istým uznesením bola JUDr. Ingrid Kovalčuková, Štúrova 33, Košice ustanovená do funkcie správcu konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty (ďalej „SKP“) niekoľkokrát vyzval žalovaného k predloženiu všetkých dokladov úpadcu, ktorými disponuje, naposledy po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu výzvou zo dňa 26. septembra 2012. Dňa 1. októbra 2012 sa žalovaný dostavil do kancelárie správcu konkurznej podstaty a predložil listiny týkajúce sa úpadcu a vyhlásil, že nemá vedomosť o tom, že by disponoval inými listinami, týkajúcimi sa úpadcu. 4. Dňa 4. októbra 2012 žalobca - (správca konkurznej podstaty) písomne oznámil žalovanému, že odporuje právnym úkonom úpadcu, ktorými bolo žalovanému ako osobe spriaznenej vyplatené z pokladne úpadcu cestovné náhrady uskutočnené (okrem iných štyroch) výdavkovým pokladničným dokladom č. V-0026/2 zo dňa 30. apríla 2012 v sume 1.235,61€, a vyzval ho, aby sumu v celkovej výške 8.319,71 € vydal do konkurznej podstaty. Žalovaný listom zo dňa 18. októbra 2012 oznámil žalobcovi, že neuznáva uplatnený nárok na vrátenie finančnej hotovosti týkajúcej sa vyplatených cestovných nákladov. Žalovaný počas konania tvrdil, že za 19 rokov uskutočnil veľa ciest do zahraničia i na Slovensku, ale žiadnu nezaúčtoval do nákladov. Tieto zaúčtoval, lebo vedel, že ide do „bankrotu“. K vyúčtovaniu nepredložil žiadne doklady, ani na výzvu správcu konkurznej podstaty. Pred správcom konkurznej podstaty dňa 1. októbra 2012 vyhlásil, že nemá vedomosť, aby disponoval inými listinnými dokladmi týkajúcimi sa úpadcu, okrem tých, ktoré vydal SKP. 5. Až počas súdneho konania predložil písomné vyhlásenie X.. H. D. z apríla 2012 a správu zo služobnej cesty zástupcu spoločnosti VASCO DA GAMA z 29. januára 2014 s podnikateľským zámerom z mája 2012. Nepredložil žiaden doklad o zakúpení pohonných hmôt. Podľa tvrdenia (žalovaného) tieto ihneď zahodil, lebo vtedy ešte nevedel, že si bude účtovať cestovné. Dátum k povoleniu cesty v cestovnom príkaze je z 2. apríla 2012, a náhrada bola vyúčtovaná 25. apríla 2012 (t.j. ešte pred skončením pracovnej cesty); výdavkový pokladničný doklad (je neštandardne očíslovaný ako 26/1) na vyplatenie predmetného cestovného je zo dňa 30. apríla 2012. 6. V písomnom vyjadrení X.. H. D. nie je uvedený presný dátum spísania vyhlásenia, ani dátum kedy mal byť žalovaný v Prahe. 7. V správe zo služobnej cesty zástupca spoločnosti VASCO DA GAMA z 29. januára 2014 (tento) potvrdil, že žalovaný bol na služobnej ceste v termíne od 23. apríla 2012 do 28. apríla 2012, pričom z potvrdenia Slovenskej sporiteľne, a.s. o hotovostnom výbere zo dňa 27. apríla 2012 mal súd preukázané, že v uvedený deň o 12.52 hod. žalovaný realizoval príjem sumy 350 € v hotovosti z účtu CK FENÍCIA s.r.o., čo potvrdil aj samotný žalovaný. Žalovaný (ďalej) uviedol, že majiteľ spoločnosti VASCO DA GAMA, s ktorým sa dobre pozná, mu potvrdil dátum tak, ako mu ho žalovaný telefonicky nadiktoval. Vzhľadom na nepresné údaje, ktoré žalovaný v konaní uvádzal, je zrejmé, že si ani on zrejme nepamätal, že bol v apríli 2012 v Grécku. Súd videl rozpory aj v tom, že vyhlásenie X.. D. je z mája 2012, a v októbri 2012 žalovaný vyhlásil, že nemá vedomosť o iných listinách úpadcu; a v súdnom konaní (žalovaný) predložil potvrdenie, v ktorom X.. D. výslovne uvádza, že žalovaný bol svojim vlastným autom. Aj uvedené potvrdenie X.. D. sa preto javí ako potvrdenie vystavené až dodatočne, na žiadosť žalovaného, a podľa údajov ním nadiktovaných. Žalovaný v konaní nepredložil žiaden doklad o zaplatení stravy, či parkovného, ktoré by aspoň nepriamo potvrdzovali, že žalovaný v danom čase bol na služobných cestách v Prahe a v Grécku. 8. Z potvrdenia Slovenskej sporiteľne, a.s. je zrejmé, že žalovaný služobnú cestu nerealizoval v čase, ako je uvedený v cestovnom príkaze č. 2012 04. 9. Súd z týchto dôkazov dospel k záveru, že CK FENÍCIA s.r.o. prostredníctvom svojho konateľa, vyplatením cestovného, na základe účelovo dodatočne vyprodukovaných dokladov ohľadne služobnej cesty, ktorá sa preukázateľne nemohla uskutočniť v dňoch uvedených v cestovnom príkaze 2012 04, konal v úmysle ukrátiť veriteľov úpadcu. 10. Na zistený skutkový stav aplikoval súd ustanovenia § 57 ods. 1,2,3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zák.č. 7/2005 Z.z.), ako aj § 60 ods. 1,2,3 zák. č. 7/2005 Z.z., a § 63 ods. 1,2 zák.č. 7/2005 Z.z. 11. S vrátením vyplatenej sumy cestovného sa žalovaný dostal do omeškania prvého dňa potom ako bol žalobcom (listom zo dňa 4. októbra 2012) vyzvaný na vydanie uvedenej sumy do konkurznej podstaty. Pretože žalobca nepredložil súdu doklad o doručení výzvy, súd dospel k záveru, že táto bola doručená žalovanému najneskôr dňa 18. októbra 2012, kedy odpovedal na výzvu správcu konkurznej podstaty. K 19. októbru 2012 bola základná úroková sadzba 8,75 % (0,75 % navýšenie o 8 % bodov) podľa § 517 ods. 1,2 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Z vyššie uvedených dôvodov bol žalovaný v omeškaní dňa 19. októbra 2012, a na základe toho bolo mu uložené zaplatiť úrok z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 1.235,61 € od 19. októbra 2012 až do zaplatenia. V prevyšujúcej časti príslušenstva bola žaloba žalobcu zamietnutá ako neopodstatnená. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd aplikáciou § 142 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1,7 O.s.p. a § 149 ods. 1 O.s.p.. 12. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p.. 13. Uviedol, že súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že podľa vypísaného cestovného príkazu CK FENÍCIA s.r.o. č. 2012 04 mal žalovaný vlastným motorovým vozidlom Renault Megane Š. S. XXX P. cestovať 3. apríla 2012 z Košíc do Prahy s návratom dňa 5. apríla 2012 a druhú cestu mal vykonať od 23. apríla 2012 s odchodom do Grécka a návratom 28. apríla 2012. Podľa vyúčtovania pracovných ciest - základnej náhrady a náhrady za spotrebované pohonné hmoty mu bola vyplatená suma 1.235,61 €. K uvedenému výdaju nebol predložený žiaden doklad preukazujúci uskutočnenie pracovnej cesty. Tvrdil, že žalobcu (správcu konkurznej podstaty) trikrát alebo štyrikrát požiadal o vydanie „kópie“ predmetného cestovného príkazu. Správca jeho požiadavke nevyhovel, a preto k cestovnému príkazu „nepriložil“ žiadne doklady. Preto aj žalobcovi oznámil, že uplatnený nárok na vrátenie finančnej hotovosti - vyplatených cestovných náhrad - nákladov neuznáva. Doklad o kúpe pohonných hmôt nie je podľa odvolateľa „rigorózny“ doklad, lebo jeho existenciu možno preukázať aj inak, to znamená uskutočnením služobných jednaní a pracovných stretnutí. V tomto smere poukázal na znenie § 7 ods. 5 zákona č. 283/2002 Z.z.. 14. Podstatou sporu v danom prípade je to, či bolo dostatočne preukázané, že vykonal služobnú cestu od 23. apríla 2012 do „27. apríla 2012“ v Grécku. Podstatným dôkazom je písomné potvrdenie od gréckeho partnera, ktoré sa nachádza v spise. Jeho údaj síce „formálne“ nekorešponduje s pôvodne „udávaným“ dátumom dňa 28. apríla 2012, ale v danom prípade išlo len o chybu. Odvolateľ osobne gréckemu partnerovi oznámil, že príde na služobnú cestu od 23. apríla 2012 do 28. apríla 2012 (tak), ako to naplánoval. Podarilo sa mu vybaviť všetky veci skôr, a tak sa domov vrátil (po nočnej jazde) ráno 27. apríla 2012. Takýto postup bol prirodzený aj v iných obdobných veciach a nebolo jeho povinnosťou zdržiavať sa v zahraničí na zahraničnej služobnej ceste dlhšie ako to pracovné povinnosti vyžadovali. Pri (za)účtovaní služobnej cesty došlo k omylu, že bola vykonaná do 28. apríla 2012 (pôvodne plánovanej s gréckym partnerom), reálne túto cestu skrátil o jeden deň. 15. Z nesúladu dátumu nároku s účtovným stavom nemožno vyvodiť záver, že služobnú cestu nevykonal. Ďalší dôkaz, že vykonal služobnú cestu v Prahe svedčí správa od X.. D., ktorý na pojednávaní nebol vypočutý. Navrhol vypočuť tohto svedka k otázkam týkajúcim sa služobnej cesty žalovaného v Prahe. 16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v sume 69,45 €. Uviedol, že žalovaný aj v odvolacom konaní zavádza súd účelovými tvrdeniami, ktoré však v kontexte s ostatnými dôkazmi a okolnosťami veci nemožno akceptovať. 17. Vo vzťahu k listinným dôkazom, ktoré uvádza žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na to, že sám žalovaný uviedol, že konateľ spoločnosti VASCO DA GAMA vyhotovil listiny (ktoré žalovaný predložil v konaní ako dôkaz až dodatočne) na základe ním nadiktovaných údajov. Sám žalovaný vypovedal, že sa s týmto obchodným partnerom pozná viac ako 12 až 13 rokov. 18. Obdobne aj potvrdenie X.. D. o údajnej služobnej ceste žalovaného v Prahe, v ktorom na jednej strane uvádza, že žalovaný bol na služobnej ceste vlastným motorovým vozidlom, a na druhej strane je uvedený „dátum“ (bez označenia konkrétneho dňa), súd považoval za účelovo vyhotovené. 19. Z obsahu žalovaným predkladaných listín (v jednotlivých konaniach) je zrejmé, že sa jedná o dodatočne produkované listinné dôkazy, ktoré žalovaný účelovo vyhotovuje v závislosti na vývoji súdneho konania, a jeho dôkaznej pozície, čo sám žalovaný priznal, keď vo svojej výpovedi uviedol, že písomné potvrdenie od VASCA DA GAMU bolo vyhotovené až dodatočne, pričom podklady k vyhotoveniu tohto potvrdenia VASCO DA GAMU žalovaný nadiktoval. 20. O žiadnej z údajných ciest v Prahe a v Grécku (v predmetnom konaní) neexistuje jediný objektívny dôkaz, z ktorého by bolo možné usudzovať, že deklarované miesta žalovaný v rozhodnej dobe skutočne navštívil (doklad o tankovaní, zaplatení diaľničných poplatkov, parkovacia karta, strava, ubytovanie, fotodokumentácia z navštívených miest, z ubytovacích zariadení a podobne). 21. Uviedol, že žalovaný ako konateľ úpadcu vykonal viaceré úkonov smerujúcich k úmyselnému zníženiu hodnoty majetku patriaceho do konkurznej podstaty, a to vrátane v tomto konaní uplatňovaných cestovných náhrad, v dôsledku čoho došlo k ukráteniu veriteľov úpadcu. Svoju snahu „vynulovať pokladňu“ pred podaním návrhu (na vyhlásenie konkurzu) navyše sám žalovaný otvorene priznal. 22. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo 4. mája 2015 k vyjadreniu žalobcu priznal, že „v niektorých prípadoch účtovníctvo nebolo vedené v súlade so zákonom“, a preto boli cestovné príkazy podané len 5 dní pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, t.j. 14. júna 2012. Potvrdenia od obchodných partnerov, ktoré v konaní predložil boli vyhotovené na jeho žiadosť, pričom v konaní nebola preukázaná nepravosť podpisov osôb, ktoré ich „vystavili“. Uviedol, že dva až trikrát žiadal žalobcu, aby si mohol vyhotoviť kópie cestovných príkazov, a pokiaľ by ich mal, tak by určite bol dokladoval „patričné“ potvrdenia skôr. 23. V ďalšom podaní z 30. decembra 2015 žalovaný predložil výpoveď konateľa spoločnosti VASCO DA GAMA z 19. novembra 2015. V podaní zo dňa 3. februára 2016 žalovaný poukázal na nové skutočnosti (na výpoveď konateľa spoločnosti VASCO DA GAMA) vo veci sp. zn. 40C/7/2013, ktorý potvrdil, že v rozhodnom čase vykonával služobné cesty, a to od februára do mája 2012. Uviedol, že ak mal súd pochybnosti o predloženom potvrdení od X.. H. D., mal ho vypočuť na pojednávaní. 24. K uvedeným vyjadreniam žalovaného zaujal stanovisko žalobca (podaním zo dňa 10. apríla 2016), v ktorom poukázal na nezrovnalosti, ktoré boli zistené v konaní vedenom pod sp. zn. 40C/92/2013, v ktorom bol dožiadaným súdom vypočutý VASCO DA GAMA. Aj v tomto konaní vyšlo najavo, že dňa 5. januára 2012 o 5.00 hod. mal žalovaný podľa cestovného príkazu „vyštartovať“ na cestu do Bulharska, a v tej istý deň o 11.16 hod. vkladal na pobočke banky v Slovenskej republike na účet úpadcu tržbu z predaja zájazdu na sezónu 2012 v sume 1.400 €. Ďalšia časť podania sa týkala skutkového stavu v iných veciach, ktoré sa vedú medzi žalobcom a žalovaným. 25. K podaniu žalobcu z 10. apríla 2016 sa vyjadril žalovaný podaním, ktoré bolo doručené odvolaciemu súdu dňa 22. novembra 2016. V tomto podaní reagoval na nezrovnalosti, ktoré žalobca uviedol pri jeho cestách do Bulharska (5. januára 2012) a do Prahy dňa 12. januára 2012, ktoré sa týkajú iného konania vedeného na súde prvej inštancie. 26. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP účinného od 1. júla 2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení § 379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť. 27. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 28. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29. novembra 2016 o 11.30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené dňa 24. novembra 2016 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods. 1,3 CSP, § 378 ods. 1 CSP. 29. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie dňa 6. augusta 2014, t.j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd prejednával vec v čase účinnosti zákona č. 160/2015 CSP účinného od 1. júla 2016. 30. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 31. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. 32. Keďže odvolanie žalovaného bolo podané pred 1. júlom 2016, krajský súd posúdil vec podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. 33. Dôvodom pre takýto postup je tu nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1,2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 CSP). 34. Žalovaný v odvolaní označil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ OSP, t.j. že nebol úplne zistený skutkový stav veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 35. V ustanovení § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je odvolací dôvod, podľa ktorého súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. K tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že strany sporu, okrem povinnosti tvrdenia majú aj dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu, najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné, ďalej dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom, alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.) a podobne. Nevykonanie navrhnutých dôkazov je súd povinný odôvodniť v písomnom vyhotovení rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). 36. Ďalší odvolací dôvod, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) je v súdnej praxi vykladaný tak, že skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, alebo pominul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na vadnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo kde výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p.. 37. Z uvedeného teda vyplýva, že za spôsobilý dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. nemožno považovať nesúhlas žalovaného s vyhodnotením dokazovania súdom prvej inštancie. 38. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody neboli naplnené. 39. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p. účinných v čase jeho rozhodovania alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 40. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonať ďalší dôkaz nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. 41. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 42. Mimoriadne podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). 43. K dôvodom uvedeným v rozsudku súdu prvej inštancie a k odvolacím námietkam žalovaného považuje odvolací súd za potrebné uviesť nasledovné : 44. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že dôvodom vyhovenia žalobe bol záver súdu prvej inštancie, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že absolvoval služobné cesty tak, ako sú uvedené v cestovnom príkaze. 45. Tento právny záver súdu prvej inštancie vychádzal z výkladu ustanovenia upravujúceho dôkaznú povinnosť strán sporu, podľa ktorého, ak účastník poprie pravosť údajov na listine predloženej protistranou na preukázanie skutočnosti na jej prospech, prechádza na toho účastníka dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať svoje tvrdenia, že údaje v listine sú pravdivé a opodstatnené. 46. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. 47. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústil do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania., Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé), ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. 48. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil, a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodne preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. 49. V spore o preplatenie cestovných náhrad má žalobkyňa bremeno tvrdenia, že žalovaný služobnú cestu neuskutočnil (v stanovenom termíne), a naopak žalovaný ak chcel byť úspešný, musel nielen tvrdiť, že služobnú cestu uskutočnil, ale na svoje tvrdenie mal ponúknuť aj dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi konania v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinností účastníkov konania. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. 50. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihujú aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že žalovaný neuskutočnil a nevykonal služobné cesty v stanovených termínoch v Prahe a v Grécku. 51. V tomto prípade bolo na žalovanom, aby nielen tvrdil, ale aj preukázal, že v dňoch uvedených v cestovnom príkaze 2012-04 absolvoval pracovné (služobné) cesty v Prahe a v Grécku. 52. Pokiaľ žalovaný na preukázanie svojich tvrdení predložil vyhlásenia X.. D. (bez uvedenia dátumu) a obchodného partnera VASCO DA GAMU, ktorý žalovanému vyhotovil potvrdenie (po telefonickom rozhovore) správne súd prvej inštancie tieto listinné dôkazy nepovažoval za také, ktoré by boli pravdivé a presvedčivé. 53. Odvolací súd sa stotožňuje s vyjadrením žalobcu, že žalovaný počas konania dodatočne produkoval listinné „dôkazy“, ktoré boli vyhotovované v závislosti od vývoja dokazovania na súde prvej inštancie, čo sám žalovaný aj priznal vo svojej výpovedi, že písomné potvrdenie od VASCO DA GAMA bolo vyhotovené až dodatočne, pričom podklady k vyhotoveniu boli žalovaným konateľovi VASCO DA GAMA nadiktované pri telefonickom rozhovore. Je treba zdôrazniť, že o žiadnej z údajných služobných, resp. pracovných ciest v predmetnom konaní neexistuje objektívny dôkaz, z ktorého by bolo možné usudzovať, že deklarované miesta žalovaný v rozhodnej dobe skutočne navštívil, t.j., aby predložil doklad o tankovaní pohonných hmôt, zaplatení diaľničných poplatkov, parkovného, stravy, ubytovania, fotodokumentácie navštívených miest a ubytovacích zariadení etc. 54. A to už odvolací súd nehovorí o tom, že v dňoch kedy mal žalovaný absolvovať služobnú cestu v zahraničí, osobne realizoval finančné transakcie v peňažnom ústave Slovenskej sporiteľni, a.s. pobočka Košice. 55. Žalovaný svoje tvrdenia o absolvovaní služobných ciest v Prahe a Grécku nepreukázal relevantnými dôkazmi, a preto správne súd prvej inštancie rozhodol, keď žalobcovi vyhovel, a keď uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.235,61 € s úrokmi z omeškania 8,75 % ročne od 19. októbra 2012 do zaplatenia. 56. V prevyšujúcej časti súd žalobu ohľadom príslušenstva zamietol. Žalovaný podal odvolanie proti celému rozsudku súdu prvej inštancie, a pretože v tomto výroku bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, bol žalovaný v tejto časti úspešný, a tak nie je oprávnený na podanie odvolania voči tomuto výroku. Z tohto dôvodu odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá odmietol podľa § 386 písm. b/ CSP. 57. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku. 58. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca úspešný. Žalovaný bol neúspešný, a tak je povinný nahradiť plnú náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi. 59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).