Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/575/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112230721 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7112230721.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu R. N., R. H. G., W. Č.. XXXX/1 proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova č. 2, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 12.6.2015 č.k. 19C/325/2012-326 takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 100.000,00 eur s 8,75% úrokom z omeškania od 22.8.2012 do zaplatenia, v časti konanie o zaplatenie 997,89 eura s 9,5% úrokom z omeškania od 21.2.2012 do zaplatenia zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi na trovách konania sumu 6.566,81 eura, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobcu titulom nezákonného rozhodnutia. 3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalobcovi na základe uznesenia vyšetrovateľa Odboru inšpekčnej služby v Košiciach bolo uznesením vznesené obvinenie dňa XX.XX.XXXX pre trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa a prijímaniu úplatku a inej nenáležitej výhody. Sťažnosť žalobcu voči vznesenému obvineniu bola zamietnutá, následne bola podaná obžaloba. Okresný súd Michalovce rozsudkom zo dňa 25.1.2011 č.k. 2T/101/2010 oslobodil žalobcu spod obžaloby a uvedené rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.9.2011 č.k. 4To/36/2011-1430. Žalobca bol oslobodený spod obžaloby s odôvodnením, že skutky uvedené v obžalobe sa nestali, že jeho konanie nenapĺňa pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestného činu prijímaniu úplatku a inej nenáležitej výhody. Za procesného zástupcu štátu súd považoval Generálnu prokuratúru SR podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. vzhľadom na to, že voči uzneseniu Úradu inšpekčnej služby, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite žalobca podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Mestskej obvodnej prokuratúry v Prešove dňa 23.2.2006 zamietnutá. Bol teda toho názoru, že je splnená podmienka, že škodu spôsobil štátny orgán v trestnom konaní. Vo vzťahu k posúdeniu odôvodnenosti uplatnenej výšky škody titulom nemajetkovej ujmy súd bol toho názoru, že voči žalobcovi sa viedlo konanie takmer 6 rokov, ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, nepostačuje samotné konštatovanie porušenie práva, pretože v danom prípade nie je dostatočným zadosťučinením. Podľa názoru súdu v tomto prípade prichádza do úvahy opodstatnenosť nároku na nemajetkovú ujmu uplatnenú v peniazoch. Súd mal za preukázané, že v dôsledku trestného stíhania žalobcu došlo k negatívnemu zásahu do jeho osobnostných práv na ochranu súkromného, rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Začatie trestného stíhania, okolností, ktoré mu predchádzali, spôsobili to, že jeho príbuzní, kolegovia, priatelia a známi sa s ním prestali stretávať, vzťahy medzi nimi sa narušili, prestali mu dôverovať, pričom ani v súvislosti s oslobodzujúcim rozsudkom k náprave vzťahov nedošlo. Uvedený skutkový stav vyplýva z výpovede jednak žalobcu, ale aj z výpovedí svedkov v konaní. Začatie trestného stíhania a okolností, ktoré mu predchádzali, doba, po ktorú trestné konanie trvalo sa odzrkadlilo aj na zdravotnom stave žalobcu a jeho správaní a postoju k okoliu. Žalobca sa stal nervóznym, utiahol sa do seba, rozvrátil sa mu celý život. Dovtedy dobrý vzťah s manželkou ochladol, je stále podráždený a nevie sa sústrediť na určité veci. Kauza mala osobitný vplyv na rodinný život žalobcu, keď sa zásadným spôsobom narušili príbuzenské vzťahy. Ďalej súd vychádzal zo zistenia, že po začatí trestného stíhania žalobca bol personálnym rozkazom ministerstva vnútra prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru a to z dôvodov, ktoré sú totožné so skutkami vedenými v uznesení o vznesení obvinenia, resp. v obžalobe. V súvislosti s predmetným trestným stíhaním prišiel tiež o zbrojný pas, na základe čoho nemohol vykonávať právo poľovníctva a tiež sa nemohol zamestnať v žiadnej bezpečnostnej službe. Po prepustení zo služobného pomeru stratil nielen pravidelný mesačný príjem vo forme mzdy a za ďalších 10 rokov mohol získať iba na plate sumu 96.000,00 eur neberúc do úvahy prípadnú valorizáciu. Vzhľadom na to, že bol prepustený zo služobného pomeru prišiel o tzv. odchodné, t.j. o 10 - násobok svojho priemerného mesačného platu, čiže v prepočte o 8.000,00 eur. Bol mu tiež krátený výsluhový dôchodok. Nezanedbateľnou okolnosťou zo závažnosti zásahu bola aj medializácia celého prípadu. Pri medializácii televízia a tlač poukázali na informácie získané od polície, čo nepochybne prispelo k tomu, že verejnosť vnímala tieto informácie ako dôveryhodné a zaručené. V súvislosti s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy súd poukázal na rozsudok Okresného súdu Michalovce sp.zn. 7C/66/2011 z 30.1.2013, v ktorom bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 60.000,00 eur. Ďalej poukázal na rozsudky Okresného súdu Košice I sp.zn. 24C/243/2012, v ktorých malo ísť o inú skutkovo podobnú vec a v ktorej súd priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 100.000,00 eur s prísl. a vo veci sp.zn. 40C/175/2012, v ktorej súd priznal nemajetkovú ujmu žalobcovi v sume 75.000,00 eur. Súd bol teda toho názoru, že priznanie peňažného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobcu v uplatnenej výške 100.000,00 eur je primerané. Okrem istiny zaviazal súd zaplatiť žalovaného tiež príslušenstvo vo výške 8,75% úroku od 21.2.2012 do zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti uplatňovaných úrokov z omeškania zamietol. Keďže žalobca si uplatnil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku a náhradu škody dňa 20.2.2012, 6-mesačná lehota na plnenie uplynula dňa 21.8.2012, preto sa žalovaný dostal do omeškania až od dátumu 22.8.2012. Vzhľadom na to, že žalobca vzal čiastočne späť návrh súd v tejto časti konanie zastavil. 4. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia a zaplateného súdneho poplatku. 5. Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania podala včas odvolanie žalovaná. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku zrušil a v prípade, ak rozhodnutie potvrdí a vysloví vo výroku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, keď za otázku zásadného významu považuje otázku oprávnenosti konania štátu s prihliadnutím na aplikáciu ust. § 4 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže aplikačná prax jednotlivých súdov je rozdielna a neexistuje zjednocujúce stanovisko. V odvolaní namietala, že procesný zástupca nie je orgánom, ktorý by mal konať v mene štátu. Napriek tomu súd prvej inštancie konal s Generálnou prokuratúrou ako orgánom oprávneným konať v mene štátu. V tomto rozsahu súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Je toho názoru, že v dôsledku ostatnej novely zákona č. 514/2003 Z.z. vznikla situácia, kedy je sporné, ktorý orgán je oprávnený konať v mene Slovenskej republiky v prípade, že ak titulom náhrady škody je uznesenie o vznesení obvinenia. Z gramatického výkladu zákona sa musí dospieť k záveru, že v súlade s ust. § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže určiť, ktorý orgán má vo veci konať v mene štátu a teda musí sa postupovať v súlade s ust. § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a teda konať v mene štátu má Ministerstvo spravodlivosti SR. Je toho názoru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď napriek platnej a účinnej právnej úprave zaviazal k náhrade škody žalovanú, zastúpenú Generálnou prokuratúrou SR a nie Ministerstvom spravodlivosti SR alebo Ministerstvom vnútra SR. Nárok uplatnený žalobcom nebol so žalovanou zastúpenou Generálnou prokuratúrou predbežne prerokovaný. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bolo uskutočnené Ministerstvom vnútra SR, s ktorým mal súd v zmysle § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 Z.z. v danej veci konať. V tejto súvislosti poukazuje na nejednotnú prax súdov v rámci Slovenskej republiky a to uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/841/2014-335, ale aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/15/97, 6Cdo/185/2011, a to aj v súvislosti s priznaním úrokov z omeškania. 6. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Nesúhlasil s názorom žalovanej, že súd mal konať s Ministerstvom vnútra SR alebo s Ministerstvom spravodlivosti SR ako procesným zástupcom žalovanej. 7. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a konanie mu predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné. 8. Vo vzťahu k odvolacej námietke procesného zástupcu - Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, že nie je orgánom, ktorý by mal konať v zastúpení štátu je odvolací súd toho názoru, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie ohľadom určenia zástupcu je správne, ak pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z.z. a konal s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky. 9. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci, nezákonným rozhodnutím. 10. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. 11. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že oprávneným konať za Slovenskú republiku je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a preto za nepodstatnú považuje odvolaciu námietku žalovanej v časti tvrdiacej o nedostatku oprávnenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky konať v jej mene. Z citovaného zákonného ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f/ je zrejmé, že vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu - zákon o prokuratúre - v trestnom konaní. Je teda zrejmé, že citované zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby prokurátor nezákonné rozhodnutie v trestnom konaní sám vydal, ale aby škodu spôsobil. V prejednávanej veci prokurátor tak urobil tým, že sťažnosť podanú proti uzneseniu o vznesení obvinenia podanú žalobcom zamietol a podal na neho obžalobu. Orgánom oprávneným konať v mene štátu tak nemôže byť Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré toto oprávnenie po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy vykonanej zákonom č. 412/2012 Z.z. stratilo, ani Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, pretože škoda nevznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod I zákona č. 514/2003 Z.z.) a nie je splnený predpoklad, že nie je možné určiť príslušný orgán oprávnený konať v mene štátu (§ 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Keďže nová úprava pôsobnosti orgánov konajúcich v mene štátu účinná od 1.1. 2013 neobsahuje prechodné ustanovenia, preto sa v zmysle princípu nepravej retroaktivity uplatní aj na všetky neskončené konania o náhradu škody voči štátu spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu. V tejto časti teda nepovažuje odvolací súd odvolanie žalovanej za dôvodné. 12. Za správny však nepovažuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie ohľadom výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi, lebo aj keď súd na zistený skutkový stav aplikoval správny právny predpis - § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. pri rozhodovaní o výške náhrady zohľadnil aj skutočnosti, ktoré nemajú vplyv na priznanie nemajetkovej ujmy a zároveň nezohľadnil všetky rozhodujúce skutočnosti, v dôsledku čoho je rozhodnutie nepreskúmateľné. 13. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Trestné stíhanie zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, tak ako to zaručuje čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. 14. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 15. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 16. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne vyvodil zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu z cit. ust. § 17 ods. 2 konštatujúc, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Uvedený zákon však nerieši otázku výšky náhrady škody, ale odráža nutnosť „spravodlivého zadosťučinenia“, ktoré by umožňovalo náhradu nielen skutočnej majetkovej škody, ale aj náhradu nemajetkovej ujmy. 17. V zákone č. 514/2003 Z.z. neexistovali žiadne kritériá pre určenie náhrady nemajetkovej ujmy, ani žiadna metodika výpočtu, ani žiadne bodové ohodnotenie, na základe ktorého by sa výška priznávanej náhrady súdom určila, je treba určiť túto výšku na základe zákona podľa voľnej úvahy súdu (§ 136 O.s.p.), ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave. 18. Náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú. Na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Určité hranice, v ktorých je možné sa pohybovať pri úvahe súdu o výške náhrady škody, je podľa názoru odvolacieho súdu, možné vyvodiť z teraz platnej právnej úpravy - zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý bol s účinnosťou od 1.1.2009 novelizovaný zákonom č. 517/2008 Z.z. Uvedenou novelou bola doplnená právna úprava posudzovania nároku na úhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 17) a to jednak určením kritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje, ako aj zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. 19. Z ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. po novele vyplýva, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli v spoločenskom uplatnení. 20. Ďalšou novelizáciou zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý bol s účinnosťou od 1.1.2013 novelizovaný zákonom č. 412/2012 Z.z. Uvedenou novelou bola opätovne doplnená právna úprava ohľadom priznávania výšky náhrady nemajetkovej ujmy (§ 17 ods. 4) a to tak, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť priznaná vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. 21. Z uvedeného vyplýva, že v súčasnej dobe platný zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje náhradu škody, resp. obmedzuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy a to tak, že nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi. Aj keď v čase zásahu do osobnostných práv žalobcu horná hranica náhrady nemajetkovej ujmy nebola určená, ale bola ponechaná na úvahe súdu (§ 136 O.s.p.) nebolo určenie výšky nemajetkovej ujmy úvahou súdu neobmedzené, pretože úvaha súdu musí mať vždy podklad v zistení skutočností, ktoré mu umožnili určité kvantitatívne posúdenie základných súvislostí. 22. V prejednávanej veci ako vyplýva z dôvodov napadnutého rozhodnutia súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil aj okolnosti, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy nie sú dôvodné. Súd tak nesprávne zohľadnil okolnosť, že žalobca pre prepustení zo služobného pomeru stratil pravidelný mesačný príjem vo forme mzdy v sume 24.000,00 Sk mesačne, čo pri trvajúcom služobnom pomere za ďalších 10 rokov by mohol získať na plate 96.000,00 eur neberúc do úvahy prípadnú valorizáciu. Ďalej zohľadnil okolnosť, že v prípade prepustenia zo služobného pomeru prišiel o 10-násobok priemerného mesačného platu v prepočte 8.000,00 eur a v súvislosti s prepustením zo služobného pomeru mu bol tiež krátený výsluhový dôchodok. Uvedené skutkové zistenia ak by boli pravdivé, zakladali by prípadný nárok žalobcu na skutočnú škodu, prípadne ušlý zisk podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Je tomu tak preto, že náhrada škody má predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňa peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu) ako iné formy zadosťučinenia. Morálna ujma zahŕňa ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, spôsobenú poškodením dobrej povesti, v dôsledku morálneho utrpenia v prípade trestného stíhania a nie prípadný ušlý zisk. 23. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, ak pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nezohľadnil aj ust. § 5 zákona č. 215/2009 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. 24. Podľa § 5 zákona č. 215/2009 Z.z. veta druhá, ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku minimálnej mzdy. Ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom. 25. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že pre určenie výšky nároku nemajetkovej ujmy žalobcu nie je možné vychádzať z ust. § 17 ods. 4 účinného od 1.1.2013, avšak nič nebránilo súdu, aby pri rozhodovaní o výške žalobcom uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy na uvedené zákonné ustanovenie § 5 zákona č. 215/2009 Z.z. prihliadal. Odvolací súd je toho názoru, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými činmi. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých by priznaná finančná náhrada, napríklad z konania o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli napríklad spôsobené telesnými zraneniami). Súd prvej inštancie mal preto v odôvodnení rozhodnutia zdôvodniť, prečo žalobcovi priznal výšku náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu prevyšujúcom odškodnenie osoby, ktorej bola spôsobená smrť trestným činom. 26. Súd prvej inštancie pri úvahách o výške náhrady nemajetkovej ujmy ďalej vychádzal zo zistenia, že voči žalobcovi sa viedlo trestné stíhanie takmer 6 rokov, ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, začatie trestného stíhania malo spôsobiť to, že sa jeho príbuzní, kolegovia, priatelia a známi s ním mali prestať stretávať a malo dôjsť k narušeniu vzájomných vzťahov, pričom ani v súvislosti s oslobodzujúcim rozsudkom k náprave vzťahov nedošlo, so žalobcom bol ukončený služobný pomer na základe rozhodnutia ministra vnútra SR, pričom v súvislosti s trestným stíhaním prišiel o zbrojný preukaz. 27. Aj keď za podstatný zásah do osobnostných práv žalobcu treba považovať voči nemu vedené trestné stíhanie a zároveň jeho prepustenie zo služobného pomeru policajta, nie je to samo o sebe dôvodom pre priznanie nemajetkovej ujmy v rozsahu 100.000,00 eur. Vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov je potrebné uviesť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, na základe akých záverov dospel súd k zisteniu, že začatie trestného stíhania sa odzrkadlilo aj na zdravotnom stave žalobcu. Súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia nedostatočne vyhodnotil aj výsluch jednotlivých svedkov, ak z výpovede svedkov K. L., C. M., C. D., G. V.. G. E., B.. D. O. nevyplývajú dôvody, pre ktoré údajne mali prerušiť so žalobcom kontakty, čo má trvať doposiaľ vzhľadom na to, ako uvádza súd, že sa jednalo o jeho blízkych priateľov (z detstva a zo štúdia a kolegov). Títo žalobcu pred začatím trestného stíhania charakterizovali ako dobrého človeka, kamarátskeho, kolegu znalého problematiky, hodnotili ho pozitívne po ľudskej stránke a vážili si ho, avšak po vznesení obvinenia si ho mali prestať vážiť. 28. Ohľadom konštatovania súdu, že kauza mala osobitný vplyv na rodinný život žalobcu, čo malo zásadným spôsobom narušiť jeho príbuzenské vzťahy treba uviesť, že v konaní vypovedal ako svedok B.. E. G., ktorý v inkriminovanom čase chodil s dcérou žalobcu, jeho terajšou manželkou, čo znamená, že následne sa zosobášili, avšak súd sa nezaoberal tým, že ostatní v konaní vypočutí rodinní príslušníci - svedkovia Ľ. N. - G. žalobcu, svedok G. H. - Š. žalobcu, prípadne jeho rodičia a známi sa zúčastnili svadby, čo by malo preukázať, resp. čo by malo ozrejmiť vzťahy medzi žalobcom a vypočutými svedkami. 29. Aj keď súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že uplatnený nárok vo výške 100.000,00 eur je so zreteľom na § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. primeraným, túto „primeranosť“ ničím neodôvodnil, nevykonal žiadne porovnanie konkrétneho prípadu so zákonnými kritériami, ktoré odcitoval a tak odôvodnenie jeho rozhodnutia v napadnutej časti sa stalo nepreskúmateľným. 30. Pokiaľ súd v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na iné rozhodnutia (rozsudok Okresného súdu Michalovce sp.zn. 7C 66/2011, a Okresného súdu Košice I sp.zn. 24C 243/2012 a 40C 175/2012) odvolací súd uvádza, že súd nie je viazaný rozsudkom iného súdu a navyše, rozsudok Okresného súdu Michalovce 7C 66/2011 bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo 500/2014. Ak súd prvej inštancie poukazuje ohľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy na skutkovo právne podobnú vec, takýto postup súdu, nech by bol akokoľvek motivovaný pozitívnou snahou o dosiahnutie rovnakého postupu vo veci v rovnakých prípadoch, nemôže bez ďalšieho v potrebnej miere vystihnúť ako široko, mnohovrstvene a rozmanito je vnútorne rozčlenená (štrukturovaná) osobnosť každej fyzickej osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikajú medzi ňou a jej rodinnými príslušníkmi a aké dôsledky spôsobuje následné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému dochádza. Je spochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco, individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, samá jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k iným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na to, aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí súkromného rodinného života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými prípadmi. 31. Vzhľadom na uvedené možnosť konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy je nepreskúmateľné, preto odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ zrušil napadnuté rozhodnutie vzhľadom na to, že súd nesprávnym procesným postupom porušil právo žalovanej na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 32. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a v tejto súvislosti prihliadne na osobu poškodeného, na jeho doterajší život, závažnosť vzniknutej ujmy, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom a spoločenskom živote, pričom prihliadne aj na ust. § 5 zákona č. 215/2006 Z.z. a rozhodnutie náležite odôvodní tak, aby bolo preskúmateľné vo vzťahu k výške priznanej náhrady odvolacím súdom. 33. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 34. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).